Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117205377
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117205377.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu L. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. XXX/X, XXX XX M., právne zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Riedlom, so sídlom
Slovenská 46, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48,
832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpenému AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom P.O.
Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, IČO: 36 865 036, o zdržanie sa výkonu záložného práva, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C/8/2017-358 zo dňa 20.02.2020
takto

r o z h o d o l :

MenírozsudokvovýrokuI.avsnímsúvisiacomvýrokuIV.tak,žežalobuzamietaapriznávažalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 % s
tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

Zrušuje neodkladné opatrenie nariadené súdom prvej inštancie dňa 29. marca 2017 uznesením č.k.
16C/8/2017-78 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/94/2017-199 z 15.6.2017.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Súd prikazuje žalovanému v 1. rade zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou

nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX v časti "CKN" ako par reg. "C" č. XXXX - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 614 m2, par. reg. "C" č. XXXX/X - záhrady o výmere 1316 m2, rodinný dom, súp. č.
XXX, postavený na par. reg. č. XXXX nachádzajúcich sa v k. ú. M., obec M., okres P..
II. Súd žalobu žalobcu v 2. rade voči obom žalovaným zamieta.
III. Súd žalobu oboch žalobcov voči žalovanému v 2. rade zamieta.
IV. Žalobca v 1. rade má voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Žalovaný v 1. rade má voči žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
VI. Žalovaný v 2. rade má voči obom žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia, ktorým rozhodol o žalobe žalobcu, v tom čase žalobcu v 1. rade, a

manželky žalobcu R. I. ako žalobkyne v 2. rade proti žalovanému, v tom čase žalovanému v 1. rade, a
spoločnosti DUPOS dražobná spol. s.r.o., so sídlom Tamaškovičova 17, 917 01 Trnava, IČO: 36 233
935 ako žalovanému v 2. rade, uviedol, že predmetom konania na základe žaloby, súdu prvej inštancie
doručenej 28.02.2015, bol nárok na uloženie povinnosti žalovaným zdržať sa výkonu záložného právadobrovoľnou dražbou zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.02.2013,
predmetom ktorej sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. M., obec M., okres P., zapísané na LV č.
XXX v časti „CKN“ ako par reg. „C“ č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 614 m2, par.

reg. „C“ č. XXXX/X - záhrady o výmere 1316 m2, rodinný dom, súp. č. XXX, postavený na par. reg.
č. XXXX. Dôvodom, pre ktorý bola žaloba podaná bolo to, že žalobca a jeho manželka uzavreli so
žalovaným 11.02.2013 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru vo výške 79.900,- eur. Predmetný úver bol zabezpečený zmluvou o zriadení záložného práva k
nehnuteľnosti, zdržanie sa výkonu ktorého dobrovoľnou dražbou mal súd žalovanému v zmysle žaloby

uložiť. Splatnosť úveru bola žalovaným vyhlásená k 01.07.2016. Žalobca so svojou manželkou mali vôľu
dlh splatiť formou mesačných splátok, žalovaný však túto možnosť zamietol, nie je možné preto hovoriť
o nevyhnutnom a primeranom opatrení pokiaľ žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva. Zmluva
o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, neprimerané poplatky za spracovanie, správu a
poskytnutie spotrebiteľského úveru a preto je dôvodné skutočnú výšku úveru spochybniť. V žalobe bola
namietaná aj záložná zmluva, ktorá nemala byť individuálne dojednaná.

Spolu so žalobou bol podaný aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia s rovnakým obsahom ako
žaloba vo veci samej a žalovanému ako aj spoločnosti DUPOS dražobná spoločnosť, s.r.o. ako pôvodne
žalovanému v 2. rade, malo byť uložené zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou
zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 11.02.2013 a to do právoplatného
skončenia vo veci samej.

Uznesením č.k. 16C/8/2017-78 z 29.03.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k.
5Co/94/2017-199 zo dňa 15.06.2017 bolo návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovené a to
až do právoplatného skončenia vo veci samej o zdržanie sa výkonu záložného práva.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, žaloba je reálnym pokusom
šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých ustanovení právneho

poriadku Slovenskej republiky s úmyslom vyhnúť sa plneniu právnych povinností a žalovaného
majetkovo poškodiť. Žalobou sa zastiera podstata protiprávneho konania spočívajúca v dlhotrvajúcom
omeškaní so splácaním úverového záväzku. Cenové dojednania v zmluve o úvere boli uvedené
transparentne, poplatok za správu úveru bol inkasovaný v súlade s právnymi predpismi nakoľko
až od 10.06.2013 bol tento poplatok zakázaný zákonom č. 132/2013 Z.z. Zmluva o úvere

neobsahuje neprijateľné podmienky, realizáciou záložného práva sa sleduje zákonný cieľ - odstránenie
protiprávneho stavu vyvolaného dlžníkmi zo zmluvy. Dobrovoľná dražba je zákonný inštitút, odvíja
sa od predchádzajúceho súhlasu vlastníka na budúce speňaženie jeho majetku určitým spôsobom
regulovaným právom.
Súd prvej inštancie o žalobe pôvodne rozhodol rozsudkom č.k. 16C/8/2017-228 z 23.11.2017, ktorým

žalobu zamietol, dôvodiac, že zo žaloby nevyplýva prečo žalobcovia prestali úver splácať. Pokiaľ
žalovaného požiadali o možnosť splácať dlh v splátkach po 200,- eur, pričom pôvodná mesačná splátka
bola 511,84 eura na 239 mesiacov, t.j. 20 rokov bez jedného mesiaca, pri žalobcami navrhovanej výške
splátky by doba splácania presiahla 50 rokov. Keďže medzi hodnotou zálohu a výškou úveru nie je hrubý
nepomer a žalovaný pri uzatváraní zmluvy o poskytnutie úveru postupoval s odbornou starostlivosťou,

pričom zmluva obsahovala všetky zákonné náležitosti a platnou je aj zmluva o zriadení záložného práva,
mal za to, že žaloba dôvodnou nebola. K námietke o nedôvodnosti pokút a poplatkov uviedol, že spolu
neprevyšujú sumu 1.000,- eur čo je menej ako 1,25 % zo sumy 79.900,- eur. Je to pritom záložný veriteľ,
ktorýprivýkonezáložnéhoprávazodpovedázapravosť,výškuasplatnosťpohľadávky,ktorejsanemôže
zbaviť. Sporné pokuty a poplatky nie sú dôvodom, pre ktorý by mal žalovanému odňať právo realizovať

záložné právo.
Súd prvej inštancie uviedol, že na odvolanie žalobcov odvolací súd uznesením č.k. 9Co/23/2018-250 z
25.09.2018 zrušil tento rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V dôvodoch uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal návrhom žalobcov na vykonanie dôkazu
dražobným spisom, nezaoberal sa aktívnou ani pasívnou legitimáciou strán sporu a rozsahom žaloby

vo vzťahu k výkonu záložného práva.
V štádiu konania po zrušení pôvodného rozsudku odvolacím súdom súd prvej inštancie doplnil
dokazovanie a dospel k záveru, že nespornou skutočnosťou je, že doteraz splatné a nesplatené
záväzky predstavujú iba zlomok sumy, ktorá dosahuje všeobecnú hodnotu založenej nehnuteľnosti,
ktorá bola znalcom ohodnotená na 98.900,- eur. Podľa súdu prvej inštancie zo strany žalovaného nebolo

preukázané aká je výška, splatnosť pohľadávky ktorú dlžníci zo zmluvy neplnili. Zmluvu o zriadení
záložného práva vyhodnotil ako platný právny úkon, všeobecná hodnota záložných nehnuteľností
98.900,- eur k výške úveru 79.900,- eur z hľadiska testu proporcionality nepredstavuje hrubý nepomer
medzi hodnotou zálohu a výškou úveru. Nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom dražby sú ale obydlímžalobcov, vykonaním dražby by žalobcovia stratili nielen vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ale aj
obydlie, čo môže pre žalobcov znamenať nenávratný zásah do ich práv. Úprava výkonu záložného
práva umožňuje veriteľovi výrazným spôsobom zasiahnuť do majetkových práv dlžníka bez súdnej alebo

akejkoľvek inej štátnej kontroly. Súd prvej inštancie uviedol, že právo na obydlie je priznané Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ktokoľvek komu hrozí zásah do práva na rešpektovanie
obydlia by mal mať možnosť nechať posúdiť primeranosť tohto opatrenia nezávislým súdom. V tejto
súvislosti odkázal súd prvej inštancie na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva McCann proti
Spojenému kráľovstvu z 13.05.2008. Súd prvej inštancie poukázal aj na dôvody uznesenia Ústavného

súdu Slovenskej republiky č.k. PL. ÚS 23/2014-18, z ktorého vyplýva, že rozsah prostriedkov následnej
nápravy proti výkonu záložného práva je obmedzený v podstate len na žalobu neplatnosť dobrovoľnej
dražby a takáto následná prípadná obrana žalobcu je podstatne sťažená. Sťaženie následnej súdnej
kontroly by malo byť kompenzované dostatočnou preventívnou a priebežnou kontrolou dobrovoľnej
dražby orgánmi verejnej moci.
Posudzujúc vecnú legitimáciu pôvodných strán sporu dospel k záveru, že aktívne nelegitimovanou bola

žalobkyňa v 2. rade nakoľko nebola účastníčkou zmluvy o zriadení záložného práva a žaloba žalobcu,
ako aj pôvodnej žalobkyne v 2. rade, nebola dôvodná voči pôvodne žalovanému v 2. rade, ktorý v konaní
nebol vecne pasívne legitimovaný keďže predmetom konania je žaloba o zdržanie sa výkonu záložného
právadobrovoľnoudražbou,niežalobaoneplatnosťdražby.Pôvodnežalovanýv2.radeniejeveriteľom,
ale dražobnou spoločnosťou, ktorá dražbu len organizuje.

Súd prvej inštancie pri právnom posúdení sporu odkázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 52
ods. 1, 2, 3, 4, § 151a, § 151b, § 151c, § 151j, na ustanovenie § 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - § 7
ods. 1, 2, 4, § 2 písm. u).
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, 2 CSP vychádzajúc z úspechu vo veci.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie len žalovaný (pôvodne žalovaný v 1. rade) z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g), h) Civilného sporového poriadku.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie zaťažil konanie a rozhodnutie viacerými procesnými vadami.
Okrem iného dospel k nesprávnym, neúplným skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a

postupom aj výsledkom jeho rozhodnutia došlo k zásahu do základných práv žalovaného. Rozhodnutie
je nielen v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho
právneho štátu. Je rozhodnutím, v ktorom v podstatnej časti absentuje relevantné odôvodnenie, je tak
rozhodnutímarbitrárnym,nepreskúmateľným,porušenímústavnéhoprincípuzákazuľubovôle.Žalovaný
poukázal na to, že žalobca a ďalší pôvodní žalobcovia sa domáhali samostatnými podaniami, a to

žalobou a návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, zdržania sa výkonu záložného práva s
identickým návrhom výrokovej časti. Žaloba a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia sú ale
dvomi odlišnými a samostatnými procesnými podaniami, s čím sa súd prvej inštancie nezaoberal.
Nezaoberal sa vadami návrhu, konal o návrhu, ktorý pôvodca podania neuviedol, o návrhu materiálne
nevykonateľnom. To sa týka návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nespôsobilým podaním

bolo aj podanie označené ako žaloba v dôsledku neuvedenia podstatných tvrdení. Podanie označené
ako žaloba neobsahovalo uvedenie riadneho návrhu rozhodnutia, v dôsledku čoho išlo o nespôsobilosť
podania a nespôsobilosť predmetu konania. Súd je pritom návrhom rozhodnutia viazaný, návrh na
rozhodnutie o žalobe bol nezrozumiteľný, materiálne nevykonateľný aj z dôvodu právnej nedovolenosti a
nemožnosti. Žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vydania „príkazu“ súdu nie je žiadnou zo žalôb, ktoré sú

vo všeobecnosti žalobami prípustnými v sporovom civilnom súdnom konaní. S ohľadom na skutočnosť,
že žalobca žiadal vydanie príkazu, čo je typické pre konanie administratívnej povahy, uviedol, že súd
na prejednanie takéhoto návrhu, ktorý nie je sporom, nemá primárnu právomoc a zároveň sa nejedná
o spor / inú vec súkromnoprávnej povahy.
Žalovaný uviedol, že možnosť vykonať záložné právo (a to vždy aj formou speňaženia na dobrovoľnej

dražbe) je odrazom zákonnej úpravy a záložca je povinný práve na základe toho, že je v právnom
postavení záložcu tento výkon strpieť, pričom pri výkone záložného práva je záložný veriteľ oprávnený
konať v mene záložcu. Takýto obsah právnych noriem je jednoznačný a s ohľadom na uvedené nie je
rozhodnutie súdu prvej inštancie ničím iným ako absolútnou svojvôľou.
Podľa žalovaného bolo konaním na súde prvej inštancie porušené jeho právo na poskytnutie súdnej

ochrany, resp. zásadným spôsobom bolo porušené právo na spravodlivý proces a to ako jeho priebehom
tak aj výsledkom. Strana sporu má pritom právo, aby orgán verejnej moci postupoval predvídateľným
spôsobom. Účastníci konania by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom
bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru anavrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Toto súd prvej inštancie negoval, na pojednávaní nevykonal žiadne
dokazovanie a to ani dražobným spisom ako uviedol, čo je zrejmé aj zo zvukového záznamu.
Žalovaný poukázal na to, že právna úprava výkonu záložného práva bola predmetom prieskumu tak

na európskej úrovni Súdnym dvorom Európskej únie ako aj na vnútroštátnej úrovni Ústavným súdom
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie rozsudok
z 10.09.2014 vo veci C-34/13 a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 23/2014
z 24.09.2014. Poukázal na článok 21 ods. 1, 3 Ústavy, článok 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, z ktorých vyplýva, že žiadne z týchto ustanovení nezakotvuje nárok

na obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochranu súkromia v priestorovej dimenzii), čo sú
absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). K uvedeným záverom pri interpretácii
článku 8 Dohovoru dospel aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 21.11.1995 Velosa Barreto
proti Portugalsku, č. 18072/91, § 24 aj v rozsudku veľkého senátu vo veci Chapman proti Spojenému
kráľovstvu z 18.01.2001 č. 27238/95, § 99 keď uviedol „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie
bývania“. Podľa žalovaného z uvedeného jednoznačne vyplýva, že právo na obydlie v zmysle nároku

na byt nie je zaručené ani Ústavou ani Dohovorom. Žalovaný uviedol, že v konaní bolo preukázané,
že výška dlhu dlžníkov je omnoho vyššia ako 2.000,- eur. Dlžník od roku 2015 neplnil nič, žalovaný
nemôže preukázať, že dlžník neplnil. (ide o negatívnu skutočnosť). Je na žalobcovi (dlžníkovi), aby tvrdil
riadne a včasné plnenie a uvedené preukázal. Žalovaný uviedol, že medzi výkonom záložného práva
a (ne)možnosťou výkon vykonať ak úver nie je zosplatnený, neexistuje žiaden priamy korelát, výkon

záložného práva nie je závislý od skutočnosti, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie.
Jedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne
a včas. Uvedené má vplyv len na výšku dlhu. Uvedené navyše nemá s predmetom konania žiadnu
súvislosť keďže vykonanie výkonu záložného práva nie je podmienené exekučným titulom vo vzťahu k
ustanoveniu § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z., resp. obsahu vyhlásenia o výške, pravosti a splatnosti

pohľadávky, uvedené výslovne uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí PL. ÚS 23/2014.
Žalovaný zdôraznil, že výkon práva vylučuje protiprávnosť, rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak nielen
zásadným porušením zásady legality, ale zasahuje aj do práv zaručených článkom 20 Ústavy, resp.
legitímnych očakávaní veriteľa.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalovaného taktiež neobsahuje dostatok dôvodov, samotné

odôvodnenie z podstatnej časti je nielen neexistujúce, ale aj vnútorne logicky rozporné a vylučujúce.
Poukázal tiež na to, že spotrebiteľská úprava neznamená negáciu akýchkoľvek ďalších zákonných
noriem, resp. noriem ústavného práva. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť (a ani národné
ani európske právo nič také nezakotvuje) zbavenie spotrebiteľa zodpovednosti za záväzkové vzťahy,
do ktorých vstúpil a za záväzky, ktoré si s druhou zmluvnou stranou dohodol. Poukázal na nález

Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III. ÚS 3725/13, podľa ktorého princíp autonómie vôle nemôže
byť nahrádzaný paternalistickými zásahmi zo strany štátu. Postavenie silnejšej strany nie je možné
považovať samo o sebe za protiprávne či dokonca protiústavné. Princíp ochrany spotrebiteľa je potrebné
rešpektovať, ale plynie z neho najmä požiadavka transparentnosti zmluvných dojednaní, musí z nich byť
zrejmé aké bude celkové finančné zaťaženie príjemcu úveru. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému
nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP)
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní,
ako aj konanie rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzajúce. Na prejednanie odvolania nariadil
pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie a dospel k záveru o neexistencii podmienok pre

potvrdenie rozsudku ani pre jeho zrušenie.

5. Konanie, o žalobe nárok uplatnený ktorou sa stal predmetom posúdenia súdom, začalo dňa
28.02.2017 na základe žaloby podanej žalobcami, právne zastúpenými, ktorými v čase začatia konania
boli okrem žalobcu (ako žalobcu v 1. rade) aj R. I., manželka žalobcu ako žalobkyňa v 2. rade a R. I.,

matka žalobcu ako žalobkyňa v 3. rade, pričom žalobca s R. I. podali žalobu ako osoby v pozícii dlžníkov
zo záväzkového vzťahu voči žalovanému (v tom čase žalovanému v 1. rade) a žalobkyňa v 3. rade spolu
so žalobcom v pozícii záložcov.6. Žaloba v zmysle dôvodov pre ktoré bola podaná, bola založená na tvrdení o tom, že je potrebné
zakázať žalovanému výkon záložného práva nakoľko predmetom zálohu je nehnuteľnosť, ktorá je
obydlím záložcu. Výkonom záložného práva by došlo k podstatnému zásahu do práva na toto obydlie a

práva vlastniť majetok chránený ústavou. Tvrdené bolo, že zmluvný vzťah, pohľadávka veriteľa z ktorého
je zabezpečená záložným právom je vzťahom spotrebiteľským, zmluva na základe ktorej bol poskytnutý
úver, obsahuje neprijateľné podmienky - je v nej spracovateľský poplatok, mesačný poplatok za správu
úveru a poplatky za upomienky. V žalobe je taktiež tvrdené, že žalobca mal záujem výlučne o úver,
nie o založenie nehnuteľností. Nesúhlasí s tým ako je v záložnej zmluve uvedené, že záložné právo

má zaniknúť okamihom splatenia pohľadávky, záložná zmluva nebola individuálne dojednaná. Žalobca
taktiež namietal, že žalovaný úver zosplatnil k 01.07.2016, avšak medzi dlžníkom a veriteľom nebola
dohoda o zaplatení celej pohľadávky ako to vyžaduje § 565 Občianskeho zákonníka, preto nemohlo
dôjsť k zosplatneniu úveru a preto nie je možné aby mohol byť vo vzťahu k založeným nehnuteľnostiam
realizovaný výkon záložného práva.

7. Takto vymedzený predmet žaloby, ktorá je úkonom, ktorým žalujúca strana vymedzuje subjekty,
predmet a obsah súdneho konania, ktoré sa jej podaním začína, zostal predmetom konania bez zmeny
do času rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Je nepochybné, že právom žalujúcej strany je, vyplýva to z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
oprávnenie domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže uplatniť

skutočnosti, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam. To, či bude v spore úspešnou závisí
od toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré žalujúca strana považuje za skutkový dôvod
svojho návrhu, zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho či sa tvrdené
skutočnosti preukážu.

8. Z dôkazov vyplynulo, že dňa 11.02.2013 bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako
jedným z dlžníkov (ďalším bola pôvodná žalobkyňa v 2. rade) uzatvorená zmluva č. XXXXXXXXXX na
poskytnutie úveru 79.900,- eur. Podľa zmluvy išlo o úver na bývanie, dohodnutá bola ročná úroková
sadzba 6,19 %, úver mal byť splatený 239-imi mesačnými splátkami, mesačná splátka bola dohodnutá
vo výške 511,84 eur, prvá splátka mala byť zaplatená 17.03.2013, konečná splatnosť úveru bola

dohodnutá k 17.01.2033.
Návratnosť úveru sa zabezpečila zmluvou o zriadení záložného práva z 11.02.2013 na majetok v
spoluvlastníctve žalobcu a pôvodne ďalšej žalujúcej osoby (žalobkyne v 3. rade) R. I., ktorá v priebehu
konania zomrela. Právnym nástupcom, ktorý v dedičskom konaní nadobudol spoluvlastnícky podiel R.
I. na predmete zálohu je žalobca. Predmetom záložného práva sa stali nehnuteľnosti zapísané na LV č.

XXX v k.ú. M. ako parc. reg. „C“ č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 614 m2, parcela reg.
„C“ č. XXXX/X - záhrady o výmere 1.316 m2, rodinný dom súp. č. XXX postavený na parc. č. XXXX.

9. Podľa prehľadu realizovaných finančných transakcií, ktoré žalobca predložil spolu so žalobou ako
dôkaz, dlžníci zo záväzkového vzťahu nerealizovali úhrady v dohodnutom čase a v dohodnutej výške.

Sumár transakcií, ktoré nie sú označené ako debetné - dummy, predstavuje 18.110,29 eura; posledný
bezhotovostný vklad vo výške 380,- eur bol realizovaný 18.10.2016. Ku dňu 20.02.2020, t.j. ku dňu
rozhodnutia súdu prvej inštancie, malo byť na úhradu záväzku zo zmluvy zaplatených 83 splátok po
511,84 eura čo predstavuje 42.482,72 eura.

10. Spolu so žalobou bola predložená aj písomnosť spoločnosti DUPOS dražobná spol. s.r.o. z
30.05.2016 adresovaná, okrem iného aj žalobcovi, obsahom ktorej je výzva k úhrade 4.253,28 eura,
inak bude vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru a realizovaný bude výkon záložného práva.

11. Žalovaný listom zo 06.10.2016 oznámil výkon záložného práva.

12.VdražobnomspisespoločnostiDUPOSdražobnáspol.s.r.o.jevyhláseniežalovanéhoz19.10.2016,
podľa ktorého je jeho pohľadávka zo zmluvy uzavretej (aj) so žalobcom k 01.07.2016 splatná, výška
dlhu k 19.10.2016 je 82.093,42 eura z čoho istina je 76.585,09 eura a príslušenstvo 5.508,33 eura.
Dobrovoľná dražba nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu sa mala konať v Prešove dňa 02.03.2017

o 10:30 hod. Podľa notárskej zápisnice N 87/2017, NSZ 6724/2017, NCRIs 6954/2017 z 02.03.2017
spísanej notárom U.. Z. T. bola dražba neúspešná, nikto sa nedostavil, L.. E. podal informáciu o podaní
návrhu na vydanie neodkladného opatrenia.
V dražobnom spise je aj znalecký posudok o všeobecnej cene predmetu zálohu, 98.900,- eur.Z dražobného spisu taktiež vyplýva, že písomnosti, ktoré boli adresované žalobcovi, tento nepreberal,
na rozdiel od jeho manželky (pôvodne žalobkyne v 2. rade), ktorá ich preberala.
Na pojednávaní, ktoré odvolací súd na prejednanie veci nariadil sa žalobca napriek tomu, že bol

predvolaný, nedostavil, prítomní právni zástupcovia strán sporu zotrvali na argumentácii predmetu sporu
a na vyjadreniach k dokazovaniu, ktoré odvolací súd zopakoval.

13. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

18. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne

a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

19. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní

na uplatnenie tohto práva.

20. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

21. Podľa 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľským úverom nie je: úver zabezpečený záložným právom k
nehnuteľnosti, ktorého lehota splatnosti je viac ako desať rokov.

22. Podľa § 151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej
príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia
pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

23. Podľa § 151b ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou,
schválenoudohodoudedičovovyporiadanídedičstva,rozhodnutímsúdualebosprávnehoorgánu,alebo
zákonom. Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľnú vec sa nemusí uzatvoriť v písomnej forme,
ak záložné právo vzniká odovzdaním veci podľa tohto zákona. V zmluve o zriadení záložného práva sa
určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh. V zmluve o zriadení záložného práva

sa určí najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného
práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky. Záloh môže byť v zmluve o zriadení záložného práva
určený jednotlivo, čo sa týka množstva a druhu alebo iným spôsobom tak, aby kedykoľvek počas trvania
záložného práva bolo možné záloh určiť.24. Podľa § 151c ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, záložným právom možno zabezpečiť peňažnú
pohľadávku, ako aj nepeňažnú pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania

záložného práva určiteľná. Záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v
budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky. Záložné právo prechádza pri prevode alebo
prechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. To platí aj vtedy,
ak ide o inú zmenu v osobe oprávnenej zo zabezpečenej pohľadávky.

25. Podľa § 151j ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie
je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného
práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe
podľa osobitného zákona) alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov)
ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom
nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu

aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

26. Podľa § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.06.2014, ak záložné právo
zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného
práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona alebo predajom zálohu podľa

osobitných zákonov.

27. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách navrhovateľ dražby je povinný
písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ,
je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon

záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).

28. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov je zrejmé, že medzi stranami
konania vznikol úverový záväzkový vzťah, v ktorom mal žalobca, aj keď išlo o zmluvu o úvere podľa
Obchodného zákonníka, status spotrebiteľa, preto bolo potrebné na daný právny vzťah prednostne

použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Vyplýva to z § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka, ktorý bol do Občianskeho zákonníka
zavedený novelou č. 102/2014 Z.z. Nakoľko zákon č. 102/2014 Z.z. neobsahuje prechodné ustanovenia,
vzťahuje sa aj na právne vzťahy založeného pred jeho účinnosťou, pred 01.05.2014. Tento záver vyplýva
z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3MCdo/14/2014 z 21.04.2015 právna veta

ktorého znie: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založeného pred jeho účinnosťou.“

29. Jedným zo zásadných argumentov žalobcu v dôsledku tvrdenej existencie, ktorého malo byť
žalovanému uložené zdržať sa výkonu záložného práva, bol argument o tom, že pohľadávka žalovaného
zo zmluvy nebola a nemohla byť zosplatnená keďže medzi veriteľom a dlžníkmi zo zmluvy nebola
dohoda o zaplatení celej pohľadávky ako to vyžaduje § 565 Občianskeho zákonníka, nie je preto možné
nehnuteľnosti ani dražiť.

30. Tvrdenie žalobcu o neexistencii dohody v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka žalovaný nevyvrátil,
z úverovej zmluvy predmetná dohoda nevyplýva, uvedené však neznamená, že uhradzovacia funkcia
záložného práva môže nastúpiť až po „zosplatnení“ úveru.
Podľa § 151j ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka ak pohľadávka zabezpečená záložným právom

nie je riadne a včas splnená, môže veriteľ začať výkon záložného práva.

31. Pohľadávka je relatívne záväzkové majetkové právo, ktoré vzniká vo vzťahu medzi veriteľom
a dlžníkom; z podstaty záväzkového vzťahu, jeho definície vyplýva, že jeho predmetom je plnenie.
Vzhľadom na spôsob akým má byť záväzok splnený prichádza do úvahy jednorazové alebo opakujúce

sa plnenie.
V prípade úverového vzťahu s plnením dohodnutým v splátkach, obsahom ktorých je nielen suma časti
istiny úveru, ale aj ceny, úrokov, ide o opakujúce sa plnenie, pohľadávka z ktorého vzniká z nesplnenia
tej-ktorej splátky pričom sumár dlžníkom nesplnených, nezaplatených splátok je pohľadávkou veriteľa.32. Logickým začiatkom interpretácie práva je jazykový výklad. Ak je primárnym objektom interpretácia
kontinentálneho práva právny predpis, nemôže sa nezačať jeho textom. Právny predpis je písomné

zachytenie vôle normotvorcu a ako taký je publikovaný v Zbierke zákonov. Aj ústavný súd prikláňajúci
sa skôr k teleologickému výkladu uznáva vo svojej najvýznamnejšej interpretačnej smernici ako
východiskovú interpretáciu (prima facie) prednosť jazykového výkladu: „V prípade aplikácie právneho
ustanovenia je nutné prvotne vychádzať z jeho doslovného znenia“ - stanovisko Ústavného súdu Českej
republiky Pl. ÚS-st. 1/96 (Ján Wintr : Metody a zásady interpretace práva, Auditorium, Praha, 2013, str.

45).

33. Jazykovým výkladom ustanovenia § 151 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné dospieť k
výkladuakýmalzarozhodujúcižalobca,t.j.,žepredpokladomrealizáciezáložnéhoprávajezosplatnenie
celej pohľadávky zo zmluvy, podstatným je to, či veriteľ realizujúci záložné právo má splatnú pohľadávku
voči dlžníkovi zo zmluvného vzťahu zabezpečenú záložným právom.

V tejto súvislosti je možné upriamiť pozornosť aj na bod IV. záložnej zmluvy, podľa ktorého „ak
pohľadávka nebude riadne a včas splácaná, je záložný veriteľ oprávnený začať výkon záložného práva,
v rámci ktorého uspokojí svoju pohľadávku ...“, t.j. ani zo zmluvy nevyplýva, že by predpokladom začatia
s výkonom záložného práva malo byť zosplatnenie úveru.

34. Žalovaný voči žalobcovi splatnú pohľadávku pozostávajúcu z neuhradených splátok má, žalobca, čo
potvrdil jeho právny zástupca na pojednávaní a čo vyplynulo aj z prehľadu transakcií na účte, ktorý sám
žalobca predložil, od októbra 2016 nerealizuje žiadne úhrady. Za tejto situácie bolo relevantným posúdiť
proporcionalitu medzi právom veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky a právom záložcu na ochranu
svojho majetku a obydlia vo vzťahu k spôsobu návratnosti pohľadávky zvoleného žalovaným, aj preto, že

žalobca, ako zo spisu vyplýva, údajne chcel pohľadávku splácať, ale v splátkach po 200,- eur mesačne.

35. Proporcionalita vyjadruje pomer zvoleného spôsobu určitej činnosti sledujúceho dosiahnutie
očakávaného výsledku k dôsledku a výsledku, ktorý sa touto činnosťou prejaví.

36.Zospisuvyplýva,žejedinýmústretovýmúkonomžalobcuvočižalovanémuvzmysleriešeniasituácie
v ktorej je tým, že do dispozičnej sféry ktorého sa dostali finančné prostriedky poskytnuté mu žalovaným
ako úver za dohodnutých podmienok, ktoré porušil a úver nespláca, bol návrh na splácanie v čiastkach
nedosahujúcich ani polovicu sumy zmluvne dohodnutej splátky keďže splátka úveru bola dohodnutá
vo výške 511,84 eura a žalobca navrhoval splátky po 200,- eur. Odhliadnuc od toho, že na úhradu

pohľadávky neplatí ani sumu navrhnutej nižšej čiastky je potrebné uviesť, že aj pri pravidelnom splácaní
po 200,- eur mesačne by doba splatenia úveru bola na úrovni 50 rokov (oproti zmluvou dohodnutých
20 rokov), čo je zjavne neakceptovateľné.

37. Tvrdenia žalobcu o tom, že prekážkou výkonu záložného práva má byť to, že zmluva obsahuje

neprijateľné podmienky - spracovateľský poplatok, poplatky za správu úveru, je potrebné uviesť, že
odpoveď na otázku relevantnosti poplatku za poskytnutie úveru dal Súdny dvor Európskej únie v
rozsudku C-621/17 z 03.10.2019, v ktorom uviedol, že zo Smernice 93/13 nevyplýva povinnosť aby
zmluvná podmienka presne určujúca sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru,
ktoré znáša spotrebiteľ, podrobne špecifikovala všetky služby poskytované ako protihodnota. Prípadná

nedôvodnosť nároku na upomienky a poplatky za správu úveru nemôže byť dôvodom, ktorý by mal
znemožniť realizáciu uhradzovacej funkcie záložného práva dobrovoľnou dražbou nakoľko je zjavné, že
ani ich sumár nemôže byť v pomere k hodnote predmetu zálohu taký, že by mal znemožniť realizáciu
uhradzovacej funkcie záložného práva dobrovoľnou dražbou. Je to naviac záložný veriteľ, ktorý pri
výkone záložného práva zodpovedá za pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky.

38. Tvrdenia žalobcu o nerelevantnosti záložnej zmluvy pre dojednania o tom, že záložné právo zaniká
okamihom splatenia celej pohľadávky, pričom pohľadávkou je istina, úrok, úrok z omeškania, poplatky,
náklady banky, nie je možné podporiť, nakoľko aj v ust. § 151md ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka
je upravený zánik záložného práva zánikom zabezpečenej pohľadávky. Záložné právo slúži v zmysle §

151a Občianskeho zákonníka na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva, pričom príslušenstvom
pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania, náklady spojené s jej uplatnením.39. Pohľadávka žalovaného je zabezpečená záložným právom na nehnuteľnosť, ktorá má byť podľa
žalobcu jeho obydlím a hodnota ktorej je, ako uviedol v znaleckom posudku č. 356/2016 znalec Ing. U.
X., 98.900,- eur.

40. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa článku 7 Charty základných práv Európskej únie, každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.

Podľačlánku12ods.1vetaprváÚstavnéhozákonač.23/1991Zb.,ktorýmsauvádzaListinazákladných
ľudských práv a slobôd, obydlie je nedotknuteľné.
Podľa článku 21 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, obydlie je nedotknuteľné.

41. Z citovaných noriem vyplýva objektívnym právom uznaná hodnota obydlia ako miesta kde sa
väčšinou rozvíja súkromný a rodinný život.

42. Odvolací súd nespochybňuje právo každého na rešpektovanie svojho obydlia.
Bez pochybností totiž strata bývania môže vážne ohroziť nielen práva spotrebiteľa (rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-415/11 zo 14.03.2013 Mohamed Aziz proti Caixa d´Estalvis de
Catalunya, Tarragona i Manresa).

Strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu
takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne
preskúmanie (McCann v./ Spojené kráľovstvo č. 19009/04, § 50).
Nie je však možné z práva na nedotknuteľnosť obydlia dospieť k záveru o existencii inštitucionálnej
garancie, ktorá by vytvárala právo - záruku na zotrvanie v určitom obydlí. Toto právo tiež nie je

možné interpretovať v zmysle „nároku na byt“, resp. ani ako nárok na zotrvanie v určitom byte. To
preto, že interpretácia priestorovej dimenzie práva na súkromie ako práva na plnenie neobsahuje
obsahovo určitejšie ústavnoprávne obrysy. Preto ani článok 12 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a tým menej článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je možné
interpretovať ako inštitucionálnu garanciu, ktorú by bol zákonodarca povinný rozvinúť zákonom, ktorý by

predstavoval právnu oporu pre uplatnenie naznačených nárokov. Tie by skôr bolo možné (avšak len vo
veľmi obmedzenej miere, resp. len v sociálne najkrikľavejších prípadoch) odôvodniť právom na ľudskú
dôstojnosť. K záverom o nemožnosti dospieť z tohto práva k nároku na zotrvanie v určitom byte, resp.
nároku na byt, dospela aj judikatúra zahraničných ústavných súdov (napr. Nemecký spolkový Ústavný
súd vo veci I.BvR 375/62). (Z Komentára k Listine základných práv a slobôd, vyd. Wolters Kluwer ČR,

a.s. Praha 2012, str. 331).
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Barreto proti Portugalsku (rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91,
§ 24) uviedol, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej
rodine vlastný domov.
Vo veci O´Rourke proti Spojenému kráľovstvu (rozhodnutie z 26.06.2001, č. 39022/97) Európsky súd

pre ľudské práva uviedol, že hoci všeobecné právo na bývanie podľa článku 8 neexistuje, môže vzniknúť
štátom povinnosť poskytnúť asistenciu s hľadaním bývania za osobitných okolností.
Z citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva garancia práva na zotrvanie v
obydlí za každých okolností.

43. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca, okrem tvrdenia o vôli splatiť dlh v čiastkach po 200,-
eur, navrhol žalovanému iné riešenie svojho záväzku, ak za tejto situácie žalovaný zvolil spôsob
návratnosti pohľadávky formou realizácie uhradzovacej funkcie záložného práva na nehnuteľnosť vo
vlastníctve žalobcu, ktorá pohľadávku zabezpečuje, zvolil spôsob ktorý nie je v konkrétnych okolnostiach
neprimeraný, realizácia výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby je relevantným zvoleným

prostriedkom a v záujme uspokojenia jeho nároku. Na uvedenom nemení nič ani to, že žalobca
je spotrebiteľom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach 8Cdo/147/2017 z 29.01.2019,
2Cdo/36/2016 z 26.08.2019, 3Cdo/94/2019 z 18.02.2020 poukázal na to, že aj keď strata obydlia
predstavuje obrovský zásah do práv spotrebiteľa a spôsobuje pre neho veľmi nepriaznivú situáciu,
nemožno toto právo chápať ako absolútne nedotknuteľné.

44. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí I. ÚS 13/00 sformuloval kedy je zasahovanie do
súkromného a rodinného života neoprávneným. Uviedol pritom, že pod „neoprávneným zasahovaním“
treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ,nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a
primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. Výsledok posúdenia vzťahu primeranosti závisí
od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.

45. Otázkou inštitútu dobrovoľnej dražby a jeho právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 527/2002
Z.z. o dobrovoľných dražbách sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie vo veci C-34/13 z 10.09.2014
Monika Kušionová / SMART Capital, a.s. Z tohto rozsudku vyplýva záver, že ustanovenia Smernice Rady
93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom

zmysle, že im neodporuje vnútroštátna úprava umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných
podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný
majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol na zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná úprava prakticky
neznemožňuje alebo nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznala táto smernica, čo overiť
prináleží vnútroštátnemu súdu.
Súdny dvor Európskej únie poukázal na zákon č. 106/2004 Z.z. z 01.04.2014, ktorým sa zmenil

Občiansky zákonník a aj zákon o dobrovoľných dražbách, ktorým boli zmenené aj procesné pravidlá
umožňujúce súdu, aby v prípade spochybnenia platnosti podmienky záložnej zmluvy určil neplatnosť
dražby, pričom toto rozhodnutie so spätnou účinnosťou stavia spotrebiteľa takmer do rovnakého
postavenia v porovnaní s tým, ktoré mal pôvodne, a teda v prípade protiprávnosti dražby neobmedzuje
náhradu jeho škody iba na finančnú kompenzáciu (bod 61. rozsudku). Súdny dvor Európskej únie

poukázal na ustanovenie § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 17 ods. 3 zákona o
dobrovoľných dražbách, kde sa stanovuje, že predaj na dražbe je možné spochybniť v lehote 30 dní odo
dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva, pričom osoba, ktorá spochybňuje podmienky predaja,
disponuje na základe § 21 ods. 2 uvedeného zákona lehotou v dĺžke 3 mesiacov odo dňa príklepu
na to, aby sa obrátila na súd (bod 55. rozsudku). Súdny dvor Európskej únie taktiež uviedol, že hoci

Smernica 93/13/EHS v prípadoch, v ktorých proti sebe stoja predajca alebo dodávateľ a spotrebiteľ,
ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý v týchto sporoch rozhoduje, povinnosť konať aktívne a nezávisle
od samotných zmluvných strán, dodržiavanie zásady efektivity nemôže v plnej miere nahradiť úplnú
nečinnosť dotknutého spotrebiteľa (bod 56. rozsudku). Súdny dvor Európskej únie teda nedospel k
záveru o tom, že výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou, predmetom ktorej je obydlie, by mal byť

v rozpore s právom Európskej únie.

46. Na základe dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol dospel k záveru o opodstatnenosti odvolania
žalovaného, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil ako je uvedené vo výroku
tohto rozsudku.

47. Súd prvej inštancie nariadil uznesením č.k. 16C/8/2017-78 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Prešove č.k. 5Co/94/2017-199 z 15.06.2017 neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému uložil zdržať sa
výkonu záložného práva. Predmetné uznesenie odvolací súd na základe § 355 ods. 2 CSP zrušil keďže
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol.

48. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 2 CSP, podľa § 255
ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu odvolací súd voči žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 % s tým,
že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Predpoklady pre aplikáciu ust.

§ 257 CSP neboli tvrdené a zo spisu ani nevyplynuli.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.