Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 22, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319207958
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8319207958.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: E. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX C. č. XXX, zast. Mgr. Petrom Baranom, advokátom so sídlom Námestie SNP 538/16, 091
01 Stropkov, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35
792752,zast.:AdvokátskakanceláriaJUDr.AndreaCviková,s.r.o.,Kubániho16,81104Bratislava,IČO:
47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6.328 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 17.08.2020, č. k. 7Csp/107/2019-141, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške
ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto cit.:

,,Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6 328,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 6 328,- eur od 26.10.2019 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Vychádzal z ustanovení § 261 ods. 6 a § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 a § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len ,,ZoSÚ“), § 3 ods. 3 a § 8 ods. 3 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 52
ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3,5, § 54 ods. 1 a 2, § § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 a § 517 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že považoval zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXX-
XXXXX uzavretú medzi stranami sporu dňa 24.10.2012 za spotrebiteľskú zmluvu a zároveň zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobkyni boli reálne poskytnuté finančné prostriedky vo výške
5.000 eur. Súd prvej inštancie pristúpil k preskúmaniu predmetnej zmluvy o úvere a dospel k záveru, že
v zmluve o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi stranami sporu absentuje údaj a to v zmysle § 9 ods.

2 písm. c) ZoSÚ, t.j. údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť. Zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje aj ďalšiu povinnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ, teda údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že zákonodarca
určil túto náležitosť v právnom predpise jasne, doba trvania zmluvy a nie, aby si to musel spotrebiteľnejakým spôsobom vyvodzovať z viacerých údajov a okrem toho zákon jednoznačne uvádza, že ďalšou
povinnou náležitosťou zmluvy je aj údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda
rozlíšil pojmy doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti. Z predloženej zmluvy o revolvingovom

úvere tiež zistil, že v nej nie je uvedená ročná úroková sadzba poskytnutého úveru, pričom v bode
4. 1. zmluvy je iba uvedené, že žalobkyňa sa zaviazala ako dlžník zaplatiť veriteľovi za poskytnutie
úveru zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, vo výške 6.328 eur, splatnú ku
dňu poskytnutia úveru. Teda nebola naplnená ani dikcia § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ. A napokon podľa
súdu prvej inštancie v predmetnej zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2

písm. j) ZoSÚ a to uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov a tiež uvedenie samotnej výšky RPMN. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k
záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považovať za
bezúročný a bez poplatkov. Veriteľovi z predmetnej úverovej zmluvy tak vznikol iba nárok na vrátenie
finančných prostriedkov, ktoré boli žalobkyni reálne poskytnuté a to vo výške 5.000 eur. Doposiaľ však
žalobkyňa zaplatila už sumu 11.328 eur, na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu

vo výške 6.328 eur. Považoval tak nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 6.328 eur titulom vydania
bezdôvodného obohatenia je dôvodný. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietku premlčania vznesenou
žalovaným. Zistil, že žalobkyňa sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení v mesiaci september 2019,
keď oslovila svojho právneho zástupcu za účelom preskúmania zmluvy uzatvorenej so žalobcom.
Nakoľko žaloba v danej právnej veci bola podaná dňa 04.11.2019, bola podaná v rámci dvojročnej

subjektívnej dobe. Vychádzal pritom z názoru, že prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok
viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného (spotrebiteľa) o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. V danom prípade podľa názoru súdu je objektívna
premlčacia doba je desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považoval za úmyselné.
Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nepovažoval za súladné s dobrými mravmi, nakoľko žalovaný

nerešpektoval povinnosti stanovené ZoSÚ a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na
ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový
prospech. V predmetnom prípade táto desaťročná premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako v
roku 2012 (t. j. skôr ako bola uzatvorená Zmluva o revolvingovom úvere). Žaloba bola podaná dňa

04.11.2019 a teda žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej desaťročnej premlčacej doby.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že úspešnej žalobkyni voči
žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške trov bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie pri hodnotení použitia finančných prostriedkov
zo zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 24.10.2012 opomenul dve podstatné listiny vyhodnotiť z

hľadiska ich obsahu, časových súvislostí a nadväznosti. Zo žiadosti o úver vyplýva (okrem súdom
uvádzaných údajov) aj to, že daná žiadosť je určená len pre podnikateľské subjekty, rovnako aký
účel - “investičný“ žalobca ako žiadateľ uviedol, že žalobca ako žiadateľ o úver vyhlasuje, že údaje v
žiadosti sú pravdivé, a napokon to úver žalobca ako dlžník čerpá pre účel svojho podnikania. Medzi
stranami sporu nedošlo k uzavretiu žiadnej spotrebiteľskej zmluvy. Už zo znenia článku 1., ods. 1.

Zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že na základe zmluvy poskytuje veriteľ (tu žalovaný) v prospech
dlžníka (tu žalobca) peňažné prostriedky pre účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Táto skutočnosť
nebola medzi účastníkmi konania sporná do začatia konania. Žalobca do podania žaloby vedel a nikdy
nespochybnil, akú zmluvu uzavrel a s akým obsahom. Iné skutočnosti začal tvrdiť až dodatočne v
tomto konaní. Podľa žalovaného samotný žalobca svojou výpoveďou v konaní priznal účelovosť svojich

tvrdení. Ak totiž uviedol, že pôvodne na internete hľadal pomoc s kartou od Všeobecnej úverovej banky,
ktorú sám chápal ako spotrebiteľskú, potom logicky v čase hľadania tejto „pomoci“ úverovú zmluvu so
žalovaným ani náhodou ako spotrebiteľskú nevnímal. Súd prvej inštancie vôbec nepostupoval podľa §
35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo považoval za neprípustné a v rozpore so zákonom. Žalovaný ďalej
namietal nesprávne posúdenie premlčacej doby. Je toho názoru, že pre aplikáciu 10-ročnej premlčacej

lehoty je potrebné preukázanie úmyslu získať konkrétne bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie
pritom údajný úmysel žalovaného vyvodzoval zo svojho posúdenia zmluvného vzťahu. Zmluva ale
nebola uzatváraná ako „spotrebiteľská“, veď z objektívnych skutočností vyplýva, že ani jedna zo strán
nevstupovala do zmluvného ako spotrebiteľ. Súd prvej inštancie odôvodňoval údajné spotrebiteľsképostavenie žalobcu a celý charakter tým, že (i) žalobca vyhlásil, že peňažné prostriedky použil na
osobnú spotrebu a (ii) žalovaný nepreukázal, ako žalobca použil peňažné prostriedky. To, že tvrdenia
žalobcu nielen odporujú jeho skoršiemu konaniu, ale sú aj pochybné pri zohľadnení časových súvislostí,

kedy si žalobca „mal uvedomiť“ že zmluvu uzavrel ako spotrebiteľskú, už súd prvej inštancie vôbec
nehodnotil. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie dvoch súdnych rozhodnutí Krajského
súdu v Prešove, potom tento jeho postup považoval za nesprávny. Ani jedno z označených rozhodnutí
nemá so skutkovým stavom prejednávanej veci nič spoločné, navyše súd súvislosť citovaných záverov
ani nespojil so žiadnou preukázanou skutočnosťou. Navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok v

celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. V prvom rade uviedla, že v priebehu konania
nespochybňovala svoje podnikateľské oprávnenie. Pre posúdenie zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej
podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je však rozhodujúci účel, pre ktorý osoby vstupujú

do zmluvného vzťahu a nie iba ich status v čase uzatvorenia zmluvy (§ 52 ods. 4 OZ). Ako
vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobkyňa pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy nekonala s
podnikateľskýmzámeromanikdynežiadalaúvernapodnikateľskýúčel.Pokiaľideotvrdeniažalovaného
o tom, že žalobkyňa zmenila svoj postoj vo vzťahu k uzavretej úverovej zmluve tak tie považovala za
nepravdivé. Žalobkyňa už od samého počiatku vystupovala vo vzťahu k žalovanému ako spotrebiteľ,

keďže požadovaný úver žiadala na súkromný účel, a to zabezpečenie si živobytia ako aj kúpy nábytku
po rozvode manželstva. Ak žalovaný súdu prvej inštancie vytýka, že sa nezaoberal žiadosťou o úver,
uviedla že žalovaný takúto listinu v konaní nepredložil a žiadna takáto listina nie je súčasťou súdneho
spisu. Pokiaľ ide o podpis predmetnej formulárovej úverovej zmluvy č. 158813-71418, v ktorej bolo
predtlačené, že úver sa poskytuje na podnikateľský účel, tak dôvodom jej podpisu bolo iba to, že

žalobkyňa nemala na výber medzi viacerými zmluvami. Žalobkyňa žiadala úver na súkromný účel,
následne jej bola predložená predmetná úverová zmluva a tak ju v dobrej viere podpísala. Ak totiž
žalobkyňa chcela získať úver na osobný resp. súkromný účel, musela podpísať predloženú formulárovú
zmluvu. Poukázala na skutočnosť, že v konkrétnom prípade vylučuje podnikateľský účel poskytnutého
úveru aj samotná povaha „podnikania“ žalobkyne. Žalobkyňa pracuje a aj v čase uzavretia zmluvy

pracovala na pozícii opatrovateľky. Súd prvej inštancie aplikoval v danom prípade 10-ročnú premlčaciu
dobu, čo považovala za správne a v súlade s rozhodovacou praxou odvolacieho súdu. Považovala
za vylúčené, aby žalovaný ako profesionál v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov nepoznal
spotrebiteľské právo a nevedel, že ak do zmluvy neuvedie zákonom predpísané náležitosti tak sa
poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. S poukazom na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. túto

jej znalosť ani nemožno vyvrátiť. Žalovaný ako profesionál vedel (minimálne s tým bol uzrozumený), že
mu bola platba vyplatená v rozpore so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. S poukazom na
uvedené navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. V replike k vyjadreniu žalobkyne žalovaný poprel tvrdenia žalobkyne o tom, že charakter zmluvného
vzťahu sa určuje podľa toho, ako sa následne po uzavretí zmluvy použijú peňažné prostriedky. Okrem
faktu, že žalobkyňa ani relevantne neosvedčila vlastné tvrdenia o použití prostriedkov na súkromný účel,
považujeme za dôležitú práve tú skutočnosť, že pre určenie charakteru zmluvného vzťahu je rozhodujúci
stav pred a v čase uzavretia zmluvy. Žalovaný poprel aj interpretáciu vlastnej výpovede žalobkyne v

konaní. Je zrejmé, že žalobkyňa pôvodne žiadnu „pomoc“ pre úverovú zmluvu so žalovaným nehľadala
práve preto, lebo ju ani sama ako spotrebiteľskú nevnímala. Podstatnou skutočnosťou, ktorá zo strany
súdu nebola vyhodnotená, je „zmena“ tvrdení a postoja žalobkyne vo vzťahu k uzavretej úverovej
zmluvy pri podaní žaloby a počas konania. Žalovaný poprel aj tvrdenia žalobkyne o dĺžke premlčacej
doby, pretože v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by umožnili záver o úmysle získať

bezdôvodné obohatenie. Nevyplývajú ani z podania žalobkyne, ku ktorému predložil toto vyjadrenie.
Zotrval na svojom odvolacou návrhu.

8. V duplike k replike žalovaného opätovne žalobkyňa zdôraznila, že pri uzatváraní predmetnej úverovej
zmluvy nekonala s podnikateľským zámerom a nikdy nežiadala úver na podnikateľský účel. Pokiaľ ide o

tvrdenia žalovaného o tom, že žalobkyňa zmenila svoj postoj vo vzťahu k uzavretej úverovej zmluve, tak
tieto považovala za nepravdivé. Žalobkyňa už od samého počiatku vystupovala vo vzťahu k žalovanému
ako spotrebiteľ, keďže požadovaný úver žiadala na súkromný účel, a to na zabezpečenie si živobytia ako
aj kúpy nábytku po rozvode manželstva. Pokiaľ ide o podpis predmetnej formulárovej úverovej zmluvy,v ktorej bolo vopred predtlačené, že úver sa poskytuje na podnikateľský účel, tak opätovne zdôraznila,
že dôvodom jej podpisu bolo iba to, že žalobkyňa nemala na výber medzi viacerými zmluvami. Úlohou
žalovaného ako dodávateľa bolo preukázať nespotrebiteľský charakter sporu a súd prvej inštancie

správne konštatoval, že žalovaný dôkazné bremeno o nespotrebiteľskom charaktere sporu neuniesol.
Zotrvala na svojom návrhu potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a priznať náhradu
trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

11. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-
XXXXX uzatvorená medzi stranami sporu dňa 24.10.2012 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), nakoľko žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože
pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že
by žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. V zmluve je síce uvedené, že prostriedky sú určené na výkon podnikateľskej činnosti,
avšak v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť

spôsobomznámympredôkaznékonanie,čoznamená,žeajnespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyť
preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním
nemôže byť len označenie účelu - výkon podnikania, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký
konkrétny súvis s podnikateľskou činnosťou dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Z vyznačenia
účelu na ,,podnikanie“ by sa mohlo zdať, že by nemali byť žiadne pochybnosti o účele úveru.

12. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy nekonala s
podnikateľským zámerom a nikdy nežiadala úver na podnikateľský účel. Ako vyplýva z jej výsluchu na
pojednávaní dňa 17.08.2020 pred súdom prvej inštancie žalobkyňa už od samého počiatku vystupovala
vo vzťahu k žalovanému ako spotrebiteľ, keďže požadovaný úver žiadala na súkromný účel, a to

zabezpečenie si živobytia ako aj kúpy nábytku po rozvode manželstva. Zároveň ako vyplýva aj z
doloženého čestného prehlásenia viazaného finančného agenta zo dňa 07.01.2020 na č. 140 spisu,
ktorý so žalobkyňou úverovú zmluvu uzatváral, predmetná úverová zmluva bola žalobkyni predložená
automaticky po zistení, že má podnikateľské oprávnenie, a teda bez toho aby bol zisťovaný účel použitia
finančných prostriedkov.

13. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri
pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na žalovanom
(ako veriteľovi). Žalovaný v konaní nepreukázal, že úver poskytol žalobkyni na účel výkonu podnikania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva o
úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobkyni je dôvodné
priznať postavenie spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené zmluva o úvere zároveň predstavuje zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ.

14. Ak žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nezaoberal žiadosťou o úver, je potrebné uviesť, že
žalovaný takúto listinu v konaní nepredložil a žiadna takáto listina nie je súčasťou súdneho spisu.15. Správne preto súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a
správne uzavrel, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia
§ 9 ods. 2 c), f) a j) ZoSÚ a preto sa poskytnutý úver podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ považuje za bezúročný a

bez poplatkov. Žalovaný uvedené závery súdu prvej inštancie v odvolaní nerozporoval.

16. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie správne uzavrel, že má veriteľ(žalovaný) právo iba na
vrátenie poskytnutej sumy úveru vo výške 5.000 eur, všetko nad sumu 5.000 eur je potrebné na strane
žalovaného považovať za bezdôvodné obohatenie (plnenie bez právneho dôvodu). Nakoľko žalobkyňa

uhradila žalovanému sumu 11.328 eur (čo žalovaný nerozporoval) rozdiel medzi plnením žalobkyne a
úverom v sume 6.328 eur (11.328 - 5.000) je žalovaný povinný vydať žalobkyni.

17. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania zo strany
žalovaného.

18. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi
sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o
bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom
na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slová „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných

prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Každý je povinný poznať právo,
no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať. Nemožno prikázať
všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť „advokátom“, aj keď ani u týchto subjektov nemožno bez
ďalšieho vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času, po vykonaní plnenia.
Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia je teda potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je
pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (napr. rozhodnutie NS

SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, sp. zn. 1Cdo/67/2011, R25/1986). Subjektívna premlčacia doba začína
plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto zaň zodpovedá.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plniť nemala až v mesiaci september

2019, kedy oslovila svojho právneho zástupcu za účelom preskúmania zmluvy o revolvingovom úvere
uzatvorenej so žalovaným. Od septembra 2019 je možné začať počítať plynutie subjektívnej premlčacej
doby,ktorábyžalobkyniuplynulavseptembru2021.Vzhľadomnato,žežalobabolapodaná04.11.2019,
táto bola podaná v rámci subjektívnej premlčacej doby.

20. Vo vzťahu k posúdeniu objektívnej premlčacej doby nemožno považovať odvolacie námietky
žalovaného za dôvodné.

21. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-485/19 zo dňa 22.04.2021, podľa ktorého sa

zásada efektivity má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje,
že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy
o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore
s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota,
ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

22.Žalovanýakoosobapodnikajúcanafinančnomtrhumáodbornúprevahunadspotrebiteľom,ktorému
poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať

poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať
a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide uvádzanie
obligatórnych náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v zmluve o spotrebiteľskom úvere ako je ročná úroková
sadzba, termín konečnej splatnosti alebo predpoklady na výpočet RPMN. V zmysle § 2 ods. 1 zákonač. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to
týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od

01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o
Zbierke zákonov Slovenskej republiky).

23. Úmysel obchodníka získať na úkor spotrebiteľa bezdôvodné obohatenie je daný tým, že
úverovú zmluvu uzatvára s cieľom získať odplatu vo forme úrokov, prípadne poplatkov. Zákon pritom

obchodníkovi ukladá, čo má zmluva obsahovať, aby transparentne informovala spotrebiteľa, k čomu sa
spotrebiteľ zaväzuje. Obchodník vie, čo mu zákon ukladá. Vie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ, čestné úroky a poplatky, atď., ale do zmluvy
predpísané správne a úplné náležitostí nedá (ako to bolo v prejednavanej veci) a/alebo nečestné úroky
a poplatky sofistikovane zakrýva jednak ich rôznym rozčlenením v zmluve a jednak ich rozdelením aj do
vedľajších dojednaní. Ako profesionál tak robí preto, že to tak chce urobiť, aj keď vie, že nekoná v súlade

so zákonom. Podstata aplikácie 10-ročnej premlčacej lehoty však spočíva v prvom rade v tom, že v
dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa
ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia zmluvy ešte
tento úmysel nemusel mať, čo je ale najmenej pravdepodobná možnosť. V každom prípade však prijatím
platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil

a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu.
U obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí,
lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť
a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním
nedôvodných platieb obohacovať alebo nie.

24. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na
úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej návrh bez uvedenia
obligatórnych náležitosti podľa ZoSÚ koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda
bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. S vyššie uvedeným

záverom Súdneho dvora EU vo veci sp. zn. C-485/19, ako aj so záverom súdu prvej inštancie sa odvolací
súd stotožňuje a taktiež je toho názoru, že na uvedený prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu
premlčaciu dobu. Nakoľko od samotného uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 24.10.2012
nedošlo ešte k uplynutiu 10 rokov, správne súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba bola podaná pred
uplynutím objektívnej desaťročnej doby.

25. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolacie námietky žalovaného sú nedôvodné, a preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku
o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním. (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto má nárok na
náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady podľa § 262 ods.
2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).