Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 31, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/10/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720202768
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5720202768.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a
členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: G. X.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom V. B. XXXX/XX, Q., právne zastúpenej spoločnosťou Sidor a partneri, s.r.o.,
so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792
752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 500 eur, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 6C/34/2020-96 zo dňa 6. októbra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku II. o čiastočnom
zamietnutí žaloby.

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r dz u j vo zvyšnej časti (výroky I. a III).

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 eur v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti (nad 200 eur a do 500 eur) žalobu ako
nedôvodnú/neprimeranú zamietol (výrok II.).

2.S poukazom na aplikáciu § 3 ods. 5 zák. č. 257/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ustanovenie
citované v napadnutom rozsudku) konštatoval súd prvej inštancie existenciu základu nároku žalobkyne
na primerané finančné zadosťučinenia. Žalobkyňa totiž preukázala, že v bezprostredne súvisiacom
a právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5Csp/231/2017
úspešne uplatnila svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému z totožného
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 8500034245. V uvedenom konaní
bolo právoplatným rozsudkom č. k. 5Csp/231/2017-110 zo dňa 07.03.2018 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/156/2018-161 Žiline zo dňa 06.09.2018, jednoznačne preukázané
úspešné uplatnenie porušenia práva, resp. povinnosti žalobkyňou. V predmetnom konaní bolo uzavreté,
že v dôsledku porušenia ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je nutné úver
považovaťzabezúročnýabezpoplatkovažalovanýjepovinnývydaťžalobkynibezdôvodnéobohatenie.
3.Na základe uvedených skutočností je podľa okresného súdu nutné bez ďalšieho dospieť k záveru o
splnení podmienok na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné priznanie

tohto nároku je totiž postačujúce, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti
dodávateľovi. Za daného stavu je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Žalobkyni vzniklaujma v nemajetkovej sfére, nakoľko znášala stav právnej neistoty, že žalovaný si voči nej zo zmluvy
uplatňuje nároky, na ktoré nemal nárok.
4.Následne, pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení je potrebné vychádzať z toho,

že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú ako i funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od
získavania plnení, na ktoré dodávateľovi nárok nevznikol, či už v dôsledku neplatnosti právnych úkonov,
neprijateľnosti zmluvných podmienok alebo nedodržania zákonných náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom
úvere. Súčasne je potrebné to chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných

spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Za stavu, že cieľom
existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok
vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy porušovania spotrebiteľských práv, ako aj na upustenie od ich
porušovania, považoval súd prvej inštancie za postačujúcu sumu finančného zadosťučinenia v čiastke
200 eur. Výšku určil voľnou úvahou zohľadňujúc individualitu a špecifiká prejednávanej veci a rámec

spravodlivého usporiadania veci. V neposlednom rade prihliadol aj na ujmu, ktorá žalobkyni hrozila.

5.Nárok na náhradu trov priznal okresný súd v plnom rozsahu žalobkyni s poukazom na jej úspech
ohľadne nároku, ktorého výšky bola ustálená úvahou súdu.

6.Proti tomuto rozsudku, č odo výrokov I. a III. podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal zmeny v
podobe zamietnutia žaloby.
7.Primárne namietal, že v konaní neboli preukázané a z napádaného rozsudku nevyplývajú žiadne
skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanie zadosťučinenia v sume 250 eur (správne 200 eur - pozn.
odvol. súdu).

8.Odvolateľ argumentoval, že z podstaty finančného zadosťučinenia vyplýva, že ide o satisfakciu
za imateriálnu ujmu. Žiadnu inú funkciu mu právna úprava nepriznáva. Vyznačuje sa tým, že má
osobný charakter, t. j. viaže sa na osobu, ktorá takúto ujmu utrpela. Existencia ujmy ako predpoklad
priznania jej vyrovnania v podobe zadosťučinenia síce nemusí byť exaktne preukazovaná, ale v rámci
racionálnych záverov musí byť odôvodnená konkrétnymi okolnosťami ako daná; inak by zadosťučinenie

nepredstavovalo žiadnu satisfakčnú funkciu. Právna úprava len uľahčuje postavenie spotrebiteľa v tom,
že nie je povinný dokazovať rozsah ujmy, príčinnú súvislosť a pod.; na strane druhej ale neznamená, že
nárok vznikne za každých okolností, aj keď ujma nevznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej
ujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma
skutočná. Samotný záver, že žalovaný porušil práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy, nie je záverom

o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia odôvodnil
vznik nároku len tým, že došlo k uplatneniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a určeniu
neprijateľných podmienok. Uvedené však neznamená, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie
vznikol, pretože vznik nároku na finančné zadosťučinenia musí byť spojený so vznikom ujmy. Je na

spotrebiteľovi, ak žiada od dodávateľa finančné zadosťučinenie, aby preukázal naplnenie predpokladov
podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., teda porušenie práva alebo povinnosti a zodpovednosť
dodávateľa za toto porušenie. V konaní neboli žalobcom predložené a ani navrhované žiadne konkrétne
dôkazy, ktoré by preukazovali fakt, že žalobca utrpel porušením povinností žalovaného ujmu, neuviedol,
aké konkrétne jeho práva resp. svoje povinnosti mal žalovaný porušiť. Samotná skutočnosť, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere neobsahovala niektoré podstatné náležitosti podľa zákona, síce v širšom
zmysle možno označiť ako porušenie povinnosti uviesť v zmluve náležitosti podľa zákona, nejde
však o porušenie výslovne formulovanej povinnosti dodávateľa (zákon o spotrebiteľských úveroch to
uvádza ako náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie ako povinnosti dodávateľa - veriteľa) a
čo je podstatné, tento nedostatok sankcionuje zákon o spotrebiteľských úveroch bezúročnosťou a

bezpoplatkovosťou úveru.
9.Podľa žalovaného je odôvodnenie rozsudku subjektívne a nepreskúmateľné, pretože neobsahuje
žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie zvažoval. Napádaný rozsudok preto nespĺňa
základné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako ich definuje ustanovenie § 220 CSP.
10.Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, nakoľko žalobkyňa neuniesla povinnosť tvrdenia a dôkaznú

povinnosť ohľadne požadovaného nároku, nie je na mieste podľa odvolateľa aplikovať princíp, že výška
priznaného plnenia závisela od úvahy súdu a že danosť nároku bola preukázaná. Uvedený spôsob
rozhodovania (normatívne v ustanoveniach CSP nevyjadrený, v predošlej úprave uvedený v § 42 ods. 3
OSP) je viazaný na to, že súd prvej inštancie kvalifikuje rozhodujúce skutkové okolnosti iným spôsobomako ich posudzoval žalobca pri podaní žaloby, prípadne vyjdú najavo ďalšie skutočnosti. Takýto postup
potom vedie k tomu, že žalobca nemá žiadnu procesnú zodpovednosť za to, aké skutočnosti v žalobe
uvedie a preukáže.

11.V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť ako vecne správny.
12.Za nesprávne označila tvrdenie žalovaného, že v súvislosti s naplnením satisfakčnej funkcie
primeranéhozadosťučineniamusížalobkyňapreukazovaťvznikadôvodnemajetkovejujmy.Napodporu

svojich tvrdení citovala závery rozhodnutia Krajského súd v Prešove sp. zn. 4Co/99/2019 zo dňa 12.
03. 2020, v zmysle ktorých „Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje
jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy. Bez právneho
významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, keďže postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.“.
Okrem toho, aj z judikatúry NS SR (napr. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, 6Cdo/389/2015 zo
dňa 14.09.2016) jasne a stabilne vyplýva, že pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie

postačí úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde, napr. nároku na náhradu škody, na
vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej
podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žalovaným tvrdenú povinnosť (preukázať nemajetkovú
ujmu) žalobkyni neukladá ani ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa.
Označené ustanovenie priznáva žalobkyni právo na primerané finančné zadosťučinenie v prípade, že

bude úspešná v uplatnení svojich práv, k čomu došlo.
13.Pokiaľ ide o nesúhlas žalovaného s výškou primeraného zadosťučinenia, táto je nepochybne vecou
voľnej úvahy súdu. Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa
môže dokonca zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila (napr. Krajský súd Prešov
- 11Co/56/2016 zo dňa 02. 05. 2017, 20Co/107/2013 zo dňa 27. 03. 2014, 19Co/169/2016 zo dňa

11. 04.2017). Žalobkyni reálne (ak by ostala pasívna v bránení svojich majetkových práv) hrozila
ujma v celkovej výške 1 568,46 eur. Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia sa zohľadňujú
určité kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod.
Bolo (v predchádzajúcom konaní) preukázané, že žalovaný porušil práva žalobkyne v dôsledku čoho
žalobkyni nevznikla len ujma majetková, rovnako i nemajetková ujma. Žalobkyňa musela vyhľadať

právne poradenstvo, iniciovať spor (aby chránila svoje majetkové práva) proti žalovanému, ktorý ako
podnikateľvoblastiposkytovaniaúverovpostupovalvrozporesozákonom.Žalobkyňasaakospotrebiteľ
pustiladosporusnepochybneekonomickyaprávnesilnejšímdodávateľomasvojímúspechompriniesol
benefitajpreostatnýchspotrebiteľovvtom,žemožnopredpokladať,žedodávateľ-žalovanýsakonania,
ktorého sa dopustil voči žalobcovi, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí

v takej intenzite. Zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo
bez ďalšieho spôsobilé privodiť (a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení
spotrebiteľského úveru a teda k strate finančných prostriedkov žalobkyne. Preto žalobkyni minimálne
v rovine satisfakčnej primerané zadosťučinenie patrí. K uvedenému výkladu sa napokon prikláňa aj
rozhodovacia prax súdov SR - “...Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy, ktorá žalobkyni

vznikla konaním žalovaného a je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku takéhoto konania
trpieť. Súčasne je však aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby
nekonal v súlade so zákonom.“ (Krajský súd Žilina 6Co/99/2018 zo dňa 27. 06. 2018).
14.Žalobkyňa požadovala priznať primerané zadosťučinenie v absolútne symbolickej sume (proti výške
priznaného bezdôvodného obohatenia) a ani po tom ako súd rozhodol, že usudzuje za dostatočné

priznať žalobkyni sumu 200 eur nenapadla rozhodnutie odvolaním a prijala súdom ustálenú výšku
primeraného zadosťučinenia ako za dostatočnú. Dodala, že obdobným žalobám má žalovaný
jednoduchúmožnosťsavinýchúverovýchprípadochvyhnúť,atotým,žebudepodnikaťvrámcipravidiel
stanovených právnymi predpismi SR. Len minimálna časť spotrebiteľov, ktorým žalovaný poskytol
nezákonné úvery, sa však skutočne aj svojich práv na súde domáha a teda v konečnom dôsledku

žalovaný zo svojej praxe porušovania právnej úpravy ťaží nemalé finančné prostriedky. Nepriznanie
finančného zadosťučinenia ani v takej minimálnej výške, ako sa domáha žalobkyňa v tejto veci, by
znamenalo nielen postup v rozpore so zákonom (ktorý výslovne takýto nárok spotrebiteľovi priznáva),
ale aj priame podporovanie podnikateľských subjektov v tom, aby aj naďalej porušovali právnu úpravu.

15.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
(neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec
v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním nenapadnutý
výrok o čiastočnom zamietnutí žaloby) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSPa contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.
1 CSP.

16.Predostretá odvolacia argumentácia je účelová a neopodstatnená. Z doslovného znenia § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. (citovaného v napadnutom rozsudku) je zrejmé, že zákon stanovuje fakticky
jedinú podmienku pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to úspešné uplatnenie
porušenia práva spotrebiteľom na súde (v právnej teórii i praxi nie sú výnimočné názory, že uvedené
je možné riešiť aj len ako prejudiciálnu otázku priamo v spore o priznanie takéhoto zadosťučinenia).

Zároveň zákon bližšie nevymedzuje žiadne kritéria, podľa ktorých by sa malo rozhodovať o výške
dotknutého nároku. V zásade sa jedná o zákonom priamo predpokladanú voľnú úvahu súdu, ktorej
rámce sú postupne ustaľované aplikačnou praxou súdov. V reakcii na znenie odvolacích námietok
možno tiež konštatovať, že s ohľadom na osobitný charakter predmetného nároku je nutné posudzovať
konkrétne porušenie práva spotrebiteľa v pomere k ochrane spotrebiteľa ako princípu. Do určitej miery
sa tak jedná o nárok vychádzajúci viac z abstraktných úvah, ako z konkrétnych dopadov na spotrebiteľa,

keďže tie v prípade vzniku škody, či zásahu do práv na ochranu osobnosti, sú chránené osobitnými
právnymi inštitútmi. S ohľadom na to, že sa nejedná o právo na náhradu škody, ani o právo na ochranu
osobnosti spotrebiteľa, je teda nevyhnutné jednak vyhodnotiť konkrétne porušenie práv spotrebiteľa
z hľadiska dodávateľa, t.j. akú kvalitu a kvantitu malo jeho konanie (prípadne i nekonanie), ktorého
dôsledkom bolo dotknuté porušenie práv spotrebiteľa a jednak z pohľadu ochrany spotrebiteľa, ako

hodnoty, ktorá je postavená na roveň iných spoločenských hodnôt verejného poriadku.

17.Nadväzne možno v okolnostiach súdenej veci uzavrieť, že je dôvodným - vychádzajúc z existencie
právoplatného rozsudku konštatujúceho porušenie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch - určujúci záver okresného súdu, že k porušeniu práv žalobkyne ako

spotrebiteľa došlo. Z tohto dôvodu sú bezpredmetnými ďalšie dôkazy, ktorých sa odvolateľ domáha,
keď i sám pripúšťa, že „právna úprava len uľahčuje postavenie spotrebiteľa v tom, že nie je povinný
dokazovať rozsah ujmy, príčinnú súvislosť a pod.“. Z hľadiska požiadavky presvedčivosti by síce bolo
vhodné, aby okresný súd v rámci konštatovania, že zohľadňoval individualitu a špecifiká prejednávanej
veci, tieto špecifiká bezprostredne (po uvedenom konštatovaní) aj uviedol, napadnutému rozsudku však

nie je možné, ako to učinil odvolateľ, vytýkať nepreskúmateľnosť. Súd prvej inštancie totiž uplatnený
nárok jednoznačne právne posúdil, zadefinoval všeobecné východiská/podmienky pre jeho priznanie a
poukázal na porušenie ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a ujmu hroziacu žalobkyni. Tieto skutočnosti
- t.j. porušenie povinnosti uviesť obligatórny údaj o konečnej splatnosti úveru, rozpor úrokovej sadzby vo
výške70,02%ročnesdobrýmimravmi,nekalýcharakterdohodyoposkytnutíodkladusplátokzaodplatu

vo výške 168,17 eur a s tým súvisiaca povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie
vo výške 1.568,46 eur - sú vo svojom súhrne práve tými konkrétnymi a kvalifikovanými okolnosťami (v
kontexte ďalších relevantných faktov, a to že žalobkyňa musela vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať
spor, aby chránila svoje majetkové práva vo vzťahu k ekonomicky silnejšiemu subjektu, resp. v kontexte
s funkciou sledujúcou odrádzanie dodávateľa od aplikácie nekalých podmienok k ďalším spotrebiteľom),

na základe vyhodnotenia ktorých je možné stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia v sume 200
eur považovať za plne akceptovateľné a korešpondujúce rozhodujúcim skutkovým zisteniam.

18.Vychádzajúc z prezentovaných úvah a záverov krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku
vo veci samej

19.Napokon, stotožniť sa nemožno ani s odvolacou argumentáciou smerujúcou voči trovám
prvoinštančného konania. Odvolací súd tu upriamuje pozornosť žalovaného na závery vyplývajúce z
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. apríla 2020, v zmysle ktorých (záverov) napriek
tomu, že nepatrný úspech už CSP nepozná, ani (táto) nová procesná úprava nevylučuje osobitný režim
posudovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela

od úvahy súdu (v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy). Za (plne) úspešného vo veci samej
je teda (vo svetle uvedeného) namieste (pre účely náhrady trov) považovať žalobkyňu (ako to náležite
vyhodnotil súd prvej inštancie).

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP.

Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný ani v časti, preto žalobkyni patrí voči nemu náhrada trov
konania v plnom rozsahu.

21.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

eci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.