Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 23, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/77/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114229019
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4114229019.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: Slovenská
sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 proti žalovaným: 1. C. D., nar.
XX. XX. XXXX, bytom V. 3, E., 2. G. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX, o zaplatenie 8 371,98 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. marca
2020 č. k. 15C/696/2015-153 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu
k žalovanej v 2. rade (II.) a vo výroku o náhrade trov konania žalobcu voči žalovanej v 2. rade (V.) p

o t v r d z u j e .

Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil. Žalovanej v
2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 770,82 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 5 770,82 eura od 26. 08. 2014 do zaplatenia, ktorú sumu súd povolil žalovanej v 2. rade
splácať v mesačných splátkach po 100 eur, splatných vždy do 25-teho dňa príslušného kalendárneho

mesiaca,počnúcprvousplátkouvmesiacinasledujúcompoprávoplatnostirozsudku,podstratouvýhody
splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade nepriznal a voči žalovanej v 2. rade mu priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 37,86 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 497
Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 6, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, 8, § 9 ods. 2 písm. f/, j/, k/, y/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 166a ods.

1 písm. a/, b/, § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Zb., § 232 ods. 3, 4 CSP. Uviedol, že žalobou zo dňa 20. 09. 2014 sa žalobca domáhal od
žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 8 371,98 eura s 14,90% p. a. ako
riadnym úrokom zo sumy 5 770,82 eura od 26. 08. 2014 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5% p. a. zo sumy 7 915,21 eura od 26. 08. 2014 do zaplatenia, ako aj trov konania. V
žalobe uviedol, že na základe zmluvy o splátkovom úvere č. 0235082557 zo dňa 06. 06. 2011 bol
žalovaným poskytnutý úver v sume 6 000 eur. Dňa 06. 06. 2011 bola medzi žalobcom ako veriteľom

a žalovanými ako dlžníkmi uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovaným
poskytnutý úver vo výške 6 000 eur. Išlo o spotrebný úver na čokoľvek s úrokovou sadzbou 14,90%
ročne, s úrokom z omeškania 8,00% ročne. Výška splátky a splatnosť bola dohodnutá nasledovne:
od prvého čerpania úveru do 30. 06. 2011 vo výške 65,07 eura mesačne a od 25. 07. 2011 vo výške115,94 eura mesačne, počet splátok 88 od 25. 07. 2011. Konečná splatnosť úveru bola určená ku dňu
25. 10. 2018, ročná percentuálna miera nákladov bola 18,32% a priemerná hodnota RPMN 17,62%.
Celková čiastka spojená s úverom činila 10 436,33 eura. Žalobca vyzval žalovaných k zaplateniu sumy

3 209,91 eura, ktorá predstavovala pohľadávku žalobcu ku dňu 27. 05. 2014 spolu s upozornením,
že ak ju neuhradia v lehote 15 dní, pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky. Z dôvodu
porušenia podmienok zmluvy žalobca pristúpil k okamžitému zosplatneniu úveru a vyzval žalovaných k
zaplateniu sumy 8 130,83 eura. Žalobca postupoval v zmysle bodu 7.6.1 písm. a) VOP, t j. omeškania
so splatením splátky úveru viac ako tri mesiace. Uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 31. 01. 2020

č. k. 32OdK/24/2020-19 bol na žalovaného v 1. rade ako dlžníka vyhlásený konkurz, ktorý bol uznaný
za hlavné insolvenčné konanie, bol ustanovený správca C.. Zároveň boli vyzvaní všetci dlžníci, aby si
prihlásili svoje pohľadávky. Bolo rozhodnuté o oddlžení žalovaného v 1. rade tak, že ho zbavuje všetkých
dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie v prvom rade za preukázané, že medzi žalobcom
a žalovanými nepochybne existuje občianskoprávny záväzkový vzťah spotrebiteľského charakteru, a

to titulom zmluvy o splátkovom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Nemôžu byť tak pochybnosti
o použití ustanovení Občianskeho zákonníka na posúdenie náležitostí celej úverovej zmluvy, vrátane
podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, ako aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľskéhocharakteru(zákonospotrebiteľskýchúveroch).Keďžezmluvauzavretámedzistranami
sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovení § 1 ods. 2 a § 2 písm. d)

zákona o spotrebiteľských úveroch, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy
podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy
(k 06. 06. 2011). Vykonaním prieskumu dotknutej úverovej zmluvy súd prvej inštancie dospel k záveru,
že nárok uplatnený žalobcom je dôvodný len čiastočne. V preskúmavanej úverovej zmluve v prvom
rade absentuje zákonná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to

uvedenie doby trvania úverového vzťahu medzi žalobcom a žalovanými, ktorú náležitosť si nemožno
zamieňať s údajom o dátume konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zo zmluvy je zrejmé, že
obsahuje len údaj o konečnej splatnosti úveru, a to dňom 25. 10. 2018. Je tomu tak z dôvodu, že ak
by zákonodarca mal v úmysle stotožniť tieto dva pojmy, neuvádzal by ich v zákonnom znení osobitne,
ako aj z dôvodu, že neuvedením tejto skutočnosti sa úverová zmluva stáva pre spotrebiteľa málo

transparentná a výpovedná, keďže spotrebiteľ by mal mať poskytnuté prehľadné informácie o úvere
bez potreby použitia kalkulačky (t. j. napr. bez toho, aby bol nútený odpočítavať si od konečného
dátumu splatnosti počiatočný dátum splatnosti a pod., pozn.). Zároveň treba mať stále na zreteli, že
žalobca (dodávateľ) poskytuje úverové služby neurčitému počtu klientov na rôznej úrovni vyspelosti,
pričom aj spotrebiteľ s priemernými schopnosťami by mal mať reálnu predstavu o dobe, počas ktorej

bude zaťažený bremenom splácania svojho finančného záväzku pochádzajúceho z úverového vzťahu.
Okrem toho od údaja o celkovej dobe trvania úverového vzťahu závisí aj spotrebiteľom objektívna
overiteľnosť maximálnej výšky úrokovej sadzby poskytnutého úveru v tom-ktorom rozhodnom období.
V preskúmavanej spotrebiteľskej úverovej zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to v súvislosti s tam uvedenou RPMN, a to jej

výpočet na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere s uvedením
všetkých predpokladov k výpočtu použitých. Spotrebiteľská zmluva v danom prípade síce obsahuje údaj
o RPMN, no už neobsahuje všetky údaje na jej výpočet, v dôsledku čoho sa úver podľa § 11 ods. 1 písm.
zákona o spotrebiteľských úveroch taktiež považuje za bezúročný a bez poplatkov. Údaj o RPMN a jeho
overiteľnosť skrze jeho výpočet je podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy, pretože vyjadruje reálnu

cenu spotrebiteľského úveru a je kľúčovým ukazovateľom pre porovnanie výhodnosti úverov od rôznych
úverových inštitúcií. Je to teda pre spotrebiteľa najdôležitejší ukazovateľ ceny úveru, pretože okrem
úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie iné poplatky súvisiace s úverom ako napr. poplatok za vybavenie
úveru, poistenie úveru, ak je podmienkou pre získanie výhodnejšieho úroku, a iné, prepočítané na jeden
kalendárny rok. Podľa súdu uvedené nekorešponduje s princípom transparentnosti, ak priemernému

spotrebiteľovi nie sú poskytnuté prehľadné informácie o úvere. Pokiaľ ide o celkovú čiastku, ktorú mal
spotrebiteľ zaplatiť, v zmluve bola uvedená suma 10436,33 eura, pričom pri prepočte splátok súd dospel
k inej sume (10 267,79 eura (115,94 eura x 88 + 65,07 eura) a k inej sume dospel aj v prípade, ak
k tejto sume pripočítal v zmluve uvádzané poplatky. Súd prvej inštancie tiež podotkol, že v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch, je síce v zmluve uvedený údaj o priemernej

hodnote RPMN na príslušný spotrebiteľský úver platný ku dňu podpisu tejto úverovej zmluvy, a to
konkrétnou hodnotou 17,62%, avšak z dotknutej úverovej zmluvy súčasne vyplýva, že RPMN pre daný
úver poskytnutý žalovaným bola stanovená až na hodnotu 18,32%. Reálna RPMN, resp. reálne náklady,
ktoré boli žalovaní povinní za poskytnutý úver zaplatiť, boli vyššie ako priemerné náklady (priemernáRPMN), za ktoré banky štandardne poskytovali úvery v rozhodnom čase uzavretia dotknutej úverovej
zmluvy. Podľa súdu je takýto postup žalobcu neprípustný, pretože údaj o priemernej hodnote RPMN nie
je v úverových zmluvách iba formálnym, resp. samoúčelným údajom, pretože má pre spotrebiteľa cennú

výpovednú hodnotu v podobe informácie, akú najvyššiu prípustnú mieru nákladov za jemu poskytnutý
úver v bankách môže očakávať, ktorý údaj by nemal byť v jednotlivom prípade bezdôvodne prekročený.
Ak by tomu tak nebolo, zákonodarca by v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch
nevyžadoval ako podstatnú náležitosť úverových zmlúv údaj o priemernej hodnote RPMN. Ďalej úverová
zmluva neobsahuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to, v

akom poradí a sume sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa § 9 ods. 2 písm.
k) zákona o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej úverovej zmluve je uvedená len výška
celkovej mesačnej splátky, z ktorej však nevyplýva, koľko z tejto splátky bude započítaných na splátku
úveru, koľko na splátku úroku a koľko na prípadnú splátku poplatkov. Zo zmluvy má byť zrejmá okrem
iného výška splátky istiny, výška splátky úrokov a výška splátky poplatkov, pričom uvedená skutočnosť

má byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch bezprostredne súčasťou a
náležitosťou úverovej zmluvy, a nie prípadne obchodných podmienok alebo amortizačnej tabuľky alebo
splátkového kalendára. Súd prvej inštancie tak dospel k jednoznačnému záveru, že skúmaná úverová
zmluva neobsahuje náležitosti ustanovené § 9 ods. 2 písm. f), j), k) a y) zákona o spotrebiteľských
úveroch, v dôsledku čoho v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch to má za

následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným na základe tejto úverovej zmluvy je bezúročný
a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené mal súd vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaní
neuhradili žalobcovi istinu vo výške 5 770,82 eura, preto v tejto časti žalobe žalobcu vyhovel a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z uznesenia súdu zo dňa 31. 01.
2020, č. k. 32OdK/24/2020-19 mal preukázané, že na žalovaného v 1. rade ako dlžníka bol vyhlásený

konkurz. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu obsiahnutých v žalobe a jej prílohách, uplatnená pohľadávka
vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz. Podľa § 166a ods. 1 písm. a)
zákona o konkurze pohľadávka preto môže byť uspokojená len konkurzom a konanie o nej je súd podľa
§ 167e ods. 1 zákona o konkurze povinný zastaviť. Príslušenstvo uplatnené žalobou v spore spolu s
pohľadávkou, vychádzajúc z § 166b ods. 1 zákona o konkurze je možné spolu s pohľadávkou uspokojiť v

konkurze, a to však len v rozsahu taxatívne stanovenom v § 166b ods. 1 písm. a) a b) zákona o konkurze.
V prevyšujúcom rozsahu je toto príslušenstvo podľa § 166b zákona o konkurze nevymáhateľné. Preto
súd, vychádzajúc z § 167e ods. 1 zákona o konkurze, konanie aj ohľadne celého príslušenstva žalovanej
pohľadávky voči žalovanému v 1. rade zastavil. Na základe toho, že voči žalovanému v 1. rade ako
jednému z dlžníkov súd konanie zastavil, zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy, predstavujúcej istinu

nevrátenej sumy úveru výlučne iba žalovanú v 2. rade, ktorá je tiež dlžníčkou podľa zmluvy o splátkovom
úvere zo dňa 06. 06. 2011. Jej tvrdenia o tom, že týmto mienila len pomôcť žalovanému v 1. rade
ako priateľovi, nemôžu obstáť, pretože sama bola účastníčkou tejto zmluvy rovnako ako žalovaný v 1.
rade, t. j. mala rovnaké práva a povinnosti z tejto zmluvy ako dlžníčka voči žalobcovi ako veriteľovi.
Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému úroku z omeškania má súd za to, že žalovaná v 2. rade sa so

splnením svojho záväzku dostala do omeškania, preto jej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky
z omeškania. Súd preto priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
istiny 5 770,82 eura, počnúc od 26. 08. 2016 do zaplatenia. Súd povolil žalovanej v 2. rade dlh splácať
v mesačných splátkach po 100 eur za podmienok uvedených vo výroku rozsudku. Prihliadol na osobné,
majetkové, príjmové a výdavkové pomery žalovanej v 2. rade, ktorej jediným príjmom je mesačná mzda

vo výške 590 eur, pričom z tejto si hradí nájom a ostatné výdavky. Pomery na strane žalovanej v 2.
rade sa nezmenili oproti pôvodne vydanému rozsudku, ktorým tiež bolo rozhodnuté o splácaní dlhu v
splátkach. Z dôvodu, že žalovaná v 2. rade nie je schopná uhradiť dlh jednorazovo, ako aj vzhľadom
na to, že súd musel konanie voči žalovanému v 1. rade ako ďalšiemu dlžníkovi zastaviť, umožnil jej
splácať dlh v uvedených mesačných splátkach. Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorá poskytuje

úvery spotrebiteľom, pričom zo spisu nevyplýva, že by bol odkázaný na splnenie dlhu v kratšej dobe. V
predmetnom spore došlo k zastaveniu konania voči žalovanému v 1. rade z dôvodu vyhlásenia konkurzu
na majetok žalovaného v 1. rade, preto súd s poukazom na § 166b ods. 1 písm. b) a § 166e ods. 4 prvá
veta zákona o konkurze žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade nepriznal. Podľa
týchto ustanovení za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považuje aj príslušenstvo

pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni; to neplatí pre pohľadávku
z úveru na bývanie, ibaže bola prihlásená do konkurzu. Na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi
súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k
pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalomupustení od vymáhania pohľadávky. Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia sumy 8
371,98 eura, pričom úspech mal v časti o zaplatenie 5 770,82 eura, t. j. úspech mal v rozsahu 68,93% a
neúspech v rozsahu 31,07%, pričom rozsahu neúspechu žalobcu korešponduje na druhej strane úspech

žalovanej v 2. rade a opačne. Vzhľadom na uvedené, súd v konaní pomerne úspešnejšiemu žalobcovi
priznal voči pomerne neúspešnejšej žalovanej v 2. rade aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu
37,86% (68,93% - 31,07%). Strany sporu v priebehu konania nenavrhovali prípadné uplatnenie § 257
CSP vo vzťahu k nároku o trovách konania a ani súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, pre ktoré by súd mal podľa tohto ustanovenia postupovať a náhradu trov konania žalobcovi

nepriznať.

2. Proti tomuto rozhodnutiu, v jeho vyhovujúcom výroku (z hľadiska obsahu podaného odvolania),
podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná v 2. rade, namietajúc, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že i napriek formálnemu
podpisu úverovej zmluvy, necíti sa byť dlžníčka, keď poskytnutý úver obdržal výlučne žalovaný v 1. rade.

Tiež uviedla, že v úverovej zmluve absentujú základné predpoklady, ktoré na ňu kladie zákon, čo súd
prvej inštancie aj správne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. V úverovej zmluve nie je uvedená
doba trvania úverového vzťahu, absentuje v nej údaj o všetkých predpokladoch k výpočtu RPMN, tiež
bola stanovená vyššia hodnota RPMN ako sú priemerné náklady, za ktoré banky poskytovali úvery
v rozhodnom čase. Zmluva ďalej neobsahuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov, teda preukázateľne neobsahuje základné predpoklady, ktoré na ňu kladie zákon v
§ 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Neuvedenie podstatných náležitostí v zmluvách, ktoré
majú zásadný význam v ochrane spotrebiteľa a ktoré spotrebiteľovi majú zabezpečiť právnu istotu v
otázke podmienok spotrebiteľského úveru, nákladoch a záväzkoch, vykazuje znaky nekalej obchodnej
praktiky nedodržaním požiadaviek odbornej starostlivosti zo strany účastníka konania, ktoré je spôsobilé

podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej finančnej
službe. Všetky uvedené vady úverovej zmluvy robia spornú úverovú zmluvu absolútne neplatnou.
Konajúci súd síce posúdil časť ustanovení spornej úverovej zmluvy ako v rozpore so zákonom,
avšak ju nesprávne nevyhodnotil ako absolútne neplatnú ako celok, keď vyhodnotil ako neplatné
iba časti úverovej zmluvy. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa javí ako nesprávne odôvodnené a

nepreskúmateľné, Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu v
celom rozsahu zamietnuť.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v
súlade so zákonom a jeho rozhodnutie spĺňa všetky potrebné náležitosti, vrátane riadneho odôvodnenia.

Poukázal na to, že žalovaná v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 06. 02. 2018 uznala základ aj
výšku nároku, voči zmluve o úvere, ani voči žalobe nenamietala, práve naopak, prejavila záujem splácať
žalovanú sumu spolu s príslušenstvom v splátkach. Uviedol, že v prípade námietky žalovanej v 2. rade
ohľadom absolútnej neplatnosti z opatrnosti vznáša námietku premlčania tejto námietky, nakoľko sa jej
mohla dovolávať už po podpise zmluvy v 2-ročnej lehote. I v prípade absolútnej neplatnosti by žalovaná

musela rovnako vrátiť zvyšok nezaplatenej požičanej sumy, t. j. 5 770,82 eura. Ohľadom tvrdenia
žalovanej v 2. rade, že poskytnutý úver obdržal výlučne žalovaný v 1. rade, uviedol, že pre veriteľa
nie je podstatné, kto z dlžníkov peniaze získal a ako ich použil, pretože sa domáha len svojho nároku
zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvorila aj žalovaná v 2. rade, následné vysporiadanie medzi žalovanými
pre žalobcu nie je podstatné. Ochrana spotrebiteľa pritom nevylučuje, aby sa žalobca domáhal svojich

práv, pokiaľ boli spotrebiteľmi porušené. Ochrana spotrebiteľa totiž neznamená, že spotrebiteľ môže
porušovať dohodnuté povinnosti a neplatiť za poskytnuté služby. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

napadnutom rozsahu podľa § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 2. rade
nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyhovenia podanej žalobe voči žalovanej v 2.
rade ( v jeho vyhovujúcom výroku) a vo výroku o náhrade trov konania žalobcu voči žalovanej v 2. rade
je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 06. 10. 2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne
sumu 8 371,98 eura, 14,90% riadny úrok zo sumy 5 770,82 eura od 26. 08. 2014 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 915,21 eura od 26. 08. 2014 do zaplatenia, ako i trovy konania.Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzatvorili dňa 06. 06. 2011
Zmluvu o splátkovom úvere č. 0235082557, na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným splátkový
úver vo výške 6 000 eur. Žalovaní boli povinní plniť úver od prvého čerpania úveru do 30. 06. 2011

vo výške 65,07 eura a od 25. 07. 2011 v pravidelných mesačných splátkach vždy k 25. dňu v mesiaci
vo výške 115,94 eura. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 25. 10. 2018. Žalovaní v dobe
od uzatvorenia zmluvy splatili svoj záväzok len čiastočne, podmienky pre splácanie riadne nedodržali
a dostali sa so splatením do omeškania. Nakoľko žalovaní dlžnú sumu napriek výzve zo dňa 28. 05.
2014 nezaplatili, žalobca dňa 25. 06. 2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaných

na zaplatenie pohľadávky. Žalobca eviduje ku dňu 25. 08. 2014 pohľadávku voči žalovaným vo výške
8 371,98 eura (z tohto istina vo výške 5 770,82 eura, riadne úroky vo výške 2 104,54 eura, úroky z
omeškania456,77euraapoplatkyvovýške39,85eura).Keďžežalovanídlhžalobcudoposiaľneuhradili,
domáhal sa žalobca svojich nárokov súdnou cestou.

6. Súdprvejinštancieprvýkrátvovecirozhodolrozsudkomzodňa06.02.2018č.k.15C/696/2015-104,

ktorým uložil žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8
371,98 eura a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 915,21 eura od 26. 08. 2014 do
zaplatenia a to v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur mesačne, splatných vždy do 20-teho
dňa v mesiaci, počnúc dňom 20. 04. 2018 do 20. 07. 2018 a potom v pravidelných mesačných splátkach
po 200 eur mesačne, splatných vždy do 20-teho dňa každého mesiaca, počnúc dňom 20. 07. 2018 až do

zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania bolo
predmetom odvolacieho prieskumu, v dôsledku podaného odvolania žalovanej v 2. rade, pričom Krajský
súd v Nitre uznesením zo dňa 29. októbra 2019 č. k. 9Co/309/2018-124 rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Predmetom konania tak bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 8 371,98
eura a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7 915,21 eura od 26. 08. 2014 do zaplatenia.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva
z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je

viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní
sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie
prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť,
ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje.
Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri
rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote
na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní

fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

11. Prejednávajúc podané odvolanie žalovanej v 2. rade, s ohľadom na jeho rozsah a odvolacie
dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že toto odvolanie nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu, v prospech odvolateľky a žalovanou
podané odvolanie je potrebné vyhodnotiť v celom rozsahu za nedôvodné.12. Podstatná časť odvolania žalovanej v 2. rade obsahuje opis súdom prvej inštancie prijatých záverov
o tom, že zmluva neobsahuje zákonné náležitosti, v danom prípade predpokladané ustanovením §
9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie

uzavrel, že predmetná zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Žalovaná sama v tomto ohľade v odvolaní
konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie a následne dopĺňa, že súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil tým, že uzatvorenú zmluvu o úvere nepovažoval za absolútne neplatný
právny úkon. Takáto odvolacia argumentácia žalovanej je nedôvodná a predovšetkým je neprípustnou
novotou v odvolacom konaní, v zmysle ustanovenia § 366 CSP a na takýto prostriedok procesnej

obrany žalovanej, uplatnený až v rámci odvolacieho konania (nie v konaní pred súdom prvej inštancie)
odvolací súd nemôže prihliadať. Teda, pokiaľ žalovaná tento prostriedok procesnej obrany uplatnila
až v rámci podaného odvolania proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, bez toho, že by
bolo preukázané, že tak nemohla urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, na takúto neprípustnú
novotu odvolacieho konania odvolací súd nemôže prihliadať. Navyše, je namieste uviesť i to, že
pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a zaviazal

žalovanú v 2. rade na zaplatenie rozdielu medzi skutočne poskytnutou výškou úveru a realizovanými
splátkami úveru, takýto výsledok konania by bolo dôvodné predpokladať i v prípade, že by sa v
dôsledku prijatia záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné
obohatenie, a to v rovnakej výške ako o priznanom plnení rozhodol súd prvej inštancie. Teda, i v prípade
konštatovania toho, že právny úkon je absolútne neplatným právnym úkonom v celom jeho rozsahu

(s ktorým názorom žalovanej v 2. rade sa odvolací súd nestotožňuje), takto prijatý záver súdu by nič
nezmenil na skutočnosti, že povinnosť žalovanej v 2. rade na vrátenie rozdielu medzi poskytnutým
plnením a realizovanými splátkami by bola daná. V kontexte uvedeného nie je dôvodné ani namietanie
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil
spôsobom predpokladaným ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

13. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Zákonné
ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č.
30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé
a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahyrozhodnutiaamusísaposúdiťvosvetleokolnostíkaždejveci.JudikatúraESĽPtedanevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

14. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto ho možno
považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá

základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké
je stanovisko žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti
z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom zistený, aké právne normy na vec aplikoval, ako
tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne
závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich

obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti
a presvedčivosti rozhodnutia. V danej veci tak mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie jasne,
zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil, aké skutočnosti považoval za preukázané, z čoho vychádzal a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Jeho rozhodnutie je riadne a dostatočne odôvodnené a
to, že vyznelo v neprospech žalovanej, neznamená, že by v danej veci došlo k porušeniu práva žalovanej

na spravodlivý proces.

15. Rovnako za nedôvodnú je potrebné považovať i odvolaciu argumentáciu žalovanej, že keďže
poskytnutý úver obdržal výlučne žalovaný v 1. rade, necíti sa byť viazaná úverovou zmluvou ako
dlžníčka. Predovšetkým z povahy uzavretého právneho úkonu je jednoznačné konštatovať, že obaja

dlžníci sa zaviazali veriteľovi plniť spoločne a nerozdielne, čo potom znamenalo, že veriteľ bol oprávnený
požadovať celé nesplatené plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť,
že peňažné prostriedky prevzal žalovaný v 1. rade, keď úverová zmluva ako konsenzuálny kontrakt
vzniká už uzatvorením zmluvy a následne k čerpaniu/poskytnutiu úveru môže, ale nemusí dôjsť (čoby však nemalo za následok, že nedošlo ani k vzniku zmluvy, tak ako pri pôžičke). Teda skutočnosť,
že plnenie prevzal žalovaný v 1. rade, nemá vplyv na povinnosti žalovanej v 2. rade ako solidárnej
dlžníčky z uzatvorenej úverovej zmluvy, v prospech ktorej bol úver rovnako poskytnutý s tým, že táto bola

uzrozumená o spôsobe plnenia z úverového vzťahu, ako prijateľného spôsobu plnenia, bez povinnosti
jeho naplnenia tým, že by uvedené bolo podmienené plnením obom dlžníkom.

16. S ohľadom na vyššie uvedené potom možno konštatovať len to, že odvolanie žalovanej v 2. rade
je nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku vo vzťahu k

žalovanej v 2. rade, ako i v súvisiacom výroku o náhrade trov konania žalobcu voči žalovanej v 2. rade
je potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanej v 2. rade v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie

samostatným rozhodnutím.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).