Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 6, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/79/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319010653
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2319010653.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Kataríny
Batisovej a JUDr. Martina Žovinca, v trestnej veci obžalovaného PhDr. W. A., nar. XX. D. XXXX v S.,
trvalé bydlisko G. XXXX/XX, B., pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 27. januára 2020, č. k.
1T/59/2019-190, na verejnom zasadnutí konanom 6. mája 2021 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa
obžalovaný PhDr. W. A. nar. XX. D. XXXX v S., trvalé bydlisko G. XXXX/XX, B.,
o d s u d z u j e
podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, na trest odňatia slobody
vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá
a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba na 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 27. januára 2020, č. k. 1T/59/2019-190, uznal
obžalovaného za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, že
v období od júna 2017 do marca 2018 v herni CENTRUM na Fučíkovej 371, Sládkovičovo, ako

konateľ spoločnosti Pedan s.r.o., IČO: 47 381 744, ktorá uvedenú herňu prevádzkovala, si neoprávnene
ponechal na nezistený účel časť finančnej hotovosti z tržieb, ktorými disponoval na základe mandátnej
zmluvy zo dňa 05.11.2013 medzi mandantom SLOV-MATIC, spol. s r.o. a mandatárom Pedan s.r.o. o
zabezpečovaní činnosti umožňujúcej hráčom zúčastniť sa na videohrách na videotermináloch, ktorých
držiteľom bol mandant, a to v júni 2017 si ponechal sumu 9 075,25 €, v júli 2017 sumu 5 113,83 €, v
auguste 2017 sumu 6 573,37 €, v septembri 2017 sumu 10 501,80 €, v októbri 2017 sumu 1 059,24 €, v
novembri 2017 sumu 5 783,81 €, v decembri 2017 sumu 8 403,71 €, v januári 2018 sumu 6 892,51 €, vo

februári 2018 sumu 7 613,58 € a v marci 2018 sumu 1 456,40 €, čím poškodenému SLOV-MATIC, spol.
s r.o., IČO: 17 314 712, po započítaní zmluvnej odmeny spôsobil škodu v celkovej výške 13 321,01 €.
Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 213 ods. 2 Tr. zák. na nepodmienečný trest odňatia slobody vo
výmere 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal

preukázané, že spoločnosť SLOV-MATIC (ďalej aj ako poškodený) ako mandant bol oprávneným
držiteľom videoterminálov, a tým aj peňazí do nich vložených, pričom obžalovaný ako mandatár bol
povinný zabezpečiť odvody týchto peňazí na účet mandanta, za čo mu patrila zmluvná odmena.Z predložených mesačných hárkov mal okresný súd za preukázané, že bol spôsobený v skutkovej
vete uvedený rozdiel medzi tržbami a odvodmi. Napriek tvrdeniam obžalovaného súd nevidel dôvod
pravdivosťtýchtohárkovspochybňovať,keďžeboli podpísanézaobezmluvnéstrany-jebezpredmetné,

či ich za mandatára podpísal obžalovaný alebo ním poverená osoba (bod 3.5 zmluvy), ešte k tomu
keď tá osoba je jeho družka. Okresný súd sa nezaoberal špekuláciami obhajoby o chybe či manipulácii
počítadiel, keďže zostali iba v rovine špekulácii, bez akýchkoľvek dôkazov hoc i tým, že by obžalovaný
kedykoľvek v priebehu trvania zmluvného vzťahu takéto niečo namietal. Z výpovedí svedkov W. a Z.
bolo jednoznačne preukázané, že to bol práve obžalovaný, kto si tieto peniaze ponechal pre seba a

neodviedol,keďimtosámpririešenívzniknutejsituácieuviedol.Tvrdeniaobhajoby,žetiepeniazemohol
zobrať z automatov ktokoľvek iný zostávajú podľa okresného súdu taktiež v rovine špekulácii, keď bolo
preukázané, že technici nemajú prístup k peniazom, svedok W. nemá na takéto konanie motív, a ani
podielu iného personálu nič nenasvedčuje. Obrane obžalovaného o tom, že on žiadne peniaze nezobral,
ďalej odporuje druhá línia jeho obrany, že (aj keby tie peniaze zobral?) mu poškodený dlhuje peniaze
za prerobenie priestorov a za vstupný kapitál, teda došlo z jeho strany k akémusi započítaniu. V konaní

však nebola preukázaná existencia žiadnej dohody medzi obžalovaným a poškodeným, podľa ktorej
mal poškodený platiť nejaké iné peniaze ako zmluvnú odmenu. Ani zo žiadnych právnych predpisov
nevyplýva, akým titulom by sa mal poskytovateľ hracích automatov podieľať na prerobení priestorov vo
vlastníctve obžalovaného. Výšku škody súd určil ako rozdiel neodvedených peňazí a zmluvnej odmeny,
hoci sa núkal podľa okresného súdu aj výklad, že škoda zodpovedá čisto prisvojeným peniazom.

Okresný súd odmietol vykonať obhajobou navrhnutý výsluch technikov A. a N. a pracovníčky prevádzky
W., keďže skutkový stav mal dostatočne preukázaný už vykonanými dôkazmi a z ničoho nevyplývalo,
že by pri skutku boli prítomní.
Výrok o treste okresný súd odôvodnil tým, že obžalovanému za súdený čin mohol uložiť trest odňatia
slobody v zákonnej sadzbe od 1 roka do 5 rokov, že u obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce, ale ani

priťažujúce okolnosti, že vzhľadom na postoj obžalovaného, ktorý vinu vytrvalo odmietal a bol vnútorne
presvedčený o tom, že mal na tie spreneverené peniaze nárok, nevidel okresný súd priestor na uloženie
alternatívneho trestu ani podmienečného trestu odňatia slobody, a to aj s ohľadom na osobnostné
predpoklady páchateľa podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., preto mu uložil trest odňatia slobody vo
výmere 1 rok a 6 mesiacov a na jeho výkon ho zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, keďže

obžalovaný nebol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia
slobody za úmyselný trestný čin.

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len
prokurátor) vzdal práva na podanie odvolania, no obžalovaný zahlásil do zápisnice odvolanie.

Podané odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Jána Foltána písomným podaním
doručeným okresnému súdu 10. júna 2020, v ktorom uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom
nestotožňuje. Poukázal na svedecké výpovede svedkov L. F., A. T., Ing. M. W. a A. Z., ktoré po obsahovej
stránke v texte rozviedol.
Zo svedeckej výpovede L. F. na hlavnom pojednávaní z 30. septembra 2019 podľa neho vyplýva,

že:,,PracujemnatommiesteakozamestnanecSlov-Maticu,mojouúlohoujeobsluhovaťstrojeajbar.Do
automatov som mala prístup a z automatov sme vyberali peniaze -2 krát týždenne pri inventúre, keď sme
sa menili s kolegyňou. Okrem mňa tam mala prístup do automatov aj pani T. aj pán W.. Herňa začínala
najprv s menej automatmi, naposledy už mala 12 automatov. Výhry sme vyplácali zo sumy asi 2000,-
Eur, ktorá pochádzala možno z tržieb, možno z inventúry, sa vybrala z automatov, neviem sa k tomu

vyjadrovať, proste to boli peniaze na to určené, ktoré sa každý deň dopĺňali. Neviem kto tam tieto peniaze
dával, nikdy som pri tom nebola, neviem či to bol pán A. alebo pán W.. Neviem, či sa pri inventúre, ktorú
som robila ja s kolegyňou zistili nejaké schodky. Do automatov som mala prístup ja s kolegyňou T., pán
W. a servisák, o iných ľuďoch neviem. Od kedy mal kľúče pán W. sa stroje otvárali častejšie, aby sa z
nich vybrali peniaze na vyplácanie výhier. Pri mesačných inventúrach dával obžalovaný hotovosť pánovi

W.. Neviem odkiaľ pochádzala táto hotovosť.“
Zo svedeckej výpovede A. T. na hlavnom pojednávaní 30. septembra 2019 vyplýva, že: ,,Automaty
otvárali okrem mňa a kolegyne F., technik a obžalovaný. Výhry do 5000 € sa vyplácali v hotovosti na
mieste, v prípade, že nebola k dispozícií hotovosť na vyplatenie tejto výhry, som volala pánovi W., ktorý
buď došiel a keď nebo1 ochotný dôjsť, tak sa výherca dostavil po výhru na druhý deň. Nepamätám, si

či som niekedy výhercu vyplatila tak, že som vybrala peniaze priamo z automatu.“
Na otázky obhajcu svedok odpovedal: ,,Kľúče od strojov sa nachádzali v zadnom sklade v takej taške.
Tento sklad bol zamknutý a kľúče boli schované v šuplíku. Stroje chodili opravovať technici tak často
ako bolo treba keď sa pokazili. Hotovosť v strojoch sme po oprave nekontrolovali.“Naotázkyobžalovanéhosvedokodpovedal:,,Zriedkakedysaotváralistrojeajpočasprevádzky,myslím,
že keď nastala tá situácia, že nebolo dosť peňazí na vyplatenie výhry.“
Zo svedeckej výpovede Ing. M. W. na hlavnom pojednávaní 9. decembra 2019 vyplýva, že: ,,S

obžalovaným spolupracujeme asi od roku 2013, oslovil ma, že chce otvoriť herňu s automatmi v
Sládkovičove. To sme aj od 01.01.2014 spustili, spočiatku, bola spolupráca výborná, obžalovaný bol
nápomocnýapodávalnadštandardnéodvody,týmpádomajznašestranymubolovychádzanévústrety,
čo sa týka servisu a reklamných vecí. Problémy začali v júli 2017 keď z nejakého dôvodu nesedeli
odovzdané peniaze s výkazmi, ktoré som si nahral z automatov do notebooku, chýbalo vtedy asi 9000 €,

keď bol s tým obžalovaný konfrontovaný povedal, že tie peniaze nemá lebo potreboval na rekonštrukciu,
viem, že sa ta opravovala kotolňa a priestory sa maľovali, no s týmto firma nemá nič spoločné a sú to
jeho náklady.“
Obžalovaný poukázal aj na to, že v roku 2017 mu Ing. M. W. oznámil, že zákon vyžaduje zvýšenie počtu
automatov na 12, na čo obžalovaný nemal aktuálne kapacitu, čo sa týka priestoru. Keďže bolo potrebné
jeho priestory v tejto nadväznosti rozšíriť uzavrel s Ing. M. W. ústnu dohodu, že sa to vykoná na ich

náklady. Rozšírenie ho stálo 15 000 eur, keďže bolo treba kúpiť alarm, odsávanie, bezpečnostné dvere
aj okná. Následne obžalovaný poslal predbežnú faktúru Ing. M. W., ale poškodený mu nič nezaplatil.
Tvrdenie okresného súdu, že dohoda medzi obžalovaným a poškodeným neexistuje je v tejto rovine
nereálna, nakoľko táto dohoda musela existovať medzi obžalovaným a poškodeným, keďže to potvrdil
aj svedok A. Z. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní realizovanej 27. januára 2020, keď svedok

uviedol, že „Prerábka Vám nebola preplatená zo Slov-maticu preto, že ste ju dostatočne nevydokladoval
ataktiežpredchádzajúcadohodaneboladostatočneurčitá,žeakýmspôsobomsamánatompoškodený
podieľať a čo všetko sa má robiť.“
Odôvodnenie rozsudku považuje obhajoba za nedostatočné, lebo okresný súd sa v nedostatočnej miere
zaoberal argumentmi obhajoby, ale aj ostatnými okolnosťami významnými pre rozhodnutie v merite tejto

veci, na ktoré poukázal v tomto odvolaní. Je toho názoru, že napádaný rozsudok nie je založený na
náležite zistenom skutkovom stave, ako to vyžadujú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.
Ďalejobžalovanýnamietal,že27.januára2020nahlavnompojednávanínavrhol výsluchzamestnancov
prevádzky, a to L. W., ktorá dôkladne poznala režim, ako to fungovalo v predmetnej prevádzke a tiež
aj prístup pána Ing. M. W. k peniazom. Ďalej navrhol aj výsluch ďalších dvoch svedkov A. a N., išlo o

technikov strojov, ktorí by vedeli objasniť skutočnosť, akým spôsobom sa vyberali peniaze a kto mal k
ním prístup. Napadnutý rozsudok preto považuje za predčasný.
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, obžalovaný uviedol, že na vyvodenie trestnej zodpovednosti za
trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zák. nestačí len zistenie, že mu boli zverené peňažné prostriedky
a ich neodvedením v súlade s mandátnou zmluvou bola spôsobená poškodenému škoda vo výške

15 494,44 €, lebo znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu vyžadujú, aby si ako páchateľ
zverené cudzie veci dané mu do dispozície prisvojil úmyselne. Vyžaduje sa teda úmyselná forma
zavinenia, ktoré ale podľa jeho názoru dosiaľ vykonaným dokazovaním preukázaná nebola.
Ďalej obžalovaný vytýkal, že zápisnica o hlavnom pojednávaní z 27. januára 2020, na ktorej bol aj
vyhlásený rozsudok je do súčasnej doby neúplná, nakoľko nebola doplnená v časti záverečnej reči

obhajcu obžalovaného. Na mieste záverečnej reči sa v skratke uvádza len toľko, že: „dopíše sa zo
zvukového záznamu.“
Výrok o treste obžalovaný vytýkal, že je neprimerane prísny. Nestotožňuje sa s úvahou súdu, že jeho
postoj má zakladať dôvod na uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Okresný súd vôbec
nezohľadnil, že on v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu

odňatiaslobody.Vtejtosúvislostipoukázalajnato,žežijevspoločnejdomácnostisdružkouamaloletým
synom, že družka pracuje na tri zmeny, že jeho matka je liečená a dispenzarizovaná internistom aj
kardiológom - pre ICHS s AP- CC III. stp. primárnej koronárnej intervencii (viď. lekárska správa- Nález
- od MUDr. S. A.), pričom nepodmienečný trest by predstavoval značný zásah do jeho života, ako aj do
života jeho najbližšej rodiny.

V ďalšej časti odvolania obžalovaný namietal, že okresný súd nerozhodol o nároku na náhradu škodu
napriek tomu, že si ju poškodený uplatnil riadna a včas, čo samotný okresný súd skonštatoval.
V konečnom návrhu obžalovaný žiadal, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
e) Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.) napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr.
por. vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal rozhodol.

Prokurátor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Spisový materiál bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) riadne predložený na rozhodnutie
20. júla 2020.Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia
najskôr na 7. januára 2021, potom na 4. marca 2021, ktoré však boli zrušené vzhľadom na opatrenia
prijaté v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Následne bol termín

verejného zasadnutia určený na 6. mája 2021, na ktorý sa dostavili prokurátor a obhajca obžalovaného
JUDr. Ján Foltán. Verejné zasadnutie sa konalo v neprítomnosti obžalovaného, ktorý s týmto postupom
výslovne súhlasil. Verejné zasadnutie sa konalo aj neprítomnosti poškodeného, ktorý sa napriek
riadnemu upovedomeniu na verejné zasadnutie nedostavil.
Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho na verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko v tomto smere

žiadne návrhy neboli.
Prokurátor v konečnom návrhu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný,
preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Obhajca
obžalovaného JUDr. Ján Foltán sa pridržal písomne podaného odvolania a dôvodov v ňou uvedených.
Tiež poukázal na fakt, že prokurátor na hlavnom pojednávaní v záverečnej reči navrhol uložiť
obžalovanému iba podmienečný trest a rozhodnúť o náhrade škody, preto navrhol, aby krajský súd

napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a sám rozhodol tak, že obžalovanému uloží primeraný
podmienečný trest, eventuálne s povinnosťou náhrady škody.
Podľa § 315 Tr. por. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti
rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou

neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré
v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je
prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba - obžalovaný,
proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal
postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by
krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.

K výroku o vine
Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, obžalovaný v odvolaní namietal len fakt,
že v zápisnici z hlavného pojednávania z 27. januára 2020 nebola prepísaná záverečná reč jeho
obhajcu. Podľa krajského súdu síce ide o chybu, no táto je jednak odstrániteľná, no predovšetkým sa
na zákonnosti konania ako celku nijako neprejavila. Podstatné totiž z pohľadu zachovania obhajobných

práv obžalovaného je, že okresný súd priestor na záverečné reči stranám riadne poskytol v poradí
predpokladanom Trestným poriadkom, pričom obžalovaný mal na záver právo posledného slova, ktoré
aj využil. Okresný súd sa teda odobral na záverečnú poradu pod vplyvom prednesených záverečných
rečí a posledného slova obžalovaného.
Iné chyby konania obžalovaný v odvolaní nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také

chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Pokiaľ ide o napadnutý výrok o vine, krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd vykonal
všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Vykonané dôkazy následne v súlade
s ust. § 2 ods. 12 Tr. por. vyhodnotil individuálne, ako aj v ich súhrne a dospel k správnemu záveru
o vine obžalovaného. O správnosti a úplnosti skutkových zistení, ako aj o vine obžalovaného nemal

ani krajský súd žiadne pochybnosti. V odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Tr.
por. následne okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a rozviedol právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä
ak si navzájom odporovali. Zdôvodnil aj to, prečo odmietol vykonať obžalovaným navrhnuté dôkazy vpodobe výsluchov svedkov A., N. a W.. Rovnako sa okresný súd venoval aj obhajobným námietkam
obžalovaného, na ktoré poskytol odpovede. Krajský súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku
stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje bez potreby vecne správne argumenty opakovať.

Pokiaľ ide o kľúčovú odvolaciu námietku obžalovaného, že mu vina riadne nebola preukázaná, táto
je nedôvodná. Aj krajský súd je toho názoru, že vina obžalovaného bola vykonaným dokazovaním
preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, keďže zo spáchania skutku ho priamo a kontinuálne (od
začiatku trestného stíhania) usvedčujú svedkovia M. W. a A. Z., o ktorých dôveryhodnosti nemal ani
krajský súd žiadne pochybnosti.

Svedok M. W. vo výpovedi jasne uviedol, že tržby mu odovzdával obžalovaný, tak raz za rok sa možno
stalo, že mu tržby dala L. F.. Svedok tiež uviedol, že obžalovanému schodky (ďalej tiež manká) pri
stretnutiach opakovane vytýkal, upozorňoval ho, že manká treba doplatiť, dohodol s ním splátkový
kalendár na dlh, ktorý obžalovaný ignoroval, následne to svedok na jeseň 2017 oznámil nadriadenému
A. Z., ktorý mal s obžalovaným ďalší pohovor a navrhol mu ďalší splátkový kalendár, pričom obžalovaný
svedkovi k príčine schodkov uviedol, že peniaze potreboval na prerobenie herne, ako aj na živobytie.

Svedok M. W. ďalej uviedol, že obžalovanému zobral obslužné kľúče, ktorým sa dalo dostať k hotovosti
vo videotermináloch až dňa 1.2.2018 z dôvodu, že ani za január 2018 nesedeli peniaze s mesačným
výkazom. Dodal, že v tom čase už s ním obžalovaný odmietal komunikovať, zrejme kvôli vytýkaným
schodkom, tak s ním komunikoval sprostredkovane cez jeho priateľku svedkyňu L. F., pričom naďalej
sa strácali v herni peniaze určené na vyplácanie výhier hráčov, tak s obžalovaným nakoniec ukončili

spoluprácu.
Svedok A. Z. zhodne uviedol, že na jeseň 2017 mal kvôli mankám pohovor s obžalovaným, ten mu
uviedol, že má finančné problémy a peniaze potrebuje pre seba, preto im ich neodviedol. Dohodli sa,
že obžalovaný začne od januára 2018 dlh splácať, v prevádzke sa zaviedla tzv. nútená správa, zobrali
mu kľúče od strojov, mal prístup už len k prevádzkovému kapitálu na vyplácanie výhier, no aj z tejto

sumy obžalovaný uberal, dlh nesplácal, preto s ním zmluvný vzťah v marci 2018 ukončili. Nepriamo vinu
obžalovaného potvrdili aj svedkyne L. F. a A. T., ktoré obe potvrdili, že síce mali prístup k peniazom vo
videotermináloch, s peniazmi aj manipulovali, ale ony nikdy žiadne schodky nemali, vždy im peniaze
sedeli.
Ak týmto usvedčujúcim výpovediam svedkom priradíme listinné dôkazy, najmä mandátnu zmluvu a

mesačné hárky herne (ďalej len hárky), z ktorých vyplývajú manká za mesiace júna 2017 až marec 2018,
tak o vine obžalovaného nemal ani krajský súd žiadne pochybnosti.
Je síce pravdou, že za niektoré mesiace hárky za spoločnosť Pedan s.r.o. podpísala svedkyňa L. F.,
konkrétne išlo o hárky za mesiace august 2017, november 2017 a január 2018, avšak všetky ostatné
hárky od júna 2017 až do marca 2018, na ktorých boli sústavne vykazované manká, podpisoval za

spoločnosť Pedan s.r.o. výhradne obžalovaný, z čoho je evidentne zrejmé, že si bol predmetných
schodkov veľmi dobre vedomý. Zvlášť v situácii, keď mal v zmysle mandátnej zmluvy za herňu ako
prevádzkovateľ zodpovednosť, trávil v nej veľa času a svedkyňa L. F. bola jeho priateľka, o čom
vypovedal svedok M. W.. Z tohto pohľadu obrana obžalovaného, že „on schodky nespôsobil, bol to
asi svedok W., on si ich nevie vysvetliť“ a tiež, že „nevie, prečo by mal zodpovedať za schodky

podpísané niekým iným“ vyznieva jednoznačne tendenčne. Logicky predsa ak by mal obžalovaný
výhrady k zisteným schodkom v rámci mesačných zúčtovaní tržieb, tak by mesačný hárok herne
neodobril vlastnoručným podpisom (pravosť podpisov obžalovaný v konaní nespochybňoval - pozn.
súdu), ale by proti zisteným schodkom rázne brojil resp. ich reklamoval, prípadne by podnikol v tomto
smere iné právne kroky ako napr. pohovory so zamestnancami herne, ak mal podozrenie, že to oni berú

peniaze alebo by podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa tak, ako to vedel spraviť na konci
marca 2018 za krádež prevádzkovej hotovosti dňa 25.3.2018 okolo 20,45 hod. v priestoroch herne. V
tomto smere treba uviesť, že obžalovaný v rámci svojej procesnej obrany v tomto konaní ani len netvrdil,
že by u poškodeného manká za mesiace jún 2017 až marec 2018 akokoľvek reklamoval, pričom takúto
skutočnosť nespomenul ani žiaden z vypočutých svedkov.

Správne okresný súd poukázal aj na to, že vyššie opísanej obrane obžalovaného, že žiadne peniaze
nespreneveril, odporuje iná línia jeho obrany, že mal na spreneverenú finančnú hotovosť nárok, nakoľko
mal s poškodeným dohodu o úhrade nákladov na rozšírenie herne z dôvodu, že od januára 2018
bolo potrebné v zmysle zákona navýšiť v herni počet videoterminálov, ktorú ústnu dohodu poškodený
nedodržal a vstupný kapitál a náklady prerobenia herne mu nerefundoval. Tu správne okresný súd

uzavrel, že vykonaným dokazovaním existencia takejto dohody preukázaná nebola.
To, že podľa obžalovaného existencia dohody vyplynula z výpovede svedka A. Z. nie je pravda.
Ide o účelové hodnotenie výpovede tohto svedka, ktorý síce na otázku obžalovaného uviedol, že
„Prerábka Vám nebola preplatená zo Slov-maticu preto, že ste ju dostatočne nevydokladoval a taktiežpredchádzajúcadohodaneboladostatočneurčitá,žeakýmspôsobomsamánatompoškodenýpodieľať
a čo všetko sa má robiť“ no následne dodal aj to, že „obžalovaný mu rekonštrukciu len spomínal, no
nedal žiadnu konkrétnu ponuku ako to má stáť a akým spôsobom sa má na tom SLOV-MATIC podieľať“

a svedok to uzavrel tým, že „nehnuteľnosť je majetkom obžalovaného a jedná sa o investíciu do majetku
obžalovaného a že nájom mu osobitne za priestory neplatili, bolo to pokryté odmenou v zmysle zmluvy.“
Svedok teda jasne uviedol, že poškodený nemal záujem investovať do cudzieho majetku a žiadna
konkrétna dohoda o preplatení investícii v tomto smere nebola.
O tendenčnosti tejto obrany obžalovaného svedčí nakoniec aj jeho vyjadrenie k listinnému dôkazu -

mandátnej zmluve, že ak v mandátnej zmluve nie je uvedené, že mu pokrývajú prerábku priestorov, tak
to platí podľa neho zo zákona. A práve v tom je vidieť účelovosť jeho obrany, lebo najskôr tvrdil, že o
refundácii mali s poškodeným ústnu dohodu, no keď sa táto v konaní nepreukázala, tak začal tvrdiť, že
povinnosť refundácie poškodenému vyplýva z mandátnej zmluvy a po jej oboznámení na HP, keď v nej
žiadna takáto povinnosť zakotvená nebola, otočil a uviedol, že poškodený mal túto povinnosť podľa neho
zo zákona. Tu správne okresný súd poukázal na to, že žiaden zákon takúto povinnosť neustanovuje a

z povahy veci (išlo o obchodnoprávny vzťah dvoch rovnocenných partnerov v súkromnej sfére - pozn.
súdu) ani nemohol.
Pokiaľ ide o prezentované odvolacie námietky, k nim považuje krajský súd za potrebné dodať, že sa
primárne týkali hodnotenia vykonaných dôkazov, ktoré obžalovaný hodnotí odlišne než okresný súd, vo
svoj prospech. K tomu je potrebné uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre

zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový
stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ
ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak
povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných
na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány

činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd

neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu
jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k

vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v

rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 25.08.2015, sp. zn. 4 Tdo/36/2015).
Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolacích námietok, tieto podľa názoru krajského súdu nie sú pre posúdenie
tejto veci kľúčové, preto na ne obžalovanému nie je potrebné dávať špecifické odpovede, nakoľko také
odpovede sa vyžadujú len na argumenty, ktoré sú posúdenie merita veci rozhodujúce.

Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine
za nedôvodné.
K právnej kvalifikácii skutku
Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkuniejezrejmé,akýmiprávnymiúvahamisaokresnýsúdspravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Keďže v dvojinštančnom

konaní tvoria rozhodnutia súd prvého a druhého stupňa vzájomnú jednotu, chýbajúcu argumentáciu
krajský súd sám napravil.
Podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom
majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa § 213 ods. 2 písm. a) Tr. zák., odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá,

ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním väčšiu škodu.
Podľa § 130 ods. 3 Tr. zák., zverenou vecou sa na účely tohto zákona rozumie vec vo vlastníctve inej
osoby,ktorúmápáchateľnazákladezmluvyvoprávnenomužívaníalebozdôvodovplneniaurčitýchúlohpodľadispozíciejejvlastníkavdržbesozáväzkompoužiťjulennadohodnutýúčelalebozadohodnutých
podmienok ju vlastníkovi vrátiť.
Trestnéhočinuspreneverysadopustíten,ktosiprisvojícudziuvec,ktorámubolazverenáatakýmčinom

spôsobí na cudzom majetku aspoň malú škodu. Cudzia vec je zverená páchateľovi, ak je mu odovzdaná
do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou nakladal určitým spôsobom. Skutková podstata trestného
činu sprenevery pritom nevyžaduje, aby osoba, ktorá vec páchateľovi zverila, bola jej vlastníkom (R
67/1954). Páchateľ si potom prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, ak s vecou naloží v rozpore
s účelom, pre ktorý mu bola táto vec daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý

zmarí základný účel zverenia. Prisvojením veci sa rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej
osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou.
Obžalovaný svojím konaním opísaným v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku naplnil
všetky znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.,
keď si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená. Zverenou cudzou vecou v tomto prípade boli finančné
prostriedky z videoterminálov, ktoré v zmysle mandátnej zmluvy patrili poškodenému a obžalovaný

bol povinný s nimi nakladať len spôsobom vyplývajúcim mu z mandátnej zmluvy, no nečinil tak, ale
prostriedky si ponechával pre vlastnú potrebu. Týmto konaním spôsobil na majetku poškodeného, teda
na cudzom majetku, škodu vo výške 13.321,01 €, ktorá kvalifikačne zodpovedá väčšej škode, keďže
presahuje čiastku 2.660 €, avšak nedosahuje 26.600 € (§ 125 ods. 1 Tr. zák.). Obžalovaný konal
ako trestne zodpovedný páchateľ, pričom konal v priamom úmysle, lebo chcel porušiť záujem chránený

Trestným zákonom. Trestná zodpovednosť obžalovaného ako konateľa právnickej osoby - spoločnosti
Pedan s.r.o. sa odvodzuje od ust. § 128 ods. 8 Tr. zák.
Pokiaľ ide o rozsah činu, správna bola poznámka okresného súdu, že za spreneverenú sumu bolo
potrebné považovať všetky obžalovaným prisvojené peniaze, nielen rozdiel medzi nimi a odplatou, na
ktorú mal obžalovaný podľa mandátnej zmluvy nárok. Totižto všetky peniaze z videoterminálov boli vo

vlastníctve poškodeného, ktorý až následne na základe ich mesačného zúčtovania mal rozhodnúť o
odplatepreobžalovanéhozapríslušnýmesiacvzmyslemandátnejzmluvy.Inakpovedané,obžalovanýv
zmysle mandátnej zmluvy nebol oprávnený odplatu si sám z hotovosti patriacej poškodenému odoberať.
Toto pochybenie v skutkových zisteniach ale nebolo možné napraviť, nakoľko tomu bráni zásada zákazu
zmeny k horšiemu vyjadrená v ust. § 322 ods. 3 Tr. por., podľa ktorej v neprospech obžalovaného

môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Keďže ide o prečin, bolo potrebné pozornosť venovať aj otázke materiálneho korektívu. Vychádzajúc
z kritérií uvedených v § 10 ods. 2 Tr. zák. dospel krajský súd k záveru, že stupeň závažnosti konania

obžalovaného najmä vzhľadom na spôsobený následok (väčšiu škodu) je vyšší ako nepatrný. V situácii,
keď obžalovaným spôsobená väčšia škoda je kvalifikačným znakom determinujúcim použitie vyššej
trestnej sadzby, by podľa krajského súdu nebolo aplikačne správne konštatovať, že stupeň závažnosti
spáchaného prečinu je nepatrný.
Pokiaľ obžalovaný namietal, že u neho absentuje zavinenie, ide opäť o námietku nedôvodnú.

Zavinenie, je najvýznamnejším znakom subjektívnej stránky trestného činu a tvorí jej obligatórnu súčasť.
Bez zavinenia niet trestného činu, ani trestu. Inak povedané, trestnosť činu a trestná zodpovednosť
páchateľa je založená na zavinení. Zavinenie ako také je definované ako vnútorný, psychický vzťah
páchateľa k podstatným prvkom trestného činu a tvoria ho dve zložky, vedomostná a vôľová. Podľa
prítomnosti vôľovej zložky v zavinení páchateľa sa ďalej rozlišuje zavinenie úmyselné a zavinenie

z nedbanlivosti. Úmyselné zavinenie predpokladá existenciu zložky vôľovej i vedomostnej. Keďže je
zavinenie vnútorný, psychický vzťah, na jeho existenciu a formu možno usudzovať iba na základe
konkrétnych (objektívnych) okolností, za ktorých mal byť trestný čin spáchaný a zo všetkých vykonaných
dôkazov významných z tohto hľadiska. Pri zisťovaní okolností, významných pre záver o zavinení,
nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku.

Vykonaným dokazovaním bolo bezpečne preukázané, že obžalovaný vyberal peniaze z videoterminálov
poškodeného a napriek tomu, že si bol plne vedomý toho, že všetky finančné prostriedky z
videoterminálov sú vo vlastníctve poškodeného, čo bolo zrejmé z mandátnej zmluvy, tak tieto peniaze
v rozpore s mandátnou zmluvou nevyúčtoval a neodovzdal poškodenému, ale ich použil pre vlastnú
potrebu. Svedčia o tom mesačné hárky herne (v spise na č. l. 62 a nasl.), na ktorých opakovane

podpisoval vykazované schodky, teda je vylúčené, že by o mankách nevedel.
Ak na základe vyššie uvedených faktov hodnotí zavinenie objektívny pozorovateľ, musí dospieť k
jedinému záveru a síce, že priamy úmysel podľa § 15 písm. a) Tr. zák. obžalovaného obohatiť sa naúkor poškodeného tým, že si prisvojí časť jeho finančných prostriedkov, ktoré mu boli zverené, bol
nepochybne daný.
Z prezentovaných dôvodov vyhodnotil odvolací súd námietky obžalovaného ohľadom absencie

zavinenia ako nedôvodné.
K výroku o treste
Keďže bolo podané odvolanie v prospech obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného a
krajský súd tento výrok nezrušil, postupom podľa § 317 ods. 2 Tr. por. preskúmal v celom rozsahu aj
zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste, ktorý má vo výroku o vine svoj podklad.

Výrok o treste obžalovaný namietal v podstate len z hľadiska jeho prísnosti, žiadne konkrétne
nesprávnosti mu nevytýkal.
Pokiaľ ide o konanie predchádzajúce tomuto výroku, obžalovaný mu žiadne chyby nevytýkal a krajský
súd na základe vlastného prieskumu nezistil takú chybu, ktorá by odôvodňovala podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Naopak zistil, že okresný súd vykonal ohľadom výroku o treste dostatočné
dokazovanie, pri ktorom postupoval v súlade s Trestným poriadkom.

Následne sa krajský súd pri prieskume tohto výroku zameral na všeobecné posúdenie zákonnosti a
primeranosti uloženého trestu. Súčasne však skúmal aj to, či nedošlo pri ukladaní trestu k chybe síce
odvolaním nevytýkanej, ale odôvodňujúcej podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., no takú chybu
nezistil. Uvedeným prieskumom ale krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného čo do výroku o treste
je dôvodné, nakoľko uložený trest je pre obžalovaného neprimerane prísny.

Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný
k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú
aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára
z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t .j. či ide
o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o

možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa

a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti

a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie,

negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Pokiaľ ide o princíp proporcionality v trestaní, tak krajský súd poukazuje na závery vyplývajúce z
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011, podľa ktorých neprimera-
ne prísne (ale samozrejme i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U
verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé roz-

hodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k
zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je
súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo
očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom do-
siahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho

akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespra-
vodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodli-
vosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôso-
benia výchovného. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská indivi-dualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Indivi-
dualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť sú-
dom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prí-

padu (pozri rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011).
Rešpektujúc vyššie uvedené východiská pre ukladania trestu, zohľadňujúc účel trestu a jednotlivé
hľadiská pre jeho ukladanie upravené v ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., dospel krajský súd k záveru, že okresný
súd správne zistil, že u obžalovaného nie sú dané žiadne poľahčujúce, ale ani priťažujúce okolnosti.
Poľahčujúcu okolnosť, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písm. j) Tr. zák.)

obžalovanému nebolo možné priznať, nakoľko sa v minulosti opakovane dopustil trestného činu.
Na tomto konštatovaní nič nemení fakt, že v poradí prvé odsúdenie evidované v registri trestov GP SR
je takého charakteru, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený a v prípade druhého trestného činu
mu bolo trestné stíhanie prokurátorom podmienečne zastavené na skúšobnú dobu, v ktorej sa osvedčil.
Totižto samotná skutočnosť, že sa na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený, neznamená, že by
sananehomalohľadieťtak,akokebysaskutok,zaktorýbolprávoplatneodsúdený,vôbecnestal.Zákon

totiž ustanovuje len fikciu neodsúdenia páchateľa v dôsledku zahladenia odsúdenia, nie teda fikciu,
že sa nestal skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Inak povedané, zahladením odsúdenia, alebo
zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama
skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 71/1975). Fikcia zahladenia odsúdenia nebráni tomu,
aby súd pri hodnotení možností nápravy prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v minulosti spáchal

trestný čin, a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné závery z hľadiska jeho sklonu k trestnej činnosti a jeho
vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možností jeho nápravy a podobne
(R 10/1974).
Pokiaľ ide o druh trestu, krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že obžalovaného nie je
možné potrestať alternatívnym druhom trestu k trestu odňatia slobody, nie však pre jeho postoj k trestnej

činnosti, ale najmä pre rozsah trestného činu, ktorý ako kvalifikačný znak odôvodňuje použitie vyššej
trestnej sadzby.
Pokiaľ ide o trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, tento bol okresným súdom uložený v
rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby od 1 roka až do 5 rokov a aj podľa názoru krajského súdu
zodpovedá stavu veci a zákonu.

Avšak na rozdiel od okresného súdu, dospel krajský súd k záveru, že výkon trestu odňatia slobody v
prípade obžalovaného nielenže nie je nevyhnutý, ale uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody
by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne, najmä vzhľadom na jeho osobu.
Obžalovaný má v registri trestov GP SR evidované iba jedno odsúdenie z roku 1990, ktoré je toho času
zahladené a jedno podmienečné zastavenie trestného stíhania Okresnou prokuratúrou Galanta, kde sa

27.9.2002 osvedčil v skúšobnej dobe. Od roku 2002 sa žiadneho iného protiprávneho konania podľa
zistení súdu až doposiaľ nedopustil (s výnimkou pár priestupkov v doprave), venoval sa podnikateľskej
činnosti. Z uvedenej anamnézy vyplýva, že v osobe obžalovaného nejde o kriminálne narušenú osobu
permanentne porušujúcu zákon, na ktorú by bolo potrebné dôsledne vplývať nepodmienečným trestom
odňatia slobody. Pokiaľ okresný súd pri ukladaní nepodmienečného trestu akcentoval najmä nekritický

postojobžalovanéhoksúdenejtrestnejčinnosti,totonemožnoakceptovať,nakoľkojehopostojnemožno
povyšovať nad ostatné kritériá rozhodujúce pre uloženie zákonného a spravodlivého trestu v zmysle
ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. Zvlášť ak je právom obžalovaného brániť sa v konaní spôsobom, akým sám
uzná za vhodné.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že v prípade obžalovaného

je rozhodne možné účel trestu dosiahnuť aj trestom odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho
výkonu, preto za splnenia podmienok predpokladaných v ust. § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu
na 2 roky.
Takto uložený trest podľa názoru krajského súdu zodpovedá kritériám stanoveným v ust. § 34 Tr. zák., je

tiež trestom primeraným a spravodlivým, ktorý v sebe obsahuje prvky tak individuálnej, ako aj generálnej
prevencie, vrátane morálneho odsúdenia konania obžalovaného.
Tu sa žiada dodať, že pokiaľ chcel byť okresný súd dôsledný pri ukladaní trestu obžalovanému, mal
mu jednoznačne uložiť trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť, nakoľko sa súdeného
trestného činu dopustil v súvislosti s ňou. Práve tento druh trestu by bol z hľadiska prevencie trestom

veľmi účinným, ktorý by zároveň splnil aj ochrannú funkciu.
Predmetnú chybu už ale krajský súd reparovať nemohol, nakoľko mu v tom bráni už skôr spomínaná
zásada zákazu zmeny k horšiemu vyjadrená v ust. § 322 ods. 3 Tr. por.Inak povedané, v tomto prípade podal odvolanie len obžalovaný, preto mu nemohol krajský súd
trest dodatočne sprísniť uložením ďalšieho druhu trestu. Avšak ani toto pochybenie okresného
súdu samé o sebe neodôvodňuje iný náhľad krajského súdu na neprimeranosť pôvodne uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Z prezentovaných dôvodov krajský súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku.
K absencii výroku o náhrade škody
Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal absenciu výroku o náhrade škody, ide o námietku dôvodnú. Z
pohľadu krajského súdu ide o ďalšie, tento krát flagrantné pochybenie okresného súdu, kedy opomenul

rozhodnúť o nároku poškodeného na náhradu škody, hoci si poškodený svoj nárok riadne a včas uplatnil.
Ani túto chybu už ale krajský súd reparovať nemohol, nakoľko mu v tom opäť bráni spomínaná zásada
zákazu zmeny k horšiemu vyjadrená v ust. § 322 ods. 3 Tr. por.
Inak povedané, pokiaľ absenciu tohto výroku nenamietal ani prokurátor, ani samotný poškodený
odvolaním podaným v neprospech obžalovaného, tak len na podklade odvolania obžalovaného ju nie je
možné napraviť, zvlášť keď je táto chyba obžalovanému jednoznačne na prospech.

Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.