Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/290/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711210417
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6711210417.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci žalobkyne: R. Z., rod. L., nar. XX. V.
XXXX, bytom T. XXXX/X, R., zastúpená JUDr. Andrejom Bryjom, advokátom, so sídlom D., C. XX, proti
žalovaným: 1/ S. C., nar. XX. O. XXXX, bytom D. XXXX/X, R., zastúp. Advokátskou kanceláriou UHAĽ,
s. r. o., IČO: 47 236 655, so sídlom R., D.. Z. X/XX a 2/ O. Z., nar. X. Z. XXXX, bytom R., T. XXXX/X,
o neplatnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene zo

dňa 13. marca 2013 č. k. 7C/126/2011 - 88, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok okresného súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že zmluva o pôžičke uzavretá dňa 10. 12. 2010 medzi
žalovaným O. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., T. XXXX/X a S. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., D.
XXXX/X, predmetom ktorej malo byť požičanie sumy 500.000,- Eur je neplatná. Súčasne žalovaným

1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania a to súdny poplatok
99,50 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 838,46 Eur na účet právneho zástupcu žalobkyne.
Rozhodol tak s odôvodnením, že predmetnou zmluvou o pôžičke bola nepochybne požičaná vysoká
suma finančných prostriedkov a preto bolo potrebné, aby účastníkmi takejto zmluvy boli obaja manželia
aleboabyžalobkyňastakoutozmluvouaspoňsúhlasila.Keďžesataknestalo,takdôvodnesažalobkyňa
domohla relatívnej neplatnosti zmluvy o pôžičke. Okrem toho dospel okresný súd k názoru, že právny

úkon je aj cez prizmu dobrých mravov neplatný, lebo žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v
čase uzavretia spornej zmluvy požičal žalovanému 2/ nejaké finančné prostriedky. Za daných okolností
posúdil okresný súd predmetný právny úkon vo vzťahu k žalobkyni ako odporujúci dobrým mravom. Z
uvedených dôvodov preto žalobe v plnom rozsahu vyhovel a ako úspešnej účastníčke konania jej priznal
aj náhradu trov.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný 1/. Žiadal zrušiť rozsudok okresného súdu
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok okresného súdu nepovažoval za
preskúmateľný. Videl v ňom nedostatok dôvodov, ako aj rozpor so zisteným skutkovým stavom a so
zákonom.Poukazovalnato,ževdôvodochrozhodnutiasúdunemôženájsťvysvetlenie,ktorýmidôkazmi
mal súd preukázané, že nedošlo k poskytnutiu peňazí ani to, prečo nemal preukázané, že žalobkyňa
mala vedomosť o pôžičke pred uzavretím písomnej zmluvy o pôžičke a najmä za tých okolností, že o

týchto okolnostiach bol vypočutý svedok, ktorého vierohodnosť nikto žiadnym spôsobom nespochybnil.
Tiež poukazoval na to, že vo vzťahu k poskytnutej pôžičke nikto netvrdil, že peniaze neboli poskytnuté.
Poukázal na to, že okresný súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s námietkou žalovaného 1/, ktorý
poukazoval na to, že na danej žalobe nie je naliehavý právny záujem. Keďže okresný súd na túto
okolnosť nereagoval, tak je rozsudok okresného súdu v tejto časti nepreskúmateľný. Pokiaľ ide o
poskytnutú pôžičku, tak žalovaný 2/ túto pôžičku nijakým spôsobom nerozporoval a dokonca sa k tejto

otázke vôbec nevyjadril v rámci konania pred rozhodcovským súdom. Tento rozsudok je právoplatný a
vykonateľný a zatiaľ nedošlo k jeho zrušeniu. A pokiaľ ide o uzatvorenú zmluvu o pôžičke tak poukazovalna to, že medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ bola uzavretá jedna jediná písomná zmluva o pôžičke,
pričom táto okolnosť nebola spochybnená žiadnym z účastníkov konania. Finančné prostriedky boli
požičané pred uzavretím písomnej zmluvy o pôžičke, preto po uzavretí písomnej zmluvy už nedošlo k

žiadnemu ďalšiemu fyzickému odovzdaniu peňazí a to ani prevodom cez bankový účet. Preto zo zmluvy
o pôžičke jednoznačne vyplýva, že pôžička bola zo strany veriteľa dlžníkovi poskytnutá a dlžník peniaze
vovýške500.000,-Eurskutočneobdržal,čopotvrdzujesvojímpodpisom.Totobolosúčasneajdokladom
o prevzatí finančných prostriedkov. Na uvedené bol v konaní vypočutý aj svedok M.. F. X., ktorý potvrdil,
že žalovaný 2/ prevzal pôžičku v sume 500.000,- Eur. Uvedený svedok však tiež potvrdil to, že manželka

žalovaného 2/, teda žalobkyňa, vedela o pôžičke pred jej uzavretím v písomnej podobe. Uvedené
okolnosti potvrdzujú, že k pôžičke peňazí došlo. Ak by aj súd účelovo prihliadol len na dôkazy žalobkyne,
takbolapreukázanápôžičkaminimálnevsume332.000,-Eur,čopotvrdilaajžalobkyňa.Boltohonázoru,
že nie je právne vylúčené, aby bola uzavretá zmluva o pôžičke aj po odovzdaní peňazí. Žalovaný 1/ ďalej
vytýkal okresnému súdu, že pokiaľ chcel vychádzať pri posúdení veci z nálezu Ústavného súdu SR zo
dňa 01. 10. 2011 pod sp. zn. I. ÚS 26/2010, tak skutkový stav pre takéto rozhodnutie nemal dostatočne

zistený. V predmetnom náleze totiž ústavný súd vychádzal z toho, že pri interpretácii ustanovenia §
145 ods. 1 OZ nemožno vychádzať len z bezprostredného priameho vzťahu k spoločným veciam, ale
musia sa zohľadnil aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva. V tejto súvislosti však okresný súd nevykonal žiadne
dokazovanie vzhľadom na okolnosť, či v čase uzavretia zmluvy o pôžičke jeden či druhý z manželov

niečo vlastnili a o aký majetok išlo a najmä, či žalovaný 2/ vlastnil aj iný majetok, ktorý nepatril do BSM
a mohol by byť prípadným predmetom exekúcie bez toho, aby to malo dosah na majetok spoločný. Táto
okolnosť bola aj podstatná pre záver uvedený v predmetnom rozhodnutí ústavného súdu. Poukazoval
na to, že skutkový stav v tejto veci a vo veci, ktorá bola predmetom nálezu Ústavného súdu SR pod
sp. zn. I. ÚS 26/2010 je rozdielny a v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie, preto treba

rozhodnutie považovať za predčasné. V tejto predmetnej veci totiž konanie zo strany žalovaného 1/ a
žalovaného 2/ nemožno považovať za také, ktoré by smerovalo k poškodeniu manželky žalovaného 2/,
tedažalobkyne.Nešlotutotižoúčelovékonaniespredpokladanýmcieľomvytvoriťmožnosťexekučného
uspokojenia pohľadávky z vecí patriacich do BSM. Takýto úmysel nebol tvrdený ani zo strany žalobkyne.
Žalovaný 1/ teda konal v danom prípade v dobrej viere, že žalovaný 2/ môže na seba preberať pôžičky

a uzatvárať písomné zmluvy. Platná judikatúra umožňovala aj jednému z manželov uzatvoriť zmluvu
o pôžičke bez toho, aby bol k tomu potrebný súhlas druhého manžela. Tieto závery sú stále platné.
Okrem toho vytýkal okresnému súdu, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberá rozporom právneho úkonu
s dobrými mravmi a tým jeho neplatnosťou. Ak však na jednej strane súd tvrdí, že nebolo preukázané
požičanie peňažných prostriedkov, tak zmluva by bola neplatná nie pre rozpor s dobrými mravmi, ale

preto, že by nebolo preukázané to, že k pôžičke peňazí došlo. Poukazoval na to, že rozpor s dobrými
mravmi môže byť namietaným dôvodom neplatnosti právneho úkonu len vtedy, ak tento úkon nie je v
rozpore so zákonom, ani zákon neobchádza. Z dôvodov rozhodnutia nie je zrejmé, či súd určil zmluvu
za neplatnú pre absolútnu neplatnosť zmluvy alebo pre jej relatívnu neplatnosť. Závery okresného súdu
sú v tomto smere nejasné, nezrozumiteľné, lebo súd spája relatívnu a absolútnu neplatnosť právneho

úkonu. Z uvedených dôvodov navrhol rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.

Na odvolanie žalovaného 1/ podala písomné vyjadrenie žalobkyňa. Žiadala rozhodnutie okresného
súdu potvrdiť ako vecne správne a priznať aj náhradu trov konania. Bola toho názoru, že okresný
súd v dôvodoch rozhodnutia sa vyporiadal s namietanou otázkou naliehavého právneho záujmu. Jeho

dôvodom je ochrana práv žalobkyne vo vzťahu k spoločnému majetku, ktorý žalobkyňa a žalovaný 2/ v
priebehu trvania BSM nadobudli. Poukazovala na to, že žiaden dôkaz v konaní nepreukazuje požičanie
peňazí v sume 500.000,- Eur. Takáto suma nebola nikdy požičaná, pretože podľa jej vedomia mala byť
požičaná len suma 332.000,- Eur, pričom z tejto sumy bolo vrátených 168.000,- Eur. Podľa jej názoru
ani svedok M.. X. nepotvrdil, že žalovaný 2/ prevzal predmetnú pôžičku tak, ako je uvedené v zmluve o

pôžičke. Je nesporné, že právny úkon o pôžičke, ktorý bol uzatvorený medzi žalovaným 1/ a žalovaným
2/ sa dotýka aj majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva, pretože už v rozhodcovskom
konaní rozhodcovský súd zakázal akokoľvek nakladať s nehnuteľnosťami patriacimi do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 2/. Je presvedčená o tom, že závery rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 sú použiteľné aj na daný prípad a preto v danom konaní okresný súd

správne vychádzal aj z tohto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené považovala rozhodnutie okresného
súdu za vecne správne a žiadala priznať aj náhradu trov odvolacieho konania.Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a tento v zmysle ustanovenia §
221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Z obsahu spisu je nesporné, že medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ bola dňa 10. 12. 2010
uzatvorená zmluva o pôžičke podľa ustanovenia § 657. Z tejto zmluvy vyplýva, že veriteľ žalovaný 1/
poskytuje dlžníkovi pôžičku vo výške 500.000,- Eur a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť. Práve vo vzťahu k tejto zmluve o pôžičke sa žalobkyňa domáha voči žalovaným 1/, 2/ určenia

relatívnej neplatnosti podľa ustanovenia § 40a OZ v spojení s § 145 ods. 1 a 2 OZ. V tejto súvislosti
žalobkyňapoukázalanato,žezmluvuopôžičkenepodpísala,pretožežalovaný2/uzavreltútozmluvuso
žalovaným1/bezjejvedomiaaonasúhlasktakejtopôžičkenedala.Poukazovalanato,žeaždoručením
rozhodcovského rozsudku zo dňa 03. 05. 2011 pod č. k. VK 33/2011 sa dozvedela, že žalovaný 2/,
ako jej manžel, bez jej vedomia uzavrel nevýhodnú pôžičku, pričom je postihnuteľný ich majetok v
bezpodielovom spoluvlastníctve. Ak nedala súhlas k uvedenému právnemu úkonu, tak treba vychádzať

z toho, že takýto právny úkon je relatívne neplatný, pričom žalobkyňa sa tejto relatívnej neplatnosti
podanou žalobou dovoláva.

Podľa § 145 ods. 1 OZ bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V
ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Podľa § 145 ods.

2 OZ z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne
a nerozdielne.

Ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 OZ upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb s ohľadom na
dispozičné úkony bezpodielových spoluvlastníkov, t. j. na právne úkony, ktorými manželia disponujú

spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Základnou podmienkou aplikácie
ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 OZ na konkrétny prípad je existencia právneho úkonu týkajúceho sa
spoločných vecí. Ak táto podmienka nie je splnená sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo
o bežnú alebo nie bežnú vec a teda, či k právnym úkonom bol alebo nebol potrebný súhlas druhého
manžela bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí totiž treba považovať tie, pri

ktorýchdochádzakdispozíciispredmetombezpodielovéhospoluvlastníctvaalebokvýkonujehosprávy.
Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva,
t. j. iba veci v právnom slova zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily,
ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov
sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových

vzťahov. Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažuje ani zmluva
o pôžičke uzavretá len jedným z manželov. Podľa platnej judikatúry, ak uzavrie za trvania manželstva a
bezpodielového spoluvlastníctva zmluvu o pôžičke ako dlžník iba jeden z manželov, nepotrebuje k tomu
súhlas druhého manžela a to i keď nejde o bežnú vec.

Je nesporné, že v danej veci zmluvu o pôžičke uzatvoril žalovaný 2/ so žalovaným 1/. Žalovaný 2/ sa
v zmysle tejto zmluvy o pôžičke ako dlžník zaviazal vrátiť peňažné prostriedky, ktoré boli predmetom
pôžičky žalovanému 1/ ako veriteľovi. Je nesporné, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nebol potrebný
súhlasdruhéhomanžela,lebonešlooprávnyúkon,ktorýbysatýkalspoločnýchvecíapotomjeaplikácia
§ 145 ods. 1 OZ vylúčená. Za takýchto okolností je potom zákonom predpokladaná možnosť uvedená

v § 147 ods. 1 OZ o tom, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania
manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nie je v rozpore so zákonom, lebo ju tento predvída. Za daných okolností by
potom neboli splnené podmienky pre uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu zmluvy o pôžičke
uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/.

V danej veci však okresný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010
vzťahujúce sa na ustanovenie § 145 ods. 1 OZ z ktorého vyplýva, že pri interpretácii ustanovenia §
145 ods. 1 OZ súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného priameho vzťahu k spoločným veciam,
ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí

patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Uvedené si okresný súd vyložil takým spôsobom, že zmluvou o pôžičke mala byť požičaná vysoká
suma finančných prostriedkov a preto účastníkom takejto zmluvy mali byť obaja manželia, teda okremžalovaného 2/ aj žalobkyňa, pretože takýto právny úkon v konečnom dôsledku sa dotýkal aj vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva.

V tejto súvislosti však treba poukázať aj na skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal ústavný súd pri
svojom rozhodnutí. Vychádzal totiž z toho, že manžel ako spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným
bez súhlasu svojho manžela dohodou s veriteľom pristúpil k záväzku spoločnosti s cieľom stať
sa nerozdielnym spoludlžníkom. Takéto jeho konanie považoval ústavný súd za rozpor s dobrými
mravmi vzhľadom na to, že predpokladaným cieľom tohto konania bolo vytvoriť možnosť exekučného

uspokojenia pohľadávky z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva, keďže ani obchodná
spoločnosť ani pristupujúci dlžník neboli reálne schopní záväzok splniť a nemali vo výlučnom vlastníctve
relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia v danom konaní
bolo preukázané, že manžel, ktorý pristúpil k dlhu nevlastnil sám majetok takej hodnoty, ktorý by mohol
byť predmetom exekučného uspokojenia.

V danej veci okresný súd na jednej strane v odôvodnení svojho rozhodnutia vyvodzuje relatívnu
neplatnosť právneho úkonu, teda zmluvy o pôžičke z toho dôvodu, že žalobkyňa v danom prípade
nesúhlasila so zmluvou o pôžičke a preto sa dôvodne dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu
a na druhej strane posudzuje predmetný právny úkon aj z hľadiska dobrých mravov ako neplatný podľa
ustanovenia § 39 OZ. V tejto súvislosti poukazoval súd na okolnosti uzatváranej zmluvy o pôžičke a teda

na to, že žalovaný 1/ nepreukázal, že v čase uzavretia spornej zmluvy o pôžičke požičal žalovanému
2/ nejaké finančné prostriedky.

V tejto súvislosti treba uviesť, že ústavný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že mu pre
nedostatok právomocí neprislúcha rozhodnúť o tom, či konkrétny právny úkon podlieha režimu a § 145

ods. 1 OZ a ak áno, či ide o bežnú alebo ostatnú vec, teda či v prípade absencie súhlasu druhého
manžela ide o právny úkon platný, relatívne neplatný (§ 145 ods. 1 v spojení s § 40a OZ) alebo o
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ.

S ohľadom na uvedené si preto okresný súd bude musieť vyriešiť otázku, či právny úkon a to uzavretá

zmluva o pôžičke zo dňa 10. 12. 2010 medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ je relatívne neplatným
právnym úkonom podľa § 145 ods. 1 OZ v spojení s § 40a OZ alebo či ide o úkon neplatný pre rozpor
s dobrými mravmi podľa § 39 OZ. Použitie obidvoch dôvodov podľa názoru krajského súdu je v danom
prípade vylúčené.

Krajský súd však v danej veci považuje, aj vzhľadom na vyššie uvedené, rozhodnutie okresného súdu
za predčasné.

Ak sa má vychádzať z výkladu ústavného súdu k ustanoveniu § 145 ods. 1 OZ, tak okresný súd sa
mal bližšie zaoberať okolnosťami uzatváranej zmluvy o pôžičke a v tomto smere odstrániť nedostatky

vyplývajúce zo skutkového stavu v danej veci. Žalobkyňa v podanom návrhu na začatie konania, ako
aj v priebehu konania tvrdila, že o pôžičke finančných prostriedkov nevedela a k takejto pôžičke súhlas
nedala. Toto uvádza aj žalovaný 2/ vo svojej výpovedi pred okresným súdom. Žalovaný 1/ sa však
v konaní pred súdom bránil tým, že o tejto pôžičke peňazí žalovaná vedela, pričom vychádzal aj z
výpovede svedka O.. F. X.. Z kontextu výpovede svedka O.. F. X. táto okolnosť zo zápisnice okresného

súdu nevyplýva. Až po ukončení výsluchu svedka sa na č. l. 77 spisu sa uvádza, že po prehratí
protokolácie zápisnice z pojednávania sa zisťuje, že nebolo protokolované vyjadrenie svedka, ktorý
tvrdil, že na stretnutí u neho bola prítomná aj žalobkyňa, ktorá na to reagovala takým spôsobom, že
ona prítomná pri tomto stretnutí nebola. Vzhľadom na to, že táto okolnosť vo výpovedi svedka riadne
zachytená nebola bude potrebné, aby uvedený svedok bol v konaní opätovne vypočutý a to aj tej

okolnosti, kedy a za akých okolností a či ešte pred uzatvorením zmluvy o pôžičke vedela žalobkyňa o
tejto pôžičke, ktorá bola neskôr písomne uzatvorená. Svedok O.. F. X. vypovedal, že v prípade zmluvy
o pôžičke nešlo o nové peniaze, ktoré mali byť ešte len poskytnuté, ale išlo o sanovanie niečoho, čo
v minulosti nebolo písomne upravené. Toto vo svojej výpovedi potvrdzuje žalovaný 1/, ale aj žalovaný
2/. Tomu nasvedčuje aj článok I. bod 2 zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 12. 2010, z ktorého vyplýva, že

pôžička bola zo strany veriteľa dlžníkovi poskytnutá, t. j. dlžník peniaze vo výške 500.000,- Eur skutočne
obdržal,čopotvrdzujesvojímpodpisomnatejtozmluve.Okresnýsúdsapretomalzaoberaťokolnosťami
ohľadom poskytnutej zmluvy o pôžičke. Táto len podľa podkladov v spise mala byť poskytnutá v roku
2009. Žalovaný 2/ vo svojej výpovedi uviedol, že si požičal finančné prostriedky preto, lebo potrebovalich na dofinancovanie podnikania, konkrétne potreboval zaplatiť faktúry do firmy Creativ partners, išlo
o stavbu budovy. Na výslovnú otázku súdu uviedol, že finančné prostriedky z pôžičky boli vložené do
firmy Creativ partners, s. r. o., Štúrova 21, Zvolen. Podľa výpisu z Obchodného registra Okresného

súdu v Banskej Bystrici na obchodnú spoločnosť Creativ partners, s. r. o., so sídlom Štúrova 213/21,
Zvolen vyplýva, že žalobkyňa R. Z. bola spoločníčkou tejto obchodnej spoločnosti aj v čase, kedy
mali byť požičané finančné prostriedky a tieto vložené do obchodnej spoločnosti. Bude potrebné, aby
tieto okolnosti v ďalšom konaní okresný súd preveril, pretože aj O.. F. X. mal byť spoločníkom tejto
obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti tiež okresný súd objasní výpoveď žalovaného 2/ O. Z., ktorý vo

svojej výpovedi uviedol, že finančné prostriedky sa mali týkať budovy, ktorá mala byť aj jeho majetkom.
Uvedené okolnosti bude potrebné v rámci ďalšieho konania objasniť, pretože môžu mať vplyv na to, či
žalobkyňa za daných okolností mohla mať vedomosť o poskytnutej pôžičke peňazí a ich použití na účel
podnikania spoločnosti, v ktorej aj ona bola vedená ako spoločník a konateľ. Táto aj sama v podanej
žalobe uviedla, že tak ona, ako aj žalovaný 2/ v meste Zvolen podnikali. V tejto súvislosti bude potrebné
tiež objasniť aj výpoveď právneho zástupcu žalobkyne, z ktorej vyplýva, že finančné prostriedky zo

zmluvy o pôžičke mali prísť do spoločného majetku. V inej výpovedi uviedol, že pôžička bola vložená
do spoločného podnikania. Ak by sa tieto okolnosti v konaní preukázali, potom sa javí účelové tvrdenie
zo strany žalobkyne, že by o týchto okolnostiach žalobkyňa za daných okolností nevedela. Ak by
totiž finančné prostriedky boli použité na ten účel, ako sa tvrdí, teda do obchodnej spoločnosti Creativ
partners, s. r. o., ktorej spoločníčkou bola aj žalobkyňa a s takýmto postupom by súhlasila napriek

tomu, že zmluvu uzatváral len žalovaný 2/, tak vzhľadom na dané skutkové okolnosti by bolo potrebné
vyhodnotiť túto okolnosť aj s ohľadom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010 a to
preto, či za daných okolností dopadá toto rozhodnutie aj na daný konkrétny prípad.

Okrem toho v ďalšom konaní vzhľadom na výpoveď žalovaného 2/ o vzťahu k spoločnosti Creativ

partners, s. r. o. bude potrebné v rozhodnom období posúdiť vzťah žalovaného 2/ vo vzťahu k tejto
spoločnosti, keďže peniaze z pôžičky mali byť vložené do tejto spoločnosti a podľa výpisu z obchodného
registra sa menil jednak okruh spoločníkov tejto obchodnej spoločnosti, ako aj konateľov. Uvedené
okolnosti môžu objasniť konanie žalovaného 2/ z dôvodu, či predpokladaným cieľom takého jeho
konania bola možnosť vytvoriť exekučné uspokojenie pohľadávky z vecí patriacich do bezpodielového

spoluvlastníctva.

Z vyššie uvedených dôvodov bude potrebné, aby okresný súd v ďalšom konaní odstránil rozpory v už
zistenom skutkovom stave, prípadne vykonal aj iné dôkazy, ktoré by boli nevyhnutné pre riadne zistenie
skutkového stavu v danej veci. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v zmysle ustanovenia § 221

ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého
stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.). V novom rozhodnutí rozhodne
okresný súd aj o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.