Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 29, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/52/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817208513
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8817208513.2

Rozhodnutie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenieksenátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanej: R. T., nar. XX.XX.XXXX, Y.
XX, XXX XX Y., o zaplatenie 1.385,89 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č.k. 4Csp/327/2017-131 zo dňa 30.09.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
takto:

„I. Súd žalobu žalobcu zamieta.
II. Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.385,89 eura, úrokov vo výške 1.315,73 eura,
úrokovvovýške48,24eura,úrokovzozostatkunesplatenejistiny,t.j.zosumy1.385,89eura,vovýške25

% ročne zo sumy 1.385,89 eura, od 08.06.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy 1.385,89 eura od 08.06.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Po začatí konania zobral
žalobu späť v časti o zaplatenie úroku z omeškania vyčísleného k 31.05.2017 a v časti prevyšujúcej
sumu 1.263,97 eura. Žaloba bola odôvodnená tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu, ktorým
bola Poštová banka, a.s., ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou uzatvorená bola zmluva o úvere
č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver 1.500 eur. Žalovaná sa zaviazala

poskytnutý úver veriteľovi dohodnutým spôsobom a v dohodnutom čase vrátiť. Svoj záväzok však
nedodržala, splnenie tejto povinnosti má jej preto uložiť súd.
Súd prvej inštancie konštatoval, že o žalobe pôvodne rozhodol rozsudkom č.k. 4Csp/327/2017-73 zo
dňa 05.04.2018, ktorým konanie v časti úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 31.05.2017, v časti
prevyšujúcej sumu 1.263,97 eura zastavil a žalobu zamietol z dôvodu, že na odvolanie žalobcu Krajský
súd v Prešove uznesením č.k. 9Co/130/2018-108 z 15.01.2019 rozsudok, okrem výroku, ktorým súd

prvej inštancie konanie v časti zastavil, zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Z dokazovania vykonaného v priebehu celého konania súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca
žalobcu, Poštová banka, a.s. a žalovaná uzavreli dňa 28.06.2010 zmluvu o úvere, na základe ktorej
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver v sume 1.500 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala
uhradiť v 70 splátkach pri výške mesačnej splátky 43,62 eura, ročnej úrokovej sadzbe 25,00 % a RPMN

28,72 %. Konečná splatnosť bola dohodnutá na 17.04.2018. Celkové náklady spotrebiteľa podľa zmluvy
mali byť vo výške 1.344,92 eura. Na úhradu úveru žalovaná zaplatila žalobcovi celkovo sumu 1.854,72eura, uhradených bolo 42 splátok. Listom zo dňa 06.11.2014 Poštová banka, a.s. žalovanej oznámila, že
porušila ustanovenia zmluvy a obchodných podmienok tvoriace neoddeliteľnú súčasť zmluvy a napriek
predchádzajúcej upomienke neuhradila svoje záväzky voči veriteľovi. Žalovaná bola upozornená, že ku

dňu 05.11.2014 je pohľadávka banky viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti. Úver bol vyhlásený za
predčasne splatný ku dňu 21.11.2014.
Posudzujúc zistený skutkový stav mal súd prvej inštancie za to, že pri posudzovaní úveru poskytnutého
vo výške 1.500,- eur, ktorý mala žalovaná splatiť v 70 mesačných splátkach po 43,62 eura pri celkových
nákladoch 1.344,92 eura, je potrebné sa v prvom rade zaoberať výškou dohodnutého úroku z úveru 25

% ročne. Zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 5 rokov v období jún 2010 bol dohodnutý
úrok neprimerane vysokým úrokom, v rozpore s dobrými mravmi, preto je zmluva v časti odplaty
neplatným právnym úkonom. Keďže žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur a žalovaná
uhradila sumu 1.854,72 eura, žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, na
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods.

2, § 11 ods. 1, na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods.
1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 39, § 3 ods. 1, § 41.
Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 251 a § 255 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku. Uviedol, že žalovanej žiadne trovy v konaní nevznikli, preto jej náhradu trov konania
nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g),
h) Civilného sporového poriadku. Podľa žalobcu rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné,
čím boli porušené práva žalobcu vychádzajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ
mal súd za to, že dohoda o výške úroku z úveru je v rozpore s dobrými mravmi, poukázal na to, že

úroková sadzba predstavuje cenu, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičané peniaze. Táto cena je určená
špecificky, nakoľko je pomerom celkovej požadovanej platby, ktorú musí dlžník zaplatiť veriteľovi, aby
úver získal za vopred dohodnutú dobu, k objemu úveru, ktorý je dlžníkovi skutočne k dispozícii. Úrokové
sadzby sú ovplyvnené najmä ponukou a dopytom po kapitáli ako aj celkovým radom ďalších faktorov,
napr. infláciou, rizikami, úsporami, výškou úveru, dobou splatnosti. V praxi to znamená, že zvýšenie

dopytu po zdrojoch (úveroch) spôsobí zvýšenie úrokových sadzieb. Rovnako zvýšenie úrokovej sadzby
spôsobí aj vyššie riziko na strane dlžníka. Zároveň na výšku úrokových sadzieb má vplyv aj inflácia
ako jeden z hlavných faktorov, to znamená, že pokiaľ veriteľ očakáva, že počas doby splácania úveru
dôjde k nárastu inflácie, prispôsobí tomu aj výšku úrokovej sadzby. Zároveň výška úrokovej sadzby
odzrkadľujetonakoľkorizikovýmsabankejavíposkytnutieúveru,pričomčímbudedlhšiadobasplácania

a čím bude nižšia bonita klienta, tým vyššiemu riziku sa banka vystavuje, že úver, ktorý poskytla nebude
splatený. Žalobca uviedol, že predmetný úver, ktorý bol poskytnutý žalovanej, nebol zabezpečený
záložným právom k nehnuteľnosti. Poukázal na to, že ak by sa podporne vychádzalo z aktuálne platného
Nariadenia vlády 87/1995 Z.z., ktorý v čase uzavretia zmluvy ešte nebol účinný, dohodnutá výška
úrokovej sadzby nemohla by byť považovaná za neprimerane vysokú v rozpore s dobrými mravmi keďže

RPMN na trhu v čase uzavretia zmluvy o úvere bola 24,14%, dvojnásobok, ktorý je najvyššou prípustnou
výškou odplaty by bol 48,28 %, čo zohľadňuje úroky, poplatky a iné plnenia, prípadne iné náklady, preto
úroky vo výške 25% a RPMN 28,72 % nemožno považovať za neprimerane vysoké v rozpore s dobrými
mravmi.Žalobcauviedol,ženesúhlasítiežstvrdenímsúdupokiaľtentoodkazovalnapriemernéúrokové
sadzby úverov obchodných bánk. Žalobca uviedol, že úverová zmluva bola uzatvorená na obdobie 70

mesiacov. V mesiaci jún 2010 priemerné úrokové sadzby z úverov obchodných bánk predstavovali 13,23
% a nie 9,04 %, ako to nesprávne ustálil súd. Uvedená hodnota predstavuje priemernú hodnotu, teda ide
o tzv. aritmetický priemer. Do tejto hodnoty z jednej strany vstupujú minimálne hodnoty úrokovej sadzby,
ako aj maximálne, výška úrokovej sadzby 25 % nepredstavuje ani dvojnásobok priemernej hodnoty
úrokových sadzieb za všetky spotrebiteľské úvery v danom období, preto nie je pravdivým tvrdenie

súdu, že výška úrokovej sadzby viac ako dvojnásobne prevyšuje priemer bánk. Žalobca poukázal tiež na
skutočnosť, že maximálna výška dohodnutých zmluvných úrokov v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
nebola žiadnym spôsobom limitovaná. Vo vzťahu k svojmu tvrdeniu odkázal na názory vyplývajúce z
rozsudkov súdov Slovenskej republiky, ktoré v odvolaní citoval. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alternatívne, aby žalobe vyhovel v rozsahu

uplatneného nároku a žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi náhradu trov, ktoré mu s konaním vznikli.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Civilného
sporového poriadku), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§
359 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie rozhodnutie súdu prvej inštancie

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po predchádzajúcej výzve v zmysle § 382 CSP
k možnej aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na
ktoré súd prvej inštancie v rozsudku poukázal, avšak v procese hodnotenia z neho nevychádzal, dospel
k záveru o tom že pre to, aby bolo možné odvolaniu žalobcu vyhovieť, neboli splnené predpoklady.

5.Predmetomkonaniajenároknaplneniezúverovejzmluvyspotrebiteľskéhocharakteru,prektorúplatí,
že spotrebiteľ je v kontraktačnom procese slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti,
resp. vyjednávacej pozície, pri pokuse dosiahnuť zmenu v zmysle vlastných predstáv o podmienkach
zmluvy,ktorábolanaformulovanádodávateľomvopredapriposudzovanínárokovztakejtozmluvymôže
byť tento nerovný stav,ako viackrát zdôraznil Súdny dvor Európskej únie, kompenzovaný z hľadiska

posúdenia relevantnosti uplatnených nárokov iba aktívnym postupom nezávislým od samotných
zmluvných strán.

6. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu
dôvery.

Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II. ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I. ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol,
že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom
fungovania komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho
života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne
vtedy keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný,

prehľadný a logicky usporiadaný.

7. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
vzniku záväzkového vzťahu, nárok z ktorého je predmetom konania, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu

mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité pre výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú
formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

8. Zo zmluvy, ktorú dňa 28.06.2010 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovanou vyplýva, ako
uviedol súd prvej inštancie, že žalovanej bol poskytnutý úver v sume 1.500,- eur, ktorý mal byť zaplatený

v 70 splátkach pri výške mesačnej splátky 43,62 eura, úroková sadzba bola 25 %, RPMN bola 28,72
%, celkové náklady spotrebiteľa mali predstavovať čiastku 1.344,92 eura a konečná splatnosť bola
dohodnutá na 17.04.2018.

9. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu k ozrejmeniu toho z čoho pozostávala mesačná splátka úveru

uviedol, že splátka 43,62 eura pozostávala z istiny a úroku vo výške 41,- eur a poplatku za poistenie
úveru vo výške 2,62 eura, ktorého výška bola určená v zmysle sadzobníka poplatkov. Žalobca uviedol,
že čo sa týka poistenia, v danom prípade išlo o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby a preto
poplatok za poistenie nemá byť započítaný do celkových nákladov spojených s úverom, čo má vyplývať
z § 2 písm. g) a c) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca uviedol, že do celkových nákladov sa

poplatok za poistenie úveru započíta len ak je poistenie na získanie úveru povinné, resp. na získanie
za ponúkaných podmienok. V prípade zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou nebol
poplatok za poistenie zarátaný do celkových nákladov nakoľko žalovaná uzavrela zmluvu o poskytnutí
doplnkovej služby poistenia úveru, pričom táto nebola podmienkou na získanie úveru alebo získanie
za ponúkaných podmienok. Žalobca uviedol, že správne bola vypočítaná ročná percentuálna miera

nákladov. Zmluvou bolo dohodnuté, že úver bude zaplatený v 70 splátkach, posledná splátka úveru však
nebola vo výške 70,- eur, ale v nižšej hodnote, 25,68 eura. Celkové náklady na úver tak boli vo výške
1.344,96 eura ako je v zmluve uvedené (68 x 41,46 + 25,68 = 2.844,96 - 1.500 = 1.344,96 eura.10. Zo zmluvy vyplýva, že dohoda o výške poistenia je vo formulárovej podobe zakomponovaná
v samotnej zmluve o úvere. Je evidentné, že spotrebiteľ, ak chcel zmluvu uzavrieť a úver získať,
musel zmluvu podpísať spolu so zmluvnou podmienkou o poistení úveru. Svedčí o tom to, že zo

zmluvy nevyplýva možnosť výberu v zmysle rozhodnutia sa či o poistenie je alebo nie je záujem, napr.
zaškrtnutím políčok, z ktorých by jednoznačne bolo možné usúdiť na výber. Ak by mala byť dohoda o
poistení právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musela by byť výsledkom slobodnej
vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informáciu o možnosti voľby medzi viacerými
riešeniami a informáciu o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 16.01.2013, sp.zn. 6MCdo/9/2012). Smernica Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere ukladá veriteľovi informačnú povinnosť
a povinnosť poskytnúť vysvetlenie, ktoré umožňuje dlžníkovi prijať pri uzatvorení úveru informované
rozhodnutie. Obdobný záver o jasnosti a zrozumiteľnosti zmluvnej podmienky vyplýva aj z rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie C-96/14 z 23.apríla 2014.

11. Celková čiastka úveru tak v danom prípade predstavovala sumu 1.492,32 eura keďže mesačná
splátka bola 43,62 eura, žalovaná mala zaplatiť 68 splátok po 43,62 eura, jednu splátku 23,54 eura
a jedenkrát poistenie 2,62 eura, čo je spolu 2.992,32 eura. Keďže úver bol poskytnutý vo výške
1.500,- eur celková čiastka, celkové náklady úveru boli 1.492,32 eura a nie ako je v zmluve uvedené
1.344,92 eura, t.j. nesprávne zavádzajúco v neprospech spotrebiteľa, čoho dôsledkom je bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úveru, na čo súd musel prihliadnuť z úradnej povinnosti. Keďže žalovaná za úver
zaplatila 1.854,72 eura, čo žalobca nerozporoval, je rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ žalobu
zamietol vo výroku vecne správne, aj keď nie je možné súhlasiť s dôvodom, ktorý súd prvej inštancie ako
prioritný dôvod zamietnutia žaloby v dôvodoch rozsudku uviedol. Argument žalobcu o individualizácii
úrokovej sadzby závislej od bonity klienta, zabezpečenia úveru, podmienok na úverovom trhu nie je

bez relevancie, vo výsledku však správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie ovplyvniť nemohol, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako rozsudok vo výroku vecne správny
potvrdil.

12. V odvolacom konaní bola žalovaná úspešná, neúspešný bol žalobca. Žalovanej tak v zásade vznikol

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1
CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila,
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli.
Odvolací súd vychádzal z článku 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu.

Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane
na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď
oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli by bolo zjavne nielen nelogické, ale aj v rozpore so
zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania. Preto žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.