Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, June 30, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3011200786
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:3011200786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej

a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Zlatá huta spol. s.r.o., IČO: 31 426 964, so sídlom Bernolákova 11/3040, Trenčín, zastúpeného
advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí právneho predchodcu žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.
I/226/1149-91565/2011/994159-r zo dňa 13. septembra 2011 a č. I/226/1149-91566/2011/994159-r zo
dňa 13. septembra 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.

11S/90/2011-142 zo dňa 13. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/90/2011-142 zo dňa
13. januára 2015 mení tak, že rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky č. I/226/1149-91565/2011/994159-r zo dňa 13. septembra 2011, ako aj rozhodnutie
Daňového úradu Trenčín č. 645/230/91032/10/Feč zo dňa 12. októbra 2010 a rozhodnutie právneho
predchodcu žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/1149-91566/2011/994159-
r zo dňa 13. septembra 2011, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 645/230/91042/10/Feč z

12. októbra 2010 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho a prvostupňového konania tak, ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žaloby, ktorými sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí právneho predchodcu žalovaného Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalovaný“) č. I/226/1149-91565/2011/994159-r zo dňa 13. septembra

2011 a č. I/226/1149-91566/2011/994159-r zo dňa 13. septembra 2011.

Rozhodnutím č. I/226/1149-91565/2011/994159-r zo dňa 13. septembra 2011 žalovaný rozhodnutie
Daňového úradu Trenčín (ďalej aj ako „správca dane“) č. 645/230/91032/10/Feč zo dňa 12. októbra
2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie
obdobie jún 2008 v sume 355.406,95 Eur, zmenil tak, že žalobcovi vyrubil sumu dane vo výške 345.871
Eur. Suma vyrubenej dane bola žalobcovi znížená z dôvodu, že predmetom dodávky na základe faktúry

č. 10/2008 zo dňa 6. júna 2008 od spoločnosti A. J. Secret Consulting s.r.o. bol granulát striebra, ktorého
dodávka nebola spochybnená a tým ani právo žalobcu na odpočítanie dane z uvedenej faktúry.Rozhodnutím č. I/226/1149-91566/2011/994159-r zo dňa 13. septembra 2011 žalovaný potvrdil
rozhodnutie správcu dane č. 645/230/91042/10/Feč zo dňa 12. októbra 2010, ktorým bol žalobcovi
vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie júl 2008 v sume 353.175,06 Eur.

V oboch preskúmavaných rozhodnutiach žalovaný (rovnako ako správca dane v dodatočných
platobných výmeroch) dospel k záveru, že žalobca si v rozpore s § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti
na § 49 ods. 1 a § 67 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o
DPH“)uplatnilnároknaodpočítaniedanezdodávateľskýchfaktúrvystavenýchspoločnosťamiAEnergie

s.r.o. a A. J. Secret Consulting s.r.o., a to z dôvodu, že uvedené spoločnosti dodali žalobcovi investičné
zlato, ktorého nadobudnutie je oslobodené od dane, pričom dodávateľom žalobcu nevznikla daňová
povinnosť, a preto ani žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane.

Napadnutým rozsudkom č. k. 11S/90/2011-142 zo dňa 13. januára 2015 rozhodol krajský súd vo veci
opätovne potom, ako bol predchádzajúci rozsudok krajského súdu č. k. 11S/90/2011-85 zo dňa 17. apríla

2012 zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/39-40/2012 zo dňa 19.
júna 2013 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd uvedeným rozhodnutím
rozsudok krajského súdu č. k. 11S/90/2011-85 zo 17. apríla 2012 zrušil z dôvodu, že súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil.

Krajský súd opätovne preskúmal zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného a dospel k záveru,
že skutkový stav bol správnymi orgánmi oboch stupňov dostatočne zistený, získané dôkazy správne
vyhodnotené a správne orgány na ich základe dospeli k správnemu právnemu záveru. V odôvodnení
rozsudku krajský súd poukázal na to, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného vychádzajú zo zistení
z daňovej kontroly, ktorá bola zameraná na dodržiavanie DPH žalobcom za zdaňovacie obdobie január

až apríl 2008 a jún až november 2008. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly Protokol č.
645/320/83873/2010/Vask zo dňa 09. septembra 2010 a jeho Dodatok č. 1 zo dňa 08. októbra 2010.

Krajský súd poukázal na § 15 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov (ďalej aj ako „zákon č. 511/1992 Zb.“) a uviedol, že daňová kontrola bola

ukončenáprotokolomč.635/320/83873/2010/Vaskzodňa9.septembra2010,kuktorémužalobcapodal
vyjadrenie, s ktorým sa správca dane vysporiadal v dodatku č. 1 prejednanom spolu s protokolom so
žalobcom dňa 8. októbra 2010. Konštatoval, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, nenahrádza
už doručený protokol, a preto sa naň ani nevzťahujú procesné úkony, ktoré platia pre protokol, keď
navyše v dodatku č. 1 správca dane len vyhodnotil námietky žalobcu k protokolu, pričom samotný obsah

protokolu zostal nezmenený a následne začalo vyrubovacie konanie, v ktorom správca dane rozhodol o
daňovej povinnosti žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobia dodatočnými platobnými výmermi zo
dňa 12. októbra 2010.

Podľa názoru krajského súdu správca dane dôvodne nevypočul navrhnutých svedkov (X.. N., O..

S.), pretože nebol predpoklad, že zmenia svoje predchádzajúce vysvetlenia k nadobudnutiu zlata,
ktoré podali pred miestne príslušnými správcami dane pri daňovej kontrole týkajúcej sa obchodných
spoločností, v ktorých boli konateľmi a ktorá začala pred výkonom daňovej kontroly u žalobcu. Bývalí
konatelia spoločností A. J. Secret Consulting s.r.o. a HiB Trade s.r.o. neboli vypočutí ako svedkovia.
Krajský súd mal za to, že zápisnice o výsluchu bývalých konateľov spoločností A. J. Secret Consulting

s.r.o. a HiB Trade s.r.o. nie je možné hodnotiť ako nezákonne získané dôkazy, pretože ich použitie v
daňovom konaní vykonanom u žalobcu bolo v súlade s § 16 a § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992
Zb., pričom s obsahom uvedených zápisníc bol žalobca riadne oboznámený. Krajský súd poukázal na
to, že žalobca v prejednávanej veci po ukončení daňovej kontroly neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by
neboli známe z daňovej kontroly, a preto nebolo v rozpore so zákonom, aby správca dane v odôvodnení

dodatočných platobných výmerov nepoužil zistenia a závery daňovej kontroly.

Ďalej konštatoval, že správca dane postupoval v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a splnil
svoju povinnosť poučiť účastníkov daňového konania a tretie osoby o povinnosti zachovávať daňové
tajomstvoaoprávnychdôsledkochporušeniatejtopovinnosti.Totopoučenievzmysle§11ods.2zákona

č. 511/1992 Zb. obsahovala zápisnica o záverečnom prerokovaní protokolu. Krajský súd tiež poukázal
na to, že daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu. Uviedol, že daňový subjekt, u
ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v
priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (§ 15 ods. 5 písm. c/ zákona č. 511/1992Zb.) a vyjadriť sa k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia (§ 15 ods. 10
veta druhá zákona č. 511/1992 Zb.). Zastával názor, že na dodatok k protokolu sa už nevzťahuje právo
daňového subjektu vyjadriť sa k nemu v lehote v zmysle § 15 ods. 10 veta druhá zákona č. 511/1992 Zb.

V opačnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, kedy by sa daňovník opakovane vyjadroval k dodatkom k
protokoluatakýmtopostupbyoddialil,resp.ažvylúčilukončeniedaňovejkontrolyvzákonomstanovenej
lehote.

Krajský súd mal s poukazom na § 30 zákona č. 511/1992 Zb. za to, že preskúmavané rozhodnutia

žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, obsahujú zákonné náležitosti a v ich odôvodneniach sú
uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aj
použitie právnych predpisov, pričom krajský súd nezistil ani ich vzájomnú rozporuplnosť.

Stotožnil sa s názorom žalovaného, že dôkazy získané z medzinárodnej výmeny informácií boli legálne
získanými dôkazmi v zmysle § 16 a § 29 ods. 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb., pričom správca dane žalobcu

oboznámil s obsahom dokladov získaných z medzinárodnej výmeny a umožnil mu vyjadriť sa k nim v
určenej lehote od doručenia oznámenia, čo žalobca nevyužil.

Krajský súd s poukazom na obsah administratívneho spisu dôvodil, že správca dane v priebehu
prerušeného konania nevykonával žiadne úkony. Súčasne mal krajský súd za preukázané, že správca

dane žalobcu oboznámil o ukončení prerušenia kontroly listom zo dňa 25. augusta 2010, čím si splnil
zákonnú povinnosť oboznamovať daňový subjekt s vykonanými úkonmi v priebehu daňovej kontroly. Za
dôvodné nepovažoval krajský súd ani tvrdenie žalobcu, že správca dane vykonal aj také dôkazy, ktoré
presahovali zákonom určený nevyhnutný rámec daňovej kontroly pre správne určenie a vyrubenie dane
tým, že skúmal skutočnosti v tzv. reťazcoch. S poukazom na skutkové zistenia v danej veci krajský súd

konštatoval,žesprávcadanevsúladesozákonompreverovalvrámcimedzinárodnejvýmenyinformácií,
aké zlato žalobca v skutočnosti nadobudol. Z medzinárodnej výmeny informácií vyplýva, že žalobca,
spoločnosť HiB Trade s.r.o., ako aj spoločnosť A. J. Secret Consulting s.r.o. boli zapojení do obchodu
so zlatom. Na prepravných dokladoch bol uvedený dodávateľ Schöeller Münzhandel GmbH, príjemca
spoločnosť Zlatá huta spol. s.r.o. alebo spoločnosť HiB Trade s.r.o., meno osoby, ktorá zlato preberala -

X.. N., ktorý potvrdil preberanie zásielok zlata. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nadobudol zlato
od spoločnosti A. J. Secret Consulting s.r.o., ktoré vykazovalo znaky investičného zlata.

Krajský súd konštatoval, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia, či žalobca
nadobudol od spoločnosti A. J. Secret Consulting, s.r.o. zlato na ďalšie spracovanie alebo išlo o

zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata oslobodeného od dane z pridanej hodnoty. Služby
bezpečnostnej schránky neboli preukázané, pričom práve žalobca, zaťažený dôkazným bremenom, bol
povinný preukázať bez akýchkoľvek pochybností svoje tvrdenia o poskytovaní takejto služby. Z obsahu
administratívneho spisu je podľa krajského súdu zrejmé, že zlato od rakúskeho dodávateľa vo faktúre
deklarované ako investičné zlato bolo dodané v nezmenenom stave žalobcovi a že obchod medzi HiB

Trade s.r.o. - A. J. Secret Consulting s.r.o. - Zlatá huta spol. s.r.o. sa považoval za uskutočnený až po
prekontrolovaní hmotnosti a rýdzosti zlata u žalobcu. Z dokladov od rakúskej finančnej správy je zrejmé,
že faktúrou č. VR2008 - 9785 z 30. októbra 2008 s pripojeným medzinárodným nákladným listom (CMR)
č. SK5288642 a faktúrou č. VL2008 - 0462 z 12. novembra 2008 s pripojeným CMR č. SK5539362 bolo
fakturované dodanie investičného zlata, ktoré bolo dodané od rakúskeho obchodníka priamo žalobcovi,

keď na CMR je uvedený ako príjemca adresa žalobcu, prvý nadobúdateľ - HiB Trade, s.r.o. tam uvedený
nie je. Krajský súd aj v tejto súvislosti zastával názor, že nebolo dôvodné opakované vypočutie svedkov
O.. S. a konateľa prepravcu Peber s.r.o. z dôvodu, že dôkazy z medzinárodnej výmeny informácií
postačovali na prijatie záveru, že žalobca nadobudol zlato, ktoré vykazovalo znaky investičného zlata.
Neprihliadol ani na námietku žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach tým, že nebol upovedomený

o výpovedi svedkov, a to O. S. a N. K., keďže obaja podali vyjadrenia v priebehu daňových kontrol v
spoločnostiach A. J. Secret Consulting, s.r.o. a HiB Trade, s.r.o. pred príslušnými správcami dane.

Uviedol, že závery prijaté daňovými orgánmi majú podklad v zisteniach rakúskej daňovej správy,
ktoré vychádzali z objednávok, faktúr, dodacích listov a medzinárodných prepravných listov (CMR),

prepravných dokladov kuriérskej spoločnosti. Krajský súd neprihliadol ani na tvrdenia žalobcu, že
nebol informovaný o otázkach, ktoré správca dane žiadal preveriť formou medzinárodnej výmeny
daňových informácií, keďže informácia mu bola poskytnutá dňa 01. apríla 2010 spolu s upovedomením
o predĺžení výkonu kontroly. Žalobca bol oboznámený s výsledkami preverovania obchodu so zlatompočas miestneho zisťovania dňa 22. septembra 2008. Z úradného záznamu zo dňa 21. augusta 2008
vyplýva, že konateľka žalobcu nahliadla do zápisnice o ústnom pojednávaní z 12. augusta 2008, ktoré sa
týkalo spoločnosti A. J. Secret Consulting, s.r.o. Žalobca bol oboznámený s obsahom zápisnice zo dňa

7. apríla 2009 vo veci dodávok zlatých tehál od spoločnosti Schöller Münzhandel GmbH, Wien. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol písomne oboznámený s výsledkami medzinárodnej
výmeny informácií dňa 13. júna 2011, avšak nevyužil možnosť vyjadriť sa k uvedeným výsledkom v
lehote 15 dní.

Krajský súd konštatoval, že žalobca počas daňovej kontroly ani v súdnom konaní nepredložil žiadne
dôkazy, ktorými by preukázal, že obchodoval s tzv. priemyselným zlatom, resp. že poskytoval služby
bezpečnostnej schránky. Krajský súd nepovažoval za dôvodné ani námietky žalobcu, že správcovi dane
zanikla právomoc na výkon daňovej kontroly, nemal žiaden zákonný dôvod na predĺženie lehoty na
daňovú kontrolu a taktiež žiadny dôvod na prerušenie daňovej kontroly. Konštatoval, že daňová kontrola
začala u žalobcu dňa 08. októbra 2009 a bola ukončená prerokovaním protokolu z daňovej kontroly dňa

08. októbra 2010, t.j. v jednoročnej lehote, k predĺženiu lehoty na vykonanie daňovej kontroly došlo v
súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., o čom správca dane žalobcu oboznámil. Krajský súd
nepovažoval za dôvodnú ani námietku týkajúcu sa prerušenia daňovej kontroly, keďže konanie o žiadosť
o medzinárodnú výmenu informácií je konanie o inej skutočnosti (§ 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.).

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a žalobcovi, ktorý nebol v konaní
úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného

ako aj prvostupňové rozhodnutia správcu dane zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania namietal, že krajský súd dospel k skutkovému záveru, ktorý je v úplnom rozpore
so skutočným obsahom administratívneho spisu a v rozpore s dôkazmi v ňom sa nachádzajúcimi. Podľa
žalobcu prevažná väčšina týchto dôkazov nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti. Mal za to,

že dôvody napadnutého rozsudku neobsahujú hodnotenie dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti,
ale opisujú len čiastočne obsah administratívneho spisu a skutkové závery sú v úplnom rozpore so
skutočným obsahom stavu veci. Dôvodil, že rozsudok krajského súdu je čiastočne nepreskúmateľný pre
nedostatok a zmätočnosť dôvodov a čiastočne nesprávny pre rozpor so skutkovým stavom.

Žalobca sa ďalej v plnom rozsahu pridržiaval obsahu žaloby. Dodal, že zo strany krajského súdu
nebola zodpovedaná podstatná otázka, či a kedy prebehlo prvostupňové vyrubovacie konanie. Žalobca
nikdy netvrdil, že v prvostupňovom vyrubovacom konaní je potrebné zopakovať dôkazy vykonané v
daňovej kontrole. Tvrdil však, že vo vyrubovacom konaní bolo povinnosťou správcu dane umožniť
žalobcovi odstrániť protichodné názory v súvislosti so závermi daňovej kontroly uvedenými v protokole

z daňovej kontroly a vyjadrením žalobcu k protokolu. Mal za to, že správca dane svojím nezákonným
postupom odňal žalobcovi právo konať ako účastníkovi prvostupňového konania, keď daňová kontrola
bola vykonávaná bez akejkoľvek súčinnosti so žalobcom, prvostupňové daňové vyrubovacie konanie
sa neuskutočnilo a rovnako odvolacie konanie prebehlo bez účasti žalobcu. Zdôraznil, že keď daňová
kontrola bola ukončená dňa 08. októbra 2010 prerokovaním protokolu a rozhodnutie bolo vydané dňa

12. októbra 2010, nemalo kedy byť uskutočnené prvostupňové vyrubovacie konanie.

Ďalej sa žalobca pridržiaval námietok týkajúcich sa procesných pochybení správcu dane, a to v súvislosti
s poučením, ktorému žalobca neporozumel a porušením zásad daňového konania (zásady zákonnosti
a úzkej súčinnosti s účastníkom konania) z dôvodu nedoručenia dodatku k protokolu z daňovej kontroly.

Rovnako týkajúcich sa nepreskúmateľnosti rozhodnutí daňových orgánov, nesprávneho zamerania
dokazovania správcom dane s poukazom na stabilnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobca v celom rozsahu trval na nezákonnosti celej daňovej kontroly z dôvodu nezákonného postupu
správcu dane, a to s odkazom na § 41 ods. 1 a 2 v spojení s § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.

Dôvodil, že správca dane po tom, čo žalobca predložil vyžadujúce doklady, svojvoľne a nezákonne bez
vedomosti žalobcu a bez súčinnosti s ním vykonával rôzne dôkazy, čím vlastne vykonával vyhľadávaciu
činnosť, ktorú v rámci daňovej kontroly už nemôže vykonávať, pretože by išlo súbežne o dva samostatné
postupy, ktoré sa vzájomne vylučujú. V tejto súvislosti zdôraznil, že správca dane žalobcovi neoznámil,aké má pochybnosti o žalobcom predložených dôkazoch, a to ani v protokole z daňovej kontroly, ani v
rozhodnutiach, čím žalobcovi znemožnil k pochybnostiam správcu dane sa vyjadriť, navrhnúť dôkazy
na ich odstránenie, príp. dôkazy priamo predložiť.

Žalobca tiež opakovane namietal, že správca dane používa ako dôkaz odpovede na medzinárodné
dožiadania. S poukazom na smernicu 77/799 a rozsudok súdneho dvora C-184/05 dôvodil, že je
vylúčené takéto informácie použiť ako dôkazy pri posudzovaní podmienok daňových povinností. Aj v
súvislosti s medzinárodnou výmenou informácií žalobca namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti s

účastníkom konania, nakoľko o nich nič nevedel. Mal za to, že v nich boli zámerne uvádzané nepravdivé
skutočnosti v jeho neprospech. Namietal tiež, že v administratívnom spise sa nachádzajú len fotokópie
odpovedí dožiadaných orgánov, pričom ich obsah nie je preložený z cudzieho jazyka. Zdôraznil, že v
skutočnosti išlo o výsluch svedkov v inom členskom štáte Európskej únie, pričom o takom výsluchu nebol
žalobca informovaný, nemohol sa ho zúčastniť a klásť svedkom otázky. Považoval to za o to závažnejšie
vzhľadom na to, že práve osoby, ktoré boli v zahraničí vypočúvané, nemali možnosť sa oboznámiť s

tvrdeniami žalobcu.

Záverom odvolania žalobca trval na svojej námietke o prekročení zákonom stanovenej lehoty na výkon
daňovej kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., a to z dôvodu rozporu rozhodnutí o
prerušení daňovej kontroly so zákonom, nakoľko dôvody prerušenia nie sú dôvodmi zákonnými v súlade

s § 25a ods. 1 uvedeného zákona. Mal za to, že medzinárodné dožiadania nie sú zákonným dôvodom na
prerušenie daňovej kontroly. Navyše dôvod predĺženia lehoty podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.
nebol podľa žalobcu naplnený, nakoľko v žiadosti o predĺženie lehoty správca dane uvádzal vykonávanie
dokazovania a nie zložitosť prípadu. Tiež žalobcovi nebolo ani doručené rozhodnutie o predĺžení lehoty
na výkon daňovej kontroly, čo považoval za rozporné s § 17 ods. 2 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu súhlasil s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
a s vysloveným právnym záverom sa stotožňoval.

O odvolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 2Sžf/34/2015 zo dňa

26. júla 2017 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 11S/90/2011-142 zo dňa 13. januára 2015 potvrdil a
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd
s poukazom na § 250ja ods. 7 OSP citoval odôvodnenie rozsudku sp. zn. 6Sžf/133-137/2013 zo dňa
01. augusta 2014 vydaného v konaní, predmetom ktorého boli rozhodnutia žalovaného, ktorými bol v
spojení s rozhodnutiami správcu dane žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za mesiace august až november

2008, pričom tieto rozhodnutia boli vydané na základe výsledkov tej istej daňovej kontroly ako v konaní
vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2Sžf/34/2015. Najvyšší súd v podstatnej časti okrem iného
uviedol:
„...Odvolací súd považoval za presvedčivú argumentáciu súdu prvého stupňa, ktorou odôvodnil
správnosťzáverovdaňovýchorgánovobochstupňovotom,ževkontrolovanýchzdaňovacíchobdobiach

žalobca ako daňový subjekt nakupoval investičné zlato v rámci zistených obchodníkov so zlatom,
kde ako finálny dodávateľ zlata vystupovali spoločnosti A Energie s.r.o. a A. J. Secret Consulting
s.r.o., ktoré spoločnosti sa zaoberali iba obchodnou činnosťou, t. j. nakupovali a predávali tovar -
zlato, označené pôvodným rakúskym dodávateľom ako investičné zlato v nezmenenom stave, a preto
uplatnenie DPH na dodávateľských faktúrach týchto uvedených spoločností je v rozpore so zákonom

o DPH, a preto žalobcovi ako odberateľovi nevznikol nárok na odpočítanie tejto dane, keďže uvedený
záver daňových orgánov vychádza z ich logického úsudku prijatého na základe výsledkov skutkových
zistení zadovážených správcom dane v rámci daňovej kontroly vykonanej zákonným spôsobom.
Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že krajský súd dospel k skutkovému záveru,
ktorý je v úplnom rozpore so skutočným obsahom administratívneho spisu a v rozpore s dôkazmi

v ňom sa nachádzajúcimi, majúc za to, že prevažná väčšina týchto dôkazov nemôže byť použitá z
dôvodu ich nezákonnosti, v ktorej súvislosti sa v plnom rozsahu pridržiaval obsahu žaloby. Odvolací
súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu a z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvého súdu mal preukázané, že prvostupňový súd v rámci súdneho
prieskumu napadnutých rozhodnutí žalovaného pre prijatie svojho právneho záveru o zákonnosti

preskúmavaných rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu
predloženého žalovaným. Pokiaľ žalobca tvrdil, že prevažná väčšina dôkazov vykonaných správcom
dane nemôže byť použitá z dôvodu ich nezákonnosti, ide o všeobecné tvrdenie, ktoré nemôže mať za
následok preukázanie nezákonnosti postupu správcu dane pri zadovážení a vykonávaní dokazovania.V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa preukázané, že žalovaný i
správca dane pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale
najmä z výsledkov dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné

obchody boli uskutočnené spôsobom deklarovaným žalobcom.
Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou
zaoberali a dokazovanie vykonávali v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom. Skutkové zistenia
vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že správca dane založil svoj právny záver na základe
dôkazov vykonaných zákonným spôsobom, keďže dôkazy - vyjadrenie konateľa HiB Trade s.r.o., ako

aj bývalej konateľky A. J. Secret Consulting s.r.o. vykonané v iných konaniach v rokoch 2008 - 2010
u miestne príslušných správcov daní, ako aj doklady získané od rakúskej finančnej správy v rámci
medzinárodnej výmeny informácií, správca dane vykonal v súlade s § 29 ods. 2,4 zákona č. 511/1992
Zb. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci odvolací súd taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že vo veci daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech a že
vo veci nebol riadne zistený skutkový stav.

Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií pritom vyplynulo, že zlato, ktoré A. Energie s.r.o.
predávala žalobcovi bolo dodávané v reťazci daňových subjektov Schöeller Münzhandel GmbH
- Excelent Gold Plus s.r.o. - Contel s.r.o., Lazza s.r.o., Zafiras s.r.o. - A Energie s.r.o. - Zlatá
huta s.r.o. (žalobca). Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z
výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim

akékoľvekpochybnostinepreukázal,žeobchody,nímdeklarovanévdaňovýchpriznaniachzasledované
zdaňovacie obdobia (august až november 2008) na základe faktúr predložených k daňovej kontrole,
sa uskutočnili spôsobom ním tvrdeným, pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným
bremenom práve žalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb.
Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu ako aj z

odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že správca dane nespochybňoval reálnosť
uskutočnených zdaniteľných plnení v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, ale spochybňoval
uskutočnenie zdaniteľných plnení dodávateľskými spoločnosťami, predmetom ktorých bola dodávka
zlata, keďže pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len
ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, ale aby uskutočnená dodávka tovaru

deklarovaná na faktúrach reálne spĺňala zákonom predpokladané podmienky, čo však správca dane
vykonaným dokazovaním žalobcovi spochybnil, resp. vyvrátil. V konaní bolo nepochybne preukázané,
že dodávateľské spoločnosti nemohli žalobcovi dodať priemyselné zlato. Odvolací súd zastáva zhodný
názor ako súd prvého stupňa, že zo skutkových zistení danej veci je zrejmé, že žalobca ako daňový
subjekt nevedel preukázať, že na základe faktúr, predložených k daňovej kontrole, v sledovaných

zdaniteľných obdobiach mu dodávateľské spoločnosti dodali zlato priemyselné keď výsledky z
medzinárodnej výmeny informácií potvrdili, že dodávatelia žalobcu, resp. ich dodávatelia, nakupovali
zlato len od rakúskeho dodávateľa Schöeller Münzhandel GmbH, ktorý je obchodnou spoločnosťou
zaoberajúcou sa nákupom a predajom investičného zlata, všetky dodávky tovaru - zlata v roku 2008 od
uvedeného rakúskeho dodávateľa na základe vystavených faktúr mali charakter investičného zlata vo

forme zlatých tehličiek, pričom rakúsky dodávateľ dodávku investičného zlata oslobodil od platenia DPH
v zmysle rakúskeho zákona o DPH, zlato bolo priamo prepravované z uvedenej rakúskej spoločnosti
do spoločnosti žalobcu a zo strany daňových subjektov HiB Trade s.r.o. ani A. J. Secret Consulting
s.r.o. neboli predložené žiadne dôkazy, potvrdzujúce prepracovanie zlata, a preto aj údaj uvedený na
faktúrach vystavených spoločnosťou A. J. Secret Consulting s.r.o. - zlaté pásy, vyznieva účelovo, aby

uvedená forma nespĺňala charakter investičného zlata, pričom rýdzosť zlata bola na faktúrach uvedená
999,9 (zákonom predpokladaná). Listinné dôkazy tvoriace súčasť odpovede na medzinárodnú výmenu
informácií - prepravná objednávka - príkaz na prepravu, medzinárodný prepravný list, tiež potvrdzujú, že
na prepravných dokladoch je ako odosielateľ tovaru uvedená rakúska spoločnosť Schöeller Münzhandel
GmbH, a adresa príjemcu je uvedená Zlatá huta s.r.o. Trenčín.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní za
relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,
že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie zákonným spôsobom a v dostatočnom
rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako
daňovým subjektom, skutkové zistenia vyhodnotili správne a v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti

náležite aj odôvodnili v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí...“

Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu vydal Ústavný súd Slovenskej republiky nález č. k. I. ÚS
30/2018-41 zo dňa 30. januára 2019, ktorým rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/34/2015 zodňa 26. júla 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho nálezu ústavný súd
uviedol, že najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil výlučne odkazom na iné (obdobné) rozhodnutie
najvyššieho súdu v inej veci žalobcu bez toho, aby špecificky reagoval na podstatné odvolacie dôvody.

Takýto postup najvyššieho súdu mal v čase rozhodovania najvyššieho súdu oporu v § 250ja ods. 7
Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd však v tejto súvislosti považoval za nevyhnutné poukázať
na skutočnosť, že toto zákonné ustanovenie bolo potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl.
152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ,,ESĽP“) zaoberajúcej sa právom účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (m. m. I. ÚS 118/2010). Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej poukázal na nález
sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo 16. decembra 2015, ktorým bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžf 23/2014 zo dňa 25. februára 2015 vydaný v konaní, kde najvyšší súd preskúmaval zákonnosť
rozhodnutí orgánov daňovej správy za zdaňovacie obdobie máj 2008. Z pohľadu veci prejednávanej v
tomto konaní mali podľa ústavného súdu význam najmä závery týkajúce sa absencie prvostupňového
daňového (vyrubovacieho) konania a nezákonného prihliadnutia na dôkazy získané z medzinárodnej

výmeny daňových informácií.

Konštatoval, že žalobca po doručení protokolu z daňovej kontroly k tomuto podal vyjadrenie, s ktorým
sa správca dane vysporiadal v dodatku č. 1 k protokolu, ktorý bol spolu s protokolom prejednaný
so žalobcom dňa 08. októbra 2010. V bezprostrednej nadväznosti na to správca dane vydal dňa 12.

októbra 2010 rozhodnutia, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia jún a júl 2008. V období medzi prerokovaním protokolu a vydaním rozhodnutí správcu dane o
vyrubení rozdielu dane teda zjavne neprebehlo (nemohlo prebehnúť) žiadne prvostupňové vyrubovacie
konanie. Daňové konanie - ktorého zmysel a význam je odlišný od daňovej kontroly (por. I. ÚS 238/06)
- teda v zásade prebehlo len na úrovni odvolacieho konania, keď odvolací orgán preskúmal odvolanie

žalobcu a o tomto rozhodol.

Ústavný súd zdôraznil, že konečným účelom daňového konania je rozhodnutie o právach a
povinnostiach daňového subjektu. Pred jeho vydaním je však nevyhnutné umožniť daňovému subjektu
v plnom rozsahu uplatniť svoje procesné práva, a to aj s cieľom odstrániť protichodné tvrdenia a

postoje správcu dane, ku ktorým tento dospel v daňovej kontrole, ktorá nemá charakter rozhodovací, ale
zisťovací. Situácia, keď daňová kontrola de facto nahrádza vyrubovacie konanie pred správcom dane,
je ústavným súdom posudzovaná ako závažné procesné pochybenie, ktorého procesným dôsledkom
mohlo byť nezákonné rozhodnutie.

Uvedený záver rovnako platí aj pokiaľ ide o vyhodnotenie argumentácie žalobcu týkajúcej sa
použiteľnosti a zákonnosti informácií získaných v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií
(ďalej len ,,MVDI“). Z odôvodnenia pôvodného rozsudku najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného
súdu zreteľné, že jeho závery boli v podstatnej časti založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli práve
z MVDI. Žalobca však tento záver namietal s poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

vo veciach C-184/05 a C-55/98. Podstata argumentácie žalobcu spočívala v tvrdení, že takto získané
podklady samy osebe nie sú dôkazom, ale len informáciou, ktorá následne musí byť verifikovaná riadne
vykonaným dokazovaním v súčinnosti s daňovým subjektom. Z pohľadu ústavného súdu bola táto
námietka zásadná, keďže proces získavania informácií prostredníctvom MVDI sa v zásade realizuje
bez akejkoľvek možnosti participácie daňového subjektu na týchto postupoch, čo môže kolidovať

so základnými zásadami daňového konania, najmä zásadou zákonnosti, zásadou úzkej súčinnosti a
zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Požiadavka garancie objektivity dokazovania v daňovom konaní
je nevyhnutná v záujme naplnenia zákonnosti rozhodnutia správcu dane ako jeho výsledku. Za situácie,
keď daňový subjekt žiadnym spôsobom nemá možnosť aktívne spolupôsobiť na tomto procese a
skutočnosti získané z MVDI nemajú oporu v iných, zákonne vykonaných dôkazoch, je sporné, či takéto

informácie môžu byť zákonným podkladom rozhodnutia správcu dane.

K otázke unesenia dôkazného bremena v daňovom konaní rovnako ústavný súd uviedol, že nestačí iba
spochybňovať, ale správca dane musí pre vylúčenie pravidla platiaceho pre daňový subjekt rozhodné
skutočnosti zodpovedajúce skutkovým znakom jemu priaznivej normy nielen tvrdiť, ale aj preukázať, a

to zákonným spôsobom. K tomu však v prejednávanej veci nedošlo, a to aj pre chybné posudzovanie
dôkazného bremena zo strany všeobecných súdov. Žiadna skutková okolnosť, ktorá nastala v minulosti,
sa totiž spravidla nedá preukázať s absolútnou istotou. Dôkazné bremeno kladené na účastníka konanianesmiebyťneprimerané,lebovopačnomprípadenemožnokonanieakocelokpovažovaťzaspravodlivé
(por. rozhodnutie ESĽP vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1.2.2011).

V novom konaní ústavný súd zaviazal najvyšší súd povinnosťou opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu
v súlade s vysloveným právnym názorom ústavného súdu s tým, že úlohou najvyššieho súdu bolo
posúdiť aj skutočnosť, či informácie získané z MVDI možno považovať za zákonne získaný a procesne
použiteľný dôkaz a v nadväznosti na uvedené zistenie vyhodnotiť aj relevanciu tejto časti argumentácie
žalobcu.

Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý

rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v
spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júna 2021 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane

alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u
daňovéhosubjektualebonamieste,kdetoúčelkontrolyvyžaduje;prisprávedanívykonávanejdaňovým
úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j/
prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane
podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a
kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie;
vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až
po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný

daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt
písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu
v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcudane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak
sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu,
je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného

vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a
iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho
zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho
vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je
súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu
s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6)
je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane
dohodoujeukončenédňomspísaniazápisniceodohodeovýškedane(§29ods.5).Dňomnasledujúcim
po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške

dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný
úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie
podľa osobitných zákonov, za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie
protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za
úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola

na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo
rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. vo vyrubovacom konaní určí správca daň, ktorá má byť
daňovému subjektu vyrubená. Ak sa daňová povinnosť odchyľuje od dane uvedenej v daňovom priznaní

alebo hlásení alebo od dane, ktorú daňový subjekt v daňovom konaní uznal, musí byť zo spisového
materiálu zrejmé, podľa akých pomôcok alebo na akom podklade správca dane dorubil daň odlišne,
ako i dôvody tohto rozdielu. Obdobne musí byť zo spisového materiálu zrejmé, ako bol zistený daňový
základ a určená daň stanovená, ak sa tak stalo bez priznania alebo hlásenia daňového subjektu.

Podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o určenom základe dane a vyrubenej dani vyrozumie správca
dane daňový subjekt platobným výmerom, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis inak.
Rovnako správca dane platobným výmerom vyrozumie daňový subjekt o určenej dani podľa pomôcok
a určenej dani dohodou, ak neustanovuje tento zákon alebo osobitný zákon inak.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyopätovnepreskúmalnapadnutýrozsudokkrajskéhosúduavkontexte
relevantných námietok žalobcu aj rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, vychádzajúc pritom zo
záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v prejednávanej veci a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok krajského je nutné zmeniť a rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane, ktorými
bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia jún a júl 2008, zrušiť a

vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené

záujmytýchtoosôbmôžubyťpriamodotknuté(§244ods.1,2OSP).Vprípadoch,vktorýchfyzickáalebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení
druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý
umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy
ukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o

koho práva v konaní ide.

Podstatou konania v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP je preskúmať zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnostirozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal
v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia
správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou

vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
(§ 250i ods. 3 OSP).

Rozhodnutia žalovaného a správcu dane vo veci vyrubenia rozdielu DPH za zdaňovacie obdobia jún a
júl 2008 vychádzajú zo zistení z daňovej kontroly, ktorá bola zameraná na dodržiavanie zákona o DPH
žalobcom v zdaňovacích obdobiach január až apríl 2008 a jún až november 2008. O výsledku daňovej

kontroly bol vyhotovený Protokol č. 645/320/83873/2010/Vask zo dňa 09. septembra 2010, ktorý bol so
žalobcom prerokovaný dňa 08. októbra 2010 a v ten istý deň bol vypracovaný a žalobcovi doručený aj
Dodatokč.1kprotokolu.Dňomnasledujúcimpodniprerokovaniaprotokoluzačalovyrubovaciekonanie,
v rámci ktorého správca dane vydal v úvode tohto rozhodnutia opísané dodatočné platobné výmery zo
dňa 12. októbra 2010.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na rozdiel medzi daňovým konaním vo všeobecnosti a daňovou
kontrolou, ktorej význam a účel sa od daňového konania odlišuje. Daňová kontrola nepredstavuje
samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci
daňového konania. Nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane.

Daňová kontrola sa spravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. Ukončená je dňom
prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým subjektom. Protokol o daňovej
kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa daňovému subjektu neukladajú práva a
povinnosti,alejeibapodkladomnaprípadnévydanieplatobnéhovýmeru.Daňovákontrolajetedasvojou
povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16. decembra 2008). V zmysle uvedeného je teda zrejmé, že daňová
kontrola nemôže nahrádzať prvostupňové daňové vyrubovacie konanie so všetkými svojimi procesnými
právami a povinnosťami účastníka konania (daňového subjektu).

Správcadanejevzmyslezásadyzákonnostipodľa§2ods.1zákonač.511/1992Zb.povinnývdaňovom

konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Okrem toho je v zmysle
zásadysúčinnostiupravenejv§2ods.2správcadanepovinnýpostupovaťvúzkejsúčinnostisdaňovými
subjektmi. Ako konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. I. ÚS 30/2018-41 zo dňa
30. januára 2019, ktorým zrušil skôr vydaný rozsudok najvyššieho súdu v prejednávanej veci, v období
medziukončenímdaňovejkontrolyprerokovanímprotokoluavydanímdodatočnýchplatobnýchvýmerov

správcu dane zjavne neprebehlo, resp. nemohlo prebehnúť žiadne prvostupňové vyrubovacie konanie,
v ktorom by žalobca mohol uplatniť svoje procesné práva.

Zobsahuadministratívnehospisujezrejmé,ževyrubovaciekonanievdanomprípadevzásadeprebehlo
len na úrovni odvolacieho konania, keď žalovaný ako odvolací orgán preskúmal odvolania žalobcu a

rozhodolonich.Absenciouprvostupňovéhovyrubovaciehokonaniadošlokporušeniuzákladnýchzásad
daňového konania (najmä zásady zákonnosti a zásady súčinnosti s daňovým subjektom). Procesný
postup zavŕšený vydaním dodatočných platobných výmerov bez riadneho vyrubovacieho konania
spojeného s možnosťou daňového subjektu uplatniť svoje procesné práva nie je možné považovať
za zákonný a napĺňajúci požiadavky na spravodlivý proces. Uplatňovanie práv a plnenie povinností

daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly (predovšetkým vo vzťahu k predkladaniu dôkazov
preukazujúcich jeho tvrdenia) nie je v tomto kontexte možné vzhľadom na vyššie zmienený rozdiel medzi
daňovou kontrolou a daňovým konaním považovať za dostačujúce. Nesprávny procesný postup správcu
danespôsobenýabsenciouriadnehovyrubovaciehokonanianemôžebyťobhájiteľnýanitým,žežalobca
po ukončení daňovej kontroly neoznačoval žiadne ďalšie dôkazy okrem tých, ktoré boli známe z daňovej

kontroly. Jedna vec je zachovanie procesných práv daňového subjektu a iná vec je unesenie dôkazného
bremena daňovým subjektom. Na základe uvedeného je nutné rozhodnutia o vyrubení rozdielu DPH
za zdaňovacie obdobia jún a júl 2008, ako výsledky nesprávneho procesného postupu správcu dane,
považovať za nezákonné.S uvedeným nesprávnym procesným postupom bezprostredne súvisí aj otázka zákonnosti dokazovania
vykonaného správcom dane, a to z pohľadu požiadavky na objektívne zistený skutkový stav. Konkrétne

vo vzťahu k zisteniam správcu dane vyplývajúcim z MVDI. Ako je zrejmé z obsahu rozhodnutí daňových
orgánov oboch stupňov, ich závery sú okrem iného postavené aj na zisteniach vyplývajúcich z MVDI.
A práve zákonnosť použitia týchto zistení ako dôkazov žalobca namietal. V priebehu daňovej kontroly
je MVDI bežný postup, na základe ktorého príslušný správca dane získava informácie o preverovaných
zdaniteľných obchodoch, príp. participujúcich daňových subjektoch. Ako poukázal aj ústavný súd vo

svojomnálezezodňa30.januára2019,daňovýsubjektvšaknemážiadnumožnosťaktívnespolupôsobiť
na procese MVDI. Preto je dôležité za účelom zachovania procesných práv daňového subjektu a
dodržiavania zásad daňového konania uskutočniť riadne vyrubovacie konanie, v rámci ktorého má
daňový subjekt priestor zistenia vyplývajúce z MVDI vyvrátiť a za týmto účelom navrhnúť ďalšie
dokazovanie. Pretože vychádzať výlučne z informácií získaných na základe MVDI a tieto používať ako
dôkaz bez toho, aby mal daňový subjekt možnosť v daňovom (vyrubovacom) konaní tieto informácie

relevantným spôsobom rozporovať, nenapĺňa požiadavku zachovania zásad daňového konania (vyššie
zmienené zásady zákonnosti a úzkej súčinnosti) a v neposlednom rade požiadavku objektívne zisteného
skutkového stavu veci. Uvedené potom súvisí aj s následným prenosom dôkazného bremena medzi
daňovým subjektom a správcom dane.

Na základe uvedených závažných procesných pochybení odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného spolu s
prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V zmysle ustálenej judikatúry sa odvolací súd nezaoberal ostatnými námietkami žalobcu, keďže ich

posúdenie by vzhľadom na vyššieuvedené závery už nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.
Lenpreúplnosťodvolacísúdpripomína,ževďalšomkonaníbudepotrebnévysporiadaťsaajsobsahom
právnej úpravy § 45 ods. 2 veta druhá zákona č. 511/1992 Zb. a inštitút objektívnej prekluzívnej lehoty
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane.

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1
a § 151 ods. 1 a 2 OSP tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému priznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.