Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoCsp/40/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118322338
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6118322338.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Márie Jamriškovej, PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci
žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, právne
zast. Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti žalovanému E. E., nar.
XX.XX.XXXX, trvalým pobytom A. XXX/X, XXX XX R. o zaplatenie 1.668,88 Eur, o odvolaní žalobcu

proti rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec č.k. 6Csp/91/2019-139 zo dňa 20. januára 2020 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Lučenec č.k. 6Csp/91/2019-139 zo dňa 20. januára 2020 z r u š u j e a vec
v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd prvou výrokovou vetou napadnutého rozhodnutia žalobu v celom rozsahu zamietol.
Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa
24.08.2018 domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 1.668,88 Eur spolu s príslušenstvom, titulom
nevrátenia poskytnutých prostriedkov. Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 04.12.2017 uzavretej medzi postupcom Tatra banka a.s. a žalobcom postúpil
postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 06.02.2014

Zmluvu č. 2919656696, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení
ich dodatkov. Na základe zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky
čerpaniapeňažnýchprostriedkov,podmienkysplácaniapeňažnýchprostriedkov,podmienkyprineplnení
zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných
podmienkach. Žalobca uviedol, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti
zmluvy o úvere. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa

zmluvy. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia sumu 1.668,88 Eur, ktorá pozostáva z
istiny vo výške 1.668,88 Eur, riadneho úroku vo výške 0,- Eur, úroku z omeškania vo výške 0,- Eur a
z poplatkov vo výške 0,- Eur. Žalovaný po postúpení pohľadávky do podania žaloby nevykonal žiadne
úhrady. Žalobca si v konaní uplatňuje úrok z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po postúpení
pohľadávky.

3. Okresný súd Banská Bystrica vydal platobný rozkaz č.k. 11Up/547/2018 zo dňa 15.10.2018. Uvedený
platobný rozkaz sa nepodarilo doručiť žalovanému do vlastných rúk, súd preto vyzval žalobcu, či
navrhuje pokračovanie v konaní. Žalobca listom zo dňa 01.08.2019 navrhol pokračovanie v konaní, z
daného dôvodu došlo v zmysle ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní
k jeho zrušeniu.

4. Okresný súd uviedol, že dňa 25.09.2019 žalobca doručil súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že
právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré ustanovuje § 92 ods. 8 Zákona o bankách.Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol v omeškaní voči banke dlhšie ako 90 kalendárnych dní a
zároveň bol opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a to upomienkou zo dňa 14.09.2015
a výzvou zo dňa 07.10.2015. Žalobca mal za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách

upravuje podmienky, aby sa banka nedopustila porušenia bankového tajomstva. Uviedol, že žalovaný
bol v omeškaní so splnením záväzku dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda nedošlo k porušeniu
bankového tajomstva podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ďalej žalobca poukázal na
to, že predložil oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, ktoré zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu
(poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003 sp.zn. 4Obo/210/01, uznesenie

Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1Co/387/2015 zo dňa 04.05.2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp.zn. 8Co/564/2015 zo dňa 30.11.2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/133/2013 zo
dňa 27.06.2014) Žalobca má teda za to, že svoju aktívnu legitimáciu preukázal oznámením postupcu
o postúpení pohľadávky.

5. Okresný súd uviedol, že žalobca vyjadril názor, že nemožno spájať aktívnu legitimáciu žalobcu s

ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z
bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Podporne poukázal
nauznesenieKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.9Co/20/2016zodňa02.05.2017asp.zn.19Co/2/2016zo
dňa02.05.2017.Rovnakopoukázalajnanázordoc.JUDr.KristiánaCsacha,PhD.,LL.Mpublikovanomv
časopise Súkromné právo č. 1/2015, že účelom § 92 Zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového

tajomstva. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach postúpenia
pohľadávky, ale iba o podmienkach za ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Z daného
dôvodu navrhoval vykladať spomínané ustanovenie tak, že porušením bankového tajomstva nevedie
k sankcií v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách. V
zmysle uvedeného názoru doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle ustanovenia § 92 ods.

8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp.zn. 8C/67/2013 zo dňa 12.10.2015 ako aj
uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12Co/223/2015 zo dňa 16.03.2016. Ďalej poukázal na
to, že mimoriadna splatnosť úveru bola žalobcom vyhlásená podaním zo dňa 07.10.2015, pričom
zvolený postup je v súlade s odbornou literatúrou s poukazom na ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil
súdu upomienku zo dňa 14.09.2015 výzvu na zaplatenie zo dňa 07.10.2015, upozornenie zo dňa
09.11.spolu s podacím hárkom.

6. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere, z ktorej žalobca

vyvodzuje svoj nárok, je zmluvou o úvere v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Táto zmluva patrí medzi absolútne obchody v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Občianskeho
zákonníka a teda sa na ňu majú vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Pretože žalobca
poskytol tento úver v rámci predmetu svojho podnikania a žalovaný ho za týmto účelom neprijal, spĺňajú
definíciu veriteľa a spotrebiteľa v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č.129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch a zmluva z 06.02.2014 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia
§ 2 písm. d) citovaného zákona a úver ňou poskytnutý je aj spotrebiteľským úverom. Zároveň obe strany
spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka a
táto zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré
ustanovenia sa aplikujú aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonník spotrebiteľské

zmluvy osobitne neupravuje.

7.Okresnýsúdmalzvykonanéhodokazovaniazapreukázané,žemedziprávnympredchodcomžalobcu
Tatra bankou a.s. a žalovaným bola dňa 06.02.2014 uzatvorená zmluva o bežnom účte fyzickej osoby,
ktorej súčasťou bola úverová zmluva, predmetom ktorej bolo povolené prečerpanie vo výške 200,- Eur.

Zo žalobcom predložených listinných dôkazov nevyplýva, žeby právny predchodca žalobcu a žalovaný
dohodli v zmluve o bežnom účte resp. úverovej zmluve alebo Všeobecných obchodných podmienkach
možnosť zosplatnenia pohľadávky pre nezaplatenie niektorej splátky. Žalobca zároveň v priebehu
konania ani nepreukázal splnenie zákonných podmienok t.j. 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565
Občianskeho zákonníka pre zosplatnenie pohľadávky. Žalobca síce preukázal doručenie upomienok a

výziev žalovanému dňa 14.09.2015, dňa 07.10.2015 (ktorých doručenie súdu ani nepreukázal) a dňa
09.11.2015, ktoré však nemožno považovať za výzvy ktoré majú za následok zosplatnenie celého dlhu
právneho predchodcu. Žalobca počas konania tvrdil, že postupoval v zmysle zákonných ustanovení
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka, súdu však nepredložil žiadenrelevantný dôkaz podporujúci jeho tvrdenia. Na základe takto zisteného skutkového stavu okresný súd
uzavrel, že právny predchodca žalobcu nevyhlásil mimoriadnu splatnosť (pretože mu to nedovoľovali
ani ustanovenia zmluvy) a teda pohľadávka v čase postúpenia nebola splatná.

8. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že sa zaoberal podmienkami postúpenia pohľadávky v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a teda skúmal či žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu. Poukázal
na ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré ustanovuje, že postúpeniu musí predchádzať
doručenie písomnej výzvy banky adresovanej dlžníkovi na splnenie omeškaného peňažného záväzku

a zároveň musí byť dlžník napriek uvedenej výzve v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní. Teda povinnosťou banky bolo pred postúpením pohľadávky písomne vyzvať dlžníka na splatenie
peňažného záväzku a preukázať doručenie takejto výzvy žalovanému ako zákonnému predpokladu
pre spôsobilé postúpenie pohľadávky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Postupca,
ktorémubankapohľadávkupostúpila,jepovinnýtvrdiťadokázať,žepredpostúpenímpohľadávkybanka
klienta písomne vyzvala na splnenie záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so zaplatením

svojho záväzku viac ako 90 dní. Nepreukázanie tejto skutočnosti má za následok nedokázanie
aktívnej legitimácie postupníka. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný bol opakovane vyzvaný na úhradu
omeškaných splátok okresný súd uviedol, že výzvy, na ktoré poukazoval žalobca boli výzvy, ktorými
banka upozorňovala žalovaného na povinnosť zaplatiť nedovolené prečerpanie. Súdu však nebolo
preukázané, že banka pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti. Pohľadávku žalobcu preto nemožno

považovať za splatnú. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie je spôsobila
len splatná pohľadávka, čo žalobca súdu nepreukázal. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, že došlo
k vypovedaniu zmluvy o bežnom účte resp. k zníženiu úverového rámca na nulu a následnému
uzavretiu účtu, preto mal okresný súd za to, že pohľadávka nebola v čase postúpenia spôsobilá na
postúpenie. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno. Súdu teda nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre
platné postúpenie pohľadávky a teda ani to, že žalobca je oprávnený túto pohľadávku uplatňovať
pred súdom. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno t.j. nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu
v spore. Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 04.12.2017 je teda absolútne neplatnou v zmysle
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko je v rozpore so zákonom. Okresný súd poukázal aj

na judikát Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, podľa ktorého bol oprávnený
preskúmavať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.

9. Okresný súd mal za to, že výklad žalobcu, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách sa vzťahuje len na úpravu výnimiek z bankového tajomstva, neobstojí. Z gramatického i

logického výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách podľa okresného súdu vyplýva, že banka
môže bez súhlasu klienta postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou, svoju pohľadávku len za už vyššie
uvedených podmienok. Jednou z podmienok je práve výzva klientovi, ktorej doručenie preukázané
nebolo. Pokiaľ je žalobca toho názoru, že po uplynutí 90 dní omeškania žalovaného nie je potrebné
zasielať výzvu žalovanému pre postúpením pohľadávky na splatenie záväzku, okresný súd z daným

tvrdením nesúhlasil. Takýto výklad je v rozpore s úpravou spotrebiteľských vzťahov, uvedenou v § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, pretože podľa žalobcu by banka mohla čakať až do času, kým sa klient
dostane do omeškania viac ako rok, a mohla by bez obmedzení (a bez akejkoľvek výzvy) svoju peňažnú
pohľadávku voči nemu bez jeho súhlasu postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou, čo je neprípustné.
Pokiaľ zákon o bankách neumožňuje postúpiť pohľadávku banky inej osobe, ktorá nie je bankou bez

súhlasu klienta bez splnenia tam uvedených podmienok, nedôjde k platnému postúpeniu pohľadávky a
nie je možné to zhojiť ani doručením oznámenia veriteľa dlžníkovi o postúpení pohľadávky.

10. Pokiaľ žalobca poukazoval na právny názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD, LL.M publikovaný
v časopise Súkromné právo č. 1/2015, s citovaným názorom sa okresný súd nestotožnil. Súd pri

rozhodovaní vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe, pričom má za to, že žalobca bol povinný s
poukazom na ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách preukázať splnenie povinností vyžadovaných
uvedeným ustanovením aj s poukazom na vyššie spomínaní judikát Najvyššieho súd SR sp.zn. 1 Cdo
147/2017 zo dňa 24.04.2018.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, pričom
dospel k záveru, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % keďže žalovaný bol
úspešný na 100 % a neúspešný na 0 % t.j. čistý úspech žalovaného predstavuje 100 %. Preukázateľne
však žiadne trovy žalovanému nevznikli, súd mu preto náhradu trov konania ani nepriznal.12. Voči rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca upozornil, že v konaní si uplatnil nárok zo Zmluvy o
bežnom účte fyzickej osoby a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu (ďalej len Zmluva),
na základe ktorej žalovaný čerpal prostredníctvom platobnej karty peňažné prostriedky v celkovej sume
8.238,95 Eur a na splatenie úveru uhradil len 6.570,07 Eur, pričom podanou žalobou sa žalobca domáhal
úhrady len rozdielu medzi čerpanými a zaplatenými peňažnými prostriedkami, t.j. sumy 1.668,88 Eur.

Poukázal na čl. VII Zmluvy, v ktorom je upravená konečná splatnosť voliteľného prečerpania a v
ktorom si právny predchodca žalobcu so žalovaným dohodli spôsob ukončenia poskytnutého úveru a
teda možnosť zosplatnenia neuhradenej pohľadávky ako deň podania žiadosti o zrušenie bežného
účtu alebo deň podania žiadosti o zrušenie balíka služieb k bežnému účtu, ktorý obsahuje produkt
voliteľné prečerpanie, alebo deň podania odstúpenia od úverovej zmluvy, alebo deň poskytnutia iného
typu kontokorentného úveru na bežný účet, alebo deň, kedy banka požiada o splatenie tohto úveru.

13. Žalobca poukázal na ust. § 563 OZ a poprel záver okresného súdu, podľa ktorého v konaní nebolo
preukázané, že by došlo k splatnosti pohľadávky z úveru poskytnutého formou voliteľného prečerpania a
poprel tiež, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v konaní. Mal za to, že z vykonaných dôkazov v
súdnom konaní jednoznačne vyplýva, že v Zmluve absentovala medzi pôvodným veriteľom a žalovaným

dohoda o plnení v splátkach, na čo súd v napadnutom rozhodnutí neprihliadol a touto skutočnosťou
sa už ďalej ani nezaoberal. V rámci svojho právneho posúdenia preto vec nesprávne právne posúdil,
keď aplikoval ust. § 53 ods.9 OZ v spojitosti s ust. § 565 OZ a skúmal splnenie týchto zákonných
podmienok. Poukázal tiež na to, že posudzovaný druh spotrebiteľského úveru je špecifickým bankovým
produktom, na základe ktorého žalovaný čerpal peňažné prostriedky (debetné operácie), ktoré však bol

povinný vrátiť formou vkladov na účet (kreditné operácie). Ako uviedol aj konajúci súd, konečný termín
splatnosti revolvingového úveru nebol zmluvne dohodnutý. Žalobca preto vyjadril názor, že pôvodný
veriteľ si stanovil čas povinností pre vyplatenie dlhu dlžníkom, a to zaslaním výzvy zo dňa 14.09.2015,
výzvy zo dňa 07.10.2015, avšak najmä výzvy zo dňa 09.11.2015 s podacím hárkom preukazujúcim jej
doručovanie, kde dlžníka vyzval na splnenie dlhu v zmysle ust. § 563 OZ. V súlade s ust. § 563 OZ

preto došlo predmetnými výzvami, a to najmä výzvou zo dňa 09.11.2015 zo strany pôvodného veriteľa
k uplatneniu svojho práva, keď od dlžníka požadoval splatenie dlhu, nakoľko v čase trvania dlhu nebol
dohodnutý čas jeho úplného splatenia a až touto výzvou pôvodný veriteľ určil splatnosť predmetného
záväzku žalovaného.
14. Žalobca v odvolaní opakovane zdôrazňoval, že v konaní bolo preukázané, že pred postúpením

pohľadávka postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods.8 Zákona o bankách ukladá.
Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, keďže výzvy na úhradu
boli žalovanému zasielané dňa 14.09.2015, dňa 07.10.2015 a dňa 09.11.2015, pričom k postúpeniu
pohľadávky došlo až dňa 04.12.2017. Zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane

vyzývaný na úhradu dlžnej sumy, a to okrem iných výziev aj upomienkou zo dňa 14.09.2015, výzvou
označenou ako Výzva na zaplatenie zo dňa 07.10.2015 a upozornením zo dňa 09.11.2015, ku ktorej
žalobca pripojil kópiu podacieho hárku a ktorá preukazovala odoslanie tejto výzvy žalovanému v súlade
s teóriou dôjdenia. Žalobca poprel záver okresného súdu, že na splnenie podmienok upravených v § 92
ods.8 ZoB je na splnenie predpokladov potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením postupovaného

peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní až od doručenia písomnej výzvy banky.
Uviedol, že takýto výklad dikcie ust. § 92 ods.8 ZoB nevyplýva. Ust. § 92 ods.8 ZoB pojednáva len o
písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t.j. výzve banky k úhrade peňažného záväzku, ktorá môže
byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením
poskytnúť dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v ust. §

92 ods.8 ZoB výslovne a jednoznačne uvedené. Žalobca v tejto súvislosti odkázal na nález Ústavného
súdu SR sp.zn. II ÚS 796/2016 zo dňa 22.06.2017, v zmysle ktorého kritizoval postup okresného súdu,
ktorým si súd „upravil“ zákonné ust. § 92 ods.8 ZoB a nad rámec zákona „upravil“, že omeškanie dlžníka
nastáva až doručením výzvy banky, čo je v rozpore aj s ust. § 517 ods.1 OZ, v zmysle ktorého omeškanie
nastávaokamihom,kedydlžníkneplatísvojzáväzokriadneavčas.Takýtopostupsúduoznačilzapriamy

rozpor s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží
moci zákonodarnej a nie moci súdnej.15. Žalobca poukázal aj na to, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo
i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní a zároveň
bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu peňažného záväzku, pričom doručenie predmetných

výziev žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepoprel. Podľa názoru žalobcu je preukázané, že
predmetné výzvy sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného a postupca splnil svoju zákonnú povinnosť
podľa § 92 ods.8 ZoB. Ohľadom posudzovania lehoty 90 kalendárnych dní plynúcej z ust. § 92 ods.8
ZoB poukázal žalobca na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5Co/351/2017.

16. Ohľadom posúdenia doručenia výzvy banky poukázal žalobca na ust. § 45 ods.1 OZ a uviedol,
že pri doručení písomnosti žalovanému sa aplikuje teória dôjdenia. V tomto prípade sa nevyžaduje
skutočné doručenia a prevzatie písomností obsahujúcej právny úkon. Účinnosť adresovaného právneho
úkonu v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle dôjde adresátovi, t.j. dostane sa
do sféry jeho dispozície, pričom už týmto okamihom začína úkon pôsobiť voči druhej strane. Rozumie
sa ním objektívna možnosť neprítomnej osoby oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Z

hľadiska prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by
adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Poukázal
pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32Odo/442/2003 zo dňa 15.01.2004.

17. Žalobca sa v odvolaní vyjadril aj k dojednaniu vzájomných práv a povinností zmluvnými stranami

odchýlne od ust. § 92 ods.8 ZoB. Poukázal na bod 4.2.10 Všeobecných obchodných podmienok
Tatrabanky a.s., v zmysle ktorých klient berie na vedomie a súhlasí s tým, že banka je oprávnená
kedykoľvek previesť akékoľvek svoje právo, prípadne postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku, ktorá jej
vznikla alebo vznikne vo vzťahu ku klientovi na akúkoľvek tretiu osobu. Banka je ďalej oprávnená
kedykoľvek previesť akékoľvek svoje záväzky, ktoré jej vznikli alebo vzniknú vo vzťahu ku klientovi na

akúkoľvek tretiu osobu, k čomu jej klient týmto udeľuje svoj výslovný súhlas. Udelenie súhlasu klienta
podľa tohto bodu nevylučuje právo banky postúpiť jej pohľadávku na tretiu osobu v zmysle všeobecne
záväzných právnych predpisov aj bez súhlasu dlžníka. Žalobca uviedol, že nakoľko ust. § 89 ods.1
ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ust. § 92
ods.8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade

dohodliotázkupostúpeniaodchýlneodpredmetnéhozákona,atovsúladesbodom4.2.10Všeobecných
obchodných podmienok Tatrabanky a.s. Na základe uvedeného ani preukázanie splnenia podmienok v
zmysle ust. § 92 ods.8 ZoB v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si
vzájomné práva a povinnosti upravili odchýlne od tohto ustanovenia.

18. Na základe uvedeného žalobca mal za to, že v konaní preukázal aktívnu vecnú legitimáciu a že súd
vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho navrhol,
aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu alebo aby ho v zmysle ust. § 389 ods.1 CSP zrušil a vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania.

21. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom: Spoločnosť Tatra banka
a.s., uzatvorila so žalovaným dňa 06.02.2014 Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby a o poskytovaní
ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, predmetom ktorej bolo otvorenie a vedenie účtu, balík
služieb TatraPersonal ako aj poskytnutie úveru formou voliteľného prečerpania úveru na bežnom

účte. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru takým spôsobom, že banka bude realizovať
prevodné príkazy a/alebo umožní výbery hotovosti aj v prípade, ak nebude existovať majiteľova
pohľadávka z účtu. Výška voliteľného prečerpania bola dohodnutá na sumu 200,- Eur, pri úrokovej
sadzbe 18,90% p.a., výške sankčnej úrokovej sadzby + 5,25% p.a.

22. Právny predchodca žalobcu Tatra banka a.s., uzavrel so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok
dňa 04.12.2017, na základe ktorej malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom daného
konania.23. Právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného listom zo dňa 14.09.2015 na nepovolené
prečerpanie vo výške 37,30 Eur. Žalovaný toto tvrdenie nepoprel.

24. Právny predchodca žalobcu dňa 07.10.2015 zaslal žalovanému výzvu na úhradu nepovoleného
prečerpania vo výške 85,54 Eur s upozornením, že v prípade nezaplatenia dlhu dôjde k zrušeniu rámca
voliteľného prečerpania. Žalovaný toto tvrdenie nepoprel.

25. Právny predchodca žalobcu upozornením zo dňa 09.11.2015 vyzval žalovaného na úhradu

povoleného prečerpania na účte. Doručenie predmetného upozornenia preukázal predložením
podacieho hárku.

26. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č.483/2001, Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže

uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe

vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), zmluvou o úvere sa

zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

28. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"), spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

38. Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

39. Podľa § 300 CSP, na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o

konaní, ak nie je ustanovené inak.

40. Odvolací súd sa stotožnil s námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, pokiaľ ide o skutkové
závery okresného súdu. Okresný súd v ods. 17 napadnutého rozhodnutia rozporuplne uviedol, že:
„Žalobca síce preukázal doručenie upomienok a výziev žalovanému dňa 14.09.2015, dňa 07.10.2015

(ktorých doručenie súdu ani nepreukázal) a dňa 09.11:2015, ktoré však nemožno považovať za výzvy,
ktoré majú za následok zosplatnenie celého dlhu právneho predchodcu.“ Okresný súd tak na jednej
strane dospel k záveru, že výzvy žalobcu na zaplatenie doručené boli, na druhej strane vychádzal z
toho, že žalobca doručenie výziev dňa 14.09.2015 a 07.10.2015 nepreukázal. Zároveň okresný súd
spojil dva odlišné inštitúty a teda výzvu banky, ktorá v zmysle ust. § 92 ods.8 ZoB je povinná v prípade,

ak mieni pristúpiť k postúpeniu svojej pohľadávky voči dlžníkovi na tretiu osobu, písomne dlžníka vyzvať,
pokiaľ je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, čo okresný súd zamenil s
postupom banky v prípade, ak pristupuje k zosplatneniu v zmysle § 53 ods.9 OZ, v súvislosti s § 565
OZ pre zosplatnenie pohľadávky.

41. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenie žalobcu, že výzvy na zaplatenie boli žalovanému Tatrabankou a.s.
doručené, nie je zrejmé z akého dôvodu okresný súd toto tvrdenie vyhodnotil ako sporné. Žalobca
predložil v spise upomienku zo dňa 14.09.2015, ktorej obsahom je výzva na uhradenie nepovoleného
prečerpania finančných prostriedkov vo výške 37,30 Eur (čl. 119), výzvy na zaplatenie zo dňa07.10.2015,ktorouTatrabankaa.s.vyzvalažalovanéhonazaplateniedlžnejsumyk06.10.2015vovýške
85,54 Eur (čl. 120) a upozornenie Tatrabanky a.s. žalovanému zo dňa 09.11.2015, v ktorom ho vyzvala
na úhradu pohľadávky 1.620,69 Eur (čl. 121). I keď doklad o zaslaní upozornení banky priložil žalobca

až k poslednej výzve zo dňa 09.11.2015, doručenie prvých dvoch výziev popreté v konaní nebolo. Ust.
§ 151 ods.1 CSP pritom výslovne ustanovuje, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprela sa považujú za nesporné. Toto ustanovenie pritom platí aj v prípade sporov s ochranou
slabšej strany, teda v prípade spotrebiteľských sporov. Ani v prípade spotrebiteľských sporov nie je
súd oprávnený popierať skutkové tvrdenia za spotrebiteľa. Spotrebiteľ rovnako ako každá iná sporová

strana je oprávnený rozhodovať o výbere prostriedkov procesnej obrany sám. Súd má byť nestranným
rozhodcom v spore medzi dodávateľom a spotrebiteľom, nemôže byť advokátom spotrebiteľa. Takýto
postoj súdu narušuje princíp rovnosti zbraní, ktorý je upravený aj v prípade spotrebiteľských sporov.

42. Ust. § 290 a nasl. CSP, ktoré modifikujú bežný sporový proces v prípade spotrebiteľských sporov
obsahujú dostatočné množstvo nástrojov procesne chrániacich spotrebiteľa. Spotrebiteľ je v zmysle

§ 296 oprávnený predkladať prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany dokonca aj po
ukončení dokazovania, a to až do momentu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej okresným súdom. V
jeho prípade sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania, ani o zákonnej koncentrácii
konania, avšak ust. § 151 CSP o popieraní skutkových tvrdení protistrany z aplikácie v spotrebiteľských
sporoch vylúčené nebolo. Na základe uvedeného, pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že boli doručené výzvy

banky na zaplatenie aj v prípade, ak by nepriložil samostatné písomné doklady o doručení týchto výziev,
ak protistrana (spotrebiteľ) toto tvrdenie nepoprel, súd je povinný vychádzať v rámci skutkových zistení
z toho, že upomienky a výzvy banky žalovanému doručené boli. Súd sa nemôže sám rozhodnúť toto
tvrdenie poprieť a potom vychádzať z toho, že výzvy na zaplatenie žalovanému doručené neboli.

43. Okresný súd vychádzal z predpokladu, že pokiaľ upomienky a výzvy predložené žalobcom nemožno
považovať za výzvy, ktoré majú za následok zosplatnenie celého dlhu, tak ide o postup, ktorý je v rozpore
s § 92 ods.8 ZoB a preto je postúpenie pohľadávky z Tatrabanky na žalobcu neplatné. Ustanovenie § 92
ods.8 ZoB však neupravuje povinnosť banky vyzvať dlžníka na zaplatenie celého zosplatneného dlhu
skôr, ako pristúpi k postúpeniu pohľadávky. Doslovná dikcia citovaného ustanovenia uvádza, že ak je

napriek písomnej výzve banky klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka svoju pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou
inej osobe. Z uvedeného vyplýva, že klient banky musí byť v omeškaní, a to nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní napriek tomu, že bol písomne bankou vyzvaný na zaplatenie svojho dlhu. Klient je
vždy v omeškaní s tou časťou dlhu, ktorá voči banke už je splatná. V prípade povinnosti jednorazového

vrátenia dlhu voči banke môže byť splatná aj celá časť dlhu, v prípade zmlúv nastavených na splácanie
prostredníctvom mesačných pravidelných splátok môže byť splatná voči banke iba určitá časť dlhu.
Bez ohľadu na to, či je klient v omeškaní s celým dlhom napr. následkom zosplatnenia dlhu voči banke
alebo v omeškaní len s časťou svojho peňažného záväzku, teda vo zvyšku ešte nedošlo k omeškaniu
s platením zvyšnej časti dlhu, v oboch prípadoch je banka pokiaľ splní podmienky ust. § 92 ods.8 ZoB

oprávnená pristúpiť k postúpeniu peňažnej pohľadávky tretej osobe. Preto pri preverovaní splnenia
podmienok postupu banky v zmysle ust. § 92 ods.8 ZoB je nutné zistiť, či banka písomne vyzvala dlžníka
na uhradenie jeho záväzku a či dlžník bol napriek tejto výzve banky v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní. Inak povedané, podmienkou aplikácie ust. § 92 ods.8 nie je, aby pohľadávka banky
voči dlžníkovi bola zosplatnená a až následne postupovaná. Banka môže postúpiť svoju pohľadávku aj

v čase, kým k zosplatneniu nepristúpi a k zosplatneniu môže pristúpiť až jej právny nástupca.

44. Ako vyplýva zo zákonného ust. § 92 ods.8 ZoB, na to, aby banka mohla pristúpiť k postúpeniu
pohľadávky voči dlžníkovi, v tomto prípade spotrebiteľovi, museli byť splnené dve základné podmienky.
Dlžník sa dostal do omeškania so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, pričom nemusel

sa dostať do omeškania s plnením celého peňažného záväzku a zároveň bankou bol písomne vyzvaný
na to, aby svoj dlh uhradil. V prejednávanom prípade k tomu došlo už upomienkou zo dňa 14.09.2015,
kedy bol vyzvaný zaplatiť svoj záväzok, ktorý ku dňu 12.09.2015 bol vo výške 37,30 Eur, ďalej výzvou
zo dňa 07.10.2015, kedy bol ku dňu 06.10.2015 v omeškaní so zaplatením sumy 85,54 Eur a následne
upozornením zo dňa 09.11.2015, kedy už bol ku dňu 07.11.2015 v omeškaní vo výške 1.620,69 Eur.

Zmluva o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu Tatrabankou a.s. a žalobcom
bola uzavretá dňa 04.12.2017. K tomuto dňu uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní, počas ktorých bol
žalovaný nepretržite v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku voči banke. Banka preto ktomuto dňu bola oprávnená svoju pohľadávku voči nemu postúpiť na tretiu osobu bez ohľadu na to, či
došlo k platnému zosplatneniu tejto pohľadávky alebo nie.

45. Okresný súd pri svojich právnych záveroch poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/147/2017 a s odkazom na toto rozhodnutie dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávky
nebola platná. Citované rozhodnutie sa zaoberalo právnou otázkou, či podmienky pre postúpenie
pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa § 92 ods.8, prvá
veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému

na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v
podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. I keď so závermi dovolacieho súdu je možné
súhlasiť, zo skutkových tvrdení žalobcu a z procesu dokazovania pred okresným súdom nevyplynulo, že
by podmienky pre postúpenie pohľadávky v prejednávanom prípade splnené neboli. Nie je preto možné
aplikovať rozhodnutie, v ktorom dovolací súd vychádzal zo skutkového stavu, kedy k výzve dlžníka v
zmysle § 92 ods.7 ZoB vôbec nedošlo. Na rozdiel od prípadu rozhodnutého v rozhodnutí Najvyššieho

súdu SR sp.zn. 1Cdo/147/2017 v prejednávanom prípade nie je sporná skutočnosť, že zo strany banky
došlo k písomnej výzve dlžníka na zaplatenie dlhu keď bol v omeškaní. Preto citované rozhodnutie
dovolacieho súdu nie je z dôvodu iných skutkových okolností možné aplikovať.

46. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že ust. § 92 ods.8 Zákona o bankách nie

je možné vyhodnocovať úzko výlučne v súvislosti s bankovým tajomstvom. I keď nie je zrejmé, prečo
zákonodarca zaradil úpravu podmienok postúpenia pohľadávky systematicky práve do ustanovenia v
ďalšom upravujúceho obchodné tajomstvo, je nutné prihliadnuť k tomu, že 14. časť Zákona o bankách, v
ktorejjepovinnosťvzmysle§92ods.8 zaradenáječasťou,ktorájenazvanáOchranaklientovabankové
tajomstvo. Týka sa teda nielen bankového tajomstva, ale aj ochrany klientov. Zákonnú úpravu postupu

banky, pri ktorom táto môže postúpiť pohľadávku voči tretiemu subjektu iba za určitých podmienok, je
tak možné vnímať ako ochranu klienta.

47. Z odôvodnenia okresného súdu vyplýva, že tento správne zistil, že výzvy ktoré boli zasielané
žalovanému sú výzvy, ktorými banka upozorňovala žalovaného na povinnosť zaplatiť nedovolené

prečerpanie. Okresný súd teda pripustil, že bol žalovaný vyzvaný bankou na zaplatenie nedovoleného
prečerpania. V tejto súvislosti sa musí okresný súd sústrediť na skutočnosť, že neposudzuje bežnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale posudzuje právny vzťah založený zmluvou o bežnom účte.
Zmluvný vzťah medzi bankou a dlžníkom je tak oproti bežnej zmluve o úvere modifikovaný pravidlami
revolvingového úveru a spôsobom splácania takéhoto typu úveru. Nejde teda o tradičný postup, kedy

si dlžník od banky načerpá finančné prostriedky v určitej výške a tieto postupne vracia. Ide o vzťah, pri
ktorom dlžník má povolené dohodnuté voliteľné prečerpanie, v danom prípade v zmysle zmluvy 200,-
Eur a výška finančnej sumy, ktorá tvorí pohľadávku banky voči dlžníkovi sa v čase mení v závislosti
od toho, aké vklady dlžník na svoj bežný účet zaplatí a aké výbery zo svojho bežného účtu vykoná.
I keď vzťah medzi pôvodným veriteľom - Tatrabankou a.s. a dlžníkom - žalovaným je spotrebiteľským

právnym vzťahom a teda sa na neho v plnom rozsahu vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka
a iných predpisov slúžiacich na ochranu spotrebiteľa, vo svojej podstate ide o právny vzťah na základe
zmluvy o bežnom účte, v kombinácii so zmluvou o úvere (§ 710 ObZ a § 497 a nasl. ObZ).

48. V prejednávanom spore tak okresný súd v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu vec

nesprávne právne posúdil tak, že žalobca nenadobudol v konaní aktívnu vecnú legitimáciu, keďže
okresný súd mal vzhľadom na záver, že nedošlo k výzve žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy bankou
za to, že zmluva o postúpení pohľadávky medzi bankou a súčasným žalobcom je neplatná. Takýto záver
však zo spisu nevyplýva, keďže nedošlo ani k popretiu tvrdenia žalobcu o tom, že výzvy banky doručené
boli. Pokiaľ teda výzvy banky doručené boli a banka v zmysle listín založených do spisu vyzvala dlžníka

na zaplatenie sumy, ktorú v danom čase banke dlžil, pričom ide o sumy dlžné z revolvingového úveru
získaného na základe platenia platobnou kartou, resp. voliteľného prečerpania a zároveň k postúpeniu
pohľadávky došlo v čase, keď dlžník bol v omeškaní voči banke v období dlhšom než je 90 kalendárnych
dní, z údajov doposiaľ vyplývajúcich zo spisu tak vyplýva, že k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo
v zmysle ust. § 92 ods.8 ZoB a nie je možné dospieť k záveru, že toto postúpenie je neplatné. Týmto

právnym záverom odvolacieho súdu bude okresný súd v ďalšom konaní v zmysle ust. § 391 ods.2 CSP
viazaný.49. Keďže odvolací súd žalobu zamietol z dôvodu, že podľa jeho názoru žalobca nepreukázal aktívnu
vecnú legitimáciu, vo veci ďalšie dokazovanie nevykonal a nezaoberal sa ďalej tvrdeniami žalobcu
spočívajúcimi v tom, že žalovaný čerpal na základe zmluvy o bežnom účte prostredníctvom platobnej

karty peňažné prostriedky v celkovej sume 8.238,95 Eur, zatiaľ čo banke vrátil sumu 6.570,07 Eur.
Tieto tvrdenia žalobcu okresný súd preskúma a vyhodnotí na základe platných právnych predpisov
vrátane predpisov na ochranu spotrebiteľa, pričom však bude rešpektovať pravidlá Civilného sporového
poriadku, ktoré aj v sporoch s ochranou slabšej strany vychádzajú z pravidla rovnosti zbraní.

50. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v zmysle ust. § 389 ods.1
písm. c) zrušil, pretože súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal
ostatné navrhované dôkazy a vzhľadom na to, že dokazovanie prakticky vykonané nebolo, na tvrdenia
žalobcu nebolo účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Vzhľadom na to odvolací súd rozhodnutie
okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie
v rozhodnutí vo veci samej.

52. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).