Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 30, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/80/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218201772
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1218201772.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: A. F. Ö. X. A. D. , X.
G. XX.X.XXXX, V. L. L., P. X. Č.. X, zastúpený spoločnosťou PRO iURE -advokátska kancelária, s.r.o.,
IČO: 36 869 830, Bratislava, Zámocká č. 32, za ktorú koná JUDr. Peter Lacko, proti žalovanému: CORK,
s.r.o., IČO: 50 312 413, Bratislava, Tomášikova č. 30, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. Radomír Bžán, s.r.o., IČO : 36 861 227, Bratislava, Nám. Ľ. Štúra č. 2, Bratislava, za ktorú koná
JUDr. Radomír Bžán, o zaplatenie sumy 14.487,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13. septembra 2019, č.k. 50 C 13/2018-110, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13. septembra 2019, č.k. 50 C 13/2018-110,
- vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.487,- €, zmluvný úrok
vo výške 1 % ročne zo sumy 15.000,- € od 27.8.2016 do 31.12.2017, úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 14.487,- € od 1.1.2018 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %,
m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 13.9.2019, č.k. 50 C 13/2018-110, I. uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.487,- €, zmluvný úrok vo výške 1 % ročne zo
sumy 15.000,- € od 27.8.2016 do 31.12.2017, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.487,-
€ od 1.1.2018 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. uložil žalovanému
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Z obsahu rozhodnutia vyplýva,
že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2.3.2018 domáha od žalovaného zaplatenia sumy 14.487,-
€ spolu so zmluvným úrokom vo výške 1 % ročne zo sumy 15.000,- € od 27.8.2016 do 31.12.2017 a
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.487,- € od 1.1.2018 až do zaplatenia a náhrady trov

konania titulom zmluvy o pôžičke, ktorú ako veriteľ uzavrel so žalovaným ako dlžníkom dňa 26.8.2016.
Predmetom zmluvy o pôžičke bolo poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 15.000,- € vkladom na
účet žalovaného s tým, že sa dohodli, že dlžník pôžičku vráti do 31.12.2017, čo však nesplnil a v čase
splatnosti pôžičky mu túto nevrátil. Žalobca uviedol, že žalovaný mu doručil započítanie pohľadávok zo
dňa 12.2.2018, v ktorom voči jeho pohľadávke z titulu zmluvy o pôžičke započítava svoju
pohľadávku z titulu ceny mobilného telefónu, ktorú mu vyúčtoval faktúrou č. O. vo výške 513,- €. Toto

započítanie pohľadávok nerozporuje, v dôsledku tohto započítania došlo k zníženiu
pohľadávky na sumu 14.487,- € a zániku započítavanej pohľadávky žalovaného. Žalovaný mu doručil i
ďalšiezapočítaniepohľadávokzodňa12.2.2018,vktoromvočijehopohľadávkeztituluzmluvyopôžičkezapočítava svoju údajnú pohľadávku z titulu „nákladov súvisiacich so zvýšením nájomného o 800,- €
bez DPH“, ktorú mu vyúčtoval faktúrou č. O vo výške 4.800,- €. Toto započítanie pohľadávok rozporuje,
považuje ho za neplatné v dôsledku neexistencie pohľadávky, ktorú tvrdí žalovaný, nakoľko nemá

žiadny právny dôvod, je len snahou žalovaného prostredníctvom započítavania domnelej pohľadávky
znižovať svoj záväzok voči nemu z pôžičky, ktorý nerozporuje. Neuznávanie tejto
pohľadávky jednoznačne oznámil žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu i v jednostrannom
zápočte pohľadávok zo dňa 16.2.2018 (započítania sa pri doručovaní križovali, žalovaného zápočet bol
ale doručený skôr). Podľa zmluvy o pôžičke bola pôžička dohodnutá ako úročná s úrokovou sadzbou

vo výške 1 % ročne, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na zmluvný úrok z pôžičky vo výške 1 % ročne
zo sumy 15.000,- € od 27.8.2016 do 31.12.2017. Žalovaný sa nevrátením pôžičky dostal do omeškania
so splnením peňažného záväzku, preto má voči žalovanému od 1.1.2018, ako dni nasledujúcom po
splatnosti pôžičky, nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.487,- € až do zaplatenia.
Žalovaný žalobu v časti o zaplatenie sumy 9.687,- € uznal, s tvrdeniami žalobcu sa nestotožnil, pretože
jeho pohľadávka voči žalobcovi uplatnená faktúrou č. O je reálna.

1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 121 ods. 3, § 488, §
489, § 580 ods. 1, § 588 ods. 1, § 657 ods. 1, § 658 ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., § 232 ods. 3, ods. 4 C.s.p. a na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Medzi stranami nebolo
sporné, že dňa 26.8.2016 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol

žalovanému dňa 26.8.2016 peňažné prostriedky vo výške 15.000,- € vkladom na jeho účet. Zmluvné
strany si dohodli, že dlžník pôžičku vráti do 31.12.2017, čo však žalovaný nesplnil a v čase splatnosti
pôžičkypôžičkužalobcovinevrátil.Nespornéboloiuznanietohtozáväzkužalovanýmvovýške9.687,-€,
keď na základe vzájomného započítania zo dňa 12.2.2018 žalovaný voči pohľadávke žalobcu z
titulu zmluvy o pôžičke započítal svoju pohľadávku z titulu ceny mobilného telefónu, ktorú vyúčtoval

žalobcovi faktúrou č. O vo výške 513,- €. V dôsledku tohto započítania tak došlo k zníženiu pohľadávky
žalobcu na sumu 14.487,- € a zániku započítavanej pohľadávky žalovaného. Spornou skutočnosťou
bola pohľadávka vo výške 4.800,- €, ktorú si žalovaný vyúčtoval voči žalobcovi faktúrou č. O zo dňa
10.12.2017, splatnou dňa 24.12.2017, za vyčíslené nájomné za užívanie bytu žalobcom v Bratislave, na
J. č. X v období od septembra 2016 do 31.1.2017, ktorú si jednostranne žalovaný započítal voči

pohľadávke žalobcu (titulom zmluvy o pôžičke). Z výsluchu svedka Ing. H. H. zistil, že bol pri založení
spoločnosti CORK, s.r.o., je jej spoločníkom doteraz prostredníctvom spoločnosti CORK GROUP, s.r.o.,
pri obchodných záležitostiach sa spoločníci dohodli, že žalobca bude užívať byt v Bratislave, na J.
č. X s tým, že nájomné bude uhrádzať žalovaný, pričom majiteľ nebytových priestorov žalovanému
navýšil nájomné za nebytové priestory o 800,- € mesačne. Akým spôsobom bude realizovaná úhrada

nájomného faktúrou za užívanie bytu žalobcom nebolo doriešené, nakoľko žalobca to mal doriešiť tak,
že oznámi, či to bude uhrádzať jeho spoločnosť alebo on ako fyzická osoba. Potvrdil, že viackrát žalobcu
na doriešenie úhrady vyzývali, ale on to neriešil. Svedok A. Hudák uviedol, že si pamätá okolnosti,
keď v spoločnosti CORK, s.r.o., sa Gajko a žalobca dohodli, že žalobca bude užívať predmetný byt,
nebolo určené v akom časovom horizonte mal žalobca vymyslieť spôsob ako bude uhrádzať nájomné,

ale nájomné uhrádzal žalovaný, ktorému bolo navýšené nájomné za nebytové priestory o sumu 800,-
€ mesačne. Nepamätal si, či zvýšené nájomné uhrádzal žalovaný vlastníkovi nebytových priestorov
osobitnou nájomnou zmluvou, resp. dodatkom k nájomnej zmluve, potvrdil že ústna dohoda bola na
jednom stretnutí približne v lete 2016, avšak o nájomnom za predmetný byt sa jednalo aj na iných
neformálnych stretnutiach. Pre žalovaného vykonával dohľad nad prevádzkou reštauračného typu, nie

je a ani nebol spoločníkom u žalovaného. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný síce preukazoval
prostredníctvom uvedených svedkov, že sa so žalobcom ústne dohodli niekedy v lete 2016 na úhrade
nájomného za byt v Bratislave, na J., ktorý užíval žalobca, ale tieto tvrdenia vyhodnotil ako nedostatočné
na preukázanie, že mu vznikla voči žalobcovi pohľadávka titulom nezaplatenia úhrad za užívanie
predmetného bytu žalobcom vo výške 4.800,- € (nájomné od 1.9.2016 do 31.1.2017). Poukázal na

sporový charakter konania, ktoré je ovládané prejednacou zásadou, v ktorom účastník má povinnosť
tvrdenia a povinnosť dôkaznú. V danej veci žalovaný nijako nepreukázal, že medzi ním a žalobcom
vznikol právny vzťah pri nájme bytu č. 4 v Bratislave, na J. ulici v období od 1.9.2016 do 31.1.2017, ani že
bol vlastníkom tohto bytu (kto bol vlastníkom tejto nehnuteľnosti), že nájomný vzťah k tejto nehnuteľnosti,
resp. že ako nájomca uzatvoril so žalobcom podnájomnú zmluvu a že s podnájmom i vlastník tohto

bytového priestoru súhlasil. Z výsluchu svedkov nevyplynulo kedy právny vzťah medzi žalovaným a
žalobcom ohľadom nájmu bytu vznikol, pričom nevedeli určiť presný dátum tzv. „ústnej dohody“ (svedok
P. len potvrdil, že to bolo niekedy v lete 2016), keď nebolo ani preukázané, na akú dobu mala byť
uzatvorená táto dohoda a s kým (či so žalobcom ako fyzickou osobou alebo so spoločnosťou KONÍK,ktorá patrí žalobcovi). Ide potom o neurčitý právny úkon, ktorý by bol neplatný a právne by nezaväzoval.
K jednostrannému započítaniu pohľadávky v sume 4.800,- uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že
k jednostrannému započítaniu pohľadávky v uvedenej výške žalovaným nedošlo. Mal síce preukázané,

že žalovaný vystavil faktúru č. O na sumu 4.800,- € dňa 10.12.2017, splatnou dňa 24.12.2017 a listom
zo dňa 12.12.2018 adresoval právnemu zástupcovi žalobcu jednostranné započítanie tejto pohľadávky,
elektronicky dňa 25.01.2018, ale iné dôkazy žalovaný nepredložil. K účinnému prejavu smerujúcemu
k započítaniu by došlo dňa 25.1.2018 s účinkami ku dňu 24.12.2017, keďže týmto
dňom sa pohľadávky účastníkov konania stretli. Listom zo dňa 19.2.2018 žalobca neuznal pohľadávku

pre jej neexistenciu. Vzhľadom k tomu, že k dátumu započítania predmetnej pohľadávky v sume 4.800,-
€ žalovaný nepreukázal žiadny právny dôvod, na základe ktorého pohľadávka titulom nezaplateného
nájomného vznikla, neboli splnené podmienky na vzájomné započítanie, ktorým sa v tomto konaní
žalovaný bránil. Žalovaný v konaní žiadal, aby pri uznanom nároku žalobcu mu bola poskytnutá možnosť
splácať žalovanú sumu v splátkach s poukazom na jeho ekonomickú situáciu, ktorú dokladoval účtovnou
závierkou, ale žalobca s úhradou splátok nesúhlasil, nakoľko z účtovnej závierky vyplýva, že žalovaný

ku dňu 31.12.2017 vlastnil aktíva v celkovej hodnote 277.221,- €, z toho aktíva vo forme
peňazí v hotovosti na účte v bankách vo výške 54.819,- €. Dospel potom k záveru, že povolenie splátok
povinnému subjektu (žalovanému) je zásahom do práva oprávneného subjektu (žalobcu) na dosiahnutie
priznaného plnenia, pričom vychádzal z účtovníctva žalovaného, z ktorého zistil, že žalovaný disponuje
majetkom, z ktorého je možné uhradiť dlh žalobcovi, preto nevyhovel žiadosti žalovaného na zaplatenie

dlhu žalobcovi v splátkach.
1.3.Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úroku i úroku
z omeškania. Žalobcovi priznal dohodnutý úrok vo výške 1 % z požičanej sumy a úroky
z omeškania vo výške 5 % zo žalovanej sumy od 1.1.2018, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti
pôžičky až do zaplatenia.

1.4. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, ods. 2 C.s.p. a úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne po právoplatnosti uznesenia (správne rozsudku,
poznámka odvolacieho súdu) samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/
C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s
tvrdenímsúduprvejinštancieuvedenýmvodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,ženijakonepreukázal,
že medzi ním a žalobcom vznikol právny vzťah pri nájme bytu č. X v Bratislave, na J. ulici v

období od 1.9.2016 do 31.1.2017, keď medzi stranami sporu nebolo ani len sporné, že žalobca uvedený
byt užíval. Z výsluchu svedkov Ing. H. H. a A. P. jednoznačne vyplynulo, že k uzavretiu dohody medzi
stranami sporu, predmetom ktorej bolo užívanie bytu zo strany žalobcu za odplatu došlo, takže nebolo
sporné, že došlo k dohode medzi stranami sporu, v zmysle ktorej bude žalobca užívať predmetný byt
a že nájomné uhrádzal on, hoci sa strany sporu dohodli, že zvýšené nájomné bude uhrádzať žalobca.

Z vykonaných dôkazov tak nemôže byť sporné, či mu mal žalobca poukazovať sumu 800,- € z dôvodu
zvýšeného nájomného, pričom s touto skutočnosťou bol jednoznačne oboznámený i samotný žalobca.
Nemožnoopomenúťanito,žežalobcanaspochybneniesvojichtvrdenínepredložilžiadendôkaz,ktorým
by poprel svoje tvrdenia, zatiaľ čo on na preukázanie svojich tvrdení zabezpečil výsluch dvoch svedkov.
Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vo vzťahu k existencii zmluvného vzťahu, ktorý je

titulom pre jeho nároky voči žalobcovi v napadnutom rozsudku uviedol, že nebola preukázaná doba, na
ktorú mala byť takáto dohoda uzatvorená a aj preto ide o neplatný právny úkon. Z výpovedí
svedkov i vyjadrení žalobcu ale jasne vyplýva dočasnosť dojednaného užívania bytu žalobcom, keď
predmetné užívanie bolo naviazané na výkon jeho funkcie konateľa. Predmetný byt žalobca užíval práve
v súvislosti s výkonom činnosti konateľa žalovaného, určujúca je v tejto súvislosti jeho dočasnosť.

Nič nebráni tomu, aby takýto vzťah bol dojednaný na dobu neurčitú, resp. určitú z hľadiska jej naviazania
na výkon funkcie konateľa. Nie je tak zrejmé z akého dôvodu uvedenú skutočnosť prvoinštančný súd
považoval za jeden z dôvodov údajnej neplatnosti predmetného právneho úkonu - dohody. Má za to, že
ide o formalistické závery súdu prvej inštancie i o tom, že ani nie je zrejmé s kým mala byť takáto dohoda
uzatvorená, konkrétne „či so žalobcom ako fyzickou osobou alebo so spoločnosťou KONÍK (správne

KONIG s.r.o.), ktorá patrí žalobcovi“. Je pritom zrejmé, že predmetom dohody bolo, že predmetný
byt bude užívať žalobca a to, či náklady zvýšeného nájomného bude uhrádzať sám žalobca alebo
jeho obchodná spoločnosť, bolo ponechané na ňom. Ak by tento záväzok uhradila či už obchodná
spoločnosť žalobcu alebo on sám, tento záväzok by sa považoval za splnený. Ak si sám žalobca vpredmetnej ústnej dohode vymienil, že následne určí či úhradu zvýšeného nájomného bude realizovať
ako fyzická osoba alebo osoba právnická, nemožno takéto dojednanie vykladať na jeho ťarchu a z
toho dôvodu konštatovať neplatnosť celej dohody. Uvedené naopak predstavuje potvrdenie žalobcu,

že takáto dohoda existovala. Takýto formalistický prístup pre neho znamenal prehnané nároky na jeho
dôkazné bremeno napriek tomu, že stranám tohto právneho úkonu boli jeho náležitosti zrejmé. Dodal, že
správanie sa žalobcu, ktorý odmieta akceptovať jeho pohľadávku sa prieči dobrým mravom i poctivému
obchodnému styku. So žalobcom v dobrej viere dojednal dohodu, predmetom ktorej bolo užívanie bytu
žalobcom aj na účely zjednodušenia jeho výkonu funkcie. Dokonca bol žalobcovi ponechaný priestor

na určenie spôsobu, akým bude jeho záväzok uhradený, t.j. mal možnosť voľby. Výsledkom potom je,
že žalobca odmieta uhradiť to, na čo sa sám ústne zaviazal, spätne argumentujúc, že predmetný byt
užíval bezodplatne. Možnosť voľby (či bude platiť on sám alebo jeho obchodná spoločnosť) bola využitá
(resp. zneužitá) na tvrdenie, že ide o neurčitý, teda neplatný právny úkon. Prvoinštančný súd takéto
konanie žalobcu v konečnom dôsledku napadnutým rozsudkom aproboval najmä formalistickým
posúdením dohody medzi stranami sporu (konštatovaním jej neplatnosti). Odvolaciemu súdu preto

navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súhlasí s napadnutým rozhodnutím po
vecnej i právnej stránke. Poprel správnosť všetkých tvrdení žalovaného uvedených v jeho odvolaní
týkajúcich sa užívania predmetného bytu, najmä tvrdenie, že so žalovaným uzavrel o užívaní bytu

nejakú zmluvu alebo dohodu, v ktorej by sa zaviazal platiť žalovanému za užívanie odmenu, resp.
uhrádzať nejaké náklady. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na to, že jeho nárok nerozporuje,
ale že si voči nemu uplatnil v rámci svojej obrany tiež pohľadávku z titulu nákladov súvisiacich so
zvýšením nájomného o 800,- € bez DPH za byt v Bratislave, J. č. X, ktorý v súvislosti s výkonom funkcie
konateľa žalovaného užíval, ktorú mu vyúčtoval faktúrou č. O vo výške 4.800,- €. Žalovaný však v

konaní nepreukázal existenciu predmetnej tvrdenej pohľadávky voči nemu, keď z výpovedi
svedkovpredvolanýchžalovanýmvyplývapráveopak,atožežiadnadohoda,anizmluvamedzistranami
sporu uzavretá nebola. Okrem naučených fráz (svedkovia si pamätali rovnaké skutočnosti a ostatné
si nepamätali) svedkovia uviedli, že sa zúčastnili rokovaní s ním a po ich skončení
mal žalovanému oznámiť subjekt (či to bude on alebo spoločnosť), ktorý so žalovaným zmluvu/dohodu

uzavrie, čo sa však už nestalo. Je teda zrejmé, že žiadna zmluva/dohoda uzavretá nebola a ani uzavretá
byť nemohla, keďže nebol ustálený subjekt, ktorý mal so žalovaným zmluvu/dohodu uzavrieť. Žalovaný
tak nepreukázal, že medzi nimi vznikol právny vzťah pri nájme uvedeného bytu v období od 1.9.2016
do 31.1.2017. Tvrdenie žalovaného, že z výsluchu svedkov Ing. H. H. a A. P. jednoznačne vyplynulo,
že k uzavretiu dohody medzi stranami sporu, predmetom ktorej bolo užívanie bytu z jeho strany za

odplatu došlo, je absolútne nesprávne. Svedkovia možno chceli túto skutočnosť potvrdiť, ale ako už
uviedol, potvrdili pravý opak. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nepreukázal žiadnu existenciu dohody,
na základe ktorej mal užívať predmetný byt, nejde o úkon neplatný (neplatnú zmluvu),
ale o úkon neexistentný (ktorý sa nestal). Žalovaný, ktorý nebol vlastníkom bytu, nepreukázal svoju
aktívnu legitimáciu ohľadom nároku uplatneného voči nemu v rámci procesnej obrany. Skutkové zistenia

prvoinštančnéhosúdusúpretosprávneaplnezodpovedajúvykonanýmdôkazom. Kodvolacejnámietke
žalovaného,ženaspochybnenietvrdenížalovanéhonepredložilžiadendôkaz,ktorýmbypopreltvrdenia
žalovaného uviedol, že dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku mal žalovaný, ktorý toto
dôkazné bremeno neuniesol. On tvrdil, že nárok uplatnený žalovaným neexistuje, že ani žiadna dohoda
medzinímažalovanýmohľadomužívaniabytutvrdenážalovanýmnebolauzavretáataknemuselžiadne

dôkazy ani predkladať. Nebolo to potrebné i z dôvodu, že neexistencia dohody vyplynula z výpovedí
svedkov, ktorých zabezpečil žalovaný. Pokiaľ ide o námietku rozporu s dobrými mravmi, v žiadnom
prípade nemožno to, že odmietol akceptovať neexistujúcu pohľadávku žalovaného, považovať za rozpor
s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal trovy odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že popiera všetky tvrdenia
žalobcu uvedené vo vyjadrení s tým, že žalobca sa snaží účelovo vyhnúť splneniu svojich záväzkov
vyplývajúcich z ústnej dohody, ktorú uzavrel s ním, a to uhrádzať mu zvýšené náklady na nájomné za
užívanie bytu, ktoré v konečnom dôsledku vznikli z titulu výkonu funkcie konateľa žalovaného, ktorú

vykonával žalobca v období od 6.5.2016 do 9.3.2017. K tvrdeniu žalobcu uvedenom vo vyjadrení, že
„Pokiaľ ide o námietku rozporu s dobrými mravmi, v žiadnom prípade nemožno to,
že žalobca odmieta akceptovať neexistujúcu pohľadávku žalovaného, považovať za rozpor s dobrými
mravmi, resp. poctivým obchodným stykom“ konštatoval, že ide zo strany žalobcu skresliť význam jehotvrdení, nakoľko sa následné správanie žalobcu počas predmetného obdobia ako konateľa a
spoločníka žalovaného v čase od 6.5.2016 do 9.3.2017 priečilo dobrým mravom v tom zmysle, že
sa od žalobcu ako spoločníka očakávalo, že bude znášať náklady vynaložené na chod spoločnosti

(CORK, s.r.o.) ako sa to očakávalo od každého iného jeho spoločníka, keď zvýšenie takýchto nákladov
nepochybne vzniklo práve z požiadaviek určených žalobcom. Zvýšené nájomné za užívanie bytu ako
jeho zvýšený náklad vznikol práve z dôvodu, že žalobca predmetný byt užíval z titulu výkonu funkcie
konateľa (svedkovia počas výsluchu explicitne uviedli, že byt bol prenajatý od fyzickej osoby za účelom
vyriešenia „bytovej otázky“ žalobcu) a účelové vyhýbanie sa žalobcu uhrádzať nájomné za predmetný

byt považuje za správanie, ktoré sa prieči dobrým mravom a poctivému obchodnému styku. Z
výpovedí svedkov jasne vyplynulo, že sa uskutočnilo viacero stretnutí medzi žalobcom a
ostatnými spoločníkmi žalovaného, počas ktorých sa snažili vyriešiť otázku bývania žalobcu a následný
spôsob úhrady nájomného. Neskôr však predmetom týchto stretnutí bolo apelovať na žalobcu, aby
začal nájom za predmetný byt uhrádzať. Žalobca sa vo svojom vyjadrení snažil spochybniť výpovede
oboch svedkov tvrdením, že z ich výpovedí vyplýva, že žiadna dohoda ani zmluva medzi stranami sporu

nebola a aj nepriamo obvinil svedkov, že svoje výpovede nejakým spôsobom vopred koordinovali, čo
absolútne odmieta, že si pamätali rovnaké skutočnosti, keď právny zástupca žalobcu bezprostredne po
výsluchu oboch svedkov do zápisnice o pojednávaní uviedol, že výpovede boli rozdielne a v detailoch sa
rozchádzali. Považuje za nelogické i tvrdenie žalobcu, že z výpovedí svedkov vyplynulo, že predmetný
byt užíval bezodplatne napriek tomu, že sám vo svojom vyjadrení priznal, že on žiadal, aby žalobca

nájom uhrádzal, ale nakoľko nebol ustálený subjekt, ktorý bude nájom uhrádzať, považuje žalobca
dohodu za neexistentnú. V žiadnom prípade nebolo žalobcovi ponúkané bezodplatné užívanie bytu, keď
je zrejmé, že žalobca len naťahoval čas a účelovo sa vyhýbal úhrade nájomného za predmetný byt,
pričom sám žalobca vedel, že nájom bude musieť eventuálne uhradiť, pričom je úplne irelevantné, či by
úhradu nájomného vykonával z pozície fyzickej osoby alebo ako konateľa svojej spoločnosti. Argument

neustálenia subjektu platiteľa považuje za nelogický a jeho následné konanie hraničiace so zneužitím
práva zo strany žalobcu, keď zjavné zneužitie práva nemôže požívať právnu ochranu. Zopakoval, že
výsluchom svedkov bola dokázaná dohoda medzi ním a žalobcom, že sám žalobca mal vedomosť a
bol uzrozumený, že je povinný uhrádzať nájomné za byt, že žalobca počas týchto stretnutí prejavil vôľu
nájom za predmetný byt uhrádzať, avšak nikdy tak neurobil a plateniu nájmu sa vyhýbal. Zotrval na

odvolacom návrhu.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného uviedol,
že opätovne popiera správnosť tvrdenia žalovaného, že bol povinný platiť nájomné za predmetný
byt. Zopakoval, že žalovaný nepreukázal existenciu tvrdenej svoje pohľadávky, ani žiadne právo k

predmetnému bytu a už vôbec nie právo na nájomné za jeho užívanie ním. Neusiluje sa o žiadne
skreslenia, práve naopak, veľmi jasne a opakovane popiera existenciu údajnej pohľadávky žalovaného.
Tvrdeniu, že sa od neho ako spoločníka očakávalo, že bude znášať náklady vynaložené na chod
spoločnosti(CORK,s.r.o.)takakosatoočakávaloodkaždéhoinéhospoločníkažalovanéhonerozumie,
náklady na chod spoločnosti znáša a uhrádza spoločnosť, spoločník vkladá vklad do základného imania

spoločnosti. So žalovaným žiadnu dohodu ohľadom odplaty za užívanie bytu neuzavrel, žalovaný mu
ani nemohol užívanie bytu ponúkať, pretože ním nedisponoval. Nerozumie obvineniu zo zneužitia práva,
riadnesiplnilvšetkysvojepovinnostiazabezpečovalchodspoločnosti.PripobytevBratislavezaúčelom
zabezpečovania chodu spoločnosti so súhlasom vlastníka bytu využíval predmetný byt na J. ulici, avšak
na platenie odplaty za jeho užívanie sa nikdy nikomu nezaviazal, mohol ho užívať bezodplatne. Poprel

tvrdenie žalovaného, že medzi nimi existovala dohoda ohľadom odplatného užívania bytu a taktiež že
potvrdil, že mu bol ponechaný priestor na určenie spôsobu, akým bude nájomné za predmetný byt
uhrádzať. Na žiadne nájomné sa žalovanému nikdy nezaviazal, vo svojom vyjadrení len poukázal na
to, že svedkovia (Ing. H. H. a A. P.) vo svojich výpovediach uviedli, že boli pri rokovaniach žalovaného
s ním o údajnej zmluve, ale že k jej uzavretiu napokon nedošlo, keďže neuviedol s akým subjektom sa

má uzavrieť, či s ním ako fyzickou osobou, alebo nejakou jeho spoločnosťou. Tieto výpovede svedkov
preto priamo vyvracajú uzavretie dohody, nakoľko nebol určený ani subjekt, nikdy nepotvrdil správnosť
týchto výpovedí, poprel správnosť tvrdení žalovaného a poukázal na to, že ani výpovede svedkov
nepotvrdzujútvrdeniažalovanéhooexistenciidohody,právenaopak.Vyjadriltiežnázor,žezospôsobua
obsahu výpovede svedkov vyplýva, že svoje výpovede spolu vopred konzultovali, svedkovia si pamätali

v podstate to isté, naučené frázy, že boli na rokovaniach o byte, kde mal údajne povedať, že bude
platiť, že nakoniec mal oznámiť, s kým bude dohoda uzavretá a na koho sa to bude fakturovať, ale
k tomu už nedošlo, na detaily o rokovaní si však už spomenúť nevedeli. Žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno ohľadom existencie jeho údajnej pohľadávky voči nemu na nájomné za užívanie bytu, ktorúsi žalovaný v rámci svojej procesnej obrany uplatnil. V ostatnom poukázal na svoje skoršie písomné a
ústne vyjadrenia, najmä na vyjadrenie k odvolaniu. Zotrval na odvolacom návrhu.

6.Odvolacísúdpreskúmalvecsúcpritomviazanýrozsahomadôvodmiodvolania [§379,§380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto
prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385
ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne

vyhlásil dňa 30. júna 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni
zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
14.487,- € s príslušenstvom potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), pričom sa stotožňuje s dôvodmi
rozsudku v tomto výroku ako správnymi.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na

ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

9. Žalobca sa predmetnou žalobou domáha od žalovaného zaplatenia sumy 14.487,- € s príslušenstvom
titulom zmluvy o pôžičke, ktorú uzavrel žalobca ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom dňa 26.8.2016,
ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažnej sumy veriteľom vo výške 15.000,- € dlžníkovi, ktorý sa

zaviazal vrátiť celú sumu pôžičky najneskôr v lehote do 31.12.2017; zmluvné strany si zároveň dohodli,
že pôžička je dlžníkovi poskytnutá s úrokom vo výške 1 % ročne (č.l. 16 spisu). Žalovaný žiadal žalobcu
o započítanie pohľadávky vo výške 513,- € predstavujúcej cenu mobilného telefónu voči pohľadávke
žalobcu vyplývajúcej zo zmluvy o pôžičke vo výške 15.000,- €. Žalobca súhlasil so započítaním
pohľadávky žalovaného voči jeho pohľadávke a listom zo dňa 19.2.2018 oznámil žalovanému, že došlo

k jednostrannému započítaniu vzájomných pohľadávok, z dôvodu ktorého sa jeho pohľadávka z titulu
zmluvy o pôžičke znížila na sumu 14.487,- € (č.l. 9 spisu). Žalovaný žiadal o ďalšie započítanie sumy
4.800,- € voči pohľadávke žalobcu vyplývajúcej z predmetnej zmluvy o pôžičke, ktorú sumu žalovaný
vyfakturoval žalobcovi faktúrou č. O. zo dňa 10.12.2017, za náklady súvisiace so zvýšením nájomného
o 800,- € bez DPH za byt nachádzajúci sa v Bratislave, J. č. X (č.l. 8 spisu), s čím žalobca nesúhlasil z

dôvodu, neexistencie tejto pohľadávky, keďže nájomný vzťah medzi ním a žalovaným neexistoval.

10. Prvoinštančný súd vykonal vo veci riadne dokazovanie za účelom preukázania, či medzi sporovými
stranami existovala dohoda o úhrade zvýšeného nájomného za byt, ktorý užíval žalobca v Bratislave,
J. č. X za obdobie od 1.9.2016 do 31.1.2017 (800,- €/mesiac) a na základe vykonaného dokazovania

dospel k správnemu záveru, že žalovaný nepreukázal, že mu vznikla voči žalobcovi pohľadávka titulom
zaplatenia úhrad za užívanie predmetného bytu za uvedené obdobie v žalovanej výške (žalovaný
uznal svoj dlh voči žalobcovi vo výške 9.687,- €). Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného
uvedeným v jeho odvolaní, že z výsluchu svedkov Ing. H. H. a A. P. jednoznačne vyplynulo, že k
uzavretiu dohody medzi stranami sporu, predmetom ktorej bolo užívanie uvedeného bytu zo strany

žalobcu za odplatu došlo. Uvedení svedkovia síce zhodne tvrdili, že medzi sporovými stranami bola
dohoda o užívaní predmetného bytu žalobcom, že nájomné bude platiť žalovaný, že sa riešilo ako bude
platiť žalobca zvýšené nájomné, ale jednoznačne neuviedli kedy mala byť táto dohoda medzi sporovými
stranami uzavretá a že sa žalobca a žalovaný dohodli na tom, že žalobca bude uhrádzať žalovanému
zvýšené nájomné za uvedený byt (bod 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Tým, že zo strany

žalovaného nebolo preukázané, že by k dohode medzi ním a žalobcom ohľadom platenia nájomného
zvýšeného o sumu 800,- € došlo, neuniesol žalovaný dôkazné bremeno. Odvolací súd poukazuje
na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po
prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, žemusí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je
ustanoveniečl.8C.s.p.,vspojenís§185C.s.p.,podľaktoréhostranysporusúpovinnéoznačiťskutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom

hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v
sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá

síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonanéhodokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniestranysporuniejepreukázané(vtomzmysle,že
súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré

sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou
právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah
dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti
navodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťou
žalovaného.

11. Odvolací súd súhlasí i s konštatovaním prvoinštančného súdu uvedeným v bode 35.
odôvodnenia napadnutého rozsudku o nepreukázaní právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným pri
nájme predmetného bytu, keď správne dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že by bol vlastníkom
predmetného bytu, nájomný vzťah k nemu, resp. podnájomný vzťah. Žalobca nerozporoval, že uvedený

byt v relevantnom období užíval (so súhlasom vlastníka v súvislosti s výkonom činnosti konateľa
žalovaného, č.l. 58 spisu), avšak v konaní nebolo preukázané, že byt užíval na základe dohody, resp.
nájomnej zmluvy uzavretej so žalovaným, ktorý nepreukázal, že medzi vlastníkom predmetného bytu a
ním existoval nejaký vzťah týkajúci sa predmetného bytu. Ani jeden zo svedkov vypočutých v konaní
neuviedol kedy, ktoré konkrétne osoby (fyzické alebo právnické), na aké obdobie a za akú cenu mala

byť uzavretá dohoda alebo nájomná zmluva týkajúca sa predmetného bytu. Z uvedených dôvodov preto
odvolací súd neprihliadol na odvolacie námietky žalovaného o formalistickom posúdení dohody medzi
stranami sporu (konštatovanie jej neplatnosti).

12. Vzhľadom k tomu, že nebol preukázaný v konaní právny dôvod pohľadávky žalovaného vo výške

4.800,- € ako správne konštatoval prvoinštančný súd v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
nemohlo dôjsť ani k jednostrannému započítaniu uvedenej pohľadávky, preto odvolací súd záver súdu
prvej inštancie o dôvodnosti podanej žaloby považuje za správny.

13. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd

dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti
tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je

obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku

bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci
súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis, svoje rozhodnutie
podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú
v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v
súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu

vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo nato, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

14. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

15. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade
trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil. Odvolací súd pripomína, že
ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, takže odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 C.s.p.). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie síce správne aplikoval pri rozhodovaní
o náhrade trov konania ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p., ale nesprávne uložil

žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, namiesto priznania nároku
na náhradu trov konania, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o
náhrade trov konania podľa § 388 C.s.p tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného
konaniavrozsahu100%.Odvolacídodáva,žerozhodovanieonáhradetrovkonaniamádvesamostatné
fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej
inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnosti
skončenia veci.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255

ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).