Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2019

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 12C/299/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215210943
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Bíróová
ECLI: ECLI:SK:OSDS:2019:2215210943.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudkyňou JUDr. Evou Bíróovou v spore žalobcu: T. X., B.. XX.XX.XXXX,
X., Š.. W. XX, zastúpeného advokátskou kanceláriou: LG Legal, s. r. o., Bratislava - Mestská časť
Ružinov, Seberíniho 9, proti žalovanému: Slovenská republika, v zast. Generálnou prokuratúrou SR,
Bratislava, Štúrova 2, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu vo zvyšku nároku o zaplatenie náhrady škody vo výške 2.402,75 eur a náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 196.790 eur z a m i e t a .

Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94%.

o d ô v o d n e n i e :

(1) Žalobca sa žalobou zo dňa 08.06.2015 domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by žalovaného zaviazal
k zaplateniu 205.274,13 eur titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu neoprávneným
trestným stíhaním. Žalobu odôvodnil tým, že v Y. XXXX si prostredníctvom internetového portálu
žalobca písal s osobou používajúcou určité meno (pričom neskôr sa v trestnom konaní žalobca

dozvedel, že pod predmetným používateľským menom vystupoval príslušník PZ), išlo o neverejnú
komunikáciu, a uvedená osoba nabádala žalobcu, aby sa hanlivo vyjadroval o Maďaroch žijúcich
na Slovensku, neskôr navrhla žalobcovi osobné stretnutie, na ktoré sa žalobca dostavil, a tam už
žalobcu čakali príslušníci PZ a zobrali na výsluch na policajné oddelenie. Dňa XX.XX.XXXX bolo
voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za prečin poškodzovania cudzej veci a
prečin hanobenia národa, rasy a presvedčenia a podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej

nenávisti. V ten deň bola žalobcovi obmedzená osobná sloboda a uznesením tunajšieho súdu zo
dňa XX.XX.XXXX bol žalobca vzatý do väzby z dôvodu obavy z pokračovania žalobcu v trestnej
činnosti. Žalobca bol z väzby prepustený až po Š. T.. Rozsudkom tunajšieho súdu (č. k. 1T/199/
XXXX-233 zo dňa XX.XX.XXXX) bol žalobca uznaný za vinného, uznesením odvolacieho súdu bol
rozsudok prvoinštančného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie prejednanie a rozhodnutie. V poradí
druhým rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 04.05.2011 v spojení s uznesením odvolacieho súdu bol
žalobca (právoplatne dňom 12.01.2012) oslobodený spod obžaloby. Žalobca má za to, že v danom

prípade došlo k nezákonnému a protiprávnemu konaniu jednotlivých orgánov konajúcich v mene štátu.
Jediným usvedčujúcim dôkazom vo veci boli prejavy na internete získané nezákonným spôsobom, ktorá
skutočnosť je konštatovaná aj v odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu. Obmedzenie osobnej slobody
žalobcu bolo poznačené výrazným zneužitím právomoci verejného činiteľa, pretože dňa XX.XX.XXXX
bol na Obvodnom oddelení PZ v Šamoríne zbitý troma príslušníkmi PZ. Voči týmto príslušníkom
bola vznesená obžaloba. Prvým nezákonným, neodôvodneným a arbitrárnym rozhodnutím bolo už

rozhodnutie o väzbe, nakoľko žalobca mal v čase rozhodovania o väzbe XX rokov, nikdy nebol trestne
stíhaný a skutky, ktoré sa mu kládli za vinu neodôvodňovali vzatie do väzby. Ďalším nezákonným
rozhodnutím bolo rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým súd uznal žalobcu za vinného, pričompoukazujúc na uznesenie odvolacieho súdu o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci na
ďalšie konanie, sa prvostupňový súd nezaoberal námietkou žalobcu, že sa priznal len zo strachu
v dôsledku správania príslušníkov PZ ani tým, že žalobca nevykonal čin verejne. Trestné konanie

trvalo neúmerne dlho, keď rozhodnutie o väzbe bolo vydané XX.XX.XXXX a oslobodzujúci rozsudok
nadobudol právoplatnosť až 12.01.2012. Žalobcovo dobré meno v spoločnosti a bezúhonnosť boli
šesť rokov spochybňované, žalobca a jeho rodina boli neustále vystavovaní tlaku svojho okolia, ktoré
spochybňovalo morálne hodnoty žalobcu. Žalobcova povesť bola značne znížená na verejnosti, o jeho
prípade sa viackrát zmieňovali mienkotvorné médiá na Slovensku. Dňa 22.12.2014 žalobca doručil

žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). S poukazom na článok 46 ods. 3 Ústavy
SR („každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,...“), na § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka („každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“),
na § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. („právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní“), tiež na

§ 6 ods. 1, § 8 ods. 5, § 17 ods. 1, ods. 2, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona uviedol, že zákon o zodpovednosti
za škodu síce výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod
obžaloby, ale v súlade s ustálenou súdnou praxou ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického
výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má
v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Súdna judikatúra
uvádza, že ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Je potrebné vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, a teda v rámci

spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať na hradenú. Ďalej poukázal žalobca na to,
že zákon o zodpovednosti za škodu zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie,
ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa správnosť rozhodnutia orgánu štátu, či pri rozhodovaní
porušil právnu povinnosť a škodu zavinil, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom
verejnej moci je výsledok tohto konania. Žalobca bol v čase väzby zamestnaný, a keďže nemohol

vykonávať svoje pracovné povinnosti v mesiacoch H. H. B. XXXX, prišiel o svoju mzdu a zároveň uhradil
zamestnávateľovi odvody, ktoré za neho zamestnávateľ odviedol. Za štyri posledné riadne odpracované
mesiace v roku XXXX žalobca zarobil 1.951,70 eur netto, čo predstavuje jeho priemernú mesačnú
mzdu vo výške 487,93 eur - tu žalobca žiada náhradu mzdy vo výške 1.951,72 eur za čas, ktorý strávil
vo väzbe (4 mesiace), súčasne žalobca žiada o úhradu odvodov, ktoré uhradil zamestnávateľovi vo

výške 36,75 eur. Žalobca si ďalej uplatňuje v zmysle § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu
trovy právneho zastúpenia ako účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a to v celkovej výške 3.285,66 eur, žalobca si tiež
uplatňuje trovy právneho zastúpenia vzniknuté v súvislosti s predbežným prerokovaním jeho nároku vo
výške tarifnej odmeny (bez špecifikácie). K uplatnenej výške nemajetkovej ujmy žalobca s poukazom

na § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu uviedol, že celé trestné stíhanie vedené voči nemu
bolo poznačené viacerými pochybeniami - žalobca bol štyri mesiace vo väzbe, obmedzenie osobnej
slobody žalobcu bolo poznačené výrazným zneužitím právomoci verejných činiteľov (žalobca bol zbitý
príslušníkmi PZ), žalobca ako XX-ročný chlapec bol vystrašený z postupu a brutality príslušníkov PZ,
dovtedy nebol nikdy trestne stíhaný, bol bezproblémový, pracovitý a v pracovnom kolektíve obľúbený,

o čom svedčí pracovný posudok zamestnávateľa, voči žalobcovi bolo neoprávnene vedené trestné
stíhanie šesť rokov, žalobcove morálne zásady a hodnoty, jeho občianska bezúhonnosť a charakter
boli v očiach verejnosti dlhodobo v mienkotvorných médiách spochybňované, čo negatívne ovplyvnilo
jeho ďalší osobný aj profesionálny život, žalobca si nevedel po dobu šiestich rokov usporiadať svoj
osobný život, nakoľko si nebol istý, či nebude opätovne obmedzená jeho osobná sloboda (nemohol ani

požiadať o hypotekárny úver na financovanie vlastného bývania pre seba a svoju rodinu), mal obavy,
či sa situácia ohľadne jeho väzby a vedenia trestného stíhania prejaví na jeho postavení v práci, jeho
následný návrat do práce bol traumatizujúci, kolegovia žalobcovi neverili a stránili sa kontaktu s ním,
neoprávneným trestným stíhaným bola zasiahnutá aj najbližšia rodina žalobcu - matka žalobcu mala
psychické problémy, nevedela sa vyrovnať s tlakom okolia, v C. XXXX sa pokúsila o samovraždu, kedy

ošetrujúci lekár konštatoval reakciu na ťažký stres, následne bola matka žalobcu liečená v psychiatrickej
ambulancii pre zmiešanú úzkostnú a depresívnu poruchu spojenú s depresívnymi náladami, stratou
na váhe, úzkosťou, zníženou koncentráciou a pozornosťou, pričom predmetné zdravotné problémy sa
objavili až po vzatí žalobcu do väzby a pre tieto problémy matky sa musela sestra žalobcu vrátiť zozahraničia na Slovensko a opustiť dobre platené zamestnanie v zahraničí, tieto udalosti ťažko psychicky
znášal zase žalobca a s poukazom na uvedenú závažnú ujmu, ktorú žalobca utrpel, má za to, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a žalobca požaduje úhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 200.000 eur. V tomto smere poukázal žalobca na rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR - zo dňa 03.07.2012 vo veci sp. zn. 30Cdo 2357/2010 a vo veci sp. zn. 30Cdo
4280/2011. Na záver žalobca opakovane zdôraznil, že žalobca mal v čase obmedzenia jeho osobnej
slobody len XX rokov, dovtedy nebol nikdy trestne stíhaný a jeho jediným previnením bolo odmontovanie
dvoch tabuliek (ktoré neskôr nepoškodené vrátil) s maďarským názvom obce, pričom príslušníci PZ po

obmedzení jeho osobnej slobody použili voči nemu neprimerané fyzické násilie, hoci žalobca nekládol
žiaden odpor (naopak, bol veľmi vystrašený), následne bol žalobca štyri mesiace vo väzbe a šesť rokov
príslušný súd rozhodoval o jeho nevine.

(2) K žalobe sa vyjadril žalovaný (v prvej časti konania zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR)
písomným podaním z 11.11.2015 (č. listu 66 v spise), v ktorom navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť

a priznať žalovanému náhradu trov konania.

(3) Replikou zo dňa 07.01.2016 (mailové podanie - č. l. 77) - doplnenou v písomnej forme
11.01.2016 žalobca uviedol, že poukazujúc na uznesenie odvolacieho súdu zo 14.10.2008 (v trestnom
konaní) žalobca sa priznal len v dôsledku strachu zo správania sa príslušníkov PZ, dôkaz získaný

príslušníkom PZ je nezákonný, žalobca nevykonal čin verejne, nakoľko išlo len o súkromnú komunikáciu
prostredníctvom internetového portálu. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 1Cdo 608/2010
zo dňa 29.02.2012 sa pôvodne zákonná väzba v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby
stáva nezákonnou a zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému
vykonanou väzbou. V danom prípade bola väzba žalobcu nezákonná, nakoľko bol oslobodený spod

obžaloby a táto skutočnosť mu zo zákona bez akýchkoľvek pochybností zakladá nárok na náhradu
škody voči štátu. Žalobca poukázal na to, že škoda mu vznikla na základe uznesenia o vznesení
obvinenia vydaného Okresným riaditeľstvom PU, Úradu justičnej a kriminálnej polície zo dňa 28.08.2006
č. ORP-1040/OZV-DS-2006, čím predmetné rozhodnutie označuje za rozhodnutie, na základe, ktorého
mu vznikla škoda, a nie odsudzujúci rozsudok, ako žalobca uviedol vo svojej žalobe. V zmysle judikatúry

práve toto rozhodnutie zakladá nárok na náhradu škody v prípadoch, kedy došlo k oslobodeniu spod
obžaloby. Ďalej uviedol, že napriek vyžiadaniu od advokátky zastupujúcej žalobcu v trestnom konaní,
nebol žalobcovi predložený žiadny účtovný doklad k trovám právneho zastúpenia žalobcu, k čomu
poukázal žalobca vo vyjadrení na to, že zákon o účtovníctve vyžaduje archiváciu účtovných dokladov
po dobu piatich rokov. Keďže súdy v trestnej veci žalobcu konali šesť rokov, žalobca nie je schopný

relevantné doklady k právnym službám advokátky v trestnom konaní predložiť, táto skutočnosť však
nemôže byť na ťarchu žalobcu. K uplatneniu náhrady mzdy žalobca uviedol, že v trvalom pracovnom
pomere pracoval u zamestnávateľa od XX.XX.XXXX a preto na zistenie denného vymeriavacieho
základu rozhodným obdobím je obdobie od T. XXXX do prvého dňa väzby, takto predstavuje celková
výška náhrady sumu 1.770,44 eur. K limitácii nemajetkovej ujmy uviedol, že žalovaným poukazované

ustanovenie § 17 ods. 4 zákona je účinné v platnom znení od 01.01.2013, pričom žalobcovi vznikla
škoda a nárok na jej uplatnenie (právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku dňa 12.01.2012) v čase,
keď predmetné ustanovenie nebolo účinné.

(4) Uznesením č. k. 12C/299/2016-134 zo dňa 11.08.2017 súd pripustil zmenu žaloby v intenciách

procesného návrhu žalobcu.

(5) Tunajší súd (ako súd prvoinštančný) po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci (v poradí druhým)
rozsudkom č. k. 12C/299/2015-172 zo dňa 30.11.2017 tak, že priznal žalobcovi na peňažnej náhrade
nemajetkovej ujmy a na náhrade škody celkom sumu 3.300,54 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Náhrada

nemajetkovej ujmy predstavovala obdobie, počas ktorého bol žalobca preukázateľne obmedzený na
slobode (101 dní), za ktoré priznal súd žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 15 eur za každý
deň väzby (spolu 1.515 eur), priznaná náhrada škody predstavovala náhradu straty mzdy za uvedené
obdobie vo výške 1.694,92 eur a na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške
90,62 eur. Vo zvyšku nároky žalobcu na náhradu majetkovej škody (v zostávajúcej výške 3.488,59 eur)

a na náhradu nemajetkovej ujmy (v zostávajúcej výške 198.485 eur) zamietol. Tunajší súd vo svojom
rozhodnutí poukázal na to, že žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku si uplatnil pôvodne
nárok z dvoch ním tvrdených nezákonných rozhodnutí - uznesenia o vzatí do väzby a následného
v poradí prvého rozsudku vydaného v trestnej veci, ktorým okresný súd uznal žalobcu za vinného.V priebehu sporového konania žalobca zmenil titul svojho nároku a namiesto rozsudku určil za
nezákonné rozhodnutie, z ktorého mu mal vzniknúť nárok na náhradu škody, uznesenie o vznesení
obvinenia. Predmetné rozhodnutie však nebolo predmetom žiadosti o predbežné prejednanie nároku, čo

je predpoklad pre uplatnenie nároku z tohto rozhodnutia na súde a pre túto absenciu v tejto časti nárok
žalobcu zamietol. V ďalšom sa zaoberal nárokom žalobcu na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia
- uznesenia o vzatí do väzby.

(6 ) Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (druhoinštančný) napadnutý

zamietajúci výrok zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 2.126,49 eur, v sume
651,76 eur potvrdil a vo zvyšnej (zamietajúcej) časti rozsudok tunajšieho súdu zrušil a v zrušenom
rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného
uviedol, že žalobca strávil vo väzbe nesporne 107 dní, náhrada mzdy je tak dôvodná vo výške 1.817,06
eur a za primeranú výšku nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou považuje s poukazom
na rozhodovaciu prax súdov 30 eur za deň, čo pri počte 107 dní predstavuje sumu celkom 3.210 eur,

na náhrade priznanej na trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní odvolací súd považoval za
dôvodný aj nárok v sume celkom 309,94 eur.

(7) K otázke predbežného prejednania nároku odvolací súd okrem iného uviedol, že otázka, ktorý
orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, nie je otázkou vecnej

legitimácie strany a touto otázkou sa musí procesný súd zaoberať z úradnej moci. V danom prípade
tak s poukazom na zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003
Z. z. kritériá založenia oprávnenia konať v mene štátu v konaní o náhradu škody spôsobenej (žalobcom)
označeným rozhodnutím o vznesení obvinenia stanovil v prospech Generálnej prokuratúry SR, s ktorým
mal súd následne konať. K tomuto plnil, že odvolací súd má za to, že doručenie žaloby a uznesenia o

pripustení zmeny žaloby generálnej prokuratúre SR možno kvalifikovať ako splnenie povinnosti doručiť
žiadosť o predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu ako poškodeného.

(8) Uznesením zo dňa 28.08.2006 bolo začaté Okresným riaditeľstvom PZ v Dunajskej Strede, úradom
justičnej a kriminálnej polície, odborom skráteného vyšetrovania vo veci sp. zn. ORP-1041/OSV-DS-

XXXX trestné stíhanie pre prečin poškodzovania cudzej veci (po zmene právnej kvalifikácie vyňatý),
prečin hanobenia národa, rasy a presvedčenia a prečin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej
nenávisti a ďalším uznesením z toho istého dňa vznesené obvinenie voči žalobcovi. V tomto uznesení sú
konštatovanétriskutkykladenéžalobcovizavinu.Protiuzneseniupodalžalobcaakoobvinenýsťažnosť.

(9) Rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 1T/199/2007-313 zo dňa 04.05.2011 (v poradí druhým) bol
žalobca spod obžaloby oslobodený. V odôvodnení rozsudku sa okrem iného konštatuje, že aj keď bolo
preukázané, že obžalovaný za vinu mu kladené skutky spáchal, nejedná sa o konštatovaný prečin
hanobenia národa, rasy a presvedčenia alebo prečin podnecovania k rasovej a etnickej nenávisti
pre absenciu priameho úmyslu, ide tu o priestupok. Objektom útoku bola maďarská národnostná

menšina, nebola tu však naplnená objektívna stránka prečinu spočívajúca vo verejnosti. Skutky tak nie
sú trestnými činmi. Rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, Krajský súd v Trnave ako súd odvolací
uznesením č. k. 6To/81/2011-326 zo dňa 12.01.2012 zamietol odvolanie okresného prokurátora. V
odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného konštatoval, že prejavy na internete (prostredníctvom
e-mailovej pošty) nie sú verejnou, ale privátnou komunikáciou, jediným usvedčujúcim dôkazom voči

obžalovanému ohľadne jeho konkrétnych prejavov na internete je jeho výpoveď a tu ide o dôkaz
nezákonný, a teda nepoužiteľný, z dôvodu zásahu príslušníka polície do skutkového deja. Rozsudok
odvolacieho súdu bol doručený žalobcovi dňa 02.03.2012, jeho advokátke dňa 06.03.2012.

(10) Dňa 22.12.2014 žalobca podal žalovanému v podateľni sídla orgánu konajúceho v mene štátu

(Ministerstva spravodlivosti SR) žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č. l. 25).
V žiadosti označil dve nezákonné rozhodnutia, z ktorých si uplatňuje náhradu škody vo výške straty na
zárobku 1.951,72 eur a vo výške trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie vo výške 3.285,66 eur a ďalej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 200.000
eur, a to rozhodnutie o väzbe a rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým súd uznal poškodeného za

vinného.

(11) Zástupcovi žalovaného (Generálnej prokuratúre SR) bola žaloba spolu s uznesením o pripustení
zmeny žaloby doručená dňa 23.10.2019. Vyjadril sa písomne podaním z 04.11.2019 tým, že nie jezrejmé, aké konkrétne nároky a v akom rozsahu si žalobca uplatňuje voči prokuratúre, pričom nárok
žalobcunebolvzmyslezákonač.514/2003Z.z.sGenerálnouprokuratúrouSRakopríslušnýmorgánom
podľa § 4 ods. 1 písm. f/ predbežne prerokovaný. Vzniesol námietku premlčania nároku na náhradu

škodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocispoukazomna§19ods.1prvávetazákonač.514/2003Z.z.
Uviedol, že žalobca bol v trestnej veci oslobodený spod obžaloby rozsudkom okresného súdu v spojení
s uznesením krajského súdu, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 12.01.2012. Trojročná premlčacia
lehota na podanie žaloby tak uplynula dňom 12.01.2015, nakoľko žalobca sa o škode dozvedel dňa
12.01.2012 a náhrady škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia sa domáha až v

písomnom podaní zo dňa 07.01.2016, t. j. po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej lehoty. Uspokojenia
svojho nároku na súde sa poškodený môže domáhať len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov od prijatia žiadosti, alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Až
následne môže poškodený žiadať na súde náhradu iba v takom rozsahu, ktorý bol vopred predbežne
prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Žalobca nepreukázal, že v súlade s § 15 ods.

1 uvedeného zákona písomne požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku,
ako to obligatórne vyžaduje zákon, a preto žaloba žalobcu smerujúca voči Generálnej prokuratúre SR
je aktuálne bezpredmetná.

(12) Žalobca cestou advokátky uviedol, že s námietkou premlčania nesúhlasí. Žalobca svoje nároky

prerokoval aj s Generálnou prokuratúrou, pričom premlčanie odvodzuje od nesprávneho dátumu, a
síce odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby,
čo nie je správne. Podľa žalobcu subjektívna premlčacia lehota začala žalobcovi plynúť v momente,
kedy sa dozvedel o tom, kto mu spôsobil škodu a týmto momentom je prvá porada s právnym
zástupcom (tu odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/254/2018). Žalobca advokáta

na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch splnomocnil dňa 03.12.2014 a až od tohto dňa začala
plynúť premlčacia lehota. Rovnaký názor bol uvedený aj v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa
29.04.2010 vo veci sp. zn. 25Cdo/1029/2008.
(13) Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (v znení platnom v čase vzniku nároku) nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a
11. Podľa ods. 2 ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne

ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú
zachované.

(14) Dňa 22.12.2014 žalobca podal žalovanému v podateľni sídla prvého zástupcu štátu - Ministerstva
spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V žiadosti označil dve

nezákonné rozhodnutia, z ktorých si uplatňuje náhradu škody, a to rozhodnutie o väzbe a rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorým súd uznal poškodeného za vinného. V danom prípade potom zástupca
nemal dôvod postúpiť žiadosť Generálnej prokuratúre SR.

(15) Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci (v znení platnom v čase vzniku nároku) právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Podľa ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

(16) Žalobcovi bolo konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v trestnej veci (v poradí druhé) doručené
dňa 02.03.2012, jeho právnej zástupkyni dňa 06.03.2012, týmto dňom začala plynúť premlčacia lehota
na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá tak uplynula dňom 06.03.2015. Žalobca podal žalobu
08.06.2015, a teda po uplynutí premlčacej lehoty, k neplynutiu lehoty počas predbežného

prerokovania (a tým predĺženiu premlčacej lehoty), nedošlo, žiadosť pred podaním žaloby (resp. jej
zmeny) nebola preukázateľne podaná. Námietka premlčania nároku bola tak dôvodná a preto súd v
zostávajúcej časti nároku žalobcu vo vzťahu voči druhému zástupcovi štátu - Generálnej prokuratúre
SR žalobu zamietol.(17) Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

(18) V podstatnej časti bol v spore úspešný žalovaný, preto mu súd v rozsahu úspechu (3% žalobca
proti 97% žalovaného) priznal nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, na Krajský súd v Trnave cestou tunajšieho súdu. V odvolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací

návrh). (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť (§ 365 ods. 1 CSP) len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich

preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).