Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, April 30, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714206845
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5714206845.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: R. K.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX/XX, R. R., zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Jankou
Sitárovou, rod. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenému splnomocneným zástupcom WERNER
& Co. s. r. o., so sídlom Žltá 2/F, Bratislava, IČO: 36 869 643, za účasti osobitného subjektu na strane
žalobcu: Úžera.org, so sídlom Jazerná 19, Nové Zámky, IČO: 42 259 061, o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úverových zmlúv a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin

č. k. 15C/127/2014-447 zo dňa 25. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. o určení, že úver zo zmluvy o úvere č. 602300207 zo
dňa 19. 04. 2013 a č. 602300234 zo dňa 04. 06. 2013 je bezúročný a bez poplatkov potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch V. a VI. o trovách konania mení tak, že žiadna zo strán konania
a osobitný subjekt na strane žalobcu nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

Vo výrokoch I. a IV. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobcovi a osobitnému subjektu na strane žalobcu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 15C/127/2014-447 zo dňa 25. 04. 2018 konanie v časti návrhu
osobitného subjektu na zmenu žaloby zo dňa 18. 02. 2018 zastavil (výrok I.), určil, že úver zo zmluvy
o úvere č. 602300207 zo dňa 19. 04. 2013 je bezúročný a bez poplatkov (výrok II..), že úver zo zmluvy
č. 602300234 zo dňa 04. 06. 2013 je bezúročný a bez poplatkov (výrok III.) a v zostavujúcej časti

žalobu zamietol (výrok IV.). Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok V.), osobitnému subjektu
priznal právo na náhradu účelne vynaložených, hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov voči
žalovanému s tým, že o výške náhrady týchto trov bude súd rozhodovať samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku (výrok VI.).
Vodôvodneníkonštatoval,žežalobcasažaloboudoručenouokresnémusúdudňa23.05.2014domáhal
určenia neplatnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 602300207 zo dňa 19. 04. 2013 a č. 602300234
zo dňa 04. 06. 2013 s odôvodnením, že žalovaný postupoval voči nemu bez odbornej starostlivosti v

rozpore s dobrými mravmi a použil v zmluvách neprijateľné zmluvné podmienky - ročnú úrokovú sadbu,
RPMN a rozhodcovskú zmluvu.
Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, majúc za to, že žalobca nepredložil relevantné dokumenty,
ktoré by potvrdili jeho tvrdenia. K výpočtu RPMN poukázal na to, že okrem zmlúv o spotrebiteľskomúvere, kde bola dohodnutá splatnosť úveru jednou splátkou do cca jedného roka od uzatvorenia zmluvy,
účastníci uzavreli vo forme dodatku k týmto zmluvám aj dohodu o plnení v splátkach, kde je uvedená
vyššia RPMN, ktorá zodpovedá RPMN uvedenej žalobcom, a teda táto je uvedená správne. V dôsledku,

že žalobca zaplatil len istinu pritom došlo k zániku dohôd o splátkach, a teda platí RPMN uvedená v
zmluvách o spotrebiteľskom úvere.
Podaním doručeným súdu dňa 19. 06. 2017 žalobca žiadal pripustiť zmenu žalobného návrhu tak, že
žiadal vyniesť rozsudok, že žalovaný je povinný zrušiť neprijateľné zmluvné podmienky, pre porušenie
zákona v časti úrokov, celkových a administratívnych nákladov a RPMN, považovať úvery zo zmluvy

o úvere č. 602300207 zo dňa 19. 04. 2013 a č. 602300234 zo dňa 04. 06. 2013 za bezúročné a bez
poplatkov,akoajzrušiťneprijateľnézmluvnépodmienkypreporušeniezákonavčastiúrokovacelkových
administratívnych nákladov a RPMN. Uznesením č. k. 15C/127/2014-345 zo dňa 12. 09. 2017 súd
pripustil zmenu žalobného návrhu.
Podaním doručeným súdu 19. 02. 2018 osobitný subjekt na strane žalobcu podal návrh na pripustenie
zmeny petitu žaloby, aby súd vyhlásil zmluvné podmienky, ktoré definoval, za neprijateľné zmluvné

podmienky a žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 1.000,- eur. Na pojednávaní dňa 26. 03. 2018 zobral osobitný subjekt konania podanie obsahujúce
zmenu žaloby späť. Z uvedeného dôvodu súd analogicky podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) konanie o tejto časti zastavil.
Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 19. 04. 2013 žalobca ako spotrebiteľ a žalovaný

uzavrelizmluvuospotrebiteľskomúvereč.602300207,nazákladektorejsažalovanýzaviazalposkytnúť
žalobcovi bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti vo výške 1.000,- eur a žalobca sa zaviazal
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom vo výške 872,- eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 1.872,- eur. Celkové náklady spotrebiteľa sú
tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 391,50 eur a

administratívnych nákladov vo výške 480,50 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 1.872,-
eur do 23. 04. 2014, doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru boli určené
na 23. 04. 2014. Výška RPMN predstavovala 87,20 %.
Dňa 04. 06. 2013 žalobca ako spotrebiteľ a žalovaný uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
602300324,vktorejsažalovanýzaviazalposkytnúťžalobcovibezúčelovýspotrebiteľskýúvervhotovosti

vovýške350,-euražalobcasazaviazalposkytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénáklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 322,- eur, t. j. zaplatiť celkovú čiastku 672,-
eur. Celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom sú tvorené súčtom úroku vo výške
39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 137,03 eur a administratívnych nákladov
vo výške 184,97 eur. Spotrebiteľ sa zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 672,- eur do 25. 05. 2014. Doba

trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru boli určené
na 25. 05. 2014, výška PRMN predstavovala 92 %.
Dňa 19. 04. 2013 žalobca a žalovaný uzatvorili dohodu o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 602300207, predmetom ktorej bola zmena zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti splatnosti
úveru, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal žalovanému uhradiť celkovú čiastku 1.872,- eur v 12-tich

pravidelných mesačných splátkach vo výške 156,- eur, vždy k 23. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc
dňom 23. 05. 2013 s tým, že žalobca zobral na vedomie, že výška RPMN je 260,12 %.
Dňa 04. 06. 2013 žalobca a žalovaný uzatvorili dohodu o plnení v splátkach k Zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 602300324, predmetom ktorej bola zmena zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti splatnosti
úveru, v zmysle ktorej sa žalobca zaviazal žalovanému uhradiť celkovú čiastku 1.872,- eur (správne

672,- eur, poznámka odvolacieho súdu) v 12-tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 56,- eur,
vždy k 25. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 25. 06. 2013 s tým, že žalobca zobral na vedomie,
že výška RPMN je 281,64 %.
V obidvoch dohodách o plnení v splátkach bolo uvedené, že neuhradením ktorejkoľvek dohodnutej
splátky riadne a včas po dobu dlhšiu ako tri mesiace tento dodatok zaniká od počiatku a ostatné

ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere zostávajú bez zmeny.
Citujúc ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv (ďalej len „zákon č.
129/2010 Z. z.“), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka, súd žalobe žalobcu v časti

určenia, že úver zo zmluvy o úvere č. 602300207 zo dňa 19. 04. 2013 a č. 602300234 zo dňa 04. 06.
2013 je bezúročný a bez poplatkov vyhovel, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Súd mal preukázané, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, založený zmluvami o
spotrebiteľskom úvere č. 602300207 a č. 602300234, je vzťahom spotrebiteľským, preto na žalobcu akona spotrebiteľa dopadá v celom rozsahu ochrana podľa Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010
Z. z. a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“).

Súd konštatoval, že v konaní sa žalobca domáhal najprv neplatnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere,
následne zmenil žalobu a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zrušiť neprijateľné zmluvné
podmienky pre porušenie zákona v časti úrokov, v celkových a administratívnych nákladov a RPMN a
aby určil, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Čo sa týka druhej časti výrokov zmeny žaloby žalobcu,
a to povinnosti zrušiť neprijateľné zmluvné podmienky pre porušenie zákona v časti úrokov celkových

a administračných nákladov a RPMN, súd konanie v tejto časti zamietol, nakoľko zo strany žalobcu
predmetný petit v tejto časti nebol doplnený, a takto formulovaný petit je nevykonateľný, a musí byť sám
osebe dôvodom pre zamietnutie žaloby v tejto časti.
Pokiaľ ide o bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverových zmlúv, súd v zmysle § 11 ods. 4 v spojení s §
25g zákona č. 129/2010 Z. z., účinného od 01. 01. 2018, dospel k záveru o prípustnosti takejto určovacej
žaloby v zmysle § 137 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“). Na základe vykonaného

dokazovania následne dospel k záveru, že žalovaný porušuje jednak § 4 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z., ako aj § 7 ods. 1, 2, § 8 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Toto porušovanie sa týka spôsobu poskytovania informácií žalovaným pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere spotrebiteľovi, nakoľko pred samotným uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere boli žalobcovi predložené pri obidvoch zmluvách o spotrebiteľských úveroch dva návrhy, ktorými

sú zmluva o spotrebiteľskom úvere a dohoda o plnení v splátkach. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
predpokladá, že spotrebiteľ splatí celkovú sumu poskytnutého úveru jednou splátkou do termínu
konečnej splatnosti. Súbežne novačná dohoda o plnení v splátkach, ktorú spotrebiteľ uzatváral so
žalovaným bezprostredne popri zmluve o spotrebiteľskom úvere, a ktorá mení spôsob splatenia úveru,
predpokladá pravidelné mesačné splátky tak, že doba splácania zodpovedá približne dobe trvania

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom však spotrebiteľ je povinný časť úveru splatiť skôr. Po takejto
novácii je pre spotrebiteľa úver menej výhodný, čo sa prejaví aj v zmene ročnej percentuálnej miere
nákladov, avšak spotrebiteľovi nie sú vopred poskytnuté informácie v štandardizovanej forme. Novačná
dohoda o plnení v splátkach je koncipovaná tak, že rozložením splácania celkovej sumy úveru na
časť úveru splatnú skôr a zostávajúcej sumy úveru do pravidelných splátok sa nemení celková suma

úveru, v dôsledku čoho sa priemerný spotrebiteľ môže chybne domnievať, že sa nemení ani výhodnosť
úveru. Takéto konanie žalovaného vo vzťahu k spotrebiteľovi je v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivostiamôžeuviesťspotrebiteľadoomyluvotázkevýhodnostispotrebiteľskéhoúveruaspôsobiť,
že spotrebiteľ uzavrie zmluvu, ktorú by inak z dôvodu jej menšej výhodnosti neuzavrel. Takýmto konaním
sú naplnené znaky nekalej obchodnej praktiky vo forme klamlivého konania alebo opomenutia podľa

ust. § 7 ods. 1, 2 a § 8 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z. z. Žalovaným nebolo preukázané, že
boli uzavreté predzmluvné formuláre s predzmluvnými informáciami k dohodám o plnení v splátkach.
Podľa názoru súdu došlo k porušeniu ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý ako jednu z náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžaduje aj uvedenie RPMN a konečnej splatnosti úverov. Uvedené
má za následok to, že sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Porušenie súd videl v uvedení

nesprávnej RPMN, resp. uvedení dvoch RPMN - inak v zmluve o spotrebiteľskom úvere a inak v dohode
o plnení v splátkach. Keďže bola uzavretá k zmluve o spotrebiteľskom úvere aj dohoda o plnení v
splátkach, chýba v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere aj konečná splatnosť úveru. Podľa
názoru súdu bol v zmluvách napokon nesprávne uvedený aj údaj o priemernej RPMN. Z uvedených
dôvodov súd rozhodol o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. s tým, že žalobca mal plný úspech
vo veci, a preto by mal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, avšak trovy konania výslovne
nepožadoval, preto mu ich náhradu nepriznal. Súd však, vychádzajúc z ust. § 251 a § 258, § 259 C. s. p.,
priznal náhradu trov konania osobitnému subjektu vystupujúcemu na strane žalobcu, ktorý si náhradu
trov uplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výrokov, ktorými súd žalobe vyhovel a výrokov o trovách konania podal
žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny
spočívajúcej v zamietnutí žaloby a priznaní mu náhrady trov voči žalobcovi a osobitnému subjektu.
V odvolaní uviedol, že súd v bodoch 28. až 29. odôvodnenia rozsudku konštatuje porušenie

predzmluvnej povinnosti žalovaného (§ 4 zákona č. 129/2010 Z. z.), najmä vo vzťahu k dohode o plnení
v splátkach a prichádza k záveru o existencii nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 zákona č. 250/2007
Z. z. Podľa § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. však porušenie predzmluvnej povinnosti, ani existencia nekalejobchodnej praktiky nie je dôvodom na to, aby úver bol bezúročný a bez poplatkov. V tejto časti je teda
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nesprávne.
Nesprávne je podľa žalobcu právne posúdenie veci aj pokiaľ súd opiera záver o tom, že sú úvery

bezúročné a bez poplatkov o nesprávne neuvedenie RPMN, resp. uvedenie dvoch RPMN; neuvedenie
konečnej splatnosti úverov a nesprávne uvedenie priemernej RPMN.
Vo vzťahu k nesprávne uvedenej RPMN nesúhlasil so záverom súdu o uvedení dvoch RPMN,
majúc za to, že súd si nesprávne vykladá obsah zmluvnej dokumentácie žalovaného. Uviedol, že v
predmetom čase ponúkal spotrebiteľom úver s ročnou splatnosťou v jednej splátke vo forme zmluvy o

spotrebiteľskomúvere,vzmyslečohobolspotrebiteľdojednéhorokapovinnýzaplatiťistinuadohodnutú
odplatu. K tomu však mal spotrebiteľ právo zvoliť si vo forme dohody o plnení v splátkach splácanie
celkovejsumyvmesačnýchsplátkach,pričomposlednousplátkoubysplatiltakúistúsumuakovprípade
splatnosti jednou splátkou na základe zmluvy o spotrebiteľskom úver. Zmyslom dohody o plnení v
splátkach bolo priebežné splácanie celkovej sumy podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere v splátkach,
aby spotrebiteľ nebol zaskočený povinnosťou zaplatiť celkovú sumu podľa zmluvy o spotrebiteľskom

úvere jednou veľkou splátkou. Pripustil, že v prípade dohody o plnení v splátkach je RPMN vyššia ako
v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj z tohto dôvodu však uviedol v oboch dohodách o plnení
v splátkach RPMN. Z právneho charakteru novácie je zrejmé, že RPMN uvedená v dohode o plnení v
splátkach v plnom rozsahu nahrádza RPMN uvedenú v zmluve o spotrebiteľskom úvere (a pre prípad,
že dôjde k splneniu rozväzovacej podmienky uvedenej v dohode o plnení v splátkach „obnovuje“ sa

pôvodný údaj o RPMN uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere), v žiadnom prípade neexistujú dve
RPMN popri sebe. Súd prvej inštancie neuviedol jedinú konkrétnu skutočnosť o tom, že údaje o RPMN
v dohode o plnení v splátkach a v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú uvedené nesprávne a súčasne
v neprospech spotrebiteľa (§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z.). Dôvodom pre bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru tu totiž je iba číselne nesprávne uvedená RPMN, a to naviac v neprospech

spotrebiteľa. Žalovaný zotrval na tom, že tak zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj dohody o plnení v
splátkach obsahujú uvedenie RPMN, a teda niet dôvodu na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov a
súčasne sú vypočítané správne a v prospech spotrebiteľa.
Nesúhlasil ani s názorom súdu, že by zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahovali termín konečnej
splatnosti. Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 602300207 obsahuje termín konečnej splatnosti 23. 04.

2014, zmluva č. 602300234 obsahuje termín konečnej splatnosti 25. 05. 2015. Z oboch dohôd o plnení v
splátkach vyplýva existencia 12-tich pravidelných mesačných splátok vždy k 23. alebo 25. kalendárnemu
dňu v mesiaci, počnúc 23. 05. 2013 alebo 25. 06.2013, t. j. je zrejmé, že termín konečnej splatnosti je
23. 05. 2014 alebo 25. 06. 2014.
Žalovaný namietal tiež záver súdu, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. dohody o plnení v

splátkach obsahujú nesprávny údaj o priemernej RPMN. V prvom rade poukázal na to, že bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v
čase uzavretia oboch zmlúv o úvere nie je nesprávnosť uvedenia priemernej RPMN, ale jej neuvedenie.
Všetky zmluvné dokumenty však obsahujú údaj o priemernej RPMN. Naviac súd podľa žalovanej
aplikoval nesprávne výšku priemernej RPMN, keď posúdil poskytnuté úvery ako úvery zabezpečené, o

aké úvery sa však v danom prípade s poukazom na vyhlášku Ministerstva financií Slovenskej republiky
č. 289/2010 Z. z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery, nejedná.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie vo vzťahu k nemu postupoval nesprávne aj čo do náhrady trov
konania. Z výrokovej časti napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd sčasti žalobu zamietol, pričom
išlo o samostatný petit, ktorý súd zamietol pre jeho nevykonateľnosť. Išlo o samostatnú právnu vec,

ktorú žalobca učinil predmetom toho istého súdneho konania. Napriek tomu, že žalovaný tu v dôsledku
zamietnutia žaloby bol úspešný v rozsahu 100 %, súd prvej inštancie mu náhradu trov konania
nepriznal a ani len nerozhodol, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva. Z uvedeného dôvodu
žiadal o rozhodnutie dopĺňacím rozsudkom o výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k nemu. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo

11/2011, podľa ktorého, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa
pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade
treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov, zvážiť, či neúspech nebol len v
nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Obdobný názor bol vyjadrený aj v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo 39/2011, 3MCdo 25/2012 či uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn.
14Co/100/2012 a 9Co/5/2016.Žalovaný tiež nevidel dôvod na náhradu trov konania osobitnému subjektu, o to viac, ak vo vzťahu k
späťvzatiu jeho zmeny žaloby súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil, pričom sa tak stalo jeho
procesným zavinením a súd prvej inštancie tu aplikoval § 145 ods. 2 C. s. p.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť.
Uviedol, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti považuje za správny tak po
skutkovej, ako aj právnej stránke, nakoľko mu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a

náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov. Konajúci súd podľa žalobcu správne vyhodnotil a
posúdil otázku skladby sporných zmlúv o spotrebiteľskom úvere a na základe správneho zistenia o
absencii niektorých obligatórnych náležitostí v predmetných zmluvách aj správne vyvodil a konštatoval
bezúročnosť úverov poskytnutých na ich základe.
Najzásadnejším nedostatkom zmlúv o spotrebiteľskom úver je absencia náležitosti RPMN, kedy jej
vyjadrenie spôsobom, ktorý zvolil žalovaný, nemožno považovať za prehľadný a zrozumiteľný, naopak

možno ho označiť ako pre spotrebiteľa zavádzajúci a mätúci, poukázal tiež na jej neprimeranú
výšku. Neplatné dojednanie o náležitosti RPMN spôsobuje jej absenciu, a teda odôvodňuje záver
o bezúročnosti spotrebiteľských úverov poskytnutých na základe zmlúv o spotrebiteľských úveroch.
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú ani vyjadrenie počtu splátok na splatenie úveru.
Vo zvyšku žalobca poukázal na svoje vyjadrenia a prednesy produkované v konaní.

4. Žalovaný v replike (vyjadrení k vyjadreniu žalobcu) poukázal na vnútorný logický rozpor vo vyjadrení
žalobcu k RPMN, keď na jednej strane tvrdí, že nie je v zmluvách uvedená a v tej istej súvislosti udáva,
že vyjadrenie RPMN v nich je zavádzajúce a zmätočné.
Súd prvej inštancie správne označil dohody o plnení v splátkach za novácie zmlúv o spotrebiteľskom

úvere, a teda mohli byť uzavreté časovo po uzavretí zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Z právneho
charakteru novácie je zrejmé, že RPMN uvedená v dohode o plnení v splátkach v plnom rozsahu
nahrádza RPMN uvedenú v zmluve o spotrebiteľskom úvere, v žiadnom prípade neexistujú dve RPMN
popri sebe. Súd prvej inštancie ani žalobca neuviedli jedinú konkrétnu skutočnosť o tom, že údaje o
RPMN v dohode o plnení v splátkach, ako aj v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú uvedené nesprávne

(a v čom nesprávnosť spočíva) a súčasne v neprospech spotrebiteľa. Zotrval na tom, že tak zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ako aj dohody o plnení v splátkach obsahujú uvedenie RPMN a súčasne sú
vypočítané správne, v prospech spotrebiteľa, pričom RPMN uvedená v dohode o plnení v splátkach
mení a nahrádza RPMN uvedenú v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
V nadväznosti na namietanú výšku RPMN, v dôsledku ktorej má byť tento údaj neplatný, žalovaný

poukázal na to, že ide o číselný údaj a nie dojednanie, preto nemôže byť neplatný. Zákon č. 129/2010
Z. z. pamätá len na situáciu, keď RPMN nie je uvedená alebo je vypočítaná v neprospech spotrebiteľa s
čím však spája iný následok, a to bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nie neplatné dojednanie RPMN.
Súd prvej inštancie neurčil neplatnosť zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ale určil, že sú bezúročné a bez
poplatkov, a teda sa zaoberal výlučne absenciou relevantných náležitostí zmluvy v zmysle zákona č.

129/2010 Z. z. a nie (ne)primeranosť odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov, resp. RPMN.
K absencii počtu splátok poukázal na to, že z oboch zmlúv o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že
neobsahujú žiadne splátky, t. j. nemožno uvádzať ich počet ani výšku a obsahujú iba konečný termín
splatnosti, kedy je žalobca povinný splatiť celý úver. Ide teda o nesplátkové jednorazové splatenie úveru
bez možnosti splácania. Žalobca opomína existenciu dohôd o plnení v splátkach, z ktorých a contrario

vyplýva, že plnenie na základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere nie je dohodou o plnení v splátkach.

5. Osobitný subjekt konania vo vyjadrení k odvolaniu a replike žalovaného sa stotožnil s vyjadrením
žalobcu k odvolaniu žalovaného. Súd podľa neho uvedenie dvoch údajov o RPMN správne právne
kvalifikoval ako porušenie povinnosti veriteľa podľa § 9 ods. 1 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.

Vo vzťahu k údaju o priemernej RPMN poukázal na to, že zabezpečenie pohľadávok definuje Občiansky
zákonník, nie vyhláška č. 289/2010 Z. z., a teda podľa jeho názoru úver zabezpečený dohodou o
zrážkach zo mzdy a zmluvnou pokutou je zabezpečený úver.
Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného čo do výroku o trovách konania osobitný subjekt konania nevidel
dôvod na jeho revíziu. Uviedol, že osobitnému subjektu sa môže stať, že sa stane subjektom konania vo

vopred prehratom spore vo vzťahu k strane, ktorú v spore podporuje. Za takých okolností by bolo značne
nespravodlivé, ak by osobitný subjekt znášal procesnú zodpovednosť za prehru strany, ktorú nezavinil.
Uviedol, že síce navrhol zmenu žaloby, ale samotný žalobca s touto zmenou nesúhlasil. Ak teda nebol
osobitný subjekt úspešný s návrhom na zmenu žaloby, do úvahy by prichádzala náhrada trov patriacažalobcovi voči osobitnému subjektu. Navrhol preto rozsudok okresného súdu potvrdiť, žalobcovi priznať
nárok na náhradu trov konania a osobitnému subjektu nepriznať náhradu trov odvolacieho konania
(keďže mu žiadne nevznikli).

6. Žalobca v ďalšom vyjadrení doplnil, že považuje za neprípustné, aby dochádzalo k uvádzaniu
náležitosti RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere a súčasne aj v dohode o plnení splátok, pokiaľ
sú tieto obidve listiny spotrebiteľom podpisované v jeden deň, navyše na jednom stretnutí, pretože
sa takýmto postupom spotrebiteľovi reálne znemožňuje poznať v dostatočnom časovom predstihu

skutočný a pravdivý údaj týkajúci sa pre neho najpodstatnejšej otázky, t. j. otázky nákladovosti
spotrebiteľského úveru. Žalovanému nič nebránilo premietnuť obsah dohody o plnení v splátkach do
samotnej zmluvy o úvere, keďže je zrejmé, že zmluvné strany prejavili záujem dohodnúť sa na vrátení
istiny, spolu s odplatou, v splátkach. Správne tak mal byť už v samotnej zmluve o úvere uvedený
daj o RPMN niekoľkonásobne vyšší ako bol uvedený. Nesprávne uvedenie údaja o RPMN v zmluve
o spotrebiteľskom úvere má rovnaké následky, ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec.

Žalobca poukázal tiež na to, že od počiatku prejavoval záujem o úver splatný v 12-tich mesačných
splátkach, preto mal žalovaný tieto údaje a požiadavky žalobcu premietnuť do obsahu zmluvy o úvere.

7. Ďalšie podania neboli stranami konania v odvolacom konaní produkované.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny

potvrdil, v celom rozsahu sa stotožniac so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu náležitostí
sporých zmlúv o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmlúv.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného, vyjadrení strán konania

produkovaných v odvolacom konaní a obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania, z vykonaného dokazovania správne
zistil skutkový stav veci, ktorý vo vzťahu k údaju o ročnej percentuálnej miere v zmysle § 9 ods. 1
písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv, určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti ktorých sa žalobca domáhal (ďalej len „sporné zmluvy“), následne i správne právne

posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220
ods. 2 C. s. p., preto odvolací súd v tejto časti podľa § 387 ods. 2 C. s. p., konštatujúc správnosť týchto
dôvodov, v podstatných bodoch na ne odkazuje.

10. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že údaj o RPMN, ktorý je v zmysle

zákonač.129/2010Z.z.obligatórnounáležitosťouzmluvy,bolvspornýchzmluváchuvedenýnesprávne,
čo má za následok akoby nebol uvedený vôbec. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania a v odvolaní
poukazoval na uzavretie dohody o splátkach úveru, odvolací súd považuje uzavretie osobitnej dohody
o splátkach úveru za obchádzanie zákona č. 129/2010 Z. z. s cieľom vyhnúť sa kontrole neprijateľných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Žalobca v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 602300207 zo dňa

19. 04. 2013 uviedol výšku ročnej percentuálnej miery nákladov 87,20%, ale v dohode o plnení splátkach
z toho istého dňa, ktorá mení zmluvu o spotrebiteľskom úvere v spôsobe splatenia, je už výška ročnej
percentuálnej miery nákladov určená na 260,12 %, v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 602300234
zo dňa 04. 06. 2013 uviedol výšku ročnej percentuálnej miery nákladov 92 %, ale v dohode o plnení v
splátkach z toho istého dňa, ktorá rovnako mení zmluvu o spotrebiteľskom úvere v spôsobe splatenia,

je už výška ročnej percentuálne miery nákladov určená na 281,64 %. Takýto postup žalobcu pôsobí vo
vzťahukspotrebiteľovizavádzajúco,mätúco.Jenepochybné,žeobsahudohodyosplátkachužžalobca,
pokiaľ ide o údaj RPMN nemusel vôbec venovať pozornosť, pretože daný úkon nebol označený ako
zmena, či dodatok k zmluve o úvere, ale len ako dohoda o forme plnenia dlhu. Žalobcovi nič nebránilo
premietnuť obsah dohody do samotnej zmluvy o úvere, keďže je zrejmé, že zmluvné strany prejavili

záujem dohodnúť sa na vrátení istiny spolu s odplatou v 12-tich mesačných splátkach, nie jednorazovo,
už pri vstupe do zmluvného vzťahu. Správne tak mal byť už v samotnej zmluve o úvere zo dňa 19. 04.
2013 uvedený údaj RPMN 260,12 % , nie 87,20 %, ktorý je zjavne niekoľkonásobne nižší a v zmluve o
úvere zo dňa 04. 06. 2013 mal byť uvedený údaj RPMN 281,64 %, nie 92 %. Nesprávne uvedenie údajao RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké následky, ako keby v zmluve tento údaj nebol
uvedený vôbec, čo zákonodarca v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. spája so
sankciou v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalovaný takýmto postupom dopustil nekalej obchodnej praktiky,
keď obchodná praktika sa podľa § 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 považuje za nekalú, ak a) je v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo

ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na
určitú skupinu spotrebiteľov. Takéto konanie žalovaného napokon ako nekalú obchodnú praktiku
vyhodnotila i Národná banka Slovenska vykonávajúca dohľad nad subjektmi finančného trhu v oblasti
bankovníctva, ktorá rozhodnutím o predbežnom opatrení sp. zn. GÚV-709/2016 zo dňa 07. 06. 2016
uložilaspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,Bratislava,povinnosťzdržaťsapoužívanianekalejobchodnej
praktiky spočívajúcej v tom, že so spotrebiteľom je súčasne, alebo v bezprostrednej časovej následnosti

uzatváraná zmluva o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorázovo a dohoda o splátkach toho istého
úveru.

12. Je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 129/2010 Z. z. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej
úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia faktickej nerovnováhy medzi dodávateľom a

spotrebiteľom bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru
a vedel čo najlepšie posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej
zmluvy. Bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa
medzi úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má
byť spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa zákona o spotrebiteľských úveroch.

S ohľadom na ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. je preto opodstatnené vyhodnotiť úver poskytnutý
žalobcovi ako bezúročný a bez poplatkov (obdobne viď rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn.
18Co/125/2017).

13. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, nakoľko sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu

prvej inštancie vo vzťahu k absencii náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo vzťahu k § 9 ods.
1 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. podľa
§ 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správne potvrdil. Vzhľadom na uvedený záver nepovažoval odvolací
súd za potrebné reagovať na ďalšie odvolacie námietky žalovaného, ktoré z uvedeného dôvodu neboli
spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

14. Ako dôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu čo do výroku o trovách konania, ktorý
odvolací súd zároveň skúmal ako závislý výrok od výroku vo veci samej.

15. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

16. Podľa § 255 ods. 1, 2 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

17. Žalobca v odvolaní správne poukázal na to, že vzhľadom na čiastočné zamietnutie žaloby nie je
možné hovoriť o plnom úspechu strany žalobcu (na ktorej strane vystupuje i osobitný subjekt konania).
Odvolací sú sa však nestotožňuje s názorom žalovaného, že vo vzťahu k zamietajúcej časti žaloby
je potrebné o trovách konania rozhodnúť osobitným výrokom, v ktorej súvislosti odkazuje na svoje

rozhodnutie sp. zn. 8Co/47/2020 zo dňa 30. 04. 2021, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o
zamietnutí návrhu žalovaného na doplnenie rozsudku okresného súdu.

18. V predmetnom spore podľa názoru odvolacieho súdu samostatné nároky predstavovali nároky,
ktorých sa žalobca domáhal vo vzťahu k tej - ktorej zmluve, nie jednotlivé nároky, ktorých sa žalobca

domáhal ku konkrétnej zmluve (vzhľadom na skutkové vymedzenie žaloby a vymedzenie nárokov v
petite žaloby). Pokiaľ ide o úspech žalobcu a žalovaného, tento možno vo vzťahu ku každej zo sporných
zmlúv považovať za rovnaký, keď každá zo strán konania bola v časti úspešná a v časti neúspešná. Z
uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch o trovách konaniazmenil a žiadnej zo strán konania náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal (pričom nepovažoval
za potrebné uvedený výrok uvádzať osobitne vo vzťahu ku každej zo sporných spotrebiteľských zmlúv,
keďže výrok je vo vzťahu k obom zmluvám rovnaký). Náhradu prvoinštatnčných trov odvolací súd

nepriznal ani osobitnému subjektu konania, keďže tento vystupuje na strane žalobcu, ktorej nárok na
náhradu trov konania (vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu) nevznikol.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1, 2 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania vo veci samej bol žalobca a

osobitný subjekt konania, ktorý rovnako vystupuje na strane žalobcu, úspešnou stranou vo vzťahu k
trovám konania bol žalovaný. Pri posúdení váhy úspechu a neúspechu strán konania je nesporné, že
úspešnejšou stranou konania je strana žalobcu, ktorá by tak mala nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Keďže však žalobcovi ani osobitnému subjektu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli
(čo konštatoval i osobitný subjekt konania vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného), súd im náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal (v dôsledku čoho nie je následne potrebné rozhodovať o výške trov

odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p., ktorá v danom prípade predstavuje 0,- eur).

20. Vo výrokoch I. a IV., ktoré neboli napadnuté odvolaním žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací
súd rozsudok okresného súdu nedotknutý.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)