Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 19, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/1/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618202739
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5618202739.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: T. P., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXXX/X, P., právne zastúpený JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom
so sídlom C. X.. R. XXX, K. Mikuláš, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu

škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš z 22. 09. 2020 č. k. 11C/25/2018-419, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., v ktorej zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 9 500,- eur, z r u š u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., v ktorej zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť
žalobcovi náhradu škody titulom ušlého zisku vo výške 6 910,67 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania

zo sumy 6 910,67 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia,
m e n í tak, že v tejto časti žalobu z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., v ktorej zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť
žalobcovi náhradu škody titulom trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 7 645,64 eur spolu s 5 %
úrokom z omeškania zo sumy 7 645,64 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia, m e n í tak, že žalovaný

j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 993,66 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 2
993,66 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I., v ktorej žalobcovi priznal 5 % úrok z omeškania zo sumy
9 500,- eur od uplynutia lehoty na plnenie do zaplatenia, m e n í tak, že žalobu v tejto časti z
a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. z o s t á v a nedotknutý.

Žalovanému p r i z n á v aproti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť
žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 14 556,31 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania od 01.
10. 2018 do zaplatenia a nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 9 500 eur, do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku. Ak žalovaná v súdom určenej lehote nenahradí žalobcovi nemajetkovú ujmu, patrí žalobcovi
aj 5 % úrok z omeškania zo sumy 9 500 eur od uplynutia lehoty na plnenie do zaplatenia (výrok I.).
V zostávajúcej časti (nároku na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní) žalobu ako nedôvodnúzamietol (výrok II.). V zmysle § 257 CSP prihliadol na okolnosti prejednávanej veci a úspešnejšej
žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Vychádzal zo skutkového zistenia,
že žalobcovi za skutok - zločin lúpeže spáchaného formou spolupáchateľstva, pre ktorý uznesením

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Liptovskom Mikuláši zo dňa 30. 11. 2007 ČVS:ORP-306-
JP-2007 bolo začaté voči nemu trestné stíhanie, v dôsledku ktorého na základe rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 27. 02. 2014 sp. zn. 1T/128/2009 vykonával trest odňatia slobody od
18. 09. 2014 do 27. 04. 2015, bol rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 03. 02. 2017 sp.
zn. 1T/128/2009 oslobodený spod obžaloby, zakladá nárok na náhradu škody voči štátu. Pokiaľ došlo k

oslobodeniu spod obžaloby, treba vychádzať z toho, že obžalovaný čin nespáchal a uznesenie o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie. Aj z ustálenej
judikatúry vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobené začatím trestného stíhania sa posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom
zákonnosti začatia trestného stíhania je jeho neskorší výsledok. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z podmienok § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. a považoval za

primeranú formu zadosťučinenia sumu 9 500 eur, teda jednu polovicu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
právny poriadok priznáva obetiam trestných činnov s následkom smrti. Žalobcovi priznal ďalej nárok
na náhradu škody titulom ušlého zisku vo výške 6 910,67 eur, ktorého výška bola ustálená odvolacím
súdom, na základe jeho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci. Za dôvodne uplatnený považoval aj
nárok na zaplatenie náhrady škody titulom trov obhajoby v celkovej výške 7 645,64 eur. Za zastupovanie

žalobcu právnym zástupcom JUDr. Milanom Cíbikom v trestnom konaní, vychádzajúc z vyúčtovania trov
z 22. 10. 2010, považoval za dôvodne uplatnené trovy obhajoby vo výške 6 253,95 eur. Za zastupovanie
žalobcu v trestnom konaní obhajcom JUDr. Miloslavom Hrickom, považoval za dôvodne uplatnené trovy
obhajoby vo výške 741,69 eur a v ostatnej časti (do výšky 900 eur uplatnených trov) žalobu považoval v
uvedenej časti za nedôvodnú. Za zastupovanie žalobcu obhajcom JUDr. Bachanom v obnove konania

považoval za dôvodne uplatnené trovy obhajoby vo výške 650 eur. Preto v prevyšujúcej časti žalobu na
náhradu škody titulom trov obhajoby (nad rozsah priznanej sumy 7 645,64 eur) ako nedôvodnú zamietol.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, vo výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu
škody vo výške 14 556,31 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 14 556,31 eur od 01. 10.

2018 do zaplatenia, priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9 500 eur a priznaného 5 % úroku z
omeškania zo sumy 9 500 eur od uplynutia lehoty na plnenie do zaplatenia, podala v zákonom stanovej
lehote odvolanie žalovaná. Namietala, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu škody
titulom ušlého zisku vo výške 6 910,67 eur len na závere, že ho jeho výška bola ustálená aj odvolacím
súdom. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznania ušlého zisku vo výške 6 910,67

eur nespĺňa teda ani len elementárne požiadavky pre obsah odôvodnenia rozsudku vyžadované §
220 CSP, nehovoriac už o požiadavke presvedčivosti odôvodnenia rozsudku. Vychádzajúc z priebehu
konania a v ňom vykonaných dôkazov (čestné prehlásenia, faktúry), je možné dospieť k záveru,
že suma 6 910,67 eur ako ušlý zisk má (pravdepodobne) zodpovedá výške plnení vyplývajúcich z
niektorých z týchto listinných dôkazov žalobcom doložených do konania. Z hodnotenia predložených

dôkazov žalobcom je možné vyvodiť, že medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou SHIPTECH s.r.o.,
prípadne spoločnosťou SINAMA s.r.o. nebolo preukázané, že by existoval akýkoľvek zmluvný vzťah
zakladajúci nárok na zmluvnú odmenu pre žalobcu, a to v konkrétnej výške. V tejto súvislosti poukázal
na samotnú výpoveď žalobcu na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2019, výpovede svedkov Ing.
R. Y. a S. P., ktoré takéto tvrdenia žalobcu nepreukazujú. Žalobca do konania nepredložil žiadne

relevantné dôkazy preukázajúce jeho prípadný a dostatočne konkrétny obchodno-právny vzťah medzi
ním a ktoroukoľvek z uvedených obchodných spoločností. Žalobca dokonca nepredložil ani svedkom
Ing.Y.napojednávaníspomenutúemailovúkomunikáciu,ktorámalapreukazovaťexistenciuobjednávky
prác od žalobcu. Taktiež neexistuje akýkoľvek dôkaz o možnej odmene, ktorá by žalobcovi v prípade
vykonania vyfakturovaných prác prináležala (zmluva, prípadne objednávka a jej prijatie). Priznanie

nároku na náhradu ušlého zisku žalobcovi len na základe faktúr, ktoré boli predložené do konania,
v ktorých figuruje spoločnosť SHIPTECH s.r.o., raz ako odberateľ a raz ako dodávateľ vykonaných
prác, predstavuje nielen nesprávne právne posúdenie veci, ale aj nesprávne zistenie skutkového stavu.
Súd prvej inštancie pravdepodobne dospel k záveru, že na podklade uvedených faktúr, by si žalobca
(nebyť výkonu trestu odňatia slobody) mohol voči spoločnosti SHIPTECH s.r.o. fakturovať sumu v týchto

faktúrach uvedenú. Výška zmluvnej odmeny je výsledkom rokovaní zmluvných strán. Ak by existoval
zmluvný vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou SHIPTECH s.r.o. na vykonanie prác, ktorého súčasťou
bybolaajdohodaovýškezmluvnejodmeny,tátomohlabyťdohodnutávinej(nižšejvýške).Zuvedeného
vyplýva, že nebolo možné ustáliť, akú cenu by tejto spoločnosti fakturoval žalobca a to pre absenciudôkazu o existencii samotného zmluvného vzťahu medzi ním a spoločnosťou SHIPTECH s.r.o., ktorého
súčasťou by bola aj dohoda o výške zmluvnej odmeny. Pokiaľ sa týka faktúry č. 4-2/SH/2014 vystavenej
dodávateľom Ing. I. I. vo vzťahu k spoločnosti SHIPTECH s.r.o. (teda vykonávanie prác pre spoločnosť

SHIPTECH s.r.o.), takéto zistenia nemohli viesť súd prvej inštancie k záveru o preukázaní ušlého zisku
žalobcu. Ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi ako náhradu ušlého zisku plnú sumu vyplývajúcu z
predložených faktúr, opomenul zohľadniť, že ak by žalobca aj vyfakturoval spoločnosti SHIPTECH s.r.o.
napr. sumu 2 744 eur podľa faktúry č. 4-2/SH/2014, rozsah ušlého zisku žalobcu by nezodpovedal plnej
sume uvedenej vo faktúrach. Za nedôvodné považoval aj v celej výške zostatku uplatneného nároku na

náhradu škody na trovy obhajoby po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu v uvedenej časti.
Vo výroku I. popri náhrade ušlého zisku priznal aj náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní,
súhrne vo výške 7 645,64 eur, pričom v súvislosti s jeho zastupovaním v predmetnom trestnom konaní
JUDr. Milanom Cíbikom priznal náhradu vo výške 6 253,95 eur, JUDr. Hrickom vo výške 741,69 eur
a JUDr. Bachanom vo výške 650 eur. Z úkonov vyúčtovaných JUDr. Bachanom bolo možné dospieť
k záveru o účelnosti len štyroch úkonov a to prevzatie a príprava z 18. 12. 2014, návrh na povolenie

obnovy konania zo dňa 29. 12. 2014, nazretie do súdneho spisu dňa 17. 02. 2015 a doplnenie návrhu na
povolenie obnovy konania dňa 26. 02. 2015, za ktoré môže patriť náhrada najviac vo výške 516,70 eur
(2 úkony za rok 2014 po 120,23 eur plus 7,21 eur režijný paušál a 2 úkony za rok 2015 po 123,50 eur
plus 7,41 eur režijný paušál.) Hoci následne dňa 25. 03. 2015 obhajca doručil súdu návrh na doplnenie
dokazovania a v ten istý deň vykonal ďalšie nazretie do spisu, tieto úkony nemožno považovať za

účelné, keďže tomu predchádzali takmer totožné úkony obhajcu (nazretie do spisu + doplnenie návrh
na povolenie obnovy konania) a to bez toho, aby sa medzičasom uskutočnil iný procesný úkon, ktorý
by potrebu nazretia do spisu a podania písomného návrhu na doplnenie dokazovania vyvolal. Trovy
obhajoby od advokátskej kancelárie JUDr. Milana Cíbika boli 2x účtované a to zo dňa 24. 09. 2014 vo
výške 4 432,12 eur a zo dňa 22. 10. 2010 vo výške 1 729,83 eur. V priebehu konania zo strany žalobcu

bola preukázaná (potvrdením uskutočnenia prevodu s dátumom 20. 06. 2019) len úhrada trov obhajoby
JUDr. Milanovi Cíbikovi vo výške 1 735,27 eur, v ostatnej časti žalobca úhradu ostatných trov JUDr.
Milanovi Cíbikovi v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal. Doklady o úhrade, ktoré
žalobca v konaní predložil, v súčte preukazujú len úhrady sumy 3 224,85 eur, z toho suma 900 eur
predstavuje úhrada trov JUDr. Hricka, ktorá bola podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie dôvodná len do

výšky 741,69 eur. Za nedôvodné považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v priznaní nemajetkovej
ujmy vo výške 9 500 eur, keďže náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 9 500 eur bola priznaná na základe
právoplatnéhoavykonateľnéhorozsudkuzodňa17.09.2019sp.zn.11C/25/2018,vovzťahukuktorému
nároku odvolanie nepodával. Takto súdom priznanú istinu náhrady nemajetkovej ujmy v sume 9 500
eur žalobcovi uhradil dňa 03. 01. 2020, k čomu prikladá v prílohe doklad o úhrade. Vo zvyšnej časti

náhrady nemajetkovej ujmy (nad sumu 9 500 eur) bola žaloba rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa
17. 09. 2019, v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 21. 07. 2020 č. k. 5Co/4/2020-369 právoplatne
zamietnutá. Súd prvej inštancie nesprávne žalobcovi priznal aj príslušenstvo - akýsi podmienený „úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9 500 eur od začiatku plynutia lehoty na plnenie do zaplatenia.“
Už vo svojom prvom odvolaní proti rozsudku prvej inštancie zo dňa 17. 09. 2019 namietala, že vzhľadom

na doterajšiu rozhodovaciu prax nemôže byť rozsudkom, ktorým súd určuje náhradu nemajetkovej ujmy,
zaviazaná k povinnosti úhrady úroku z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedená
námietka nesmerovala k nesprávne určenému dňu začiatku omeškania, prípadne nesprávne určenej
výškeúrokov,aleksamotnejnemožnostipriznaťúrokyzomeškaniazpriznávanejnáhradynemajetkovej
ujmy. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je daná žiadnym existujúcim

záväzkovýmvzťahom,alevznikáažnazákladekonštitutívnehosúdnehorozhodnutia,vktoromjeurčená
výškaadobaplneniaaažuplynutímtaktourčenejlehotynaplneniesadlžníkmôžedostaťdoomeškania.
Možnosť priznania úroku z omeškania pri samotnom rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy teda
neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou z už
existujúcehozáväzkovéhoprávnehovzťahu.Uvedenýnázorjevsúladeajsrozhodovacoupraxousúdov

SR napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24. 06. 1998 sp. zn 1Cdo/15/1997 uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 45/2000 a naň nadväzujúce rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 03. 2020 sp. zn. 6Cdo/185/2011. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, keď aplikoval ustanovenie § 257 CSP, aj keď neboli k
tomu dané dôvody. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania mal súd prvej inštancie aplikovať

ustanovenie § 255 ods. 2 CSP a priznať jej nárok na náhradu trov v rozsahu, v akom bola úspešná.
V tejto súvislosti poukázala aj na závery Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/168/2018, ktorý sa zaoberal
prípustnosťou aplikácie § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré závery možno aplikovať aj
vo vzťahu k okolnostiam danej prejednávanej veci. V tejto súvislosti poukazuje na výšku uplatnenéhonároku na náhradu škody a na konečný výsledok súdu v jeho priznaní, pričom neúspech žalobcu v
konaní vychádza výlučne zo zjavnej nedôvodnosti a neprimeranosti výšky nárokov, ktorých sa svojou
žalobou domáhal. Ani právny záver súdu prvej inštancie o procesnom úspechu žalobcu v časti nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy nie je správny, vzhľadom na závery vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR
z 13. 02. 2020 č. k. IV.ÚS/652/2018-44. Žiadala preto ako úspešnej v konaní priznať nárok na náhradu
trov podľa pomeru úspechu strán v spore.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods.
1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa
§ 388 CSP zmenil z nasledovných dôvodov:

5. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že uznesením Okresného
riaditeľstva PZ v Liptovskom Mikuláši zo dňa 30. 11. 2007 ČVS:ORP-306-JP-2007 bolo začaté trestné
stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného
zákona spáchaného formou spolupáchateľstva. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca

sťažnosť, o ktorej rozhodla Okresná prokuratúra Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 04. 04. 2008 č.
1Pv608/07-15 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Okresná prokuratúra v Liptovskom Mikuláši
podala vo veci dňa 16. 11. 2009 obžalobu, na základe ktorej Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom
z 27. 02. 2014 sp. zn. 1T/128/2009 uznal žalobcu spolu s obžalovaným R. P. za vinného zo spáchania
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20

Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov. Na základe podaného
odvolania Krajský súd v Žiline uznesením z 16. 09. 2014 sp. zn. 1To/55/2014 odvolanie žalobcu ako
nedôvodnézamietol.ŽalobcanastúpilnavýkontrestuodňatiaslobodydoÚstavunavýkontrestuodňatia
slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou dňa 18. 09. 2014. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš
zo dňa 27. 05. 2015 sp. zn. 2Nt/28/2014 súd povolil obnovu konania a zároveň zrušil v prospech žalobcu

výrok o vine a treste. Výkon trestu odňatia slobody bol žalobcovi prerušený a žalobca bol prepustený na
slobodu dňa 27. 05. 2015. Následne žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa
03. 02. 2017 sp. zn. 1To/128/2007 oslobodený spod obžaloby.

6. Podľa § 6 ods. 1 vety prvej zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom.

7. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v

zmysle § 6 ods. 1 vety prvej zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to je pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom.
Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, preto dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté

súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/69 Zb. sú po zmene právnej úpravy (na základe
zákona č. 514/2003 Z. z.) stále použiteľné (viď napr. nález Ústavného súdu SR I. ÚS/320/2016,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo/15/2009). Na základe vyššie uvedeného súd prvej
inštancie správne dospel k záveru o zodpovednosti žalovanej (štátu) v dôsledku vydania nezákonného
rozhodnutia - začatia trestného stíhania, keďže vzhľadom na konečný výsledok vedenia trestného

konania - oslobodenie spod obžaloby na základe rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa
03. 02. 2017 sp. zn. 1T/128/2009, je možné takéto rozhodnutie v zmysle podmienok § 6 ods. 1 veta prvá
zákona č. 514/2003 Z. z. považovať za nezákonné a z tohto dôvodu za zrušené.8. Z hľadiska zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu a na základe podmienok zákona č. 514/2003
Z. z., žalobca na základe podanej žaloby sa vo vzťahu k žalovanej domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.) vo výške 24 000 eur za vedenie trestného stíhania,

24 000 eur za výkon trestu odňatia slobody (celkovo vo výške 48 000 eur); ďalej si uplatnil nárok na
náhradu škody titulom ušlého zisku v celkovej výške 36 400 eur (11 400 eur + 25 000 eur), nárok na
náhradu škody titulom trov obhajoby vzniknutých v trestnom konaní v celkovej výške 8 291,82 eur, z toho
trovy obhajoby vzniknuté a uplatnené právnym zástupcom JUDr. Milanom Cíbikom za obdobie od 22.
10. 2010 do 16. 09. 2014 vo výške 3 346,85 eur a za obdobie od 31. 01. 2008 do 22. 10. 2008 vo výške

3 394,96 eur, trovy obhajoby vynaložené a uplatnené právnym zástupcom JUDr. Milanom Hrickom za
obdobie od 05. 06. 2015 do 03. 02. 2017 vo výške 900 eur a trovy obhajoby konania uplatnené JUDr.
Jurajom Bachanom vo výške 650 eur.

9. Vo vzťahu rozhodovania súdu prvej inštancie k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
súd prvej inštancie rozsudkom z 17. 09. 2019 (vo výroku I.) zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť

žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 9 500 eur a vo zvyšnej časti (výrok III.) nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy s príslušným úrokom z omeškania, zamietol. Krajský súd v Žiline v rozsudku z 21.
07. 2020 sp. zn. 5Co/4/2020-369 vo vzťahu k rozhodovaniu k výroku I. súdu prvej inštancie nesprávne
uviedol, že zrušuje aj časť výroku, ktorou bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 9 500 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 9 500 eur od 01. 10. 2018 do zaplatenia,

napriek tomu, že tento nárok žalobcu odvolaním žalovanej napadnutý nebol. Na základe tohto zistenia
odvolací súd v následnom odvolacom konaní vydal dňa 21. 04. 2021 č. k. 5Co/1/2021-459 v súlade
s ustanovením § 224 CSP uznesenie, ktorým predmetný výrok rozsudku odvolacieho súdu z 21. 07.
2020 č. k. 5Co/4/2020-369 opravil. Predmetom odvolacieho konania zostala tá časť výroku rozsudku
súdu prvej inštancie z 22. 09. 2020 č. k. 11C/25/2018-419 (druhý rozsudok súdu prvej inštancie), ktorým

priznal žalobcovi „5 % úrok z omeškania zo sumy 9 500 eur od uplynutia lehoty na plnenie do zaplatenia“,
ktorý bol napadnutý odvolaním žalovanej.

10. Podľa zaužívanej súdnej praxe (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. 03. 2012 sp. zn.
6Cdo/185/2011) povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe

súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej lehoty plnenia
sa dlžník dostáva do omeškania. Na základe rozsudku súdu prvej inštancie z 17. 09. 2019 č. k.
11C/25/2018-302 bolo povinnosťou žalovanej zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške 9 500 eur do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa
03. 12. 2019. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (v poradí druhého) uviedla, že

svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 500 eur si splnila 03. 01.
2020. Žalobca v odvolacom konaní uvádzanú skutočnosť žalovanou nenamietal. Na základe uvedeného
odvolacísúddospelkzáveru,žepokiaľžalovanásiuloženúpovinnosťnazákladerozhodnutiasúduprvej
inštancie zaplatiť nemajetkovú ujmu v lehote 30 dní splnila, nevznikla jej povinnosť zaplatiť žalobcovi
uplatnený úrok z omeškania zo žalovanej sumy, keďže k omeškaniu dlžníka nedošlo. Z uvedených

dôvodov odvolací súd preto v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a nárok žalobcu na
zaplatenie úroku z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9 500 eur zamietol.

11. Na základe zopakovania dokazovania v odvolacom konaní odvolací súd dospel k záveru
o nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku, na základe

rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výške 6 910,67 eur s príslušenstvom.

12. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s ohľadom na pravidelný beh veci dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku

poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pri
tom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, alebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej
udalosti).

13. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V
prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované takékonkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že
ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t. j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia
ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dôkaznej pravdepodobnosti, je potom možné

urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaným ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie
existencie takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého
sa žalobca v konaní domáha je skutočne iba fikciou (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/513/2014). Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by
hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/23/2008). Za

ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný
základ.

14. Záver súdu prvej inštancie, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu škody titulom ušlého zisku
vo výške 6 910,67 eur len na závere, „že jeho výška bola ustálená aj odvolacím súdom“ nezodpovedá
podmienkam uvedeným v § 220 CSP. Takýto postup súdu prvej inštancie zakladá porušenie práva strany

sporu na spravodlivý proces, ktorý spôsobuje nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.

15. Odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel v zmysle vyššie uvádzaných
intencií výkladu ušlého zisku k záveru, že žalobca na základe tvrdených skutkových okolností a dôkaznej
iniciatívy v konaní, existenciu ušlého zisku nepreukázal. V tomto smere zo strany žalobcu už v žalobe

absentovali skutkové tvrdenia o tom, či už v minulosti existoval medzi ním (či už fyzickou alebo
právnickouosobou)aobchodnouspoločnosťouSHIPTECHs.r.o.,prípadnespoločnosťouSINAMAs.r.o.
pred nástupom žalobcu do výkonu trestu odňatia slobody akýkoľvek zmluvný vzťah zakladajúci nárok na
zmluvnú odmenu, o aké práce a za akú odmenu mal tieto žalobca uskutočňovať (ak by do výkonu trestu
odňatia slobody nenastúpil), či by tieto práce vykonával ako subdodávateľ, prípadne ako dodávateľ a v

akej výške, od koho, by si za vykonané práce účtoval. Nejasne v tomto vyznieva aj samotná výpoveď
žalobcu na pojednávaní konanom dňa 21. 05. 2019, ktorý uvádzal spôsob dojednania odmeny najskôr
nazákladeústnejdohody,žemalbyťodmeňovanýnazákladehodinovejodmeny,takakoúčtovalhodiny,
že „ak mal robiť nejaké špeciálne roboty, tak za tieto ho odmeňovali samostatne“. Podľa svedeckej
výpovede Ing. R. Y., ktorý mal potvrdzovať tvrdené skutočnosti, takáto komunikácia mala prebehnúť

prostredníctvom emailu, ktorá však žalobcom súdu prvej inštancie predložená nebola. Ani svedok S. P.
konkrétnu dohodu o prácach a o výške odmeny nepotvrdil, odvolal sa na listinné dôkazy, ktoré existujú,
ktoré však súdu prvej inštancie predložené neboli. Na základe takýchto skutkových tvrdení žalobcu
nebolo možné ustáliť ani právny vzťah, na základe ktorých by mal žalobca pre všetky v žalobe a v
konaní uvádzané spoločnosti práce vykonávať a odvodzovanie nároku na náhradu ušlého zisku, keď si

spoločnosti SIPTECH s.r.o., SINAMA s.r.o., Good Lunch s.r.o., NERO s.r.o. a ďalšie si navzájom účtovali
peňažné sumy (v niektorých prípadoch ako dodávateľ a aj odberateľ) je len fikciou, u ktorých uvádzané
sumy(vfakturách)nemožnovžiadnomprípadestotožniťsuplatnenousumounazaplatenieušléhozisku
na základe podanej žaloby žalobcom. Na základe takto zisteného stavu odvolací súd dospel k záveru,
že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal existenciu takých skutkových okolností,

ktoré by mohli viesť k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa v konaní domáhal, bolo by dôvodné priznať;
pre nepreukázanie jeho existencie, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 CSP
zmenil a nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6 910,67 eur zamietol.

16. Súd prvej inštancie priznal (vo výroku I.) žalobcovi nárok na náhradu škody titulom trov právneho

zastúpenia v trestnom konaní v súhrnnej výške 7 645,64 eur (po čiastočnom zamietnutí žaloby
na základe predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie), ktoré vznikli v súvislosti s jeho
zastupovaním v predmetnom trestnom konaní obhajcom JUDr. Milanom Cíbikom, JUDr. Milanom
Hrickom a JUDr. Jarajom Bachanom. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu škody titulom
trov obhajoby v súvislosti so zastupovaním žalobcu v trestnom konaní JUDr. Milanom Hrickom a ktoré

súd prvej inštancie priznal vo výške 741,69 eur, táto časť priznaného a zamietnutého nároku odvolaním
žalobcu a žalovaného napadnutá nebola.

17. Na základe podaného odvolania žalovaná namietala priznanie nároku na náhradu škody titulom trov
obhajoby vzniknutých so zastupovaním JUDr. Milanom Cíbikom (súdom prvej inštancie priznaných vo

výške 6 253,95 eur) z dôvodu, že žalobca hodnoverne dokladom preukázal úhradu týchto trov len vo
výške 1 735,27 eur. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že JUDr. Milan
Cíbik 2-krát vyúčtoval trovy obhajoby za zastupovanie žalobcu v trestnom konaní a to zo dňa 24. 09.
2014 vo výške 4 432,12 eur a zo dňa 22. 10. 2010 vo výške 1 729,83 eur. V priebehu konania predsúdom prvej inštancie bolo preukázané potvrdením uskutočnenia prevodu z 20. 06. 2019, že žalobca
uhradil advokátskej kancelárii JUDr. Milana Cíbika sumu 1 735,27 eur, v ostatnej časti (ani v priebehu
odvolacieho konania) úhradu vyúčtovaných trov tomuto právnemu zástupcovi žalobca nepreukázal. Z

uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval z hľadiska podmienok § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníkat.j.predpokladovvznikunárokunanáhraduškody,zapreukázanúúhradutrovobhajobyJUDr.
Milanovi Cíbikovi len v rozsahu 1 735,27 eur, v ostatnej časti, z dôvodu nepreukázania predpokladov
vzniku skutočnej škody, žalobu považoval za nedôvodnú.

18. Za dôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie v tej
časti, v ktorej priznal žalobcovi nárok na náhradu škody titulom trov obhajoby priznaných a uhradených
JUDr. Bachanovi v trestnom konaní v celkovej výške 650 eur. Aj podľa názoru odvolacieho súdu,
vychádzajúc z podmienok vyhlášky č. 655/2014 Z. z. bolo dôvodné priznať uplatnené trovy právneho
zástupcu JUDr. Bachana za vykonané úkony právnej pomoci v trestnom konaní za dva úkony - prevzatie
a príprava zo dňa 18. 12. 2014, návrh na povolenie obnovy zo dňa 29. 12. 2014, 2x 120,23 eur +

7,21 eur režijný paušál a za dva úkony za rok 2015 - nazretie do súdneho spisu zo dňa 17. 02. 2015
a doplnenie návrhu na povolenie obnovy konania z 26. 02. 2015 t. j. 2x po 123,50 eur + 7,41 eur t.
j. v celkovej výške 516,70 eur. Následne uplatnené úkony právnej pomoci z 25. 03. 2015 - návrh na
doplnenie dokazovania a nazretie do spisu odvolací súd nepovažoval za účelné, nakoľko vychádzajúc
zo sledu úkonov, v akom boli z hľadiska obsahu a času vykonávané, nevyplýva žiadna skutočnosť, aby

po prevzatí veci a opätovnom nazretí do súdneho spisu z 17. 12. 2015 bolo potrebné vykonať ďalšie
úkony - nazretie do súdneho spisu a návrh na doplnenie dokazovania, ktoré nereflektujú napríklad na
procesný úkon súdu, alebo na dôležité skutočnosti vyplývajúce z konania.

19. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, pokiaľ

súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu škody titulom trov obhajoby v trestnom konaní vo
výške 7 645,64 eur zmenil tak, že zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť sumu 2 993,66 eur (741,69
eur + 1 735,27 eur + 516,70 eur), s príslušným úrokom z omeškania, v súlade s ustanovením § 517 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z. z. a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

20. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v plnej výške, vychádzajúc tak z okolností
prejednávanej veci. Je zrejmé, že na základe podanej žaloby si žalobca uplatňoval nárok na náhradu
škody titulom ušlého zisku v celkovej výške 36 400 eur, v ktorej úspešný nebol. Ďalej si uplatňoval
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 48 000 eur, z ktorej súd priznal náhradu vo

výške 9 500 eur. Z uplatneného nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby v trestnom konaní v
celkovej výške 8 291,82 eur bolo žalobcovi priznané plnenie vo výške 2 993,66 eur. V takom prípade
pri rozhodovaní o trovách konania by do úvahy prichádzala aplikácia ustanovenia § 255 ods. 2 CSP.
Vychádzajúc aj zo záverov nálezu Ústavného súdu SR z 13. 02. 2020 sp. zn. IV. ÚS/652/2018 bolo
potrebné prihliadať na to, že žalobca si uplatňoval nároky na náhradu škody vo výške, ktorá bola nielen

neprimerané vysoká, ale aj dôkazná iniciatíva žalobcu v konaní bola slabá a neadekvátna, pričom u
nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a trov obhajoby v trestnom konaní zostal žalobca nečinný nielen
v preukazovaní svojich tvrdení v žalobe, ale aj vo vzťahu k rozhodovaniu súdu o týchto nárokoch, pokiaľ
boli v zostávajúcej časti zamietané. Vzhľadom na takúto procesnú rezignáciu žalobcu v konaní ako aj na
výšku priznanej sumy, odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v plnej

výške.

21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)