Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/301/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710219068
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6710219068.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu N. I., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom H. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpeného JUDr. Ivom Osvaldom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen, proti žalovanému C. I., nar.
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XXXX/X, XXX XX F., právne zastúpenému JUDr. Ľubomírom
Ivanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dukelských hrdinov 22, 960 01 Zvolen, za účasti
intervenienta na strane žalovaného Z. I., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XXXX/X, XXX XX F.,
právne zastúpenej JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dukelských

hrdinov22,96001Zvolen,ozrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva,nazákladeodvolania
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/192/2010-405 zo dňa 27. 09. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva žalobcu a
žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam (prvý výrok), o prikázaní predmetných nehnuteľností do
výlučného vlastníctva žalovaného (druhý výrok) a o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 98.775,28 Eur z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel (tretí výrok), p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku o náhrade trov konania (štvrtý výrok) z r u š u j e a v

tomto rozsahu mu vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný
súd“) rozsudkom zo dňa 27. 09. 2016 zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovaného k
nehnuteľnostiam zapísaným Katastrálnym úradom Banská Bystrica, Správa katastra F., pre obec F.,
katastrálne územie F. na LV č. XXXX ako domová nehnuteľnosť súp. č. XXXX a pozemky parc. č. CKN
XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a parc. č. CKN XXXX/XX - záhrady o výmere
XXX m2 (prvý výrok). Nehnuteľnosti - domová nehnuteľnosť súp. č. XXXX a pozemky parc. č. XXXX/X
- zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a parc. č. CKN XXXX/XX - záhrady o výmere XXX m2

zapísané v katastri nehnuteľností Katastrálnym úradom Banská Bystrica, Správa katastra F., pre obec F.,
katastrálneúzemieF.naLVč.XXXX(ďalejlen„predmetnénehnuteľnosti“resp.„nehnuteľnosti“) prikázal
do výlučného vlastníctva žalovaného (druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 98.775,28 Eur z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel, v lehote do troch mesiacov odo
dňa právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok). Zároveň rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov
konania vo výške 100 % (štvrtý výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal,

aby súd zrušil podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, prikázal ich do výlučného
vlastníctva žalovaného a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 106 220,- Eur. Žalobu
odôvodnil tým, že on ako aj žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, každý
v 1-ici. Nehnuteľnosť bola pôvodne užívaná tak, že on užíval poschodie rodinného domu a žalovanýužíval prízemie. Pivničné priestory a dvor boli spoločné, každý z nich mal svoju garáž. Nehnuteľnosti
neužíva od roku 2001, keď ho žalovaný so synom požiadal, že by mal záujem o odkúpenie jeho podielu
k predmetným nehnuteľnostiam. Už v minulosti medzi ním a žalovaným dochádzalo k častým sporom,

ktoré boli aj predmetom súdneho konania, v dôsledku čoho sa rozhodol stavať si novú nehnuteľnosť.
Predmetné nehnuteľnosti neužíva a ani od neho nemožno požadovať, aby so žalovaným zotrval v
spoluvlastníckom vzťahu. Nakoľko nie je možné sa so žalovaným dohodnúť, žiadal, aby súd rozhodol
v zmysle jeho žaloby, t.j. aby zrušil podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam a vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaný a jeho syn so svojimi rodinami nehnuteľnosti užívajú, aby ich prikázal do

výlučného vlastníctva žalovaného, a aby mu zároveň uložil povinnosť vyplatiť mu 106.220,- Eur. V
prípade, ak by žalovaný namietal výšku odplaty, žiadal, aby bolo vykonané znalecké dokazovanie na
určenie hodnoty domovej nehnuteľnosti.
1. 3. Prvoinštančný súd ďalej poukázal na to, že žalovaný podal vzájomnú žalobu, ktorou si uplatňoval
o zaplatenie sumy 29.873,90,- Eur z titulu úhrady pomernej časti ním realizovaných investícii do
nehnuteľností. Ohľadom tohto žalovaným uplatňovaného nároku bolo konanie právoplatne zastavené

uznesením tamojšieho súdu sp. zn. 8C/192/2010-398, ktoré sa stalo právoplatným dňa 23. 06. 2016.
1. 4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vykonané dokazovanie a na
vyjadrenia strán sporu, a po uvedení zákonných znení ustanovení § 136 ods. 1, § 139 ods. 1 a 2, § 142
ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 149, § 150
ods. 1, § 151 ods. 1 a 2, § 185 ods. 1, § 187 ods. 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v súvislosti so samotným odôvodnením rozhodnutia o zrušení
podielového spoluvlastníctva a prikázaní nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovaného uviedol:
„Čo sa týka prejednávanej veci, súd sa musí predovšetkým vysporiadať s tými dôvodmi, ktoré boli
namietané najmä zo strany žalovaného. V prvom rade sa bude zaoberať návrhom právneho zástupcu
žalovaného, aby súd podielové spoluvlastníctvo nezrušil a nevyporiadal, tak ako na to poukázal

právny zástupca žalovaného, že ide o krásny, jedinečný, dokonca kvázi učebnicový príklad toho, kedy
by sa mala aplikovať zásada a aplikovať spôsob ako naložiť s podaným návrhom na zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. K uvedenému súd poukazuje na to, že názor právneho
zástupcu žalovaného je absolútne nesprávny, pretože podmienkou pre nezrušenie a nevyporiadanie
spoluvlastníctva je tá podmienka, že vec nemožno vyporiadať rozdelením veci. V tomto prípade

však samotný právny zástupca žalovaného vo viacerých svojich vyjadreniach poukazuje na to, že zo
znaleckého posudku vypracovaného V.. Z. W.. 35/2012 viackrát poukázal, že uvedenú nehnuteľnosť
je možné vyporiadať tým spôsobom, že ju súd rozdelí do podielov žalobcu a žalovaného a zároveň
samozrejme k tomuto poukázal aj vo svojej záverečnej reči na poslednom pojednávaní. V rámcu
judikatúry súd poukáže na tie judikáty, ktoré sa zaoberali nezrušením a nevyporiadaním podielového

spoluvlastníctva z dôvodov hodných osobitného zreteľa so zameraním na to, že v prípade, ak je možné
vec rozdeliť a týmto spôsobom vyporiadať podielové spoluvlastníctvo, tak súd nemôže vyhovieť návrhu
na nezrušenie a nevyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Jedná sa napr. o uznesenie Krajského
súdu v Prahe sp. zn. 11Co 183/85, R 41/1988, ďalej rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 3Cz 9/89, R 46/91.

Zároveň v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk (ktorá vychádza od roku 1949) R 1/1989 na strane
5 odstavec 5 a 6 sa uvádza, že vysoký vek podielového spoluvlastníka nie je spravidla bez ďalšieho
dostatočným dôvodom pre zamietnutie návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa podielový spoluvlastník, proti ktorému návrh smeruje
podstatne podieľa na vyvolávaní nezhôd medzi spoluvlastníkmi, alebo iným obdobným spôsobom

koná v rozpore s pravidlami spolužitia, a rovnako v prípadoch, v ktorých by len vysokým vekom
podielového spoluvlastníka bolo odôvodnené zamietnutie návrhu. Súd k uvedenému poukazuje na
to, že absolútne by nebolo spravodlivé, aby súd nevyporiadal a nezrušil podielové spoluvlastníctvo z
dôvodov, na ktoré poukazoval žalovaný prostredníctvom predovšetkým právneho zástupcu a to, že on
v tomto dome žije vyše 40 rokov, že má vysoký vek a iné skutočnosti s tým, že súd mal jednoznačne

preukázanú tú skutočnosť, že aj žalovaný sa správa takým spôsobom, ktorý odporuje pravidlám a
zásadámobčianskehospolunažívaniaanesnažísauvedenúsituáciu,aspoňsúdutožiadnymspôsobom
nebolo konkrétne preukázané, vyriešiť, aby došlo k zlepšeniu vzťahov medzi ním a žalobcom. Okrajovo
k tomuto súd musí poukázať aj na to, že tak, ako právny zástupca žalovaného vo svojej záverečnej
reči poukázal, že na tunajšom súde prebieha aj konanie voči H. I., teda synovi žalovaného pod sp. zn.

17C/108/2014, ani z takéhoto konania samozrejme sa nemôžu zlepšiť vzťahy medzi ním a žalobcom,
keďže v súčasnosti jeho syn obýva, užíva nehnuteľnosti, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcu
a žalovaného a to bez právneho dôvodu, pričom súdu nebol predložený nejaký zmluvný základ tohto
bývania, čo určite neprispieva k zlepšeniu vzťahov medzi účastníkmi. Je len samozrejmé, že takétosprávanie aj žalovaného nie je správaním hodným osobitného zreteľa a že by boli výlučne len zo strany
žalobcu zapríčinené zlé vzťahy medzi účastníkmi konania.
Čo sa týka vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného, že v prípade ak by súd nezamietol návrh na

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, aby ho vyporiadal tým spôsobom, že nakoľko zo
znaleckého posudku je možné tieto nehnuteľnosti rozdeliť, aby časť nehnuteľností prikázal žalovanému
a časť žalobcovi. K tomuto súd musí poukázať na to, že takéto rozdelenie, hoci právna prax a judikatúra
v prípadoch, ak je možné reálne rozdelenie vyporiadavanej veci, tak má to vyporiadať spôsobom
podľa veľkosti podielov, súd má za to, že vzhľadom na vzťahy medzi stranami sporu takéto rozdelenie

nehnuteľností nie je účelné. Súd tak ako vyššie poukázal, vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sú tak
vážne narušené, že dokonca ani počas šesťročného trvania sporu nedošlo k zlepšeniu týchto vzťahov
a ani nebolo prezentované zo strany žalovaného, že by tento sa pokúšal o ich zlepšenie. Predovšetkým
súd má za to, že nie je možné povýšiť rozdelenie majetku nad ochranu zdravia a života niektorého z
podielových spoluvlastníkov. Súd zo znaleckého posudku, ako aj z vykonaných dôkazov a to najmä z
fotografií poukazuje na to, že vchod do uvedenej predmetnej nehnuteľnosti domu je jeden, pričom do

jednotlivých bytových jednotiek ako aj podkrovia vedie len jedno schodisko a nedalo by sa, aspoň za
súčasnej situácie, zabrániť, aby sa podieloví spoluvlastníci nestretávali, pričom pri ich stretávaní, tak
ako to bolo poukázané, by mohli vznikať konflikty a dokonca by mohlo dôjsť aj k ublíženiu na zdraví.
Taktiež, nielen čo sa týka vchodu do samotného domu, ale aj dvor je v tomto prípade spoločný, záhrada
je spoločná a nebolo preukázané, že by sa aj ostatné nehnuteľnosti a to predovšetkým dvor a záhrada

dali tak odčleniť, že by nedochádzalo k stretu podielových spoluvlastníkov medzi sebou, čím by sa
zamedzilo možnosti vyvolávania konfliktov. (...) Z tohto jednoznačne vyplýva tá skutočnosť, že strany
sporu ako podieloví spoluvlastníci nemôžu vedľa seba žiť, stretávať sa, pretože takéto stretávanie nie
je akceptovateľné z hľadiska vyššieho princípu ochrany života a zdravia oproti majetkovému princípu.
Zároveň súd však poukazuje aj na judikatúru v tom zmysle, že reálne rozdelenie stavby je v zásade

možnéatolenvtedy,akvzniknúnazákladestavebnýchúpravvykonanýchpodľapredpisovostavebnom
konaní samostatné budovy (R 108/1967). Nie je teda prípustné delenie podľa poschodí a ich častí
(horizontálne delenie, tak ako je to v našom prípade), ale len vertikálne delenie a to tak, že výsledkom
deliacich stavebných úprav bude existencia samostatnej veci.
Podľa rozsudku NS ČR z 27. 05. 2004 sp. zn. 22Cdo 629/2004 reálne rozdelenie stavby je možné len

vtedy, ak na základe stavebných úprav urobených podľa stavebných predpisov vzniknú samostatné
veci, pričom samostatnosť týchto vecí je daná aj ich funkčnosťou. Na reálne rozdelenie stavby na
dve alebo viac samostatných vecí, rozdelenie stavebnej parcely geometrickým plánom nestačí. Stavbu
možno rozdeliť len vertikálne. Aj na základe tejto skutočnosti, že uvedená stavba by sa mohla deliť len
horizontálne a nie vertikálne, tak ako na to poukázali aj vyššie uvedené judikáty, tak aj z tohto dôvodu súd

nemohol pristúpiť a vyhovieť návrhu, na ktorý poukazoval právny zástupca žalovaného, že je potrebné
uvedené podielové spoluvlastníctvo rozdeliť medzi účastníkov, avšak tak ako súd poukázal, dôležitejšie
v tomto prípade boli faktické a reálne zlé vzťahy medzi stranami sporu, čo by v konečnom dôsledku
mohlo vyvolať až ohrozenie na zdraví a živote niektorým z podielových spoluvlastníkov.“
1. 5. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia týkajúceho sa náhrady za spoluvlastnícky podiel

prvoinštančný súd uviedol:
„Čo sa týka náhrady za vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a poukazovanie právneho zástupcu
žalovaného, že jeho klient nemá na vyplatenie podielu žalobcovi finančné prostriedky, má súd za
to, že keďže iným spôsobom a to aj za pričinenia v rámci správania sa žalovaného nebolo možné
rozhodnúť inak, podľa súdu bola znaleckým posudkom stanovená hodnota nehnuteľnosti, ktorá nebola

žiadnym spôsobom spochybnená právnym zástupcom žalovaného. Tvrdenie, že ide o vyššiu hodnotu,
resp. tvrdenie, že je potrebné skúmať hodnotu nehnuteľnosti bez investícií žalovaného je právne
irelevantné z toho dôvodu, že čo sa týka tej skutočnosti, že podľa neho je hodnota nehnuteľnosti
určená v zmysle znaleckého posudku vyššia, ako je reálna, neprodukoval žalovaný žiadne dôkazy.
Každý účastník si musí uvedomiť tú skutočnosť, že nestačí len tvrdiť nejaké skutočnosti, ale je potrebné

tieto skutočnosti aj doložiť predmetnými dôkazmi. Samotný znalecký posudok jednoznačne preukázal
hodnotu nehnuteľnosti a to vo výške 197.550,57 Eur z čoho polovica predstavuje sumu 98.775,28 Eur.
Takto určená hodnota je podľa súdu v súčasnosti nepopierateľná a hodnoverne preukázaná.
Okrajovo však súd musí poukázať aj na to, že žalovaný sa vo vzťahu k spoločnej nehnuteľnosti vo
veci jej vyporiadania správal pomerne nezodpovedne, nakoľko, ako už súd poukázal, len samotný

spor trval skoro šesť rokov, pričom už pred týmto súdom si mohol a mal byť vedomý tej skutočnosti,
že predsa bude musieť nejakým spôsobom dôjsť k vyporiadaniu tohto podielového spoluvlastníctva
a nie po šiestich rokoch začať tvrdiť, že on s týmto nepočítal a že nemá na vyplatenie náhrady za
spoluvlastnícky podiel. Zároveň je nepochopiteľná aj tá skutočnosť, že syn žalovaného H. I. sa najprvchcel dohodnúť so žalobcom, avšak možno len pre malé nezhody a skôr osobnú nevraživosť medzi
účastníkmi k takejto dohode nakoniec nedošlo, čím by sa mohol celý problém vyriešiť. Nakoľko však k
tomuto do vynesenia rozsudku nedošlo, súd rozhodol tak, že podielové spoluvlastníctvo zrušil, prikázal

celú veci do výlučného vlastníctva žalovaného a tohto zaviazal na zaplatenie sumy 98.775,28 Eur z
titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel.“
1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvoinštančný súd poukázaním na ustanovenie § 255
ods. 1 CSP a strohým konštatovaním, že „nakoľko vyhovel žalobe žalobcu, priznal mu právo na náhradu
trov konania vo výške 100 %.“

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) v
zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 389 ods. 1
písm. a), b) a c) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, alebo, aby postupom podľa ustanovenia § 388 CSP rozsudok súd prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne prvý výrok rozsudku ponechá v platnosti

a druhým výrokom spoločné nehnuteľnosti rozdelí a rozhodne o povinnosti žalobcu nahradiť mu trovy
konania vo výške 100 %. Konštatoval, že odvolanie podáva z dôvodu, že prvoinštančný súd mu ako
strane sporu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie patriacich procesných práv
v takej miere, že na jeho strane došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), ako aj z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ CSP),
a nakoniec z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
2. 2. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania uviedol, že súd prvej inštancie sa
nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou deliteľnosti spoločných nehnuteľností, z čoho potom

následne vyplývajú jeho nesprávne závery. V priebehu prvoinštančného konania a aj naďalej tvrdí,
že spoločné nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu sú deliteľné a je z nich možné vytvoriť
samostatné veci v právnom zmysle slova. Súd prvej inštancie v rozhodnutí ignoroval závery znaleckého
posudku V.. W. č. 35/2012 v časti, v ktorej bola konštatovaná možnosť reálneho rozdelenia spoločných
nehnuteľností. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ ide o delenie stavby, delenie je možné nie len

vertikálne, ale aj horizontálne (na jednotlivé byty či nebytové priestory) s tým, že spoločné časti, spoločné
zariadenia domu, príslušenstvo a pozemok zostanú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome. V danom prípade znalkyňa jasne špecifikovala akým spôsobom by malo a mohlo
dôjsť k rozdeleniu spoločnej nehnuteľnosti a označila aj časti, ktoré by mohli tvoriť výlučné vlastníctvo a
naopak, ktoré by zostali v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov. Pokiaľ teda súd prvej inštancie

poukazuje na iba jeden vchod a jedno schodisko, tieto objekty môžu byť definované ako spoločné časti
a zariadenia domu. Žalovaný ďalej uviedol, že nesprávnym a v rozhodovacej praxi súdov prekonaným je
názor súdu prvej inštancie o tom, že nie je prípustné delenie podľa poschodí (teda horizontálne delenie),
ale možné je len vertikálnej delenie. V tejto súvislosti poukázal na právnu vetu rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vyslovenú v konaní vedenom pod sp. zn. 2 MCdo 3/2004.

2.3.Vsúvislostisargumentáciouprvoinštančnéhosúduuvedenouvodôvodnenínapadnutéhorozsudku
o problematických vzťahov medzi stranami sporu žalovaný uviedol, že je potrebné zdôrazniť, že
prvoinštančný súd argumentuje trestným konaním, ktoré sa uskutočnilo pred štyridsiatimi rokmi, čo
rozhodne nie je stav zistený v čase vydania rozsudku. V spore pritom neboli produkované dôkazy a ani
žalobcanetvrdil,žebymalzáujemísťbývaťdopredmetnejnehnuteľnosti,právenaopak,bolozistené,že

má zabezpečené vlastné bývanie a o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva usiluje práve
preto, že pre neho spoluvlastnícky podiel na spoločnej nehnuteľnosti nemá žiadny význam. Možno teda
tvrdiť, že súd prvej inštancie sa úplne zbytočne zameral na vzťahy sporových strán a pokiaľ aj na nich
postavil dôvodnosť nemožnosti reálnej deľby spoločných nehnuteľností, ide o nesprávne rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Nie je totiž možné, aby možnosť reálnej deľby spoločných nehnuteľností bola

súdom prvej inštancie prehliadaná a bola preferovaná iba možnosť, ktorá vyhovuje žalobcovi.
2. 4. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že hoci tvrdí predovšetkým to, že spoločné nehnuteľnosti možno
rozdeliť, domáhal sa a aj naďalej sa domáha toho, aby v prípade, ak sa s týmto jeho názorom súdy
nestotožnia, bolo postupované podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za

náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. Opakovane tvrdí, že za dôvody hodné osobitného
zreteľa považuje skutočnosti, že je osobou vyššieho veku (XX rokov), že v tejto nehnuteľnosti prežil
podstatnú časť svojho života (takmer 50 rokov) a že sa o tieto nehnuteľnosti počas posledných 25 rokov
staral výlučne on bez toho, aby v súvislosti s nimi žalobca musel vynaložiť akékoľvek prostriedky, pričomtýmto vlastníctvo žalobcu nielen zachoval, ale aj zveľadil. V tejto súvislosti žalovaný ďalej uviedol, že súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
R 100/1999. Nie je pritom spornou skutočnosť, že cieľom žalobcu je iba a len dostať sa k peňažným

prostriedkom zodpovedajúcim hodnote jeho spoluvlastníckeho podielu. Na druhej strane je nespornou
skutočnosť, že on (žalovaný) nemá kam inam ísť a aj to, že má k predmetným nehnuteľnostiam naozaj
hlboký a úprimný vzťah.
2. 5. V závere odôvodnenia odvolania žalovaný namietal, že v dôsledku nesprávnosti výroku súdu prvej
inštancie vo veci samej je nesprávnym tiež výrok o jeho povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania, v

ktorej najviac nebola zohľadnená skutočnosť, že žalobca nebol úspešný v celom rozsahu.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného konštatoval,
že sa nestotožňuje s odvolaním žalovaného. Podľa jeho názoru sa prvoinštančný súd v plnom rozsahu
vysporiadal s vykonaným dokazovaním, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie zdôvodnil,
pričompoukázalnaplatnújudikatúru.Zuvedenéhodôvodužiadal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok

prvoinštančného súdu potvrdil a aby mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
3. 2. V súvislosti s argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní o možnosti reálnej deľby uviedol,
že v celom rozsahu poukazuje na svoje stanovisko a vyjadrenie, ktoré urobil v náväznosti na
vyhotovený znalecký posudok dňa 19. 04. 2012, ako aj na podanie zo dňa 19. 04. 2011, kde bližšie

špecifikoval vzájomné vzťahy so žalovaným. Otázka teoretického rozdelenia nehnuteľnosti nie hlavný
problém, aj keď neboli vôbec finančne vyjadrené predpokladané náklady súvisiace s horizontálnym
rozdelením nehnuteľnosti a nebol ustálený ani koncert stavebného riešenia reálneho rozdelenia.
Domová nehnuteľnosť je de facto nedeliteľná v rovnakom pomere tak, aby vznikli dva nezávislé pristúpy
do suterénu rodinného domu, ktorý si žalovaný upravil pre firemné účely, ako aj do podkrovia. Nie je

možné vyriešiť nezávislý prístup do garáže a dvor je výlučne spoločný. Samotné náklady na stavebné
riešenie by boli skutočne neprimerané. Ďalší dôležitý problém je skutočnosť, že spolužitie so žalovaným
je nemysliteľné vzhľadom na jeho neznášanlivú a agresívnu povahu. Jeho povaha sa nezmenila, cíti
sa jediným vlastníkom nehnuteľností, počas celej doby nemal záujem o vyriešenie spoluvlastníctva,
hoci on (žalobca) sa snažil o dohodu viacerými jednaniami. Samotné konanie prebieha od roku 2010 a

žalovaný sa všemožným spôsobom snažil predlžovať konanie rôznymi podaniami. Vzhľadom na vyššie
uvedené okolnosti sa s reálnou deľbou nestotožňuje. Má za to, že v rodinnom dome nie je možné deliť
priestory horizontálne, najmä za situácie, keď suterén a podkrovie užíva žalovaný. Nie je vyriešená
situácia samostatnej dodávky elektriny, plynu a vody, a odvodu do kanalizácie. Nejedná sa o bytový
dom, ale o domovú nehnuteľnosť a je samozrejmé, že takýmto spôsobom ani technicky a ani právne

nie je možné vec vyznačiť v katastri nehnuteľností. Je logické, že ako spoluvlastník, po toľkých rokoch
a vzhľadom na správanie sa žalovaného, nemá záujem zotrvať s ním v spoluvlastníctve, a je logické, že
ako spoluvlastník chce, aby bol vyplatený zo svojho majetku v súlade so zákonom s ohľadom na reálnu
všeobecnúhodnotunehnuteľnosti.Zvýraznil,žeajonjestaršíčlovek,odbrata-žalovanéhojemladšílen
o dva roky, má zdravotné problémy a dlhodobo sa snaží o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Tiež chcel celý život prežiť v domovej nehnuteľnosti, čo mu žalovaný neumožnil, pretože ho z domu
vyštval. Nevie si predstaviť spoločné spolunažívanie so žalovaným, jednalo by sa len o ďalšie spory a
hádky. Žalovaný mal dostatok času a možností na finančné vysporiadanie, teda aby mu vyplatil jeho
podiel. Celý čas sa však správa dominantne, snaží sa predlžovať konanie a odďaľovať jeho nárok na
výplatu spoluvlastníckeho podielu.

4. Žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu
nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že domová nehnuteľnosť je de facto nedeliteľná. Znovu poukázal
na vypracovaný znalecký posudok, v ktorom bola konštatovaná možnosť reálnej deľby nehnuteľnosti.
Má za to, že žalobca hľadá spôsob ako predmetné nehnuteľnosti nerozdeliť, nakoľko jeho zámerom je

dostať sa k finančným prostriedkom. Nespochybňuje ani nevyvracia jeho vyjadrenie, že mal dostatok
času a možností na finančné vysporiadanie, avšak človeku vo veku XX rokov nie je jednoduché vyplatiť
tak vysokú sumu, ako požaduje žalobca, ba priam je to nemožné.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,

§ 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219
ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva žalobcu
a žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam (prvý výrok), o prikázaní predmetných nehnuteľností do
výlučného vlastníctva žalovaného (druhý výrok) a o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovisumu vo výške 98.775,28 Eur z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel (tretí výrok) podľa § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil, a vo výroku o náhrade trov konania (štvrtý výrok) podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie vo veci samej je vecne správne. Odvolací súd (v

súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v zásade stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
rozhodnutím o veci samej neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení

skutkových zistení týkajúcom sa tejto časti rozhodnutia neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto

poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného uvedené v
odvolaní.

9. 1. Ako bolo uvedené vyššie, zásadným odvolacím argumentom žalovaného bolo jeho konštatovanie,
že súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou deliteľnosti spoločných

nehnuteľností (v tejto súvislosti myslené najmä - rodinného domu), z čoho potom následne vyplývajú
nesprávne závery súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa však s týmto argumentom žalovaného
nestotožňuje.
9. 2. Z ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v prípade, ak medzi spoluvlastníkmi
nedôjde k dohode o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní (§ 141 ods. 1 Občianskeho

zákonníka), na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka spoluvlastníctvo zruší a vyporiadanie vykoná súd.
Prvým z taxatívne zákonom určených možných spôsobov vyporiadania spoluvlastníctva rozhodnutím
súdu je reálne rozdelenie veci. Podmienkou reálneho rozdelenia veci je, že je dobre možné. Táto
podmienka nie je naplnená len faktickou možnosťou a technickou vykonateľnosťou rozdelenia, ale
aj funkčným opodstatnením takéhoto rozdelenia. Významné je aj hľadisko finančnej nákladnosti

rozdelenia, v tomto smere ide jednak o objektívnu výšku uvažovaných nákladov a jednak o subjektívne
stanovisko spoluvlastníkov participovať na týchto nákladoch. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak by
rozdelenie veci nebolo uskutočniteľné bez nákladných stavebných úprav, jednalo by sa z tohto hľadiska
o vec reálne nedeliteľnú (R 61/1968, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22 Cdo 960/2006).
Ak by žiaden zo spoluvlastníkov nebol ochotný vynaložiť nič na vykonanie nevyhnutných stavebných

úprav, musela by byť stavba považovaná z tohto hľadiska za nedeliteľnú (R 45/1991). Podmienkou
rozdelenia stavieb (budov) je, aby rozdelením vznikli samostatné veci, ktorých existencia bude v súlade
so stavebnými predpismi (R 108/1967). Pri riešení otázky rozdelenia stavieb (budov, teda aj rodinných
domov) ustálená judikatúra zastáva v zásade názor, že neprichádza do úvahy delenie podľa poschodí
a ich častí (horizontálne delenie), ale iba delenie vertikálne, ktorým vzniknú nové samostatné veci (viď

napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júla 2011 sp. zn. III. ÚS 331/2011-11).
9. 3. V prejednávanom spore je nesporné, že predmetom vyporiadania podielového spoluvlastníctva je
rodinný dom s priľahlými pozemkami. Prvoinštančným súdom ustanovená znalkyňa síce v znaleckom
posudku formálne konštatovala možnosť rozdelenia rodinného domu na dve samostatné bytové
jednotky s príslušenstvom (teda možnosť horizontálneho rozdelenia), avšak primeraným spôsobom

vôbec neriešila otázku technickej a finančnej nákladnosti rozdelenia. Vzhľadom na vyššie uvedenú
ustálenú prax súdov - neakceptovanie horizontálneho rozdelenia stavieb (budov, teda aj rodinných
domov) je uvedená absencia riešenia otázky technickej a finančnej nákladnosti rozdelenia v zásade
nepodstatná. V konečnom dôsledku, žiaden zo spoluvlastníkov (teda žiadna zo strán sporu) jasnýma zrozumiteľným spôsobom nedeklarovala ochotu participovať na eventuálny nákladoch v znaleckom
posudku načrtnutého rozdelenia rodinného domu a preto i z tohto hľadiska možno predmetnú budovu
- rodinný dom považovať za nehnuteľnosť reálne nedeliteľnú. Ako už bolo uvedené vyššie, splnenie

podmienky možnosti reálneho rozdelenia veci (teda v tomto prípade - rodinného domu) je i funkčné
opodstatnenie takéhoto rozdelenia. V tomto prípade vzhľadom na okolnosti, najmä vzhľadom na
neschopnosť spoluvlastníkov z dôvodu vzájomnej animozity spoločne užívať potenciálne rozdelený
rodinný dom, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o účelnom a funkčnom opodstatnení takéhoto
rozdelenia.

9. 4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval, že pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
k budove či domu formou rozdelenia prichádza do úvahy i horizontálne rozdelenie, pričom v tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 3/2004 z
26. augusta 2004, tak v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ide o individuálnu výnimku v
rozhodovacej praxi súdov pripúšťajúcu horizontálne delenie budov, ktorá sa v žiadnom prípade netýkala
riešenia otázky rozdelenia rodinných domov, ale v uvedenom rozhodnutí bola predmetom vyporiadania

podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosť, ktorá bola projektovaná, stavaná aj kolaudovaná pre dva
samostatné subjekty a na dva odlišné účely užívania - prevádzka hotela a prevádzka cestovnej
kancelárie (viď i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2009, sp. zn. 2
Cdo 234/2008). Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je teda pre tento prípad
nepoužiteľné.

10. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s ďalšou argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní, že
prvoinštančný súd mal pri rozhodovaní aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda
z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezrušiť a nevyporiadať spoluvlastníctvo. Odvolací súd dospel
k zhodnému záveru, ako súd prvej inštancie, že v prejednávanom prípade neexistujú žiadne relevantné

okolnosti alebo skutočnosti, ktoré by bolo možné v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia považoval
za dôvody hodné osobitného zreteľa. Samotná skutočnosť, že žalovaný je osobou vyššieho veku (XX
rokov) je nepodstatná, pretože i žalobca je osoba vyššieho veku (od žalovaného je mladší len o dva
roky). Aplikácia uvedeného ustanovenia s ohľadom okolnosti (napr. na to, že žalovaný dlhodobo užíva
predmetný rodinný dom s priľahlými pozemkami so svojou manželkou a so synom a jeho rodinou, čím

vylúčilakúkoľvekmožnosťaspoňteoretickéhovyužitiapredmetnýchnehnuteľnostízostranyžalobcu,ale
isprihliadnutímnato,žeinapriekuvedenémudlhodobémuužívaniuneprejavilžiadnyskutočnýzáujemo
riešenie situácie, napríklad ponúknutím primeranej odplaty za užívanie (i) podielu žalobcu, alebo snahou
mimosúdne, teda relevantnou a akceptovateľnou dohodou vyriešiť otázku zrušenia a vyporiadania
predmetného spoluvlastníctva), by naopak bola vo vzťahu žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi. Od

žalobcu v žiadnom prípade nemožno spravodlivo požadovať, aby i naďalej znášal situáciu, keď dlhodobo
nemáanilenteoretickúmožnosťrealizovaťjednozosvojichsubjektívnychspoluvlastníckychpráv(právo
užívania) k predmetným nehnuteľnostiam, a už v žiadnom prípade nie je akceptovateľné, aby takýto
stav bol vytvorený i do budúcnosti súdnym rozhodnutím v prípade aplikácie ustanovenia § 142 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

11. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch vo veci
samej, t.j. vo výrokoch o zrušení podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovaného k predmetným
nehnuteľnostiam (prvý výrok), o prikázaní predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva
žalovaného(druhývýrok)aouloženípovinnostižalovanémuzaplatiťžalobcovisumuvovýške98.775,28

Eur z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel (tretí výrok), podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.

12. Žalovaný sa odvolal i do výroku o trovách konania (štvrtý výrok). Ako bolo uvedené, rozhodnutie o
trovách konania odôvodnil prvoinštančný súd poukázaním na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a strohým

konštatovaním, že „nakoľko vyhovel žalobe žalobcu, priznal mu právo na náhradu trov konania vo výške
100 %.“

13.Podľaustálenejjudikatúryústavnéhosúdu,požiadavkariadnehoodôvodneniarozhodnutiajejedným
zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má

zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne
správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom
odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie súdu musí dať dostatočnédôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah povinnosti rozhodnutie riadne odôvodniť sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci. Civilný
sporový poriadok minimálne kritériá pre odôvodnenie rozsudku stanovuje v § 220 ods. 2. Pokiaľ sa jedná

o uznesenie (rozhodnutie o trovách konania, ktoré je obsiahnuté v rozsudku má povahu uznesenia),
zákon sa o obsahových náležitostiach jeho odôvodnenia explicitne nezmieňuje a v § 236 CSP len
pomerne stroho konštatuje, že stručné odôvodnenie sa uvedie v písomnom vyhotovení uznesenia. Z
dôvodu absencie komplexnejšej právnej úpravy je pri posudzovaní obsahových náležitostí odôvodnenia
uznesenia primerane potrebné postupovať podľa § 234 ods. 2 CSP a ustanovenie § 220 ods. 2 CSP

(týkajúce sa obsahu odôvodnenia rozsudku) treba z hľadiska čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára
1999, ods. 26) vykladať a uplatňovať tak, že aj uznesenie musí vo svojom odôvodnení obsahovať
dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo založené. Teda aj v rámci uznesenia (ako už
bolo uvedené - rozhodnutie o trovách konania, ktoré je obsiahnuté v rozsudku má povahu uznesenia)
je potrebné, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné.

14. Keďže odôvodnenie prvoinštančného súdu týkajúce sa výroku o nároku na náhradu trov konania
okrem uvedenia ustanovenia zákona neobsahuje absolútne žiadne z vyššie uvedených atribútov
riadneho odôvodnenia, ide o rozhodnutie, ktoré je v tejto časti absolútne nepreskúmateľné, čím došlo zo

strany prvoinštančného súdu k porušeniu práva na riadene odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a teda
v konečnom dôsledku k porušeniu práva na spravodlivý proces

15. Z uvedených dôvodov preto odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov konania (štvrtý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP

zrušiť a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva ide o špecifickú situáciu spočívajúcu v tom, že v tomto spore (konaní) majú strany
sporu tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie žalovaného (iudicium duplex). Táto skutočnosť sa

prejavujenajmätým,žepodanímžalobyžalobcuozrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva
je uplatnené aj rovnaké právo žalovaného, a taktiež jeho právo na súdnu ochranu v tejto veci. V tomto
smere súd ani nie je viazaný návrhmi strán sporu, pretože spôsob vyporiadania sa týka obidvoch strán. S
ohľadom na uvedené preto prvoinštančný súd musí skúmať, či konkrétne relevantné okolnosti umožňujú
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania aplikovať zásadu úspechu vyplývajúcu z ustanovenia

§ 255 ods. 1 CSP.
.
17. Keďže odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu vo výroku o nároku na náhradu trov konania
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, prvoinštančný súd rozhodne v novom rozhodnutí i o trovách odvolacieho

konania (§ 396 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).