Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120277536
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6120277536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: POMO,
s. r. o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, Žilina, IČO: 52 756 904, zastúpeného splnomocneným
zástupcom ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, Žilina, IČO: 36 864
455, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova
4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. Felixom Neupauerom,
advokátom so sídlom P. K. X/A, O., o zaplatenie 352,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/51/2020-99 zo dňa 30. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/51/2020-99 zo dňa 30. 09. 2020 uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 352,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej
sumy 352,- eur od 02. 03. 2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi proti
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy

352,- eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poistenca
žalovanej, predstavujúcej nájomné za nájom náhradného vozidla poškodeného, ktorý nárok vyplývajúci
z poistnej udalosti poškodený postúpil žalobcovi.
Žalovaná s uplatneným nárokom nesúhlasila, namietajúc nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
a nepreukázanie, že poškodený bol nútený užívať náhradné vozidlo. Namietala i uplatnený úrok z
omeškania, majúc za to, že si splnila voči poškodenému všetky povinnosti, nakoľko poskytla plnenie a
uviedla z akých dôvodov nebola uplatnená výška priznaná v plnom rozsahu.

Súd mal za nesporné, že dňa 09. 01. 2020 došlo ku škodovej udalosti na motorovom vozidle zn. Opel
Merriva, EČV: KM533BD, ktorého držiteľom v čase nehody bol poškodený W. Z.. Ku vzniku škody
došlo prevádzkou motorového vozidla zn. Ford Transit, EČV: KM623BD, ktoré bolo v danom čase
povinne zmluvne poistené u žalovanej. Žalobca ako prenajímateľ poskytol poškodenému ako nájomcovi
na základe zmluvy o nájme č. 1/2020 zo dňa 15. 01. 2020 na obdobie od 15. 01. 2020 do 30. 01.
2020 osobné motorové vozidlo zn. Peugeot 208 za dojednané nájomné 37,- eur/deň a poplatok za
pristavenievozidla30,-eur.Faktúrouč.0062020zodňa30.01.2020žalobcavyfakturovalpoškodenému

za prenájom náhradného vozidla podľa zmluvy o nájme sumu 622,- eur. Dňa 30. 01. 2020 uzavreli
žalobca ako postupník a poškodený ako postupca zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej
došlo k postúpeniu pohľadávky poškodeného vo výške 622,- eur z titulu jeho nároku voči poisťovni
podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov za odplatu 622,- eur, ktorá
suma zodpovedá faktúre č. 0062020, s tým, že vzájomné nároky sa podpisom zmluvy započítavajú.
Citujúc ust. § 4 ods. 1, 2 písm. b), ods. 4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), § 447 ods. 2, § 442 ods. 1, 3, § 443, § 524
ods. 1, 2, § 525, § 580 Občianskeho zákonníka súd žalobe žalobcu vyhovel, považujúc nárok žalobcu
za dôvodný.
Súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávky. Poškodený ako postupca postúpil žalobcovi nárok na náhradu účelne
vynaložených nákladov za užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou, a to z titulu
nároku voči poisťovni podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. V zmluve o postúpení pohľadávky sa zmluvné
strany dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodeného na odplatu za postúpenie pohľadávky a
nárokžalobcunaúhradunájomnéhozanáhradnévozidlosanavzájomzapočítavajú.Išlotedaoodplatné
postúpenie pohľadávky, ktorá mala charakter budúcej pohľadávky. Nadobudnutím takto postúpenej

pohľadávky sa žalobca stal aktívne vecne legitimovaným subjektom na jej uplatnenie.
Žalobca si uplatnil nárok vo výške 352,- eur predstavujúcej rozdiel sumy 622,- eur uvedenej vo faktúre
č. 0062020 za prenájom náhradného vozidla podľa zmluvy o nájme a z poskytnutého poistného plnenia
žalovanou vo výške 270,- eur. Uvedený nárok súd ustálil ako nárok vyplývajúci z práva poškodeného
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., pričom zodpovednosť za škodu treba posudzovať v zmysle

§ 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Podľa súdu žalobca preukázal, že v priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou užíval poškodený
prenajaté motorové vozidlo od 15. 01. 2020 do 30. 01. 2020, t. j. 16 dní, po ktorú dobu bolo jeho
poškodené vozidlo v autoservise. Za uvedené časové obdobie zaplatil ako nájomca prenajímateľovi
sumu 622,- eur z titulu dojednaného nájomného a poplatku za pristavenie motorového vozidla.

Žalobca tak preukázal ujmu, ktorá spočívala v tom, že poškodený vynaložil náklady za požičanie
motorového vozidla, k zapožičaniu ktorého bol poškodený donútený vzniknutou poistnou udalosťou,
ktorú nespôsobil a uplatňovaná náhrada nákladov za používanie náhradného motorového vozidla len
reparovala poškodenému stav, keď nemohol z titulu poistnej udalosti svoje motorové vozidlo používať.
Žalovaná na druhej strane nepreukázala dôvodnosť odpočítania neuznaných výdavkov prenájmu. Z

uvedeného dôvodu súd žalobe žalobcu v časti istiny vyhovel.
Podľa § 517 ods. 1 vety prvej, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 6 až 8
zákona č. 381/2001 Z. z. súd žalobcovi priznal i úroky z omeškania, majúc za to, že žalovaná si nesplnila
svoj záväzok riadne a včas, t. j. neposkytla poistné plnenie v celom jeho rozsahu v lehote splatnosti

určenej zákonom, v dôsledku čoho sa dostala do omeškania.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C. s. p. odvolanie,
ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalovaná napadnutý rozsudok považovala za nesprávny, nezákonný a arbitrárny, keď súd sa
nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a
rozhodol podľa jej názoru na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne

odôvodnil.
Namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s namietanou
aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. Uviedla, že podľa tvrdení žalobcu bola poškodenému W.
Z. spôsobená škoda prevádzkou motorového vozidla poisteného u nej, v ktorej súvislosti mal byť
poškodený nútený užívať náhradné vozidlo zapožičané u žalobcu na základe zmluvy o nájme

dopravného prostriedku. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 0062020 zo dňa
30. 01. 2020 na sumu 622,- eur. Dňa 30. 01. 2020 uzavrel poškodený so žalobcom zmluvu o postúpení
pohľadávky spočívajúcej v nároku na poistné plnenie vyplývajúce zo škodovej udalosti, z titulu náhrady
účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Podľa žalovanej z uvedeného vyplýva,
že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Potom poškodený (nie

žalovaná) predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu.
S poukazom na ust. § 524 Občianskeho zákonníka, nakoľko poškodený predstavoval dlžníka žalobcu,
nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky. Jej uzatvorením nemohlo
dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu, lebo túto pohľadávku pred cesiou poškodenýžalobcovi neuhradil, a teda mu pohľadávka nevznikla. Uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s § 524
Občianskeho zákonníka.

K úhrade faktúry pritom podľa žalovanej logicky nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu
realizovaného v zmluve o postúpení. Vychádzajúc z predmetnej zmluvy totiž vyplýva, že prejav vôle
jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu (neexistujúcej) pohľadávky a až následne k započítaniu
údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Ak poškodený nebol majiteľom pohľadávky
voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto postúpiť na žalobcu a tomu následne nemohla vzniknúť

pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie, ktorú následne žalobca mienil
použiť na započítanie. Predmetné postúpenie (neexistujúcej) pohľadávky je tak pre obchádzanie zákona
absolútne neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalovaná namietala i priznanie úrokov z omeškania, v ktorej súvislosti poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 145/2017 zo dňa 22. 11. 2018. V uvedenom
rozhodnutí sa dovolací súd stotožnil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť

úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrad škody a
žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti zaplatiť žalobcovi
náhradu škody, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím. Dovolací súd zároveň v rozhodnutí
uviedol, že peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001
Z. z. je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona

č. 381/2001 Z. z., účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie
nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho
poistnej udalosti.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdiť.
Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne
odôvodnený.
Podľa žalobcu žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by mohli akokoľvek spochybniť
správnosť skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie. Žalovaná v konaní pred súdom

nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by rozsudkom priznaný nárok mohol akokoľvek spochybniť. Napadnuté
rozhodnutie považoval za vecne správne, majúc zato, že súd sa dôsledne vysporiadal s predmetom
konania a plne sa stotožnil s názorom súdu obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Nesúhlasil s námietkou žalovanej o ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku, nesprávnom
právnom posúdení a nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie.

Argumentáciu žalovanej k postúpeniu budúcej pohľadávky považoval za zmätočnú a zavádzajúcu.
Poukázal na to, že s poškodeným s postúpením pohľadávky uzatvorili súčasne dohodu o vzájomnom
započítaní týchto pohľadávok, teda k momentu uzavretia týchto dvoch zmlúv dochádza podľa prejavenej
a súhlasnej vôle zmluvných strán k stretu jeho pohľadávky z titulu nájomného voči poškodenému a
pohľadávky poškodeného voči nemu na zaplatenie odmeny za postúpenie budúcej pohľadávky. Tým

je dosiahnutý účel inštitútu započítania, ktorým je dosiahnutie zániku vzájomných záväzkov bez toho,
aby došlo k vzájomnému finančnému plneniu. Pokiaľ ide o započítanie, zákon takúto formu splnenia
záväzku pripúšťa a rovnako judikatúra i odborná prax tento právny úkon považuje za ekvivalent platenia.
Za správny žalobca považoval napadnutý rozsudok i v časti priznaného úroku z omeškania, keďže mu
zo strany žalovanej neboli vysvetlené dôvody, pre ktoré žalovaná znížila poistné plnenie. Žalovaná si

tak nesplnila svoje povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. Ukončenie prešetrovania
poistnej udalosti žalovanej v lehote stanovenej v § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. ju totiž
nezbavuje zodpovednosti za oneskorené plnenie, ktorého splatnosť je stanovená v § 11 ods. 7 zákona č.
381/2001 Z. z. po uplynutí 15 dní od skončenia prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti
poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške

náhrady škody poisťovateľovi. Ustanovenie § 11 ods. 8 uvedeného zákona upravuje výlučne následky
nesplnenia povinnosti podľa odseku 6, teda sankcionuje neskoré prešetrenie a vybavenie poistnej
udalosti, avšak nezbavuje žalovanú povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie podľa §
11 ods. 7 zákona, v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

4. Žalovaná na vyjadrenie žalobcu nereagovala.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravnýmprostriedkom /§ 356 písm. b) C. s. p./, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a vyhodnotiac odvolanie žalovanej ako nedôvodné rozsudok súdu prvej inštancie

podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovanej, vyjadrenia žalobcu a
obsahu spisu, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, spôsobom zodpovedajúcim kontradiktórnej

povahe konania, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne i správne
právne posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust.
§ 220 ods. 2 C. s. p., preto odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p., konštatujúc správnosť týchto
dôvodov, v podstatných bodoch na ne odkazuje, bez potreby ich opakovania. Odvolanie žalovanej
vyhodnotilodvolacísúdakonedôvodné,keďžalovanávodvolaníneuviedlažiadneskutočnosti,sktorými
by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku.

7. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C. s.
p.), zaoberal sa pri posudzovaní veci iba podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní žalovanej a
procesnýmpostupomsúduprvejinštancie,ktorýpredchádzalvydaniunapadnutéhorozsudkuzhľadiska,

či nedošlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

8. Žalovaná v odvolaní v prvom rade namietala, že napadnutý rozsudok je nesprávny, nezákonný a
arbitrárny, postihnutý nepreskúmateľnosťou.

9. V nadväznosti na uvedenú námietku žalovanej odvolací súd uvádza, že riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi/stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka/strany na spravodlivý proces.

10. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej o arbitrárnosti, nesprávnosti
a nepreskúmateľnosti rozhodnutia vyhodnotil ako neopodstatnenú. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

normy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery, ktoré vysvetlil.
Odôvodnenie rozsudku súdu obsahuje odpovede na všetky otázky uvádzané žalovanou v odvolaní.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto zodpovedá požiadavkám ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

11. V ďalšom žalovaná namietala nesprávne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú

námietku odvolací súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu o aktívnej vecnej legitimácii
žalobcu v prejednávanej veci. Táto legitimácia vyplýva nielen zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ale
aj zo samotného správania sa žalovanej, ktorá časť poistného plnenia na základe tejto zmluvy o

postúpení pohľadávky zaplatila žalobcovi, čo je v zásadnom rozpore so súčasnou obranou žalovanej
spočívajúcou v tvrdenej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Odvolací súd poukazuje na to, že poškodený úhradu nájomného považoval za
škodu, na zaplatenie ktorej mu vznikol nárok z povinného zmluvného poistenia voči žalovanej v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 381/2001 Z. z. a ktorú si mohol voči žalovanej ako poisťovateľovi

uplatniť priamo. Na základe tohto zákona tak vznikol záväzkovo-právny vzťah medzi poškodeným a
poisťovateľom (žalovanou), kde na jednej strane vystupuje poisťovateľ ako subjekt povinný poskytnúť
plnenie a poškodený ako subjekt oprávnený na prijatie takéhoto plnenia. Tento nárok (pohľadávka)
je spôsobilý byť predmetom postúpenia v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. Prípady, kedypohľadávka nie je spôsobilá na postúpenie upravuje ust. § 525 Občianskeho zákonníka, pričom v konaní
nebolo tvrdené a ani preukázané, že by tu existovali takéto zákonné dôvody vylučujúce postúpenie.
Z vykonaného dokazovania bolo tiež preukázané, že poškodený uhradil nájomné žalobcovi titulom

zmluvy o prenájme dopravného prostriedku č. 1/2020 zo dňa 15. 01. 2020 (faktúra č. 0062020)
formou započítania (čo je aj jeden zo zákonných spôsobov zániku záväzku, resp. spôsobov úhrady
podľa § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s § 581 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V zmluve o
postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodeného
na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a nárok žalobcu na úhradu nájomného za náhradné

vozidlo, sa navzájom započítajú. Skutočnosť, že došlo k prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným
a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním, nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho
zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.
Zmluva o postúpení pohľadávky zahŕňa úhradu faktúry a zároveň postúpenie pohľadávky poškodeného
voči žalovanej. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených na prenájom náhradného
vozidla voči žalovanej tak zostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia

predmetnej pohľadávky. Dlžníkom v tomto prípade je práve žalovaná, nakoľko v čase uzatvorenia
zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry, a teda aj k vzniku škody. Takéto postúpenie
pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné
postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému zápočtu nároku na úhradu fakturovaného
nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody,

ktorý bol postúpený. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávky tak poškodený v rámci jedného dokumentu
súčasne uhradil predmetnú faktúru za nájom, čím došlo k vzniku škody a zároveň postúpil žalobcovi za
odplatu svoj nárok na náhradu škody voči žalovanej.

13. Za vecne správny napokon považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o oprávnenosti

nároku žalobcu na úroky z omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu sa ust. § 11 ods. 8 zákona č.
381/2001 Z. z. týka len prípadu omeškania poisťovateľa s plnením jeho nepeňažnej povinnosti podľa
§ 11 ods. 6 predmetného zákona, riadne a včas začať a skončiť prešetrenie poistnej udalosti a jeho
výsledky riadne oznámiť poškodenému. Nezaoberá sa však omeškaním poisťovateľa so splnením jeho
inej právnej povinnosti peňažného charakteru, a to včas a riadne poskytnúť poškodenému plnenie

náhrady škody. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. nevylučuje vznik nároku poškodeného
na úroky z omeškania pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia náhrady škody zo
strany poisťovateľa, a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia v takomto prípade nárok na
úrok z omeškania u poškodeného vylúčiť. Predmetné ustanovenie neurčuje, že poškodený má nárok na
úroky z omeškania len v prípade v ňom uvedenom.

14. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo 145/2017, odvolací súd má za to, že pri akceptácii názoru, že povinnosť zaplatiť úroky z
omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a žalovaná by
sa do omeškania mohla dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti zaplatiť žalobcovi súdom priznanú

náhradu škody, ktorá jej bola uložená právoplatným rozhodnutím, by v zásade poisťovňa bola hrozbou
sankcie v podobe úroku z omeškania motivovaná iba k splneniu svojich nepeňažných povinností -
riadne prešetriť poistnú udalosť a výsledok oznámiť poškodenému, no nie k plneniu svojej povinnosti
peňažného charakteru poskytnúť peňažné plnenie. Dovedené do ad absurdum by v prípade takéhoto
výkladu mohol poisťovateľ uvedením akéhokoľvek dôvodu (nejasného, neurčitého aj absurdného či

protiprávneho) a jeho oznámením poškodenému podľa ust. § 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.
z. (ako to bolo i v tomto prípade) odmietnuť a zdržiavať plnenie v prípade riadne preukázaných nárokov
na náhradu škody poškodeným a vyhýbať sa tak plneniu svojej základnej povinnosti (koncipovanej v
ust. § 1 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.) poskytnúť poškodenému plnenie náhrady škody, a to bez
akýchkoľvekprávnychnásledkovasankcionovateľnostitohtokonania.Takýtopostuppoisťovnebypodľa

názoru odvolacieho súdu nebol v súlade so spravodlivosťou. Poškodený by bol tzv. nedobrovoľným
veriteľom, t. j. veriteľom, ktorým sa stal nie na základe svojej vôle, ale nútene - nedobrovoľne v dôsledku
protiprávneho konania, z ktorého mu vznikla škoda. Navyše výklad, podľa ktorého by jedna kategória
dlžníkov - poisťovní pri nárokoch z povinného zmluvného poistenia, bez legitímneho dôvodu z hľadiska
možnosti uplatnenia úrokov z omeškania voči nim, mala byť vo výhodnejšom postavení oproti iným

dlžníkom, podľa názoru odvolacieho súdu naráža aj na ústavný princíp rovnosti (čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) a na právo vlastniť majetok (čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky). Vedený týmito
úvahami sa odvolací súd nestotožnil s názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 145/2017 zo dňa 22. 11. 2018.15. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odvolací súd, v nadväznosti na odvolacie dôvody
žalovanej, napadnutý rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne

napadnutý odvolaním žalovanej a pri ktorom okresný súd aplikoval správne zákonné ustanovenia, podľa
§ 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu, preto

mu súd priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)