Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 17, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/61/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309204075
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8309204075.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci žalobcu J. S. - A. E. K.,
Š..H.., O.: XX XXX XXX, zastúpenej JUDr. Irenou Sopkovou, s.r.o., advokátka, so sídlom Hlavná 25, 040
01 Košice, proti žalovaným 1/ E.. D. U., T. U., J. XX, zastúpenému JUDr. Petrom Barňákom, advokátom v
Humennom,Kukorelliho58,2/E..Z.U.,T.T.,J.XX,zastúpenýnazákladepísomnéhoplnomocenstvaE..
D. U., F.. XX.X.XXXX, T. J. XXXX/XX, XXX XX U., za účasti Okresného prokurátora Okresnej prokuratúry
U., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku
Okresného súdu Humenné zo dňa 22. 09. 2011, č. k. 18C 103/2009-352, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi sa p r i z n á v a proti žalovaným náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdHumenné(ďalejlen„súdprvéhostupňa“)určil,žedovlastníctva
J. S. patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX k. ú. R. H. špecifikované vo výroku tohto rozhodnutia.
Ďalším výrokom určil, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť navrhovateľke trovy
konania vo výške 6 649,79 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu boli lesné nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
k. ú. R. H.I.. Konštatoval, že tieto nehnuteľnosti v súčasnosti obhospodaruje K. I. H. W. - H. J. R. H.,
a to na základe dohody o vydaní majetku bývalých urbarníkov komposesorátov a podobných útvarov
uzatvorenej dňa 18. 08. 1993 s A. K.. Vlastníkmi týchto nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX
P.. Ú.. R. H. sú v jednej polovici Slovenská republika a žalovaní v 1. a 2. rade každý v 1. Predtým tieto
nehnuteľnosti boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX a ich pôvodnými vlastníkmi bola U. U. a L.

S. Z. Ž.O. H., ktoré v čase 2. svetovej vojny v rámci S. perzekúcií boli deportované do koncentračného
tábora. Žalobkyňa - J. S., ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č. 326/2005 Z. z. zastupuje A. K. ako
správca jej majetku 1 z týchto nehnuteľností nadobudla na základe rozhodnutia Z. M. Z. J. Č.. XXXX/
XX zo dňa 29. 10. 1957. Žalovaní vlastníctvo podielov, a to každý v 1 nadobudli na základe osvedčenia
o vydržaní vlastníckeho práva spísaného na notárskom úrade notárky D.. T. R. J. pod č. F. XXX/XXXX,
F. XXXXX/XXXX.

3. Ďalej konštatoval, že z potvrdenia R. U. Ú. T. obec R. H. bola v rokoch 1939 -1945 súčasťou E. P.
a na tomto území platili jeho zákony.4. Citoval zákon č. 384/1944 ME, podľa ktorého všetok majetok nachádzajúci sa na území E. P.Z. patriaci
Ž. prešiel ako národný majetok na štát, pričom vzhľadom na to, že išlo o prevod vlastníctva na štát
ex lege, knihový zápis mal deklaratórny význam. Tento vlastnícky stav zostal platný aj po vrátení tohto

územia Československému štátu, avšak dotknuté osoby sa vrátenia majetku mohli domáhať cestou
reštitučného konania, ktoré bolo upravené zákonom č. 128/1946 Zb. v 3-ročnej prekluzívnej lehote.
Účinnosťou zákona č. 128/1946 Zb. nedošlo k obnoveniu vlastníckych práva osôb, ktoré tieto práva
stratili v dobe neslobody od 29. 09. 1938 do 04. 05. 1945. Poukázal na stanovisko občianskeho kolégia
NS k otázke nereštituovaného majetku na Slovensku č. B. XXX/XX.

5. Uzavrel, že v tomto prípade k zápisu zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým E.
P.Z. v zmysle citovaného E. zákona platného aj v k. ú. obec R. H. nedošlo a nedošlo ani k uplatneniu
nároku na reštitučné konanie ohľadom vrátenia zabratého majetku zapísaného v pozemnoknižnej vložke
č. XX k. ú. R. H. v zmysle zákona č. 128/1946 Zb. oprávnenými osobami, t. j. U. U. I. L. S., ktoré v tom
čase boli nezvestné, pričom L. S. a jej manžel D. boli vyhlásení za mŕtvych Okresným súdom Humenné

až v roku 1949. Následkom toho správcom ich majetku bol zo zákona Fond národnej obnovy.

6. V roku 1948 z dôvodu, že v pozemkovej knihe neboli vyznačené v zmysle uvedených zákonov zmeny
vlastníkov k sporným nehnuteľnostiam došlo k rozhodnutiu konfiškačnej komisie v J. Č. P. X/XX zo dňa
13. 02. 1948 ku konfiškácii pôdohospodárskeho majetku U. U., ktorá bola považovaná za občianku E.

F., a to ku dňu 01. 03. 1945 a následne, ako to vyplýva zo zápisnice napísanej vo R. H. dňa 29. 05. 1948
došlo k prevzatiu lesných nehnuteľností nachádzajúcich sa v tomto katastri patriacich bývalej majiteľke
U. U. I. J.. v celkovej výmere XX,XXXX ha do držby a úžitku Československého štátu v správe Š. A.. Z
prílohykuvedenejzápisniceoprevzatílesnýchnehnuteľnostíštátomvyplýva,žeprevzatéboliajparcely,
ktoré v tom čase boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX k. ú. R. H.I. a ktoré sú predmetom tohto

sporu.

7. Vychádzajúc z týchto skutočností dospel k záveru, že len v dôsledku administratívnej chyby v
konfiškačnom rozhodnutí číslo X/XX - R. zo dňa 13. 02. 1948 nebola uvedená aj L. S., čo však nemení
nič na skutočnosti, že do držby aj jej majetku, najneskôr v roku 1948 vstúpil štát, ktorý prostredníctvom

správcovských organizácií (A., A., A.) tieto nehnuteľnosti užíval až do roku 1993 a nadobudol k nim
vlastnícke právo. Tiež poukázal na to, že pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné,
platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú upravené alebo zrušené. Do tej doby je ich potrebné
považovať za bezchybné a majú právne účinky a sú pre súdy podľa ust. § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné
(rozsudokNSSRč.4Cdo123/03).Konštatoval,žekonfiškačnérozhodnutietýkajúcesapredmetnejveci,

aj keď vykazuje určité nesprávnosti, doposiaľ zrušené nebolo. Slovenská republika, ktorá je nepochybne
vlastníčkou sporných nehnuteľností a ktoré nadobudla jej predchodkyňa Československá republika na
základe spomínaného rozhodnutia konfiškačnej komisie v J. v roku 1948, tieto nehnuteľnosti prevzala
a užívala ich prostredníctvom ňou poverených organizácii v celosti až do roku 1993. Uzavrel, že
je veľmi nepravdepodobné, aby podiel z týchto nehnuteľností mohli žalovaní nadobudnúť vydržaním

s poukazom na dobromyseľnú držbu týchto nehnuteľností ich právnymi predchodcami, ktorí, ako to
vyplýva aj z výpovedí svedkov, poľnohospodárske nehnuteľnosti patriace L. S. nachádzajúce sa v
blízkom okolí ich obydlí užívali a obrábali iba v rámci dobrých susedských vzťahov, keďže občania
Ž. H. sa vo všeobecnosti poľnohospodárskej činnosti nevenovali. Vychádzajúc aj z týchto skutočností
dospel k záveru, že žalovaní nie sú vlastníkmi podielov zo sporných nehnuteľností a že tieto nadobudol

Československý štát. Preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň však konštatoval, že tvrdenia
žalovaných, že sporné nehnuteľnosti užívali ich predchodcovia do roku 1981 - 1982, t.j. do ich vysídlenia
z obce R. H. v dôsledku výstavby vodnej nádrže J., považoval za nepreukázané. Vyplýva to aj z
identifikácie parciel registra L.-P. v k. ú. R. H. vyhotovenej F. A.B. B. - Ú. H. U. Ú. A. W. zo dňa 23.
02. 2009, z ktorej vyplýva, že sporné nehnuteľnosti k 01. 01. 1970 boli v priamej správe štátu, t. j. v

obhospodarovaní štátu prostredníctvom správcu lesov, o čom bola vedená evidencia. Od roku 1980
všetky lesné pozemky, a teda aj sporné nehnuteľnosti boli obhospodarované A. K. a od roku 1990 ich
obhospodarovalA.K..Uviedol,ževovýrokurozsudkuneuvádzaldruhspornýchnehnuteľnostívzhľadom
na to, že z príslušného LV vyplýva, že ide o nesúlad druhu pozemku s registrom B., pričom z identifikácie
sporných nehnuteľností podľa registra B. predmetného LV zo 07. 07. 2008 je zrejmé, že všetky sporné

nehnuteľnosti sú lesnými pozemkami. Vyplýva to aj zo znaleckého posudku znalca O.. U.. Na túto
skutočnosť zo strany žalovaných nebolo navrhované žiadne dokazovanie.8. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej navrhovateľke trovy
konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia
vo výške 33,19 Eur a trov právneho zastúpenia celkom vo výške 5 733,69 Eur tak, ako ich špecifikoval

v odôvodnení svojho rozhodnutia.

9. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade
prostredníctvom právneho zástupcu E.. D. U.. Navrhol, aby súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú a
zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej strane trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Poukázal na

genézu predmetného sporu a na právne závery Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí 16Co 131/2010,
v zmysle ktorých bol uložený pokyn prvostupňovému súdu ďalej vo veci konať. Poukázal na to, že
konfiškačné rozhodnutie P. X/XX zo dňa 13. 02. 1948 jasne deklaruje, že „B. U., Z. E. treba považovať za
osobu národnosti E., a preto majetok patriaci vlastníckym právom B. U. je skonfiškovaný ku dňu 01. 03.
1948, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej obci na celom Slovensku sa tento
majetok nachádza“. Zápisnica napísaná 29. 05. 1948 ako príloha konfiškačného rozhodnutia hovorí o

prevzatí lesného majetku bývalého majiteľa U. U. I. J.. No v žiadnom prípade nejde o nehnuteľností L.
S.. K tejto zápisnici je príloha č. X W. A. F., v ktorom je jasne napísané prevzatie lesných nehnuteľností z
H. Č.. XXX. Tvrdil, že nehnuteľnosti z pôvodnej H. Č.. XXX sú vedené na LV č. XXX a nie na LV č. XXX.
Prvostupňový súd až do posledného pojednávania k týmto skutočnostiam nezaujal žiadne stanovisko,
nevenovalimžiadnupozornosť.Poukázalkugenézesporu18C103/2009,žežalobcaH.K.podalžalobu

08. 07. 2008, ktorá bola umelo vytvorená zo strany O.. F. ako riaditeľa H. K., Š. H. z dôvodu pomsty voči
štatutárnym zástupcom K. - H. R. H., ktorými sú otcovia žalovaných E.. D. I. E.. Z. U.. Zdôraznil, že o
vlastníctve 1 J. S. v správe A. K. F. A. Č.. XXX sa po prvýkrát dozvedeli po 15. 10. 2007 na SPF, S. Z.
U. pri inventarizácii pozemkov a obnovovaní nájomnej zmluvy na kosenie TTP v k. ú. R. H. na rok 2008.
Do toho času o vlastníctve Č. Š. v správe E. R. H.Ľ. F. H. Č.. XX nemali potuchu. Tvrdenia žalobcu, že

nehnuteľnosti na H. Č.. XX užívali od roku 1941, alebo od roku 1945 alebo aj od roku 1948 a nakoniec od
roku 1958 sú vymyslené a nepravdivé, lebo orná pôda a TTP tvoria na H. Č.. XX, teraz A. Č.. XXX takmer
88%celkovejvýmerypôdyaA.K.nikdynevyoralivk.ú.R.H.anijednubrázduadoroku1986nepokosili
ani 1 m2 TTP. V tejto súvislosti poukazoval na zákon č. 293/1992 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k
nehnuteľnostiam a na tú skutočnosť, že lehoty na vydržanie sa neprerušili vznikom užívacieho práva

socialistickej organizácie k nehnuteľnostiam. O násilnom prevzatí lesa od pasienkarov a urbarialistov v
roku1958P.J.A.-A.W.R.J.pripojilzápisnicezodňa25.06.1958.Konštatoval,žežalobcanemážiadne
dôkazy o vlastníctve štátu na A. Č.. XXX, tieto neexistujú, cieľom je robiť obštrukcie proti zákonnému
ukončeniu súdneho sporu. Tvrdenia žalobcu o konfiškácii alebo vydržaní sú účelovými tvrdeniami.

10. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj žalovaný v 1. rade. Uviedol, že prvostupňový súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Poukazoval, že žalobca v priebehu celého súdneho konania neuniesol dôkazné
bremeno v otázke titulu nadobudnutia vlastníctva konfiškáciou, ako aj titulu vstupu do oprávnenej

držby predmetných nehnuteľností v preukázaní konkrétneho obdobia reálneho užívania nehnuteľnosti.
Pozemky v súčasnosti zapísané na LV č XXX P.. Ú.. R. H. boli vytvorené z pozemnoknižnej vložky č. XX
P..Ú..R.H..L.S.bolaspoluvlastníčkou1nehnuteľnostizapísanýchvovložkeč.XXtitulomnadobudnutia
pod č. XXXX/XXXX. Č. Š. v správe E. získal spoluvlastnícky podiel na pozemkoch vo vložke XX v roku
1958, a to na základe rozhodnutia Z. R. J. Č.. XXXX/XX zo dňa 29. 10. 1957. Rozhodnutie sa však

netýkalo podielu L. S., ale podielu U. U.. Žalobca je teda spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností
v podiele 1 z roku 1958 a svoj spoluvlastnícky podiel len v časti 12 ha užíval od roku 1958, kedy
ich prevzal do užívania od urbárskej spoločnosti vo R. H.. Zvyšnú časť nehnuteľnosti užívali právni
predchodcovia žalovaných, a to rodina U. od roku 1942 až do roku 1984 a následne od roku 1993 až
doteraz. Ako dôkaz o tom svedčí aj dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 17. 08. 1993. Poukazoval,

že žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania, najmä v otázke titulu vstupu do
oprávnenej držby dobromyseľnosti a reálneho užívania nehnuteľností. Nesúhlasil so závermi súdu
prvého stupňa, že rozhodnutím konfiškačnej komisie v J. H. Č.. X/XX-R. zo dňa 13. 02. 1948 došlo ku
konfiškácií aj majetku L. S. a že do držby a jej majetku vstúpil žalobca v roku 1948 prostredníctvom
správcovskýchorganizácií,ktoréužívalvroku1993.Vtejtosúvislostipoukazoval,žepodľaObčianskeho

zákonníka č. 141/1950 Zb. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam mohol nadobudnúť ten, kto ju držal
nepretržite po dobu 10 rokov a že za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na
všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Nadobudnutie
vlastníctva titulom vydržania vyžaduje splnenie podmienok a prvou z nich je právny titul vstupu do držby.Žalobca nepreukázal titul vstupu do oprávnenej držby. Tvrdenie o tom, že získal vlastníctvo na základe
konfiškačného rozhodnutia priamo vylučuje a spochybňuje tvrdenie o vydržaní. Tvrdenie o vydržaní
majetku spochybňuje samotnú konfiškáciu. Zákon č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení nepoznal inštitút

držby a ani vydržania, až návrhom z roku 1982 bol zavedený inštitút držby s tým, že vydržať vec hnuteľnú
alebo nehnuteľnú mohol len občan. Je to zreteľné z ust. § 135a zákona č. 131/1982. Držiteľom ani
vydržiteľom nemohol byť nik iný iba občan. Platí základná zásada, ktorá bola pri novele Občianskeho
zákonníka uskutočnená zákonom č. 509/2010 a je vyjadrená v ust. § 868, že pokiaľ ďalej nie je
ustanovené inak, spravuje sa ustanovenie tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. 01. 1992,

avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. 01. 1992 sa posudzujú
podľa doterajších predpisov, potom si štát nemohol započítať držbu nehnuteľností pred týmto dátumom,
pretože niet osobitnej úpravy. Za tohto stavu by sa štát mohol stať vlastníkom len vtedy, ak by držal vec
10 rokov, a to do 01. 01. 1992, čo sa daného prípadu netýka, pretože malú časť spornej nehnuteľnosti
žalobca vydal v roku 1993 ako štátu nepatriaci majetok a prestal s týmto majetkom nakladať. Žalobca
nepreukázal nadobudnutie vlastníctva ani konfiškáciou na základe nariadenia č. 104/45 o konfiškácii a

o urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
Slovenského národa. Ku konfiškácii majetku dochádzalo podľa zákona č. 104/45 síce zo zákona, ale len
po splnení všetkých dekrétom stanovených podmienok, medzi ktoré nevyhnutne patrilo aj rozhodnutie
správneho orgánu o tom, že boli splnené podmienky pre jej konfiškáciu podľa tohto nariadenia a že
majetok určitej fyzickej alebo právnickej osoby podlieha konfiškácii. Všeobecné súdy sú oprávnené

skúmať, či právny akt je vôbec právnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť.
Ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o konfiškácii, toto
rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Inými slovami vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k
veci na náklade rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol. V tejto súvislosti poukázal
na to, že pokiaľ ide o konfiškáciu v pozemkovej knihe č. XX, niet poznámky o konfiškácii pri sporných

nehnuteľnostiach, niet ani rozhodnutia o konfiškácii na L. S. podľa ust. § 11 ods. 1 SNR č. 104/45 Zb.,
podľa ktorého súvislé lesné plochy vo výmere nad XXX ha, ako aj lesné plochy bez ohľadu na výmeru,
ktoré so štátnymi lesmi susedia, alebo ktoré s týmito možné spojiť, pridelia sa štátu. Pokiaľ súd tvrdil, že
sporné podiely zapísané vo vložke č. XX k. ú. R. H. podliehali konfiškácií podľa SNR č. 104/45 Zb. na
základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 13. 02. 1948 je toto tvrdenie v rozpore s listinnými dôkazmi.

V zmysle tohto rozhodnutia bol konfiškovaný totiž majetok U. U. a nie L. S. a bol konfiškovaný majetok
zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. XXX k. ú. R. H., a to pozemnoknižné parcely XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX I. XXX (netýka sa pozemkov v pozemnoknižnej vložke XX). Aj keby sa dotýkal časti
pozemkov z vložky XX, z ktorých je vo vložke zapísaných celkovo XX parciel, mohol sa dotýkať iba
podielu U. U.. Z toho je zrejmé, že konfiškačné rozhodnutie sa týkalo inej osoby na nehnuteľnosti a s

predmetom sporu nemá žiadnu súvislosť. Rovnako tvrdil, že o vlastníctve žalovaných bolo rozhodnuté
príslušným štátnym orgánom podľa zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v medziach jeho právomoci verejnou listinou, na ktorej základe sa vykonal
zápis do katastra nehnuteľnosti záznamom a súd z neho musí vychádzať. V súvislosti s napádaním
žalobcu notárskych osvedčení poukazoval na skutočnosť, že o vlastníctve rozhodoval aj Okresný úrad

R. J. podľa zákona č. 180/1995 Z. z.. 14. 05. 1999, ktorý vydal verejnú vyhlášku, ktorou informoval
všetkých účastníkov o zverejnení registra a oboznámení sa s ním na Z. Ú. J.. E. Š. H. K. bola zo
strany Okresného úradu R. J. táto informácia doručená ako účastníkovi konania, mal možnosť podať
písomné námietky. K žiadnym námietkam nedošlo, preto komisia o vlastníctve pozemkov definitívne
rozhodla. Nie však v prospech žalobcu. Okresný úrad R. J. rozhodnutím zo dňa 13. 10. 1999 č. Z.

rozhodol o vlastníctve sporných pozemkov, čo sa premietlo aj v záznamoch na Katastrálnom úrade, J.
P. R. J. na A. Č.. XXX P.. Ú.. R. H.. Ďalej poukazoval, že súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal
so všetkými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré mali zásadný právny význam pre posunutie dôvodnosti
návrhu žalobcu a prijal nejasné právne závery. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., čo
súd musí v odôvodnení rozsudku uviesť. Konštatoval, že prvou a základnou podmienkou pre vydržanie

je existencia právneho titulu. Ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal za to, že otázku
vydržania je dôvodné posúdiť podľa ustanovení zákona č. 141/1950 Zb., mal svoj záver náležitým
spôsobom odôvodniť. Pokiaľ ide o konfiškáciu, treba uviesť, že v pozemkovej knihe č. XX k. ú. R. H.
niet poznámky o konfiškácii pri sporných nehnuteľnostiach, niet rozhodnutia o konfiškácií majetku L. S..
Ak žalobca tvrdil, že sporné podiely pôvodne zapísané vo vložke č. XX k. ú. R. H. podliehali konfiškácii

na základe konfiškačného rozhodnutia, tak toto tvrdenie je v rozpore s listinnými dôkazmi, pretože v
rozhodnutí bol konfiškovaný majetok len U. U.F. a nie majetok L. S.. Záver súdu o administratívnej chybe
a o tom, že neuvedenie mena L. S. znamená prezumpcia správnosti, a teda bezchybnosť je záverom
nezrozumiteľným.Rozhodnutiesúdupovažujezanedostatočnezdôvodnené,pretožesavňomuvádzajúnepresvedčivé stanoviská, ktoré nevyplývajú z dôkazov a nerešpektujú sa vyslovené právne názory
odvolacieho súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že okresný prokurátor v U. vstúpil do konania
ako ochranca zákonnosti a zákonom chránených záujmov štátu, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Preto

má za to, že súd pri posudzovaní vykonaných dôkazov prijal nesprávne právne závery a jeho dôvody
v rozhodnutí sú nepresvedčivé. Navrhol, aby odvolací súd prehodnotil nesprávne skutkové zistenia a
právne posúdenie veci, žalobu zamietol a priznal mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania v
sume 9 904,67 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

11. K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že údaje zapísané v
pozemkovej knihe sú záväzné a pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak a pokiaľ nie sú preukázané
iné právne skutočnosti. Pokiaľ v pozemnoknižnej H. R. Č..XX nie je vyznačená poznámka konfiškácia
nehnuteľností, ešte neznamená, že tieto nehnuteľnosti nepodliehali konfiškácii podľa Nariadenia SNR
č. 104/45 Zb., resp., že konfiškačné rozhodnutie, ktoré na základe tohto nariadenia bolo vydané a
vzťahovalo sa na pozemky zapísané v H. Č.. XX nemohlo byť z hľadiska svojho obsahu právnym

titulom na vstup štátu do držby predmetných nehnuteľností. Je nepochybné, že ak právna listina,
ak aj nemá všetky náležitosti potrebné na priamy zápis do pozemkovej knihy, môže so zreteľom
na všetky skutočnosti vyvolať v oprávnenom držiteľovi presvedčenie, že nehnuteľnosti aj na základe
právne neperfektnej listiny nadobudol do svojho vlastníctva tento držiteľ. Opis posledného stavu z H.
Č.. XX P.. Ú.. R. H. nemá žiaden význam na neskoršie skutočnosti preukazované listinnými dôkazmi

mimo posledného pozemnoknižného zápisu. Z vykonaného dokazovania je absolútne jasné, že okrem
pôvodnej vlastníčky U. U. patrila k rodine U. aj L. S., rod. U.. Právnymi nástupcami L. S. nebola v
žiadnom prípade rodina U.Á., ani z titulu rodovej príslušnosti, ani z iného titulu právnej skutočnosti.
Konaním o dedičstve bolo zistené, kto boli synovia L. S., ale najmä, že sa domáhali vyňatia majetku
ich matky L. S. z konfiškácie. V odvolaní síce citovali svojho starého otca J., ale konkretizovali ho

číslom konfiškačného rozhodnutia, ktoré sa vzťahovalo na majetok U. U. I. J.., a to rozhodnutie P. X/
XX - R.. zo dňa 13. 02. 1948. Je teda samozrejmé, že pokiaľ sa samotný synovia L.L. S. domáhali
vyňatia majetku z konfiškácie a odvolávali sa proti konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutia s uvedením
čísla tohto rozhodnutia, dá sa tvrdiť, že táto konfiškácia sa nevzťahovala na podiel ich matky, že sa
vzťahovala iba na podiel U. U.? Nebol dôvod, aby to jej synovia tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo

ich matky zostalo nedotknuté. Synovia L. S. obdŕžali aj odpoveď, pričom ich odvolaniu sa nevyhovelo.
V spise sa ďalej nachádzajú dedičské rozhodnutia po L. S. a jej manželovi D., z ktorých vyplýva, že
zomreli nemajetní a žiaden majetok ani nehnuteľnosti neboli predmetom dedenia. V konaní ďalej bola
predložená zápisnica z fyzického prevzatia nehnuteľností štátom zo dňa 29. 05. 1948, z obsahu ktorej
vyplýva, že štát prezval nehnuteľnosti ako celok a nie iba v podiele, a to od majiteľov U. U. I. J... V

zápisnici sú uvedené čísla pozemnoknižných parciel z H. Č.. XX. Je absolútne nejasné, ako žalovaný
dospel k záveru, že toto rozhodnutie sa netýka sporných parciel, ako v prílohe o zápisnici o fyzickom
prevzatí sú uvedené parcely mpč. XXXX, XXXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX o celkovej výmere
vtedy XXX XXX ha. Predmetom sporu sú lesné nehnuteľnosti nezapísané na LV č. XXX, kde sú parcely
v stave E-KN citované a jednoznačne pochádzajú z PKV č. XX, čo je na LV č. XXX aj uvedené. Je

pritom nepodstatné, že iba administratívnou chybou v prílohe č. 1 tejto zápisnice zo dňa 29. 05. 1948 je
nesprávne uvedená vložka č. XXX. Podstatné je, že v tejto zápisnici z fyzického prevzatia sú uvádzané
parcely XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX z PKV č. XX P.. Ú.. R. H.. Takéto parcely sa
v PKV č. XXX nenachádzajú, ale nachádzajú sa v PKV č. XX. Preto nie je možné tvrdiť, že prevzatie sa
netýkalo sporných parciel. Majiteľmi boli U. U. I. J.., pričom iní vlastníci neboli. Žalovaný účelovo cituje

ako mpč tie parcely z prílohy č. 1, ktoré sa ale nenachádzajú ani v PKV č. XXX, ani v PKV č. XX a vyhýba
sa vyjadreniu k vyššie citovaným parcelám a ich výmere o rozsahu XXX XXX ha, s cieľom zavádzať súd.
Konanie ROEP a zápis do registra nemá konštitutívne účinky a nezakladá nové vlastnícke vzťahy. ROEP
má iba evidenčný charakter a nemôže zakladať nové vlastnícke vzťahy. Rozhodnutie pozemkového
úradu o zápise schváleného ROEP do KN nezakladá žiadne právne skutočnosti a je záznamovou

listinou. Nie je správne ani tvrdenie, že súd sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami a vykonanými
dôkazmi. Žalobca prostredníctvom svojich orgánov, sporné nehnuteľnosti fyzicky prevzal 29. 05. 1948,
dôvodom bola konfiškácia nehnuteľností vo vlastníctve nielen U. U., ale aj L. S. a so zreteľom na všetky
skutočnosti mohol byť a bol dobromyseľný, že mu nehnuteľnosti vlastnícky patria titulom konfiškácie,
nielen U. U., ale aj L. S., s poukazom na odvolania synov L. S. o vyňatie z konfiškácie ich majetku,

následne vstupom do oprávnenej držby a fyzickým prevzatím 29. 05. 1948 a nikým nerušenou držbou
až do roku 1993. Tieto nehnuteľnosti mal vo svojej držbe od 29. 05. 1948 iba štát a nikdy žalovaní, ani
ich rodičia a už vôbec nie urbárska spoločnosť R. H.. Tento urbariát nebol do roku 1993 ani vlastníkom,ani užívateľom sporných parciel. Navrhoval, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal
žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalobca sa vyjadril aj k odvolaniu žalovaného v 2. rade. Jeho vyjadrenia považuje za zarážajúce,
s ohľadom na listinné dôkazy a svedecké výpovede produkovaného ním v súdnom konaní, ale
najmä s ohľadom na spôsob nadobudnutia vlastníctva žalovanými. Pravdou je, že práve žalovaní
nemajú jediný dôkaz o údajnom vlastníctve. Naviac proti nim vypovedali svedkovia v tomto konaní,
ako aj svedkovia pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Preto, pokiaľ sa má vyhodnotiť celkový

skutkový stav s ohľadom na skutočnosti tvrdené v žalobe, nie je možné žalobu posudzovať bez
ohľadu na skúmanie spôsobu ako mal nadobudnúť vlastníctvo žalovaný. Obrana žalovaného sa nemá
vzťahovať iba na spochybňovanie tvrdenia žalobcu, ale tiež na podporu jeho tvrdení preukazujúcich
vlastníctvo žalovaných. Žalovaní sa týmto spôsobom nemôžu brániť, nakoľko dôkazy nielenže nemajú,
ale nemajú ani skutočne hodnoverné vysvetlenie, ako tieto nehnuteľnosti mali nadobudnúť. Bolo nad
všetky pochybnosti preukázané prevzatie štátom. Žalovaný ani ich otec, ani starý otec, ani urbariát,

predmetné nehnuteľnosti neužívali do roku 1993. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o užívaní
rodinou U.P., ale ani urbariátov. Poukazoval aj na ďalšiu dôležitú skutočnosť, s ktorou sa oboznámil
z pripojeného Notárskeho spisu D.. O. T. vo veci vydania osvedčenia. K náležitostiam potrebných pre
vydanieosvedčeniapodľaust.§63Notárskehoporiadkusaokrempotvrdeniaobce,čestnýchprehlásení
dvoch svedkov, požaduje aj vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností

podľa osobitného predpisu, naznačil k tomu, že nemá k vzniku vlastníckeho práva výhrady. Pre
vydanie osvedčenia o vydržaní majetku neznámeho vlastníka, teda podmieňuje zákon udelenie súhlasu
správcovi majetku neznámeho vlastníka, v prípade lesných nehnuteľností - E. K., Š. H.. V notárskom
spise sa nenachádza súhlas A. K., Š. H. ako zákonného správcu lesných pozemkov neznámych
vlastníkov. Miesto toho je priložené čestné vyhlásenie urbárskej spoločnosti R. H. podpísané otcom

jednéhozožalovaných,žesúhlasísvydanímosvedčeniaovydržanípresvojhosynaasynovca.Zvýpisu
z LV č. XXX k. ú. R. H. vyplýva, že správcom majetku pôvodnej vlastníčky L. S. je lesopoľnospodársky
majetok K., Š. H.. Urbárska spoločnosť R. H. nie je a ani nemôže byť správcom majetku neznámeho
vlastníka a nemôže udeľovať súhlas alebo nesúhlas k vydaniu osvedčenia.

13. Prvostupňový súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.
Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a priznal trovy odvolacieho
konania.

14. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 23.2.2012, č.k. 16Co 140/2011-424, potvrdil napadnutý

rozsudok. Zároveň vyslovil, že o trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným
uznesením. Následne uznesením zo dňa 29.2.2012, č.k. 16Co 140/2011-429, rozhodol o trovách
odvolacieho konania tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a vyslovil, že žalovaní
v 1. a 2. rade na ich náhradu nemajú právo.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) uznesením č.k. 4Cdo 383/2012-569 zo
dňa 26.11.2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2012, sp. zn. 16Co 140/2011,
a uznesenie z 29. februára 2012, sp. zn. 16Co 140/2011, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje
rozhodnutie vo výroku, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho súdu, odôvodnil tým, že odvolanie oboch
žalovaných bolo doručené žalobkyni, ktorá k nim podala vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis

z PKV č. XXX, avšak ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené žalovaným. Keďže odvolací
súd vo svojom rozsudku odkázal na listinný dôkaz - výpis z PKV č. XXX, ktorý predstavoval základ
jeho argumentácie vo vzťahu k námietkam odvolateľov, nedoručenie vyjadrenia žalovaným zakladalo
procesnú chybu. Tento listinný dôkaz nebol totiž v konaní pred súdom prvého stupňa predložený, ani
vykonaný. Uvedeným postupom teda odvolací súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, čím

zaťažil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p..

16. Následne odvolací súd v súlade s názorom dovolacieho súdu po predložení spisu doručil vyjadrenie
žalobkyne k odvolaniu žalovaného v 1. rade zo dňa 21.11.2011 (č.l. 404 - 408) a k odvolaniu žalovaného
v 2. rade zo dňa 8.12.2011 (č.l. 412 - 417) právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade a žalovanému v

2. rade s tým, aby sa k nemu vyjadrili. Žalovaný v 1. rade, ani žalovaný v 2. rade možnosť vyjadriť sa
k predmetným vyjadreniam žalobkyne nevyužili.17.Pretoodvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokspoluskonaním,ktorémupredchádzalovzmysle
zásad uvedených v § 212 O.s.p., vec prejednal v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3
O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní

pred jeho vyhlásením, a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne
závery a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho
konania a odvolací súd na tieto zistenia odkazuje v plnom rozsahu.

18. Uviedol, že základnou otázkou pre vyriešenie predmetu sporu bolo, či aj podiely po L. S. boli

konfiškované konfiškačnou komisiou v J. H. Č.. P. X/XX - R., na základe ktorého žalobca uplatňoval
titul vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Nebolo sporné, že na podiely na meno U. U. bolo vydané
konfiškačné rozhodnutie a následne neskôr bolo zapísané aj vlastníctvo štátu v prospech k týmto
nehnuteľnostiam. Bolo na súde zistiť či aj k podielom viažucim sa na meno L. S. má žalobca titul
vstupu do užívania týchto nehnuteľností, vlastníctva ktorého sa domáha. Z obsahu celého vykonaného
dokazovania nepochybne vyplynulo, že predmetné nehnuteľnosti boli konfiškované konfiškačnou

komisiou v J. dňa 13. 02. 1948, ktorá vydala rozhodnutie pod Č.. P. X/XX - R... Týmto rozhodnutím bol U.
U. konfiškovaný majetok bez ohľadu na to, „v ktorej obci sa nachádzal“. Následne došlo aj k fyzickému
prevzatiu tohto majetku štátom dňa 29. 05. 1948, o čom bola spísaná zápisnica, a z ktorej vyplýva,
že išlo o prevzatie lesného majetku Z. U. U. I. J.. o celkovej výmere XX ha XX árov a XX m2. Tento
majetok prevzalo H. H.S. H. S. zastúpené Ú. S. Š. A., W.J. H. J. Q. R. U., W. E., W. S. P. I. W. J. P.

E.. V uvedenej zápisnici bolo konštatované, že došlo k prevzatiu majetku U. U. a J... Na základe tejto
skutočnosti odvodzoval žalobca svoj titul vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Bol názoru, že bol
konfiškovaný aj majetok spoluvlastníčky L. S..

19. Odvolací súd túto skutočnosť považoval za dôležitú vo vzťahu k zisteniu, či žalobca disponuje titulom

vlastníctvakpredmetnýmnehnuteľnostiamajpoL.S.alebonie,resp.čikonfiškačnérozhodnutievydané
na meno U. U., je titulom na užívanie nehnuteľností L. S.. Za dôležitú považoval tú okolnosť, že v
roku 1950 synovia L. S. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, o ktorom rozhodovalo
H. H. T. H. Č.. XXXXX/XX-O..-X dňa 09. 10. 1950 tak, že odvolanie bolo odmietnuté a na majetok
bol prevedený výkon pozemkovej reformy. Táto skutočnosť bola podstatná pre vyhodnotenie, či bol

konfiškovaný aj majetok L. S.Q. alebo nie. Ak by tomu tak nebolo, tento dôkaz by nevypovedal o tom,
že proti rozhodnutiu konfiškačnej komisii sa odvolali synovia L. S. a žiadali o vyňatie jej majetku z
konfiškácie. Ak by predmetom konfiškácie nebol aj majetok L. S., jej synovia by sa neboli odvolávali,
resp. nebolo by proti čomu sa odvolať. Napokon nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR v § 3 ods. 1
umožňovalo aj deťom žiadať, aby tento majetok naviac do výmery 50 ha konfiškovaný nebol. Synovia

L. S. sa odvolali voči konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutiu, a takým bolo len rozhodnutie pod č.
P. X/XX - R.. zo dňa 13. 02. 1948, ktoré sa vzťahovalo aj na majetok U. U. a J.. Nebol dôvod, aby
synovia L. S. tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo nedotknuté. Naviac obdŕžali
odpoveď o tom, že štát ich odvolaniu o vyňatie z konfiškácie nevyhovel. O tom, ktorý hnuteľný majetok
bol fyzicky preberaný štátom svedčí aj zápisnica z fyzického prevzatia dňa 29. 05. 1948, kde je uvedené

číslo pozemnoknižných parciel PKV č. XX k. ú. R. H. a parcely sú uvádzané o celkovej výmere XXX
XXX ha, teda také výmery, ktoré sa dotýkali len U. U. I. L. S..

20. Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom, ktorý prijal aj prvostupňový súd. Poukázal, že v dôsledku
chyby, resp. omylu, nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj L. S.. Bolo však preukázané, že

žalobca na základe konfiškačného rozhodnutia preberal celú výmeru im patriacu a v dôsledku správania
sa aj synov L. S. mohol usúdiť, že predmetom konfiškácie je aj majetok L. S.. Nestotožnil sa s námietkou
žalovaného v 2. rade, že žalobca nemá titul k nadobudnutiu vlastníctva. Naopak, je dôležité poukázať,
že ak takúto vedomosť žalovaní mali, teda, že došlo k prevzatiu veci žalobcom bez právneho dôvodu
- titulu, mali svoje právo uplatniť podľa reštitučných predpisov. Preto odvolací súd dospel k záveru, že

vlastníkom týchto nehnuteľností je žalobca.

21. Naviac dodal, že pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda z moci zákona spätne len s
tým, že konfiškačný výmer sa vydával, aby sa konkretizovalo voči komu sa uplatňuje a voči ktorým
nehnuteľnostiam. Kým sa nevydalo konfiškačné rozhodnutie, tak sa nevedelo, ktorý majetok spadá pod

konfiškáciu. Ak v zápisnici o prevzatí majetku bolo vyznačené, ...I. J....“. - podľa názoru odvolacieho súdu
to znamená, že sa konfiškačné rozhodnutie dotýkalo aj tých ostatných. Tí ostatní bola len L. S. a U. U.,
pretože len oni boli vlastníčkami nehnuteľností zapísaných v PKV č. XX k. ú. R. H.. Z dokazovania jasne
vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli fyzicky prevzaté štátom na základe konfiškačného rozhodnutiapodľa Nariadenia vlády SNR č. 104/1945 o čom svedčí zápisnica o ich prevzatí zo dňa 29. 05. 1948,
ku ktorej patrí aj príloha, ktorá obsahuje zoznam konfiškovaných nehnuteľností, kde v celku ide o tú
výmeru, ktorej vlastníčkami boli len tieto osoby.

22. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného v 2. rade, že súd prvého stupňa sa
nezaoberal dôsledne zápisnicou o prevzatí majetku na základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 29.
05. 1948, z ktorej by malo vyplývať, že došlo k prevzatiu nehnuteľnosti z pozemnoknižnej vložky č. XXX.
Prvostupňový súd v rámci dokazovania sa s ňou riadne oboznámil, zaoberal a zistil, že predmetom sporu

sú lesné nehnuteľností zapísané na LV č. XXX, kde sú parcely citované v stave L.-P. pochádzajúce z
PKV č. XX, čo je na LV č. XXX zreteľné uvedené. V zápisnici z fyzického prevzatia nehnuteľnosti sú
uvádzané parcely XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX I. XXXX z PKV č. XX k. ú. R. H.. Tieto parcely sa
nachádzajú v PKV č. XX a majiteľmi týchto parciel bola U. U. I. J.., t. j. aj L. S.U.E.. Z výpisu PKV č. XXX
k. ú. R. H. nevplýva, aby obsahovala parcely, ktoré boli predmetom fyzického prevzatia nehnuteľnosti
podľa zápisnice zo dňa 29. 05. 1948 a nie je na tejto PKV ani zmienka o vlastníčkach, vo vzťahu ku

ktorým bolo vydané konfiškačné rozhodnutie (výpis z PKV č. XXX k. ú. R. H.).

23. Následne Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 4Cdo/167/2017-680 zo dňa 24. októbra 2018 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.júna 2015 sp. zn. 16Co/1/2015 a vec vrátil na ďalšie
konanie.Uviedol,žeodvolaniepodaližalovanív1./a2./rade.Odvolanieobochbolodoručenéžalobkyni,

ktorá k nim podala vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného aj výpis z PKV č. XXX, pričom uvedené
vyjadrenia žalobkyne boli doručené žalovaným v 1. a 2. rade. Poukázal, že odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia v časti, ktorej sa vyporiadaval s podstatnými odvolacími argumentmi odvolateľov, opätovne
odkázal na listinný dôkaz - výpis z PKV č. XXX, ktorý predstavoval základ jeho argumentácie vo
vzťahu k týmto námietkam. Tento listinný dôkaz však nebol v konaní pred súdom prvej inštancie

predložený a nebol ani vykonaný. Dôkaz žalobkyňa predložila až vo svojom vyjadrení v odvolacom
konaní. Odvolací súd preto procesne pochybil, keď v rozhodnutí opätovne vychádzal z dôkazu, ktorý
nebolriadnevykonaný.Odvolacísúdprisvojomrozhodovanípovažovaltentodôkazzakľúčovýprisvojej
argumentácii k odvolacím námietkam žalovaného, a preto účastníci konania mali právo na to, aby sa
mohli k vykonaným dôkazom v odvolacom konaní vyjadriť. Na tomto ich práve nič nemení skutočnosť,

že listinné dôkazy boli doručené na vyjadrenie účastníkom, nakoľko tieto neboli odvolacím súdom na
pojednávaní vykonané. Odvolací súd tak nepostupoval v súlade s ustanoveniami o vykonávaní dôkazov
a nevykonal dôkaz, ktorým následne argumentoval, čím odňal takýmto postupom účastníkom konania
možnosť k dôkazu sa vyjadriť.

24. K námietke dovolateľa, že odvolací súd sa v dôvodoch rozhodnutia nevyporiadal so všetkými
jeho námietkami a argumentami, čím došlo k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia a
následkom toho k odňatiu možnosti pred súdom konať, dovolací súd uviedol, že táto námietka nie
je opodstatnená. Konštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s jeho odôvodením
(okrem zistenej vady vyššie rozvedenej) je potrebné dospieť k záveru, že napadnutý rozsudok sám

o sebe parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia spĺňa. Dovolaním napadnuté
rozhodnutie uvádza všetky podstatné skutočnosti, preto mu v tejto súvislosti nemožno vytknúť procesné
pochybenie.

25. Následne odvolací súd v súlade s týmto pokynom dovolacieho súdu nariadil pojednávanie v súlade

s ust. § 385 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „C.s.p.“), predvolal účastníkov
a vykonal dokazovanie, a to oboznámením sa s PKV č. XXX, vyjadreniami účastníkov konania a dospel
k záveru, že aj po tomto doplnenom dokazovaní odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade nie je dôvodné a
napadnuté rozhodnutie je vecne správne.

26. Vytýčeného termínu pojednávania na odvolacom súde sa zúčastnili právny zástupca žalobcu, právny
zástupca žalovaného v 1.rade a žalovaný v 1. rade. Zástupca žalovaného v 2. rade a zástupca Okresnej
prokuratúry U. sa písomne ospravedlnili. E.. D. U.Á., zástupca žalovaného v 2. rade doručil súdu
dňa 9.10.2019 písomné podanie, ktoré bolo doručené krátkou cestou zástupcovi žalobcu JUDr. Irene
Sopkovej a JUDr. Petrovi Barňákovi, právnemu zástupcovi žalovaného v 1.rade.

27. Odvolací súd následne po tom, čo zistil, že sú splnené podmienky konania vykonal dôkaz
oboznámením sa s pozemnoknižnou vložkou č. XXX jej prečítaním obsahu, z ktorého citoval:„Došlo 03. januára 1959, č.d.X podľa rozhodnutia Z. Š. I. P. S. Z. R. J. zo dňa 04. 12. 1958, číslo XXXX/
XX, vkladá sa vlastnícke právo pre Československý štát v správe E. X/X.
Došlo 28.júna.1963 č. d. XXX podľa kúpnej zmluvy danej dňa 30. 11. 1960 schválenej Z.- M.. Z. R. U.

zo dňa 23. 11. 1961 odpisuje sa parcela mpč. XX do novovytvorenej zápisnice č. XXX.“
Táto pozemnoknižná vložka č. XXX sa nachádza v súdnom spise na č. l. 407 - 408.

28. Právna zástupkyňa žalobcu na odvolacom pojednávaní poukázala, že odvolací súd pokyn
Najvyššieho súdu SR splnil. Poukázal, že posledné rozhodnutie odvolacieho súdu napovedá o tom, že

rozsudokjeriadneodôvodnený,zrozumiteľný,presvedčivý,sú zdôvodnenéargumenty,načopoukazuje
aj sám Najvyšší súd SR a pokiaľ ide o vec samu, má za to, že vykonaným dokazovaním bolo riadne
preukázané, že aj majetok po L. S., bol riadne skonfiškovaný a prevzatý. Listiny, ktoré boli predložené
na pojednávaní prostredníctvom účastníka, z nich vyplýva, že nejde o žiadne nové skutočnosti, ktoré by
neboli už predtým predmetom dokazovania. Navrhla, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať
trovy konania.

29. Právny zástupca žalovaného v 1.rade nesúhlasil s vyjadrením právnej zástupkyne žalobcu.
Poukázal, že žiadne konfiškačné rozhodnutie na majetok L. neexistuje. Pokiaľ tu išlo zo strany žalobcu
o predkladanie nejakých rozhodnutí, aj vo vzťahu k U. U., ďalšej účastníčke, má za to, že tieto doklady
nie je možné spájať s majetkom L. S., na majetok ktorej nebolo vydané žiadne konfiškačné rozhodnutie.

Uviedol, že z celého spisu vyplýva, že L. S. bola Č. Š. občiankou, bola Ž., o ktorej sa to vedelo, a vedeli to
aj miestne úrady. Ak žalobca tvrdil, že štát uplatňuje vlastníctvo na základe toho, že tu boli dva tituly, teda
konfiškačné rozhodnutia a vydržanie, nepovažuje toto za právne relevantné. Tvrdí, že vôbec absentuje
konfiškačné rozhodnutie, o ktoré opiera svoje vlastníctvo žalobca a pokiaľ opiera ho o titul vydržania,
nesplnil podmienky dobromyseľnosti vstupu do tohto užívania vzhľadom aj na ich predchádzajúce

tvrdenie. Dal do pozornosti skutočnosť, že štát mal dosť dlhú dobu na to, aby si vysporiadal svoje
vlastníctvo vo vzťahu k L. S., ktoré vôbec nevyporiadal a vo vzťahu k U. U. existuje zápis Z. F. R. R.
J. z roku 1958, kde je k tomuto podielu vlastníctva zápis, ktoré je na U. U.. K odvolaniu synov L. S. vo
vzťahu k vydanému konfiškačnému rozhodnutiu uviedol, že tento dôkaz nepovažujú za ten, ktorý by mal
naznačovať, že ide o odvolanie voči konfiškačnému rozhodnutiu. Je to listina, ktorou žiadajú vyporiadať

dedičstvo J. U.. Teda ich žiadosť súvisí s omylom v dedení po ich právnom predchodcovi.

30. Tiež predložil na pojednávaní ďalší listinný dôkaz, o tom, že právny predchodca žalovaných odovzdal
do užívania im susediace pozemky, ktoré sú predmetom sporu. Listinný dôkaz následne bol súdom
prečítaný, pričom bolo konštatované, že ide o listinu, ktorá sa nachádza v spise na č.l. 568. Navrhol

rozsudok súdu prvej inštancie z roku 2011 zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

31. Právny zástupca žalobcu k vyjadreniam právneho zástupcu žalovaného v 1. rade uviedol, že
trvá na tom, čo bolo z ich strany doteraz už prednesené a navrhol rozsudok potvrdiť. Poukázal, že

celá dôkazná situácia a skutkové okolnosti sú zreteľne a jasne popísané v poslednom rozhodnutí
krajského súdu, ktoré bolo Najvyšším súdom SR zrušené len z procesného dôvodu, ktorý aj bol na
tomto pojednávaní vykonaný. Konfiškačné rozhodnutie bolo vydané na základe Vládneho nariadenia č.
104/1945, ale tomu predchádzalo ešte Nariadenie č. 93/1941 zo dňa 23.05.1941. Bolo to z moci zákona,
ktoré bolo zamerané na všetok majetok osôb židovského pôvodu, bez ohľadu na ďalšie skutočnosti.

Prax slovenských súdov hovorí o tom, čo znamená prechod majetku alebo jeho prevzatie štátom. V
danom prípade sa tak udialo. Nič iné sa nestalo, len to, že na základe všetkých týchto predchádzajúcich
okolností v danej dobe, štát prevzal tento majetok a zveril ho do správy jeho právnemu predchodcovi. S
listinou, ktorú predložil právny zástupca žalovaného sa oboznámil a uviedol, že ju pozná, nejde o nový
dôkaz a bez ďalšieho nepovažoval sa k nej ďalej vyjadrovať.

32. Aj žalovaný v 1. rade predložil písomné vyjadrenie k pojednávaniu. Uviedol, že pozemok po
L. S. vydržali na základe toho, že jeho starý otec s jeho otcom, dvaja bratia a širšia rodina tento
pozemok obhospodarovali. V ďalšom poukázal na podrobné vyjadrenie sa k sporu v tomto písomnom
vyjadrení, tiež na vyšetrovacie spisy- zväzky, ktoré obsahujú dôkaz o tom, že Ulič odovzdal tento

majetok v roku 1995 Urbariátu. Do pozornosti dal „Dohodu o vydaní majetku bývalých urbárnikov,
komposesorátov a podobných útvarov zo dňa 18.8.1993“, ktorá sa nachádza na č.l. 132 súdneho
spisu, kde je uvedený zoznam lesných pozemkov s uvedenými parcelnými číslami a výmerami, ktoré
boli zo strany odovzdávajúceho A. K., Š..H.. odovzdané preberajúcemu K. H. R. H.. Celkový zoznamodovzdaných parciel o celkovej výmere XX XXX XXX m2 obsahuje zoznam odovzdávaných parciel
podľa LV č. XXX o celkovej výmere XXX XXX m2. Odovzdanie vykonal štatutár O.. I. F., a zároveň
súčasný žalobca. V podaní ďalej uviedol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú podielnikmi K. H. R. H., ktorí

vyhoveli prosbe starého otca D. U., ktorý ich žiadal, aby dali do poriadku pozemky, ktoré on užíval
spolu aj so svojimi synmi a širšou rodinou od roku 1944 až do násilného presídlenia obyvateľov bývalej
obce R. H. v dôsledku výstavby vodnej nádrže J. do roku 1982 - 1984, po L. S. na PKV č. XX, dnešné
LV č. XXX. Obaja podpísali splnomocnenie pre strýka E. U., aby v ich mene požiadal notárku v J. o
spísanie notárskej zápisnice a osvedčil predmetné nehnuteľnosti v prospech oboch rovnakým dielom,

v zmysle zákona č. 323/1992 Zb. Poukázal na jednotlivé písomné dokumenty, ktoré sú založené vo
vyšetrovacích spisoch so žiadosťou, aby boli posúdené s prijatím jednoznačných zrozumiteľných a
objektívnych záverov a to jednotlivo a aj navzájom.

33. Podľa § 470 odsek 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,
popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

Podľa odseku 3 na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú
ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto
neskoršom čase.

Podľa odseku 4 konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom
súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.

34. Aj po vykonanom dokazovaní odvolací súd má za to, že listinné dôkazy, ktoré boli predmetom
dokazovanianaodvolacomsúde,nezmeniliničnaskutkovýchaprávnychzáveroch,naktorépoukazoval

už predtým odvolací súd vo svojich rozhodnutiach.

35.Zadôležitéopäťpovažujezdôrazniťtiezistenia,naktoréužpoukázalvpredchádzajúcomrozhodnutí,
a to, že v roku 1950 synovia L. S. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, o ktorom
rozhodovalo H. H.S. T. H. Č.. XXXXX/XX-O..-X dňa 09. 10. 1950 tak, že odvolanie bolo odmietnuté a na

majetok bol prevedený výkon pozemkovej reformy. Táto skutočnosť bola podstatná pre vyhodnotenie,
či bol konfiškovaný aj majetok L. S. alebo nie. Ak by tomu tak nebolo, tento dôkaz by nevypovedal o
tom, že proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie sa odvolali synovia L. S. a žiadali o vyňatie jej majetku
z konfiškácie. Ak by predmetom konfiškácie nebol aj majetok L. S., jej synovia by sa neboli odvolávali,
resp. nebolo by proti čomu sa odvolať. Napokon nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR v § 3 ods. 1

umožňovalo aj deťom žiadať, aby tento majetok naviac do výmery 50 ha konfiškovaný nebol. Synovia
L. S. sa odvolali voči konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutiu, a takým bolo len rozhodnutie pod č. P.
X/XX - R.. zo dňa 13.02.1948, ktoré sa vzťahovalo aj na majetok U. U. I. J.. Nebol dôvod, aby synovia
L. S. tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo nedotknuté. Naviac obdŕžali odpoveď o
tom, že štát ich odvolaniu o vyňatie z konfiškácie nevyhovel. O tom, ktorý hnuteľný majetok bol fyzicky

preberaný štátom svedčí aj zápisnica z fyzického prevzatia dňa 29. 05. 1948, kde je uvedené číslo
pozemnoknižných parciel PKV č. XX k. ú. R. H. a parcely sú uvádzané o celkovej výmere XX,XXXX ha,
teda také výmery, ktoré sa dotýkali len U. U. I. L. S..

36. Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom, ktorý prijal aj prvoinštančný súd. Len v dôsledku chyby,

resp. omylu, nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj L. S.. Bolo však preukázané, že žalobca
na základe konfiškačného rozhodnutia preberal celú výmeru im patriacu a v dôsledku správania sa aj
synov L. S. mohol usúdiť, že predmetom konfiškácie je aj majetok L. S.. Nestotožnil sa s námietkou
žalovaného v 2. rade, že žalobca nemá titul k nadobudnutiu vlastníctva. Naopak, je dôležité poukázať,
že ak takúto vedomosť žalovaní mali, teda, že došlo k prevzatiu veci žalobcom bez právneho dôvodu -

titulu, mali svoje právo uplatniť podľa reštitučných predpisov.

37. Z dokazovania jasne vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli fyzicky prevzaté štátom na základe
konfiškačného rozhodnutia podľa Nariadenia vlády SNR č. 104/1945 o čom svedčí zápisnica o ichprevzatí zo dňa 29. 05. 1948, ku ktorej patrí aj príloha, ktorá obsahuje zoznam konfiškovaných
nehnuteľností, kde v celku ide o tú výmeru, ktorej vlastníčkami boli len tieto osoby.

38. Na týchto zisteniach a okolnostiach sa nič nezmenilo ani po vykonanom dokazovaní, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu v súlade s ust. § 387 C.s.p. potvrdil.

40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p a o trovách dovolacieho konania v zmysle § 453 ods.1, 3 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.

tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).