Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/243/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118203177
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5118203177.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akoodvolacísúd,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej
a členov senátu - sudcov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu - Slovenská
republika - Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 2, 010 01 Žilina, proti žalovanému - Z. H., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX E. I. XXX, v zastúpení právne - JUDr. Eugen Kostovčík, daňový
poradca a advokát, so sídlom A. XX, XXX XX H. o vydanie bezdôvodného obohatenia, na základe

odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 41C/8/2018-89 zo dňa 6.5.2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 41C/8/2018-89 zo dňa 6.5.2019 z r u š u j e , konanie
z a s t a v u j e a vec p o s t u p u j e Daňovému úradu Žilina.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej ako „okresný súd“) zamietol žalobu voči žalovanému
o zaplatenie sumy 87.420,07 eur uplatnenej titulom vydania bezdôvodného obohatenia (výrok I.).

Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).

2. V skutkovom vymedzení žaloby ( doručenej súdu 2.2.2018 ) žalobca uviedol, že zaslal žalovanému
dňa 6.5.2016 sumu nepriznaného nadmerného odpočtu vo výške 87.420,07 eur na účet žalovaným
nahlásený ako účet pre vrátenie daňových preplatkov, úroku a nadmerných odpočtov, resp. ďalších
platieb správcu dane, hoc sa jednalo o neoprávnene poukázanú platbu, pretože v zmysle § 79 ods.

5 Daňového poriadku preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane.
Daňový poriadok platný v danom čase vylučoval vrátenie preplatku, preto aj po zániku práva vyrubiť
daň alebo rozdiel dane správca dane naďalej preplatok evidoval a postupoval primerane podľa § 55
ods. 6 a 7 Daňového poriadku. Aj po zmene právnej úpravy - novelou Daňového poriadku v znení
účinnom od 1.1.2017 je rovnako v ustanovení § 79 ods. 5 Daňového poriadku uvedené „ že daňový
preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane, takýto preplatok je príjmom

štátneho rozpočtu. Z toho vyplýva, že preplatok, ktorý eviduje správca dane po uplynutí lehoty na zánik
práva vyrubiť daň nemožno vrátiť daňovému subjektu a stáva sa príjmom štátneho rozpočtu. Rovnako
sa postupuje aj pri vrátení „ ostatných súm“, ak Daňový poriadok alebo osobitný predpis odkazuje
na použitie, resp. primerané použitie § 79 ods. 5 Daňového poriadku ( napr. nadmerný odpočet ).
Vychádzajúc z uvedeného žalobca je názoru, že došlo k nesprávnemu aplikovaniu § 79 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z.z., o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t.j. predmetný nadmerný

odpočet nemal byť žalovanému vrátený do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu,
nakoľko zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane. Hoc žalovaného vyzval na vrátenie neoprávnene
poukázanej platby vo výške 87.420,07 eur, jeho výzve žalovaný nevyhovel a tým, že sumu omylom,
bez právneho dôvodu poukázaného nepriznaného nadmerného odpočtu vo výške 87.420,07 eur nevrátil
hoc bol upozornený vo výzve, že v zmysle § 79 ods. 5 Daňového poriadku nemožno preplatok vrátiť po
zániku práva vyrubiť daň, sa žalovaný bezdôvodne obohatil.3. Žalovaný v rámci svojej obrany namietal právomoc súdu vo veci konať, tvrdiac, že v súdenej veci
ide o vzťah medzi správcom dane a žalovaným, o právny vzťah verejnoprávny, v tejto súvislosti odkázal
aj na závery rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo 46/2000 z 27.9.2000. Poprel, žeby na jeho strane malo

dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Právny názor žalobcu vychádza podľa žalovaného z nesprávneho
výkladu ustanovenia § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. vo vzťahu k inštitútu nadmerného odpočtu a
k podmienkam jeho uplatnenia a vrátenia podľa § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. Predmetná platba nemá
charakterdaňovéhopreplatku,alecharakternadmernéhoodpočtuvyplývajúciz§79zákonač.222/2004
Z.z. Nadmerný odpočet je možné použiť ako preplatok len za podmienok podľa § 55 ods. 6 a 7 Daňového

poriadku, inak je potrebné daňový preplatok vrátiť. Ustanovenie § 69 ods. 1 a § 79 ods. 5 Daňového
poriadku žalobca nemohol na daný stav aplikovať, nebol oprávnený považovať nadmerný odpočet za
preplatok na dani a po zániku práva vyrubiť daň za príjem štátneho rozpočtu, žalobca posudzuje vec
nesprávne, ide o omyl daňových orgánov pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

4. Okresný súd kvalifikoval námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu vec prejednať za

nedôvodnú. Konštatoval, že v súdenej veci ide o vydanie bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu
ako daňového orgánu a o takomto nároku je súd oprávnený rozhodovať, keďže nezistil žiaden iný orgán,
ktorý by bol oprávnený vec prejednať a o nej rozhodnúť. Daňový poriadok neupravuje postup správcu v
prípadebezdôvodnéhoobohatenianastranedaňovéhosubjektu/daňovníka, aktedanebolzistený,resp.
neexistuje žiadny orgán, ktorý by mohol danú vec rozhodnúť a prejednať, hoc sa jednalo o verejnoprávny

vzťah súd bol oprávnený a v konečnom dôsledku aj povinný o žalobe rozhodnúť. Pokiaľ poukazoval
žalovaný na rozsudok NS SR sp.zn. 2 Cdo 46/2000 z 27.9.2000 v otázke právomoci, nemožno
predmetné rozhodnutie na súdený prípad aplikovať, keďže daňovník bol v opačnom procesnom
postavení,nastranežalobcunienastranežalovanéhoakojetomuvtejtoveci,t.j.došlokbezdôvodnému
obohateniu na strane správcu dane, čo nie je podľa skutkového vymedzenia obdobný prípad ako v

súdenej veci..

5. Vykonaným dokazovaním okresný súd vyhodnotil za nesporné, že žalobca dňa 6.5.2016 zaslal
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 07/2007 v sume 87. 420,07 eur na účet žalovaným určený.
Písomne vyzval žalovaného na vrátenie sumy 87.420,07 eur, zároveň mu oznámil, že táto mu bola

vyplatená neoprávnene. Za rovnako nespornú vyhodnotil súd skutočnosť, že žalovaný sumu 87.420,07
eur žalobcovi nevrátil tvrdiac, že mu na túto sumu ako nadmerný odpočet vznikol zákonný nárok.
Z obsahu listinných dôkazov vyplynulo, že Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán zastavilo
odvolacie konanie vo veci dodatočného platobného výmeru, ktorým bol nadmerný odpočet žalovanému
znížený na sumu 133,64 eur a tento dodatočný platobný výmer zrušilo s odôvodnením, že zaniklo

právo vyrubiť daň. Spornou otázkou zostalo, či žalovaný mal vôbec nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu, či poukázaná platba 87.420,07 eur je/nie je oprávnená, či bola žalovanému zaslaná omylom,
bez právneho dôvodu. Podstatné bolo vyriešiť právne, čo je nadmerný odpočet, či ho možno považovať
zadaňovýpreplatokakototvrdilžalobca,činanadmernýodpočetmožnoaplikovaťustanoveniatýkajúce
sa preplatku na dani alebo nie tak ako tieto v danej veci použil žalobca a žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia odôvodňoval.

6. Po právnej stránke okresný súd vec riešil z pohľadu ust. § 55 ods. 6, 7, § 79 ods. 1, 2, 5, 7 Daňového
poriadku, podľa § 79 ods. 1, 6 Zákona o dani z pridanej hodnoty ( DPH ), následne aplikoval hmotno-
právne ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458.

7. Na základe zisteného skutkového stavu veci, aplikáciou v predchádzajúcom odseku uvedených
zákonných ustanovení okresný súd dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Súd
dôvodí, že nadmerný odpočet nemožno považovať za daňový preplatok, uvedený právny záver vyplýva
aj z rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/39/2015 zo dňa 13.9.2016. Nadmerný odpočet tak nie je možné vrátiť

formou preplatku. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sžf/97/2008 zo dňa 14.5.2009 daňový preplatok je
suma prevyšujúca splatnú daň, reálne zaplatená suma, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom
rozpočte a preto je potrebné ju vrátiť titulom preplatku. V prípade nadmerného odpočtu ide o nárok
vyplývajúcipriamoz§79ZákonaoDPH.Nároknanadmernýodpočettaknieje podmienenýexistenciou
rozhodnutia správcu dane, vzniká ex lege z dôvodu uplatnenia nároku na odpočítanie dane. Podľa

právneho záveru okresného súdu v prípade nadmerného odpočtu ako nároku vznikajúceho ex lege
nemožno bez ďalšieho (vo všeobecnosti) aplikovať, resp. postupovať podľa § 55 Daňového poriadku.
Nadmerný odpočet možno prípadne použiť ako preplatok len a výlučne za podmienok a primeraným
spôsobom uvedených v § 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku (nie iným spôsobom), čo však nebol danýprípad. Ak teda nebol v danej veci takýto postup možný (§ 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku), bolo
potrebnénadmernýodpočetžalovanémuvrátiťanebolomožnéaplikovať§79ods.5Daňovéhoporiadku
v spojení s § 69 ods. 1 Daňového poriadku. Žalobca nesprávne považoval nadmerný odpočet v danej

veci za preplatok na dani a po zániku práva vyrubiť daň za príjem štátneho rozpočtu. Okresný súd
upozorňuje, že k uplynutiu lehoty aj k zániku práva vyrubiť daň došlo podľa zisteného skutkového stavu
veci pričinením žalobcu, resp. jeho nečinnosťou, keď nevykonal potrebné procesné úkony vo vzťahu k
podanému odvolaniu vo veci dodatočného platobného výmeru a táto skutočnosť nemôže byť v prípade
nároku na nadmerný odpočet na ťarchu žalovaného. Navyše, aj v prípade, že právo vyrubiť daň zaniklo,

nemátozanásledokvzmyslevyššieuvedeného,žebynároknanadmernýodpočetakonárokvznikajúci
ex lege nevznikol. Medzi stranami sporné nebolo, že žalobca činnosť od ktorej sa v konečnom dôsledku
nadmerný odpočet odvíjal, vykonal. Nesporne v prípade žalovaného tovar/ resp. služba existoval tak ako
bolo vymedzené v príslušnom daňovom priznaní, čo strany nerozporovali. Okresný súd uvádza, že pri
rozhodovaní zohľadnil aj závery rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, z ktorého vyplýva záver o právnom
nároku žalovaného na úroky z omeškania zo zadržaného nadmerného odpočtu. Ak teda žalovanému

vznikol nárok na úroky z omeškania z nadmerného odpočtu, ktorý bol žalobcom zadržiavaný, je nutné
dospieť k záveru, že žalovanému vznikol aj nárok na nadmerný odpočet. Ak nadmerný odpočet vzniká,
resp. je nárokom vznikajúcim ex lege, uplatneným daňovým priznaním a rozhodnutie správcu dane v
jeho prípade nie je potrebné na jeho vznik, nemôže sa v danej veci jednať o bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného, nakoľko v prípade nadmerného odpočtu žalovaného existuje právny titul, resp.

právny dôvod. V danej veci Finančné riaditeľstvo SR zrušilo rozhodnutie žalobcu, na základe ktorého
žalovanému nebol vrátený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 07/2007, platí tak stav podľa
daňového priznania za júl 2007 s nadmerným odpočtom 87.420,07 eur, na ktorú poukázanú platbu z
titulu nadmerného odpočtu má žalovaný jednoznačne nárok. V súhrne všetkých skutočností okresný súd
uzavrel, že na strane žalovaného sa nejedná o bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu podľa § 451 OZ.

8. Žalovanému ako plne úspešnej strane sporu priznal okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dodal, že o výške náhrady trov rozhodne
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

9. Žalobca sa voči rozsudku odvolal v zákonnej lehote, domáha sa jeho zrušenia a žiada vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýka nesprávne právne posúdenie veci a zotrváva na
opodstatnenosti svojej žaloby voči žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôrazňuje
rozhodnutieč.290688/2016zodňa17.3.2016(právoplatnédňa24.3.2016),ktorýmFinančnériaditeľstvo
(FR) ako odvolací orgán zastavilo odvolacie konanie vo veci odvolania podaného dňa 21.3.2012 proti

rozhodnutiu Daňového úradu Žilina č. 9516301/1/228577/2012 z 23.2.2012, ktorým bol v zmysle § 44
ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2007

znížený zo sumy 87.553,71 eur na sumu 133,64 eur. Rozhodnutie FR SR bolo doručené na Daňový úrad
Žilina dňa 8.4.2016. Odvolací orgán konštatoval, že v priebehu odvolacieho konania uplynula lehota
na vyrubenie rozdielu dane za zdaňovacie obdobie júl 2007 a z tohto dôvodu bolo rozhodnuté tak
ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia ďalej
vyplýva, že podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí

piatich rokov od konca roka v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. V danom prípade
povinnosť podať daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 bola v
roku 2007. Vzhľadom k tomu, že úkon smerujúci k vyrubeniu dane nebol správcom dane zákonným
spôsobom vykonaný, nedošlo k novému plynutiu lehoty na vyrubenie dane podľa § 45 ods. 2 zákona č.
511/1992 Zb., resp. § 69 ods. 2 Daňového poriadku (zákon č. 511/1992 Zb. účinný do 31.12.2011, od

1.1.2012 nahradený Daňovým poriadkom). Na základe uvedeného lehota na zánik práva začala plynúť
od 1.1.2008 a skončila k 31.12.2012, predĺžená o 654 dní (trvanie súdneho konania), z uvedeného
vyplýva, že právo vyrubiť daň zaniklo k 16.10.2015. Ako teda odvolací orgán skonštatoval vo svojom
odôvodnení, proti rozhodnutiu č.9516301/1/228577/2012 zo dňa 23.2.2012 bolo podané odvolanie,
o ktorom nebolo rozhodnuté ku dňu 16.10.2015, kedy zaniklo právo vyrubiť daň, - rozhodnutie č.

9516301/1/228577/2012 zo dňa 23.2.2012 nenadobudlo právoplatnosť. Tým, že napadnuté rozhodnutie
bolo zrušené z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane (v danom prípade
zníženie nadmerného odpočtu) sa odvolací orgán námietkami odvolávajúceho nezaoberal. Rozhodnutie
Finančného riaditeľstva SR č. 290804/2016 zo dňa 17.3.2016 bolo doručené Daňovému úradu Žilinadňa 5.5.2016, ktorý po obdŕžaní predmetného rozhodnutia postupoval v zmysle § 79 ods. 6 zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a sumu nepriznaného rozdielu v
nadmernom odpočte za zdaňovacie obdobie júl 2007 vo výške 87 420,07 vrátil žalovanému, daňovému

subjektu na konkrétne ním uvedený účet.

10. Odvolateľ nerozporuje, že v súdenom prípade je daň vyrúbená podaným daňovým priznaním a
pôvodne vykonané úkony správcu dane vo vyrubovacom konaní boli zrušené odvolacím orgánom a
odvolacie konanie zastavené. Naďalej zotrváva ale na svojom stanovisku v tom, že nadmerný odpočet

nemal byť žalovanému vrátený. Zdôrazňuje, že nikdy nestotožňoval nadmerný odpočet s preplatkom
na dani. Aj v žalobe, aj k vyjadreniu uvádzal zákonné ustanovenia Daňového poriadku, ktoré procesne
upravujú postup pri použití nadmerného odpočtu podľa § 55 Daňového poriadku, pri ktorom bolo
uplatnené jeho vrátenie (odkazuje odvolateľ na znenie ust. § 70 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty a § 79 Daňového poriadku). Dodáva, že ust. § 79 Daňového poriadku pojednáva nielen o
daňovom preplatku, ale v ods. 7 stanovuje, že na nadmerný odpočet, spotrebnú daň a daň z pridanej

hodnoty pri ktorých bolo uplatnené vrátenie sa primerane vzťahujú ods. 1 až 6 tohto ustanovenia,
t.j. v danom prípade aj nemožnosť vrátenia nadmerného odpočtu po zániku práva vyrubiť daň alebo
rozdiel dane. V predmetnom prípade zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane v zmysle § 69
Daňového poriadku ku dňu 16.10.2015. Po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane, Daňový
poriadok platný v danom čase vylučoval možnosť vrátenia nadmerného odpočtu (na nadmerný odpočet

sa primerane použijú ustanovenia ods. 1 až 6 § 79 Daňového poriadku). Odvolateľ vytýka nesprávnu
aplikáciu ust. § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
opakovane uvádza, že nadmerný odpočet nemal byť daňovému subjektu, t.j. žalovanému vrátený do
10 dní od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, nakoľko zaniklo právo vyrubiť daň alebo
rozdiel dane. Žalovaný tým, že Daňovému úradu Žilina nevrátil sumu poukázaného nepriznaného

nadmerného odpočtu vo výške 87.420,07 eur, hoc bol v písomnej výzve uzrozumený, že ide o vrátenie
neoprávnene poukázanej platby, - získal majetkový prospech plnením Daňového úradu Žilina bez
právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohatil. Žalobca/ odvolateľ dodáva, že bol a je viazaný právnou
úpravou obsiahnutou v Daňovom poriadku a zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Poznamenal, že v prípade rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 30S/24/2016,

ku záverom ktorého sa okresný súd priklonil pri vyvodení svojho právneho názoru je podaná kasačná
sťažnosť na Najvyššom súde SR.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiada potvrdenie rozsudku a uplatňuje si voči
žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Poukazuje na to, že žalobca uvádza

v odvolaní len reprodukciu obsahu žaloby bez toho, aby uviedol konkrétne a kvalifikované dôvody,
ktoré by preukazovali nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Podľa žalovaného vec
nesprávne posúdil žalobca. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku (§ 63 ods. 1 zák. č. 511/1992
Zb.) daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ide o reálne zaplatenú sumu
dane, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom rozpočte a preto je potrebné ju vrátiť formou

preplatku. Zrušením rozhodnutia správcu dane, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet uvedený
v daňovom priznaní, došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t.j. za právny titul sa u
žalovaného považuje zákonne podané daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie júl 2007. Existencia právneho titulu pri nadmernom odpočte, resp. neexistencia právneho titulu
pri preplatku na dani je kľúčovým faktorom pre postup podľa § 79 Daňového poriadku. Žalobca uvádza

síce, že nikdy nestotožňoval nadmerný odpočet s preplatkom na dani, no z jeho argumentácie je
zrejmé, že medzi preplatkom na dani a nadmerným odpočtom nevidí žiadny rozdiel. Pokiaľ žalobca
namieta aplikovateľnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/97/2008 na súdenú vec, nie je
možné s ním súhlasiť, pretože ako v súdenej aj v právnej veci posudzovanej v rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Sžf/97/2008 je rozhodujúca skutočnosť, že v oboch prípadoch právne relevantným a

podstatným významom súd sformuloval zásadné závery o nadmernom odpočte vo vzťahu k daňovému
preplatku. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí tiež uviedol, že nárok na nadmerný odpočet nie
je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege (§ 79 zák. č.
222/2004 Z.z.). Kasačná sťažnosť podaná proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 30S/24/2016
bola rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1SžfK/24/2018 z 30.7.2019 zamietnutá.

12. Otázka nepriznania práva na vrátenie dane z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty bola riešená už vo
viacerých rozhodnutiach aj Súdneho dvora EÚ, argumentuje ďalej vo svojom vyjadrení žalovaný, napr.
v rozhodnutí vo veci C-533/16 Volkswagen AG z 21.3.2018, uvádza z neho podstatnú časť v bode12. písomného vyjadrenia. Žalovaný tvrdí, že v prípade mu nepriznania, resp. nevrátenia nadmerného
odpočtu, riadne a zákonne uplatneného v daňovom priznaní za júl 2007, resp. v posúdení vráteného
nadmerného odpočtu ako neoprávneného majetkového prospechu, by išlo o stav v extrémnom rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

13. Žalovaný upriamuje pozornosť i na to, že žalobca nechal bez povšimnutia v rozsudku konštatovaný
názor okresného súdu, že k zániku práva vyrubiť daň došlo zapríčinením žalobcu, resp. jeho
nečinnosťou, keď nevykonal potrebné procesné úkony vo vzťahu k podanému odvolaniu a táto

skutočnosť nemôže byť na ťarchu jeho/ žalovaného, nezákonný postup správnych orgánov nemôže
zakladať v právnom štáte žiadne právo, tak ani právo nevrátiť riadne a zákonne uplatnený nadmerný
odpočet z dôvodu zániku práva na vyrubenie dane, ktoré daňové orgány samé spôsobili. Podľa
žalovaného je neprípustné, aby štátny orgán, ktorý postupoval nezákonným spôsobom a má znášať
následky tohto postupu, profitoval na svojom nezákonnom postupe na úkor daňového subjektu - jeho.

14. Žalobca v následnej písomnej reakcii odkazuje na dôvody ním uvedené v žalobe, aj v odvolaní voči
rozsudku. Poznamenal, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 1SžfK/24/2018 z 30. júla 2019 bola nimi
podaná kasačná sťažnosť zamietnutá a predmetný rozsudok NS SR mu bol doručený 6.9.2019.

15. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v štádiu odvolacieho konania už nedoručili.

16.KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací(§34Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalejiba„CSP),pozistení,
že odvolanie podal na to oprávnený subjekt, proti rozhodnutiu ktorému je odvolanie prípustné, odvolací
súd viazaný povinnosťou, že v každom štádiu vedeného konania je povinný prihliadnuť na splnenie
zákonných podmienok konania pred súdom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, rozsudok

okresného súdu zrušil z dôvodov podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP konštatujúc nedostatok právomoci
súdu na prejednanie veci, následne podľa § 391 ods. 1 CSP konanie zastavil a postúpil vec Daňovému
úradu Žilina - správcovi dane do právomoci ktorého vec patrí.

17. Z ust. § 161 ods. 1 CSP vyplýva pre súd povinnosť prihliadať kedykoľvek počas konania na to, či

sú procesné podmienky splnené. Rovnaká povinnosť je uložená aj odvolaciemu súdu a to aj vtedy, ak
nedostatok procesných podmienok nebol výslovne ako odvolací dôvod uplatnený. Zároveň ide o jediný
prípad, keď nie je odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 2 CSP). V súdenom prípade
odvolací súd konštatoval nedostatok právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť zakladajúci zároveň
dôvod pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP .

18. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí - ide o judikát publikovaný pod R 24/2002

uzavrel, že vzťah medzi správcom dane a daňovníkom je vzťahom verejnoprávnym, vyplývajúcim z
finančnej činnosti štátu a jeho orgánov, prípadne orgánov miestnej samosprávy. Takýto vzťah nemožno
považovať za vzťah občianskoprávny ani za vzťah obchodnoprávny. Nárok daňovníka na vrátenie
daňového preplatku nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniknutý plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol. Na

prejednanie a rozhodovanie takéhoto návrhu nie je daná právomoc súdu v zmysle ust. § 7 O.s.p. (pozn.
odvolacieho súdu v znení účinnom do 30.06.2016, aktuálne už § 3 CSP v znení účinnom od 1.6.2016).

20. Žalobca/ odvolateľ sa dožaduje voči žalovanému vrátenia sumy 87.420,07 eur ako v dôsledku
nesprávneho postupu správcu dane poukázanej sumy nepriznaného nadmerného odpočtu žalovanému

- ako plnenie Daňového úradu Žilina - správcu dane voči daňovníkovi/ žalovanému s tvrdením, že
nadmerný odpočet v uvádzanej sume nemal byť žalovanému vrátený, keďže v riešenom prípade
zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane v zmysle § 69 Daňového poriadku ku dňu 16.10.2015
a po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane procesný zákon - Daňový poriadok platný v danom
čase vylučoval možnosť vrátenia nadmerného odpočtu ( žalobca odkázal aj na právny význam ust.

§ 79 Daňového poriadku upravujúci postup vrátenia nadmerného odpočtu s analogickou aplikáciou
ustanovení o vrátení daňového preplatku ). Žalovaný v rámci svojej obrany sa výrazne ohradil voči
žalobcomuvádzanýmustanoveniamdaňovýchpredpisovoktorésvojnároknavrátenietzv.nadmerného
odpočtu dane opiera. Krajský súd žalobou uplatnený nárok vyhodnotil ako nárok vyplývajúci z právnehovzťahu medzi správcom dane a daňovníkom, ide o nárok verejnoprávnej povahy vyplývajúci z finančnej
činnosti štátu a jeho daňových orgánov voči daňovníkovi, takýto vzťah rozhodne nemožno považovať za
občiansko-právny. Hoc žalobca - štát konajúci prostredníctvom príslušného daňového orgánu uplatňuje

voči žalovanému nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia - ním ide iba o formálne vymedzenie
nároku pretože podstatné materiálne ponímanie nároku jednoznačne viaže k svojmu rozhodnutiu
č.9516301/1/228577/2012 z 23.2.2012, ktorým v zmysle § 44 ods. 6 písm.b) bod 1 Zák. č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 Zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní ( Daňový poriadok)

nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2007 znížil zo sumy 87.553,71 eur na sumu 133,64
eur. Ani zastavením odvolacieho konania Finančným riaditeľstvom rozhodnutím č. 290688/2016 zo dňa
17.3.2016 z dôvodu, že v priebehu odvolacieho konania uplynula lehota na vyrubenie rozdielu dane
za zdaňovacie obdobie júl 2007 - sa nezmenila finančno - právna povaha nároku, stále ide o nárok
bezprostredne sa viažuci k daňovej povinnosti vo vzťahu k štátu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí č.k. 2 Cdo 46/2000 zo dňa 27. septembra 2000 už vyjadril právny názor ( aplikovateľný podľa

názoru odvolacieho súdu aj v súdenej veci ), že „ vzťahy vyplývajúce z neoprávneného majetkového
nárastu určitého subjektu neupravuje iba Občiansky zákonník, ale aj iné predpisy zohľadňujúc povahu
nimi upravených právnych vzťahov. Priznávajú určitým subjektom práva a iným zase ukladajú povinnosti
smerujúce k náprave stavu vzniknutého z protiprávneho stavu. Za taký predpis, samostatne riešiaci
dôsledky vzniku neodôvodneného majetkového nárastu považoval i v dobe rozhodovania účinný zákon

č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov“. Podľa súčasne účinnej právnej úpravy sa o právach a
povinnostiach daňových subjektov rozhoduje v daňovom konaní - viď ust. § 2 písm. c ) Z. č. 563/2009
Z.z. „ Daňový poriadok „ , ďalej v zmysle § 2 písm. a) uvádzanej právnej normy je zadefinovaná správa
daní ako postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti
podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. Žiaden zákon, ani Daňový poriadok neustanovuje,

že o vrátení dane - vo svojej právnej podstate o takýto nárok sa žalobca v súdenej veci domáha,
- rozhodujú súdy v občianskoprávnom sporovom konaní. Riešenie danej problematiky je osobitným
zákonom ( Daňový poriadok ) zverené do kompetencie správcovi daní, ktorému odvolací súd vec
postúpil.

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu j e prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z

uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 2 CSP).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených
v § 429 ods. 2 CSP.