Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/137/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116229707
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5116229707.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Kataríny Beniačovej

a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, spore žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného
spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubríková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova
13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žalovaným: 1/ I. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., 2/ I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D.,
žalovaní 1/ a 2/ zastúpení: JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom so sídlom F. X/A, XXX XX R. o
zaplatenie 3.234,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.

k. 40Csp/113/2016-178 zo dňa 21. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaní v rade 1/ a 2/ m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu (výrok I.) doručenú na súd dňa
22.11.2016, ktorou sa právny predchodca žalobcu (Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie
4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890) domáhal uloženia povinnosti žalovaným v rade 1/ a 2/ (ďalej

aj „žalovaným“) spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 3.234,54 eur spolu s vyčísleným úrokom vo
výške 444,43 eur ku dňu 14.11.2016, úrokmi vo výške 12,9 % ročne zo sumy 3.234,54 eur od 15.11.2016
do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.234,54 eur od 15.11.2016 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalovaným voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, že súd mal preukázanú existenciu právneho vzťahu

medzi stranami sporu na základe Zmluvy o úvere č. 0926367188 uzatvorenej dňa 01.06.2011 v
spojeníObchodnýmipodmienkamiaVšeobecnýmiobchodnýmipodmienkami(ďalejaj„zmluvaoúvere“)
medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi, na základe ktorej
bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 3.500,- eur, ktorý sa zaviazali splatiť v pravidelných 120-tich
mesačných splátkach vo výške 52,- eur mesačne, t. j. spolu 6.000,- eur. Ku dňu podania žaloby uhradili
žalovaní na dlh zo zmluvy o úvere celkovo sumu vo výške 2.823,65 eur, ktorá bola v zmysle zmluvy
o úvere započítaná vo výške 137,32 eur na poplatky, vo výške 2.420,87 eur na zmluvné úroky a úroky

z omeškania a vo výške 265,46 eur na istinu. Dlh na istine tak bol vo výške 3.234,54,- eur. Výzvou
zo dňa 14.04.2014 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úverovej pohľadávky ku dňu 14.04.2014 a
súčasne vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 3.475,82 eur v lehote 10 kalendárnych
dní od doručenia predmetnej výzvy. Zmluvou zo dňa 10.10.2017 bola predmetná pohľadávka postúpenáprávnym predchodcom žalobcu - bankou (postupca) na postupníka - žalobcu. Na takto zistený skutkový
stav veci súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 1 ods. 1, ods. 3 písm. i/, § 2, § 24 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „ZOSÚ“), § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. ochrane spotrebiteľa, § 53 ods. 9, § 39, § 565 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8
zákonač.483/2011Z.z.obankách.Okresnýsúdposúdilvzťahmedzistranamisporuakospotrebiteľský,
preto na daný spor aplikoval normy spotrebiteľského práva. Prioritne sa zaoberal otázkou aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v konaní, teda či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky medzi bankou

a žalobcom. Konštatoval, že na platné postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na
žalobcu, je potrebné splniť určité zákonné podmienky a v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 53
ods.9Občianskehozákonníkaakoprioritnévspotrebiteľskýchzmluváchvovzťahuk§565Občianskeho
zákonníka a zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92
ods. 8 Zákona o bankách. Zdôraznil, že z listu právneho predchodcu žalobcu zo dňa 14.04.2014 je
zrejmé, že využil svoje právo podľa ustanovenia § 565 OZ a žiadal o zaplatenie celej pohľadávky.

Súd nemal preukázané, že by žalobca upozornil žalovaných na to, že mieni vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, pretože v konaní síce predložil výzvu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 26.03.2014,
avšak nepreukázal, že túto výzvu skutočne žalovaným doručoval, preto žalobca ohľadne preukázania
splnenia tejto povinnosti neuniesol dôkazné bremeno. Dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti žalobcu,
resp. jeho právneho predchodcu, uloženej mu kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka

na ochranu spotrebiteľa, je súdom prvej inštancie konštatovaná neplatnosť tohto právneho úkonu v
zmysle ustanovenia § 39 OZ pre jeho rozpor zo zákonom. Nakoľko neboli splnené zákonné podmienky
(postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomné upozornenie dlžníka na uplatnenie tohto práva, 90-dňová
lehota) uzavrel, že postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu, ktorý poskytol žalovaným
úver zo dňa 10.10.2017, je neplatné. Inak povedané, ak ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný

celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), právny predchodca žalobcu - banka nebola
oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho, v celosti inému subjektu. Žalobca
nepreukázal naplnenie všetkých predpokladov pre postúpenie pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92
ods. 8 Zákona o bankách (splatnosť postupovanej pohľadávky v čase jej postúpenia), preto súd dospel
k záveru, že Zmluva o postúpení pohľadávok z 10.10.2017 je preto neplatným právnym úkonom v

zmysle § 39 Občianskeho zákonníka s následkom absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore
a žalobu zamietol, bez toho aby sa vecne zaoberal uplatnenou pohľadávkou. Súčasne dal okresný súd
do pozornosti, že s účinnosťou od 01.01.2017 zákonodarca pristúpil k ďalšiemu sprísneniu postúpenia
bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, a to zúžením okruhu subjektov, na ktoré je možné
postúpiť bankovú pohľadávku (zákon č. 299/2016 Z. z.).

3. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v zmysle
zásady úspechu priznal žalovaným ako úspešnej strane v spore proti žalobcovi nárok na ich náhradu
v plnom rozsahu.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v celom jeho rozsahu riadne a včas odvolanie žalobca a navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne
zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania. V dôvodoch
opravného prostriedku žalobca namietal, že písomným podaním zo dňa 28.11.2018 preukázal,
že žalovaní boli upozornení na zosplatnenie úveru v dôsledku porušenia podstatných povinností

vyplývajúcich im zo zmluvy o úvere a preukázali aj doručenie tohto upozornenia doložením podacieho
hárku, na ktorom je uvedený adresát - žalovaná v rade 1/, ako i skratka názvu listu, a to „upoz“, čo
znamená upozornenie. Týmto podacím hárkom je preukázaný aj dátum jeho odoslania dňa 27.03.2014.
Podací hárok je relevantným listinným dôkazom preukazujúcim odoslanie predmetného upozornenia.
Tento dôkaz súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, čím žalobcovi odňal právo na spravodlivý proces,

keď rozhodol v jeho neprospech. Poukázal, že v zmysle obchodných podmienok, ako i všeobecných
obchodnýchpodmienok,bankaniejepovinnápísomnostiurčenédlžníkovizasielaťdoporučene,rovnako
takúto povinnosť bankám neukladá ani žiadny všeobecne záväzný právny predpis. Preto právne
posúdenie a vyhodnotenie predložených listinných dôkazov súdom je nielen nesprávne, ale nemá
oporu ani v zákone. Navyše, poukázal na čl. 3 bod 3.4 Všeobecných obchodných podmienok - dohodu

zmluvných strán o spôsobe doručovania písomností poštovým podnikom, ako aj na uplatnenie fikcie
doručenia písomnosti, ktorá by sa uplatnila v danom prípade, ak by výzva nebola prevzatá žalovanými.
Táto výzva by sa považovala za doručenú najneskôr dňa 30.03.2014 (pri doručovaní písomností v
poštovom styku sa písomnosti považujú za doručené v tuzemsku tretí deň po ich odoslaní). Na tomtozáklade trval na tom, že si splnil, resp. jeho právny predchodca svoju povinnosť v zmysle ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Aj argumentáciu súdu k
postúpeniupohľadávkynanebankovýsubjektpodľanehovychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia

veci, pričom poukázal na publikované právne názory tejto problematiky. Podľa názoru Najvyššieho súdu
SR nejde v prípade ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že
by si ho strany nemohli zúžiť. Doslovne Najvyšší súd SR uviedol, že predmetné ustanovenie „poskytuje
možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke“. Netvrdil, že by možnosť postúpenia pohľadávok
podmieňoval a považoval za podmienky platnosti postúpenia. Preto nie je zrejmé, ako sa z normy, ktorá

umožňuje cedovať pohľadávky aj na iné osoby ako banka, aj bez súhlasu klienta, sa stala norma, ktorá
všeobecne podmieňuje platnosť cesie pohľadávky. Poukázal na ústavný príkaz preferencie výkladu v
prospech platnosti právneho úkonu. Účelom § 92 Zákona o bankách je tak podľa jeho názoru úprava
výnimiek z bankového tajomstva. Citované ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva,
čo bolo aj jeho účelom, ako vyplynulo aj z dôvodovej správy k Zákonu o bankách. Preto navrhol jeho

výklad tak, že porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách)
nevedie k súkromno-právnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným
v zákone o bankách, ako aj k zodpovednosti za škodu. Za predpokladu pripustenia platnosti postúpenia
v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa
14.04.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky v zmysle tohto ustanovenia. Dal do pozornosti, že

žalovaní boli v omeškaní už od 11.08.2011, t. j. do dňa postúpenia uvedenej pohľadávky (10.10.2017)
boli v omeškaní s plnením peňažného záväzku jednoznačne viac ako 90 dní. Takýto výklad zodpovedá
aj rozhodnutiam všeobecných súdov, ktoré následne citoval. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
výzvou právneho predchodcu žalobcu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 02.07.2014 (č. l. 26) a
podacím hárkom z 03.07.2014 predloženými spolu so žalobou. Predložená výzva sa podľa dátumu jej

podania (03.07.2014) javí ako výzva, ktorá predchádzala mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky ku
dňu 21.07.2014, teda by spĺňala podmienky, ktoré vyložil súd prvej inštancie v odseku 17. rozsudku.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol, aké skutočnosti z predloženej výzvy (ktorý dôkaz
vykonal) zistil ani ako zistené skutočnosti vyhodnotil v zmysle aplikovaných právnych predpisov, najmä
v kontexte so svojím vysloveným právnym názorom.

5. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny,
dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov SR potvrdiť a
žalovaným priznať nárok na náhradu trov konania. Okresný súd správne uviedol, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom preukázania všetkých podmienok na platné postúpenie pohľadávky z

bankového subjektu na tretiu osobu (viď bod 30. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Pokiaľ
by aj bolo preukázané, že žalobca skutočne výzvu odoslal, v konaní pred súdom prvej inštancie
nebolo preukázané, že by žalovaným bola táto výzva doručená. Podobnými prípadmi sa zaoberali
odvolacie súdy, pričom poukázal na ich rozhodnutia. Nestačí teda preukázať iba odoslanie tejto
výzvy, ale skutočnosť, že bola adresátovi úspešne doručená. Je irelevantné tvrdenie žalobcu, že VOP

ani právne predpisy neustanovujú povinnosť doručovať písomnosti dlžníkom doporučene. Každý má
postupovať obozretne a bdelo o to viac, ak ide o banku a doručovanie tak významnej písomnosti ako
je výzva pred zosplatnením úveru alebo samotné zosplatnenie úveru, ktoré predstavuje elementárnu
podmienku platného postúpenia pohľadávky. K fikcii doručenia písomností v zmysle VOP uviedol, že
toto ustanovenie VOP predstavuje neprijateľnú podmienku. Predmetné ustanovenie značne zľahčuje

konanie veriteľa, ktorému pre úspešné doručenie písomností v podstate postačí iba ich odoslanie
a uplynutie lehoty 3 dní, hoci by sa mohli vyskytnúť také prekážky, ktoré by objektívne znemožnili
možnosť adresáta oboznámiť sa s obsahom zásielky. V tomto smere tiež poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici 15Co/1/2017, ktoré sa takýmto ustanovením v rámci VOP zaoberalo.
V danom prípade možno sotva hovoriť o dohode strán o spôsobe doručovania (VOP vopred pripravené

veriteľom bez podpisov žalovaných). Išlo iba o jednostranné stanovenie si pravidiel zo strany právne,
ekonomicky a organizačne silnejšieho subjektu, s ktorými spotrebiteľa neoboznámil, preto ustanovenie
o fikcii doručenia nemožno považovať za platné, a to najmä s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1
OZ. Poukázal na aktuálnu súdnu prax Najvyššieho súdu SR, najmä na jeho rozhodnutie uverejnené v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 60/2018. Výklad ponúkaný žalobcom je tak zjavne

nesprávny a súdnou praxou už aj prekonaný. Skutočnosť, že sa s ním žalobca nestotožňuje, nemôže
založiť niektorý z odvolacích dôvodov. Pre prípad, že by sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcu,
(ktorá je nesprávna a účelová), dal do pozornosti odvolaciemu súdu skutočnosť, že úverová zmluva
medzi stranami sporu (právnym predchodcom žalobcu) ani nevznikla, na čo poukázal už vo svojichpredchádzajúcich písomných podaniach, ako aj vo vyjadreniach pred súdom prvej inštancie. Teda v
prípade platnosti postúpenia, žalobca by nemal nárok na zaplatenie celej uplatnenej sumy.

6. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaných k odvolaniu bol realizovaný procesný postup v zmysle § 374 ods.
1 CSP, avšak žalobca vo veci už nepodal odvolaciu repliku a s ďalšími podaniami strán sporu odvolací
súd v priebehu odvolacieho konania už nedisponoval.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov

uvedených v odvolaní (§ 379 CSP a § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom
podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Odvolací súd v odvolaním napadnutom rozsahu podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky,
ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj
odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia(§387ods.2CSP).Takýtopostupjevsúladesjudikatúrou

Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (pozri napr. III. ÚS 78/05, II. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).

9. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich

preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

10. S ohľadom k obsahu podaného odvolania je zrejmé, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

11. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04)
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I.ÚS 50/04).

12. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, z ktorého vychádzal aj odvolací súd.
Vysporiadal sa so všetkými skutkovými tvrdeniami strán sporu a tieto vyhodnotil v súlade s výsledkami
vykonaného dokazovania vo veci. Dospel ku správnym skutkovým aj právnym záverom, s ktorými sa aj
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových tvrdení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu a táto činnosť je výhradne v právomoci súdu.
Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.

14.Prioritneodvolacísúdpoukazujenasprávnosťzáveruprvoinštančnéhosúduonepreukázaníaktívnej
legitimácie žalobcu v konaní. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v

rámci ktorého je jedna zo sporových strán nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaná) a druhá strana
je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaná). Uvedené v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysvetlil nesplnením podmienok pre platné postúpenie bankovej pohľadávky. Rozhodujúcou okolnosťou
v prejednávanom prípade bol v prvom rade fakt, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky
zo spotrebiteľského úveru). Rovnako odvolací súd, ako súd prvej inštancie za ďalšie špeciálne zákonné

podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia bankovej pohľadávky na tretiu osobu, t.j. k
platnému postúpeniu takejto pohľadávky a teda aj na platnosť zmluvy o postúpení, považoval podmienky
uvedené v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Cit. zák. ustanovenie upravuje podmienky, ktoré musia
byť splnené, ak chce banka ako postupca postúpiť na tretí subjekt, ktorý nie je bankou, svoje pohľadávky.Správne teda súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade nesplnenia týchto zákonných podmienok
nemôže dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, keďže cit. zákonné ustanovenie je zákonom lex
specialis vo vzťahu k § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka ale aj k ust. § 17 zákona č. 129/2010 Z.

z., ktoré všeobecne upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v spotrebiteľských vzťahoch. V zmysle
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách špeciálnymi podmienkami (popri všeobecných ustanovených v OZ
a ZoSÚ), za ktorých môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť) postúpená sú nasledovné: ak je
pohľadávka 1. splatná, a to až po predchádzajúcej 2. písomnej výzve banky a kumulatívne, ak je splnené
3. omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

15. V prejednávanej veci výsledky dokazovania viedli súd prvej inštancie k správnemu záveru
o neunesení dôkazného bremena žalobcu týkajúceho sa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, keďže žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovaným v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, čo prakticky znamená, že nedošlo k mimoriadnemu zosplatneniu
úveru. Pokiaľ odvolateľ poukázal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil listinný dôkaz - podací

hárok (č.l. 161 súdneho spisu) ako relevantný listinný dôkaz o zaslaní výzvy, ktorou boli žalovaní
upozornení na možnosť zosplatenia úveru, odvolací súd sa s takýmto tvrdením žalobcu nestotožnil.
Preskúmaním tejto otázky odvolací súd zistil, že Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru
zo dňa 27.03.2014 banky adresovaná žalovaným (jednotlivo), obsahovala vyčíslenie dlžnej pohľadávky
ku dňu 26.03.2014 vo výške 495,12 Eur a pre prípad jej nesplatenia v lehote 15 dní od doručenia

výzvy obsahovala upozornenie banky na možnosť využitia jej oprávnenia podľa § 565 OZ, t.j. právo
predčasne žiadať o úhradu celého úveru. Priložený podací hárok poukazoval len na odoslanie tohto
upozornenia na meno I. K. (žalovaná v rade 1/), nič viac. Podľa názoru odvolacieho súdu podací
hárok neobstojí ako listinný dôkaz preukazujúci doručenie tak zásadného dokumentu ako je výzva pre
spotrebiteľa v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ ako zákonom osobitne formulovanej podmienky pre využitie

právaveriteľavzmysle§565OZ,tedanazosplatneniespotrebiteľskéhoúveru.Podacíhárokjedôkazom
o zaslaní výzvy len jednému zo žalovaných, ale nie je dôkazom o jej doručení do dispozičnej sféry
žalovaných (ani jedného z nich). Uvedenú skutočnosť žalovaní nepotvrdili. Treba zdôrazniť, že v tomto
smere je dôkazné bremeno na veriteľovi, ktorý ho jednoznačne neuniesol. Podľa názoru odvolacieho
súdu vôbec neprichádza do úvahy aplikácia fikcie doručenia v zmysle VOP, na ktorú poukázal žalobca.

Uvedené ustanovenie jednoznačne neprimerane zvýhodňuje žalobcu v neprospech žalovaných. Navyše
argumentácia žalobcu ohľadom uplatnenia fikcie doručenia v zmysle VOP bola obsahom až odvolania,
teda išlo by o neprípustnú novotu (neboli splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 366 CSP).
Vychádzajúc z uvedeného zosplatnenie spotrebiteľského úveru bolo súdom prvej inštancie správne
posúdené ako neplatné pre rozpor so zákonom. Potom bola bez právneho účinku aj výzva obsiahnutá v

oznámení zo dňa 14.04.2014, ktorá vyzývala žalovaných na zaplatenie celej zosplatnenej pohľadávky,
a teda nebola výzvou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Takto aj odvolací súd dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatnej bankovej
pohľadávky, zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná a postupca (banka) zostáva veriteľom
svojej pohľadávky, ktorá na žalobcu pre neplatnosť zmluvy neprešla. Dôsledkom uvedeného je ako už

bolo vyššie konštatované nedostatok vecnej legitimácie žalobcu v spore. V závere odvolania žalobca
poukázal aj na výzvu zo dňa 02.07.2016 (mala sa nachádzať na č.l. 26 spisu) a podací hárok z
03.07.2014, ktorá výzva mala predchádzať mimoriadnemu zosplatneniu úveru ku dňu 21.07.2014,
uvedené sa však vymyká z kontextu prejednávanej veci a táto argumentácia je bez akéhokoľvek vzťahu
k prejednávanej veci, preto na ňu odvolací súd neprihliadal.

16. V tomto smere odvolací súd poukazuje na právne závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 28.
marca 2018 sp. zn. 7Cdo 26/2017, v zmysle ktorých podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona
o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy
veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie tejto

úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39
OZ). Na uvedené rozhodnutie nadviazal NS SR v ďalšom svojom rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo
dňa 24.04.2018, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 60/2018.
V tomto rozhodnutí zdôraznil, že ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona
o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so

zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ zakázané. V prípade, ak by neboli
splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky
na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so Zákonom
o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by tedao neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. Dovolací súd potom uzavrel, že následkom postúpenia
pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená
je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu

neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k
postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť
nie je možné zhojiť.

17. K argumentácii žalobcu ohľadom preferovania platnosti právnych úkonov treba uviesť, že v tomto

konaní neposudzovali súdy platnosť dvojstranného právneho úkonu právneho predchodcu žalobcu z
dôvodu jeho nedostatkov podľa § 37 ods. 1 OZ, ale v kontexte výkladu právnej normy - § 92 ods. 8
Zákona o bankách, t. j. v kontexte abstraktného skúmania zákonných podmienok oprávnenia banky
postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi na iný subjekt bez súhlasu klienta a s týmto spojenej platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky banky na iný subjekt.

18. K argumentácii odvolateľa ohľadne jeho námietky, že § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje
výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, odvolací súd
uvádza nasledovné: Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 Zákona o bankách systematicky zaradené do
14. časti právneho predpisu s názvom „bankové tajomstvo“, nemožno len na základe tohto zaradenia
bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový

subjekt mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené
cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol. Podmienky platného postúpenia
pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú,
práve naopak, sa prekrývajú.

19. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu, odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil
krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil v postupe súdu prvej inštancie ani nedostatky,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení
dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré
zodpovedajúcim spôsobom v zmysle § 220 ods. 2 CSP aj správne odôvodnil. V dôsledku toho krajský

súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, t. j. vo veci samej (výrok I.), ako aj v závislom výroku
o trovách konania (výrok II.), ako vecne správny potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v rade 1/ a 2/ voči žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % aplikujúc zásadu úspechu strany
žalovaných v odvolacom konaní.

21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
(za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).