Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/17/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410215780
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1410215780.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Bohnenkamp, s. r. o., Dolná 2099, Modra, IČO: 35
930 594, zastúpeného RUŽIČKA AND PARTNERS, s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava proti žalovanému
BM-Trans, spol. s r. o., Kratinova 71, Martin, IČO: 302 22 664, zastúpenému Hronček & Partners, s.
r. o., Kálov 1, Žilina, o zaplatenie 29.691,20 € s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/24/2017-362 z 23. januára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 12Cb 227/2010-334 z 22.
septembra 2016 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 29.691,20 € spolu s 5% p. a.

úrokom z omeškania od 5. novembra 2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že na základe objednávky
prepravy č. 696 žalobca u pôvodného žalovaného 1/, spoločnosti DELTA Group s. r. o. so sídlom v
Bratislave, Hattalova 12/A, IČO: 36270393 (ďalej len „pôvodný žalovaný 1/) objednal prepravu tovaru,

kolesánapaletách,vobjeme13.300kgzadohodnutúsumu250€,stermínomnakládkydňa24.augusta
2010 o 7.00 hod. a termínom vykládky dňa 25. augusta 2010 o 7.00 hod. v mieste Wiener Neustadt
2700, Rakúska republika. Pôvodný žalovaný 1/ objednávkou č. TA KRD10168 objednal prepravu tovaru
u spoločnosti A.D.O. & M.Handels GmbH, ktorá prepravu tovaru objednala u žalovaného 2/ (ďalej len
„žalovaný“). V zmysle vystavenej CMR č. 7014284 zo dňa 24. augusta 2010 odosielateľom bol žalobca,
príjemcom rakúska spoločnosť s obchodným názvom Geschutzke - Verkstätte, so sídlom Wiener

Neustadt2700adopravcombolžalovaný.PrepravutovarusprepravnýmvozidlomMT022ATvykonalY.
U.,vodičžalovaného,ktorýprevzatietovarupotvrdilsvojímpodpisomnaCMRč.7014284stým,žetento
tovar mal byť prepravený na miesto vykládky tovaru do Rakúska Wiener Neustadt, tento však pozmenil
pôvodnú CMR 7014284 zo dňa 24. augusta 2010 v časti miesta vykládky na Bratislava, Rajská ul. a
vyhotovilnovúCMRč.SK3199469nazákladepokynovodspoločnostiA.D.O.&M.HandelsGmbH,ktorá
si objednala prepravu dňa 24. augusta 2010 (transportauftrag č. 039/08/2010 zo dňa 24. augusta 2010)

s miestom vykládky v Bratislave s dodatočným určením a s neutralizáciou pôvodného miesta vykládky
Wiener Neustadt. Po prevzatí zásielky žalovaným, vodič Y. U. zmenil pôvodné miesto vykládky na miesto
Bratislava, Rajská ul., kde tovar prevzala spoločnosť 4Bus Transport GmbH, Stutterheimstr. 16-18,
Wien, ktorá nebola určeným príjemcom podľa CMR č. 7014284. Dňa 25. augusta 2010 zamestnanec
žalobcu H. H. zistila, že tovar sa do miesta určenia nedostal. Z dôvodu spôsobenia straty tovaru
žalobca vyhotovil faktúru č. PF 10-003999 zo dňa 24. augusta 2010 a reklamoval dňa 31. augusta

2010 u pôvodného žalovaného 1/ a dňa 29. októbra 2010 u žalovaného nedoručenie tovaru v celkovej
hodnote 29.691,20 € s výzvou k úhrade spôsobenej škody predstavovanej hodnotou prepravovanéhotovaru. Súd prvej inštancie vzťah medzi žalobcom a pôvodným žalovaným 1/ posúdil ako zmluvu o
preprave, pričom pôvodne žalovaný 1/ bol hlavným dopravcom. Po prihliadnutí na miesto nakládky a
vykládky, nachádzajúce sa v dvoch rozličných štátoch, uvedených v CMR č. 7014284 podľa pokynov

odosielateľa, súd posudzoval právny vzťah podľa Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej
cestnej doprave (ďalej aj „CMR“) publikovaného vo vyhláške č. 11/1975 Zb. Nestotožnil sa s obranou
pôvodného žalovaného 1/ o uzatvorení zasielateľskej zmluvy, prihliadnuc na obsah objednávky, keď si
objednávateľ objednal prepravu tovaru u pôvodného žalovaného 1/ ako prepravcu z jedného miesta
nakládky (Slovensko) do miesta vykládky (Rakúsko) za dohodnuté prepravné 250 €. Pri posudzovaní

zmluvy súd prvej inštancie prihliadol aj na doterajšiu obchodnú prax medzi žalobcom a žalovaným 1/,
ako aj na obsah faktúry č. 790123 zo dňa 4. decembra 2009 a faktúry č. 710062 zo dňa 8. apríla 2010, z
ktorých vyplýva, že boli vystavené za plnenie poskytnuté na základe zmluvy o preprave veci. Poukázal
ďalejnapostupžalovaného(pôvodnežalovaný2/)ktorý,vpostaveníďalšiehodopravcuprostredníctvom
vodiča Y. U. ako zamestnanca žalovaného nákladný list CMR č. 7014284 pri prevzatí tovaru podpísal v
troch vyhotoveniach, prejavil tak súhlas s údajmi v ňom uvedenými a stal sa tak následným dopravcom v

zmysle článku 9 ods. 1 Dohovoru o CMR, pričom v priebehu vykonávania prepravy tovaru tento nákladný
list neutralizoval, resp. zmenil na CMR č. 3199469. Uvedený nákladný list, nepodpísaný odosielateľom,
súd posúdil ako neplatný v zmysle čl. 5 ods. 1 CMR. Súd prvej inštancie neprihliadol na tvrdenia svedkov
o bežnej obchodnej praxi pri neutralizácii CMR, keď takýto postup považoval za odporujúci Dohovoru
o CMR a zákonu, a tieto tvrdenia považoval za účelové, v snahe zbaviť sa zodpovednosti. Uzavrel, že

žalovaný prepravením tovaru na iné miesto ako bolo pôvodne určené odosielateľom a inému príjemcovi,
porušil svoje zákonné povinnosti v rozpore s pôvodným znením nákladného listu CMR č. 7014284.
Konštatoval, že prevzatím tovaru a podpisom nákladného listu v troch vyhotoveniach, ktorý bol riadne
vyplnený, sa žalovaný stal zodpovedným za zásielku prevzatú na prepravu až do okamihu jej vydania
príjemcovi. V súdnom konaní však nebolo preukázané, že si splnil svoju povinnosť odovzdať zásielku

príjemcovi vo Wiener Neustadt, Rakúsko a preto vyslovil záver, že žalovaný zodpovedá za vzniknutú
škodu podľa kapitoly IV. čl. 17 bod 1, čl. 20 bod 1, čl. 23 bod 1, čl. 27 bod 1, čl. 34, čl. 36 Dohovoru o
CMR. Výrok týkajúci sa nároku na náhradu trov konania odôvodnil odkazom na § 255 ods. 1 CSP.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 2Cob/24/2017-362 z 23. januára

2018 na odvolanie žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava IV
č. k. 12Cb 227/2010-334 zo dňa 22. septembra 2016 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu za stotožnenia sa s jeho skutkovými a právnymi
závermi. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že medzi všetkými subjektmi, podieľajúcimi
sa na preprave tovaru vznikli samostatné zmluvy o preprave odlišné od zmluvného vzťahu žalobcu

a pôvodného žalovaného 1/. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že na prejednávanú vec je
potrebné aplikovať Dohovor o CMR, ktorý sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu
cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza aj
v zmluve, ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto dohovoru.
Odvolací súd poukázal aj na ustanovenie § 756 Obchodného zákonníka, podľa ktorého má aplikácia

medzinárodnej zmluvy prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Na podporu správnosti tohto záveru
poukázal na konanie žalovaného, ktorý napriek tomu, že objednávku dostal od poddopravcu, prepravu
tovaru vykonával na základe medzinárodného prepravného listu CMR č. 7014284 s miestom vykládky
mimo územia Slovenskej republiky. Poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými bolo
preukázané, že žalovaný prostredníctvom svojho zamestnanca prevzal tovar spolu s medzinárodným

nákladným listom SK 7014284, z ktorého bolo zrejmé, že odosielateľom je žalobca a tovar má byť
prepravený do Rakúska. Odvolací súd vyslovil názor, že skutočnosť, že žalovaný dostal objednávku
od spoločnosti A.D.O. & M.Handels GmbH ako poddopravcu, nič nemení na tom, že išlo o prepravu
podľa Dohovoru o CMR. V súvislosti s tým poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej je pri riešení
otázky, či je na spor potrebné aplikovať Dohovor o CMR, rozhodujúca zmluva uzatvorená medzi

objednávateľom prepravy a hlavným dopravcom, nie zmluva medzi hlavným dopravcom a ďalšími
poddopravcami.Žalovanýakoďalšípoddopravcasaprevzatímzásielkyanákladnéholistustalzmluvnou
stranou prepravy (kapitola IV čl. 34 Dohovoru o CMR), z dôvodu ktorého odvolací súd nesúhlasil s jeho
námietkou,žejehovzťahsospoločnosťouA.D.O.&M.HandelsGmbHmábyťposúdenýakosamostatná
zmluva o preprave podľa § 610 Obchodného zákonníka. Poukázal na ustanovenie čl. 12 bod 7 Dohovoru

o CMR, z ktorého vyplýva, že iba odosielateľ je oprávnený disponovať zásielkou, a teda zmeniť miesto
vykládky a príjemcu, preto ak žalovaný sám pozmenil list CMR, resp. vystavil nový bez vedomia
odosielateľa, bol správny záver súdu prvej inštancie, že zodpovedá za škodu, ktorá odosielateľovi, tedažalobcovi, vznikla. Žalovaný by sa mohol oslobodiť spod zodpovednosti iba v prípade, ak preukáže, že
príkaz zmenil oprávnený, t. j. žalobca ako odosielateľ (čl. 17 ods. 2 Dohovoru o CMR).

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, vyvodzujúc prípustnosť dovolania z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil
a žalobu zamietol.

5. Na odôvodnenie dovolania žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) uviedol, že pri právnom posúdení veci

odvolací súd riešil viaceré otázky, ktoré v praxi dovolacieho súdu ešte vyriešené neboli a odvolací
súd vec neposúdil po právnej stránke správne. Nesúhlasil s právnym názorom odvolacieho súdu, že
pri riešení otázky, či na spory o preprave treba aplikovať Dohovor o CMR, je potrebné vychádzať zo
zmluvy uzatvorenej medzi objednávateľom prepravy a hlavným prepravcom, a nie zo zmluvy medzi
hlavným dopravcom a ďalšími poddopravcami. Zotrval na svojom názore, že nikdy nebol v zmluvnom
vzťahu so žalobcom a preto nie je v spore pasívne legitimovaný. Namietal, že tým, že vodič žalovaného

podpísal nákladný list CMR SK č. 7014284 nedošlo zo strany žalovaného k prejavu vôle, ktorý by mal
za následok, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol akýkoľvek právny vzťah. Vodič žalovaného nie
je oprávnený v mene žalovaného uzatvárať zmluvy a ani iným spôsobom zaväzovať žalovaného voči
tretím osobám. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby dovolací súd vyriešil právnu otázku, či mohol vodič
žalovaného uzatvoriť v mene žalovaného zmluvu o preprave so žalobcom ako druhou zmluvnou stranou

a či bol žalovaný účastníkom zmluvného vzťahu žalobcu a pôvodného žalovaného 1/, založeného na
základeobjednávkyprepravyč.696.Ďalejžiadal,abysadovolacísúdzaoberalotázkou,čipodpisvodiča
na nákladnom liste CMR znamená, že sa právny vzťah riadi Dohovorom CMR aj v prípade, že preprava
tovaru dopravcom je vykonaná v rámci jedného štátu bez prejazdu iným štátom tak, ako mu to prikazuje
prepravná zmluva, ktorú uzatvoril so svojím zmluvným partnerom. Nesúhlasil so záverom odvolacieho

súdu, že medzi všetkými subjektami podieľajúcimi sa na preprave tovaru nevznikli samostatné zmluvy
o preprave, odlišné od zmluvného vzťahu medzi žalobcom a pôvodným žalovaným 1/. Žiadal preto,
aby dovolací súd posúdil, či v danom prípade došlo medzi jednotlivými subjektmi, podieľajúcimi sa
na predmetnej preprave, k vzniku samostatných zmlúv o preprave, odlišných od zmluvy uzatvorenej
medzi žalobcom a pôvodným žalovaným 1/ na základe objednávky prepravy č. 696 a či je možné

na tento prípad aplikovať čl. 34 a nasl. Dohovoru CMR. Za nesprávnu označil aplikáciu Dohovoru
CMR na daný prípad, keď z objednávky č. 039/08/2010 jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného
vykonať vnútroštátnu prepravu tovaru len na trase Modra - Bratislava. Dovolací súd žiadal aj o zaujatie
stanoviska v súvislosti s otázkou, či žalobca bol v predmetnom prípade v postavení odosielateľa aj vo
vzťahu k žalovanému alebo odosielateľom ako zmluvným partnerom žalovaného bola len spoločnosť

A.D.O. & M.Handels GmbH a súčasne, či boli naplnené podmienky zodpovednosti žalovaného za
škodu,ktorávzniklažalobcovi.Uzavrel,žeodvolacísúdnapadnutýmrozhodnutímvnášaprávnuneistotu
do zmluvných vzťahov vznikajúcich medzi jednotlivými subjektami pri preprave tovaru a postihuje tak
dopravcov zodpovednosťou za škodu, ktorú svojím konaním nespôsobili.

6. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, navrhujúc aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako
neprípustné odmietol, nakoľko nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti, prípadne ho pre jeho zjavnú
bezdôvodnosť zamietol. Namietal, že žalovaný presne nestanovil, ktorá otázka nebola v rozhodovacej
praxe dovolacích súdov riešená. Uviedol, že žalovaný v dovolaní len opakuje argumentáciu už
obsiahnutú v jednotlivých prostriedkoch procesnej obrany pred súdom prvej inštancie a odvolacím

súdom. Zdôraznil, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý nemôže plniť funkciu
ďalšieho odvolania. Na podporu správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale aj odvolacieho súdu
poukázal na rozhodnutie Holandského najvyššieho súdu (konanie: ECLI: NL: HR: 2015: 2528), ktoré sa
týka výkladu článku 34 Dohovoru CMR.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Obdo/72/2018 z 20. novembra 2019 dovolanie
žalovaného odmietol a rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.

8. Na základe ústavnej sťažnosti podanej žalovaným Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.

k. IV. ÚS 479/2020-82 z 9. februára 2021 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1Obdo/72/2018 z 20. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.9. Ústavný súd vyslovil názor, že záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania je nedostatočne
odôvodnený a nedáva odpoveď na podstatné argumenty sťažovateľky ako dovolateľky. Konštatoval, že
nedostatok odôvodnenia rozhodnutia nebolo možné napraviť vyjadrením k ústavnej sťažnosti, v ktorom

najvyšší súd uviedol, že dovolacie otázky majú charakter skutkových otázok, a nie otázok právnych, a
v ktorom zároveň najvyšší súd poukázal na obsahovú nedostatočnosť podaného dovolania z hľadiska
absencie relevantnej právnej argumentácie. Obsah tohto vyjadrenia rozširuje dôvody, ktoré by mohli
potvrdzovať správnosť záverov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

10. Poukázal na to, že najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania záverom, že sťažovateľka
v ňom formulovala otázky, ktorých zodpovedanie závisí od individuálnych okolností prejednávanej
veci a ktoré nespĺňajú atribúty otázky zásadného právneho významu. Tento všeobecný záver je
podložený iba citáciou zákonných ustanovení a judikatúry najvyššieho súdu bez toho, aby najvyšší súd
svoje judikatúrne východiská zrozumiteľne aplikoval na konkrétny prípad a poskytol tak dovolateľke
individualizované dôvody korešpondujúce s konkrétnymi dovolacími námietkami.

11. Ústavný súd zároveň jedným dychom zdôraznil, že sám nemá ambíciu hodnotiť, či sťažovateľkou
podané dovolanie je prípustné podľa § 421 CSP, čo by bolo neprípustným zásahom do rozhodovacej
autonómie dovolacieho súdu v otázke posudzovania prípustnosti dovolania (II. ÚS 324/2010, II. ÚS
410/2016).

12. Ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa k implicitne formulovanej požiadavke najvyššieho
súdu, že dovolacia otázka, na ktorú dovolateľ žiada odpoveď, musí byť otázkou zásadného právneho
významu, resp. musí byť významnou z hľadiska širšej rozhodovacej praxe. Konštatoval, že je
nepochybné, že aktuálne znenie § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje ako podmienku prípustnosti dovolania,

aby právna otázka, ktorá je predmetom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného právneho
významu“. Rovnako ani spôsob vymedzenia dovolacej otázky spočívajúcej v nesprávnom právnom
posúdení (§ 432 CSP) neviaže prípustnosť dovolania na existenciu takejto podmienky. Možno povedať,
že každá z otázok zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP spĺňa svojím spôsobom
požiadavku zásadného právneho významu, pretože účelom dovolacieho konania je aj usmerňovanie a

zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov autoritatívnym výkladom právnych noriem.

13. Ďalej ústavný súd uviedol, že v konkrétnych okolnostiach je však pre posúdenie prípustnosti
dovolania podstatné, či konkrétne dovolacie otázky sú otázkami právnymi, či sú pre rozhodovanú vec
podstatné, t. j. nie sú otázkami hypotetickými či akademickými (II. ÚS 147/2020), a či konkrétne ide o

otázky, ktoré dosiaľ neboli v praxi dovolacieho súdu riešené.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“ alebo
„NS SR“) po zistení, že dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 443 CSP) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom.

15. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.
16. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

17. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.18. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

19. Podľa ustanovenia § 432 ods. 2 CSP, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

20. Podľa ustanovenia § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

21. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

22. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať

vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z
ustanovení § 420 alebo § 421 CSP, pričom (okrem iného) dovolanie musí byť odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi a tieto musia byť vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP. Dovolací súd
preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu
opodstatnenosti dovolania (t. j. k posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod)

sa súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné,
ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce
prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.
Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod.
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP).

23. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť
vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (porovnaj napr. sp. zn. 2Cdo 165/2017, sp. zn. 4Cdo 157/2017, sp. zn. 3Cdo
40/2017). Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne

prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; na mieste je
skôr reštriktívny výklad (1Cdo 26/2017, 2Cdo 154/2017, 3Cdo 42/2017, 5Cdo 12/2017). O všetkých
mimoriadnych prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola
právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti.

24. V prípade dovolacieho dôvodu, spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (dovolateľ v predmetnej veci vyvodil

prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Aby určitá otázka mohla byť relevantná
z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť
o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (teda len otázku právnu nie skutkovú), na vyriešení ktorej
spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka musí byť označená v dovolaní spôsobom jasným,
určitýmazrozumiteľným.Akvdovolaníabsentujeuvedenévymedzenie,súdvzásadenevyvíjaprocesnú

iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dopadá na situáciu, v
ktorej určitá právna otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená, teda nedošlo k vytvoreniu a ustáleniu
jeho rozhodovacej praxe. Otázkou takéhoto právneho významu je podľa dovolacieho súdu len taká
otázka, ktorá je významná nielen pre tú - ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších
hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky a

judikatórnej činnosti Najvyššieho súdu SR, úlohou ktorého je zjednocovať rozhodovanie všeobecných
súdov (porovnaj napr. sp. zn. 3Cdo/66/2017). Vyplýva to zo zámeru, aby sa vyriešením tejto otázky
prispelo k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

25. Žalovaný vyvodzujúc prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, uvádza, že dovolacím

súdom nebolo doposiaľ vyriešených viacero otázok:
1/ či mohol vodič žalovaného uzatvoriť v mene žalovaného zmluvu o preprave so žalobcom ako druhou
zmluvnou stranou a či bol žalovaný účastníkom zmluvného vzťahu žalobcu a pôvodného žalovaného 1/
(DELTA Group s.r.o. Bratislava), založeného na základe objednávky prepravy č. 696,2/ či podpis vodiča na nákladnom liste CMR je dôsledkom toho, že sa preprava tovaru riadi Dohovorom
CMR aj v prípade, že preprava tovaru dopravcom je vykonaná len v rámci jediného štátu bez prejazdu
iným štátom, tak ako mu to prikazuje prepravná zmluva, ktorú uzatvoril so svojím zmluvným partnerom,

3/ či medzi jednotlivými subjektami podieľajúcimi sa na predmetnej preprave tovaru došlo k vzniku
samostatnýchzmlúvoprepraveodlišnýchodzmluvyuzatvorenejmedzižalobcomapôvodnežalovaným
1/ na základe objednávky prepravy č. 696, a či je možné na tento prípad aplikovať čl. 34 a nasl. Dohovoru
CMR,
4/ otázka aplikácie celého Dohovoru CMR na právny vzťah, ktorého účastníkom bol žalovaný,

5/ či žalobca bol v predmetnom prípade v postavení odosielateľa aj vo vzťahu k žalovanému, alebo
odosielateľom, ako zmluvným partnerom žalovaného, bola len spoločnosť A.D.O.&M. Handels GmbH a
či boli naplnené podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi.

26. Zodpovedanie otázok, či mohol vodič žalovaného uzatvoriť v mene žalovaného zmluvu o preprave
so žalobcom ako druhou zmluvnou stranou (žalovaný popieral, že by bol oprávnený uzatvárať v

mene žalovaného zmluvy, prípadne iným spôsobom ho zaväzovať voči tretím osobám), z akého
dôvodu podpísal vodič nákladný list CMR (teda čoho dôsledkom je podpis vodiča na nákladnom
liste CMR), či medzi jednotlivými subjektami podieľajúcimi sa na predmetnej preprave tovaru došlo
k vzniku samostatných zmlúv, či bol žalobca v predmetnom prípade v postavení odosielateľa aj
vo vzťahu k žalovanému, závisí od konkrétneho skutkového stavu zisteného na základe v konaní

vykonaných dôkazov v predmetnej veci a právneho posúdenia skutkových záverov. Dovolací súd
napokon nepovažoval za zodpovedajúcu ustanoveniu § 421 ods. 1 písm. b/ CSP ani ďalšiu žalovaným
sformulovanú otázku a to, či boli naplnené podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla
žalobcovi. Či žalovaný za škodu zodpovedá, závisí od konkrétnych okolností daného prípadu ako aj
unesenia dôkazného bremena zo strany žalovaného. Podľa názoru dovolacieho súdu sa žalovaný

prostredníctvom dovolania snaží o preskúmanie právnych záverov prvoinštančného a odvolacieho súdu,
ktoré je však prípustné iba za splnenia zákonných podmienok upravených v § 421 ods. 1 písm. b/
CSP, nakoľko, ako už bolo konštatované vyššie, dovolanie nie je „ďalším odvolaním“. Vychádzajúc z
obsahu dovolania, dovolateľ sa podľa názoru dovolacieho súdu v dovolaní v podstate zaoberal len
vecnou správnosťou viacerých právnych záverov súdov v kontexte s právnym posúdením prejednávanej

veci, s týmito závermi nesúhlasil, pričom za nesprávne označil posúdenie zmluvných vzťahov
medzi jednotlivými subjektmi podieľajúcimi sa na predmetnej preprave tovaru, povahy jednotlivých
uzatvorených zmlúv a aplikácie konkrétnych právnych noriem, predovšetkým Dohovoru CMR, na
jednotlivé zmluvné vzťahy subjektov podieľajúcich sa na preprave. Posúdenie či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia NS SR napr. sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp.
zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 3Cdo/53/2011, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013). Dovolateľ
teda nerozlišoval medzi predpokladmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania a dôvodmi, ktoré zakladajú
opodstatnenosťdovolania.Právneotázky,vyriešeniaktorýchsadovolateľvdovolanídomáhal,spočívajú

na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré sú
svojou povahou jedinečné a neopakovateľné. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu vyriešenie otázok,
tak ako ich vymedzil žalovaný, má význam iba pre túto konkrétnu vec a vyplývajú z tohto konkrétneho
skutkového stavu, preto nemajú povahu otázok v zmysle § 421 CSP a preto dovolací súd z dôvodov
vyššie uvedených dospel k záveru, že dovolanie žalovaného neumožňuje, aby bol na jeho základe

uskutočnený meritórny dovolací prieskum. V opačnom prípade, by podľa názoru dovolacieho súdu,
zakladalo prípustnosť dovolania akékoľvek dovolateľom tvrdené nesprávne právne posúdenie veci.

27. Dovolací súd preto dospel k záveru, že nie je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
b/ CSP a preto dovolací súd dovolanie podľa § 447 písm. f/ odmietol.

28. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3, veta druhá CSP, § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho
konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.