Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Friday, February 16, 2018

Súd: Okresný súd Senica
Spisová značka: 9Cpr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2615207265
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Sláviková

ECLI: ECLI:SK:OSSE:2018:2615207265.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Senica sudkyňou JUDr. Vierou Slávikovou v právnej veci žalobcu: C. R., nar. XX.X.XXXX,

bydlisko XXX XX L., Š. XXX/XX, štátny občan SR, právne zastúpený: JUDr. Mária Trylčová, advokátka
so sídlom Advokátskej kancelárie 905 01 Senica, J. Kráľa 738/12, proti žalovanému: L. Z., IČO: 44 494
408, miesto podnikania XXX XX H. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o. so
sídlom 924 01 Galanta, Mierové námestie 2, o zaplatenie mzdy a cestovných náhrad, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3422,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 422,40 € od 1.2.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 76,- € od 1.3.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 76,- € od

1.4.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2848,- € od 16.6.2015 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o trovách konania súd prvého
stupňa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 205,- € do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal na Okresnom súde Senica dňa 12.8.2015 žalobu o zaplatenie mzdy a cestovných
náhrad spolu v sume 3422,40 € s príslušenstvom a náhrady trov konania proti žalovanému. Žalobu
odôvodnil tým, že medzi sporovými stranami vznikol dňa 6.12.2014 pracovný pomer, keď žalovaný
vykonával pre žalobcu prácu vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy. K spísaniu pracovnej zmluvy
medzi sporovými stranami nedošlo. Žalobca odpracoval pre žalovaného v decembri 2014 14 dní. Za
toto obdobie mu žalobca nezaplatil mzdu vôbec. Za mesiace január 2015, kedy žalobca odpracoval
29 dní a február 2015, kedy odpracoval 21 dní, vyplatil žalovaný žalobcovi sumu minimálnej mzdy, v

dôsledku čoho žalobca žiada zaplatenie mzdy za všetky 3 mesiace vo výške 574,40 €, zohľadňujúc jeho
minimálny mzdový nárok, ktorý je 1,2 násobok minimálnej mzdy. Žalobca tiež žiada cestovné náhrady
v sume 2848,- € za 64 dní práce v zahraničí.

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že žalobca začal pre žalovaného pracovať na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 2.1.2015, pričom pre žalovaného nevykonával závislú prácu pred uzatvorením pracovnej
zmluvy. Pracovný pomer nevznikol dňa 6.12.2014, nakoľko to, že sa žalovaný so žalobcom nachádzal

vo vozidle, ktoré je vo vlastníctve tretej strany, nezakladá znaky závislej práce. Žalovaný ďalej tvrdil, že
hrubá mzda zamestnanca je 380,- € podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami.3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán, výsluchom svedkýň N. R., Y. I. a V. I., spisom Okresného
súdu Senica sp. zn. 7Cpr/1/2015, výkazmi o činnosti vodičov, výplatnými lístkami za obdobie 1/2015 až
2/2015, zadanými symbolmi zemí, kde začína a končí denná pracovná doba, pracovnou zmluvou zo dňa

2.1.2015, skončením pracovného pomeru zo dňa 3.3.2015, pokusom o zmier zo dňa 9.3.2015, zmluvou
o preprave zo dňa 26.4.2014, faktúrou č. 11400014, faktúrou č. 11500001, faktúrou č. 11500000,
vyjadreniami sporových strán, potvrdením o poistení (poistka) zo dňa 2.2.2015, Protokolom Inšpektorátu
práce Trnava zo dňa 26.5.2015 a jeho dodatkom, a zistil tento stav veci:

4. Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným
ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer, keď žalobca mal vykonávať prácu vodiča medzinárodnej
kamiónovej prepravy. Pracovná zmluva v písomnej podobe datovaná dňom 2.1.2015 nebola žalobcom
podpísaná, pričom súčasne s touto zmluvou žalovaný zaslal žalobcovi aj listinu zo dňa 3.3.2015 s
názvom Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe - § 72 Zákonníka práce. Okresný súd Senica
rozsudkom zo dňa 14.6.2016, č.k. 7Cpr/1/2015 - 108 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp.zn. 25CoPr/4/2017 - 161 zo dňa 26.7.2017 určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom
a žalovaným na základe uvedenej listiny je neplatné. Druhou výrokovou vetou súd žalovanému určil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 2146,75 € za čas od 27.3.2015 do 18.8.2015 spolu s
úrokom z omeškania a trovy konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 7.7.2016 v prvom odseku
výroku a dňa 13.9.2017 v ostatných častiach. Z výplatných pások predložených žalobcom súd zistil, že

žalovaný vyplatil žalobcovi za mesiac 1/2015 hrubú mzdu v sume 380,- € (čistá mzda vo výške 336,71
€) a za mesiac 2/2015 hrubú mzdu v sume 380,- € (čistá mzda vo výške 336,71 €). Ďalej z predložených
dôkazov a tvrdení sporových strán vyplynulo, že žalobca ako vodič absolvoval pracovné cesty, a to aj v
mesiaci december 2014. Táto skutočnosť vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného, podľa ktorého sa žalobca
nachádzal vo vozidle aj na pracovných cestách pred 2.1.2016. Tiež tvrdil, že žalobca nevykonával v

tomto čase závislú prácu, keďže vo faktúre zo dňa 30.12.2014 nie je uvedené jeho meno. Toto tvrdenie
nie je jasné vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynula existencia žiadneho právneho
vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou SAELENS Slovakia s.r.o., a teda táto skutočnosť nesúvisí s
výkonom práce žalobcu pre žalovaného.

5. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že pri rozhovore pri uzatváraní pracovného pomeru ústne dňa
6.12.2014 bola prítomná manželka žalobcu a bola tiež prítomná družka žalovaného. Žalovaný vtedy
povedal žalobcovi, že by mal mať uzatvorenú poistnú zmluvu zo zodpovednosti za vzniknutú škodu.
Žalobca si z jeho podnetu potom takúto poistnú zmluvu v spoločnosti Allianz aj uzatvoril. Išlo o poistku
pre prípad, že by s autom spôsobil v zahraničí nejakú škodu. Žalobca nevedel uviesť odkedy dokedy

mal túto poistnú zmluvu uzatvorenú, pamätal si však, že keď u žalovaného skončil, tak poistku zrušil.
Tvrdil a žalovaný to nepoprel, že sa so žalovaným pri jazdách v roku 2014 v šoférovaní striedal tak,
ako to pri šoférovaní v dvojke funguje, teda riadne vykonával prácu vodiča. Žalobca tento vzťah chápal
ako vznik riadneho pracovného pomeru od 6.12.2014, myslí, že aj zo strany žalovaného to tak bolo,
opak začal žalovaný tvrdiť až potom, čo boli podané žaloby na súde. Žalobca žiadal od žalovaného

opakovane pracovnú zmluvu v písomnej podobe. Žalovaný mu povedal, že mu túto písomnú pracovnú
zmluvu dá po skončení turnusu, čo malo byť okolo 20.12.2014 a potom medzi sviatkami jeho účtovníčka
mala papierovo uzatvoriť rok. Riadnu pracovnú zmluvu s tým, na čom sa dohodli, mu však žalovaný
nedal ani neskôr.

6. Z výsluchu žalovaného súd zistil, že tento so žalobou nesúhlasí vôbec. Poprel že by v decembri 2014
žalobca pre neho pracoval. Zotrvával na tvrdeniach, že žalobca pracoval pre tretiu stranu, ktorou bola
talianska firma a predložil Zmluvu o preprave zo dňa 26.4.2014, ktorá je žalobcom podpísaná a za
zamestnávateľa vystupuje spol. Transporty FFL.I Santangelo SNC. Žalobca mal základ 1536,- € , čo boli
diéty a ešte dostal plat v hrubom v sume 380,- € čo bol plat za január 2015. Potvrdil, že doplatok mzdy

za január 2015 a február 2015 žalobca doteraz nemal doplatený, pretože si nevyúčtoval služobné cesty.
Vyplatená suma predstavovala zálohy. Rozhovor strán sporu v presne neurčený čas v decembri 2014
žalovaný nepovažoval za uzatvorenie pracovnej zmluvy so žalobcom, tvrdil, že sa rozprávali o možnosti
nástupu žalobcu pracovať pre taliansku firmu, s ktorou mal žalovaný uzatvorenú Zmluvu o preprave.
Najskôr žalobca musí vyskúšať jazdiť, a potom sa rozhodne, či do práce nastúpi alebo nie. Pretože

žalovaný mal štátne skúšky, bolo s talianskou firmou dohodnuté, že žalobca pôjde na skúšobnú cestu
so žalovaným. Trvalo to iba 2 týždne. Potom sa stalo, že talianska firma od spolupráce so žalobcom
upustila, nemali o neho záujem, pretože mali dosť svojich zamestnancov, a tak sa strany dohodli, žezostane žalobca pracovať u žalovaného. Podľa žalovaného pracovný pomer vznikol ústnou pracovnou
zmluvou zo dňa 2.1.2015.

7. Z výsluchu svedkyne N. R., ktorá je manželkou žalobcu, vyplynulo, že má vedomosť o tom, že prišlo k
dohode, že žalobca nastúpi k žalovanému do práce. Malo to byť v decembri 2014. Potvrdila, že manžel
do práce nastúpil, odrobil, čo sa od neho požadovalo, avšak potom mu žalovaný za vykonanú prácu
nezaplatil, hoci ho žalobca i svedkyňa urgovali. Podľa svedkyne poslal žalovaný jej manželovi 2-krát
po 400,- €. T. Z. pred začatím spolupráce usmernil žalobcu, čo všetko musí spraviť a kúpiť. Aby mohol

manželchodiťdoBelgicka,kdemalnástupvýkonupráce,kúpilisiosobnéauto.Svedkyňasinepamätala,
či takto cestoval manžel do zahraničia jeden alebo dva krát a kedy to bolo. Manžel mal dostávať 75,-
€ na deň, dostal len 2 krát po 400,- € a nič viac.

8. Z výsluchu svedkyne Y. I., súd zistil, že táto je priateľkou žalovaného. S pani N. R. boli priateľky. Často
sa sťažovala, že pán R. nemá prácu a preto jej navrhla, že sa skúsi spýtať svojho priateľa, či by mu

nevedel pomôcť. Dohodli sa na stretnutí, nepamätá si kedy presne to bolo. Bolo to v reštaurácii v L..
Boli tam len štyria, a to pán R., jeho manželka, svedkyňa a jej priateľ. Muži dohodli, za akých podmienok
a čo by preto musel p. R. urobiť, aby mohol dostať prácu. Potvrdila, že p. R. mal pracovať pre nejakú
zahraničnú firmu. Zhodne s vypočutou svedkyňou V. I. tvrdili, že žalobcovi odovzdala sumu 1600,- €.
Prevzatie potvrdil žalobca svojím podpisom na listine nadpísanej „Výplatný lístok R. C., január 2015“.

Žalobca však prevzatie sumy poprel.

9. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný
orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý

sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon
alebo osobitný predpis.

10. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie

pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

11. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,

b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

12. Podľa § 46 Zákonníka práce pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej

zmluve ako deň nástupu do práce.

13. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu.

14. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje
najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných
náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na
životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus,

náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam,
náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované
zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej
zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie
poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

15. Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená
osobitným predpisom.16. Podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň
je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín
alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou,

ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy.

17. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

18. Podľa § 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok
ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných
výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

19. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnancovi vyslanému na

pracovnú cestu patrí
a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,
b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
c) stravné,
d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,

e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu 3)
alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území
Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe
nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej
zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie

však za jeden mesiac.

20. Podľa § 10 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách na poskytovanie náhrad pri
zahraničných pracovných cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia § 3
až 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

22. Podľa ust. § 3 ods. 1/ nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

23. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žaloba bola
podaná dôvodne. V konaní bolo nesporné, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným
ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer. Ako druh práce vykonával žalobca prácu vodiča
medzinárodnej kamiónovej prepravy. Tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k. 7Cpr/1/2015 zo dňa
14.6.2016, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalovaného je neplatné a

žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 2146,75 € s príslušenstvom. Sporným
medzi stranami bol deň vzniku tohto pracovného pomeru. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce je deň
nástupu do práce jednou z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, pričom podľa § 46 Zákonníka
práce pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu
do práce. V zmysle uvedených ustanovení pre vznik pracovného pomeru je dôležitá dohoda o dni

nástupu do práce. Pracovný pomer totiž vzniká dňom, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako
deň nástupu do práce. Nevzniká teda uzavretím pracovnej zmluvy, pretože pracovná zmluva je iba
právnym základom pre vznik pracovného pomeru. Žalovaný v konaní popieral tvrdenie žalobcu, že
pracovný pomer vznikol už dňa 6.12.2014. Tvrdil, že pracovný pomer vznikol na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 2.1.2015. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žalobca túto pracovnú zmluvu

nepodpísal, v dôsledku ktorej skutočnosti pracovný pomer medzi sporovými stranami nemohol vzniknúť
touto pracovnou zmluvou. Rovnako tiež z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pracovný pomer
medzi sporovými stranami nebol vôbec založený písomnou pracovnou zmluvou. Zákonník práce síce
ustanovuje písomnú formu pracovnej zmluvy (§ 42 Zákonníka práce), avšak v dôsledku absentujúcejdoložky neplatnosti v tomto ustanovení (§ 17 ods. 2 Zákonníka práce) nedodržanie písomnej formy
nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu a pracovná zmluva môže byť uzatvorená aj ústne, resp.
konkludentne. V danom prípade preto súd považuje za dohodnutý deň nástupu do práce deň, kedy

žalobca ako zamestnanec začal fakticky vykonávať prácu a týmto dňom zároveň vzniká pracovný pomer
medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca začal
pracovať u žalovaného dňa 6.12.2014. Táto skutočnosť vychádza z listinných dôkazov, podľa ktorých
žalobca sa zúčastňoval na pracovných cestách a aj skutočne šoféroval motorové vozidlo v rozsahu ako
druhý vodič, čo mal súd preukázané tiež výpoveďou žalovaného, ktorý potvrdil, že žalobca sa nachádzal

vo vozidle aj na pracovných cestách pred dňom 2.1.2015.

24. Právny zástupca žalovaného tvrdil, že žalobca nevykonával pred 2.1.2015 závislú prácu, keďže vo
faktúre zo dňa 30.12.2014 nie je uvedené jeho meno. Táto skutočnosť je irelevantná a nehovorí o tom,
že žalobca závislú prácu nevykonával pre žalovaného, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynula
existencia žiadneho právneho vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou SAELENS Slovakia s.r.o. alebo

inými tretími osobami.

25. Konanie žalovaného ohľadom uzatvorenia pracovnej zmluvy vykazuje znaky obštrukcií. Nie je
zrejmé, prečo žalovaný ako zamestnávateľ nemal záujem na riadnom uzatvorení písomnej pracovnej
zmluvy. Dokonca tento záujem nemal ani v mesiacoch január a február 2015, za ktoré žalobcovi

vyplácal mzdu za vykonaná prácu. Návrh pracovnej zmluvy mu zaslal až v čase, keď nemal záujem na
zamestnávaní žalobcu, teda spolu so skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Zamestnanec
je v rámci pracovnoprávnych vzťahov v slabšom postavení oproti zamestnávateľovi (výkon práce vo
vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca), v dôsledku čoho mu hmotné
právo poskytuje podstatne vyššiu úroveň ochrany. Toto hmotnoprávne postavenie zamestnanca bolo

premietnuté aj do procesného práva, keď ide o spor s ochranou slabšej strany. Na základe tohto
postavenia zamestnanca je preto nemysliteľné, aby si zamestnanec musel vynucovať (a ani nedisponuje
prostriedkami na také vynútenie) uzavretie pracovnej zmluvy v písomnej forme, keďže práve u tohto
účastníka vzniká potreba aj nevyhnutnosť pracovať a zabezpečiť si tak živobytie. Zamestnanec veľakrát
prácu nemôže odmietnuť práve vzhľadom na svoje neisté sociálne postavenie. Navyše žalovaný vôbec

nedodržal štandardný postup pre vznik pracovného pomeru tak, ako je to u iných zamestnávateľov,
pričom s ohľadom na svoju osobu a podnikateľské aktivity mu musel byť taký postup známy. Takéto
konanie zamestnávateľa nemôže byť na ťarchu zamestnancovi a zamestnancovi preto patrí mzda a
cestovné náhrady minimálne v takom rozsahu, ako to ustanovuje zákon.

26. Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená
osobitným predpisom. V roku 2014 bola minimálna mzda vo výške 352,- € a v roku 2015 vo výške
380,- €. Súd zároveň určil mzdu žalobcu na sumu zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku
podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce a použil koeficient minimálnej mzdy vo výške 1,2. To predstavuje
mesačnú mzdu vo výške 422,40 € v roku 2014 a mesačnú mzdu vo výške 456,- € v roku 2015, keďže

žalobca pracoval na pozícii vodiča medzinárodnej nákladnej prepravy a súd sa stotožnil so žalobcovým
zaradením tejto pracovnej pozície ako pracovného miesta zodpovedajúceho druhému stupňu náročnosti
práce. Žalobcovi tak vznikol nárok na mzdu za december 2014 vo výške 422,40 € a za mesiace január
2015 a február 2015 len po 76,- € za každý mesiac, nakoľko žalovaný vyplatil žalobcovi sumu minimálnej
mzdy vo výške 380,- € za každý z týchto mesiacov (456,- € - 380,- €). Spolu žalobcovi vznikol nárok na

zaplatenie nedoplatku mzdy vo výške 574,40 €.

27. Súd žalovanému tiež priznal aj cestovné náhrady, a to za pracovné cesty do Veľkej Británie (4 dni
po 37,- €) a za pracovné cesty do Talianska, Belgicka a Francúzska (60 dní po 45,- €). Keďže podľa
§ 145 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok ustanovených

osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a iných výdavkov, ktoré mu
vzniknú pri plnení pracovných povinností, zaviazal súd žalovaného zaplatiť žalobcovi cestovné náhrady
spolu v sume 2848,- €, ktorá suma je v súlade s § 4 ods. 1 zákona o cestovných náhradách.

28. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného, podporeného výpoveďami svedkýň Y. I. a jej dcéry V. I., ktoré

výpovede súd vyhodnotil ako nedôveryhodné, o odovzdaní sumy 1600,- € žalobcovi, ktorej prevzatie mal
potvrdiť svojím podpisom na listine „Výplatný lístok R. C., január 2015“. Žalobca prevzatie sumy popieral,
potvrdil, že podpis na listine je jeho podpisom, podpísal však len prevzatie výplatného lístka a nie to, čo
tam niekto dodatočne dopísal. Súd mal k dispozícii fotokópiu i originál predmetnej listiny. Na fotokópii(č.l. 173 spisu) je uvedené : „Diety Hotovosť 1536,80 € prevzal : nečitateľný podpis“. Na origináli (č.l.
185 spisu) je však uvedené : „Prevzaté v hotovosti 1536,80 Eur. Prevzal: nečitateľný podpis“. Tieto dva
rôzne texty svedčia o tom, že text bol dopisovaný dodatočne a pisateľ, ktorým bola Y. I., si už nepamätala

presne, čo dopísala pôvodne pri predložení fotokópie do spisu, a následne, keď súd žiadal originál tohto
dôkazu, dopísala naň text približný. Preto súd nezapočítal voči žalovanej sume tvrdenú sumu 1536,80 €.

29. Žalobca žiadal priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške ročne z jednotlivých dlžných súm.
Keďžetakátovýškaúrokovzomeškaniabolastanovenávsúlades§517ods.2Občianskehozákonníka,

a súd mal preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania tak, ako to tvrdil žalobca, súd žalobcovi
žiadané úroky z omeškania priznal.

30. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal ich plnú
náhradu, nakoľko bol v konaní úspešný v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania súd rozhodne
v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny

úradník, a to po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia.

31. Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov, od poplatku je oslobodený žalobca v konaní o náhradu škody z pracovného
úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo

štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru
alebo štátnozamestnaneckého pomeru.

32. Podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registratrestov,akjepoplatníkodpoplatkuoslobodenýasúdjehonávrhuvyhovel,zaplatípodľavýsledku

konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

33. Keďže žalobca súdny poplatok z predmetu konania v sume 205,- € (6% zo sumy 3422,40 €)
nezaplatil, súd uložil žalovanému túto povinnosť, a to z toho dôvodu, že žalobca bol v konaní úspešný
a žalovaný bol v celom rozsahu neúspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na

vykonanieexekúciepodľazák.č.233/1995Z.z.resp.návrhnavýkonrozhodnutiapodľa§370anasl.CMP.