Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 28, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/17/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200789
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2111200789.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.
Anton Jaček a JUDr. Peter Duman, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou: Advocate,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: U. J., nar. XX.XX.XXXX, adresa G., Y. XX,
pre vymoženie 480,- Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr.

Rudolf Krutý, PhD., so sídlom, Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 17729/10, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo 16.03.2016, č. k. 18Er/34/2011-13 a o
návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 25 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a) a b), § 3
ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 4 a 5, § 54 ods. 1 a

2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, § 3 ods. 1, § 4 ods.
1, § 40 písm. a), § 45 ods. 1 písm. b), § 45 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní
(ďalej aj „ZoRK“) i ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že vymáhaný nárok vznikol
zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 10.12.2009, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, obsahujúce v bode 15 rozhodcovskú doložku. Právny vzťah

medzi účastníkmi úverovej zmluvy posúdil súd prvej inštancie ako spotrebiteľský, preto z úradnej
povinnosti skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu
pre predložený exekučný titul, pričom tento svoj postup oprel aj o príslušné rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ. Dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná, pričom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, nakoľko ide o tzv. výlučnú rozhodcovskú doložku, ktorá núti spotrebiteľa, v

prípade podania žaloby veriteľom, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Právomoc rozhodcovského
súdu tak bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok ako celok
bol vydaný v rozpore so zákonom, a preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, pretože je nulitný
ako exekučný titul neúčinný. Vzhľadom na rozpor exekučného titulu so zákonom, súd exekúciu podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil.

2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, pričom žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal,že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10.07.2013, č. k. II. ÚS 499/2012-47, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že bolo povinnosťou okresného súdu minimálne dať sťažovateľovi priestor, aby sa zoznámil s dôkazmi,
ktoré okresný súd vykonal a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodil, aby sa k nim vyjadril, prípadne
aby navrhol iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Opačný výklad Najvyššieho súdu SR

považoval Ústavný súd Slovenskej republiky v cit. náleze za ústavne nekonformný, v dôsledku čoho
vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného mu v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil aj porušenie čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ľudských právach tým, že okresný, aj krajský súd vykonali určitý dôkaz bez toho, aby dali sťažovateľovi
akúkoľvek možnosť sa k nemu vyjadriť. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.02.2013,
Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipa, Viktória Csipai (C-472/11). Namietal, že mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, nakoľko exekučný súd mu neumožnil ako účastníkovi konania viesť kontradiktórne
konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam nastolených
exekučným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil
svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993, musela by byť táto aplikácia
založená na správnej interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti

oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010.
Oprávnený zdôraznil, že uplatňovanie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom
povinného „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie zásady kontradiktórnosti v
základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní. V danom prípade podľa oprávneného nastalo činnosťou
súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice

svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak
možnosť vyjadriť sa k nej a rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného.

3. Oprávnený vyjadril tiež názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl.

3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť
spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka neprijateľnou podmienkou, a to s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho
dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Oprávnený pritom poukázal na rozsudok
Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03 a uznesenia Ústavného súdu Českej republiky

z 11.10.2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12, a z 05.10.2011, sp. zn. II. ÚS 3057/10, z ktorých je objektívne
zrejmé, že nemecká a česká jurisprudencia samotné podriadenie sa rozhodcovskému konaniu na
základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového typu) nepovažuje za také, ktoré by spôsobovalo
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko obe strany stoja pred
rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách. Ak už súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval
neplatnosť rozhodcovskej doložky a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie
z takéhoto dôvodu je nezákonné. Exekučný súd tiež neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie, oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa
k argumentácii povinného , exekučné konanie je tak poznačené vážnymi procesnými nedostatkami.

Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice rady č. 93/13/EHS, musela byť
táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym
dvorom EÚ. Navyše exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ,
potom čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. Vnútroštátny súd musí
informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium

výkladuneprijateľnejpodmienkyurčenéSúdnymdvoromEÚ,ktoréjesúčasťoukoncepcieneprijateľných
podmienok.

4. Ak by súd neakceptoval vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa§
109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušil a

Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po
tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že táto podmienka
sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka saaplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd
oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Tu oprávnený poukázal na obsah uznesenia
Krajského súdu v Bratislave, z 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011.

5. Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods.
2 ZoRK postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu. Mal
za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo

pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo
v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku bez toho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je
pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43
ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v
zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani

nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Oprávnený
konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom

rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28.06.2006, sp. zn. I. ÚS 212/06,
uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať
právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ďalej uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje

lehotu, v ktorej účastníkovi konania umožňuje podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V
prípademárnehouplynutiatejtolehotyjerozhodnutierozhodcovskéhosúduprávoplatné,pričomjetýmto
založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na
jehozákladenastali.Vtejtosúvislostipoukázalnato,žeprávoplatnýrozhodcovskýrozsudokmárovnaké
účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako,

ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť
rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v
prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať
prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

6. Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,
pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny

poriadok.

7. Ďalej uviedol, že súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, ako keby
toto ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku
nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) ZoRK, s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní

tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl.
ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného

súdu konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Oprávnený tvrdil, že v danom prípade bolo
na objasnenie veci potrebné nariadiť pojednávanie podľa ust. 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré
súd prvého stupňa nevytýčil. Namietal tiež, že súd pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal
mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh,
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. V

tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní pred
exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadunemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.

8. Poukázal tiež na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a namietal aj to, že okresný súd v danom
prípaderozhodolbezjehovypočutia,keďakoúčastníkkonanianeboloboznámenýstým,žeokresnýsúd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo

v súlade s právom na spravodlivý súdny proces, osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej
namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu
neprípustné.

9. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti,
ako by v tomto smere vykonával dokazovanie, dokazovanie ale nevykonával, a k záverom dospel len na
základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by sme aj považovali postup súdu za
vykonávanie dokazovania, dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže predovšetkým
účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dokazovanie.

Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu,
ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený mal tiež za to, že exekučný súd rozhodol v
rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutiam
dôjde k premlčaniu pohľadávky oprávneného. Oprávnenému by s najväčšou pravdepodobnosťou neboli
splatené ani poskytnuté peňažné prostriedky, čo by bolo vzhľadom na to, že si svoju pohľadávku

uplatnil včas, jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ súd v napadnutom rozhodnutí uvádza,
že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s
dobrými mravmi a jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi, oprávnený uviedol, že v zmysle
ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK je exekučný súd oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky

s dobrými mravmi. Navyše uzavretá rozhodcovská doložka je platná, nakoľko účastníkom je daná
možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský, alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci
si povinnosť nesplnil spotrebiteľ a žalobcom je teda dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo
vzťahu nie je spotrebiteľom. Možnosť voľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Rovnako nie je možné stotožniť sa s názorom, že

pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu
značnú. Súd k uvedenému záveru dospel na základe nešpecifikovaného predpokladu a vlastného
nepodloženého úsudku.

10. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom
úvere z dôvodu, že veriteľ poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere
v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá
ani ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť

si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o.
sú peňažné prostriedky, teda nie tovar a ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z
omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými

podmienkami, t. j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým
v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných
zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že

tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky.
K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného
titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade
poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Zbodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva povinnosť povinného uhradiť oprávnenému
poplatokzakaždúzaslanúupomienkuvprípadeporušeniazmluvnýchpodmienokakopaušálnunáhradu
nákladov a administratívu s tým spojenú.

11. Napokon zdôraznil, že otázku, či je exekučný titul vydaný v súlade s právnym poriadkom, súd už raz
posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol pri postupe podľa § 44 ods. 2 EP. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, preto nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie
začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným

spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na
vykonanie exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu. Preto oprávnený považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za
nezákonné.

12. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

13. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie
bolo podané ešte pred 01.07.2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou - účastníkom (§ 37 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.03.2017), v ktorého neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 57 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.03.2017), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods. 2 písm. a), b), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365
ods. 1 písm. a), b), d), h) CSP], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho

zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie
je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

15. Odvolací súd v prvom rade skúmal, či súd bol oprávnený zaoberať sa neprijateľnosťou zmluvnej
podmienky - rozhodcovskej doložky, keďže vo veci už vydal poverenie, čím uznal exekučný titul za
súladný so zákonom.

16. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje

inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017.

17. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení k 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní
podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

18. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku v znení k 31.03.2017 na účely tohto zákona sa pojem
žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na
zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.19. V zmysle § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

20. V zmysle § 44 ods. 1 ZoRK, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po

uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto
predpisom je Exekučný poriadok.

21. V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

22. V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia

súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

23. Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória

však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť
rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda
že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť
rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe
judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým

orgánom.

24. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je
napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho
väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne

právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli.
Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 zákona o rodine alebo v § 193 CSP. Uvedené normy
svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov
existujúznejvýnimky.Určenietýchtodôvodovarozsahu,vakomsanaúčinkymateriálnejprávoplatnosti
nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť

zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo
medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom [čl. 125 ods. 1 písm.
a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR].

25. Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou

ust. § 226 až 230 CSP vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne
nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému
rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 226 až 230 CSP v týchto
prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných
rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove
konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

26. Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZoRK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZoRK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZoRK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol vzmysle § 35 ZoRK v spojení s § 226 až 230 CSP viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZoRK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZoRK v spojení s

§ 226 až 230 CSP redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského
rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa
§ 40 ZoRK.

27. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZoRK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje

osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZoRK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZoRK je tak potrebné na účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je

teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 226 až 230 CSP a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZoRK, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

28. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto

záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne

orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). Zákonodarca vo
vyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne.

29. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré
je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa

Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uloženévovýrokovejčastirozsudkujedovolenéačizároveňniejevrozporesdobrýmimravmi.Uvedené
posudzujeexekučnýsúdakopredbežnúotázkuužpredtýmakovydápovereniesúdnemuexekútorovina

vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského
rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v
štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie
exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a
až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“

rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného
konania podľa § 45 ZoRK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie
napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej
udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd
totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so

zákonom.

30. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný.31. Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a

aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.

32. Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t. j. o
požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv

uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje
aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

33. Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,

že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako
je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle

rozsudky Súdneho dvora EÚ, Pannon GSM, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, bod 53)“.

34. Súdny dvor EÚ už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group
Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza

z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to

vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad

Súdny dvoj stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol touto podmienkou viazaný.

35. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený
ipovinnýatoužvštádiurozhodovaniaožiadostiexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a zároveň i
príp. rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi a nekalú povahu tejto doložky.

36. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom súd prvej inštancie správne
sústredil prvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

37. Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa
10.12.2009 zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru,obsahujúcev článku15.rozhodcovskúdoložku,podľaktorejsazmluvnéstranydohodli,ževšetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a)

pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v
Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu navšeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To
neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.

38.Z formyaobsahu zmluvyjezrejmé,žesajednáotzv.„formulárovú“zmluvu,ktorejpredtlačformulára
mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.

39. Dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v
ostatnom znení má v § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

40. S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom

podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

41. Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v
pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Pretože povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 4 OZ považovať za spotrebiteľa. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo

zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom
prípade ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný
zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka.

42. Na tom, že povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 OZ), nič nemení ani to, že
v zmluve sa ako účel pôžičky uvádza „výkon zamestnania“. V tomto smere rozhodujúca definícia,
obsiahnutá v cit. § 52 ods. 4 OZ, bola do slovenskej právnej úpravy prebratá na základe článku 2 písm.
b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

podľa ktorého sa spotrebiteľom rozumie akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto
smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Pri výklade §
52 ods. 4 OZ treba preto vychádzať z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorý ako jediný má právomoc
takýto výklad poskytnúť (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Súdny dvor v tomto kontexte
pritom už judikoval, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť

do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých dôkazov a najmä podmienok zmluvy povinný
overiť, či dlžník môže byť označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice (pozri analogicky
rozsudok SDEÚ Faber, C-497/13, bod 48). V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky
okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej
zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby (pozri rozsudok SDEÚ Costea, C-110/14,

bod 23). Ak vo všeobecnom kontexte zmluvy neprevažuje podnikateľský účel, dotknutá zmluvná strana
sa musí považovať za spotrebiteľa (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát vo veci C-110/14,
bod 55). V preskúmavanej zmluve o úvere sa však nachádza len jediná zmienka v tomto smere: „výkon
zamestnania“. Zo zmluvy o úvere nie je na prvý pohľad zrejmé, čo sa má na mysli týmto pojmom.
Ani povaha služby, teda poskytnutie peňazí, neumožňuje jeho obsah bližšie objasniť. Krátky slovník

slovenského jazyka 4 z r. 2003 - kodifikačná príručka (P.) vysvetľuje tento pojem v prvoradom význame
ako „pravidelnú prácu za mzdu; prac. pomer“. To je v súlade aj s chápaním tohto pojmu v právnej oblasti,
kde sa najčastejšie používa, teda v pracovnom práve. Zamestnanie sa vykonáva v zásade v pracovnom
pomere, ktorý je charakteristický výkonom závislej práce (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce). Závislú prácu
vykonáva zamestnanec (§ 11 ods. 1 Zákonníka práce). Zamestnanec sa pritom podobne ako spotrebiteľ

považuje za slabšiu stranu zmluvného vzťahu, ale aj za slabšiu stranu v civilnom sporovom konaní
(porov. § 316 ods. 1 CSP). Z hľadiska povahy účelu úveru je teda pojem „výkon zamestnania“ v
protiklade k pojmom, ktoré používa článok 2 písm. b) smernice 93/13/EHS (obchody, podnikanie alebo
povolanie), alebo § 52 ods. 4 OZ (obchodná alebo iná podnikateľská činnosť), ale aj k pojmom „výkonpovolania“ a „výkon podnikania“. Žiaden z týchto pojmov sa nespája s výkonom závislej práce, ale
sú prejavom slobody podnikať. Preto nemožno prijať záver, že by fyzická osoba, ktorá koná na účely
„výkonu zamestnania“, nepatrila do pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 OZ.

43. Určitá nejasnosť ale môže vyplynúť z definície pojmu spotrebiteľ obsiahnutej v § 3 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009. Spotrebiteľom sa podľa cit. ustanovenia rozumela
„fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania“. Túto definíciu však treba vykladať taktiež v súlade s právom Európskej

únie, teda v súlade s tým, ako pojem spotrebiteľ vymedzuje smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra
1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré
sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 12. 2. 1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z
22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10. 3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo
16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1. 4. 1998). Smernica Rady 87/102/EHS považuje za spotrebiteľa
fyzickú osobu, „ktorá pri transakciách pokrytých touto smernicou vykonáva činnosť na účely, ktoré sa

nachádzajú mimo jeho obchodnej činnosti a profesie“ [článok 1 ods. 2 písm. a)]. Smernica členským
štátom umožňuje len, aby prijímali prísnejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov (článok 15). Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je každý členský štát povinný vykonať smernicu spôsobom plne
zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti a na tento účel sa musia ustanovenia smernice vykonať
tak, aby bola zachovaná konkrétnosť, presnosť a jasnosť (pozri rozsudok SDEÚ Komisia/Taliansko,

C-207/96, Zb. s. I-6869, bod 26). Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice
pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými
zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre
výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri rozsudok SDEÚ Adeneler a i., C-212/04, bod 110).
To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii

vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a
zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok SDEÚ Pfeiffer a i., C-397/01, body 115, 116, 118 a 119). Snaha
slovenského zákonodarcu postupovať v zmysle tohto pravidla je zreteľná hneď v prílohe č. 3 k zákonu
č. 258/2001 Z. z., v ktorej deklaruje prebratie smernice 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku.
Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009 preto treba vykladať

tak, že ním zákonodarca mienil vylúčiť z kategórie spotrebiteľov osoby, ktoré konajú s cieľom, ktorý
nesúvisí s ich obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou činnosťou. S odkazom na vyššie poskytnutý
rozbor všeobecného významu pojmu zamestnanie ale nie je prekvapivé, že slovenský zákonodarca
sa po upozornení Európskej komisie rozhodol novelizovať v podstate zhodné ustanovenie neskoršieho
právneho predpisu [§ 2 písm. a) z. č. 129/2010 Z. z.] zákonom č. 394/2011 Z. z. a s účinnosťou od

01.12.2011upravildefiníciuspotrebiteľatak,abyzahŕňalafyzickúosobu,„ktoránekonávrámcipredmetu
svojho podnikania alebo povolania“, teda aby už naďalej nepoužívala pojem „zamestnanie“ (pozri
spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky, parlamentná tlač 437a, bod 11, P.).

44.Nazákladevyššieuvedenýchúvahodvolacísúddospelkzáveru,žeeurokonformnývýkladvyžaduje,

aby sa v tomto prípade uplatnila teleologická redukcia a aby sa pojem spotrebiteľ v znení § 3 ods. 2
z. č. 258/2001 Z. z. účinného do 31.12.2009 vykladal síce contra verba legis, ale v súlade s úmyslom
zákonodarcu (teda v konečnom dôsledku nie contra legem) tak, že za spotrebiteľa treba považovať aj
osobu, ktorej sa ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver na „výkon zamestnania“.

45.Okremtohotrebapoznamenať,žespôsobuvedeniakolónky„zamestnanie“vpreskúmavanejzmluve
o úvere ako prvej možnosti, po ktorej nasleduje „povolanie“, „podnikanie“ a až na záver „iný účel“
je spôsobilý viesť k tomu, že dlžník, ktorý v zmluve v bezprostredne predchádzajúcej časti zmluvy
deklaruje svoje príjmy z pracovného pomeru, označí hneď prvú možnosť, pretože táto obsahuje slovo
„zamestnanie“. To sa dá očakávať aj vzhľadom na všeobecný význam, ktorý pojmu „zamestnanie“

pripisuje bežný človek. Ani z tohto pohľadu teda nemožno prikladať označeniu tejto možnosti v zmluve
o úvere takú váhu, aby bez ďalšieho rozhodla o „obchodnom“ alebo „podnikateľskom“ účele úveru.

46. Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd uzavrel, že na povinného treba nazerať ako na spotrebiteľa
a preskúmavanú zmluvu je nevyhnutné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa z. č.

258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009.47. Berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti civilného súdneho sporu a požiadavku Európskej únie ex offo
súdnej kontroly zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, bolo dôvodným potom prednostne
podrobiť kontrole uzavretie rozhodcovskej doložky.

48. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa

ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v

spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

49. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

50. Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1).
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší

(ods. 2).

51. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných
strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnej

strany.

52. Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť

v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa

vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

53. Súdny dvor EÚ vo veci Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia

ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica
(93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich
pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so
smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu
naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

54. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i
v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva sostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný

záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka,

ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

55. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska
vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní

vylúčiť.

56. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil
režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho
výpočtu neprijateľných podmienok (viď. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu

nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej
klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude

len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa. Cieľom
rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali.

57. Cit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné

akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým
o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak
síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale

ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol
nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide
o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože
takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu

v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už
povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.

58. V obdobnej veci Ústavný súd SR v rozhodnutí z 24.2.2011, sp. zn. IV.ÚS 55/2011 zaujal stanovisko,
že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom
súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje
dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle

ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery
súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu
základných práv sťažovateľa nedošlo.59. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvoinštančného
súdu je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe
rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský

súd, pričom výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje
ho možnosti riešiť spor pred inak príslušným štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a je teda neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať,

pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

60. Neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 v
spojení s § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za použitia ich eurokonformného výkladu, s
poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

61. Keďže predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
01.01.2008 je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská
zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z., nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol

predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky -
materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle ust. § 45 ods. 2 ZoRK
podľa § 45 ods. 1 písm. b), v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol
totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná

rozhodcovská zmluva.

62. Obdobne NS SR v rozsudku sp. zn. 3Cdo/146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je
povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri
postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom, na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

63. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR z 21.03.2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012,
kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne

účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sund“ (práva patria bdelým).
Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o

rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

64. Vzhľadom na zásadu hospodárnosti civilného súdneho sporu, bolo potom už nadbytočným zaoberať
sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

65. S poukazom na vyššie uvedené bolo dôvodným, aby súd prvej inštancie exekúciu s použitím § 57
ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZORK zastavil. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej

inštancie vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.66. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

67. Oprávnený navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto

podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

68. Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd

je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom
vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej
sa oprávneného. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská uzavrel, že smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie
prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol

oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o
úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ
je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie
zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.

69. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

70. Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle

§ 109 ods. 1 písm. b) OSP s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

71. V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá OSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

72. V zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel
k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

73. V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

74. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.75. Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania
jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to

z hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na
exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci
súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu
odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.

1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného
v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP (akt. § 162 ods. 1 písm. b) CSP) prerušil a postúpil Ústavnému
súdu návrh na zaujatie stanoviska. Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania
zamietol.

76. V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu

pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale súd prvej inštancie tieto práva
účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle

odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo
napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť. Navyše súd prvej
inštancie závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú
obsiahnuté v exekučnom spise a s ktorými mal oprávnený možnosť sa oboznámiť.

77. K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný
súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu, mal exekučný súd len
možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom
z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová

zmluva a jej všeobecné podmienky), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie.
Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním
sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním
alebooznámenímobsahubyzatýchtookolností,akoajsprihliadnutímnamožnosťodvolaciehokonania,

bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

78. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach
ústavných sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS
533/2013, v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že „pre ústavnú udržateľnosť napadnutého

postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v
posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom
stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu
odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný

súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.“

79. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému povinnému vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP,
použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím
sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

80. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný povinný bol v odvolacom konaní pasívny,
nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu
mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

81. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných

ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac
podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani
analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis
alebo iuris).

82. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o

nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania povinného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

83. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

84. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).