Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/556/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707214433
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6707214433.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Miroslavy Púchovskej a členiek JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej, v exekučnej
veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
proti povinnému: B. C., nar. XX.XX.XXXX, R. XX, XXX XX R. O. C. štátny občan SR, na vymoženie

pohľadávky vo výške 1.864,17 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod spis. zn. EX 6477/07,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5765/2007-23 zo dňa 04.
augusta 2016, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5765/2007-23 zo dňa 04. augusta 2016 p o
t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu. Na odôvodnenie uviedol, že
dňa 12.03.2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci
je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská,

a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 6459/07 zo dňa 10.09.2007. Rozhodcovský rozsudok bol
vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (bod 17), na ktoré odkazuje zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa
27.03.2007. Túto zmluvu považoval súd prvej inštancie za zmluvu spotrebiteľskú. Exekučný súd
uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré však
neboli podpísané zmluvnými stranami, preto súd nemôže akceptovať takto dojednanú rozhodcovskú

doložku za platne uzavretú. Z formy a obsahu predloženej zmluvy bolo súdu prvej inštancie zrejmé,
že povinný ako spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah ustanovení formulárovej zmluvy zmeniť alebo
vylúčiť. Všeobecné podmienky nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť predloženej rozhodcovskej
doložke bez alternatívnej možnosti jej odmietnutia. Predmetná rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd vyhodnotil takéto dojednanie rozhodcovskej zmluvy ako
neplatné. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný

titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť
je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa, pričom
rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností s
poukazom na § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil exekúciu.

2. Proti predmetnému uneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že exekučný súd
neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovaťsvoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s
neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Namietal, že ak súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie, nie je možné, aby následne posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky)

a na takéto posúdenie viazal zastavenie exekúcie. Navrhol, aby súd konanie podľa § 162 ods. 1 písm.
c CSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložilprejudiciálneotázkyvnasledujúcomznení:„Másatvrdenieotom,žesaodvnútroštátnehosúdu
nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ
nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len

vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácií alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj
vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil,
že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Ďalej uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícií
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre
veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je

súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže
tenistýštátnyorgán-všeobecnýsúd-dotváraťsvojerozhodovacieoprávneniasmerujúcekzamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú

a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje. Uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, tak nech postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP preruší konanie a podá
Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval
označené ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené
s exekučnou vecou. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku
súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku
z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní
úveru a nesie tak obchodné riziko. V závere odvolania uviedol, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka
konania, ale z úradnej povinnosti. Taký postup je podľa názoru odvolateľa v rozpore so zákonom. S
poukazom na uvedenú argumentáciu odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie v

celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom § 379 CSP, rešpektujúc svoju viazanosť
odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné, preto v zmysle § 387 ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil.

4. Zo spisu odvolací súd zistil, že dňa 07.12.2007 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na

vykonanie exekúcie. Súdny exekútor dňa 17.12.2007 požiadal súd prvej inštancie o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 6459/07 zo
dňa 10.09.2007. Zo spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie vydal dňa 12.03.2008 poverenie súdnemu
exekútorovi. Vyššie uvedený exekučný titul bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo

dňa 27.03.2007, súčasťou ktorej sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17 obsahujú
rozhodcovskú doložku, z ktorej vyplýva, že všetky spory, ktoré zo zmluvy vniknú, budú riešené pred
vyššie uvedeným rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ale to len
v prípade, že žalujúca zmluvná strana podá žalobu na takomto súde.5. Podľa názoru odvolacieho súdu spôsobuje takto koncipovaná rozhodcovská doložka hrubý nepomer
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V rozhodcovskej doložke je význam posudzovania

kritérií či sa jedná o neprijateľnú podmienku zvýraznený tým, že na jej základe sa deleguje právomoc
prejednať spor súkromnou osobou. Spotrebiteľ sa vzdáva ústavného práva na prejednanie veci pred
štátnym súdom. Preto je dôležité, aby nad všetky pochybnosti bolo preukázané, že spotrebiteľ chcel
a uzavrel rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej došlo k delegovaniu právomoci na prejednanie sporu
súkromnou osobou. Vzhľadom na obsah rozhodcovskej doložky možno len ťažko predpokladať, že

spotrebiteľ si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou jej dojednanie nesie. Rozhodcovská
zmluva bola súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, preto je možné konštatovať, že
nebola dojednaná individuálne. Takúto formuláciu rozhodcovskej doložky nemožno mať za prospešnú
pre spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach.

6. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pre toto konanie spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

7. Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný

dňa 27.03.2007 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti
oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov) a postavenie povinného (fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo
nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia
účastníkov tohto vzťahu. Ak ide v širšom zmysle o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. S
prihliadnutím na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne
správne, spravodlivé a v súlade s právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách postihuje zákon absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).

8. Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“)

účinky pre účastníkov konania ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané
rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať
majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody
medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo
nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský

rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo
doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon,
ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí
neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou
skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto

podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - núti
spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak sa veriteľ obráti so žalobou na rozhodcovský
súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do
všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ
nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných

dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako
absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné,
že ak spotrebiteľ chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal

inú možnosť, než túto podmienku (rozhodcovskú doložku) prijať. Rozhodcovské konanie je založené
práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti
a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranneurčeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje
tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom.

9. Súd prvej inštancie je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie, predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť
vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie

nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z
27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Súd prvej
inštancietedaneprekročilsvojuprávomoc,keďvrámciposudzovaniapodmienokmateriálnejaformálnej

vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc
rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci.

10. Odvolací súd dodáva, že tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ
nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije

možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu),
tak o nič menej existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na
nekalú rozhodcovskú doložku ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto
podmienky, za ktorou možno vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci
pred rozhodcovským súdom jednostranne určeným veriteľom). Súd nemôže rezignovať na ochranu

práva a oprávnených záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v konaní alternatívnom ku
konaniu súdnemu (v konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver z
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že
vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú zo zistenia nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ

nebol viazaný. Zásada, že „práva patria bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

11. Odvolateľ sa podľa názoru súdu nie opodstatnene dovoláva aj porušenia práva na kontradiktórne

konanie s tým, že nemohol uplatňovať stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným
súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax
súdov SR v nespočetnom množstve obdobných exekučných vecí oprávneného nemožno spochybniť,
že oprávnený mal vedomosť o tom, že súd v danom prípade bude skúmať zmluvné podmienky
zmluvy, najmä rozhodcovskú doložku, ktorá bola podkladom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu.

Oprávnený sa nemôže dôvodne odvolávať na „prekvapenie“ zo súdneho rozhodnutia, nakoľko mu je
rozhodovacia prax súdov v obdobných právnych veciach nepochybne známa.

12. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného týkajúcu sa nesprávneho posúdenia neprimeranosti
úrokov z omeškania, odvolací súd uvádza, že podľa obsahu odôvodnenia odvolaním napadnutého

uznesenia, súd prvej inštancie zmluvnú podmienku, obsahom ktorej bola dohoda o úroku z omeškania
vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do
jeho uhradenia neposudzoval; skúmal len rozhodcovskú doložku, od ktorej odvodil rozhodcovský súd
právomoc vo veci konať a rozhodnúť.

13. Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo
zrušenie napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý
argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná
odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z

19.02.1998). Obdobne Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012 konštatoval,
že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania.14. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému

súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

15. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí

ministerstvu spravodlivosti.

16. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv,
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

17. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,
že rozhodnutie o nej nie je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol.

18. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu
nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť
sa na Súdny dvor Európskej únie.

19. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012

zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

20. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o

predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že

článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177

vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bolaakákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie

Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

21. Oprávnený v návrhu na prerušenie konania žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na
základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu
zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré

vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval v danom
prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj
vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na
prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku

týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

22. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

23. Podľa § 9a Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa
primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

24. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, na exekučné konania podliehajúce právnemu režimu

Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia CSP, a teda aj ustanovenia o prerušení konania, ak
to povaha veci nevylučuje. Ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku však priamo ex lege
nepripúšťa možnosť prerušenia exekučného konania, a to z akéhokoľvek zákonného dôvodu. Súdy
v exekučných konaniach preto nemôžu exekučné konanie prerušiť, nakoľko prerušenie exekučného
konania priamo vylučuje ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, pričom opačný postup súdu by

založil rozhodnutie z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, pričom takýmto postupom
súdu by bolo porušené základné právo účastníka exekučného konania na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR uvedené v náleze zo dňa
10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26. S poukazom na znenie ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného
poriadku, v nadväznosti na závery vyplývajúce z uvedeného nálezu, návrhy oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).