Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 28, 2021

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/116/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115218448
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1115218448.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: S. G., J.. XX. XX. XXXX, G. X. Č.. XXX,
XXX XX X., štátny občan SR, zastúpeného advokátkou: JUDr. Lucia Anovčinová, so sídlom Štefánikova
č. 5, 811 06 Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova č. 25, 824 96
Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o.,
Kubániho č. 16, 811 04 Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy a vydanie bezdôvodného obohatenia,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. februára 2020, č.k.
17C/128/2015-196, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.609,07 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 02.12.2014 do zaplatenia,
ako aj povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 289,33 eura, všetko v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že žalobca ako dlžník a
žalovaný ako veriteľ podpísali dňa 28. 01. 2011 listinu označenú ako "Žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere" č. XXXXXXXXXX. V zmysle bodu 5 tejto listiny
dlžník požiadal veriteľa o poskytnutie úverového limitu 1.500 eur, splatného v 42
mesačných splátkach splatných 24. dňa v mesiaci (vrátane úrokov) po 80,37 eura, pričom celkovo mal
dlžník splatiť 3.375,54 eura. Predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov ako aj ročná úroková
sadzba úveru bola 70,01 %. Priemerná RPMN za úver bola 44,57 %, poskytnutá čiastka revolvingu
bola 743,41 eur, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úrok za celú
dobu čerpania revolvingu) bola 1.928,88 eur. Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu
63,32 %. Ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %. Účelom úveru bolo zariadenie domácnosti. V
zmysle bodu 6 listiny "Údaje o schválenom revolvingovom úvere v eur (nevypĺňajte)" poskytnutá čiastka
úveru je vo výške 1.500 eur, splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci): 42/24, mesačná
splátka (vrátane úrokov): 80,37 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za
celú dobu čerpania úveru): 3.375,54 eura, RPMN za úver 65,35 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01
%, priemerná RPMN za úver 44,57 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eura, celková čiastka pri
revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu 1928,88
eura, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01 %, ročná úroková sadzba revolvingu
76,21 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 9 %. V zmysle bodu 7 listiny dlžník a veriteľ v ďalšom

odkazujú na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere (na zadnej
strane tejto žiadosti/Zmluvy) a zaväzujú sa ich dodržiavať. V bode 8 je obsiahnutá "Dohoda o poskytnutí
služby", uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa bodu 8.1 predmetom tejto dohody o
poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených
podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru resp.
revolvingu poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom a záväzok
dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti
splátok úveru vo výške 215,75 eura a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti
odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 112,08 eura v prípade, ak bude dlžníkovi revolving
poskytnutý. Podľa bodu 8.2 dlžník je oprávnený nie však povinný požiadať o odklad splatnosti splátok
úveru ... po splatení prvých troch splátok ... za podmienky, že je dlhodobo práceneschopný ... alebo
pokiaľ s ním bol skončený pracovný pomer ... Účinnosť odkladu nastáva okamihom doručenia žiadosti
veriteľovi vrátane všetkých príslušných dokladov ... dlžník je oprávnený požiadať o odloženie splátok
poskytnutého úveru aj v iných prípadoch ako je uvedené vyššie, ale tento odklad splátok je podmienený
schválením zo strany veriteľa. Podľa bodu 8.3 splátky úveru ..., ktorých splatnosť bola na základe tejto
Dohody ... odložená sa dlžník zaväzuje uhradiť po splatení ostatných splátok úveru. Z bodu 8.4 vyplýva,
že odplata za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzavretia tejto dohody ...
veriteľ a dlžník sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok a to pohľadávky dlžníka voči veriteľovi
na poskytnutie schválenej výšky úveru podľa článku 2.3. Zmluvných dojednaní Žiadosti/Zmluvy oproti
pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie odplaty podľa ods. 8.1 písm. a) tejto Dohody a to ku dňu
poskytnutia úveru dlžníkovi ... Rozdiel bude uhradený na účet dlžníka uvedený v čl. 2. Žiadosti/Zmluvy".
Toto ustanovenie (bod 8 Dohoda o poskytnutí služby) je osobitne datované a podpísané žalobcom i
žalovaným. V zmysle bodu 13 riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Žiadosti/Zmluvy všetkými
zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane tejto žiadosti/zmluvy). Zmluvné strany prehlasujú,
že si Žiadosť/Zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali, že bola uzatvorená zo slobodnej vôle, jej
obsahu riadne porozumeli a na dôkaz tejto skutočnosti pripojujú nižšie svoje podpisy. Poukázal aj na
to, že podľa bodu 13.2 Zmluvných dojednaní, v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru alebo
akéhokoľvek peňažného záväzku podľa RÚ je veriteľ ďalej oprávnený predložiť platiteľovi mzdy dlžníka
Dohodu o zrážkach zo mzdy a domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zrážkami zo mzdy, vymáhať
pohľadávku z tejto zmluvy o RÚ podaním žaloby na príslušnom súde a následne vymáhať pohľadávku
v exekučnom konaní. Veriteľ je oprávnený postúpiť pohľadávku z tejto zmluvy, ktorú má voči dlžníkovi
inej fyzickej alebo právnickej osobe. Podľa bodu 4.1 Zmluvných dojednaní, v prípade omeškania dlžníka
s úhradou splátky úveru alebo jej časti je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške
0,065 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 23,725 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania dlžníka
s úhradou splátky úveru, stali podľa článku 13 ods. 13.1 písm. a) tejto Zmluvy o RÚ okamžite splatnými
všetky záväzky dlžníka, je dlžník povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % dlžnej sumy za
každý deň omeškania. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 28. 01. 2011 vyplývajú
okrem iného údaje o schválenom úvere, a to schválená výška úveru 1.500 eur,
splatnosť úveru 42 mesiacov, výška mesačnej splátky úveru 80,37 eura, dátum splatnosti prvej splátky
úveru 24. 03. 2011, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 24. 08. 2014, periodicita splácania úveru
mesačná, dátum splatnosti splátky v priebehu periódy splácania 24., celková výška úveru 1.500 eur,
RPMN úveru 65,35 %, priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy o RÚ: 44,57 %,
schválená výška revolvingu 902,92 eura, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu 902,92
eura, výška mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu 80,37 eura, RPMN po vykonaní revolvingu
(predpokladaná výška) 70,01 %. úverový limit: 1.500 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j.
úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) 3.375,54 eura. Odplata za poskytnutie služby v zmysle čl. 8
ods. 8.1 písm. a) Dohody o poskytnutí služby 215,75 eura, ročná úroková sadzba úveru 70,01
%, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu (t.j. revolving + úroky za celú dobu
čerpania revolvingu) 1.928,88 eura, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %, ročná úroková sadzba
úrokov z omeškania 9 %, dátum nadobudnutia platnosti zmluvy o RÚ 28. 01. 2011, dátum nadobudnutia
účinnosti zmluvy o RÚ 28. 01. 2011. Z prehľadu platieb úveru č. XXXXXXXXXX vyplýva, že žalobcovi
bol poskytnutý úver vo výške 1.284,25 eura, pričom úhrady žalobcu boli ku dňu 22. 08. 2014 vo výške
2.893,32 eura.

3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil najmä podľa § 3 ods. 1, § 39, § 39a, §
52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1,2, § 53 ods. 4,5,6, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských

úveroch, § 3 ods. 3,5, § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Zmluva o revolvingovom úvere, ktorú uzatvorili
zmluvné strany vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V konaní bolo preukázané,
že žalobca si finančné prostriedky požičal výhradne na osobné účely, a to na zariadenie domácnosti.
Žalobca ako dlžník bol v zmluve o úvere identifikovaný ako fyzická osoba (menom, priezviskom, rodným
číslom, adresou trvalého pobytu) a nie údajmi typickými pre podnikateľa. Právny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným tak posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahujú citované ustanovenia Občianskeho
zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch resp. o ochrane spotrebiteľa. Právny
základ záväzku sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 269 ods. 2 ObZ). Posúdenie
právneho vzťahu medzi účastníkmi ako absolútneho obchodu však nevylučuje aplikáciu ustanovení
spotrebiteľského práva na daný právny vzťah. Vzhľadom na predmet podnikania žalovaného (§ 52
ods. 3 Občianskeho zákonníka), na daný zmluvný vzťah aplikoval aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, nakoľko žalobca má postavenie spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka), keď pri
uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pre
spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické, že sa jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane
s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených
tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhnutých zmlúv. Predmetná zmluva
túto charakteristiku spĺňa. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali má potom špeciálna
právna úprava, ktorou je zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i
ustanovenie § 52 a nasl. OZ, prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník,
a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy posudzovať podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch (rozsudok OS
Trnava sp. zn. 17C/428/2015 v spojení s rozsudkom KS Trnava sp. zn. 25Co/226/2018).
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 28. 01. 2011 žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
úver vo výške 1.500,- eur, pričom žalobca sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť v
42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú zmluvné dojednania
bez podpisu účastníkov záväzkového vzťahu. Z oznámenia veriteľa vyplýva, že dlžník musí zaplatiť
celkovú čiastku 3.375,54 Eur. Dohodnutá bola ročná úroková sadzba 70,01 %, RPMN 65,35 eura,
priemerné RPMN 44,57 %, schválená výška revolvingu 902,92 eura, RPMN z revolvingu 70,01 %, ročná
úroková sadzba revolvingu 76,21 % pri odplate za poskytnutie úveru vo výške 215,75 eura. Žalobcovi bol
poskytnutý úver vo výške 1.284,25 eura. V konaní tiež nebolo sporné, že žalobca zaplatil žalovanému
2.893,32 eura, čo mal preukázané z prehľadu platieb. Zo zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva výška
ročnej úrokovej sadzby 70,01 %. V zmysle databázy NBS o úrokových sadzbách podobných úverov
poskytovaných bankami v rovnakom období, boli priemerné úrokové sadzby z úverov v januári
2011 vo výške 12,87 %, resp. v I. štvrťroku 2011 vo výške 12,87 %. Z toho je zrejmé, že ročná sadzba
úroku dohodnutého medzi účastníkmi zmluvy v danom prípade viac ako päťnásobne prevyšuje mieru
úrokov poskytovaných v tomto období bankami. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31. 07. 2009, podľa ktorého: "Hoci maximálna
výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri
úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných
strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením §
39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto
vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru
úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy." (napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 17Co 313/2010 z 09. 11. 2010, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7Co/112/2017, sp. zn. 17Co/26/2015, sp. zn. 3Co/105/2014, sp. zn. 3Co/151/2013,
sp. zn. 3Co/151/2013, sp. zn. 17Co/26/2015, sp. zn. 3Co 3/2011 z 12. 10. 2011). Poukázal tiež na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/151/2013 zo dňa 25. 09. 2013, ktorý konštatoval, že
vzhľadom na vyššiu mieru rizika pri poskytovaní úveru nebankovými subjektami sa dajú akceptovať
vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100 % oproti priemeru bánk. Rovnako odkázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26. 04. 2012, v ktorom uviedol, že neprimeranou,
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovanými
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Z dokazovania tak vyplýva, že úroková sadzba úveru
vo výške 70,01 % resp. vo výške 76,21 % je neprimeraná až úžernícka odplata za spotrebiteľský úver.
Žalovaným požadovaný úrok z úveru tak spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov tejto úverovej zmluvy. Táto dohoda, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je v zmysle §

39 a § 39a Občianskeho zákonníka neplatná. Zaoberal sa aj čl. 14 bod 14. 1 prvá veta zmluvných
dojednaní, ktorý obsahuje zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
(t.j. 23,725 % ročne). Poukázal na to, že dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy
zásadne nemôže byť súčasťou všeobecných obchodných podmienok (zmluvných dojednaní), ale iba
súčasťou spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis. V danom prípade
sa tak však nestalo, keď dojednanie o zmluvnej pokute nie je súčasťou zmluvy o revolvingovom
úvere ale súčasťou zmluvných dojednaní, na ktorých na nenachádza podpis žalobcu (spotrebiteľa)
resp. podpisy zmluvných strán. Z uvedeného dôvodu nebola dodržaná písomná forma dohody o
zmluvnej pokute v zmysle § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je ustanovenie o zmluvnej
pokute v zmluvných dojednaniach neplatné, a to aj z dôvodu, že nebolo individuálne dojednané a
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Skúmal tiež rozhodcovskú zmluvu č. XXXXXXXXXX zo dňa 28. 01. 2011, pričom konštatoval, že je
potrebné rozhodcovskú zmluvu považovať za neprijateľnú spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach
a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľné zmluvné podmienky
vyhodnotil aj podmienky uvedené v bode 8.1 a 8.4 zmluvy veta prvá, ktoré z
uvedeného dôvodu považoval za neplatné. Súčasťou predtlačeného textu bez možnosti zasiahnuť zo
strany spotrebiteľa je uvedený záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi službu možnosti odkladu splatnosti
splátok úveru (revolvingu) na žiadosť dlžníka a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnutie
služby možnosti odkladu splatnosti splátok úveru (revolvingu). Tiež je tu uvedená splatnosť tejto odplaty
za poskytnutie odkladu splatnosti splátok úveru (revolvingu) dňom uzavretia tejto dohody o poskytnutí
služby a pri revolvingu dňom poskytnutia revolvingu, pričom do obsahu dohody sa dopisovala výška
poplatku 215,75 eura pri úvere a výška poplatku 112,08 eura pri revolvingu. Uvedené ustanovenie o
určení splatnosti odplaty ku dňu uzavretia dohody či poskytnutia revolvingu súd považoval za rozpor s
dobrými mravmi, nakoľko takúto dohodu o splatnosti sa dlžník vopred vzdal svojho práva vo finančnom
vyobrazení (výšky uvedených poplatkov), pritom ani len ešte nepožiadal o odklad splatnosti,
pričom výška poplatku je zjavne neprimeraná a pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho
zákonníka) ako aj pre neprijateľnosť (§ 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka) absolútne neplatná.
Zaplatiť poplatok 215,75 eura hneď pri uzatvorení dohody o poskytnutí služby bez dostania protiplnenia
resp. poplatok 112,08 eura pri poskytnutí revolvingu je neprimerane vysoké vzhľadom na skutočnosť,
že dlžník pri podpise nevedel, či vôbec v budúcnosti bude odklad splátky požadovať. Z obsahu zmluvy
vyplýva, že žalovaný vopred vnútil žalobcovi aj iný úkon než bol ten, ktorý bol v danom okamihu vo
sfére jeho záujmu a to získanie úveru, keď žalobca zároveň podpísal aj dohodu o
poskytnutí služby. Obsah tejto zmluvy pritom nemohol nijako ovplyvniť, a teda ak dlžník chcel získať úver
musel podpísať zmluvu tak, ako bola veriteľom predložená. Nedostatok vôle žalobcu uzatvoriť dohodu
o poskytnutí služby spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Poukázal aj na to, že žalovaný reálne žalobcovi poskytol úver v nižšej sume (1.284,25
eura), než bol uvedený v zmluve (1.500 eur), keď poskytnutý úver krátil o sumu rovnajúcu sa odplate
vo výške 215,75 eura uvedenej v bode 8 zmluvy. Takéto konanie žalovaného
považoval za neprijateľné a odporujúce spotrebiteľskému právu, nakoľko spotrebiteľovi bol poskytnutý
úver v krátenej výške, pričom úroky sa počítajú aj z neposkytnutých finančných prostriedkov. Súd mal za
to, že súčasťou výšky úveru nemôže byť odplata za služby, pretože tá má charakter odplaty veriteľovi,
ktorý úver poskytol. Taktiež vyhodnotil ako neprijateľnú a neplatnú aj zmluvnú podmienku v bode 13.2
zmluvných dojednaní, ktorý je formulovaný ako možnosť predložiť zamestnávateľovi osobitne uzavretú
dohodu o zrážkach zo mzdy a nie je formulovaný ako dohoda o zrážkach zo mzdy. Z dôvodu, že zmluva
o revolvingovom úvere ako zmluva spotrebiteľská obsahuje neplatné početné dojednania, v zmysle § 39,
39a Občianskeho zákonníka ju vyhodnotil ako celok za neplatnú. Poukázal na to, že žalobca v konaní
uplatnil aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 289,33 eura ako 10 % zo sumy, ktorú
zaplatil žalovanému. Vzhľadom na početné porušenie ustanovení práv žalobcu ako spotrebiteľa, mal
súd prvej inštancie za to, že žalobcovi nesporne vznikla ujma a má ako spotrebiteľ právo na primerané
finančné zadosťučinenie. Pri ustálení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal na základe vlastnej
úvahy v rozsahu, ktorý považoval za primeraný vo vzťahu k spôsobenej ujme. Žalovaný ako podnikateľ,
ktorý pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti,
mal konať v súlade s predpismi na ochranu spotrebiteľa. Súd považoval uplatnenú výšku finančného
zadosťučinenia 289,33 eura za primeranú k výške úveru, morálnej a majetkovej ujme žalobcu, ktorý
úver nestíhal splácať, čím sa začal stále viac zadlžovať ďalšími úvermi s čím súvisí aj nižšia kvalita
života žalobcu a z toho vyplývajúci stres. Uplatnená suma zodpovedá približne sume, ktorú musel
žalobca zaplatiť pri uzavretí zmluvy za to, že mu bude umožnený odklad splátok a ktorý bol uplatňovaný
žalovaným bez poskytnutia protiplnenia dodávateľom. Nakoľko žalobca bol v konaní

ako spotrebiteľ úspešný, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie
práva zodpovedá t.j. od žalovaného. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný poskytol
žalobcovi peňažné prostriedky v sume 1.284,25 eura. Žalobca žalovanému uhradil celkovo 2.893,32
eura, čo vyplýva z predloženého prehľadu platieb úveru ku dňu 20.10.2014. Zmluva o revolvingovom
úvere je z dôvodu, že obsahuje mnoho neprijateľných podmienok neplatná ako celok a navyše je úver
bezúročný a bez poplatkov. Neplatnosť zmluvy zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného tým, že prijal od žalobcu viac, než na čo mal nárok. Žalovaného preto zaviazal
zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 1.609,07 eura (ako rozdiel medzi
sumou 2.893,32 eura a sumou 1.284,25 eura). Žalobcovi priznal aj nárok na príslušný zákonný úrok
z omeškania v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka tak, ako si ho uplatnil v žalobe. V časti určenia
neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere však žalobu zamietol z dôvodu, že takýto výrok je nadbytočný,
nakoľko otázku neplatnosti zmluvy súd pri uplatnenom bezdôvodnom obohatení riešil ako predbežnú.
Ako nedôvodnú posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným. Poukázal na to, že právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa premlčuje podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to
v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2). Ak sa povinný subjekt
premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia
priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený
okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Všeobecne možno povedať, že ide o
okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie.
Aby bolo možné hovoriť o premlčaní práva, musí toto právo najskôr vzniknúť.
V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď
bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať
k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia.
Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne
ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna
premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil.
Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. V danej veci žalobca uzavrel
dňa 28.01.2011 so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere. Žalobca tvrdil, že o svojom
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa dozvedel pol roka pred podaním žaloby. Žalobca dňa
01.12.2014 doručil žalobu na Okresný súd Bratislava II. Vychádzajúc z uvedeného žalobca preukázal,
že skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení a kto zaň zodpovedá sa dozvedel najneskôr v mesiaci
jún 2013 t.j. pol roka pred podaním žaloby, teda nesporne v rámci 2 - ročnej subjektívnej premlčacej
doby. Pre počiatok plynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu
bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo, teda bez ohľadu na to, či poškodený vedel alebo
nevedel. V danom prípade bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného z dôvodu preplatenia istiny
čerpaného úveru žalobcom vzniklo okamihom, kedy žalobca prvýkrát preplatil istinu čerpaného úveru
prvou platbou za čerpaný úver, ktorá presiahla splatenú istinu úveru. Od uvedeného momentu vzniklo
bezdôvodné obohatenie v rozsahu platieb platených žalobcom žalovanému
a od tohto momentu začala plynúť objektívna 3-ročná premlčacia doba a právo žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Žalobca si svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil na
súde dňa 01.12.2014, pričom splátkami zaplatenými dňa do 14. 09.2012 došlo k zaplateniu istiny.
Od 14.09.2012 preto už žalobca preplácal istinu čerpaného úveru, avšak svoj nárok si uplatnil v 3-
ročnej objektívnej premlčacej dobe, a to dňa 01.12.2014. Námietka premlčania preto žalovaným nebola
vznesená dôvodne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s
ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
4. Proti tomuto rozsudku podal do vyhovujúceho výroku o priznaní nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia a finančného zadosťučinenia v peniazoch v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,
ktorý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal zmeniť a žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, a to z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Nesúhlasil
so záverom súdu prvej inštancie, že uzavretá zmluva je neplatná pre rozpor výšky úrokov s dobrými
mravmi, ktorý záver súd prijal na základe porovnania výšky úrokov s priemernými úrokovými sadzbami
bánk. Poukázal na to, že hoci v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX
existovala výslovná právna úprava vzťahujúca sa na to, aká odplata pri spotrebiteľských vzťahoch,
ktorých predmetom je požičanie je prípustná, z napádaného rozsudku nie je zrejmé, prečo ju súd pri
rozhodovaní nepoužil a to aj napriek tomu, že na túto úpravu výslovne poukazoval. Zmluva o
revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX bola uzavretá dňa 28.01.2011. Ustanovenie, ktoré upravovalo
maximálnu výšku odplaty, bolo súčasťou ustanovenia § 53, konkrétne ako jeho odsek 6. Podľa
ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy Ak predmetom

spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôvod,
pre ktorý súd prvej inštancie mal uvedené ustanovenie aplikovať vyplýva priamo z návetia v znení
"Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov...". Jednoznačne ide o
špeciálnu právnu normu, ktorá má prednosť pred všeobecným ustanovením ako je § 39 v spojení s §
3 Občianskeho zákonníka. Pri interpretácii vzťahu § 53 ods. 6 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
sa má vychádza z princípu (lex specialis derogat legi generali) osobitný zákon ruší všeobecný zákon,
keďže práve prostredníctvom tejto zásady sa zabezpečuje praktické uplatnenie a naplnenie cieľa právnej
normy, ktorá je špecificky určená pre posudzovanie konkrétnej osobitne upravenej otázky (v tomto
prípade o prípustnej výške odplaty). Ak by mal byť postup súdu prvej inštancie zákonný, potom hore
citované ustanovenie je predsa logicky zbytočným ustanovením. Podľa dôvodovej správy k
citovanému ustanoveniu dôvodová správa k čl. II, bod 2 zákona č. 129/2010 Z.z., pozn. vyššie citované
ustanovenie § 53 ods. 6 ObčZ): "Do § 53 Občianskeho zákonníka sa navrhuje doplniť nový odsek 6,
obsahom ktorého je zákaz, aby v spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných
prostriedkov, odplata podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery
v obdobných prípadoch. Bude dôležité o akú výšku poskytnutých prostriedkov ide. Či
ide o záväzok zabezpečený a obdobie na ktoré sa peňažné prostriedky poskytujú. Tieto tri kritéria majú
význam pri určení podstatného prevýšenia odplaty a pri judikatúre možno pri tomto termíne (podstatného
prevýšenia) vysledovať hranicu max. 20%. Zákonodarca výslovne určil, že pri porovnávaní sa má zobrať
nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých
prostriedkov a lehotu splatnosti. S poukazom na uvedené konštatoval, že vydaný rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, pretože vo veci súd neaplikoval príslušné zákonné ustanovenie.
Ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka výslovne odkazuje na posudzovanie primeranosti
odplaty porovnaním s finančným trhom. Finančným trhom sa rozumie "sústava subjektov finančného
trhu, jeho nástrojov a transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi.
Pri tom ide o nepriame sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných
prostriedkov." resp. "je hmotne motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie
peňazí" (Sidak, M., Ďuračinská, M. a kol. Finančné právo. 1 vydanie. Bratislava. C.H.Beck. 2012). Za
obvyklú odplatu na finančnom trhu je možné považovať priemerné hodnoty, ktoré vyjadrujú rovnovážny
stav všetkých poskytovaných spotrebiteľských úveroch. K posudzovaniu primeranosti výšky odplaty na
finančnom trhu a aplikácii § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici
v uznesení, č. k. 43CoSr/1/2018, zo dňa 27.03.2018 uviedol: "Z ustanovenia § 53 ods. 6 OZ v znení ku
dňu 20.02.2013 nesporne vyplynulo, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom, nie na
bankovom trhu ... Výška celkovej odplaty bola teda regulovaná, a to nielen pokiaľ ide o jej zložku,
ktorou bola ročná úroková sadzba úveru, ale aj jej celková výška, na ktorú mal vplyv aj spôsob
a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti ... Dohodnutá
odplata v zmluve o revolvingovom úvere priemernú odplatu na finančnom trhu podstatným spôsobom
neprevyšovala, keďže podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky tak, ako to vyplýva aj z
dôvodovej správy k novelizácii vyhlášky č. 87/1995 Z.z. účinnej od 15.08.2014, bolo možné za podstatné
prevýšenie odplaty považovať odklon od priemernej sadzby o 25-27 %. Odplata v prejednávanej veci
vyjadrená v bode 6 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere v
nadväznosti na Oznámenie žalovaného o schválení revolvingového úveru vo výške 70,01 % nie je
oproti priemernej hodnote RPMN, platnej ku dňu podpísania zmluvy o revolvingovom úvere, v rozsahu
47,29 % sadzbou, ktorá by podstatným spôsobom túto sadzbu prevyšovala. V období, kedy došlo k
uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere, bola priemerná odplata na úrovni 44,85 %. Hodnota odplaty
dohodnutá v zmluve uvedenú hranicu podstatným spôsobom neprevyšovala. Záver súdu v tomto smere
nie je preto správnym a zákonným. Napádané rozhodnutie naviac porušuje jeho právo na spravodlivý
súdny proces, nakoľko súd sa náležite nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa
potreby nielen zohľadnenia priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov kreditných kariet
a ostatných novoposkytnutých spotrebiteľských úverov za banky a pobočky zahraničných bánk, avšak
najmä nebankových úverov. Namietol tiež nezákonnosť a nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie o
vzniku nároku žalobcu na finančné zadosťučinenie. Vznik tohto nároku súd prvej inštancie odôvodnil tým,
že žalobcovi vznikla ujma a preto ako spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie. Ako
skutočnosti odôvodňujúce sumu 289,33 eura súd uviedol, že ide o primeranú sumu k výške
úveru, morálnej a majetkovej ujme žalobcu, ktorý úver nestíhal splácať, čím sa zadlžoval ďalšími úvermi.

Tieto závery však nemajú oporu v žiadnej preukázanej skutočnosti. Vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by žalobca za účelom splácania záväzku voči žalovanému si bral ďalšie a ďalšie úvery. V
konaní nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by vôbec nasvedčoval uvedenej úvahe súdu. Taktiež nie je
zrejmé, na základe akej úvahy a posúdenia akých preukázaných okolností posudzoval súd primeranosť
finančného zadosťučinenia vo vzťahu k výške úveru. V rozsudku chýba jasné a zrozumiteľné
vysvetlenie vzťahu finančné zadosťučinenie a výška úveru. Veď predsa povinnosť platiť úver je zákonná
povinnosť. Namietal však taktiež čiastkové závery, ktoré by mali podľa súdu predstavovať opakované
porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa. Napríklad ustanovenie o zmluvnej pokute. Toto ustanovenie
je v súlade s obmedzeniami a reguláciou na ochranu spotrebiteľa podľa § 53b ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Z povahy neprijateľnej podmienky vyplýva, že ide ustanovenie odchyľujúce sa od zákona
v neprospech spotrebiteľa. Zákonná definícia pojmu "neprijateľná zmluvná podmienka" vyplýva z
ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z účelu a racionálneho výkladu
právnej úpravy je zrejmé, že neprijateľnou podmienkou nie je ustanovenie, ktoré zodpovedá právnej
úprave. V opačnom prípade by sa dalo dospieť k tak absurdným záverom ako je ten, že aj vrátenie
istiny úveru je neprijateľnou podmienkou, pretože ukladá spotrebiteľovi povinnosť. To, že ustanovenie
preberajúce obsah zákonnej úpravy nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou vyplýva napokon aj z
článku 1 ods. 2 smernice rady 93/13/ESH, ktoré upravuje to, že Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú
záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov,
ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú
ustanoveniam tejto smernice, teda inak povedané nie je možné o nich ako neprijateľných podmienkach
vlastne možné uvažovať. Rovnako za jednostranné, nesprávne a tiež predčasné považuje aj posúdenie
rozhodcovskej zmluvy, keď existujú vysoké počty rozhodnutí, ktoré prijali opačný záver, konkrétne
poukázal napríklad rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/111/2014 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 01. 10. 2015 ktorý posudzoval rozhodcovskú zmluvu (a rozhodcovské konanie)
totožného znenia ako je rozhodcovská zmluva v tejto veci a dospel k záveru, že dlžník (spotrebiteľ) mal
právo výberu. Poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/439/2015 zo
dňa 28.07.2015 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 11. 2012, sp. zn. 3 M Cdo 14/2011.
Napokon poprel správnosť záveru súdu o dohode o poskytovaní služby, ktorý nie je
možné akceptovať už len preto, lebo nikde z rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie zaoberal
tým, že dohoda o poskytnutí služby nevznikla uzavretím úverovej zmluvy, ale samostatným podpisom.
Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal podanému odvolaniu vyhovieť.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdiť, nakoľko sa s rozhodnutím súdu stotožnil. Konštatoval, že neobstojí tvrdenie
žalovaného, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený. Výrok odvolaním napadnutého rozsudku
je riadne a vyčerpávajúco odôvodnený, v súlade s požiadavkou základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, rozsudok dáva jasne a zrozumiteľne
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Prvoinštančný súd vo svojom rozsudku reagoval aj na aktuálnu judikatúru, ktorú aj v rozhodnutí citoval,
pričom uviedol aj odkaz na množstvo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach, teda vysporiadal sa aj
s neprimerane vysokou úrokovou sadzbou za predmetný spotrebiteľský úver. Správne vyhodnotil, že
uvedená úroková sadzba má charakter úžerníckej odplaty a tiež, že požadovaný úrok z úveru spôsobil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov predmetnej úverovej zmluvy, teda uvedená
dohoda je v rozpore s dobrými mravmi, a teda je v zmysle § 39 a § 39a Občianskeho zákonníka neplatná.
Nie je správne tvrdenie žalovaného, že rozhodnutie o uložení povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 298,33
eura nemá oporu v žiadnej preukázanej skutočnosti. Súd toto svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil, pričom
uvedené skutočnosti boli riadne preukázané počas dokazovania na súdnom pojednávaní, k čomu bol
vypočutý aj žalobca ako strana konania. Zároveň platí, že žalobca si úspešne uplatnil porušenie svojho
práva ako spotrebiteľa, preto mu vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu, že došlo
k porušeniu jeho práv ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa ako aj osobitnými predpismi, ktoré
je spôsobilé privodiť mu ako spotrebiteľovi ujmu. Navyše žalovaný po tom, čo mal vedomosť o
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I podal návrh na rozhodcovské konanie (žaloba bola
podaná na rozhodcovský súd 19.05.2015 - /založené v súdnom spise/ a
Vyjadrenie žalovaného vo veci zo dňa 26.03.2015, teda najneskôr 26.03.2015 mal žalovaný vedomosť
o podanej žalobe zo strany spotrebiteľa na všeobecný súd a napriek tomu si uplatnil svoj domnelý
nárok na rozhodcovskom súde), a teda aj takýmto spôsobom vyvíjal nátlak na žalobcu, aby uhradil dlh,
ktorý neexistuje, a to za súčasného zasielania listov, telefonátov ako aj osobných návštev u žalobcu
doma. Žalovaný napriek tomu, že už v čase uzatvorenia zmluvy mal mať vedomosť, že zmluva daného

typu nie je v poriadku, predložil ju spotrebiteľovi na podpis a následne po výhradách spotrebiteľa k
neprimerane vysokému úročeniu ako i k vysokým zmluvným pokutám, keď bol spotrebiteľ napriek tomu,
že zaplatil sumu 2.893,32 eura na čerpanú istinu 1.284,25 eura, podľa tvrdenia žalovaného žalovanému
stále dlžný a jeho dlh sa neustále navyšoval, si svoju pohľadávku uplatňoval neprípustne osobnými
návštevami ako aj podaním na rozhodcovský súd po začatí konania na všeobecnom súde, takéto
konanie je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi a je nutné ho zohľadniť aj pri
určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Rovnako je potrebné prihliadnuť na to, že
žalobca žiada minimálnu sumu s ohľadom na sumu, ktorú zaplatil nad istinu a ktorú mu dosiaľ žalovaný
nevydal ako aj s ohľadom na dĺžku protiprávneho konania žalovaného ako dodávateľa. Poukázal tiež
na to, že na strane žalovaného nejde o ojedinelý prípad, z rozhodovacej činnosti súdov sú zrejmé
mnohé prípady porušenia predpisov na ochranu spotrebiteľa, pričom žalovaný ako dodávateľ má právne
predpisy poznať a dodržiavať ich. Žalovaný hrubo porušil svoje povinnosti ako aj dobré mravy a poškodil
ho. V tejto súvislosti poukázal aj na závery rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/331/2014
zo dňa 08.11.2017, ktorý bol potvrdený Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5Co/99/2018 zo
dňa 30.04.2019, pričom so závermi uvedených a už predložených rozhodnutí sa žalobca plne stotožňuje.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

7. V preskúmavanej veci sa správne súd prvej inštancie pre účely posúdenia dôvodnosti podanej žaloby
o zaplatenie sumy 1.609,07 eura s príslušenstvom titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 289,33 eura zaoberal v prvom rade tým, či ide o
spotrebiteľský právny vzťah a následne otázkou, či spotrebiteľský úver, ktorý bol žalobcovi poskytnutý a
ktorý v celom rozsahu žalovanému splatil, treba považovať za spotrebiteľský úver poskytnutý bezúročne
a bez poplatkov. V tomto smere vykonal všetko dokazovanie potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom sa správne zameral predovšetkým na obsah úverovej zmluvy,
okolnosti jej uzavretia a obsah s ňou súvisiacich dokumentov, vrátane posúdenia významu z
nich vyplývajúcich skutočností z hľadiska súladu danej zmluvy s Občianskym zákonníkom a Zákonom
o spotrebiteľských úveroch. Po náležitom vyhodnotení vykonaných dôkazov správne ustálil ich obsah a
relevantné okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. Rovnako však správne, keď žalovaný túto skutočnosť
v žiadnom smere nenamietal, vychádzal z toho, že v konaní treba považovať za nesporné a preukázané,
že žalobca si bol za účelom financovia riadnych úhrad splátok žalovanému nútený vziať ďalšie úvery. V
tomto smere považuje odvolací súd skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne a v súlade s ust.
§ 383 C.s.p. z nich vychádzal aj v odvolacom konaní, keď vzhľadom na správnosť skutkových zistení
súdu prvej inštancie neboli splnenie podmienky na opakovanie vykonaných dôkazov ani doplnenie
dokazovania odvolacím súdom (§ 384 C.s.p.).

8. Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie posúdil spor
správne i po právnej stránke, keď vychádzal z toho, že predmetnú spotrebiteľskú úverovú zmluvu treba
považovať za neplatnú, pričom ak by aj bola platná, išlo by o úver poskytnutý bezúročne a bez poplatkov.

9. Nad rámec záverov súdu prvej inštancie, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje, považuje odvolací súd za
potrebné v nadväznosti na obsah odvolacích námietok žalovaného týkajúcich sa dohody o úrokoch v
sadzbe 70,01 % poukázať na nasledovné.

10. Podľa zmluvy o úvere v danom prípade schválená výška úveru predstavovala 1.500
eur, pričom žalovaný poskytol žalobcovi úver so zmluvným úrokom vo výške 70,01 % ročne so splatnosť
úveru 42 mesiacov. Podľa Národnej banky Slovenska v čase uzavretia zmluvy (január 2011, resp.
prvý štvrťrok 2011) bola priemerná výška úrokov pri obdobných úveroch poskytovaných bankami
domácnostiam vo výške 12,87 %. Zmluvou o úvere stanovená úroková sadzba prevyšuje túto priemernú
úrokovú sadzu viac ako 5-násobne. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že výška zmluvného úroku bola dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi a preto je zmluvné ustanovenie
o výške úroku je neplatné v celom rozsahu, nakoľko súdu neprináleží moderovať úrokovú sadzbu
spotrebiteľského úveru na takú mieru, aby bola v súlade so zákonom. Je zodpovednosťou žalovaného
ako dodávateľa, aby dojednal takú úrokovú sadzbu, ktorá je v súlade so zákonom. Protizákonný

postup žalovaného pri stanovení úrokovej sadzby v rozpore s dobrými mravmi, nemôže požívať
ochranu, a to ani čiastočne. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvný úrok nebol v posudzovanej zmluve
o spotrebiteľskom úvere platne dojednaný, nevznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému úrok z
úveru. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal podporne aj na právne závery vyplývajúce
z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009 a sp. zn. 5Cdo/26/2011
zo dňa 26.04.2012, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co 313/2010 z 09. 11.
2010, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/112/2017, sp. zn. 17Co/26/2015, sp. zn.
3Co/105/2014, sp. zn. 3Co/151/2013, sp. zn. 3Co/151/2013, sp. zn. 17Co/26/2015, sp. zn. 3Co 3/2011 z
12. 10. 2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/151/2013 zo dňa 25. 09. 2013 a
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/38/2018 zo dňa 13.09.2018, ktorý preskúmaval v
odvolacom konaní zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú žalovaným dňa 26.03.2013, na základe
ktorej žalobca poskytol spotrebiteľský úver vo výške 500 eur s úrokom 39,15% ročne
a konštatoval, že aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty
nevylučuje ani ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy.
Podľa tohto ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti (bod 24). Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak,
aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch
sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke
úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia
výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcii poskytujúcich
spotrebiteľské úvery za primeranú odplatu riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ustanovení
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten
veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho
nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných
prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty
za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky
mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára
zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej
situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií
poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým
mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú,
určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu
mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako 100 % oproti
priemeru bánk. V prípade dohodnutej úrokovej sadzbe úveru vo výške 39,15 % skoro 3 - násobne
prevyšujúcej priemernú úrokovú sadzbu 14,56 % uplatňovanú bankami pri poskytovaní obdobných
úverov alebo pôžičiek preto považoval za správny záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor
s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Obdobne bolo konštatované aj v
rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15Co/27/2018 zo dňa 31.01.2019, ktorý v bode 17 vo vzťahu
k výške úrokovej sadzby 32 % ročne zdôraznil tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných
prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v
prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak nie je vyňatá
zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov,
ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím
k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri
nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika
vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru
bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie správne posúdil dohodu o úrokoch
z úveru v danej veci ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, odvolací súd považuje za nedôvodnú
argumentáciu žalovaného k danej otázke obsiahnutú v odvolaní. Nemožno totiž, ako sa to žalovaný snaží

v odvolaní účelovo interpretovať, pri posudzovaní vychádzať iba z výšky priemernej sadzby úrokov pri
poskytovaných nebankových úveroch, avšak je nevyhnutné vziať náležite do úvahy predovšetkým úvery
poskytované bankami. Argumentácia žalovaného v odvolaní preto v tomto smere nemôže obstáť a nie
je spôsobilá spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o úrokoch z úveru.

12. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že správne súd prvej inštancie posúdil aj otázku vzniku nároku
žalobcu na priznanie peňažného zadosťučinenia v sume 289,33 eura predstavujúcej 10 % zo sumy,
ktorú žalobca uhradil žalovanému. Vzhľadom na zistené početné porušenie právnych noriem na ochranu
práv žalobcu ako spotrebiteľa, spočívajúce v dojednaní mnohých neprijateľných podmienok
(poplatok za odloženie splátok, zmluvná pokuta, a ďalšie) v dôsledku ktorých je úverová zmluva
neplatná ako celok a navyše je úver bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu záveru, že žalobcovi
vznikla ujma a má ako spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie, pričom za primeranú vo
vzťahu k spôsobenej ujme treba považovať aj priznanú výšku finančného zadosťučinenia, keď
súd prvej inštancie v tomto smere správne zohľadnil, že žalovaný bol ako podnikateľ, ktorý pri uzatváraní
zmluvy o revolvingovom úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, povinný konať v
súlade s predpismi na ochranu spotrebiteľa a uplatnená výška finančného zadosťučinenia 289,33 eura je
primeranú k výške úveru, morálnej a majetkovej ujme žalobcu, ktorý úver nestíhal splácať, čím sa začal
stále viac zadlžovať ďalšími úvermi s čím súvisí aj nižšia kvalita života žalobcu a z toho vyplývajúci
stres (ktoré vzhľadom na skutočnosť, že ide o tzv. notoriety netreba osobitne preukazovať). Ani v tomto
smere preto nemôžu obstáť odvolacie námietky žalovaného, podľa ktorých súd prvej inštancie o priznaní
peňažného zadosťučinenia rozhodol v rozpore so zákonom a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

13. S ohľadom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania
správne vysporiadal s otázkou platnosti predmetnej úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu,
správne dospel k záveru, že táto je z viacerých dôvodov, vrátane rozporu s dobrými mravmi,
neplatná a naviac úver treba považovať za poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, pričom rovnako
je správny jeho záver o vzniku nároku žalobcu na zaplatenie peňažného zadosťučinenia, ktoré bolo
žalobcovi priznané v primeranej výške, zodpovedajúcej okolnostiam danej veci, teda správne posúdil
vecnú opodstatnenosť podanej žaloby v napadnutej časti a svoje rozhodnutie aj
dostatočne odôvodnil. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Apr 8, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.