Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 23, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/17/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120201912
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2120201912.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: W. I., nar. X. O. XXXX,
trvalý pobyt G. X. V. XXXX/XX, Z., zastúpenej splnomocneným zástupcom: Mgr. Pavol Kocian, bytom
Študentská 3582/51, Trnava, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 792 752, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16,
Bratislava, IČO: 47 233 516, o 5.096 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 9. novembra 2020, č. k. 17Csp/10/2020-93, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť

žalobkyni sumu 5.096 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 5.096 eur od 9. novembra 2020
do zaplatenia (I.) a v časti náhrady trov konania (III.p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.096
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 9. novembra 2020 do zaplatenia (I.) a vo zvyšku žalobu
zamietol (II.). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania (III.). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1 až 4, § 54a, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2,

O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2,
§ 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov),
§ 3 ods. 3 ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov),
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov ku dňu vzniku omeškania. Vecne zdôvodnil uzavretou úverovou
zmluvou medzi stranami konania dňa 19. novembra 2015, ktorú kvalifikoval ako spotrebiteľskú zmluvu a

ktorú žalobkyňa navrhla určiť za bezúročnú a bez poplatkov, súčasne sa domáhala uloženia povinnosti
žalovanej zaplatiť jej sumu 5.096 eur s ročným úrokom z omeškania 8 % od 9. novembra 2020
do zaplatenia, z titulu bezdôvodného obohatenia vzniknutého zo spotrebiteľskej zmluvy. Hoci sa v
úverovej zmluve uvádzalo, že poskytnutý úver bol vo výške 7.296 eur, žalovanou však nebolo popreté
tvrdenie žalobkyne, že reálne bol poskytnutý úver len vo výške 2.200 eur. Odplata za poskytnutie úveru
predstavovala 5.096 eur, pričom úhrada úveru bola dohodnutá mesačnými splátkami vo výške 152 eur, v
počtesplátok48(celkováčiastkatakčinilasumu7.296eur,ktorúžalobkyňauhradilazaposkytnutýúver).

Nespornou bola aj skutočnosť, že revolvingy poskytnuté neboli. Medzi stranami konania bolo sporné, či
úver je spotrebiteľským úverom, vzhľadom na text úverovej zmluvy, v ktorej sa uvádza, že ide o úver na
účel výkonu podnikateľskej činnosti, ako aj v žiadosti o poskytnutie úveru sa uvádza, že sa úver žiada na
tento účel. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyni bolposkytnutý úver ako fyzickej osobe - spotrebiteľovi. V čase uzatvorenia zmluvy bola dôchodkyňou, hoci
pracuje aj v zahraničí na základe oprávnenia vydaného rakúskymi orgánmi, stará sa ako opatrovateľka
o chorých ľudí a takýmto spôsobom si privyrába k dôchodku. Uvedenú skutočnosť oznámila zástupcovi

žalovanej pri preverovaní jej príjmu, avšak úver nepoužila na podnikateľský účel, ale pre osobné potreby
rodiny, konkrétne pre pomoc svojmu synovi. Predmetná zmluva je typickou formulárovou zmluvou, ktorej
textjepredtlačenýadlžníklendopĺňasvojeúdaje.Pokiaľideovyhlásenie,naakýúčelsaúverposkytuje,
zmluva obsahuje len údaj na výkon podnikateľskej činnosti. Žalobkyňu však nemožno považovať za
podnikateľa, keďže oprávnenie vydané v zahraničí bolo len podmienkou výkonu opatrovateľstva tam

realizovaného a uvedená skutočnosť sama o sebe nepreukazuje účel poskytnutého úveru. Žalovaná
pri získavaní informácií v tomto smere ani nepostupovala s odbornou starostlivosťou, keď nezisťovala,
či vôbec má uzavretie zmluvy nejaký súvis s údajným povolaním, či podnikaním. Dôkazné bremeno
preukázania skutočnosti, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania, ťaží toho, kto tvrdí
takúto výnimku, teda v tomto prípade žalovanú (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10CoE/5/2010). Uvedené konanie žalovanej súd prvej inštancie vyhodnotil ako nekalú obchodnú

praktiku, sledujúcu vylúčenie úverovej zmluvy z režimu ochrany spotrebiteľa. Pri určení v žiadosti,
že ide o úver na podnikateľský účel, žalobkyňa nemala inú možnosť pri požiadaní o úver. Bežný
spotrebiteľ ako slabšia strana zmluvy obvykle nemá vedomosť na čo slúžia veriteľovi takéto údaje,
resp. aké následky sú s tým spojené. Úver bolo tak potrebné považovať za spotrebiteľský. Spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Dobromyseľne

uzaviera zmluvu a opodstatnene očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne zdatný podnikateľ,
dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať dostatok
relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v ustanovení § 9 ZoSÚ vymedzil zákonné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, v prípade
absencie niektorých z týchto náležitostí. Povinnou obsahovou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom

úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) (správne písm. k) ZoSÚ bola aj výška RPMN (ročná percentuálna
miera nákladov), ako aj uvedenie všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN. Tento základný
parameter v predmetnej zmluve uvedený nie je, rovnako tak predpoklady pre jeho výpočet. Absencia
uvedených obsahových náležitostí je potom postihovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
Súd prvej inštancie konštatoval aj ďalšiu chýbajúcu obsahovú náležitosť zmluvy, a to údaj o dobe trvania

zmluvy, resp. termín splatnosti zmluvy. Uvedenie počtu splátok (48) nie je údaj dostatočne určitý pre
vymedzenie doby trvania zmluvy. Označenie dátumu jednotlivých splátok v splátkovom kalendári nemá
vplyv na uvedený záver, keďže požadovaný údaj má byť obsiahnutý priamo v úverovej zmluve. Súd prvej
inštancie označil za chýbajúcu tiež náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a to rozčlenenie splátky
na výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov, keďže až účinnosťou

novely ZoSÚ (od 1. mája 2018) sa upustilo od požiadavky členenia splátok. V predmetnej zmluve nebola
dohodnutá ani výška úrokovej sadzby, pričom dohoda o výške úrokov musí byť súladná s dobrými
mravmi, inak je právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 O. z. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
pri úvere 2.200 eur a celkovej sume, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť 7.296 eur, odplata činí sumu 5.096
eur, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda o tejto výške je preto absolútne neplatná. V zmluve

chýbala aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) ZoSÚ, adresa veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť. Uvedený údaj musí byť uvedený zreteľne a výslovne v rámci ustanovení
zmluvy. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalovaná nekonala s odbornou starostlivosťou a hrubo
porušila svoje povinnosti pri uzatváraní úverovej zmluvy, keď dôsledne neskúmala bonitu žalobkyne,
resp. zisťovala iba zamestnávateľa, výšku dôchodku, bez skúmania záväzkov dlžníčky, rodinného

stavu, nevykonala lustrácie žalobkyne v príslušných evidenciách, za účelom získania uceleného obrazu
o sociálno-ekonomickej situácie žalobkyne. Žalovaná tak nepreukázala, že relevantne posudzovala
schopnosti žalobkyne splácať úver. Naviac žalobkyňa si popri dôchodku privyrába, ktorú skutočnosť
nesprávne žalovaná vyhodnotila, ako výkon podnikateľskej činnosti (činnosť opatrovateľky). Predmetný
spotrebiteľský úver bolo potrebné tak považovať za bezúročný a bez poplatkov. V konaní nebolo

sporné, že žalovaná poskytla žalobkyni sumu 2.200 eur, pričom žalobkyňa zaplatila žalovanej na úver
sumu 7.296 eur, teda rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie vo výške 5.096 eur. S poukazom
na ustanovenie § 54a O. z. (účinný od 5. decembra 2018) sa súd prvej inštancie obligatórne zaoberal
aj otázkou premlčania nároku, ktorý sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej
premlčacej dobe. Z prehľadu platieb žalobkyne bolo zistené, že 15. splátkou splatnou 28. februára 2017

bolo po prvý krát plnené žalobkyňou nad rámec poskytnutého úveru, od uvedeného momentu potom
začala plynúť objektívna premlčacia doba. Žaloba bola podaná na súd 26. februára 2020, a keďže
splátka bola uhradená najneskôr v deň jej splatnosti 28. februára 2017 (skoršia úhrada preukázaná
nebola), k uplynutiu objektívnej premlčacej doby nedošlo. Žalobkyňa sa o možnom bezdôvodnomobohatení dozvedela po doručení stanoviska ministerstva spravodlivosti zo dňa 27. septembra 2018,
v dôsledku čoho nedošlo ani k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalovaná ani
nepreukázala, že sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení dozvedela skôr. Uplatnený nárok preto

nebol premlčaný. Žalobkyni prislúchal v dôsledku omeškania žalovanej s plnením dlhu aj úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.096 eur od 9. novembra 2020 do zaplatenia (počiatok
plynutia úroku z omeškania bol navrhnutý na súdnom pojednávaní odo dňa pojednávania, a preto v
prevyšujúcej časti bol úrok z omeškania zamietnutý, keď žalobkyňa žiadala úrok vo výške 8 % ročne,
ktorý nezodpovedal zákonnej úprave úrokov z omeškania). Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa sa žalobou

domáhala plnenia vo forme vydania bezdôvodného obohatenia, v dôsledku skutočnosti, že úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ktorú otázku súd prvej inštancie posúdil predbežne v
súvislosti s dôvodnosťou nároku žalobkyne na plnenie, absentoval naliehavý právny záujem na určení,
že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a že úver je bezúročný a bez poplatkov (v tejto
časti bola preto žaloba zamietnutá). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil
ustanovením § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z.

z. v znení neskorších predpisov). Dospel k záveru, že žalobkyňa mala úspech v jednej polovici (50 %
uplatňovaného nároku), pričom ohľadom určovacieho výroku úspech žalobkyňa nemala. O náhrade trov
konania bolo preto rozhodnuté tak, že žiadnej zo strán konania sa náhrada trov konania nepriznáva.
2. Proti tomuto rozsudku v časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.096 eur s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 9. novembra 2020 do zaplatenia a v časti o náhrade trov

konania, podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
(nevykonaním všetkých dôkazov) a nedostatočným odôvodnením znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe
vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože rozhodol na základe nepríslušnej právnej
normy.Žalovanánamietalanezohľadneniedôkazu-žiadostioposkytnutieúveru,ktorýmžalobkyňamala
požiadať o úver na podnikateľské (investičné) účely. V tejto žiadosti sa žalobkyňa identifikovala ako
fyzická osoba podnikateľ a podpisom prehlásila, že žiada o úver na podnikateľské účely. K žiadosti bolo
predložené daňové priznanie za rok 2014, ako aj oprávnenie na výkon povolania. Súd prvej inštancie

sa priklonil k verzii žalobkyne, ktorá nepreukázala svoje tvrdenie, že úver žiadala na osobné účely.
Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) sp. zn.
3Cdo/81/2011, keď podmienkou preto, aby súd mohol prihliadať k vôli účastníkov je, aby nebola v
rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonov. Záujmy a postoje účastníkov v priebehu
súdneho konania nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, prejavenej pri právnom úkone. Žalovaná ďalej

poukázala na princíp autonómie vôle zmluvných strán a ich práva na slobodu konania v zmysle čl. 2
ods. 3 Ústavy SR, § 2 ods. 3 O. z. a ústavnú zásadu pacta sunt servanda. Zásada, že súd pozná právo
znamená aj to, že si je vedomý účinkov, ktoré právo vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo
hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS 59/2000). Z judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že zmluvy sa majú dodržiavať a tejto zásady je možné sa dovolávať v civilnom súdnom

konaní. Súd prvej inštancie nielen nevykonal dôkaz žiadosťou o úver, jej obsah a skutočnosti z nej
vyplývajúce nezohľadnil. Z rozsudku nevyplýva z akého dôvodu automaticky prevzal tvrdenie žalobkyne
a vo vzťahu k žalovanej postupoval tak, aby dokazoval nepravdivosť tvrdení žalobkyne. Žalovaná
neuzavrela úverovú zmluvu na základe toho, že si tvrdenie o podnikateľskom účele čerpania úveru
vymyslela. Postupovala na základe toho aké listiny a informácie jej žalobkyňa uviedla. Účel čerpania

úveru žalobkyňa oznámila a potvrdila v žiadosti o úver. Súd prvej inštancie opomenul zohľadniť aj fakt,
že od uzavretia úverovej zmluvy do podania žaloby žalobkyňa netvrdila žiadne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali jej obsah. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nezohľadňuje listinu preukazujúcu obsah
predzmluvných vzťahov a jednostranne vyhodnocuje skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Súd prvej
inštancie bez akýchkoľvek pochybností prevzal jednostranné tvrdenia žalobkyne uvádzané v žalobe.

Podľa rozhodnutia Súdneho dvoru Európskej únie (sp. zn. C-464/1 Johann Gruber proti Bay Wa AG) pri
riešení výkladu únijného práva vo vzťahu k tomu aké postavenie má byť priznané osobe vystupujúcej
od začiatku vo vzťahu k dodávateľovi ako podnikateľ a ktorá až následne tvrdí, že je spotrebiteľom
rozhodol tak, že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa
táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne v rozhodnutí členského štátu

Európskej únie (BundesGerichtshof, Nemecká spolková republika 22.12.2004, VIII. ZR 91/04) pokiaľ
spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu, je treba
takúto obligáciu charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť
dodávateľovu dobrú vieru, keďže dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Žalobkyňaobsah uzavretej zmluvy ani následne nespochybňovala. Správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy
je určitým dôkazom o tom, čo strany pri uzavretí zmluvy zamýšľali, s akými pohnútkami do zmluvného
vzťahu vstupovali. Tvrdiac odstupom času, že žalobkyňa uzatvorila zmluvu ako spotrebiteľský subjekt, je

dôkazom o zavádzaní, a to buď v čase uzatvárania zmluvy (čo nepožíva právnu ochranu) alebo pre účely
tohto konania. Nejde však o postup, ktorý by požíval právnu ochranu. V obchodnoprávnych vzťahoch
platí zásada zachovávajúca platnosť právneho úkonu pred jeho zneplatňovaním. Tá je v súvislosti s
úrokom z úveru osobitne vyjadrená v § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov). Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo

na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške. Na posudzovanie
primeranosti úrokov sa používa ročná úroková sadzba. Preto je záver súdu prvej inštancie predčasný.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Odvolanie
označila za účelové a nedôvodné, zavádzajúce a vyvolávajúce prieťahy v konaní. Žalovaná účelovo
svoju obranu stavia na tvrdení o nezohľadnení žiadosti o poskytnutie úveru ako listinného dôkazu,

v ktorom bolo uvedené, že žalobkyňa žiada o úver na podnikateľské účely, teda, že sa nejedná o
spotrebiteľskú zmluvu. Uvádzaný dôkaz predstavuje formulárové tlačivo pripravené žalovanou, ktoré
vypísala žalovaná a dala žalobkyni podpísať. K podpisu došlo vo vozidle zástupcu žalovanej na
benzínovej pumpe. Súd prvej inštancie vo veci vykonal podrobné zisťovanie a overovanie tvrdení
žalobkyne, i dokumentácie otázkami na súdnom pojednávaní. Boli preskúmané a posúdené všetky

listinné dôkazy. Na nariadenom pojednávaní boli skúmané okolnosti uzavretia zmluvného vzťahu,
podpisu žiadosti a zmluvného vzťahu. Žalovaná strana uviedla, že v čase uzavretia úverovej zmluvy bola
žalobkyňa poberateľkou starobného dôchodku. Pri rokovaní o možnosti úveru sa zástupca žalovanej
opýtal, či má žalobkyňa nejaký iný príjem okrem dôchodku, lebo je problém s poskytnutím výšky
pôžičky. Žalobkyňa zástupcu informovala, že si privyrába ako opatrovateľka v Rakúsku a na jeho

vyžiadanie mu poskytla kópiu oprávnenia z Rakúska, čo malo slúžiť ako doklad o ďalšom príjme. S
textom úverovej zmluvy pred jej podpisom žalobkyňa nebola oboznámená, ani ho nemohla ovplyvniť
či zmeniť. Úverovú zmluvu, resp. dokumentáciu, ktorá jej bola predložená, podpisovala žalobkyňa bez
prečítania,pričomsajednaloopripravenúformulárovúzmluvu.Aždodatočnesaoboznámilasobsahom,
pričom zistila, že úverová zmluva obsahuje viaceré nepresné, zavádzajúce, zmätočné a protiprávne

skutočnosti. Poskytnutie úveru žiadala žalobkyňa pre osobné účely ako spotrebiteľka, úver jej bol
poskytnutý reálne vo výške 2.200 eur, teda vo výške ohľadom ktorej možnosť poskytnutia úveru pre
jej osobu potvrdila aj žalovaná. V úverovej zmluve sa však uvádzalo, že úver bol poskytnutý vo výške
7.296 eur. Odplata za poskytnutie úveru (v zmluve označená ako tzv. zmluvná odmena) bola podľa
textu zmluvy vo výške 5.096 eur. Úhrada úveru bola podľa zmluvy dohodnutá mesačnými splátkami

152, v počte splátok 48 (spolu 7.296 eur). V texte úverovej zmluvy bolo uvedené, že ide o úver na
podnikateľské účely čo bolo nepravdivé a účelové tvrdenie. Pri uzatváraní úverovej zmluvy žalobkyňa
nekonala v rámci predmetu podnikateľskej činnosti - opatrovateľka, ani prostriedky z úveru nečerpala
a nepoužila v rámci predmetu podnikateľskej činnosti. Dodatočne bola žalobkyňa informovaná, že ide
o prax viacerých subjektov pri poskytovaní úverov, ktorý takto postupujú so zámerom obchádzania

zákona a zbavenia sa zodpovednosti zo spotrebiteľského zmluvného vzťahu. V článku zmluvy sa
uvádzalo, že žalobkyni bol poskytnutý úver 7.296 eur, z ktorého časť sa použila na započítanie nejakých
pohľadávok bez konkrétneho uvedenia, s tým, že žalobkyni bude vyplatený zostatok 2.200 eur. Tvrdenie
o pohľadávkach taktiež nebolo pravdivé a nezodpovedalo skutočnosti, zámerom bolo maskovanie tzv.
skrytej úžery. Ako ručenie sa uvádzala zmenka. Pri uzavretí zmluvy žalobkyňa preukázateľne nekonala

v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako opatrovateľka, ani nepotrebovala a nepoužila úver pre účely
podnikateľskejčinnosti.Nazákladežalovanouvytváranéhonátlaku,hrozbypokútsúdnychaexekučných
konaní, žalobkyňa splátky zmluvy uhradila. Až v roku 2018 sa kontaktovala so Združením na ochranu
spotrebiteľa. Požiadala aj o vyjadrenie odbor ochrany spotrebiteľa Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré
vyslovilo názor, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá neobsahuje všetky povinné údaje, obsahuje

neprijateľné zmluvné podmienky a pre neobsahovanie náležitostí sa poskytnutý úver so všetkou
pravdepodobnosťou považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na uvedenie
zmluvydosúladuslegislatívouSRanavrátenieneoprávnenéhomajetkovéhoprospechu.Vlisteuviedla,
aby splácanie splátok žalovaná nepovažovala za súhlas, keďže neustále vyvolávala nátlak na žalobkyňu
pod hrozbou vymáhania. Žalovaná pred poskytnutím úveru vedela, že žalobkyňa chce a žiada úver ako

fyzická osoba, nie podnikateľka, vedela, že je starobnou dôchodkyňou s dôchodkom necelých 300 eur.
Len z dôvodu, že úver 2.200 eur s ohľadom na výšku nebolo možné poskytnúť v žiadnej sume, žalovaná
zisťovala, či nemá iný príjem, tak získala informáciu o vedľajšom príjme žalobkyne z opatrovateľskej
činnosti. Dokumentáciu vystavoval a vypisoval zástupca žalovanej (formulárová dokumentácia), pričomžalobkyni bola len predložená na podpis. Žalobkyňa sa prvotne telefonicky ohradila proti zmluve,
žalovaná jej však povedala, že zmluvu podpísala, musí splátky splatiť, inak ju dajú na súd. Súd
prvej inštancie zohľadňoval a posudzoval aj listinný dôkaz žiadosť o poskytnutie úveru, avšak súd sa

neriadil názorom žalovanej, ale skúmal a posudzoval všetky okolnosti uzavretia zmluvy a spôsobu
podpisovaniazmluvnejdokumentácie.Napojednávanízisťovalidôvodúčelupožiadaniaoúverzostrany
žalobkyne (pre náhlu potreby rodiny, syna na zaplatenie advokáta, ktorú skutočnosť vie žalobkyňa aj
preukázať). Žalovaná pritom poukazovala na skutočnosť, že žalobkyňa nevie, na aký podnikateľský
účel pri výkone činnosti opatrovateľky by mal byť úver použitý. V posudzovanej veci nešlo o žiadnu

zmenu postoja žalobkyne, ale o nekalú obchodnú praktiku zo strany žalovaného. Žalovaná ako subjekt
poskytujúci finančné úvery, mal povinnosť postupovať pri uzatváraní zmlúv s odbornou starostlivosťou.
Tvrdenie, že žalovaná nemohla zistiť, resp. nevedela posúdiť opodstatnenosť a reálnosť dôvodu, či
ide o úver na podnikateľské (investičné) účely, ak žiadala starobná dôchodky, ktorá si privyrába na
dôchodku opatrovaním starej osobe, je nezmysel. Žalovaná si musela byť pri uzavretí zmluvy vedomá
nereálnosti účelu a zmluvu nemala uzavrieť. Žalobkyňa namietala tvrdenie žalovanej, že od uzavretia

zmluvy do podania žaloby, žalobkyňa nespochybňovala obsah zmluvy, ktoré tvrdenie je nepravdivé.
Žalobkyňa namietala obsah zmluvy telefonicky, jej námietky boli odmietnuté s tým, že čo podpísala
musí plniť. Žalobkyňa mimosúdnym pokusom o zmier z 28. decembra 2018 (predložený v súdnom
konaní) namietala obsah zmluvy a žiadala o jej nápravu uvedením do zákonného stavu, pripojením
kópie stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná nápravu nevykonala, naopak vyhrážala sa

pokutami a súdom. Žalobkyňa mala strach a listom z 20. decembra 2020 vyzvala žalovanú na vydanie
bezdôvodného obohatenia, namietajúc obsah zmluvy. Žalovaná pred uzavretím úveru mala vedomosť
a vedela, že žalobkyňa žiada o úver ako fyzická osoba. Preto nemôže tvrdiť, že konala v dobrej viere.
Odplata za úver 2.200 eur predstavovala 5.096 eur, ktorá čiastka činí viac ako 200 %, čo nemožno
považovať za primeraný úrok ani v prípade obchodné vzťahu.

4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvala na podanom odvolaní v celom rozsahu.
Namietala tvrdenia a nepravdivé údaje vo vyjadrení protistrany. Obsah žiadosti o úver nebol súdom prvej
inštancie vyhodnotený. Je nedôvodný názor, že žalovaná mala záujem na ponúkaní podnikateľského
úveru osobe, ktorá ho nežiada na podnikateľské účely, ale súkromný účel a preberať tak riziká v podobe

bezúročnosti a porušenia zákona. Ak žalobkyňa uvádza, že potrebovala finančné prostriedky na úhradu
advokáta svojho syna, je potrebné sa zamyslieť, či na strane žalobkyne nebola motivácia získať úver za
každú cenu, teda aj uvádzaním skutočností, ktoré v súčasnosti namieta. Tvrdenia žalobkyne o namietaní
obsahu zmluvy telefonicky, a odmietnutí jej námietok, žalovaná kategoricky odmieta. Ak by uvedené
tvrdenie bolo pravdivé, žalobkyňa by uplatnila námietku minimálne písomne, odstúpila od zmluvy, či

vyhľadala pomoc advokáta.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je dôvodné.

6. Podľa § 52 ods. 1 O. z. spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

7.Podľa§52ods.4O.z.spotrebiteľjefyzickáosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

8. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti
rozsudkusúduprvejinštancieavzhľadomnapotrebuvysporiadaťsasodvolacíminámietkamižalovanej,
odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

9. V ustanovení § 52 ods. 4 Občiansky zákonník definuje spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.10. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 2 písm. a) ZoSÚ rozumie pod pojmom spotrebiteľ
fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v čase uzavretia predmetnej
úverovej zmluvy bola dôchodkyňou, ktorá si privyrábala opatrovaním osôb v zahraničí, na základe
oprávnenia vydaného v cudzine, ktorá poskytnutý úver použila pre osobné potreby rodiny (pomoc
svojmu synovi s úhradou služieb poskytnutých advokátom), pričom žalovaná pri poskytovaní úveru
nepostupovala s odbornou starostlivosťou, keď nezisťovala či uzavretie úverovej zmluvy nejakým

spôsobom súvisí s údajným povolaním či podnikaním žalobkyne, poukazujúc aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/5/2010, v zmysle záverov ktorého dôkazné bremeno
preukázania skutočnosti, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania zaťažuje toho, kto
tvrdí takúto výnimku, v danom prípade žalovanú.

12. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno

svojho tvrdenia, že žalobkyňa pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci svojho
povolania a podnikania. Formálne označenie žalobkyne v úverovej zmluve zo dňa 19.11.2015, ako aj
v žiadosti o poskytnutie úveru, naviac bez možnosti alternatívy poskytnutia úveru na osobnú potrebu,
nebolo postačujúce pre záver o uzavretí úverovej zmluvy medzi stranami konania ako dvoma
podnikateľskými subjektmi, v dôsledku čoho by bola daná aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka.

13. Vo vzťahu k spotrebiteľovi, ako slabšej zmluvnej strane, mal veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zákonnú povinnosť posúdiť aj účel spotrebiteľského úveru (§ 7 ods. 1 ZoSÚ),
najmä vzhľadom na sociálny status v danom prípade, starobnej dôchodkyne, ako aj na druh činnosti,
ktorou si privyrábala k dôchodku, majúci charakter sociálnej služby.

14. Za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba ktorá koná na účely, ktoré sa netýkajú jej obchodnej
ani podnikateľskej činnosti, ani povolania. V kauze Benincasa (C-269/95) Súdny dvor Európskej únie
stanovil, že v rámci osobitného režimu (čl. 15 a nasl. Brusel I) sa na zmluvy uzavreté za účelom
uspokojenia vlastnej potreby jednotlivca, pokiaľ ide o súkromné potreby, použijú ustanovenia, ktorých

cieľom je chrániť spotrebiteľa ako ekonomicky slabšiu stranu. Za spotrebiteľa sa považuje osoba,
ktorá nekoná na základe profesionálnej alebo živnostenskej činnosti. Tá istá osoba však môže byť
považovaná v rámci určitej činnosti za spotrebiteľa, a v rámci iných činností za podnikateľa (porov.
Koba, J., Súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa v európskom právnom prostredí, Zborník vedeckých
prác, Ochrana osôb v európskom právnom prostredí, 2015). Ustanovenie § 2 písm. a) ZoOS definuje

spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Možno preto konštatovať, že
spotrebiteľ je osoba, ktorá nenakupuje výrobky a nepoužíva služby na ich podnikateľské využitie.

15. Predmetná úverová zmluva predstavuje štandardnú formulárovú zmluvu a podpisom takejto

listiny, ako aj formulára žiadosti o poskytnutie úveru, ktoré boli predložené žalobkyni na podpis,
nie je bez ďalšieho preukázané, že pri uzatváraní úverovej zmluvy žalobkyňa konala v rámci
výkonu opatrovateľskej činnosti, keďže v takýchto prípadoch je nutné rozlíšiť účel poskytnutia úveru
(uspokojenie súkromnej potreby jednotlivca alebo výkonu profesionálnej činnosti).

16. Samotné formálne prehlásenie žiadateľa o úver v typizovaných tlačivách, predkladaných mu
dodávateľom nepreukazuje, že ide o subjekt vyňatý spod ochrany noriem na ochranu spotrebiteľa,
ako slabšia zmluvná strana. V priebehu predmetného kontraktačného procesu bola žalovaná ako
profesionálny dodávateľ poskytujúci finančné služby, povinná rozlíšiť účel poskytnutia úveru, ktorú
skutočnosť nepreukázala, nedôvodne sa spoliehajúc na vopred pripravené formulárové listiny, ktorých

obsah nemôže žiadateľ ovplyvniť (opak nebol preukázaný). Pretože uvedená skutočnosť skúmaná
žalovanou nebola, nemôže sa žalovaná odvolávať na dobrú vieru dodávateľa a s tým súvisiacu právnu
ochranu tohto všeobecného princípu zmluvného práva.

17. Ústavný súd Českej republiky v konaní sp. zn. I. ÚS 2063/2017 stanovil, že východiskom ochrany

vyplývajúcej zo spotrebiteľského práva je fakticky nerovné postavenie spotrebiteľa proti podnikateľovi,
ktorým môže profitovať z väčšej profesionálnej skúsenosti, lepšej znalosti práva, či jednoduchšej
dostupnosti právnych služieb. Silnejšie postavenie dodávateľa spočíva tiež v odbornom zázemí, ktorým
spravidla disponuje. Od dodávateľa je preto tiež potrebné očakávať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovibude správať vo všeobecnosti poctivo, ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého
účastníka zmluvného vzťahu v poctivosti svojho konania a takémuto konaniu sa nedá poskytnúť právna
ochrana. Riešenie situácie spočíva potom v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností

účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane je priznaných viac práv a
silnejšej zmluvnej strane viac povinností, čím je naplnená snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy (nie
formálnej) tým, že budú vyrovnané východiskové ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré
medzi zmluvnými stranami panujú.

18. V dôsledku opomenutia žalovanej konať s odbornou starostlivosťou pri poskytovaní úveru fyzickej
osobe so sociálnym statusom dôchodcu, privyrábajúcom si výkonom opatrovateľskej služby a s
prihliadnutím na nespornú skutočnosť, že podstatná obsahová náležitosť zmluvy výška poskytnutého
úveru, bola v zmluve uvedená nesprávne (reálne bola žalobkyni poskytnutá suma 2.200 eur, hoci podľa
zmluvy bol úver poskytnutý vo výške 7.296 eur), nemožno konanie žalovanej ako dodávateľa považovať
za konanie v dobrej viere, ochrany ktorého sa dovolávala. Súd prvej inštancie tak dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vecne správne rozhodol.

19. K odvolacej námietke žalovanej o nezohľadnení listinného dôkazu súdom prvej inštancie, a to
žiadosti o poskytnutie úveru, podpísaného žalobkyňou je potrebné uviesť, že z obsahu spisu ako aj z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dôkaz listinou žiadosť

o úver zo dňa 18. novembra 2015 (odsek 6.). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010).

20. V zmysle konštantnej judikatúry súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/238/2008). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené definičné znaky
náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia spĺňa.

21. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s vyhodnotením

dôkazného bremena preukázania skutočnosti na aký účel bol žalobkyni úver poskytnutý (odsek 13).
Nebol preto dôvod, aby žalobkyňa preukazovala žalovanou tvrdenú zmenu postoja po podpise zmluvy.
V súvislosti s poukazom žalovanej, že podľa formulárovej žiadosti o poskytnutie úveru, bol tento žiadaný
na podnikateľské (investičné) účely (porov. odsek 15 a 16 odôvodnenia tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu) a na limitované možnosti poskytovateľa úveru zisťovať účel čerpania úveru, je nutné zdôrazniť,

že v procese kontraktácie šlo o konanie profesionálneho poskytovateľa služieb v oblasti financií s
neprofesionálom, povinnosťou ktorého bolo komplexné zhodnotenie žiadateľa o poskytnutie finančnej
služby, predovšetkým jeho sociálny status (v danom prípade poberateľky starobného dôchodku), ako i s
týmsúvisiacezdrojepríjmu,tedaajdruhdoplnkovéhopríjmu,predovšetkýmzhľadiskaakosasvýkonom
opatrovateľskej služby spájajú podnikateľské investičné účely. Princíp nastolenia skutočnej rovnováhy

zmluvných strán nevyhnutne zasahuje do autonómie zmluvných strán a v kontexte uvedeného je potom
potrebné posudzovať aj zásadu pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať), uvádzané v odvolacej
argumentácii žalovanej.

22. S poukazom na vyššie uvedené odvolacia námietka žalovanej o porušení práva na spravodlivý

proces, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie a nedostatočného
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nemohla obstáť.23. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou vyplývalo aj jej správanie sa po uzavretí zmluvy
(komunikácia s Ministerstvom spravodlivosti SR a následné výzvy žalobkyne na plnenie adresované
žalovanej), pričom práve v dôsledku uvedených úkonov sa následne žalobkyňa domáhala svojich práv.

24. Žalovaná v odvolacom konaní nenamietala záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovostiúveru,vovzťahukabsenciiobsahovýchobligatórnychnáležitostízmluvypodľa§9ods.
2 písm. k) ZoSÚ neuvedením presnej výšky RPMN, ako i všetkých predpokladov použitých pre výpočet
RPMN, podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ údaja o dobe trvania zmluvy, nebol preto daný dôvod zaoberať

sa v odvolacom konaní namietanou neprimeranosťou úrokovej sadzby v predmetnej zmluve, keďže už
absencia vyššie uvedených dvoch obligatórnych obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
mala za následok bezúročnosť (tiež bezpoplatkovosť) úveru podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ. Nevznikol tak ani
dôvod na aplikáciu ustanovenia Obchodného zákonníka v súvislosti s úrokom z úveru, na ktoré žalovaná
poukazovala.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 5.096 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 9. novembra
2020 do zaplatenia ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania
(stranami konania nenamietané), ktoré bolo posudzované podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. Súd
prvej inštancie vychádzal zo záveru, že pomer úspechu aj neúspechu strán konania bol rovnaký (v

rozsahu 50 %). Preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

26. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná v
plnom rozsahu, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej, v odvolacom

konaní neúspešnej. Žalobkyňa má preto voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

27. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.