Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 31, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoCsp/11/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118202797
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8118202797.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne: I. D., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v E., na ul. U. č. 4, právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo
Svidníku, na ul. Sov. hrdinov č. 163/66, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, IČO: 47 233 516, o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 3.515,24 eur a neprijateľnosť zmluvnej podmienky, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 31.10.2019 č.k. 19Csp 49/2018-172 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách
konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 2.705,74 eur s 5 % -ným úrokom z omeškania ročne od 29.04.2018 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň určil, že zmluvná podmienka, poplatok za uzatvorenie

zmluvy 1.500,- Sk, uvedená v bode 5 Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 14.07.2005 je neprijateľná.
Žalobkyni priznal vo vzťahu k žalovanému nárok na 100 % náhradu trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej strany sporu dňa 14.07.2005
uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere. Na jej základe bola žalobkyni poskytnutá dňa 14.07.2005
čiastka 1.477,39 eur, čo v prepočte znamená sumu 44.507,85 Sk. Dňa 03.07.2007 bola žalobkyni
poskytnutá ďalšia suma 1.038,47 eur (31.284,95 Sk). Žalobkyňa v období od 16.08.2005 do 13.09.2016

uhradila žalovanému celkovo 5.221,60 eur.

3. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 14.09.2017 č.k. 15Csp 57/2016-104 bolo žalovanému
uložené zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 14.07.2005 k Zmluve o revolvingovom
úvere zo dňa 14.07.2005 uzavretej so žalobkyňou na výkon zrážok zo mzdy žalobkyne. Tento rozsudok
bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.07.2018 č.k. 24Co 6/2018-128.

4. Súd odhliadnuc od neskôr zistených skutočností vyplývajúcich zo spisu 15 Csp 57/2016 pri aplikácii
ust. § 181 ods. 2 C.s.p. konštatoval rozpor v predložených listinných dôkazoch, z ktorých vyplývali
nezrovnalosti medzi samotnou cenou úveru, poskytnutou čiastkou a výškou mesačných splátok s tým,
že tieto nezrovnalosti vytvárajú zdanie, či vôbec došlo k uzavretiu nejakej zmluvy a či vznikla spôsobompodľa ust. § 43 Občianskeho zákonníka medzi stranami sporu, aj keď je potrebné rešpektovať výklad
práva, ktorý ukladá súdu v prípade pochybností považovať zmluvy za uzavreté.

5. Hoci právna úprava platná v čase uzatvárania zmluvy pripúšťala aj uzavretie zmluvy nie písomnou
formou, táto ústna forma, resp. konkludentná forma musela vyplývať z dohody strán sporu o výške
plnenia a ostatných náležitostiach takýchto zmlúv, pretože aj právna úprava úverovej zmluvy podľa
ust. § 497 Obchodného zákonníka jednoznačne hovorí o tom, že výška finančných prostriedkov musí
byť dohodnutá určite a zrozumiteľne, ako aj to, aké úroky má dlžník z poskytnutých peňažných

prostriedkov zaplatiť. Takéto skutočnosti z predloženého formulára zmluvy nevyplývajú. Ak žalovaný
v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15 Csp 57/2016 predložil Oznámenie
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, súd v tomto konaní v odôvodnení rozsudku konštatoval, že z neho
vyplýva skutočnosť, podľa ktorej žalobkyni bol schválený úver odlišný oproti tomu, o aký si zažiadala.
Ďalšia suma poskytnutá žalovaným žalobkyni ani nebola žalobkyni známa, čo si súd vysvetľuje tým,
že v tom čase si v stave finančnej tiesne zobrala toľko úverov, že nemusela si túto skutočnosť

zapamätať. Vysvetlenie žalovaného o tom, na základe akých skutočností jej túto ďalšiu sumu poslal
na účet je nedostatočné a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní z predložených listinných dôkazov.
Žalovaný absolútne nerešpektoval zákonnú úpravu spôsobom, aby zadosťučinil právnej úprave ochrany
spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka. Nezodpovedne a bez potrebnej obozretnosti nakladal
so svojimi finančnými prostriedkami a pritom sa spoliehal, že ak žalobkyňa platí, a táto aj platila,

žiadne zákonné mantinely rešpektovať nemusí. Len čo žalobkyňa prestala splácať splátky, požiadal jej
zamestnávateľa na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky o vykonávanie zrážok zo mzdy, na čo
nemal žiaden zákonný nárok.

6. Z týchto dôvodov, teda z dôvodu nesprávneho uvedenia výšky pôžičky a celkovej ceny, nemohla byť

a ani nebola uvedená správna RPMN. Úver je preto potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov
a keďže nebola uzavretá dohoda o výške úrokov, nemôže dodávateľ žiadať úroky.

7. Vzhľadom na nespornosť sumy predstavujúcej rozdiel medzi sumou poskytnutou žalobkyni a sumou
žalobkyňou zaplatenou, patria žalobkyni nároky podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o

bezdôvodnom obohatení.

8. Ak teda žalobkyňa žiada vrátiť sumu, ktorá prevyšuje ňou prijatú finančnú čiastku, je potrebné
poskytnúť jej nároku ochranu a zaviazať žalovaného na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia v
zmysle ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

9. Podľa ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

10. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným sa poukázalo na ustanovenie § 107
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil (subjektívna lehota). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo (objektívna lehota).

11. Ohľadom 10-ročnej premlčacej lehoty a úmyslu žalovaného na úkor žalobkyne sa obohatiť, súd
poukázal na to, že v občiansko-právnych vzťahoch sa za úmysel považuje nielen úmysel priamy, kedy

druhá strana chcela porušiť a ohroziť chránené záujmy druhej osoby, ale aj úmysel nepriamy, kedy za
takto úmyselné konanie sa považuje aj konanie druhej strany, ktorá vedela, že svojím konaním môže
porušeniealeboohrozenieprávaspôsobiťapreprípad,žehospôsobí,bolastýmuzrozumená.Žalovaný
nepochybne vedel, že neuviedol do zmluvy obligatórne náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úveroch, uviedol nesprávnu RPMN v neprospech spotrebiteľky, žalobkyňu zaviazal na plnenie aj

nedohodnutého úroku, zanedbal odbornú starostlivosť a v roku 2007 poskytol žalobkyni finančné
prostriedky, hoci o ne ani nežiadala.12. Premlčanie je jeden z tradičných a významných inštitútov súkromného práva. Hlavným zmyslom
existencie premlčania je stimulovať veriteľa k rýchlemu a včasnému uplatneniu jeho práva a zároveň
snaha predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a

prispieť aj k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Ak by totiž veriteľ po tom, čo mu
vznikla možnosť uplatniť svoje práva príliš dlho s uplatnením svojho práva otáľal, sťažila by sa tým
možnosť dopátrať sa skutkového stavu a sťažilo by to aj dôkazné konanie. Zároveň by vznikol na dlhú
dobu trvajúci nevyriešený právny vzťah a tento by neprispieval k právnej istote. Z tohto dôvodu je teda
zrejmé, že žalobkyňa hneď po tom, čo sa dozvedela o dôvodoch, pre ktoré by sa mohla domáhať vydania

bezdôvodného obohatenia od žalovaného svoj nárok aj uplatnila v subjektívnej dvojročnej a objektívnej
desaťročnej premlčacej dobe.

13.Vdanomprípadebolizistenéflagrantnéporušeniaustanovenínaochranuspotrebiteľaatotokonanie
nemôže v žiadnom prípade požívať právnu ochranu v dôsledku prípadnej právnej istoty.

14. V tejto súvislosti sa poukázalo na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 371/2018,
ktorý uvádza, že v prípade spotrebiteľskej legislatívy je popri gramatickom výklade namieste použiť aj
výklad teologický v súlade so zmyslom právnej úpravy, ktorý je v tomto prípade determinovaný princípom
potreby zvýšenej ochrany spotrebiteľa. Ten vychádza z požiadavky korektných spotrebiteľských zmlúv
voči spotrebiteľom, zo zákazu zneužívania dominantného postavenia dodávateľa a zákazu používania

zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán.

15. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17.02.2016 sp. zn. I. ÚS 548/2015, zákaz bezdôvodného
obohatenia patrí svojou povahou do kategórie základných a všeobecných princípov, na ktorých stojí

od nepamäti celý kontinentálny poriadok. Základným zmyslom ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je predovšetkým účinná ochrana poškodeného, na úkor ktorého sa obohatila iná osoba. Z
tohto dôvodu súd prvej inštancie k námietke premlčania neprihliadol.

16. Keďže rozdiel medzi poskytnutým plnením zo strany žalovaného a platbami žalobkyne predstavuje

sumu 2.705,74 eur, súd prvej inštancie v tejto časti žalobe vyhovel a žalobkyni priznal aj úroky z
omeškania od 29.04.2018 do zaplatenia. Čo do zvyšku žalobu zamietol.

17. Za dôvodnú sa považovala tiež žaloba vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
V tejto súvislosti sa poukázalo na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010,

ktorý potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie
akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale
naopak tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa.

18. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 a § 262 C.s.p.

19. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobkyňa bola v celom
rozsahu zamietnutá. Alternatívne požadoval rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Ako dôvod uviedol, že rozsudok je nepreskúmateľný, pretože v rozsudku sa nikde neoznačuje

žiadny dôkaz a ani žiadna skutočnosť o nesprávnom určení ktoréhokoľvek údaju, o nesprávnom určení
RPMN a ani to, že nedošlo k dohode o výške úrokov. Žalovaný predložil výpočet RPMN, pričom týmto
dôkazom sa súd nezaoberal, neuviedol nič, čím by vysvetlil, ako sa s dôkazom vyporiadal a už vôbec
nie, na základe čoho mal preukázané skutočnosti o nesprávnom určení RPMN. Zákon č. 258/2001
Z.z. vyžadoval, aby úrok bol vyjadrený tak, aby bol zo zmluvy zistiteľným. Zmluvná odmena v podobe

úroku nie je obsiahnutá v zmluve v percentuálnom vyjadrení, ale vyjadrením v podobe fixnej sumy ako
zmluvná odmena. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom
úvere medzi stranami sporu explicitne nevyžadoval, aby sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzala
výška odplaty za poskytnutie úveru v podobe percentuálne vyjadrenej úrokovej sadzby. Z rozsudku
nevyplývajú žiadne preukázané skutočnosti, z nich vyplývajúci skutkový záver a ani právny záver, podľa

ktorého vyjadrenie úroku vo forme zmluvnej odmeny nespĺňa požiadavky podľa ust. § 4 ods. 5 zákona
č. 258/2001 Z.z.20. Z rozsudku nevyplýva, aké obligatórne náležitosti v zmluve uvedené nie sú a ani to, na základe čoho
je RPMN uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, na
základe ktorého súd by takéto skutočnosti mal za preukázané. Rovnako žalovaný popiera zanedbanie

odbornej starostlivosti, pretože z rozsudku nie je zrejmé ani len to, v čom jeho zanedbanie má spočívať.
V súvislosti so záverom, podľa ktorého mal žalovaný poskytnúť finančné prostriedky, hoci o ne žalobkyňa
nežiadala, je potrebné uviesť, že v zmysle uzavretej zmluvy bolo vyplatenie revolvingu povinnosťou
žalovaného po tom, ako žalobkyňa uhradila dohodnutý počet splátok. Poskytnutie revolvingu nebolo
ani vypovedané a ani následne po poskytnutí prostriedkov stornované. Ani z podanej žaloby nevyplýva,

aby žalobkyňa kedykoľvek počas 11 rokov poskytnutie revolvingu namietala alebo sporovala. V konaní
neboli preukázané a v rozsudku ani nie sú presvedčivo zdôvodnené skutočnosti, ktoré by odôvodnili
aplikáciu 10-ročnej premlčacej doby.

21. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa najskôr splácala úver, pričom na jeho úhradu
mala vykonať 36 splátok. Posledná splátka bola splatnou dňa 18.07.2008. Žaloba bola podaná na súd

dňa 14.03.2018, čo znamená, že pri aplikácii 10-ročnej premlčacej doby by boli takto nepremlčanými
úhrady zo dňa 17.03.2008, 15.04.2008, 16.05.2008 a 16.06.2008, spolu teda 339,39 eur. Následne
po 16.06.2008 do podania žaloby žalobkyňa uhradila 2.167,36 eur, čo spolu so sumou 339,36 eur
predstavuje 2.506,72 eur. Ako súd dospel k sume 2.705,74 eur je potom nielen podľa rozsudku
nepreskúmateľné, ale aj nesprávne pri zohľadnení tých úvah, ktorými sa podľa rozsudku súd prvej

inštancie mal riadiť. Nad sumu 2.506,72 eur bol akýkoľvek nárok tvrdený v žalobe premlčaný aj v zmysle
súdomuvedenýchvýchodískapretonaduvedenúsumubysúdmalžalobuvkaždomprípadezamietnuť.

22. Pri rozhodovaní o určení neprijateľnosti poplatku za uzatvorenie zmluvy sa vychádzalo z rozhodnutia
Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 03.05.2010. Nemecká judikatúra nie je založená na únijných

smerniciach a ani na právnej úprave, ktorá by bola zhodnou so slovenskou právnou úpravou. Poplatok
za uzatvorenie zmluvy bol a je pritom všeobecne rozšírenou položkou, rovnako ako bol poplatok za
vedenie,správuaevidenciuspotrebiteľskéhoúveru.Tátopoložkavrámcicelkovýchnákladovspojených
so spotrebiteľským úverom nepredstavuje takú kategóriu, aby musela byť zakázaná ako taká.

23. Čo sa týka trov konania, žalobkyňa mala v plnom rozsahu už pred podaním žaloby informácie o tom,
koľko prijala od žalovaného. Neuviedla v konaní iný dôvod, ktorým by preukázala opak. Preto ak žaloba
bola v časti zamietnutá, a to len na základe procesnej obrany žalovaného, potom na strane žalobkyne
nejde o úspech v plnom rozsahu.

24. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal rozsudok v jeho
napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
a zistil, že odvolanie žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu vo veci samej nie je opodstatnené.

25. V konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

26. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa dňa 14.07.2005 uzatvorila štandardnú

formulárovú zmluvu o revolvingovom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č.
258/2001 Z.z. Tento právny predpis v ust. § 4 upravoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje
ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov. Prílohou k zákonu č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy bol
výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov pri spotrebiteľských úveroch.

27. Ak zákon vyžadoval v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov
vypočítanú podľa vzorca uvedeného v prílohe k zákonu, je nepochybné, že spotrebiteľ mal byť

oboznámený nielen s ročnou percentuálnou mierou nákladov, ale aj s matematickým výpočtom,
na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť
správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiťdo úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o
ročnejpercentuálnejmierenákladovuvedenejvzmluvemoholposúdiťsprávnosťtejtonáležitostizmluvy.

28. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 20.09.2018, vydaný vo veci
C-448/17, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom
zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru
nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie
je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu a jednak neuvádza úrokovú sadzbu,

táto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s
otázkou,čijepodmienkauvedenejzmluvytýkajúcasanákladovúveruvypracovanájasneazrozumiteľne
v zmysle uvedeného ustanovenia.

29. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dodal, že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa
musí posudzovať situácia, keď zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie

je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž
nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia
uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku.

30. Súdny dvor EÚ už pritom v súvislosti so Smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany
spotrebiteľa sledovaný touto Smernicou pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby
sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzatvorenej zmluvy, článok 4 uvedenej
Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na
rozsah jeho záväzku.

31. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 Smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom
písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže
byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto Smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom ods.
4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať v dobe uzatvárania zmluvy. Táto informácia pre spotrebiteľa

o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca, má
preto podstatný význam.

32. V dôsledku toho neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o úvere môže predstavovať
rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je

podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle článku
4 Smernice 93/13. Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť nekalú povahu takejto
podmienky v zmysle článku 3 tejto Smernice. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať
za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v
dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

33. Z obsahu zmluvy pritom vyplýva ďalšia podstatná skutočnosť majúca vplyv na bezúročnosť a
bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. V zmysle uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa
14.07.2005 (č.l. 27 spisu) pohľadávky žalovaného ako veriteľa na zaplatenie poplatku za uzatvorenie
zmluvy, zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru a zmluvnej odmeny za poskytnutie revolvingu

mali zaniknúť započítaním, a to ku dňu poskytnutia úveru. Je teda nepochybné, že žalovaný do
spotrebiteľskéhoúveruzahrnulipoplatokzauzatvoreniezmluvyazmluvnéodmenyzaposkytnutieúveru
a za poskytnutie revolvingu. Poplatok za uzatvorenie zmluvy a zmluvné odmeny za poskytnutie úveru
a za poskytnutie revolvingu nie sú súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru pretože uvedený
poplatok a zmluvné odmeny treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Ak žalovaný do

celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za uzatvorenie zmluvy a zmluvné odmeny
za poskytnutie úveru a za poskytnutie revolvingu, ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k
poskytnutiuúveru,pričomtakétokonaniezákonodarcapovažujezanekalúobchodnúpraktikuasúčasne
ju zakazuje. Žalobkyni bol teda poskytnutý úver v skutočnosti v podstatne nižšej sume ako vyplývala z

uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere.

34. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má nepochybne vplyv aj na náležitosť zmluvy
o úvere vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v časeuzatvorenia zmluvy, ktorou je ročná percentuálna miera nákladov. Ročnou percentuálnou mierou
nákladovvsúladesust.§2písm.d)zákonač.258/2001Z.z.vzneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmluvy,
sa rozumela sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových

nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Ak žalovaný pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za uzatvorenie zmluvy
azmluvnéodmenyzaposkytnutieúveruazaposkytnutierevolvingu,bezakýchkoľvekpochybnostídošlo
k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od výšky úveru. S neuvedením ročnej percentuálnej
miery nákladov, za čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške, je spojená sankcia v

podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v súlade ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001
Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

35. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že článok
3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto Smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná

k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Do celkovej
výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo
súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne
poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

36. Aj keď ide o výklad Smernice 2008/48/ES a zmluvu žalobkyňa uzatvorila podľa zákona č. 258/2001
Z.z., neexistuje rozumný dôvod, aby tomu bolo v súdenej veci s posudzovaním výšky úveru inak. Naviac,
spotrebiteľskýúverpatrímedzireálnekontrakty,pretoúveromjelentásuma,ktorábolareálnevyplatená.

37. Vo vzťahu k poplatku za uzatvorenie zmluvy je potrebné poukázať na ust. § 53 ods. 4 písm.
t) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej
poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ust. § 53 ods. 4 písm.
t) Občianskeho zákonníka bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.06.2014 s

prechodným ustanovením § 879p Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ust. § 53 ods. 4 písm. t)
Občianskeho zákonníka sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014.

38. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa
prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Ak

poskytovateľ úveru má riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho
licencovaného predmetu podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby so spotrebiteľom uzatvoril
zmluvu, ktorá v prípade spotrebiteľského úveru musela mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu,
čo je zrejmé z ust. § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Ide
teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby mohol spotrebiteľom poskytovať

úvery a spotrebitelia sú za poskytnuté úvery povinní zaplatiť odmenu. Samotné spoplatnenie úkonu
uzatvorenia zmluvy v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku.

39. Čo sa týka námietky žalovaného o nesprávnom posúdení premlčania, táto nie je opodstatnená. V

tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 22.04.2021
vydanývoveciC-485/19.VtomtorozsudkuSúdnydvorEÚvyslovil,žezásadaefektivitysamávykladaťv
tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o
vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok
v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice
Rady 87/102/EHS sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu.

40. Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v
prípade neexistencie pravidiel únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého
členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa
žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajúz práva únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré
upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie) a nevedú k praktickému
znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom únie (zásada efektivity).

41. Pokiaľ ide konkrétne o zásadu efektivity, o ktorú ako jedinú ide v prejednávanej veci, z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné
ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva únie, sa musí skúmať
s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na

jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska je v prípade potreby potrebné zohľadniť zásady,
ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napr. ochrana práva na obranu, zásada
právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania.

42. Súdny dvor tiež spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám
podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva únie, zahŕňa, osobitne pokiaľ ide o práva vyplývajúce

zo Smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá osobitne
platí pre procesné podmienky žalôb založených na takýchto právach.

43. S prihliadnutím na tieto skutočnosti je potrebné preskúmať, či vnútroštátne pravidlo premlčania, aké
je uvedené v bode 51 tohto rozsudku, možno považovať za zlučiteľné so zásadou efektivity, pričom toto

preskúmanie sa musí týkať nielen dĺžky lehoty, o ktorú ide vo veci samej, ale aj podmienok jej uplatnenia,
vrátane právnej skutočnosti zvolenej pre začatie jej plynutia.

44. V prvom rade, pokiaľ ide o námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi na
uplatnenie práv, ktoré im vyplývajúcu z práva únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo

o sebe v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne
nesťažuje výkon práv priznaných osobitne Smernicami 93/13 a 2008/48.

45. Súdny dvor EÚ už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných
lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom únie.

46. Konkrétnejšie Súdny dvor EÚ už rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice
93/13 nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej
podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepremlčuje a zároveň uplatňuje premlčaciu lehotu na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov tohto

určenia, pričom musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.

47. V druhom rade pokiaľ ide o stanovenú dĺžku skúmanej premlčacej lehoty, ktorá je v tomto prípade 3
roky, Súdny dvor EÚ rozhodol, že pokiaľ je táto lehota stanovená a vopred známa, zdá sa, že lehota v
takomto rozsahu je v zásade dostatočná na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať

účinný prostriedok nápravy, takže táto dĺžka sama o sebe nie je nezlučiteľná so zásadou efektivity.

48. Pokiaľ však ide v treťom rade o stanovený začiatok plynutia skúmanej premlčacej lehoty, za okolností
o aké ide vo veci samej, existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ sa počas stanovenej
lehoty nebude dovolávať práv, ktoré mu priznáva právo únie, v dôsledku čoho by sa ocitol v situácii, že

by tieto práva nemohol uplatniť.

49. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a to najmä v rámci jeho prvej otázky totiž vyplýva,
že trojročná lehota stanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu, pričom k premlčaniu dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ nie je sám schopný

posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe predmetnej zmluvnej
podmienky.

50. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť znevýhodnené postavenie, v ktorom sa spotrebitelia
nachádzajú voči predajcom alebo dodávateľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach vyplývajúcich zo
Smernice 93/13 alebo zo Smernice 2008/48, prípadne že nepoznajú ich rozsah.51. Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 71 až 73 svojich návrhov, zmluvy o
úvere, akou je zmluva, o akú ide vo veci samej, sa vo všeobecnosti plnia počas dlhého obdobia, a
preto, ak je udalosťou, na základe ktorej začína plynúť trojročná premlčacia lehota, akákoľvek platba

uskutočnená dlžníkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, nemožno vyplúčiť, že prinajmenšom pre časť
uskutočnených platieb môže dôjsť k uplynutiu premlčacej lehoty ešte predtým, než sa skončí platnosť
zmluvy, takže takýto režim premlčania môže spotrebiteľom systematicky odopierať možnosť domáhať
sa vrátenia platieb uskutočnených na základe zmluvných podmienok, ktoré sú v rozpore s uvedenými
smernicami.

52.Pretojepotrebnédospieťkzáveru,žeprocesnépodmienky,oakéidevovecisamej,tým,ževyžadujú
odspotrebiteľa,abypodalžalobuvlehotedo3rokovoddátumu,keďdošlokbezdôvodnémuobohateniu,
pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy, že môžu
nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva Smernica 93/13 alebo Smernica 2008/48, a teda že
tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity.

53. Okrem toho ako uviedol generálny advokát v bodoch 87 a 89 svojich návrhov, úmysel predajcu
alebo dodávateľa, ktorý využil zmluvnú podmienku považovanú za nekalú, nemá vo vzťahu k právam
spotrebiteľov vyplývajúcim z ustanovení Smernice 93/13 žiadny význam, a to isté platí aj pokiaľ ide
o článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48. Preto spotrebiteľ nemôže mať na účely uplatnenia svojich

práv vyplývajúcich z týchto ustanovení povinnosť preukazovať úmyselnú povahu konania príslušného
predajcu alebo dodávateľa. Z toho vyplýva, že možnosť predĺžiť trojročnú premlčaciu lehotu pod
podmienkou, že spotrebiteľ preukáže úmysel predajcu alebo dodávateľa, ako je stanovená v § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemôže vyvrátiť konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode tohto
rozsudku.

54. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie, je neprípustné od spotrebiteľa vyžadovať, aby v prípade dlhodobých úverových vzťahov podal
žalobu v lehote troch rokov od momentu, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu sa veriteľa postupnými
platbami spotrebiteľa v priebehu dlhšie trvajúceho časového obdobia.

55. V danom prípade uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere tvorila jeden celok a žalobkyňa
z titulu tejto zmluvy uhrádzala žalovanému plnenia v priebehu niekoľkých rokov v období od
16.08.2005 do 13.09.2016. Ak žalovaný dlhodobo získaval bezdôvodné obohatenie prijímaním plnení
bez právneho dôvodu, nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia musí rovnako ako

zmluva o revolvingovom úvere, z ktorej tento nárok vznikol, tvoriť jeden celok. V takomto prípade
premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa. K poslednej úhrade
zo strany žalobkyne došlo dňa 13.09.2016, a teda až týmto dňom sa bezdôvodné obohacovanie
žalovaného skončilo. Žaloba na súde bola podaná dňa 14.03.2018, teda pred uplynutím akejkoľvek z
lehôt upravených v ust. § 107 Občianskeho zákonníka.

56. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok, s
výnimkou nenapadnutého výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

57. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, tento je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a
nezrozumiteľnosť. V prejednávanej veci predmetom konania boli dva samostatné nároky, a to nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia a nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Pri právach
so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať osobitne podľa
toho, v ktorom nároku, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený, bola úspešná a v akom rozsahu a v

ktorom zase nie. Trovy potom treba separovať a osobitne o nich rozhodnúť. Čiastočný úspech sa skúma
so zreteľom na uplatnený nárok z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej
normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní o veci samej. Nie je možné považovať za
čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa
zamietla tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa plný úspech

alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by mohol byť samostatne
uplatnený. Ak ide o práva so samostatným skutkovým základom môže dôjsť aj k tomu, že povinnosti
na náhradu trov konania sa budú určovať osobitne vo vzťahu ku každej strane sporu. V súvislosti s
rozhodovaním o trovách je potrebné dodať, že v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohateniamala žalobkyňa len čiastočný úspech a v časti nároku na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
dosiahlaplnýúspech.Keďževydanienezrozumiteľnéhoalebonedostatočnezdôvodnenéhorozhodnutia
je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému, aby

uskutočniljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,
odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok vo výroku o trovách
konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).
V ňom bude úlohou súdu prvej inštancie rozhodnutie o trovách odôvodniť tak, aby spĺňalo náležitosti
vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

58. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).