Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, December 10, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708211312
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6708211312.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobkyne U. O., rod. V., nar.
XX. XX. XXXX, bytom V. P. F. XX, L. L., právne zastúpenej PRO iURE - advokátska kancelária, s. r.
o., so sídlom Zámocká 32, 811 01 Bratislava 1, IČO: 36 869 830, proti žalovanej R. Y., rod. V., nar.
XX. XX. XXXX, bytom V. XX, XXX XX V., právne zastúpenej JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o určenie náhrady za
užívanie spoluvlastníckeho podielu, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 16C/121/2008-1353 zo dňa 09. 12. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým konanie o nároku za obdobie od 13. 10. 2006
do 22. 11. 2007 zastavil, p o t v r d z u j e ;

II. rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.735,- € s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13. 12. 2010 do zaplatenia (výrok II.) a vo výroku, ktorým
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.), m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni
sumu 5.818,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30. 05. 2009 až do zaplatenia a

vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdvporadíprvýmvýrokomkonanieonárokužalobkynezaobdobie
od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil a súčasne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z
titulu bezdôvodného obohatenia sumu 5.735,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z
uvedenej sumy od 13. 12. 2010 až do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2. V prejednávanej veci si žalobkyňa uplatnila voči žalovanej nárok, ktorý jej mal vzniknúť tým, že
žalovaná užívala nehnuteľnosti, a to rodinný dom so súpisným číslom XX, ktorý sa nachádza v k.ú. G.
V., zapísaný na LV č. XXX vedenom Správou katastra F. ( ďalej v texte „rodinný dom“ ), ako aj pozemky
zapísané na LV č. XXX, vedenom Správou katastra F. ako parc. registra „C“ : č. XXX/X, XXX/X, XXX/
X, XXX/X,XXX/XX, XXX/XX a na LV č. XXX, vedenom Správou katastra F. ako parc. registra „E“ č.
XXX ( ďalej v texte „pozemky“ ) vo väčšom rozsahu než pripadá na jej spoluvlastnícky podiel, a to za

posledné 2 roky spätne od podania žaloby (14. 10. 2008). Výška nároku žalobkyne predstavovala po
pripustení rozšírenia žaloby na pojednávaní dňa 12.04.2010 sumu 9.794,59 € s prísl.. Napriek tomu, že
nárok žalobkyne bol jej právnym zástupcom označený ako nárok na náhradu za užívanie nehnuteľností,
a to rodinného domu a pozemkov v podielovom spoluvlastníctve strán sporu (viď prednes právnehozástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 19. 09. 2016), okresný súd svojím v poradí prvým rozsudkom č.
k. 16C/121/2008-1023 zo dňa 19. 09. 2016 vyhodnotil tento nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči žalovanej v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka a o tomto nároku rozhodol tak,

že konanie v časti sumy 406,19 €, úroku z omeškania za obdobie od 30. 05. 2009 do 13. 12. 2010
v časti 29,20 € a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 406,19 € od 13. 12. 2010 až do
zaplatenia zastavil aplikujúc ust. § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte
„CSP“) v spojení s § 145 ods. 2 CSP, nakoľko žaloba bola čiastočne vzatá späť. Žalovanej súčasne
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 8.999,61 € , kapitalizovaný

úrok z omeškania za obdobie od 30. mája 2009 do 12. 12. 2010 vo výške 1.075,68 €; ako aj úrok z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.999,61 € od 13. 12. 2010 do zaplatenia, všetko v lehote 15
dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/4/2017-1062 zo dňa 30. novembra 2017 bol
v poradí prvý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

sumu 8.999,61 € s príslušenstvom a v závislom výroku o náhrade trov konania, zrušený a v tomto
rozsahu bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Výrok, ktorým bolo
konanie v časti sumy 406,19 € spolu s príslušenstvom v časti 29,20 € zastavené (výrok I.) a ktorým bola
v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá (výrok III.), neboli odvolaním napadnuté, preto zostali nedotknuté
v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení č. k. 16Co/4/2017-1062 zo dňa 30. 11. 2017 (ďalej v texte
„zrušujúce uznesenie“) výslovne konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o nárok z bezdôvodného
obohatenia aleo nárok, ktorý vyplýva priamo z ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorého rozsah sa rovná nájomnému, ktorého výška zostala v konaní sporná. Krajský súd v

Banskej Bystrici v zrušujúcom uznesení výslovne upravil okresný súd tak, že po zrušení a vrátení veci
bude rozhodovať o uplatnenom nároku žalobkyne len za obdobie od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 s
odôvodnením, že dňom 13. 12. 2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k.
15C/292/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/217/2010 vo veci
zrušenia spoluvlastníctva medzi žalobkyňou a žalovanou. Z rozhodovacej činnosti odvolaciemu súdu

bolo taktiež známe rozhodnutie Okresného súdu Zvolen vo veci sp. zn. 13C/172/2004, a to rozsudok
zo dňa 12. 12. 2016 (č. l. 592 spisu), ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
1.813,02 € s príslušenstvom (v pôvodne platnej mene suma 54.619,80 Sk), keď v danom konaní mal
súd za preukázané, že v rozhodujúcom čase, t. j. od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006 boli strany podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností, a to rodinného domu a pozemkov ako aj to, že predmetné nehnuteľnosti

užívala výlučne žalovaná, ktorá náhradu vo forme peňažného plnenia žalobkyni neposkytla. Okresný
súd v uvedenej veci uzavrel, že žalobkyňa má nárok voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú
vec (rodinný dom) v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a to v období od 01. 12. 2004 do 13.
10. 2006, t. j. za 682 dní. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/123/2017-653
zo dňa 18. 07. 2017 vyplynulo, že rozsudok okresného súdu v uvedenej veci bol v celom rozsahu

potvrdený a odvolací súd konštatoval aj správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktoré v
podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici (č. k. 13Co/123/2017-653 zo dňa 18. 07. 2017) nepochybne vyplýva, že žalobkyňou uplatnená
výška náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti za uplatnené
obdobie voči žalovanej bola uplatnená dôvodne, čo do výšky 1.813,02 €, ktorá ostala predmetom sporu

potom, čo ostalo právoplatné pôvodné rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu
zamietol, ktorý výrok v odvolacom konaní odvolací súd potvrdil a nebol už teda predmetom konania po
zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Bolo preto úlohou okresného súdu v tejto prejednávanej veci
po zrušujúcom uznesení rozhodnúť tak, že konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006
do 22. 11. 2007 zastaví pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Súčasne v zrušujúcom uznesení

odvolací súd upriamil okresný súd na doplnenie dokazovania ohľadne určenia výšky finančnej náhrady
za užívanie nehnuteľností žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, teda či a v akom rozsahu
užívala žalovaná i podiel žalobkyne ohľadne rodinného domu a pozemkov, ktoré boli v ich podielovom
spoluvlastníctve a aby odôvodnil, ako dospel k tomu, že suma ním priznaná zodpovedá sume, ktorú
by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci (v danom

prípade spoluvlastníckeho podielu na nej).

5. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 16C/121/2008-1353 zo dňa 09. 12. 2019 ( ďalej v
texte aj „napadnuté rozhodnutie“ ) opakovane vo veci rozhodol tak, že konanie o nároku žalobkyne zaobdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007 zastavil, žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu
bezdôvodného obohatenia sumu 5.735,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej
sumy od 13. 12. 2010 až do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku

žalobu zamietol.

6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd opätovne aj po doplnení dokazovania
konštatoval, že žalobkyňa svoj nárok uplatňuje voči žalovanej titulom vydania bezdôvodného obohatenia
aplikujúc ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Viazaný právnym záverom odvolacieho súdu v zrušujúcom

uznesení zastavil konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2017 pre prekážku
veci právoplatne rozhodnutej s odkazom na odôvodnenie v zrušujúcom uznesení.

7. V ďalšom sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zameral na vyhodnotenia
dokazovania týkajúceho sa uplatneného nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia
titulom užívania rodinného domu a pozemkov žalovanou. S poukazom na aplikačnú prax vyšších

súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/184/2010) skúmal,
či žalovaná užívala rodinný dom s pozemkami nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, ktorý
predstavoval v prípade rodinného domu aj v prípade pozemkov 5/12-in (42 % v pomere k celku).
Zdôraznil, že žalobkyňa, ktorá podala žalobu a domáhala sa vydania bezdôvodného obohatenia, bola
povinnávrámcidôkaznejťarchyprávnerelevantnýmapresvedčivýmspôsobomdokázaťto,žežalovaná

(jej setra) užívala rodinný dom a pozemky, ktoré boli v rozhodnom období v režime podielového
spoluvlastníctva, nad rámec podielu na ňu pripadajúceho. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za
to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
vočižalovanej,atovčastitýkajúcejsaužívaniapozemkov.Vkonanítotižpodľanehonebolopreukázané,
že žalovaná užívala pozemky nad rámec vlastného podielu, teda že užívala viac ako 42 % celkovej

výmery. Svedeckou výpoveďou A.. E. R. bolo preukázané, že záhrada mohla mať okolo XXXX m2,
pričom žalovaná užívala len časť záhrady, a to v rozsahu maximálne do XXX m2 (17,6 %). Svedok
A.. E. R. uviedol aj to, že ako sused strán sporu mal mnohokrát vizuálny kontakt na záhradu, ktorú
žalovaná užívala. Uviedol, že v inkriminovanom období žalovaná sama podnikala, mala nedostatok
voľného času, pretože podnikateľským aktivitám venovala celé dni, a to od skorých ranných hodín

do neskorých večerných/nočných hodín, keď sa domov vracala autom po tom, ako porozvážala svoje
zamestnankyne domov. Svedok podľa okresného súdu potvrdil, že žalovaná v rozhodnom období
nechovala žiadne zvieratá, ktoré by mohli byť kŕmené čerstvou trávou alebo senom. Pokiaľ ide o
ovocné stromy nachádzajúce sa v záhrade, svedok doplnil, že sú v dezolátnom stave, bez dlhodobého
ošetrovania a ovocinárskej starostlivosti, bez hnojenia a pokiaľ išlo o vinič, potvrdil, že žalovaná mala

úrodu možno na troch - štyroch koreňoch. Naviac okresný súd vykonal ohliadku miesta samého, kde
zreteľne videl, že časť záhrady je obhospodarovaná, no väčšia časť ležala dlhodobo „úhorom“ bez
obrábania. Už na prvý pohľad, podľa okresného súdu bolo vidieť, že ovocné stromy neboli dlhodobo
ošetrované, mnohé trpeli chorobou, boli pokrútené s anomálnym tvarom kmeňa, a preto súd žalobu v
tejto časti o nároku za užívanie pozemkov žalovanou, zamietol.

8. Okresný súd však považoval čiastočne nárok žalobkyne za daný, pokiaľ ide o majetkový prospech
získaný žalovanou plnením bez právneho dôvodu tým, že užívala rodinný dom ako aj garáž ( postavená
na M. parc. č. XXX/X o výmere XX m2 - pozn. odvolacieho súdu ) s altánom ( postavenom na parc. XXX/
X o výmere XX,XX m2 - pozn. odvolacieho súdu ), a to v celom rozsahu. Mal za preukázané, že žalovaná

odmietala pustiť do rodinného domu žalobkyňu príp. tretie osoby, ktoré s ňou v čase konkrétnych návštev
boli. V tomto rozsahu preto považoval nárok žalobkyne za opodstatnený, ak žalovaná užívala rodinný
dom s garážou a altánkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12-in a pri výpočte výšky
bezdôvodnéhoobohateniavychádzalznasledovného:Rozhodnéobdobievýpočtuustálilod23.11.2007
do 12. 12. 2010, ktorým dňom bolo právoplatným rozhodnutím súdu zrušené podielové spoluvlastníctvo

strán sporu a vec ( rodinný dom - pozn. odvolacieho súdu ) bola prisúdená do výlučného vlastníctva
žalovanej. Okresný súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia žalovanou vychádzal zo znaleckého
posudku Slovenskej technickej univerzity v Bratislave - Stavebnej fakulty Ústavu súdneho znalectva
(ďalej v texte aj „STU“), ktorý bol podaný pod znaleckým úkonom č. 21/2013 a následne doplnený
doplnkom č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k pôvodne podanému znaleckému posudku. Okresný

súd uviedol, že z tohto posudku, narozdiel od ostatných vykonaných dôkazov - znaleckých posudkov,
vychádzal z dôvodu, že ho považoval za obsahovo odborne najrozsiahlejšie spracovaný; s podrobným
rozpisom jednotlivých položiek konkrétnych výpočtov indexácie a finálnych súm. Ani jeden z ďalších
znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci konania vypracované a súdu predložené, neboli tak rozsiahlovypracované ako tomu bolo práve v znaleckom posudku vypracovanom STU. Konkrétne okresný súd
uviedol, že za obdobie od 23. 11. 2007 do 31. 12. 2007 bola ustálená znaleckým posudkom STU
všeobecná hodnota nájmu stavby (rodinného domu, garáže a altánku) za rok 2007 vo výške 4.294,99

€ ročne, z čoho na žalobkyňu pripadala suma (58 %), t.j. suma 2.491,- € ročne. Za jeden mesiac a 8
dní ( od 23.11.2007 do 31.12.2007 ) potom bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej predstavovalo
sumu vo výške 263,- € (208,- € + 55,- €). Pre rok 2008 bola znaleckým posudkom STU ustálená
všeobecná hodnota nájmu stavby ( rodinného domu, garáže a altánku ) vo výške 4.294,89 €, z čoho
podielnažalobkyňupripadajúcibolpodľaokresnéhosúduvovýške2.491,-€.Všeobecnáhodnotanájmu

stavby ( rodinného domu, garáže a altánku ) pre rok 2009 bola ustálená na sumu 2.722,45 €, z čoho
na žalobkyňu pripadla podľa výšky jej podielu suma 1.579,- € a pre rok 2009 bola všeobecná hodnota
nájmu ustálená vo výške 2.547,48 €, z čoho na žalobkyňu pripadá suma 1.478,- €, kedy mesačná
výška bezdôvodného obohatenia predstavovala sumu 123,12 € x 11 mesiacov + 12 dní z mesiaca
december (47,66 €) = suma vo výške 1.402,- €. Celková výška bezdôvodného obohatenia potom podľa
okresného súdu spolu predstavovala sumu 5.735,- €, na ktorú súd zaviazal žalovanú k povinnosti vydať

bezdôvodné obohatenie v tejto výške žalobkyni v napadnutom rozhodnutí a vo zvyšku uplatneného
nároku žalobu zamietol.

9. Okresný súd priznal žalobkyni k vyššie uvedenej priznanej sume 5.735,- € aj príslušný úrok z
omeškania aplikujúc ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonník a v spojení s § 3 nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z. z. v platnom znení, a to vo výške 9 % ročne od 13.12.2010 do zaplatenia.

10. O trovách konania rozhodol okresný súd aplikujúc ustanovenie §-u 255 CSP a rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keďže žalobkyňa mala úspech vo veci sčasti a rovnako
mala sčasti úspech i žalovaná.

11. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu zo dňa 09. 12. 2019 podali odvolanie v zákonnej
lehote žalobkyňa aj žalovaná.

12. Žalobkyňa odvolanie proti rozsudku okresného súdu odôvodnila tým, že konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prioritne
žalobkyňa namietala, že výrok okresného súdu o zastavení konania je zrejme nesprávny, a to z dôvodu,
že v odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. 09. 2008 sp. zn. 14Co/69/2008

(v jeho právoplatnej časti) sa výslovne uvádza, že pokiaľ Okresný súd Zvolen priznal žalobkyni nárok
na bezdôvodné obohatenie do minulosti, tak rozhodol nad rámec návrhu, nakoľko si žalobkyňa nárok
na bezdôvodné obohatenie, resp. náhradu za užívanie vôbec neuplatnila. Zdôraznila, že rozhodnutie
nemožno vykladať inak ako v súlade s jeho odôvodnením. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ako
dovolací súd následne jeho rozhodnutím sp. zn. 2Cdo/43/2009 zo dňa 17. 12. 2009 zrušil rozhodnutie

odvolacieho súdu 14Co/69/2008, na základe dovolania žalobkyne, avšak iba pokiaľ ide o nároky od 01.
12. 2004 do 13. 10. 2006 s tým, že zvyšok rozhodnutia napadnutý nebol. V časti, v ktorej rozsudok
odvolacieho súdu napadnutý nebol sa stal rozsudok 14Co/69/2008 právoplatný s tým, že jeho výroky je
nevyhnutné vykladať v zmysle odôvodnenia samotného tohto rozhodnutia, v ktorom sa výslovne uvádza,
že pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie bol toho názoru, že súd prvého stupňa rozhodol o nároku, ktorý

nebol v konaní ani uplatnený, čo znamená, že nárok, ktorý uplatnený nebol je možné na súde uplatniť a
nemôžebyťpretorozhodnutieodvolaciehosúdupovažovanéprijehouplatňovanízaresiudicata.Naviac
aj samotná žalovaná sa vyjadrila, že odvolací súd vec správne právne posúdil a tvrdila, že žalobkyňa sa
voči nej nikdy nedomáhala bezdôvodného obohatenia za minulé obdobie, ale domáhali sa len úpravy
hospodárenia so spoločnou vecou smerom do budúcnosti. Po rozhodnutí dovolacieho súdu ( sp. zn.

2Cdo/43/2009 zo dňa 17. 12. 2009 - pozn. odvolacieho súdu ) odvolací súd, ktorý zrejme nechcel
vykonávať sám dokazovanie podľa žalobkyne zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen s tým, že mu
uložil ďalej konať už len o tej časti, ktorá bola napadnutá dovolaním, t. j. iba o nároku na bezdôvodné
obohatenie za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007. Vzhľadom na uvedené je podľa žalobkyne
zrejmé, že námietka res iudicata neobstojí a ide len o účelové tvrdenie žalovanej. Z uvedeného vyplýva,

žeokresnýsúdnesprávneprávneposúdilnámietkuužrozhodnutejvecianesprávnevyhodnotilnásledky
vyplývajúce z rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 16. 09. 2008 pod sp. zn. 14Co/69/2008, ktorý postup
predstavuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.13. Ďalším odvolacím dôvodom žalobkyne bola skutočnosť, že okresný súd vôbec nerešpektoval
odvolacím súdom opakovane zdôraznenú právnu kvalifikáciu jej nároku, teda že nejde o nárok na
bezdôvodné obohatenie, ale o nárok na náhradu za užívanie spoločnej veci spoluvlastníkom v rozsahu

presahujúcom spoluvlastnícky podiel. Ak by okresný súd uviedol vo výroku správnu kvalifikáciu (vo
výroku II.), v takom prípade by žalobkyňa zmenu v tomto výroku nenavrhovala, avšak vzhľadom na
nesprávnu kvalifikáciu, ktorá by mala byť rovnaká tak pri nadužívaní spoločných stavieb i spoločných
pozemkov napadla žalobkyňa všetky výroky, teda aj výrok, ktorým jej bola priznaná suma 5.735,- €
s príslušenstvom, nakoľko v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva

spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo
skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia.

14. Žalobkyňa v odvolaní namietala i výšku jej priznanej náhrady za to, že neužívala spoločnú vec
v rozsahu zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu, keď v prvom rade namietala nesprávnu
aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010, ktoré podľa nej riešilo inú skutkovú

situáciu, než tú, ktorá bola predmetom tohto súdneho konania. Argumentácia použitá z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2010 je vytrhnutá z kontextu, keďže predmetné rozhodnutie rieši
inýskutkovýstav,atoskutkovýstav,kdeokremspoluvlastníkovužívalaspoločnúveczichrozhodnutiaaj
iná tretia osoba. Naviac žalobkyňa spochybnila právne závery okresného súdu s ohľadom na doplnenie
dokazovania, v dôsledku ktorého okresný súd zásadne zmenil svoje závery, keď vykonané dokazovanie,

či už ohliadka ako aj výsluchy svedkov jednoznačne potvrdilo jej tvrdenia o reálnom užívaní spoločných
pozemkov výlučne žalovanou. Pred vykonaním ohliadky pri prvom rozhodnutí okresného súdu, tento
na základe vykonaného dokazovania a charakteru pozemkov (zastavané pozemky a priľahlé pozemky
slúžiace užívateľovi domu na okrasu - trávniky, tuje alebo ako zeleninová záhrada a ovocný sad) mal
za preukázané, že žalovaná pozemky spolu s rodinným domom užívala a že vzhľadom na zlé vzťahy

a konflikty žalobkyne a žalovanej, nemožno od žalobkyne čakať, že bude na spoločné pozemky chodiť
a riskovať ďalší konflikt. Následne po tom, čo sa súd po vykonaní ohliadky musel presvedčiť, že na
pozemky nie je iný normálny prístup, než cez vstupnú bránu a že veľká časť pozemku je zastavaná
stavbami a potom, čo z výsluchov svedkov mohol zistiť, že žalovaná pozemky skutočne užívala, okresný
súd prekvapivo zásadne zmenil svoj postoj a predchádzajúce závery a v napadnutom rozhodnutí

vyslovil,žežalobkyňaneuniesladôkaznébremeno,hocidodatočnevykonanédokazovaniesprávnosťjej
tvrdení potvrdilo. Ohliadku vykonanú zákonným sudcom považovala za vykonanú tendenčne, keď tento
prístup sa prejavil i v tom, že sudca nepripustil predloženie kópie listín nachádzajúcich sa v pripojených
spisoch Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/172/2004, 15C/262/2004, napriek tomu, že zdôraznila
tvrdenia žalovanej v jej skorších písomných vyjadreniach a v zápisniciach z pojednávaní, na ktorých

žalovaná opakovane uviedla, že rodinný dom aj pozemky sústavne užíva a riadne sa o ne stará. Aj v
konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 15C/262/2004 bolo konštatované, že pozemky
musia byť považované za nedeliteľné vzhľadom na to, že ide prevažne o zastavané pozemky, ako aj
vzhľadom na veľmi zlé vzťahy žalobkyne a žalovanej. Žalovaná až neskôr začala účelovo tvrdiť, že
sú jej pozemky na príťaž a vôbec ich neužíva, a ani to nie je schopná a že ich začala užívať až po

vyporiadaní spoluvlastníctva. Napriek tomu, že sa okresný súd s týmito listinami a spismi skôr oboznámil
a vychádzal z nich aj pri svojom prvom rozhodnutí, pri v poradí druhom rozhodnutí ich odignoroval.
Navrhla preto, aby sa odvolací súd v rámci vykonávania dokazovania neoboznámil iba so zápismi z
posledného pojednávania, na ktorom súd vydal napadnutý rozsudok, ale vypočul si aj celý zvukový
záznam z posledného pojednávania, ktorý by mal byť súčasťou súdneho spisu, resp. aby si takýto

záznam od súdu prvej inštancie vyžiadal. Opakovane preto žalobkyňa zdôraznila, že do rodinného domu
prestala chodiť až potom, čo ju žalovaná v prítomnosti svedkov urážlivo verbálne napadla, vyhodila ju
zo spoločných nehnuteľností a fakticky jej ich zakázala užívať so slovami, že tam už nikdy nevstúpi, a to
napriek tomu, že na to žalovaná nemala žiadne právo. Je preto pochopiteľné, že si namiesto riskovania
fyzického konfliktu uplatnila svoje právo na súde, pričom žalovaná jej nikdy nenavrhla, aby prišla a

užívala spoločne s ňou pozemky. Má za to, že ak ju žalovaná vylúčila z užívania tým, že jej zabránila v
prístupe k spoločnej veci, nemôže byť potom relevantné, či spoločnú vec aj skutočne žalovaná užívala
alebo či ju z vlastného rozhodnutia neužívala. Spochybnila preto závery okresného súdu o rozsahu
užívania pozemkov žalovanou, pretože žalovaná užívala celú plochu pozemkov o rozsahu XXXX m2,
pričom z výpovede svedka R. jednoznačne vyplynulo, že žalovaná záhrady užívala. Záver okresného

súdu je v priamom rozpore s vykonanou ohliadkou, ako i s výpoveďou tohto svedka. Navrhla, aby
si odvolací súd vypočul výsluch svedka R. zo záznamu z posledného pojednávania, ktorý by mal
byť súčasťou súdneho spisu. Okresný súd podľa nej dospel na základe vykonaného dokazovania k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Aj keby žalovaná užívala záhradu len v rozsahu 42 %, tak vzhľadomna výlučné užívanie zastavaných plôch a nádvorí je povinná za toto výlučné užívanie zastavaných
pozemkov platiť náhradu.

15. Pokiaľ ide o určenie výšky bezdôvodného obohatenia resp. skôr náhrady za užívanie spoločných
nehnuteľností žalovanou nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, žalobkyňa v odvolaní konštatovala,
že za správne považuje vyčíslenie náhrady v predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu ( v poradí
prvý - pozn. odvolacieho súdu ), ktorý pri určení výšky vychádzal zo znaleckého posudku znaleckého
úkonu č. 21/2013, ktorý vypracovala STU. V zmysle tohto znaleckého posudku po odpočítaní hodnoty

altánku a garáže za obdobie od 14. 10. 2006 do 12. 12. 2010 predstavovala výška náhrady za užívanie
spoločných nehnuteľností sumu 9.141,01 €.

16. V závere odvolania žalobkyňa vo vzťahu k úroku z omeškania namietala, že považuje za správne
jeho vyčíslenie v predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu ( v poradí prvom - pozn. odvolacieho
súdu ), v zmysle ktorého má za obdobie od 30. 05. 2009 do 12. 12. 2010 nárok na úrok z omeškania

vo výške 1.075,68 €, ako aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.999,61 € od 13. 12. 2010
až do zaplatenia. Nie je preto zrejmé na základe čoho súd prvého inštancie v jeho druhom rozhodnutí
zamietol jej nárok na úrok z omeškania za obdobie od 30. 05. 2009 do 12. 12. 2010, ktorý ňou bol riadne
uplatnený. Mechanizmus výpočtu predmetného úroku z omeškania je zrejmý z jej vyjadrenia zo dňa 02.
11. 2009 s tým, že sa v zmysle znaleckých posudkov postupne znížil základ pre výpočet tohto úroku.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd v odvolacom konaní nariadil
pojednávanie a opätovne vykonal dokazovanie ohľadne užívania spoločných pozemkov, oboznámil
sa s výsluchom svedkov Y. R. a A.. E. R. a oboznámil sa i s listinami obsahujúcimi skoršie
vyjadrenia žalovanej v konaniach vedených na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 13C/172/2004 a

sp. zn. 15C/262/2004. Opätovne navrhla posúdiť námietku res iudicata a vyhodnotiť účinky čiastočne
právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 16. 09. 2008 sp. zn. 14Co/69/2008 na konanie
vedené pod sp. zn. 16C/121/2008 a na nároky žalobkyne v ňom uplatnené, oboznámil sa s odôvodnením
uvedeného rozhodnutia a súčasne, aby prehodnotil právnu kvalifikáciu v zmysle aktuálnej judikatúry,
teda aby zmenil jej právne posúdenie uplatneného nároku z bezdôvodného obohatenia na náhradu za

užívanie spoločných vecí žalovanou v rozsahu nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu.

18.Protirozsudkuokresnéhosúdupodalavzákonnejlehoteodvolanieižalovaná.Prioritnenamietala,že
okresný súd napriek zrušujúcemu uzneseniu nesprávne kvalifikoval nárok žalobkyne ako nárok z titulu
bezdôvodného obohatenia, preto jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

19. Žalovaná k nároku žalobkyne ohľadne uplatneného nároku za užívanie rodinného domu poukázala
nato,žetotosúdnekonaniesvojímspôsobomnadväzujenapredchádzajúcekonanie,ktorébolovedené
pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 13C/172/2004. Už v tom konaní sa žalobkyňa domáhala voči
nej úpravy užívania spoločných nehnuteľných vecí a určenia náhrady za užívanie spoluvlastníckeho

podielu. Už v tom konaní žiadala, aby súd rozhodol tak, že je oprávnená užívať tieto nehnuteľnosti do
zrušeniaspoluvlastníctvaasúdvtomtokonaníajrozhodol,atotak,žejeoprávnenáužívaťnehnuteľnosti
k. ú. G. V. zapísané na LV č. XXX, a to rodinný dom v celosti. Tento rozsudok napadla odvolaním,
o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici a rozsudkom zo dňa 16. 09. 2008 pod č. k.
14Co/69/2008 a ktorý rozhodol tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Nebolo jej teda určené ani právo

a ani povinnosť užívať rodinný dom, nakoľko v dôsledku zmeny rozsudku odvolacieho súdu takémuto
návrhu žalobkyne nebolo vyhovené. Ak žalovaná poukazovala na rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn.
14Co/69/2008, uviedla, že z neho jednoznačne vyplýva, že nemala povinnosť uloženú súdom užívať
rodinný dom, a teda nemožno sa v tomto smere odvolávať len na rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z
tohtodôvodupretonemôžebyťnazákladetohtotituludanýanizákladnárokužalobkynevprejednávanej

veci. Žalobkyňa totiž nikdy nemala vôľu rodinný dom užívať, ale vždy mala záujem len na peňažnej
náhrade. Žalobkyni ako majoritnej spoluvlastníčke rodinného domu v podiele 7/12-in nič nebránilo v tom,
aby rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka tak, že tento
bude užívať len ona. Odvolávať sa len na tú skutočnosť, že v dávnej minulosti sa pohádali a z tohto
dôvodu už do rodinného domu nechodila, nenavštevovala ju, je pre účely tohto konania podľa nej a ňou

uplatneného nároku za obdobie od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 právne bezvýznamné. Žalobkyňa totiž
ničím nepreukázala, že by jej v užívaní rodinného domu bránila, žiadne takéto súdne konanie proti nej
neviedla, ale naopak vždy chcela len peniaze, a nie užívanie rodinného domu. Uvedené vyplýva aj zodôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/262/2004, a to zo dňa 10. 06. 2020 vo
veci zrušenia a vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva.

20. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaná v odvolaní namietala, že nárok
žalobkyne je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, preto
okresný súd sa mal zaoberať aj týmito dôvodmi a žalobu zamietnuť. Touto právnou problematikou sa
však okresný súd nezaoberal, v dôsledku čoho považuje jeho rozhodnutie za arbitrárne a nedostatočne
odôvodnené. Doplnila, že každému je predsa známe, že pokiaľ sa v dome nebýva, tento sa neužíva,

pravidelne sa nevykuruje a nevetrá, potom chátra a teda sa znehodnocuje. Ona naopak pokiaľ v dome
bývala, starala sa oň, realizovala opravy a údržbu, uchovávala jeho reálnu hodnotu, ktorá bola nakoniec
zohľadnená aj pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu. Keďže žalobkyňa ani po zrušení
veci nenavrhla dôkazy ani žiadnym dôkazom nepreukázala, že by jej z jej strany bolo bránené v užívaní
rodinného domu v období od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 a poukazovala len na predchádzajúce
pojednávania o tom, že ju nevpustila do domu, ide o okolnosti z obdobia 90. rokov minulého storočia,

ktoré s touto vecou nemajú žiadny súvis. V konaní bolo naopak preukázané, že v rodinnom dome po
smrti svojho manžela v rozhodnom období bývala sama, jej dve dcéry v tomto období pracovali a bývali
v L., teda nebola odkázaná pre potreby jej bývania užívať celý dom. Pokiaľ by žalobkyňa mala vôľu v
tomto rodinnom dome bývať, nič jej v tom nebránilo.

21. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že okresný súd opätovne pri určení výšky náhrady neuviedol
žiadnemyšlienkovépostupyaniúvahy,nazákladektorýchdospelktomu,žesumauvedenávznaleckom
posudku STU zodpovedá sume, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za
porovnateľné užívanie veci. Podľa nej nie je možné riešiť výšku náhrady len s poukazom na znalecké
dokazovanie, ktorú výšku považuje za nereálnu a nelogickú, ale zohľadniť aj bežné nájomné za byty v

danej lokalite. Okresný súd sa však s touto problematikou nevysporiadal a aj v tomto rozsahu považuje
rozhodnutie okresného súdu za arbitrárne. Neprihliadal tak na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré v
konaní vyšli najavo. Zdôraznila, že len Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity pristúpil k riešeniu
tejto problematiky so všetkou zodpovednosťou, pričom v ostatných odborných posudkoch sa znalci
nevyjadrovali ku skutkovým otázkam, ale riešili otázky právne a to, na základe akej právnej normy sa

má postupovať pri vyčíslení uplatneného nároku. Naďalej zotrváva na tom, že pri určení výšky náhrady
je potrebné vychádzať z obvyklého nájmu, za aký sa v danom mieste a čase obdobné nehnuteľnosti
prenajímajú, a ak sa neprenajímajú, je potrebné vychádzať z nájomného, ktoré sa v danom mieste a v
danom čase uhrádza za obecné a komunálne byty. Okresný súd mal preto použiť porovnávaciu metódu
pri stanovení výšky nájomného, ktorá je nakoniec aj doporučená zo strany znaleckého ústavu v Žiline.

Poukázala na potvrdenie z Obce V., ktorou porovnávacou metódou sa okresný súd taktiež nezaoberal.
Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 5.735,- € s príslušenstvom tak, že v tejto časti žalobu zamieta a priznal jej náhradu trov
konania.

22. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že zotrváva na svojich skutkových a
právnych záveroch uvedených v odvolaní a súčasne zdôraznila, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení
výslovne uzavrel, že nárok žalobkyne na náhradu za neužívanie spoločnej veci - rodinného domu v
rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu vyplývajúci z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka je daný. K
tvrdeniu žalovanej, že nemala záujem dom užívať a nič jej nebránilo, aby ako majoritná spoluvlastníčka

rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou tak, že tento dom bude užívať len ona, uviedla, že práve
žalovaná odmietala akýkoľvek spôsob vysporiadania. Keďže žalovaná spoločné nehnuteľnosti - rodinný
dom a pozemky sama užívala, práve ona najprv ústretovo navrhla, aby spoločné nehnuteľnosti aj
naďalej užívala sama žalovaná, avšak za náhradu, čo žalovaná odmietla. Naopak žalovaná vôbec
nerešpektovala jej práva k spoločným nehnuteľnostiam, keď v určitom čase dokonca žalovaná dosiahla

svojzápisakovýlučnejvlastníčkyspoločnéhorodinnéhodomudokatastranehnuteľností,atonazáklade
rozhodnutia obce o pridelení súpisného čísla, čo musela zvrátiť na základe určovacej žaloby a následne
ju agresívnym spôsobom vyhodila zo spoločných nehnuteľností, čím ju z ich užívania úplne vylúčila.
Nemožno od nej žiadať, aby sa vystavovala agresívnemu správaniu žalovanej, ktorá nikdy neuviedla, že
by súhlasila s tým, aby spoločné nehnuteľnosti užívala. Súčasné tvrdenia žalovanej, že jej nebránila v

užívaní spoločných nehnuteľností považuje za účelové a v rozpore s dokazovaním vykonaným v tomto
konaní, ako aj v ostatných konaniach vedených pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 13C/172/2004
a 15C/262/2004. Výslovne odmietla, že by svoj nárok uplatňovala v rozpore s dobrými mravmi, pretože
žalovaná ju sama vylúčila z užívania spoločných nehnuteľností, a to po celý čas od smrti ich otca v roku1992 a svoje nároky si voči žalovanej v dedičskom konaní uplatnila len od roku 2004, a to v konaní
vedenom pred Okresným súdom Zvolen sp. zn. 13C/172/2004 a následne až v tomto konaní. Za obdobie
od roku 1992 až do roku 2004 žalovaná neplatila žiadnu náhradu za užívanie spoločných nehnuteľností

nad rámec svojho podielu. Okrem uvedeného sa okresný súd s danosťou nároku pokiaľ ide o rodinný
dom vysporiadal. Práve ušetrené náklady žalovanej za obdobie od roku 1992 do roku 2004 ďaleko
presahujú jej náklady na údržbu spoločných nehnuteľností, ktoré výlučne sama užívala a brala z nich
tiež úrodu, o ktorú sa nikdy nedelila.

23. Žalobkyňa ďalej v písomnom vyjadrení doplnila, že argumentácia odvolacieho súdu v zrušujúcom
uznesení ohľadne jej nároku vo vzťahu k rodinnému domu sa v celom rozsahu vzťahuje aj pre užívanie
pozemkov. Žalovaná sa sama v konaniach vyjadrila, že pozemky v rozhodnom období užívala výlučne
sama, udržiavala ich a zveľaďovala ich a jej užívanie potvrdil aj svedok R.. Pokiaľ ide o čas, kedy ju
žalovaná vylúčila z užívania, uviedla, že tento stav kontinuálne trval až do vyporiadania spoluvlastníctva.
Žalovaná neurobila nič, čím by tento stav zmenila a nikdy do momentu vyporiadania podielového

spoluvlastníctva neuviedla, že by mohla spoločné nehnuteľnosti užívať aj ona. Práve naopak, ešte aj
vo vyjadrení k odvolaniu voči rozsudku v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva žalovaná
uviedla, že vždy sama spoločné nehnuteľnosti užívala a navrhla, aby boli prikázané do jej výlučného
vlastníctva.

24. Na záver v písomnom vyjadrení žalobkyňa doplnila, že sa sústavne snažila o získanie prospechu
z užívania a navrhovala rôzne modely s tým, že výlučné užívanie žalovanou za náhradu bola jedna
alternatíva. Druhou však bolo rozdelenie užívania rodinného domu podľa poschodí s tým, že žalovaná
by užívala spodnú časť, avšak práve vtedy na ňu žalovaná zaútočila a vyhodila ju z domu, čo potvrdila
svedkyňa R. ako i svedok R.. K znaleckému dokazovaniu doplnila, že znalecké dokazovanie potvrdené

dvomi znaleckými ústavmi považuje za správne, pričom znalci vychádzali pri znaleckom dokazovaní zo
súdneho spisu a postupovali obvyklou metódou. Výsledky znaleckého dokazovania potvrdené dvomi
znaleckými ústavmi je nutné rešpektovať a neexistuje žiadny dôvod na to, aby súd tieto výsledky
nerešpektoval.

25. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že v časti nároku od 13. 10. 2006
do 22. 11. 2007 ide o obdobie, o ktorom už bolo právoplatne súdom rozhodnuté, a preto je potrebné
v tejto časti konanie zastaviť pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej. Uvedenú problematiku už
rozoberala aj v jej odvolaní zo dňa 04. 11. 2016 a na tieto dôvody opakovane poukázala. Odvolací
súd sa veľmi podrobne v zrušujúcom uznesení zaoberal touto problematikou a jeho rozhodnutie je v

tejto časti určité a zrozumiteľné a na jeho obsah poukázala. Odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení
zaoberal i právnou kvalifikáciou nároku žalobkyne a je zrejmé, že okresný súd sa v tomto smere pri
právnej kvalifikácii od týchto záverov odchýlil. V tejto súvislosti preto zdôraznila, že súd v prejednávanej
veci koná o nároku žalobkyne za obdobie od 23. 11. 2008 do 12. 12. 2010, preto je bez právneho
významu tvrdenie žalobkyne o tom, že spoločné nehnuteľnosti nemohla užívať už od roku 1993 a pod.

Toto obdobie spätne pred 23. 11. 2007 dozadu sa v tomto konaní nerieši, a preto bolo na žalobkyni, aby v
tomto smere navrhla dôkazy, ktoré by potvrdili, že v tomto období užívala všetky spoločné nehnuteľnosti
a že jej bránila v tom, aby ona mohla tiež tieto nehnuteľnosti užívať. Keďže žalobkyňa žiaden takýto
dôkaz nepredložila, nepreukázala základ nároku, a preto považuje rozhodnutie okresného súdu v časti,
v ktorej žalobu zamietol, za vecne správne.

26. Žalovaná v písomnom vyjadrení zároveň uviedla, že nepochopila úvahu žalobkyne ohľadne prepočtu
pozemkov a ich užívania, keď sa dopracovala k celkovej výmere XXXX m2, ktorú mala celú užívať, ktorá
úvaha nie je ničím podložená a preukázaná a realita je taká, že neužívala pozemky v takej výmere, ktoré
by boli zodpovedali výmere, ktorá pripadá na jej ideálny podiel. Doplnila, že pozemky potom, ako ich

nadobudla do výlučného vlastníctva, začala užívať ako dôchodkyňa, a to po roku 2011. Tiež považuje za
vecne správne rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania za obdobie
od 30. mája 2009 do 12. 12. 2010 vo výške 1.075,68 €.

27. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jej odvolaniu zotrvala na svojich

doterajších vyjadreniach.

28. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako aj žalovanej, preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle § 379 CSP, zdôvodov vymedzených v odvolaní žalobkyne a žalovanej podľa § 380 ods. 1 CSP a na pojednávaní
dňa 10. decembra 2020 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 5.735,- € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13. 12. 2010 do zaplatenia

(výrok II.) a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.), podľa §-u 388 CSP zmenil,
pretože v tomto rozsahu neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

29. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

30. Odvolací súd v prejednávanej veci nariadil pojednávanie v zmysle § 385 ods. 1 CSP, keďže odvolací
súd preskúmava správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen po stránke právnej ale i po stránke
skutkovej. Zmysel dokazovania v odvolacom konaní je daný charakterom preskúmavacieho odvolacieho
konania, keď odvolací súd ako súd apelačný je zároveň súdom skutkovým. Právo odvolacieho súdu
vykonávať dokazovanie neslúži odvolaciemu súdu na to, aby mohol preveriť správnosti skutkových

zistení a skutkového záveru súdu prvej inštancie, pretože odvolací súd svojou činnosťou nadväzuje
na konanie pred súdom prvej inštancie a v prípade, že opakuje či doplní dokazovanie, nie je viazaný
skutkovým stavom zisteným prvoinštančným súdom a môže sám zistiť skutkový podklad pre svoje
rozhodnutie. Odvolací súd je totiž pri svojom rozhodovaní vždy povinný vychádzať z dvoch typov
poznatkov, a to jednak z poznatkov skutkových a jednak z poznatkov právnych. Obidva sú pre

rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako podstatné a možnú chybu prvoinštančného súdu v skutkových
zisteniach, ale i jeho úvahách alebo v nekorektnosti právneho vyhodnotenia situácie, vo väčšine
prípadov je možné napraviť práve odvolacím súdom na nariadenom pojednávaní, a to buď zopakovaním
ako aj doplnením dokazovania. Táto povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý
v tomto prípade znamená, že odvolací súd nemôže dôkazy vykonané súdom prvej inštancie sám len

prehodnotiť a zároveň je nevyhnutné zabezpečiť i princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia tak, aby
obe strany mali možnosť vyjadriť sa ku skutkovým i právnym záverom odvolacieho súdu. Prekvapivým je
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je nečakane založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie
súdu prvej inštancie, resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie, nečakane
založené,nepredvídateľnenainýchnovýchdôvodoch,nežnaktorýchzaložilsvojerozhodnutiesúdprvej

inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii musí mať možnosť namietať, či už správnosť
alebo nesprávnosť právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

31. Podľa § 136 ods. 1 Občianskeho zákonníka vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

32. Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú
na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

33. Okresný súd založil svoje rozhodnutie, na základe ktorého uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 5.735,- € s príslušenstvom na tom skutkovom a právnom základe, že ide o nárok

žalobkyne titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení
(bod 22) výslovne konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o nárok z bezdôvodného obohatenia
ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého
rozsah sa rovná nájomnému, ktorého výška zostala v konaní sporná. V konaní totiž nebolo sporné,
že určité časové obdobie, a to konkrétne obdobie, za ktoré si žalobkyňa voči žalovanej uplatnila

zaplatenie pôvodne sumy 168.943,05 Sk v pôvodne platnej mene, neskôr rozšírený o 4 186,71 € ( č.l. 95
spisu ) bola žalobkyňa so žalovanou subjektmi v právnom režime spoluvlastníkov, a to tak k rodinnému
domu ako aj k pozemkom. Pokiaľ niektorý z podielových spoluvlastníkov užíva spoločnú vec nad
mieru prislúchajúcu veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu, v dôsledku čoho ostatní spoluvlastníci vec
nemôžu užívať v plnom rozsahu, aký im prináleží, vzniká im nárok na náhradu za neužívanie spoločnej

veci. Predmetným nárokom sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. aj v rozhodnutí sp.
zn. 4Cdo/277/2009 zo dňa 24. 11. 2009, v ktorom podrobne odôvodnil, na základe akých právnych
dôvodov uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Výslovne
je v ňom konštatované, že: „Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a
ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia.

Napokon v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec
v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových
podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva
bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu, a teda o majetkovýprospech získaný bez právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného
právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, príp. získaný z nestatočných
zdrojov (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/141/99 zo dňa 30. mája

2000).“ Rovnaký právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v konaní vedenom pod sp.
zn. 6Cdo/184/2010 zo dňa 27. 10. 2010, podľa ktorého nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah
jeho spoluvlastníckeho podielu.

34. V posudzovanej veci je nesporné, že strany v rozhodnom období boli podielovými spoluvlastníkmi
rodinného domu ( žalobkyňa v podiele 7/12-in a žalovaná v podiele 5/12-in ), že predmetný rodinný dom
užívala v celosti žalovaná, ktorá žalobkyni náhradu vo forme peňažného plnenia neposkytla, keď sa
nevedela dohodnúť o jej výške. Žalobkyňa sa bezpochyby domáhala peňažného plnenia voči žalovanej
za to, že neužívala spoločnú nehnuteľnosť - rodinný dom v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu,

uplatnila teda právo, ktoré vyplýva z podielového spoluvlastníka a ktoré sa opiera o ust. § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa si na rovnakom skutkovom základe uplatnila nárok na náhradu aj
vo vzťahu k pozemkom, ktoré boli v podielovom spoluvlastníctve strán sporu, a to žalobkyňa o podiele
5/12-in a žalovaná v podiele 5/12-in. Podiel 2/12-iny k celku pripadal na P. V., nar. XX.XX.XX, ktorá
nie je stranou sporu a pôvodne podanú žalobu vzala späť ( uznesenie Okresného súdu Zvolen, č.k.

16C/121/2008 - 358 zo dňa 09.06.2011).

35. Žalovaná v priebehu celého konania pred okresným súdom namietala dôvodnosť nároku, nakoľko
tvrdila, že žalobkyňa nikdy nemala vôľu rodinný dom užívať a nič jej nebránilo v tom, aby ako majoritná
spoluvlastníčka 7/12-in rozhodla o hospodárení so spoločnou vecou v zmysle § 139 Občianskeho

zákonníka tak, že tento bude užívať len ona. Okresný súd opakovane dôvodne poukázal na konanie
vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 13C/172/2004, ktorým bolo rozhodnuté o oprávnení
žalovanej užívať rodinný dom v celosti, a to až do doby zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k užívaniu rodinnému domu výlučne
žalovanou okresný súd správne uzavrel, že nárok žalobkyne je v tomto rozsahu čo do základu daný aj

s odkazom na výpovede svedkov, a to Y. R., E.. G. Y. a O. R., ktoré svedecké výpovede preukazujú,
aj podľa odvolacieho súdu, že rodinný dom v rozhodnom období užívala výlučne žalovaná. Neužívanie
spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom, teda žalobkyňou, bolo dôsledkom
užívania spoločnej veci druhým spoluvlastníkom, teda žalovanou, a to nad rozsah jej spoluvlastníckeho
podielu. Žalovaná tak v rozhodnom období užívala spoločnú vec, a to rodinný dom výlučne sama v

celom rozsahu ako celok, teda nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu (5/12-in), podieľala sa
tak na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedala jej podielu a nie je
pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýval z dohody vlastníkov alebo by prípadne vyplýval z rozhodnutia
väčšinového spoluvlastníka, ako na to poukazovala žalovaná v odvolaní, alebo či ide o faktický stav (viď
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/184/2010). Z uvedeného je teda zrejmé,

že dôvod, pre ktorý žalobkyňa spoločnú vec, a to rodinný dom neužívala, nie je právne významný (viď
taktiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/184/2010, v ktorom sa uvádza :
„...Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade

nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu
svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne
spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie
časti veci treťou osobou.“...). Napriek uvedenému odvolací súd k námietke žalovanej, že žalobkyni
žiadnym spôsobom nebránila rodinný dom užívať, odvolací súd poznamenáva, že medzi stranami

sporu nebola sporná skutočnosť, že žalobkyňa a žalovaná sú podielovými spoluvlastníčkami rodinného
domu a ani to, že žalovaná fakticky užívala celý rodinný dom, teda aj v tej časti (ideálny podiel), ktorá
patrila do spoluvlastníckeho podielu žalobkyne. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto dôvodné, aby
za toto užívanie poskytla spoluvlastníčke finančnú náhradu napriek tomu, že z dokazovania vyplynulo,
že žalobkyňa sa skutočne nedomáhala užívania rodinného domu, naopak sama navrhla, aby tento

užívala žalovaná, avšak za finančnú náhradu. Je teda nepochybné, že žalovaná užívala rodinný dom
aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o tom, že toto
užívanie bude bezplatné. Je preto dôvodné a v súlade so súdnou praxou, aby sa takéto nadužívanie
žalovanádruhejspoluvlastníčkeposkytlafinančnúnáhradu.Aknaviacžalovanánamietala,žežalobkyňasa žiadnym spôsobom nepodieľala na nákladoch spojených s nehnuteľnosťami, v tejto súvislosti je
nevyhnutné poukázať na to, že predmetné náklady a s tým súvisiace vynaložené finančné prostriedky
žalovanou, mali byť uplatnené a zohľadnené pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva, nemohli byť preto zohľadňované v tomto konaní o zaplatení finančnej náhrady za
užívanie podielu žalobkyne na spoločných nehnuteľnostiach. Takýto nárok preto nemôže byť vnímaný
ako nárok, ktorý by si žalobkyňa uplatňovala voči žalovanej v rozpore s dobrými mravmi. V konaní totiž
nebolo sporné, že žalovaná užívala rodinný dom aj nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu a keďže
medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o tom, že toto užívanie bude bezplatné, nemožno mať za to,

že ak za takéto „nadužívanie“ má žalovaná poskytnúť druhej spoluvlastníčke, teda žalobkyni, finančnú
náhradu, ide o nárok v rozpore s dobrými mravmi.

36. Odvolací súd nemohol opomenúť konanie, vedené pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn.
13C/172/2004, v ktorom sa žalobkyňa tiež v postavení navrhovateľky domáhala voči žalovanej
v postavení odporkyne úpravy užívania spoločných nehnuteľností a určenia náhrady za užívanie

spoluvlastníckeho podielu, a z návrhu zo dňa 02. 12. 2014 je uvedené, že jeho účelom je dohodnúť sa
o spôsobe hospodárenia so spoločnými nehnuteľnosťami, práve z dôvodu, že ich užívala žalovaná bez
toho, aby nejakým spôsobom poskytla navrhovateľom - teda aj žalobkyni v tomto konaní, náhradu za
užívanie ich spoluvlastníckych podielov. Nebolo sporné, že medzi spoluvlastníkmi nebola v tom čase
uzavretádohodaohospodárenísospoločnouvecou.Ztohtokonania(sp.zn.13C/172/2004)vyplýva,že

už v júli roku 2004 žalobkyňa navrhovala uzavretie zmluvy o nájme spoluvlastníckeho podielu rodinného
domu,kdeakonájomcamalavystupovaťžalovaná,kuzavretiuktorejnedošlo,anezhodymedzistranami
sporu pretrvávali. V rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/172/2004-592 zo dňa 12. 12. 2016,
okresný súd v bode 70. uzavrel, že bolo preukázané, že súrodenecké vzťahy medzi žalobkyňou a
žalovanou boli a sú tak narušené, že nie sú schopné sa mimosúdne dohodnúť a všetko sa rieši súdnymi

žalobami. Z tohto dôvodu už v uvedenom konaní neprihliadol na poukazovaný rozpor s dobrými mravmi
zo strany žalovanej, keď žalovaná tvrdila, že konanie žalobkyne je šikanózne a má za to, že takéto
konanie nemôže požívať súdnu ochranu. Tento stav nezhôd medzi stranami konania kontinuálne trval
až do zrušenia a vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva, ku ktorému došlo až v konaní vedenom
pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 15C/262/2004, a to rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.

k. 15C/262/04-502 zo dňa 10. 06. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
15Co/217/2010-533 zo dňa 24. 11. 2010.

37. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pri nároku na náhradu uplatnenú podielovým
spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne

nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci ale to, že
spoluvlastník vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a za toto užívanie náhradu vo
forme peňažného plnenia z užívania vylúčeného spoluvlastníka neposkytuje - čo by neplatilo len vtedy,
ak by sa spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa neposkytuje.

38. Keďže nebolo sporné, že žalovaná užívala rodinný dom výlučne sama nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu (5/12-in), v celom rozsahu a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného
plnenia z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi (v podiele 7/12-in ) neposkytla, považuje odvolací
súd uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie finančnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho
podielu rodinného domu čo do základu za dôvodný. Vo vzťahu k určeniu výšky finančnej náhrady za

užívanie rodinného domu, okresný súd pri výpočte výšky náhrady požadovanej žalobkyňou vychádzal
zo znaleckého posudku Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Stavebnej fakulty Ústavu súdneho
znalectva, ktorý bol podaný pod znaleckým úkonom č. 21/2013 a následne doplnený doplnkom č. 1
znaleckého úkonu č. 18/2014 k pôvodne podanému znaleckému posudku. Okresný súd ho považoval
za znalecký posudok za obsahovo - odborne najrozsiahlejšie spracovaný; s podrobným rozpisom

jednotlivých položiek konkrétnych výpočtov, indexácie a finálnych súm. Zdôraznil, že ani jeden zo
znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci konania vypracované a súdu predložené, neboli tak rozsiahlo
vypracované, pričom o odbornosti súd nemal vôbec dôvod pochybovať. Odvolací súd sa s vyššie
uvedeným záverom okresného súdu stotožňuje a dopĺňa, že v zrušujúcom uznesení okresnému súdu
vytýkal nie to, že vychádzal pri určení náhrady z tohto posudku, ale to, že nevyhodnotil dôkazy vo

vzájomnej súvislosti a neuviedol myšlienkové postupy a úvahy, prečo nezohľadnil aj iné posudky v
konaní vypracované, prípadne dôkazy predkladané žalovanou, najmä potvrdenia z okolitých obcí. Tento
nedostatok súvisiaci s nedostatočným odôvodnením v poradí prvého rozhodnutia okresný súd odstránil
vyššie uvedeným spôsobom, a na doplnenie odvolací súd po tom ako zopakoval dokazovanie uvádza,že výpočtom všeobecnej hodnoty nájmu porovnávaním sa zaoberal aj znalecký posudok STU v jeho
Doplnku č.1, v ktorom výslovne uviedol, že tento výpočet nie je možné porovnávaním vykonať, pretože
pre daný typ nehnuteľnosti nemal znalec k dispozícii podklady pre porovnávanie. Potvrdenia z S. V.

a okolitých obcí, uvádzali výšku nájomného za rodinný dom vo vlastníctve obce, prípadne za byty vo
vlastníctve obce, teda v prípade, keď rodinný dom neprenajímala fyzická osoba, a nebolo tak možné
ustáliť tzv. obvyklý nájom, za aký sa v danom mieste a v čase obdobné nehnuteľnosti prenajímali.
Z potvrdenia S. V. zo dňa 04. 04. 2014 (č. l. 748 spisu) výslovne vyplýva, že v tom čase starostka
obce vydala potvrdenie, na základe ktorého potvrdila, že žiadna fyzická osoba v obci V. rodinný dom

neprenajíma. Aj z potvrdenia S. P. V. zo dňa 04. 04. 2014 (č. l. 749 spisu) vyplýva, že S. P. V. neprenajíma
žiadne priestory určené na bývanie a z potvrdenia od S. G. zo dňa 10. 04. 2014 (č. l. 750 spisu)
vyplynulo len toľko, že v obci G. boli v uvedenom období na predaj štyri rodinné domy. Tieto potvrdenia
preto nespochybnili závery znaleckého posudku, ktorý ustálil všeobecnú hodnotu nájmu rodinného
domu, ktorý je predmetom posúdenia v tomto konaní. Slovenská technická univerzita v Bratislave pri
vypracovávaní Doplnku č. 1 znaleckého úkonu č. 18/2014 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu

č. 21/2013 zo dňa 10. 07. 2014, na otázku položenú súdom, aby určil výšku nájomného za užívanie
predmetných nehnuteľností na základe ustálenia všeobecnej ceny nehnuteľností a zistenia trhového
nájomného v obci v danom čase a mieste, zodpovedal v jeho tretej časti. STU v znaleckom posudku
stanovila všeobecnú hodnotu nájmu za pozemky a stavby za jednotlivé roky v rozhodnom období.
Ministerstvo spravodlivosti SR po zadovážení si odborného stanoviska č. 14/2015 Technickej univerzity

v Košiciach - Stavebnej fakulty - Znaleckého ústavu v odbore 37000 týmto odborným stanoviskom
potvrdilo správnosť výpočtu výšky nájmu tak, ako boli tieto ustálené Doplnkom č. 1 znaleckého úkonu
č. 18/2014 k znaleckému posudku - znaleckému úkonu č. 21/2013 zo dňa 01. 07. 2014.

39. Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené správne vychádzal pri určení náhrady za užívanie

rodinného domu žalovanou, nad rámec spoluvlastníckeho podielu na ňu pripadajúceho, zo záverov
znaleckého posudku vypracovaného STU, avšak nedôvodne započítal aj náhradu za užívanie garáže
a altánku žalovanou. Okresný súd už v poradí prvom rozhodnutí odpočítal hodnotu altánku a garáže
z hodnoty nájmu za stavby s tým, že altánok a garáž vybudovala výlučne žalovaná a v tomto
rozsahu - v tejto časti náhrady aj konanie zastavil. Už na pojednávaní dňa 19. 09. 2016 v súlade so

zákonným ustanovením § 181 ods. 1 CSP žalobkyňa navrhla, aby súd vydal rozsudok, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu za užívanie nehnuteľností s tým, že čiastočne zobrala návrh
späť, pretože zistila, že v znaleckom posudku je nesprávnosť, keď znalec do nehnuteľností, z ktorých
počítal nájomné, zahrnul aj altánok a garáž. V tomto rozsahu došlo k späťvzatiu žaloby v dotknutej
časti, namiesto pôvodne žalovanej istiny preto žiadala, aby súd zaviazal žalovanú o zaplatenie sumy

9.145,35 € s príslušenstvom a v tomto rozsahu došlo i k späťvzatiu žaloby, na základe čoho došlo k
čiastočnému zastaveniu konania aplikujúc ust. § 145 ods. 2 CSP okresným súdom, a v tomto rozsahu
je rozhodnutie okresného súdu právoplatné. Rozporuplne preto vyznieva rozhodnutie okresného súdu
v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ním priznal žalobkyni náhradu aj za užívanie rodinného domu spolu
s garážou a altánkom, a to napriek tomu, že sa jej žalobkyňa po zastavení konania v tomto rozsahu

nedomáha. Vzhľadom na uvedenú zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu preto odvolací súd pristúpil
do zopakovaní a doplnení dokazovania k výpočtu náhrady za užívanie rodinného domu žalovanou nad
rozsah jej spoluvlastníckeho pomeru v období od 23.11.2007 do 12.12.2010, a to nasledovne:

40. V súlade so znaleckým posudkom STU bola východisková hodnota stavby - garáže, ako aj

altánku pre nájom stanovená na začiatku rozhodného obdobia vo výške 9.498,34 € ( 6 554,04 € +
2 944 €), čo predstavuje 7,7 % z tejto hodnoty rodinného domu ( 123 032,87 €). Keďže za užívanie
garáže a altánku žalobkyni náhrada neprináleží a v tomto rozsahu vzala žalobu späť, odvolací súd od
výšky nájmu stanoveného posudkom STU pripadajúceho na rodinný dom spolu s garážou a altánkom,
odpočítal primerane podiel pripadajúci na garáž a altánok. Nadväzujúc na uvedené potom odvolací súd,

vychádzajúc zo znaleckého posudku STU v znení jeho Doplnku č. 1, určil náhradu za užívanie rodinného
domuzarok2007vovýške258,40€.Kuvedenejsumedospelodvolacísúdnazákladetoho,ženájomné
za stavbu - rodinný dom v zmysle znaleckého posudku predstavuje všeobecná hodnota nájomného vo
výške 4.367,49 €, pričom náhrada je za uvedený rok priznávaná iba za obdobie od 23. 11. do 31. 12.
2007, teda jeden mesiac vo výške 363,95 € mesačne. Za 40 dní ( od 23.11.2007 do 31.12.2007 ) ide

o sumu 40krat 11,96 € ako denné nájomné = 480 €. Suma 258,40 € predstavuje podiel 7/12-in (7/12
zo 480 = 280 - 7,7 %, t. j. 21,56 € = 258,40). Za rok 2008 bola všeobecná hodnota nájmu rodinného
domu určená sumou 4 294,99 €. Náhrada za užívanie rodinného domu žalovanou predstavuje v súlade
so znaleckým posudkom STU sumu 3 964,29 €, čo zodpovedá všeobecnej hodnote nájmu rodinnéhodomu po odpočítaní 7,7 % za garáž a altánok ( 4 294,99 - 330,70 ).Podiel pripadajúci na žalobkyňu
7/12-in zo sumy 3 964,29 potom predstavuje sumu 2.312,50 €. Za rok 2009 predstavuje náhrada za
užívanie rodinného domu v zmysle znaleckého posudku sumu 2.722,45 €, preto výška všeobecného

nájomného - náhrady vo výške 7/12-in zo sumy 2.722,45 € po odpočítaní náhrady za altánok a garáž vo
výške 210,- € ( 7,7%) predstavuje sumu 1.465,60 €. Za rok 2010 predstavuje náhrada za užívanie 7/12-
in rodinného domu sumu 1.300,40 €. Uvedená suma je výsledkom odpočítania zo všeobecnej hodnoty
nájomného za rodinný dom určenej znaleckým posudkom vo výške 2.547,48 € po odpočítaní 19 dní
v mesiaci december v roku 2010 ( mínus 71,25 € ) a po odpočítaní 7,7 %, t. j. 196,20 €, ktorá suma

predstavuje náhradu za garáž a altánok ( 7/12-in z 2 351,30 = 1 371,60 - 71,25 = 1 300,40). Spolu
tak náhrada za užívanie rodinného domu žalovanou nad rámec na ňu pripadajúceho spoluvlastníckeho
podielu, ktorú je povinná poskytnúť žalobkyni ako podielovej spoluvlastníčke v podiele 7/12-in k celku,
predstavuje sumu 5.337,- € ( ako súčet náhrady za rok 2007 - 258,40, za rok 2008 - 2 312,50, za rok
2009 - 1 465,60, za rok 2010 - 1 300,40 ) za obdobie od 23.11.2007 do 12.12.2010.

41. Pokiaľ ide o užívanie spoločných pozemkov žalovanou, ktoré sú vedené na liste vlastníctva č.
XXX pre k. ú. G. V., ide o pozemky registra „C“ : parcelu č. XXX/X o výmere XXX m2, zastavaná
plocha a nádvorie, na ktorej je postavený rodinný dom, parcelu č. XXX/X o výmere XX m2, zastavaná
plocha a nádvorie, na ktorej je postavená garáž, parcelu č. XXX/X o výmere XXXX m2 vedenú ako
záhrada, parcelu č. XXX/X o výmere XXX m2 vedenú ako záhrada, parcelu č. XXX/XX o výmere XX

m2 vedenú ako vodná plocha, kde ústi žľab na odvod zrážkovej vody, parcelu č. XXX/XX o výmere
XXX m2 vedenú ako zastavaná plocha a nádvorie, kde v tejto časti ide o tzv. spoločný dvor, na ktorom
je postavený altánok. V podielovom spoluvlastníctve bol až do zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva aj pozemok vedený na LV č. XXX pre k.ú. G. V., a to parcela U. č. XXX o výmere
XXX m2 - vedená ako orná pôda. V prípade týchto pozemkov žalovaná vystupovala až do zrušenia a

vyporiadania nehnuteľností ako podielová spoluvlastníčka v podiele 5/12-in a žalobkyňa v podiele 5/12-
in. Okresný súd vo vzťahu k pozemkom, ktoré sa nenachádzajú pod stavbami vo výlučnom užívaní
žalovanou v rozhodnom období ( parc. M. č. XXX/X, XXX/X, a parc. U. XXX ) dospel k správnemu
skutkovému a právnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tomto rozsahu o nároku
na zaplatenie náhrady za „nadužívanie“ pozemkov žalovanou, v časti týkajúcej sa užívania záhrad

a priľahlých pozemkov nachádzajúcich sa okolo stavieb. Odvolací súd aj vzhľadom na dokazovanie
vykonané okresným súdom a po jeho doplnení a zopakovaní na pojednávaní dňa 10.12.2020 ( závery
z ohliadky na mieste samom, ako aj výpovede svedkov, najmä svedka A.. E. R., ktorú spochybňovala v
odvolacom konaní žalobkyňa ) dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že pozemky a to
konkrétne parcelu M. č. XXX/X a parcelu M. č. XXX/X vedené ako záhrady ( spolu o výmere XXXX m2 ),

užívala žalovaná nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12-in. Zo svedeckých výpovedí ako i
ohliadky samej vyplýva, že žalovaná užívala len časť tejto záhrady, a na tomto skutkovom a právnom
záverenemeníničaniskutočnosť,žekohliadkevykonanejsúdomnamiestesamomdošloažpotom,ako
bolo podielové spoluvlastníctvo strán sporu zrušené a vyporiadané. Naopak, je možné predpokladať, že
ak žalovaná aj po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlatníctva pozemky v rozsahu pripadajúcom

na záhrady neužíva nad rozsah svojho pôvodne určeného spoluvlastnícke podielu, potom ani pred
týmto zrušením záhrady vo väčšom rozsahu neužívala. V tejto súvislosti totiž odvolací súd poukazuje
i na svoje skoršie zrušujúce uznesenie, v ktorom výslovne uviedol, že nárok na finančnú náhradu
nevznikávprípade,akspoluvlastník(žalovaná)užívalenčasťveci(parcely)vrozsahuneprevyšujúcom
jeho spoluvlastnícky podiel, preto v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež

podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/184/2010 vyplýva, že dôvod , pre ktorý tento spoluvlastník prípadne
spoločnú vec neužíva, nie je právne významný. Len v takomto prípade sa totiž spoluvlastník užívajúci
spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo
väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. To, že by žalovaná užívala záhrady o výmere viac ako XXXX

m2 nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu ( cca XXX m2) však v konaní nebolo preukázané
a v tomto rozsahu odkazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bode 14. Je
nutné zdôrazniť, že nie je rozhodujúce, či tento stav vyplýval z dohody spoluvlastníkov, z rozhodnutia
väčšinovéhospoluvlastníka,alebočiišlolenostavfaktický.Prinárokunanáhraduuplatnenúpodielovým
spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne

nie sú rozhodujúce totiž dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci ale to, že
spoluvlastník vec užíva nad rozsah a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia z užívania
vylúčenému spoluvlastníkovi neposkytuje, čo by však neplatilo len v tom prípade, ak by sa spoluvlastníci
dohodli, že náhrada sa poskytovať nemá.42. Nedôvodnou je námietka žalobkyne, že v prejednávanom prípade je rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/184/2010 neaplikovateľné. To, že v tam uvedenom

prípade bola časť spoločnej veci užívaná aj treťou osobou nič nemení na jeho právnych záveroch
vo vzťahu spoluvlastníkov spoločnej veci navzájom. Rozhodnutie vychádzalo z právneho záveru
dovolacieho súdu, ktorý sa zaoberal aj vzťahom spoluvlastníkov navzájom, teda nie vo vzťahu k tretej
osobe, a výslovne uviedol, že : „Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho

nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi)
nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah
spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než
zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov

(okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z
rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná
vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi
nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v
rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému

spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to
užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej
časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej

časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.“

43. Okresný súd však nedôsledne nerozlíšil, že pozemky nachádzajúce sa pod stavbami, ktoré žalovaná
užívala v celom rozsahu, teda nad rámec na ňu pripadajúceho spoluvlastníckeho podielu, bez pochýb
užívala tiež v celom rozsahu. Je v rozpore s princípmi formálnej logiky, aby žalovaná neužívala pozemky

podstavbamiaspoločnýdvorsprístupňujúcivchoddorodinnéhodomu,garážeajaltánka,aktietostavby
užívala výlučne ona a ako už vyššie ustálil okresný aj odvolací súd tieto stavby: rodinný dom, garáž aj
altánok užívala žalovaná v celom rozsahu. Odvolací súd uvedený nesprávny skutkový a právny záver
okresného súdu vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa pod stavbami a spoločný dvor posúdil ako
pozemky, ktoré žalovaná užívala v celom rozsahu, nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu k nim ( 5/12-

in ), odstránil a vzhľadom na záver o čiastočnom nároku žalobkyne vo vzťahu k pozemkom pod stavbami
a spoločný dvor priznal žalobkyni náhradu za ich užívanie v období od 23.11.2007 do 12.12.2010 v
súlade so závermi znaleckého posudku STU vo vzťahu k týmto pozemkom ( parcely registra „C“ : č.
XXX/X - pozemok pod rodinným domom, č. XXX/X - parcela pod garážou, č. XXX/XX ako parcela na
ktorej je žľab vyúsťujúci z rodinného domu a č. XXX/XX - spoločný dvor, na ktorej je postavený altánok)

spolu vo výške 181,- €. Celková suma predstavuje súčet súm za jednotlivé roky nasledovne :
- rok 2007 - 8,80 € ; ako podiel 5/12-in zo sumy 194,80 nájomné za rok, čo predstavuje mesačne 81,20
€, denne 0,22 €. Za obdobie od 23.11.2007 do 31.12.2007 ( 40 dní užívania v roku 2007 ) ide o sumu
0,22 krát 40 = 8,80;
- rok 2008 - 77,30 €; ako podiel 5/12-in zo sumy 185,50 nájomné za rok,

- rok 2009 - 48,60 €; ako podiel 5/12-in zo sumy 116,73 € nájomné za rok
- rok 2010 - 46,30 €; ako podiel 5/12-in zo sumy 121,30 € nájomné za rok ( 50,54 ) , po odpočítaní
obdobia po zrušení podielového spoluvlastníctva dňa 12.12.2010 vo výške 4,24 €.

44. Odvolací súd považoval nárok žalobkyne za daný že čo do rozsahu sumy 5.518,- €, ktorá suma

zodpovedá náhrade za užívanie rodinného domu, a to vo výške 5.337,- € (ako súčet náhrady za roky
2007 až 2010: 258,40 € + 2.312,50 € + 1.465,60 € + 1.300,40 € a z náhrady za užívanie pozemkov, spolu
vo výške 181 €. Túto náhradu priznal odvolací súd spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne od 30. mája 2019 z priznanej sumy, od ktorého času si žalobkyňa úrok z omeškania
uplatnila, a to až do zaplatenia v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa

dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto si žalobkyňa dôvodne v konaní uplatnila aj úrok
z omeškania za obdobie od 30. mája 2009, ktorý bol súdom vyčíslený v súlade s § 3 ods. 1 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. účinného v čase, kedy sa žalobkyňa dostala do omeškania,
teda výška predstavovala v dotknutom období 9 %. Ak okresný súd v tomto rozsahu úrok z omeškaniaod 30.05.2009 nepriznal, jeho rozhodnutie je v tomto rozsahu zmätočné, keďže žalobkyňa svoj nárok na
príslušenstvo riadne uplatnila, domáhala sa ho vo výške 9 % ročne v súlade s platnou právnou úpravou,
nebol dôvod ho nepriznať. Pokiaľ bolo konanie o úroku z omeškania v časti 29,20 € za obdobie od

30.05.2009 do 13.12.2010 zastavené rozsudkom okresného súdu v poradí prvom, a v tomto rozsahu
nadobudlo právoplatnosť, išlo o zastavenie konania o úroku z omeškania len vo vzťahu k istine 406,19
€, v ktorom rozsahu vzala žalobkyňa žalobu čiastočne späť.

45. S poukazom na zhora uvedené skutkové a právne závery, odvolací súd v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol ako nedôvodnú. Nemohol prihliadať na námietku žalobkyne, aby súd prihliadal na výpovede
žalovanej a celkovo na konanie vedené na Okresnom súde Zvolen, sp. zn. č. k. 15C/262/04 o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, či na konanie vedené pred Okresným súdom Zvolen, č.k.
13C/172/2004, ak namietala, že sa okresný súd s obsahom uvedených konaní neoboznámil. Aj po
doplnení a zopakovaní dokazovania je však nutné uviesť, že výpovede žalovanej v iných konaniach
( sp. zn.13C/172/2004, 15C/262/2004 ) je nutné ponímať aj s jej snahou upraviť práva a povinnosti strán

sporu ako spoluvlastníčok do budúcna, a jej vôlu nehnuteľnosti v ich podielovom spoluvlastníctve úžívať
do budúcna tak, aby nezhody medzi nimi nevznikali a vzťahy boli do budúcna upravené. Iné predpoklady
uplatnenia nároku sú v konaní o určenie a zaplatenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu
a iné v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde ide o úpravu vzťahov
do budúcna, a účelom tohto vyporiadania bolo účelné užívanie nehnuteľností len jednou zo strán

sporu. Narozdiel pri určení náhrady, čo je predmetom tohto konania, sa skúma, či žalovaná fakticky
užívala rodinný dom a pozemky avšak len nad rozsah na ňu pripadajúceho podielu. Účel žalobkyňou
označených konaní a v nich učinených výpovedí žalovanou, nemožno bez posúdenia predmetu každého
konania zvlášť prelínať a vytrhnúť z kontextu jej prejavenej vôle.

46. Pokiaľ ide o v poradí prvý výrok napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorým konanie o nároku
žalobkynezaobdobieod13.10.2006do22.11.2007zastavil,vtomtorozsahuodvolacísúdspoukazom
na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Odvolací súd
odkazuje na svoje odôvodnenie v zrušujúcom uznesení a poukazuje opätovne na predmet a rozsah
dovolacieho konania vedeného pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/43/2008 vo

vzťahu ku konaniu vedenom na Okresnom súde Zvolen, sp. zn. 13C/172/2004.

47. Z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/172/2004 nepochybne vyplýva, že rozsudkom
Okresného súdu Zvolen zo dňa 22. 11. 2007 bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku žalobkyne proti
žalovanej za obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007 z titulu bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v č. k. 14Co/69/2008 zo dňa 16. 09. 2008 bolo rozhodnuté tak,
že v časti rozsudku, v ktorej okresný súd návrh žalobkyne zamietol, rozsudok potvrdil a v časti, v
ktorej okresný súd žalobkyni vyhovel, tento rozsudok zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Teda
odvolací súd zamietol aj výrok, ktorým okresný súd rozhodol tak, že žalovaná je oprávnená užívať
rodinný dom a súčasne odvolací súd zamietol žalobu žalobkyne aj v tej časti, v ktorej okresný súd

priznal žalobkyni náhradu za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007. Aj
z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 13C/172/2004-162 zo dňa 22.11.2007 (strana
9, odsek prvý) vyplýva, že súd zaviazal žalovanú na zaplatenie vyššie uvádzanej sumy s tým, že
poukazuje na to, že rozsudok bol vydaný ku dňu 22. 11. 2007 a v predmetnom prípade bolo možné
rozhodnúť o bezdôvodnom obohatení len za predchádzajúce obdobie, teda nebolo možné rozhodnúť

o bezdôvodnom obohatení do budúcna tak, ako sa toho domáhala žalobkyňa, preto v tejto časti súd v
prevyšujúcej časti návrh zamietol. Okresný súd preto o nároku žalobkyne rozhodol odo dňa 01. 04. 2004
až do 22. 11. 2007 (kedy bol tento rozsudok vyhlásený). Proti uvedenému rozsudku okresného súdu
podali odvolanie všetci účastníci konania s tým, že v časti, v ktorej súd rozhodol o nároku žalobkyne
na zaplatenie sumy 86.965,20 Sk v pôvodne platnej mene, a to za obdobie od 01. 12. 2004 do 22.

11. 2007 zmenil tak, že návrh zamietol. Nie je v tomto prípade podstatné, na základe akého dôvodu
k zmene rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobkyne voči žalovanej za obdobie od 01. 12. 2004 do
22. 11. 2007 došlo, nakoľko i prípadná zmena kvalifikácie nároku uplatneného žalobou nie je pre súd
záväzná. Súd nie je viazaný právnym posúdením veci účastníkmi (stranami), nakoľko súdu prislúcha
právne hodnotenie súdnej veci a je jeho povinnosťou posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení. Žalobkyňa v konaní a v samotnej žalobe vyvodzovala svoj nárok na požadované peňažné
plnenie ňou opísaným skutkovým stavom, podstatou ktorého bolo, že žalovaná užíva spoločnú vec nad
rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Uvedeným skutkovým vymedzením žalobkyňa splnila povinnosť
opísať v žalobe rozhodujúce skutočnosti a nebola povinná skutkový rámec veci právne vyhodnotiť azdôvodniť, lebo je vždy vecou súdu, aby podal právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku. Krajský
súd v Banskej Bystrici č. k. 14Co/69/2008 rozsudkom zo dňa 16. 09. 2008 preto o nároku žalobkyne za
obdobie od 01. 12. 2004 do 22. 11. 2007 rozhodol tak, že v tomto rozsahu nárok žalobkyne zamietol.

Ak aj žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu (14Co/69/2008 zo dňa 16. 09. 2008)
dovolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cdo/43/2009 výslovne uviedol, že v dovolaním napadnutej
časti v sume 54.619,80 Sk v pôvodne platnej mene vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie, pričom išlo
o obdobie žalobkyňou dovolaním napadnuté, a to od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006, ktorá skutočnosť
je konštatovaná aj na strane 3 uznesenia dovolacieho súdu. Aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 2Cdo/43/2002-295 zo dňa 17. 12. 2009 vyplýva, že dovolanie bolo podané v časti, v ktorej nebola
žalobkyni 1/ priznaná náhrada za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovanou v období od 01. 12.
2004 do 13. 10. 2006. V uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/55/2010-321 zo dňa 29.
06. 2010 odvolací súd konštatoval, že predmetom odvolacieho konania, a teda konania vôbec, je suma
54.619,80 Sk v pôvodne platnej mene, ktorá predstavuje náhradu za užívanie nehnuteľností, ktorá je v
podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovanej, a to za obdobie od podania návrhu v tejto veci, t. j.

od decembra 2004 do 13. 10. 2006 tak, ako bol tento nárok vymedzený podaným dovolaním.

48. Konanie o nároku žalobkyne voči žalovanej za obdobie od 13. 10. 2006 do 22. 11. 2007, či už
titulom užívania spoločnej veci žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu alebo z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia bol Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 16. 09. 2008 (č. k. 14Co/69/2008)

zamietnutý, toto obdobie dovolaním žalobkyne napadnuté nebolo a dovolací súd teda ani o tejto časti
zamietnutého nároku rozhodnúť nemohol. Okresný súd preto po zrušení a vrátení veci bude rozhodovať
o uplatnenom nároku žalobkyne len za obdobie od 23. 11. 2007 do 12. 12. 2010 (nakoľko dňom 13.
12. 2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/292/2004 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/217/2010 vo veci zrušenia spoluvlastníctva). Z

rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je tomuto taktiež známe rozhodnutie Okresného súdu Zvolen
vo veci sp. zn. 13C/172/2004, a to rozsudok zo dňa 12. 12. 2016 (č. l. 592), ktorým bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.813,02 € s príslušenstvom (v pôvodne platnej mene
suma 54.619,80 Sk), keď v danom konaní mal súd za preukázané, že v rozhodujúcom čase, t. j. od
01. 12. 2004 do 13. 10. 2006 boli strany podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, a to rodinného

domu a pozemkov, ako aj to, že predmetné nehnuteľnosti užívala žalovaná, ktorá náhradu vo forme
peňažného plnenia žalobkyni neposkytla. Okresný súd v uvedenej veci uzavrel, že žalobkyňa má nárok
voči žalovanej za to, že neužívala spoločnú vec (rodinný dom) v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu, a to v období od 01. 12. 2004 do 13. 10. 2006, t. j. za 682 dní. Rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 13Co/123/2017-653 zo dňa 18. 07. 2017 vyplynulo, že rozsudok okresného

súdu v uvedenej veci bol v celom rozsahu potvrdený a odvolací súd konštatoval aj správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). Z dôvodov uvedených
v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (13Co/123/2017-653 zo dňa 18. 07. 2017) nepochybne
vyplýva, že žalobkyňou uplatnená výška náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej
nehnuteľnosti za uplatnené obdobie voči žalovanej bola uplatnená dôvodne, čo do výšky 1.813,02 €,

ktorá ostala predmetom sporu po tom, čo ostalo právoplatné pôvodné rozhodnutie okresného súdu
v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu zamietol, ktorý výrok v odvolacom konaní odvolací súd potvrdil a
nebol už teda predmetom konania po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Okresný súd v tejto
prejednávanej veci rozhodol vecne správne, ak konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13. 10. 2006
do 22. 11. 2007 zastavil pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

49. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

50. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

51. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

52. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
Nakoľko odvolací súd pristúpil k zmene rozhodnutia okresného súdu, zároveň rozhodol aj o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trovkonania. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 9.
794,59 €. Odvolacím súdom došlo k zmene rozhodnutia okresného súdu tak, že žalobkyni bola priznaná
sumy 5 518 €, a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyňa tak bola úspešnou v rozsahu 5 518 € a neúspešná

vrozsahu4276€.Nemožnovšakopomenúť,ževporadíprvýmrozsudkomokresnýsúdzastavilkonanie
čo do sumy 406,19 € s prísl. pre čiastočné späťvzatie žaloby v tomto rozsahu. Ak žalobkyňa vzala žalobu
čiastočne späť, procesne zavinila zastavenie konania, v dôsledku čoho možno v tomto rozsahu hovoriť o
jejneúspechu(§256ods.1CSP).Ikeďvtomtorozsahunadobudlorozhodnutieočiastočnomzastavení
konania právoplatnosť je nutné v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí zohľadniť aj uvedený výsledok

konania. Žalobkyňa tak bola úspešnou v rozsahu 5 518 € a neúspešná v rozsahu 4 276 € a sumy 406,19
€ , čo predstavuje úspech 52% a neúspech 48%. Pomer úspechu a neúspechu predstavuje 4 %, čo
možno posúdiť ako pomerne rovnaký úspech a neúspech u žalobkyne ako aj u žalovanej, a v zmysle
súdnej praxe je ustálené rozhodnúť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Uvedené
závery sa vzťahujú aj na odvolacie konanie, ak ani v ňom nebola žiadna zo strán plne úspešnou.

53. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).