Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, March 15, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219200300
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2219200300.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: R Collectors s. r. o., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, proti žalovanému: I. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom R. C. č. XXX, o zaplatenie 1.811,95 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 20Csp/12/2019 - 127 zo dňa 18. septembra 2020, v časti, v ktorej
súd žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.) a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej zamietajúcej časti žaloby (výrok II.)
m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok v sume 893,20 eura a úrok vo výške 16,80

% ročne zo sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do 20.12.2019, t. j. v sume 276,88 eura, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti zamietnutia žaloby napadnutý rozsudok súdu I.
inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi s a p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného
i odvolacieho) v rozsahu 66,78 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd I. inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

istinu1.811,95eura,úroky124,60eura,poplatky49,55eura,úrokzomeškaniavovýške5,05%ročnezo
sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom
II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 26 %.

2. Rozsudok súd I. inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497, § 503 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 52 ods. 1 až 4 zákona č. č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č.
129/2010 Z. z.“), § 488, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.
z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že z
vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu (bankou)
ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorá spĺňa zákonné náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. Žalovaný vyčerpal úver a riadne ho

nesplácal, preto banka pristúpila k jeho zosplatneniu (dojednanému v obchodných podmienkach) a
následne svoju pohľadávku platne postúpila na žalobcu. Žaloba však nie je dôvodná v celom rozsahu. S
ohľadom na ustanovenie § 503 ods. 1 ObZ, ktorým sa zmluva tiež riadi, má žalobca nárok na dojednaný(zmluvný) úrok len do vzniku povinnosti vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, t. j. do času
zosplatnenia úveru.

3. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 01.07.2000 sp. zn. 4 Obo 143/1998 uviedol, že „pri
mimoriadnom zosplatnení úveru veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru,
vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom
veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou

úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody
splátok. Nastupuje tak stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov, teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Keďže jednorazovým zosplatnením
vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované

úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Na tento účel
je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar.
vl. 87/1995 Z. z.“ Obdobný právny záver vyplýva napr. i z rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp. zn.

11Co/238/2018, 24Co/51/2019 a 24Co/104/2019.

4. Žalobca má z uvedených dôvodov nárok len na zaplatenie zvyšku dlžnej istiny, zmluvného úroku ku
dňu zosplatnenia úveru (vyčísleného v zosplatnení), bankových poplatkov a úroku z omeškania, ktorý
si uplatnil až od 23.01.2019 (nie odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru). Vo zvyšku súd žalobu

zamietol ako nedôvodnú.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd I. inštancie podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v spore
úspešný v 63 %, (súd mu priznal 1.986,10 eura z uplatnených 3.147,16 eura), žalovaný potom v 37

%. Čistý úspech žalobcu predstavuje 26 % (63 % - 37 %); v tomto rozsahu má nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému.

6. Proti rozsudku súdu I. inštancie podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd žalobu vo zvyšku zamietol
(výrok II.) a v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1

písm. f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu I. inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby prvoinštančný rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom
rozsahu vyhovie.

7. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu I. inštancie, že mu nepatrí zmluvný úrok po zosplatnení. Uvedené

tvrdenie podľa žalobcu odporuje zákonu a protiprávne zvýhodňuje protiprávne konanie spotrebiteľa.
Takáto ochrana spotrebiteľa nielenže nie je primeraná, ale popiera všetky zásady civilného konania,
predovšetkým rovnosť strán.

8. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cpd 2906/2000. Uviedol, že

vo veciach problematiky uplatňovania zmluvných úrokov po zosplatnení je spornou otázka časového
ohraničenia, do ktorého môže veriteľ požadovať zmluvné úroky. Ústavný súd SR vykladá pojem
zosplatnenia zánikom pôvodného záväzku, na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Podľa
žalobcu je takýto výklad úplne nesprávny, nakoľko zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu v
záväzku, a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden zákon neupravuje, že

zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Práve z tohto dôvodu a logickosti
výkladu Najvyššieho súdu ČR sa žalobca opiera aj o judikatúru tohto súdu.

9. Žalobca v odvolaní analyzoval inštitút vyhlásenia predčasného splnenia záväzku vo vzťahu k teórii
práva o zmene a zániku záväzkov. Uviedol, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť

rôznymi synonymami, pričom v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. Z definície
predčasného splatenia úveru a jeho synonymického označenia vyplýva, že predčasné vyhlásenie
splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatnýchdojednaných podmienok. Nejde tak o privatívnu nováciu celého záväzku. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 399/2005 zo dňa 13.12.2006.

10. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku
povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v
stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v
ostatnýchjehoprávachapovinnosti.Jeúčelovoviazanývýlučnenatermínsplateniaaspôsobusplatenia
úveru. Výklad zákona tým spôsobom, k akému dospel aj súd v prvostupňovom konaní, že vyhlásením

predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, t. j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak
o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenia zákona o zmene záväzku, o ustanovenia zákona o zmluvách
o úvere. Akýkoľvek iný výklad, než ten, že veriteľ zmenil záväzok čo do termínu splatnosti, nie však čo
do ostatných podmienok úveru, je nesprávny.

11. Žalobca zdôraznil, že prvoinštančným súdom prezentovaná koncepcia stavia veriteľa v porovnaní s

dlžníkom do nevýhodného postavenia. Nielenže veriteľ nemá v dispozícii vlastné finančné prostriedky
z úveru, nakoľko ich dlžník zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie nemôže poberať dohodnutý
zákonný úrok. Žalobca upriamil pozornosť na ust. § 497 ObZ a konštatoval, že v uvedenom zákonnom
ustanovení sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti, ako si mylne vykladá
súd nad rámec predmetného ustanovenia.

12. Žalobca ďalej poukázal na ust. § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z., pričom uviedol, že zákonná dikcia
jednoznačne definuje aký záväzok vyplýva žalovanému z uzatvorenej zmluvy o úvere, t. j. záväzok vrátiť
veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky, ako i zaplatiť úroky a celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľskýmúverom.Vdanomkonaníbolopreukázané,žežalovanýzostávadlžný,atedajesprávny

ten záver, že jeho záväzok doposiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka, nemožno
hovoriť o zániku akcesorického zmluvného úroku. Medzi pojmami splnenie záväzku a splatnosť záväzku
je pritom markantný rozdiel. Splatnosť záväzku predstavuje len časový moment, v ktorom má nastať, ale
pritom nemusí aj splnenie záväzku. V konaní bolo preukázané, že k splneniu záväzku nedošlo. Teda až
splnením záväzku zaniká i akcesorický vzťah, nielen časovým bodom označujúcim moment, v ktorom

dlžníkovi vznikla povinnosť dlh splatiť.

13. Z obsahu ust. § 503 ods. 3 ObZ nie je možné dospieť k takému záveru, že veriteľ nemá v prípade
zosplatnenia úveru nárok na zmluvný úrok.

14. Žalobca poukázal na to, že zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne zmeniť termín
splatnosti úveru z dôvodu, že dlžník poruší svoju povinnosť. Zosplatnenie úveru je tak následkom
porušenia povinnosti dlžníka riadne a včas uhradiť splatnú časť úveru, čím dochádza k strate výhody
úhrady úveru v splátkach a dlžník je povinný uhradiť celú výšku úveru jednorazovo a nie po častiach.
Pokiaľ tak platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času

jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky
(zosplatnenie úveru) povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Veriteľ
zosplatnením úveru získava právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, avšak s tým neodpadá
jeho obmedzenie práva na dispozíciu s istinou úveru, nakoľko k takémuto odpadnutiu obmedzenia
dôjde až celkovým splatením úveru. Výklad, ktorý odbremeňuje dlžníka od platenia zmluvného úroku

by bol až absurdný, keďže privodením stavu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu porušenia
povinnosti dlžníka by sa postavenie dlžníka zvýhodnilo v porovnaní s jeho postavením v prípade, ak
by povinnosť neporušil. Takýto výklad tak nie je prípustný. V zosplatnení úveru žalobcom totiž neboli
započítané zmluvné úroky, ide len o dlžnú sumu do času zosplatnenia, ku ktorej bol pripočítaný zvyšok
dlžnej istiny. Ad absurdum, v prípade nepoctivého dlžníka by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol

bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú
splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej trhovými
mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v
právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval
ochranu.

15. Žalobca zdôraznil, že súd I. inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný
do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej platnej zmluve o úvere rozhodol ozániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil
o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za
poskytnutie úveru. Zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí

tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa.
Sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Pokiaľ pred časom
vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od neho
požadovať tak zmluvný úrok, ako i úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi dvoma úrokmi, zmluvným a zákonným z

omeškania iný. Ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne.

16. Podľa žalobcu súd I. inštancie odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou
zásadou, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Ak však zosplatnením
úveru dlžník získa nedôvodnú výhodu v tom, že nie je povinný platiť zmluvný úrok, hoci táto skutočnosť
je následkom protiprávneho konania dlžníka, súd konal v rozpore s uvedenou právnou zásadou.

17. Žalobca poukázal na rozhodnutia NS ČR, ktoré nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru
veriteľom priznávajú (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32 Cdo 3830/2014, sp. zn. 31 Cdo 2851/1999, sp.
zn.33Cdo113/2008).Taktiežpoukázalnarozhodnutiaslovenskýchodvolacíchsúdov(napr.rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/1/2018, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.

zn. 11Co/22/2018, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/49/2018), ktoré podporujú jeho
argumentáciu. Za rozhodujúce v danej veci označil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
42/2020 zo dňa 16.06.2020.

18. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v podstatnej časti

dôvodné, preto je potrebné rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti čiastočne zmeniť a čiastočne
potvrdiť.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
bolo posúdiť, či súd I. inštancie rozhodol vo veci správne, keď žalobu v časti o zaplatenie vyčísleného

úroku vo výške 1.161,06 eura a v časti o zaplatenie úroku vo výške 16,80 % ročne zo sumy
1.811,95 eura od 23.01.2019 do zaplatenia zamietol. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 379
písm. a) CSP podrobil prieskumu aj závislý výrok o nároku na náhradu trov konania. Rozsudok v
rozsahu vyhovujúceho výroku I. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť a nepodliehal
odvolaciemu prieskumu.

21. Žalobca sa žalobou doručenou súdu I. inštancie dňa 25.01.2019 domáhal voči žalovanému
zaplatenia istiny vo výške 1.811,95 eura, úrokov z istiny vo výške 1.285,66 eura (vyčíslených ku dňu
22.01.2019), zmluvného úroku vo výške 16,80 % ročne zo sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do
zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do

zaplatenia, bankových poplatkov vo výške 49,55 eura a náhrady trov konania. Súd I. inštancie žalobe
čiastočne vyhovel, keď zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 1.811,95 eura, úrokov vo
výške 124,60 eura (t. j. priznal žalobcovi úroky iba do predčasného zosplatnenia), poplatkov vo výške
49,55 eura a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do
zaplatenia. Súd I. inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie vyčíslených úrokov od zosplatnenia

úveru do 22.01.2019 (do spísania žaloby) vo výške 1.161,06 eura a v časti o zaplatenie úroku vo výške
16,80 % ročne zo sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do zaplatenia.22. Základnou právnou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť v odvolacom konaní s poukazom na
odvolaciu argumentáciu žalobcu, bola otázka existencie a výšky nároku na zaplatenie zmluvného úroku
po predčasnom zosplatnení úveru.

23. Odvolací súd konštatuje, že súdna prax je dlhodobo pri riešení tejto otázky nejednotná, keď
v rozhodovacej činnosti súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných
úrokov po predčasnom zosplatnení úveru. Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení
úveru nepripúšťa a priznáva len úroky z omeškania. Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne

dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Tretia skupina
rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky,
akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých úrokoch zaplatil.

24. Po prvýkrát k tejto otázke okrajovo zaujal stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6 Cdo
113/2018 zo dňa 30. júla 2019, keď v závere rozhodnutia upriamil pozornosť odvolacieho súdu na

rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 zo dňa 07. augusta 2018, v ktorom
sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankcionovať nesplnenie svojej povinnosti dlžníkom splatiť
úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti a
prípadnenahradiťveriteľoviškodu,ktorámuvzniklazdôvoduomeškaniasplnenímpeňažnéhozáväzku,
zatiaľčobežnéúroky(úrokyzposkytnutéhoúveru)majúnaopakfunkciuodplatyzaposkytnutiepeňažnej

sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia. Z týchto záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné
úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov
z omeškania.

25. Následne priamo túto otázku v dovolacom konaní riešil Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo

42/2020 zo dňa 16. júna 2020, keď dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu
peňazí. Poukázal na to, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka
či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti
dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník

nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením
úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil
povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru,
že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou
za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp.

protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností
profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Najvyšší súd SR
ďalej poukázal na to, že zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu
a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá
odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na

dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú
zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje
povinnosť platiť úroky z omeškania. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia
istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho
postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením

splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť
dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane
vysokúakonáhraduzaposkytnutiepeňazí.Dohodnutéúrokypredstavujúcenupeňazízaichposkytnutie
na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

26. Najvyšší súd SR dospel k zhodnému riešeniu právnej otázky vedúcej k záveru, že „v prípade
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom
plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí“ i v ďalších rozhodnutiach (viď napr. uznesenie sp. zn.
3Cdo/113/2019 zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 7Cdo 307/2019 zo dňa 26.08.2020, sp. zn. 8Cdo 135/2020
zo dňa 26.08.2020, sp. zn. 9Cdo 6/2020 zo dňa 14.10.2020).

27. S poukazom na čl. 2 ods. 2 CSP sa odvolací súd stotožňuje s vyššie uvedenou argumentáciou
Najvyššieho súdu SR a konštatuje, že súd I. inštancie vychádzal z odlišného právneho názoru, čímjeho rozhodnutie v napadnutej časti zmluvných úrokov po zosplatnení úveru vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

28. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa
04.12.2014 zmluvu o úvere č. 1416805721, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu
žalovanému úver vo výške 2.000,- eura s dojednanou výškou úrokovej sadzby 16,80 % ročne a
dojednaným dátumom konečnej splatnosti úveru 20.12.2019.

29. Súd prvej inštancie výrokom II. rozsudku zamietol žalobu v časti vyčísleného zmluvného úroku do
22.01.2019 v sume 1.161,06 eura, keď žalobcovi priznal vyčíslený zmluvný úrok iba ku dňu zosplatnenia
úveru (16.02.2016) v sume 124,60 eura. Zároveň zamietol žalobu aj v časti žalobcom uplatneného
zmluvného úroku vo výške 16,80 % ročne zo sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do zaplatenia.

30. Odvolací súd s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR rozsudok súdu I. inštancie v

napadnutej zamietajúcej časti zmluvných úrokov po zosplatnení úveru podľa § 388 CSP zmenil tak,
že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi vyčíslený zmluvný úrok odo dňa nasledujúceho po
zosplatnení úveru do 22.01.2019 v sume 893,20 eura a zmluvný úrok zo sumy 1.811,95 eura vo výške
16,80 % od 23.01.2019 do zmluvne dojednanej splatnosti úveru, teda do 20.12.2019, v sume 276,88
eura.

31. V rozsahu, v ktorom sa žalobca domáhal aj zaplatenia vyčísleného úroku do 22.01.2019 v sume
267,86 eura (1.161,06 - 893,20) odvolací súd zamietajúci výrok II. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Odvolací súd totiž zistil, že zmluvný úrok vo výške 16,80 % ročne zo sumy 1.811,95 eura za obdobie od
17.02.2016 do 22.01.2019 prestavuje iba sumu 893,20 eura. Vo zvyšnej časti uplatneného vyčísleného

zmluvného úroku (267,86 eura) je tak nárok žalobcu nedôvodný. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods.
1 CSP zamietajúci výrok II. taktiež v rozsahu, v ktorom sa žalobca domáhal úroku aj za čas po zmluvne
dojednanom termíne konečnej splatnosti úveru, t. j. po 20.12.2019 tým, že sa domáhal zaplatenia
zmluvného úroku neobmedzene až do zaplatenia.

32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

33. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

34. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny vo výške 1.811,95 eura, vyčísleného zmluvného úroku
vo výške 1.285,66 eura, zmluvného úroku vo výške 16,80 % ročne zo sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019
do zaplatenia, čo po vyčíslení ku dňu vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu do 15.03.2021 predstavuje
sumu 653,01 eura, poplatkov vo výške 49,55 eura a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy

1.811,95 eura od 23.01.2019 do zaplatenia, čo po vyčíslení ku dňu právoplatnosti tejto časti rozsudku
súdu I. inštancie do 27.11.2019 predstavuje sumu 77,46 eura, t. j. žalobca v konaní uplatnil celkom
žalovanú sumu 3.877,63 eura.

37. V konaní pred súdom I. inštancie mu bola priznaná istina vo výške 1.811,95 eura, vyčíslený úrok

vo výške 124,60 eura, poplatok vo výške 49,55 eura a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 1.811,95 eura od 23.01.2019 do zaplatenia, čo po vyčíslení ku dňu právoplatnosti tejto časti
rozsudku súdu I. inštancie do 27.11.2019 predstavuje sumu 77,46 eura. V odvolacom konaní bol
napokon žalobcovi priznaný vyčíslený úrok vo výške 893,20 eura a úrok zo sumy 1.811,95 eura vo výške
16,80 % od 23.01.2019 do zmluvne dojednanej splatnosti úveru, teda do 20.12.2019, čo po vyčíslení

predstavuje sumu 276,88 eura. Tzn. žalobcovi bola spolu priznaná suma 3.233,64 eura.

38. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP má nárok na náhradu trov konania tá
stranasporu,ktorájevoväčšejmiereúspešnejšiaaveľkosťjejúspechuvpercentáchpredstavujerozdielmedzi trovami konania úspešnejšej strany a neúspešnejšej strany, aby sa mohlo o náhrade trov konania
rozhodnúť jedným výrokom. Žalobca sa žalobou v konaní domáhal zaplatenia celkovej sumy 3.877,63
euraabolomupriznanéprávonazaplateniecelkovejsumy3.233,64eura.Vkonaníbolžalobcaúspešný

v rozsahu 83,39 % (3.877,63 : 3.233,64 x 100) a v rozsahu 16,61 % (100 - 83,39) bol neúspešný (v
zamietajúcej časti). V zamietajúcej časti bol úspešný žalovaný. Keďže žalobca bol úspešný v prevažnej
časti nároku, vznikol mu v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
konania (prvoinštančného i odvolacieho) voči žalovanému v rozsahu 66,78 % (83,39 - 16,61), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musel aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,

keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262
ods. 2 CSP rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

39. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).