Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 16, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117233490
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5117233490.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v spore žalobcu: MUDr. I. L., PhD.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXXX/X, L., právne zastúpený JUDr. Tatiana Polková, advokátka, so
sídlom J. K. XXX/XX, L., proti žalovanému: Ing. S. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. XXXX/XX, L., o
ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 42C/102/2017-236
zo dňa 30.06.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť zaslať v lehote 5 dní
od právoplatnosti rozhodnutia žalobcovi doporučený list, ktorého obsahom bude ospravedlnenie v
znení uvedenom vo výrokovej časti odvolaním napadnutého rozhodnutia, zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,- € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a zároveň žalobcovi vo
vzťahu k žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vykonaným dokazovaním
mal preukázané, že žalovaný ako správca a majiteľ domény www.N. <E. uverejnil článok s názvom

„Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR odmietla čo i len debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného
očkovania“, v ktorom označuje žalobcu za fašistu. V konaní zostalo nesporné, že autorom článku je
žalovaný, ktorý túto skutočnosť v rámci svojich písomných vyjadrení opakovane potvrdil a v doméne
žalovaného sú funkčné odkazy linky na sociálne siete, a to facebook.com, T...Čitateľ textu sa tak môže
prekliknúť „priamo na odkaz“ na článok a aktivity žalovaného na uvedených sociálnych sieťach, prístup
na tieto siete má aj neprihlásený užívateľ. Nesporným zostalo i to, že žalovaný označil žalobcu za fašistu,
pričom poukázal na vlastnú definíciu tohto pojmu, ktorý uviedol v článku. V priebehu sporu vo svojich

vyjadreniach opätovne zotrval na svojom názore, že žalovaný je fašistom v zmysle jeho definícií, t.j. koná
v súlade s ideológiou fašistického hnutia práve v súvislosti s problematikou vakcinácie. Za sporné medzi
stranamisúdpovažoval,čioznačenímžalobcuzafašistuvkontexteuvedenéhočlánkudošlokzásahudo
jeho osobnostných práv, ktoré by mali za následok jeho poškodenie v osobnom, pracovnom a verejnom
živote. Na účely posudzovania tohto nároku súd skúmal, či je žalobca verejným činiteľom, príp. verejne
činnou osobou. Výsluchom žalobcu mal za preukázané, že žalobca je verejným činiteľom v kontexte ust.
§ 128 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je jediným zákonom definujúcim pojem verejného činiteľa. Súd

sa zaoberal i tvrdením žalovaného, že žalobca je verejne činnou osobou, verejne činnú osobu zákon
nedefinuje, no v zmysle konštantnej judikatúry verejne činná osoba musí strpieť väčšiu dávku kritiky.
V podstate ide o osoby, ktoré sú stredobodom verejného záujmu v spojitosti s určitou činnosťou alebo
udalosťou verejného záujmu, ide napr. o politikov, významných umelcov, športovcov a pod.. Hranicepráva na súkromie osoby verejného záujmu sú limitované tým, ako ich súkromné informácie súvisia
s vecou verejnou, resp. s verejnou činnosťou takejto osoby. U verejných činiteľov je miera prípustnej
kritiky vyššia, v čase publikovania článku, tiež v súčasnosti žalobca je aj verejným činiteľom. V konaní

stoja oproti sebe dve základné práva, a to právo na ochranu osobnosti, právo na slobodu prejavu a
na informácie. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie žalobcovi nevzniká procesná
povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho
vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti (uznesenie NS SR 3Cdo 137/2008). Pri maximálnom rešpektovaní
práva na slobodu prejavu súd konštatoval, že je nutné každému právu určiť hranice, aby nedochádzalo k

neprimeraným zásahom do práv iných osôb, v danom prípade do práva na ochranu osobnosti. Poukázal
na platnú právnu úpravu, ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Uzavrel, že objektívne
spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je každé také konanie, ktorého dôsledky by
v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú jednu fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia
jej vážnosti, alebo aj len hrozili možnosťou nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti.
Prezumcioudovolanejkritikyjechránenýlenhodnotiaciúsudokanietvrdeniefaktov,ktorévmiere,ktorej

slúži za základ kritiky musí naopak dôkazne preukazovať sám kritik, pričom zásadne budú chránené len
tvrdenia pravdivých skutočností. Pre účely dôvodnosti žaloby súd posudzoval a) kto bol autorom článku,
v danom prípade išlo o redaktora a editora verejne dostupného portálu, ktorý je v postavení novinára,
t.j. osoby, ktorá má z hľadiska ochrany slobody prejavu privilegované postavenie, b) o kom bol článok
a do koho osobnostnej sféry zasahoval. Je jednoznačné, že článkom bol dotknutý žalobca popri ďalšej

osobe, samotný žalobca je osobou činnou vo verejnom živote. Žalobcu sa tak článok dotýkal, i keď nie
výlučne, pretože jeho predmetom bola téma zdobrovoľnenia očkovania a debata na pôde NR SR. Okrem
toho, v názve článku - upútavky sú expresívne výrazy a označenia týkajúce sa všetkých poslancov,
ktorí nehlasovali v súlade s predstavou žalovaného (fašisticko-nacistická väčšina v NR SR). Za nie bez
významu považoval, že žalobca bol v článku spomenutý vo vzťahu k svojmu profesijnému a politickému

životu, nie osobnému, rodinnému, t.j. v súvislosti s jeho činnosťou a prácou, c) kde bol článok uverejnený
- na portáli, ktorého správcom a editorom je žalovaný a ktorý je tiež správcom niektorých sociálnych
sietí. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany
osobnostných práv. Inkriminovaný článok bol zverejnený na portáli žalovaného, ktorého respondentmi
je vymedzený okruh čitateľov a zástancov zdobrovoľňovania vakcinácie, d) kedy bol článok uverejnený -

v čase, keď sa o diskusiu na tému zdobrovoľnenia vakcinácie pokúšali jej stúpenci na pôde parlamentu,
t.j. mal vysoko aktuálny charakter a išlo o vec verejného záujmu, e) ako boli informácie v článku
formulované - nemožno posudzovať len vytrhnutý výrok alebo vetu, preháňanie a zveličovanie nerobia
prejav nedovoleným. Za nutné považoval posúdiť, či išlo o fakty alebo hodnotiaci úsudok. Žalovaný
vo svojich vyjadreniach udáva, že to, že označil žalobcu za fašistu, je preukázateľný fakt (skutkové

tvrdenie), no na druhej strane udáva, že ide o hodnotiaci úsudok. Z obsahu článku jednoznačne vyplýva,
žejeúvahouautoranatémupojmufašizmuvjehonovodobejformevspojenísproblematikouočkovania.
Venuje sa úvahám o tom, prečo nedošlo k hlasovaniu o sprístupnení diskusie na tému vakcinácie,
čím hodnotil postoj jednotlivých poslancov s akcentom na žalobcu. Z vyjadrení žalovaného opakovane
vyplýva, že pojem fašista či nacista nepoužil vo vzťahu zaradenia žalobcu za člena extrémistickej strany,

ale označil tak konanie pri hlasovaní o téme a jej „zákaze“, teda prirovnával konanie s konaním členov
fašistického hnutia. Podľa právneho názoru súdu takéto vyjadrenie nesie znaky konania objektívne
spôsobilého zasiahnuť do cti a dobrého mena každej inej fyzickej osoby v obdobnej situácii. Konanie
žalovaného vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom dôstojnosť
a česť žalobcu bola vážne a takou intenzitou narušená alebo poškodená, ako to vyžaduje zákon. V

tejto súvislosti poukázal na doterajšiu súdnu prax a právnu teóriu (napr. rozsudok NCdo 46/2000 z 27.
marca 2001, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. mája 2013, sp.zn. 9Co 197/2012, publikáciu
„Občiansky zákonník“ I, Števček a kol.; CH. Beck, 2015 strana 83). Uzavrel, že v dôsledku konania
žalovaného došlo k ohrozeniu cti, dôstojnosti a dobrého mena žalobcu, pričom nebolo nevyhnutné, aby
k zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti zároveň skutočne došlo. Pri posudzovaní žalobného nároku súd

vychádzal z celého kontextu článku, nielen jeho častí. Z vyjadrení žalovaného jednoznačne vyplýva, že
považuje žalobcu za fašistu a tvrdí, že ide fakt, ku ktorému dospel logickým myslením, nejde tak iba
o hodnotiaci úsudok, ktorý požíva prezumpciu o tom, že ide o kritiku dovolenú. Vyjadrením žalovaného
sa dopustil konania spôsobilého „ponížiť“ žalobcu v očiach iných osôb. Označenie žalobcu za fašistu
považoval za nepravdivé obvinenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby chránených

ust. § 11 a nasl. OZ. Pokiaľ sa niekto dopustí konania znižujúceho česť a dôstojnosť fyzickej osoby,
je v Civilnom sporovom konaní daná možnosť takto zasiahnutej osoby, aby dosiahla nútené uloženie
sankcie tomu, kto do jeho osobnostných práv zasiahol. Účelom sankcie uloženej súdom v primeranej
forme a adekvátnom rozsahu je nastoliť opätovnú „rovnováhu“ osobnostného vzťahu a skutkového deja,v rámci ktorého došlo k zásahu do osobnosti. Pokiaľ nemajetková ujma spôsobená fyzickej osobe môže
byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, v zmysle § 13 ods. 1 OZ je potrebné
zvoliť takú formu, ktorá je v danej veci primeraná a tým zároveň účinná. Aplikácia § 13 ods. 2 OZ

prichádza do úvahy až v prípade, že je morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 nepostačujúce.
Zdôraznil, že i keď právo na slobodu prejavu je jedným z pilierov demokratickej spoločnosti, žiadne právo
nemôže byť bezhraničné, teda nemôže byť uplatňované tak, aby beztrestne a bezdôvodne ubližovalo.
Ani názorová odlišnosť na problematiku (v tomto prípade problematiku zdobrovoľnenia vakcinácie
obyvateľstva) nemôže mať za následok bezdôvodné a neobmedzené osočovanie oponenta. Tým, že

žalovaný nepreukázal, že žalobca je fašista/nacista, opakovaným neoprávneným označovaním žalobcu
za fašistu počas celého konania pred súdom neoprávnene zasahoval do osobnostných práv žalobcu. Z
tohto dôvodu potom vyhovel žalobe žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi
formou doporučeného listu, ktorého obsahom bude ospravedlnenie v znení formulovanom v petite
žaloby a zároveň žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,- €. Za
postačujúce nepovažoval zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 OZ, t.j. ospravedlnenie sa žalovaného

žalobcovi formou doporučeného listu. Zdôraznil, že žalovaný v priebehu celého sporu odmietal upustiť
od opakovaného označovania žalobcu za fašistu, takto ho označoval dokonca aj vo svojich písomných
vyjadreniach, či ústnych prednesoch na pojednávaniach, pokračoval v neoprávnenom zasahovaní do
osobnostných práv žalobcu i napriek nariadenému neodkladnému opatreniu uznesením Okresného
súdu Žilina č.k. 14C/21/2017-19 zo dňa 14.06.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn.

6Co/202/2017 zo dňa 23.10.2017, právoplatným a vykonateľným 06.11.2017. Neodkladným opatrením
bola žalovanému uložená povinnosť odstrániť spornú časť textu, ako i povinnosť zdržať sa ďalšieho
zverejňovania tohto textu. Podľa poznatkov súdu žalovaný nerešpektuje právoplatné vykonateľné
uznesenie o neodkladnom opatrení a v spornom texte, ktorý je stále zverejnený na internetovej stránke
žalovaného a sociálnych sieťach, stále označuje žalobcu za fašistu a nacistu. Výsluchom žalobcu a

svedkov Mgr. S. K., Ing. M. H. a Bc. S. H. mal za preukázané, že žalovaný žalobcu neoprávneným
zásahom do jeho osobnostných práv poškodil v spoločnosti, vo verejnom a pracovnom živote. V
pracovnom živote sa stretol s negatívnou reakciou kolegov, bol vyzývaný na vysvetlenie označenia s
tým, že jeho verejné označenie za fašistu je neprijateľné pri výkone jeho odborných činností. Odmietavo
sa k nemu stavali priatelia, s ktorými sa žalobca v minulosti aj pravidelne stretával. Vo väzbe na

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 137/2008 za podstatné považoval, že žalovaný bez
súdneho konania nemieni upustiť od zásahov do osobnostných práv žalobcu a vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že v tomto neoprávnenom zásahu v priebehu konania pred súdom aj naďalej
pokračoval. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, 2 CSP, ako i úspech žalobcu v spore.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný. Uviedol, že vo
vyjadrení k žalobe na konci strany 5 a začiatku strany 6 žiadal, aby súd nariadil žalobcovi uviesť
presné odkazy (adresy) konkrétnych miest na sociálnych sieťach, kde (údajne) zverejnil napadnutý
výrok a nie iba všeobecne na skupinu, či stránku a poučiť žalobcu o povinnosti niesť dôkazné bremeno

(označiť dôkazy), že tak skutočne učinil práve on a nie iná fyzická, či právnická osoba. Bez takéhoto
dôkazu je celé obvinenie žalobcu, že ho označil za fašistu na sociálnych sieťach, bezpredmetné,
takže sa ním okresný súd nemal ani zaoberať. Napriek tomu, že dôkaz vykonaný nebol, resp. súd ho
žalobcovi nenariadil vykonať, súd vychádzal z predpokladu, že žalobcu označil za fašistu na sociálnych
sieťach, čo nebolo nikým a nijak podložené a nemohlo byť, lebo to jednoducho nie je pravda. V

tejto súvislosti žalobca tiež nepravdivo tvrdil, že „autor obsahu a každej zmeny web-stránky, resp.
príspevku na sociálnej sieti, je identifikovateľný cez jeho unikátnu IP adresu“. Snahou žalobcu zrejme
bolo podsunúť (nepravdivo), že ak už aj niekde na nejakej sociálnej sieti napadnutý výrok, či celý
napadnutý článok nezverejnil, ale niekto iný môže daného človeka jednoznačne identifikovať a teda je
za to nejakým spôsobom spoluzodpovedný. Žiadal preto súd, aby na preukázanie lživosti žalobcových

tvrdení a identifikovateľnosti používateľa pomocou IP adresy a o údajnej unikátnosti IP adresy, súd
o predvolal a vypočul ľubovoľného uznávaného znalca v odbore TCP/IT sietí. Práve táto skutočnosť
má zásadný dopad na správne posúdenie jeho prípadnej zodpovednosti za údajné škody, ktoré vraj
žalobcovispôsobil.Ikeďjepravdou,ženastránkeT.súfunkčnéodkazynaniektorémiestananiekoľkých
sociálnych sieťach (stránky, skupina, či diskusné fórum), čitateľ textu sa nemôže „prekliknúť“ priamo

na odkaz na článok žalovaného na uvedených sociálnych sieťach. Pravdou je, že prekliknúť sa môže
prípadný čitateľ stránky na príslušné miesto na sociálnej sieti, nie však priamo na odkaz na napadnutý
článok. Upútavka s odkazom na napadnutý článok je stará vyše 3,5 roka, takže prakticky nikomu, kto
sa „preklikne“ na odkazované miesto na sociálnych sieťach sa nezobrazí, keďže nikto neprechádzastovky rôznych starých príspevkov až vyše 3 roky dozadu. Nie je teda možné z napadnutého článku, či
ktoréhokoľvekinéhočlánkunaT.prekliknúťsapriamonaodkaznanapadnutýčlánok.Zdôraznil,ženikde
na žiadnej sociálnej sieti nezverejnil ani celý napadnutý článok, ani napadnutý výrok. Za nepravdivé

označil i tvrdenie súdu v bode 29 rozsudku o tom, že poukázal na vlastnú definíciu pojmu fašista. Nie
je pravdou, nikdy netvrdil, že ním použitá definícia fašizmu je jeho vlastná. Napriek tomu, že v bode
32 rozsudku a obšírnejšie i bode 38 rozsudku súd uzavrel, že v prípade neoprávneného zásahu do
práva na súkromie žalobcovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil
diflamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, v očividnom rozpore

s týmto tvrdením súhlasil s predvolaním žalobcom navrhnutých svedkov na preukázanie niečoho, čo
podľa vyššie citovaného výroku preukazovať netreba. Súd tak zbytočne pretiahol tento súdny spor a
nehospodárne navýšil náklady s ním spojené. Za nepravdivé označil i tvrdenie súdu v bode 37 písm. B
rozsudku,žebyvnázvenapadnutéhočlánkuboliakékoľvekexpresívnevýrazyažebynapadnutýčlánok
bolakotakýuverejnenýnaľubovoľnejsociálnejsietiaak,takurčiteniežalovaným,čidokonca,žebycelý
portál T. bol zverejnený na ľubovoľnej sociálnej sieti. Súd tak bez akéhokoľvek dôkazu uveril žalobcovi

jeho lživé tvrdenie, že celý napadnutý článok, resp. napadnutý výrok uverejnil na určitých sociálnych
sieťach, v skutočnosti na niekoľkých sociálnych sieťach uverejnil len pomerne krátku upútavku na
napadnutýčlánok,ktorávšakneobsahovalanapadnutývýrok,aninijakéinéoznačeniežalobcuzafašistu
v akomkoľvek zmysle slova. V skutočnosti informáciu, či tvrdenie z napadnutého článku, že kde by bol
žalobca označený za čokoľvek na sociálnych sieťach, nezverejnil, nešíril a teda celá oblasť sociálnych

sietí je z hľadiska tohto súdneho sporu irelevantná. Taktiež nie je pravdou, čo tvrdí súd v bode 37,
že vraj vo svojich tvrdeniach udával, že to, že žalobca je fašista, je preukázateľný fakt, no na druhej
strane udáva, že ide o hodnotiaci úsudok. Po skontrolovaní všetkých písomných vyjadrení v rámci
súdneho sporu a jemu predchádzajúceho konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia,
zodpovedne prehlásil, že to, že žalobca je „fašista“ ani raz neoznačil za „preukázateľný fakt“. Za

fakty označil len údaje z verejne dostupných zdrojov, z ktorých vychádzal, pri logickej úvahe, ktorej
výsledkom bol hodnotiaci úsudok. Napadnutý výrok je hodnotiacim úsudkom, ku ktorému dospel na
základe použitých definícií a uvedených skutočností, z ktorých vyplýva, že žalobca spolu so svojím
spoločníkom v podnikaní napĺňajú použitú definíciu fašizmu. Poprel, že by porovnával konanie žalobcu
s konaním členov fašistického hnutia, v napadnutom článku nie je o členoch fašistického hnutia, ba

dokonca ani len o fašistickom hnutí ako takom, vôbec reč. Slovko „hnutie“ sa v ňom nenachádza
ani jeden - jedinýkrát. Za zarážajúce považoval, že okresný súd prakticky doslova skopíroval väčšiu
časť bodu 37 rozsudku sp.zn. 8C/81/2017-150, ktorý sa týkal obdobnej žaloby žalobcovho spoločníka.
Jedinou zmenou po skopírovaní bola zmena žalobcu, že okresný súd dostal na založenie do spisu
nielen od žalobcu rozsudok, ale aj od žalovaného ním podané odvolanie, ktoré úplne odignoroval a v

skopírovanom texte ponechal bez akejkoľvek zmeny všetky preukázateľne nepravdivé tvrdenia, na ktoré
v odvolaní upozornil. V bode 29 rozsudku súd nepravdivo tvrdí, že už vo vyjadrení k žalobe vysvetlil, čo
mienil pod pojmom fašista, čo je očividne nepravdivé tvrdenie, keďže priamo v napadnutom výroku je
vsuvka (v zmysle vyššie uvedených definícií), takže je zrejmé, že to, čo mal na mysli pod „fašizmom“,
vychádza už priamo z toho, čo bolo uvedené v napadnutom článku, a nie až vo vyjadrení k žalobe. Vo

vyjadrení k žalobe len rozviedol, ako rôzne by bolo za určitých okolností možné vykladať výraz „fašista“
a doložil, že v napadnutom článku je výraz fašista použitý len v jednom - jedinom z niekoľkých možných
významov, a to ako človeka, ktorého konanie vykazuje charakteristické znaky fašizmu. Zdôraznil, že
výrok, že niekto je fašista, ani len teoreticky nemôže byť faktom, ale vždy len výrazom, vývodom,
záverom úsudkov na základe viacerých skutočností a podľa definície, čo presne sa pod „fašistom“, či

„fašizmom“ myslí. Celý súdny spor podľa žalovaného je úplne bezpredmetný, pretože nikdy netvrdil,
že žalobca je fašistom podľa definície fašizmu, ktorú svojvoľne a v protiklade k napadnutému článku,
resp. napadnutému výroku zvolil žalobca, resp. okresný súd, ale len podľa definícií, ktoré uviedol v
úvode napadnutého článku. Za vrchol absurdity považoval, že mu súd nariadil ospravedlniť sa žalobcovi
za niečo, čo preukázateľne vôbec nevykonal a pritom nijako nevyvrátil, ani nespochybnil ním uvedené

východiskové skutočnosti a jeho logickú úvahu, z ktorej vyplýva hodnotiaci úsudok. Súd mu vlastne
nariadil, aby vo svojom vynútenom ospravedlnení žalobcovi surovo klamal. Nesúhlasil ani s uložením
povinnosti nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 000,- € s ohľadom na jeho majetkové
pomery. Šesť rokov je evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie bez akýchkoľvek úspor
nad rámec hotovosti potrebnej na bežný chod domácnosti. Manželka pracuje len na polovičný úväzok,

to znamená, že pre neho a jeho rodinu, manželka + 3 nezaopatrené deti, je uloženie tejto povinnosti
likvidačné. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7S 30/2017-105.
Odvolacím návrhom žiadal rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a uložiť žalobcovi uhradiť mu trovy
konania.3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok prvoištančného súdu ako správny
potvrdiť. Z analýzy odvolania žalovaného vyplýva, že len opakuje svoju procesnú obranu predkladanú

súdu prvej inštancie, s ktorou sa súd podrobne vyporiadal. Z obsahu odvolania je zrejmé, že zotrváva
na svojom tvrdení, ktoré bolo predmetom súdneho konania. Odborne, ani ľudsky nie je schopný
uznať, že jeho tvrdenia sú za hranicou slobody prejavu, pretože úplne bez akéhokoľvek skutkového
základu bezdôvodne uráža žalobcu spôsobom, proti ktorému sa musí žalobca v záujme ochrany svojich
osobnostných práv brániť. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý
proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná a aby
bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca buď jeho odvolanie voči rozsudku
prvoinštančného súdu vôbec nečítal, alebo klame úplne vedome, ako ostatne mnohokrát v rámci

súdneho sporu. Jeho odvolanie nie je len opakovaním argumentácie prednesenej pred prvoinštančným
súdom. Keďže má chrbtovú kosť a cti si pravdu, nemôže inak, než naďalej si myslieť a zotrvať v
presvedčení, že jeho tvrdenia nie sú za hranicou slobody prejavu, nemôže byť predsa za hranicou
slobody prejavu na základe predložených definícií fašistov a jednoduchej logiky dospieť vo verejne
dostupnom článku k záveru, že verejne činný fašista je fašistom. Jeho označenie žalobcu za skutkového

fašistu v žiadnom prípade nie je urážkou, je to len vecné a logické hodnotenie jeho verejnej činnosti.
Napokon dôvodov a skutkových základov pre označenie žalobcu za skutkového fašistu je v napadnutom
článku celý rad a ďalšie dôvody uvádza v niektorých písomnostiach v rámci súdneho sporu. Nie je
možné, aby žalobca a následne i súd svojvoľne nahradil ním uvedenú definíciu fašizmu, do ktorej
žalobcovo konanie spadá, na nejakú inú, do ktorej žalobca nespadá a následne argumentoval tým, že

nie je fašistom. Zdôraznil, že na Slovensku nejestvuje žiadny zákon, ktorý by prikazoval vykladať všetky
pojmy výlučne podľa nejakého konkrétneho slovníka a neumožňoval by použiť iný význam určitého
pojmu. V spravodlivom súdnom procese je neprípustné, aby sa ktokoľvek tváril, že vidí inému do hlavy
a tvrdil, že pod nejakým pojmom tento iný človek myslel niečo úplne iné.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v
podanom odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako
správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

6. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil
správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

7. Žalovaný v podanom odvolaní na jednej strane namieta nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v

spore, na druhej strane sám priznal, že v napadnutom článku, uverejneným pod názvom „Fašisticko-
nacistická väčšina v NR SR odmietla čo i len debatovať o zdobrovoľnení doteraz povinného očkovania“,
žalobcu za fašistu označil, aj napadnutý článok sám napísal. Ako ďalej uvádza, už pri jeho písaní si
uvedomoval, že rôzni ľudia si pojem „fašizmus“ vysvetľujú veľmi rôzne a preto presne popísal, čo pod
fašizmom chápe, aby sa vyhol svojvoľnému výkladu tohto pojmu zo strany čitateľov, ktorý by mohol byť

aj v ostrom nesúlade s jeho výkladom.

8. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný bol nielen autorom napadnutého článku, ale i to, že
ako autor článku chcel vyvolať verejnú diskusiu o dobrovoľnosti očkovania ako jednej z rezonujúcich
celospoločenských tém. Na druhej strane ním zvolené výrazové prostriedky, spôsob a forma potlačili

prospešnosť zvolenej témy a upozornenie na majetkové prepojenia spoločníka žalobcu na výrobcu
vakcín (Sanofi Asteur), nakladanie s verejnými zdrojmi, možný konflikt záujmov, ktoré fakty žalobca
v priebehu celého konania nenamietol, nespochybnil, ani nepoprel. V kontexte uvedeného je úplne
irelevantné, či je možné sa z napadnutého článku, či ktoréhokoľvek iného článku na T. prekliknúť priamo
na odkaz na napadnutý článok alebo nie, za podstatné odvolací súd považoval, že článok bol zverejnený

na webovej doméne, ktorá je dostupná širokej verejnosti, v podstate každému užívateľovi internetu a to
bez ohľadu na to, či bol článok písaný pred 3, príp. viac rokmi alebo dnes.9. Za podstatné odvolací súd považuje uviesť, že žalobca je verejne činnou osobou a preto i potreba
ochrany osobnosti takejto osoby musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o prejavoch
takejto osoby (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 418/09-20).

10. Predmetom preskúmavanej veci nie je riešenie konfliktu medzi právom na ochranu osobnosti a
právom na slobodu prejavu a na informácie, ale tak, ako naznačil prvoinštančný súd, konflikt vyvstal
medzi právom na ochranu osobnosti a spôsobom, akým bola sloboda prejavu a na informácie verejnosti
z hľadiska zvolených výrazových prostriedkov odprezentovaná.

11. Žalovaný totiž na jednej strane informoval o vysoko aktuálnej téme, ktorá v čase písania článku
a dokonca i v súčasnosti v spoločnosti rezonuje, naznačil možný konflikt záujmov žalobcu ako
„podnikateľa“ a politicky aktívnej osoby, avšak na druhej strane obsah vlastného článku doslova
„prevalcoval“ tým, že žalobcu a v podstate všetkých, ktorí nehlasovali podľa jeho predstáv, označil za
fašistu/fašistov, čo samo o sebe vzbudzuje dojem, že úmyslom žalovaného ani nebolo tak informovať

verejnosť o veciach verejných a verejného záujmu, ale o dehonestáciu a potupenie žalobcu tým, že ho
menoval ako človeka. Obsah článku preto ani nebolo možné hodnotiť z hľadiska naplnenia práva na
slobodu prejavu vecnú kritiku a na informácie, ale z pohľadu motivácie autora článku, ktorou nebolo
sprostredkovať informácie, ale presvedčiť čitateľov článku o tom, že žalobca je fašista. S ohľadom na
uvedené článok nie je možné posudzovať ako text, zámerom ktorého je vecná kritika a poukaz na

nežiaduce javy v spoločnosti, on sa doslova stal „referátom“ o fašizme, fašistoch, znakoch fašizmu, jeho
definíciách a podobne.

12. Práve s ohľadom na uvedené i odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a je mu
potrebné poskytnúť ním požadovanú ochranu. Je v prvoradom záujme, aby sa právo na slobodu slova a

informácie nezneužívalo na ponižovanie, dehonestáciu akejkoľvek osoby. Je totiž úplne bez významu,
či akékoľvek hanlivé prirovnanie alebo urážka je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom. Ich
použitie v článku, zámerom ktorého je informovať, sprostredkovať určité poznatky vecná kritika nemá
miesto. Preto ani obranu žalovaného, že označenie žalobcu za akéhosi „skutkového fašistu“ je len
hodnotiacim úsudkom, ani odvolací súd nepovažoval za relevantnú a spôsobilú akokoľvek zmierniť jeho

zodpovednosť ako autora za ním zvolené výrazové prostriedky, obsah a formu.

13. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd považoval za správny postup prvoinštančného súdu,
pokiaľ uložil žalovanému nielen povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v doporučenom liste, ale i pokiaľ
uložil žalovanému uhradiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, výšku ktorej ustálil sumou

1 000,- €. Práve a iba takáto forma sankcie je totiž nástrojom, ktorý nielen je určitou satisfakciou pre
žalobcu, ale i sankciou pre žalovaného, aby do budúcna nezneužíval nielen svoje poslanie, ale i šancu
informovať o veciach verejných, sprostredkovávať a šíriť poznatky, na dehonestáciu a ponižovanie ním
kritizovanej osoby. V tomto smere je úplne irelevantné vnútorné subjektívne presvedčenie žalovaného,
nakoľko pokiaľ tento prezentuje svoje myšlienky a odovzdáva ich verejnosti, musí zachovať určitú mieru

objektivity a najmä slušnosti. O to viac, ak, ako píše, je nezamestnaný, na úrade práce, má 3 maloleté
deti, ktoré sú na neho odkázané výživou.

14. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal „nepotrebnosť“ výsluchu svedkov navrhovaných
žalobcom, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah a spôsob vykonávania dokazovania je

vecou súdu, ktorý dokazovanie vykonáva. Predmetom prieskumu odvolaním napadnutého rozhodnutia
je skutková a vecná správnosť napadnutého rozhodnutia, teda to, či toto zodpovedá výsledkom
vykonaného dokazovania, skutkovým zisteniam a platnej právnej úprave. Procesný postup môže byť
predmetom preskúmania iba potiaľ, pokiaľ má v konečnom dôsledku dopad na vecnú správnosť
rozhodnutia. To sa v danom prípade nestalo.

15. Odvolací súd preto odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako správny,
stotožniac sa i s jeho odôvodnením, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

16. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešným, v nadväznosti na čo odvolací súd mu priznal vo vzťahu

k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

17. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)