Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, June 24, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoCsp/53/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317208707
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8317208707.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov
JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu R. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v K. č. XXX, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom v Bratislave, na
Mlynských nivách č. 1, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Kýčerského č. 7, IČO: 36 857 513, o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný

a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 08.02.2018
č.k. 15Csp 221/2017 - 76 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom určil, že revolvingový úver poskytnutý na základe zmluvy
o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty Všeobecnej úverovej banky, a.s. - pôžičková karta Quatro

zo dňa 26.02.2014 je bezúročný a bez poplatkov. Ďalej určil, že revolvingový úver poskytnutý na základe
zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty Všeobecnej úverovej banky, a.s. - bankomatka
Quatro zo dňa 02.07.2015 je bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu sú
spotrebiteľskými zmluvami.

3. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/15 uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

4. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že
členské štáty nesmú zachovať, ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Daný záver je však vzhľadom na príslušné ustanovenie Zákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade vnútroštátne právo
nad rámec Smernice zakotvilo prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani
nepriamy účinok. Išlo by o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Zákon o spotrebiteľských
úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z
nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto právneho predpisu, je úver potrebné považovať za bezúročný a

bez poplatkov.5. K námietke žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení úveru za bezúročný a
bez poplatkov súd prvej inštancie uviedol, že naliehavý právny záujem je daný, pretože len určovacou
žalobou sa môže odstrániť stav neistoty, v ktorom sa žalobca nachádza, pretože len deklarovaným

vyslovením bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru môže argumentovať žalobca voči žalovanému.
Žalobcaajehomajetkovásférajevohrození,apretožalobcavpostaveníspotrebiteľamázákonnéprávo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami v spotrebiteľských
zmluvách, z čoho vyplýva naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Tento výklad je v súlade
s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako

slabšej zmluvnej strany.

6. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okremvšeobecnýchnáležitostípodľaObčianskehozákonníka,musíobsahovaťajvýšku,početatermíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Uzatvorené zmluvy túto náležitosť neobsahujú. Z uzatvorených
zmlúv nevyplýva výška jednotlivých zložiek mesačnej splátky, t.j. aká je výška splátok istiny, aká je výška

splátok úrokov a aká je výška splátok ďalších poplatkov, ani termín ich splatnosti, nakoľko tie majú byť
určené v splátkovom kalendári, ktorý však k zmluve pripojený nebol. Žalobca do zmluvy uviedol len
celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jej jednotlivé zložky.

7. Keďže žalovaný úvery čerpal, zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu sa v súlade s ustanovením §

11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. považovali za bezúročné a bez poplatkov. Súd prvej inštancie preto
žalobe žalobcu vyhovel.

8. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola zamietnutá. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že vec bola nesprávne právne posúdená. Zákonná požiadavka
uvádzať tzv. rozpis splátok v zmluve o spotrebiteľskom úvere totiž neexistuje a neexistovala. Súdom
prvej inštancie zvolený príliš formalistický výklad príslušnej právnej normy neobstojí a je v rozpore

s autentickým, logickým a systematickým výkladom zákona. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k/ resp. písm. l/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o úvere musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva povinnosť
uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne informáciu o tom, aká suma z každej splátky úveru
sa započítava na istinu, úroky a poplatky. Nič také nevyplýva ani z dôvodovej správy k predmetnému

ustanoveniu. Právnemu záveru súdu prvej inštancie tak nesvedčí autentický výklad danej právnej normy
podaný zákonodarcom v dôvodovej správe k zákonu, kde by takú významnú skutočnosť zákonodarca
zaiste osobitne zdôraznil a tomuto právnemu záveru nesvedčí ani prax poskytovateľov spotrebiteľských
úverov, ktorí dané ustanovenie zákona nevykladali spôsobom uvádzaným súdom prvej inštancie. Pri
systematickom pohľade na § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že informáciu o postupnej

amortizácii dlhu spotrebiteľ zistí z tzv. amortizačnej tabuľky, na ktorú má voči veriteľovi bezplatný nárok
kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu v zmysle § 9 ods. 3 v spojení s ods. 5 zákona. Amortizačná
tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej
splátkysuvedenímamortizácieistiny,úrokovvypočítanýchnazákladeúrokovejsadzbyspotrebiteľského
úveru a prípadne i dodatočné náklady. Žalovaný nevidí žiaden zmysel uvádzať amortizačnú tabuľku

priamo do zmluvy a tak ju zahlcovať množstvom číselných údajov, ak spotrebiteľ danú aktualizovanú
tabuľku môže kedykoľvek počas zmluvného vzťahu žiadať od veriteľa zadarmo. Tento systematický
výklad zákona sa vzťahuje predovšetkým na spotrebiteľské úvery poskytnuté na dobu určitú, teda pri
presnom počte splátok.

10. Cez logický výklad je nutné dospieť k záveru, že zákon tzv. rozpis splátok v zmluve o úvere
nevyžaduje a nikdy nevyžadoval. Je nedôvodné a nelogické vychádzať z prezumpcie, že zákonodarca
mienil ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ resp. písm. l/ Zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnuť
zmluvy preplnené číselnými údajmi ponechávajúce na spotrebiteľovi, aby si z nich sám vypočítal celkovú
výšku každej jednotlivej splátky úveru. Zvolený výklad príslušnej právnej normy neobstojí a je v rozpore s

povinnosťou vnútroštátneho súdu vykladať vnútroštátnu normu eurokonformným spôsobom. Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice
Rady 87/102/EHS nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu, úroky a poplatky. Podľa tabuľky zhody k
zákonu o spotrebiteľských úveroch ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/, ktorému v súčasnosti zodpovedápísm. l/ je transpozíciou článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice, podľa ktorého v zmluve o spotrebiteľskom
úvere je potrebné uviesť výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru

na účely splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že Smernica vyžaduje v zmluve o úvere uviesť iba celkové
splátky úveru a nevyžaduje ich osobitné rozčlenenie na ich jednotlivé zložky - istinu, úroky a poplatky.
Tento záver potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm.
h/ a i/ Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,

aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Z uvedeného vyplýva, že výklad podávaný súdom prvej inštancie o potrebe rozpísať
splátky na istinu, úroky a poplatky je v rozpore s článkom 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. Na tomto mieste
je potrebné uviesť, že Smernica predstavuje tzv. úplnú harmonizáciu v danej oblasti, čo znamená, že s
cieľom dosiahnutia fungujúceho vnútorného trhu členské štáty nesmú zachovávať ani zaviesť prísnejšie

pravidlá ako sú v nej uvedené.

11. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie povinnosť súdov vykladať národné právo
eurokonformne sa uplatňuje aj v horizontálnych právnych vzťahoch, akým je aj vzťah zo zmluvy o
úvere uzatvorenej medzi stranami sporu. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia

a účelu Smerníc Európskej únie, zahŕňa okrem iného aj povinnosť vykladať vnútroštátne právo v
súlade s interpretáciou Smerníc Európskej únie vyjadrenou v príslušných rozhodnutiach Súdneho dvora
Európskej únie interpretujúcich právo Európskej únie. Štátne orgány majú povinnosť eurokonformne
vykladať vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere, nesmie však ísť o výklad, ktorý je zjavne contra
legem. Eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ resp. písm. l/ Zákona o spotrebiteľských

úveroch je pritom celkom zjavne možný a v žiadnom prípade ho nie je možné považovať za výklad contra
legem, ako sa to uvádza v rozsudku súdu prvej inštancie. Výklad predmetného ustanovenia zákona
podávaný súdmi Slovenskej republiky nebol jednotný. V čase po vydaní rozsudku Súdnym dvorom
Európskej únie vo veci C-42/15 je túto nejednotnosť nutné odstrániť práve za použitia eurokonformného
výkladu. Prístup zvolený súdom prvej inštancie je tak reminiscenciou už prekonaného právneho názoru

a navyše vedie k zjavne absurdným záverom. Pri akceptácii pokračujúcej nejednotnosti a preferencie
výkladu zákona vyžadujúceho tzv. rozpis splátok, vychádzalo by sa neprípustne z prezumpcie „hlúpeho“
zákonodarcu, ktorý napísal zákon v evidentnom rozpore so svojimi európskymi záväzkami, čo vedie k
následkom porušenia práva Európskej únie. Keďže eurokonformný výklad je v tomto prípade možný, súd
prvej inštancie bol povinný ho uplatniť. V súčasnosti začína mať eurokonformný výklad ustanovenia § 9

ods. 2 písm. k/ resp. písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. dominantnú prevahu. Prax a stanovisko Národnej
banky Slovenska ako orgánu dohľadu nad finančným trhom, ako i názory objavujúce sa v odborných
periodikách v čase po vydaní rozsudku Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15 tento názor len
potvrdzujú. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení vydanom dňa 22.02.2018 vo veci
3Cdo 146/2017 vyslovil, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné

vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis
plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov“ je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len

spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 01. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením
odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné preklenúť už podľa
doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.

12. Všetky vyššie uvedené nedostatky rozsudku predstavujú vady rozsudku spôsobujúce porušenie

práva žalovaného na spravodlivé súdne konanie. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces aj právo strany sporu na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Rozsudok nie je možné považovať za jasný a presvedčivý, ktorý by riadne

odpovedal na zásadné otázky sporu, ale práve naopak, za rozporný, v súdom podávaných dôvodoch
a argumentoch nesprávny a vo výsledku pre žalovaného značne prekvapivý. Povinnosť konajúceho
súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, v ktorom sa vysporiada so zásadnými otázkami konania,je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a spravodlivý proces, pričom absenciu náležitého
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je nutné kvalifikovať ako popretie spravodlivosti.

13. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

14. Vo veci už Krajský súd v Prešove raz rozhodol, a to rozsudkom zo dňa 28.11.2018 č.k. 7Co
97/2018-110, ktorým odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. V dôsledku dovolania podaného zo strany žalovaného Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením zo dňa 30.09.2020 č.k. 2Cdo 229/2019 - 156 rozsudok Krajského súdu v Prešove
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, podľa ktorej v predmetnom konaní nebolo
sporné, že úverová zmluva 1 a úverová zmluva 2, majú všeobecné náležitosti podľa Občianskeho
zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzujú tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej
splátky, počet splátok a termín splátok.

15.Pokiaľideoto,čiúverovázmluva1aúverovázmluva2,ktoréuzatvorilistranysporu,obsahujúvýšku,
početatermínysplátokúrokovainýchpoplatkov,dovolacísúddodal,žeeurokonformnývýklad§9ods.2
písm.k)Zákonaospotrebiteľskýchúverochumožňujedospieťkzáveru,žetotoustanovenienevyžaduje,
aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená
určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky

a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k
dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej - ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je
konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenal, že
ajvzmyslerozsudkuzmluvaoúverenadobuurčitústanovujúcaamortizáciuistinyposebenasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná

na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť
spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania úverovej zmluvy a vo forme amortizačnej
tabuľky.

16. Vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm.

k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, dovolací súd uzatvoril, že predmetné ustanovenie je potrebné
interpretovať tak, že nie je potrebné aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie
toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie
Zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť

požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale
len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

17. Vzhľadom na opodstatnenosť dovolacej námietky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
v nesprávnom právnom posúdení v takej otázke, ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý

spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch),
NajvyššísúdSRuzatvoril,žedovolaniežalovanéhosmerujeprotirozhodnutiu,protiktorémujedovolanie
nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) C.s.p., lebo rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, ale zároveň aj dôvodné, lebo napadnutý rozsudok práve v riešení predmetnej právnej

otázky spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

18. Po vrátení veci na ďalšie konanie, odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, opätovne v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p.
preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 387 C.s.p.) a ani na jeho
zmenu (§ 388 C.s.p.).

19. Podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 05.09.2019 vydaného vo veci C-331/18,
článok 10 ods. 2 písm. h) až j) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22
ods. 1 tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave akou je
vnútroštátnaprávnaúpravadotknutávovecisamej,podľaktorejmusízmluvaoúverešpecifikovaťrozpis
každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov.Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 Smernice 2008/48 ako boli vyložené rozsudkom z 09.11.2016
Home Credit Slovakia (C-42/15) sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola
uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s

cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.

20. Súdny dvor Európskej únie zdôraznil, že požiadavka konformného výkladu je obmedzená
všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty, v zmysle ktorej nemôže slúžiť ako
základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem. Hoci povinnosť konformného výkladu nemôže

slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, vnútroštátne súdy musia v prípade
potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je
nezlučiteľný s cieľmi Smernice.

21. Vzhľadom na uvedené závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18 vnútroštátne
súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom zmeny vnútroštátnej judikatúry v tom

zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí špecifikovať splátku úveru rozpisom na istinu, úrok
a ostatné poplatky. Takýto výklad sa má uplatniť aj na zmluvy o úvere, o aké ide vo veci samej, ktoré
boli uzatvorené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ako aj pred zmenou
vnútroštátnej právnej úpravy vykonanej zákonom č. 279/2017 Z.z. s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom
prijatým v uvedenom rozsudku.

22. So zreteľom na uvedené právny záver, podľa ktorého poskytnuté revolvingové úvery v predmetnej
veci treba považovať za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu, že zmluvy absenciou rozpisu splátky na
istinu, úrok a poplatky, nespĺňali náležitosti vyplývajúce z ust. § 9 ods. 2 písm. k) resp. písm. l) zákona
č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, už nemožno považovať za správny. Po

vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/2018 je dôvodné očakávať zosúladenie rozhodovacej
činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority s týmto rozhodnutím.

23. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval

nesprávnu právnu normu, obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú
a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

24. V danom prípade pochybenie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnej aplikácii práva na zistený
skutkovýstav,keďžeprvoinštančnýsúdustanovenie§9ods.2písm.k)resp.písm.l)zákonač.129/2010

Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv nesprávne interpretoval a aplikoval.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p.
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže nebolo
účelné nahradiť dokazovanie pred súdom prvej inštancie odvolacím súdom, ktorého podstata činnosti

spočíva v prieskume rozhodovacej činnosti súdu prvej inštancie, ktorú však nemôže nahrádzať. O to viac
to platí za situácie, ak z obsahu spisu nie je možné vylúčiť existenciu ďalšieho dôvodu spôsobujúceho
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých úverov. Z obsahu dvoch žiadostí o aktiváciu (č.l. 3 a č.l.
5 spisu) vyplýva, že žalobca je invalidným dôchodcom. Ako invalidný dôchodca bol tiež označený i
pri svojom výsluchu konanom dňa 08.02.2018. Už toto postavenie žalobcu ako invalidného dôchodcu

malo viesť prvoinštančný súd k tomu, aby aj z vlastnej iniciatívy vykonal dôkazy za účelom zistenia,
či žalovaný ako veriteľ pred uzavretím zmlúv posudzoval schopnosť žalobcu ako spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Možnosť takéhoto postupu pri dokazovaní priamo vyplýva z ust. § 295 C.s.p.
upravujúceho osobitné ustanovenia o dokazovaní. Podľa tohto ustanovenia súd môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu

obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

26. Aj keď nová právna úprava postupu súdu v procese dokazovania sa výrazne odlišuje od právnej
úpravy v Občianskom súdnom poriadku, výnimočne môže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré strany
nenavrhli (tzv. príklon k vyšetrovaciemu princípu), ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci, ale iba v

tých sporových konaniach, v ktorých to zákon explicitne umožňuje. Ide okrem iného aj o spotrebiteľské
spory, v ktorých súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu taký dôkaz obstará alebo zabezpečí. Uvedený postup je
odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnychvzťahov. Zákonodarca to zhrnul tak, že súd sa nebude spoliehať v plnej miere na splnenie si dôkaznej
povinnosti spotrebiteľa, ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám.

27. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, veriteľ
je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v
navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. S

porušením tejto povinnosti zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv spájal
významnú sankciu a to v ust. § 11 ods. 2. V súlade s týmto ustanovením, ak veriteľ nekonal s odbornou
starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie
schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave

spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

28. S prihliadnutím na uvedené úlohou súdu prvej inštancie bude skúmať, či žalovaný ako veriteľ pri
poskytovaní úverov konal s odbornou starostlivosťou alebo nie.

29. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho (§ 396 ods. 3 C.s.p.) a dovolacieho (§ 453 ods. 3 C.s.p.)
konania.

30. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).