Decision was made at the court Krajský súd Bratislava
Judgement was issued by JUDr. Branislav Král
Legislation area – Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdené
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/255/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1517202508
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1517202508.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Aleny Roštárovej, v spore žalobcu: R. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Z. XX, L., zastúpeného: URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária,
so sídlom Zámocké schody 2/A, Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO:
35792752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu číslo zmluvy XXXXXXXXXX uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa
19.5.2015 je bezúročná a bez poplatkov podľa zákona č. 129/2010 Z.z., o určenie, že dohoda
o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.5.2015
predstavuje neprijateľnú obchodnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a je neplatná, o zaplatenie sumy
315,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 25.
mája 2018 č. k. 49 Csp 47/2017-214, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 25. mája 2018 č. k. 49 Csp
47/2017-214 v napadnutých výrokoch I., II., IV. p o t v r d z u j e.
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 25.
mája 2018 č. k. 49 Csp 47/2017-214 (ďalej len „ napadnutý rozsudok“) uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 42,40 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5% p.a. zo
sumy 42,40 eur od 3.5.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
(výrok I.), ďalej určil, že dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX, uzatvorená medzi žalobcom
a žalovaným dňa 19.5.2015, je ako neprijateľná zmluvná podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu č. 8500115373 zo dňa 19.5.2015, neplatná (výrok II.), vo zvyšnej
časti konanie zastavil (výrok III.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% (výrok IV.).
2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca a
žalovaný uzavreli dňa 19.05.2015 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500115373, v ktorej boli údaje o
požadovanom spotrebiteľskom úvere v časti 5 a v časti 6 - údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere.
V časti 5 boli parametre úveru nasledovné: predpokladaná mesačná platba 40,10 eur, výška úveru 690,-
eur, počet splátok 36, výška splátky 24,33 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 944,88 eur,
predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov 26,70%, ročná úroková sadzba 17,47%, priemerná
ročná percentuálna miera nákladov 37,67%, poplatok za poskytnutie úveru 69,- eur. Účel čerpania:
rekonštrukcia nehnuteľnosti.
3. V časti 6 boli uvedené nasledovné údaje: informatívny údaj o mesačnej platbe (mesačná splátka
úveru spolu s platbou podľa Dohody o poskytnutí služieb) 40,10 eur, výška úveru 690,- eur, počet
splátok 36, mesačná splátka vrátane úrokov 24,33 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť
944,88 eur, ročná percentuálna miera nákladov 25,87%, ročná úroková sadzba 17,47%, priemerná ročná
percentuálna miera nákladov 37,67%, suma poskytnutého revolvingu 690,- eur, celková čiastka, ktorú
musí dlžník pri revolvingu zaplatiť 944,88 eur, predpokladaná ročná percentuálna miera nákladov po
poskytnutí revolvingu 25,87%, ročná úroková sadzba revolvingu 17,47% a ročná úroková sadzba úrokov
z omeškania vo výške 5,05%. Poplatok za poskytnutie úveru v sume 69,- eur.
4. Strany súčasne uzavreli aj Dohodu o poskytovaní služieb, predmetom ktorej bola úprava podmienok
poskytovania dohodnutých služieb k uzavretej zmluve o revolvingovom úvere, zakladajúcou právo
zákazníka na využívanie služieb a povinnosť uhradiť odplatu. V bode II. tejto Dohody boli
definované predmetné služby ako komplexný balíček služieb (ako napríklad informácia o zostávajúcich
záväzkoch, odklad splatnosti splátok, informácia pred splatnosťou splátky, informácia o prijatí platby,
vyhotovenia a zaslanie dokumentácie, zmena zmluvy na podnet klienta (týkajúca sa napríklad zmeny
kontaktných údajov, v doplnení spoludlžníka), druhá upomienka zdarma, podpora call
centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom. Odplata predstavovala mesačný
poplatok v sadzbe 2,54 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru,
ktorú sa žalobca zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach.
5. Žalobca pred súdom vypovedal, že predmetný úver bol jeho prvým úverom poskytnutým zo strany
žalovaného, predtým mu boli poskytnuté úvery z iných spoločností. Žalobca požiadal o poskytnutie úveru
žalovaného telefonicky, následne sa stretol so zástupcom, kde mu bola ponúknutá určitá suma, ktorú v tej
chvíli potreboval. Dohoda bola o určitých splátkach, ktoré mu až tak nevyhovovali, avšak peniaze
vtedy potreboval. Žalobca uviedol, že sa nedalo dohodnúť na inej výške splátok, mohol čerpať úver za
tých podmienok, ktoré mu boli uvedené alebo nie. Mal záujem i o vyššiu sumu úveru, možnosť predĺženia
splatnosti, čím by sa znížila výška splátky. Vypovedal, že mal záujem o jednorazový úver. Tvrdil, že na
osobnom stretnutí to prebehlo veľmi rýchlo, nepamätal si aké doklady mu boli predložené na podpis,
a to i s poukazom na časový odstup od uzavretia zmluvy. Nespomenul si, či mu bolo následne niečo
doručované od žalovaného. Pri stretnutí mu bola povedaná výška úveru, ktorý mu mal byť poskytnutý
i výška splátok. Tieto údaje sa zhodovali s tým, čo bolo uvedené v písomnej zmluve. Pred súdom
uviedol, že na účet mu bola poukázaná suma 690,- eur. Nepamätal si akým spôsobom uhradil poplatok
z dohody o poskytovaní služieb. Mal za to, že Dohoda o poskytovaní služieb mu bola zrejme predložená
s úverovou zmluvou. K predmetnej Dohode uviedol, že ak by v čase podpisu vedel o aký typ zmluvy ide,
určite by s tým nesúhlasil. V čase podpisu mu nebolo zrejmé, že v rámci rôznych dokumentov podpisuje
i predmetnú Dohodu.
6. Z prehľadu splácania (čl. 185) ako i výpisu z účtu žalovaného (čl. 186) mal súd preukázané poskytnutie
úveru v sume 621,- eur (v zmluve uvedená výška úveru 690,- eur - 69,- eur v zmluve dojednaný poplatok
za poskytnutie úveru).
7. Z prehľadu splátok vyplývalo splatenie úveru v sume 663,40 eur ako i skladba mesačnej splátky úveru
vo výške 40,10 eur, z ktorej tvorila splátka istiny sumu 19,17 eur, splátka úrokov sumu 5,16 eur a splátka
odmeny v zmysle Dohody sumu 15,77 eur (t. j. 2,54 % zo sumy 621,- eur). Ku dňu 27.02.2017
žalobca v zmysle prehľadu splátok zaplatil žalovanému sumu rovnajúcu sa reálne poskytnutému úveru
vo výške 621,- eur. Splátkou zo dňa 27.2.2017 uhradil nad poskytnutý úver sumu 1,90 eur a splátkou
zo dňa 02.05.2017 uhradil nad poskytnutú sumu úveru 40,50 eur.
8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 prvá veta a
ods. 2,3,5, § 54 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), g/,
h/, i/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), pričom dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná.
9. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby na pojednávaní dňa 25.05.2018 súd podľa §
145 ods. 2 C.s.p. konanie v časti určovacích výrokov I, II, III, IV, V ako i v časti istiny 273,- eur spolu s
príslušenstvom zastavil (žalobca sa totiž pôvodne podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 315,40
eur spolu s príslušenstvom ako aj určenia, že: I. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu číslo zmluvy: XXXXXXXXXX (ďalej aj ako Zmluva), uzatvorená medzi žalobcom
a žalovaným dňa 19.5.2015, je bezúročná a bez poplatkov, II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému
z mesačnej anuitnej splátky č. 29 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu,
číslo zmluvy: XXXXXXXXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.5.2015, iba čiastku
sumy 8,76 eur, III. Žalobca nie je povinný zaplatiť žalovanému z mesačnej anuitnej splátky č. 29
obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, číslo zmluvy: XXXXXXXXXX,
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.5.2015, čiastku sumy 15,57 eur, IV. Žalobca nie
je povinný zaplatiť žalovanému jednotlivé anuitné mesačné splátky od splátky č. 30 (vrátane) až po
splátku č. 36 (vrátane) obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, číslo zmluvy:
XXXXXXXXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.5.2015, V.
Žalobca nie je povinný zaplatiť žalovanému z jednotlivých anuitných mesačných splátok vo výške 40,10
eur od splátky č. 1 (vrátane) až po splátku č. 36 (vrátane), obsiahnutých v zmluve o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu, číslo zmluvy: XXXXXXXXXX., uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným
dňa 19.5.2015, čiastku sumy 15,77 eur ako platbu podľa Dohody o poskytovaní služieb (t. j. dohody o
poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa
19.5.2015) a , že VI. Dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX (ďalej aj ako Dohoda), uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.5.2015, predstavuje neprijateľnú obchodnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, a je neplatná - pozn. odvolacieho súdu).
10. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca si uplatňoval svoj nárok titulom bezdôvodného
obohatenia vzniknutého z plnenia, ktoré nebol povinný zo Zmluvy a Dohody o poskytovaní
služieb, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru a služieb spojených s poskytnutím
úveru, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj Zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, plniť.
11. Súd prvej inštancie preto uzavretú Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 8500115373 zo dňa
19.05.2015 podrobil kontrole spotrebiteľskej úverovej zmluvy, a to najmä v kontexte ustanovenia §
11 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré nesplnenie presne vymenovaných náležitostí zmluvy
sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru.
12. Z obsahu zmluvy zistil, že v nej absentuje údaj o dátume narodenia žalobcu v zmysle ust. § 9 ods.2
písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý predmetné ustanovenie ako obligatórnu náležitosť
ustanovuje.
13. Uviedol, že v danej veci bol žalobcovi poskytnutý úver „revolvingového typu“, a v súvislosti
s tým konštatoval, že zistil, že v zmluve absentovala náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o
spotrebiteľských úveroch, konkrétne chýbal v nej údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Splatnosť
úveru bola uvedená len v závislosti od počtu splátok, t. j. 36 splátok, pričom v zmluve nebola uvedená
splatnosť prvej splátky ani splatnosť poslednej splátky. Súd mal potom za to, že zákon vyžadoval
údaj obsahujúci konkrétny dátum splatnosti spotrebiteľského úveru. Veriteľ pri uzatváraní zmluvy o
spotrebiteľskom úvere o presnom termíne konečnej splatnosti úveru mal vedomosť a preto bolo jeho
zákonnou povinnosťou ho v zmluve uviesť. Okrem toho išlo o neurčité vyjadrenie, nakoľko z uvedeného
počtu splátok 36 nebolo možné bez údaju o splatnosti prvej splátky vypočítať termín konečnej splatnosti
úveru. Súd mal za to, že bolo potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru
musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do
úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi
viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi (obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.12.2012, sp. zn. 16Co/315/2012, sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa
19.09.2012, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/101/2013 zo dňa 22.05.2013).
14. Súd ďalej zistil, že v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch v zmluve
uvedená celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť, nebola uvedená v správnej výške, keď v
zmluve bola uvedená suma 944,88 eur, avšak reálne, ak mal žalobca uhradiť 36 splátok po 40,10 eur,
to predstavuje celkovú čiastku podľa ust. § 2 písm. h) citovaného zákona vo výške až 1.443,60 eur.
15. Súd považoval za dôvodné aj námietky žalobcu smerujúce k nesprávnemu údaju o ročnej
percentuálnej miere nákladov, keď súd zistil, že daný údaj bol uvedený v nesprávnej výške nakoľko
podľa ust. § 2 písm. g) a h) sa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
berú do úvahy všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú
veriteľovi známe a celkovou čiastkou sa rozumie suma, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť - súčet celkovej
výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
Uvedená ročná percentuálna miera nákladov v zmluve o úvere bola potom uvedená v nesprávnej
výške, nakoľko pri poskytnutom úvere vo výške 621,- eur s dobou splácania 36 mesiacov v mesačných
splátkach po 40,10 eur kedy by bolo potrebné vrátiť celkovo sumu 1443,60 eur, by bola správne
vypočítaná ročná percentuálna miera nákladov vo výške 90,68 %, ktorá mala byť uvedená v
tejto sadzbe v úverovej zmluve.
16. V zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Pri výpočte
RPMN mala byť zohľadnená v celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
aj odplata v sadzbe 2,54% zo sumy 621,- eur mesačne (t. j. suma 15,57 eur ) dojednaná v Dohode
o poskytovaní služieb, keď súd mal za to, že jedinou motiváciou na uzatvorenie takejto zmluvy zo
strany dodávateľa, bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver tak, aby táto suma nebola uvedená v
úverovej zmluve. Prostredníctvom zmluvy o poskytovaní domnelých služieb sa potom dodávateľ snažil
obísť zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách ako i ust. § 53 ods. 6 OZ a
dosiahnuť, aby odplata za poskytovanie takýchto doplnkových služieb sa nezapočítavala do RPMN
v úverovej zmluve. I ustálená rozhodovacia prax súdov SR považuje takýto poplatok za doplnkovú
službu za odporujúci dobrým mravom a dojednanie o výške odplaty za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nakoľko je absolútne neprimeraná službe, ktorú žalovaný poskytol, resp. sa zaviazal poskytnúť a výške
poskytnutého úveru. Účelom služby bolo len zásadným spôsobom navýšiť celkovú sumu poskytnutého
úveru, snaha dosiahnuť, aby sa odplata za poskytovanie služby nepremietla do celkových nákladov
spotrebiteľa spojených s úverovým vzťahom.
17. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba, čo do určenia, že dohoda o
poskytovaní služieb je ako neprijateľná zmluvná podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu neplatná, bola dôvodná. Poukázal na to, že napriek tomu, že táto dohoda
obsahovala vyhlásenie veriteľa, že dohodnuté služby sú doplnkové a dobrovoľné, nemali charakter
podmienky alebo predpokladu na uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi poskytovateľom a
zákazníkom napr. na získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok,
avšak samotná formulácia tohto ustanovenia a následný reálny postup žalovaného - odplata bude
zákazníkom splácaná v pravidelných mesačných splátkach spolu so splátkami úveru a úrokov za úver,
t. j. vopred, preddavkovo, bez ohľadu na to, či žalobca vôbec tieto služby následne využije, podľa súdu
nasvedčuje tomu, že žalovaný dal podpísať túto zmluvu žalobcovi len formálne bez bližšieho vysvetlenia
jej dopadov pre neho. Je potom absurdné predstaviť si, že žalobca po náležitom vysvetlení zo strany
žalovaného by sa zaviazal uhrádzať odplatu za plnenie bez akéhokoľvek záujmu na reálnom využití
týchto služieb. Naviac podľa charakteru týchto služieb ide v prevažnom rozsahu o bežné
úkony spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, resp. úkony, ktoré majú za cieľ viesť spotrebiteľa
k riadnemu plneniu spotrebiteľského úveru - vráteniu peňažných prostriedkov, čo pochopiteľne je
prioritným záujmom samotného dodávateľa, poskytovateľa peňažných prostriedkov. Keďže služby
špecifikované v tejto dohode sa priamo dotýkajú samotnej podstaty zmluvného vzťahu spotrebiteľského
úveru, je logické, že odplata za tieto činnosti je zahrnutá v odplate za poskytnutie spotrebiteľského úveru
(úroky, poplatky) dojednanej v zmluve o spotrebiteľskom úvere (nevyhnutná náležitosť) a ďalšia dohoda
o poskytovaní týchto služieb za odplatu už jednoznačne narušuje rovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
18. Zo zmluvy ďalej vyplynulo i to, že táto neobsahovala ani povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. l/
zákona č. 129/2010 Z.z., a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bol uvedený
iba informatívny údaj o mesačnej platbe v sume 40,10 eur a mesačná splátka (vrátane úrokov) v sume
24,33 eur, teda ani jedna z uvedených splátok nebola rozčlenená na splátku istiny a úroku. Výkladom
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ dospel súd k záveru, že každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami
„výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa viaže ku každej z tam uvedených
zložiek spotrebiteľského úveru majúceho v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom
a tiež k prípadným iným poplatkom.
19. Súd uviedol, že zákon môže stanoviť, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku
(rozsudok Súdneho dvora - tretia komora z 09.11.2016 vo veci C-42/15). Pre úplnosť sa uvádza, že
pri prípadnom konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v
prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami
je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože
takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem
(porovnaj napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trnave z 15.05.2017 sp. zn. 23Co/815/2015, Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/336/2017-175 zo dňa 28.2.2018). Vzhľadom na explicitné
znenie Zákona o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom čase v časti členenia splátok na splátky istiny,
splátky úrokov a plátky poplatkov nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Biróová
možný, tento výklad práva by bol výkladom práva contra legem, viedol by k nahradeniu kogentného
ustanovenia zákona predmetnou Smernicou a zároveň by porušoval zásadu právnej istoty.
Pre úplnosť súd uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018 sp.
zn. 3 Cdo 146/2017 nebolo pre súd v danom prípade záväzné, s názorom v ňom vysloveným sa súd
nestotožnil s odkazom na vyššie uvedené a ustálenú súdnu prax. Predmetné
rozhodnutie nebolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, nebolo vyjadrením právneho názoru v rozhodnutí Veľkého senátu podľa § 48 CSP. Naviac
i rozhodnutie napr. Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/336/2017-175 zo dňa 28.2.2018 z
predmetného rozhodnutia NS SR nevychádzalo.
20. Zároveň k požiadavke žalovaného priznať smernici 2008/48/ES nielen priamy, ale i nepriamy
účinok súd poukázal na skutočnosť, že Zákonom č. 279/2017 Z. z. o bankách od 01.07.2018 došlo k
zmene zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách tak, že ust. § 9 ods. 2 písm. k) a
l) zákona zákonodarca prispôsobil zneniu smernice 2008/48/ES, čím dal jasne najavo, že rozhodovacia
prax súdov je správna a že bez zmeny zákona nebolo možné priznať poukazovanej smernici akýkoľvek
účinok.
21. Na základe vyššie uvedeného mal potom súd prvej inštancie za to, že žaloba bola podaná v celom
rozsahu dôvodne. Mal za to, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcovi v sume 621,- eur na
základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 8500115373 zo dňa 19.05.2015 bolo v zmysle ust. § 11 ods.
1 písm. b), d) Zákona o spotrebiteľských úveroch potrebné považovať za spotrebiteľský úver poskytnutý
bez úrokov a bez poplatkov pre absenciu náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy podľa ust. § 9 ods.
2 písm. d, f), k), l) Zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa § 11 ods. 1 písm. d) citovaného zákona
pre uvedenie nesprávnej ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný mal
preto právo na úhradu sumy poskytnutého úveru vo výške 1 600 eur (správne zrejme malo byť 621,- eur
- pozn. odvolacieho súdu) a suma uhradená nad poskytnutý úver vo výške 159,41 eur (správne zrejme
malo byť 42,40 eur - pozn. odvolacieho súdu) predstavovala bezdôvodné obohatenie, keďže žalobca
uvedenú sumu plnil bez právneho dôvodu.
22. Súd dodal, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ak súd zistí, že
v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v
§ 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch alebo je v zmluve uvedená nesprávne RPMN v
neprospech spotrebiteľa, nakoľko citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých
zákonom predpísaných podmienok (náležitostí písomnej zmluvy), aby úver bolo možné považovať za
bezúročný a bez poplatkov.
23. Uvedený záver mal potom za následok vznik bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka) na strane žalovaného v sume, ktorú žalobca splatil nad rámec istiny úveru. Bolo preukázané,
že žalobca získal od žalovaného finančné prostriedky v sume 621,- eur. Rovnako bolo preukázané,
že žalobca splatil 663,40 eur. Výška bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného tak
predstavovala 42,40 eur. O príslušenstve pohľadávky súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..
24. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. V tejto
súvislosti súd uviedol, že napriek tomu, že zastavenie konania v časti určovacích petitov procesne zavinil
žalobca ust. § 11 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch mu poskytovalo právo podať určovaciu
žalobu, čo do požadovaných určovacích petitov, keď so späťvzatými žalobnými návrhmi sa súd zaoberal
ako s prejudiciálnymi otázkami vo vzťahu k uplatnenému nároku, teda i čo do späťvzatých výrokov
by v prípade zotrvania na podanej žalobe bol žalobca úspešný. Súd mal za to, že v čase podania
žaloby žalobca dôvodne požadoval zaplatenie istiny v sume rovnajúcej sa úhrade poplatkov, úrokov
z jednotlivých uhradených splátok, keď mal za to, že poskytnutý úver je potrebné posudzovať ako
bezúročný a bez poplatkov, následne na základe doložených listinných dôkazov zo strany žalovaného
mal možnosť zistiť presnú sumu uhradenú nad poskytnutý úver a vziať žalobu sčasti späť. Súd pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal preto zo 100% úspechu žalobcu, keď bolo
žalobe v celom rozsahu vyhovené.
25. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie a napadol ním výroky I., II. a IV. Navrhol, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch tak, že žalobu zamietne,
príp. aby ho v napadnutých výrokoch zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Uviedol, že pokiaľ v úverovej zmluve absentoval údaj o dátume narodenia žalobcu, tento
ako dôvod vyslovenia bezúročnosti úveru neobstojí. Žalobca bol totiž v zmluve označený a zreteľne
identifikovateľný na základe rodného čísla, ktoré jednoznačnejšie vyjadruje identifikáciu fyzickej osoby.
Pokiaľ išlo o absenciu údaja o termíne konečnej splatnosti úveru, táto náležitosť nemôže a nikdy
nemohla byť v zmysle únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdy dvor EÚ v bode 58
rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že uvedené ustanovenie (§ 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES) by
sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10
ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že článok
23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez
úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. V ďalšom poukázal i na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3 Cdo 146/2017. Uviedol, že náležitosť „konečná splatnosť úveru“ únijné právo
nepozná, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z. z. a táto náležitosť práve
z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo
zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomínanej novely je potrebné
zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. S údajom o termíne konečnej splatnosti úveru
nemôže byť potom spájaný následok v podobe bezúročnosti, ktorý navyše nie je ani spôsobilý ovplyvniť
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Navyše v danej veci bola požiadavka uvedenia termínu
konečnej splatnosti úveru splnená určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch
a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4 ods. 4.5. zmluvných dojednaní, v
zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň
termínom konečnej splatnosti. Aj v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vyplýva,
že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí
a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Pre náležitosť označenia termínu konečnej splatnosti
úveru tak podľa žalovaného postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje
identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo strany žalovaného splnené - žalobca mal
objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc
z počtu splátok a obsahu Oznámenia veriteľa o schválení úveru a Splátkového kalendára). Pokiaľ išlo
o „nesprávnosť“ údaja o celkovej čiastke, ktorú bol spotrebiteľ povinný zaplatiť, nakoľko žalovaný do
celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom nezahrnul poplatok za uzatvorenie Dohody
o poskytovaní služieb (ďalej len „Dohoda“), žalovaný uviedol, že Dohoda bola so žalobcom uzatvorená
ako samostatný právny úkon, ktorého predmetom bolo poskytovanie dohodnutého balíka služieb, v rámci
ktorého boli služby poskytované buď z iniciatívy dlžníka alebo automaticky. Dohoda obsahovala presné
vymedzenie, ktoré služby sú poskytované na žiadosť dlžníka a ktoré automaticky a vopred veriteľom.
V danom prípade teda nešlo o platenie poplatku bez primeraného protiplnenia, nakoľko spotrebiteľ
vždy dostáva tie služby, ktoré nevyžadujú jeho predošlú iniciatívu. Dohoda bola zároveň predložená vo
forme samostatného dokumentu s osobitným označením, ktorý bol žalobcom osobitne podpisovaný. Pri
zachovaní priemernej obozretnosti je vylúčené, aby si žalobca neuvedomil, že ide o samostatný zmluvný
dokument, ktorý navyše, ako to vyplýva zo samotného obsahu listiny, nepredstavoval podmienku k
poskytnutiu úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čl. I. bod 2 Dohody). Dohoda obsahovala i
možnosť výpovede, ak dlžník nemal o poskytovanie služieb záujem (sekcia III. - Záverečné ustanovenia).
Túto možnosť žalobca nevyužil. Vzhľadom k tomu, že uzatvorenie predmetnej Dohody bolo dobrovoľné
- rovnako tak tiež následné platenie pravidelného mesačného poplatku - je podľa názoru žalovaného
vylúčené, aby takáto odplata bola zahrnutá do celkových nákladov (v zmysle zákonného znenia by
muselo ísť o službu, ktorá podmieňuje samotné poskytnutie úveru zo strany veriteľa - § 2 písm. g/
zákona č. 129/2010 Z. z.). Navyše uvedenie údaja o výške mesačnej platby bolo v zmluve (bod 6)
vymedzené zrozumiteľným spôsobom, odlišujúcim platbu mesačnej splátky úveru so zahrnutím poplatku
za utvorenie Dohody - ak bude uzatvorená- od výšky pravidelnej mesačnej splátky úveru (samostatne),
a to v rozsahu: informatívny údaj o mesačnej platbe (mesačná splátka úveru spolu s platbou podľa
Dohody o poskytovaní služieb), mesačná splátka - vrátane úrokov. Žalovaný má za to, že súd prvej
inštancie nesprávne vyložil ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. a pri uvedenom výklade nerešpektoval
povinnosť prihliadať na eurokonformný výklad zákona.
26. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol,
že zákonodarca v ustanovení § 9 ods. 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. explicitne uviedol, že
pre identifikáciu spotrebiteľa je dodávateľ povinný okrem rodného čísla, mena, priezviska a adresy
trvalého pobytu uviesť aj dátum narodenia. Ak by zákonodarca považoval uvedenie iba rodného čísla
za dostatočné, je zrejmé, že predmetné ustanovenie by formuloval inak. Pokiaľ išlo o údaj konečného
termínu splatnosti úveru, žalovaný sa v odvolaní podanou argumentáciou (o eurokonformnom výklade)
snaží prelomiť kogentné vnútroštátne ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.
znením Smernice EÚ, čo žalobca považuje za neprípustné. Eurokonformný výklad v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy neprichádzal do úvahy, nakoľko v čase jej uzatvorenia neexistovalo harmonizované
ustanovenie, keďže vnútroštátna právna norma nebola súladná s ustanovením Smernice, keďže
kogentné ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu nebolo v súlade s právnou legislatívou EÚ,
bolo potrebné, aby Slovenská republika vykonala všetky kroky k zániku platnosti takéhoto právneho
predpisu, čo v konečnom dôsledku slovenský zákonodarca aj vykonal a to novelou zákona č. 129/2010
Z. z. účinnou od 1.5.2018, až na základe uvedenej novely slovenský zákonodarca zosúladil znenie
vnútroštátneho ustanovenia so znením Smernice a preto v dôsledku tejto zmeny je možné konštatovať,
že predmetné ustanovenie je možné od 01.05.2018 vykladať eurokonformne. Je zrejmé, že keďže
novela je účinná od 01.05.2018, uvedená legislatívna zmena sa nemôže v právnom štáte, v ktorom sa
kladie dôraz na rešpektovanie zásady právnej istoty a zásady zákazu pravej retroaktivity aplikovať aj
na prípady, resp. v tomto prípade Zmluvy, ktoré spotrebiteľ s dodávateľom uzavreli pred nadobudnutím
účinnosti tejto novely. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vymenúva
samostatné obligatórne náležitosti, ktoré musí obsahovať každá platná spotrebiteľská zmluva a ktoré
je dodávateľ povinný jednotlivo zakomponovať do obsahu predmetnej zmluvy. Žalovaný ako veriteľ nie
je oprávnený odvodzovať splnenie všetkých obligatórnych povinností uvedením iba niektorých z nich a
následne prezentovať názor, podľa ktorého spotrebiteľ môže splnenie ďalších obligatórnych náležitostí
vyvodzovať od iných samostatne líšiacich sa náležitostí. Konečná splatnosť úveru potom predstavuje
informačnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyjadruje informácie, kedy má byť úver - za
predpokladu dodržiavania zmluvy - uhradený a nie kedy dôjde ku zániku záväzku. Spotrebiteľovi musí
byť už na prvý pohľad zrejmé, ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti poskytnutého úveru, bez
akýchkoľvek matematických operácii. V opačnom prípade pôjde o termín, ktorý nie je pre bežného
spotrebiteľa dostatočne zrozumiteľný. Argumentácia žalovaného v odvolaní v tomto smere nevyplýva
ani z gramatického, logického, teologického či iného výkladu , keďže zjavne je v rozpore s ustanovení § 9
ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ zákon vyžadoval uvedenie termínu konečnej
splatnosti úveru, nie je možné za dodržanie zákona považovať uvedenie doby resp. časového úseku,
navyše s neurčitou dĺžkou. Pokiaľ išlo o Dohodu o poskytovaní služieb, táto predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Žalovaný ako dodávateľ si mal počínať tak, aby do obsahu spotrebiteľských zmlúv zakomponoval len
také ustanovenia, resp. aby prekladal spotrebiteľovi na podpis len také formuláre, ktoré nespôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a nemal by sa spoliehať na to,
či spotrebiteľ ako osoba spravidla neznalá právne predpisy v oblasti spotrebiteľského práva v čase
uzatvorenia zmluvy odhalí alebo neodhalí nekalé obchodné praktiky dodávateľa. S ohľadom na obsah
predmetnej Dohody je absolútne zrejmé, že žalovaný využil nedostatočnú znalosť žalobcu, nakoľko by
bolo absolútne nelogické, ak by sa žalobca po riadnom oboznámení zo strany žalovaného zaviazal
uhradiť odplatu za plnenie bez akéhokoľvek záujmu na skutočnom využití tejto služby. Ak žalobca
chcel získať finančné prostriedky neprichádzalo do úvahy neprijať vopred predpripravené podmienky
a teda bol povinný podrobiť sa všetkým podmienkam tak, ako si ich stanovil sám žalovaný ako
dodávateľ. Žalobca žiadnym spôsobom nebol osobitne oboznámený zo strany žalovaného o následkoch
a dôsledkoch uzatvorenia predmetnej Dohody. Dohoda o poskytovaní služieb je neprijateľná, nebola
spotrebiteľovi bližšie vysvetlená, pričom spotrebiteľ, žalobca ju podpísal len z hľadiska formálneho
sledujúc cieľ získať potrebné finančné prostriedky. Táto Dohoda vytvára zjavnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, nemá pre spotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos, pričom sa mu
nedostáva žiadneho protiplnenia, ale slúži výlučne záujmu dodávateľa na maximalizáciu zisku spojeného
s existenciou zmluvného vzťahu. Poplatok za poskytnutie úveru potom jasne napĺňa charakteristiku
neprijateľnej zmluvnej podmienky. V ďalšom uviedol, že v čase uzatvorenia úverovej zmluvy slovenský
zákonodarca explicitne vyžadoval členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných
poplatkov. Eurokonformným výkladom nebolo možné potom prelomiť kogentné zákonné vnútroštátne
ustanovenie. Žalovaný ignoruje výkladové metódy posúdenia možnosti vykladať vnútroštátne právo
eurokonformne, keď svoj výklad zakladá len na teleologickom výklade zákona bez toho, aby skúmal
otázku, či smernica EÚ č. 2008/48 bola alebo nebola v skutočnosti vadne implementovaná (či už
chybne alebo len neúplne/nedostatočne), aby skúmal, aký význam zákonodarca prisúdil predmetnému
slovnému spojeniu v čase, kedy ho použil vo vnútroštátnom predpise po prvýkrát (najmä z dôvodu
zachovania právnej istoty). Žalobca svoju argumentáciu o výklade „spornej“ normy zakladá aj na
posúdení historického výkladu ako aj teleologického výkladu a výkladu e-ratione legis
skúmanej právnej normy s princípom právnej istoty, použitím všetkých ostatných výkladových metód,
ako aj porovnaním znenia právnych noriem obsiahnutých na rôznych miestach zákona č. 129/2010 Z. z..
Až na základe takto dôsledne vykonanej analýzy dospel žalobca k záveru, že nie je možné dotknutému
ustanoveniu Smernice priznať nepriamy účinok v znení zákona č. 129/2010 Z. z. účinného do 30.4.2018.
V závere svojho vyjadrenia žalobca zhrnul, že zákon č. 129/2010 Z. z. explicitne ukladá dodávateľom
povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere určité obligatórne náležitosti, ktoré musia byť
uvedené správne. V opačnom prípade by toto zákonné ustanovenie stratilo význam a dodávateľ by
splnil svoje obligatórne povinnosti iba tým, že by do spotrebiteľských zmlúv mohol uviesť akýkoľvek
údaj neodrážajúci skutočnosť. Z formálneho hľadiska by potom spotrebiteľská zmluva síce obsahovala
všetky náležitosti, ale nemala by reálnu výpovednú hodnotu pre spotrebiteľa, čím by nebol naplnený
účel zákona, ktorým je informovanie spotrebiteľa o podmienkach uzavretej zmluvy. Tak ako žalovaný
zakomponoval predmetné ustanovenie (§ 9 ods. 2 písm. l/) do obsahu úverovej zmluvy (teda uviedol
výšku mesačnej anuitnej splátky bez ďalšieho potrebného členenia) sa na prvý pohľad síce priemernému
spotrebiteľovi nemusí javiť ako odporujúce priamo zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami spôsobuje,
že predmetné ustanovenie dodržané nie je a teda zákon obchádza. Uvedené totiž môže spôsobiť
takú situáciu, že dodávateľ síce uvedie výšku mesačnej anuitnej splátky, avšak zámerne „opomenie“
uviesť aj potrebné členenie aj na splátky úrokov a iných poplatkov, čím de facto priamo zabraňuje
spotrebiteľovi skontrolovať, či dodávateľ do výpočtu mesačnej anuitnej splátky nezakomponoval aj
poplatky, ktoré započítať nesmie, čím de facto sa poskytuje dodávateľom „ochrana“ pred odhalením
nekalých obchodných praktík, čo má nepochybný dopad na celkové postavenie spotrebiteľa v danom
zmluvnom vzťahu. Žalobca má za to, že účelu právnej úpravy zodpovedá len taký výklad, ktorý každý
z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“, a „termíny splátok“ viaže ku každej tam z
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine,
tak i k úrokom a tiež poplatkom. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 1.5.2018
novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z.. Do nadobudnutia účinnosti
uvedenej zmeny zákona, nie je v súlade s princípmi súkromného práva docieliť ten istý derogačný
efekt, tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra
legem, odporoval by princípu právnej istoty, nerešpektoval by zákaz pravej retroaktivity, nebol by súladný
ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ za eurokonformnú
považoval len amortizačnú tabuľku a len vo vzťahu k istine.
27. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadril.
28. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre
nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné, ako vecne správny,
potvrdiť (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 08.06.2021. O termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli žalobkyňa, právny zástupca žalobkyne, žalovaný, upovedomení zákonným
spôsobom.
29. Predmetom posúdenia v danej veci bolo, či zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami
19.5.2015 spĺňala obligatórne náležitosti ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z .z. účinného v čase jej uzavretia (konkrétne náležitosti upravené pod písm. d/, f/, l/, ako aj posúdenie
platnosti Dohody o poskytovaní služieb z hľadiska, či išlo/nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku)
a teda, či v prípade absencie niektorej z uvedenej náležitostí bolo/nebolo potrebné poskytnutý úver
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Od vyriešenia tejto otázky sa potom odvíjal i žalobcom
uplatnený nárok na vrátenie ním uhradenej sumy žalovanému nad rámec splatenej istiny úveru, a to
titulom vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, keď v prípade, že by
bol úver vyhodnotený ako bezúročný a bez poplatkov, plnenie nad rámec poskytnutej (splatenej) istiny,
by predstavovalo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného.
30. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zastával názor, že úver bolo potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 zákona č. 129/2010 Z. z.) , nakoľko:
1/ v zmluve o úvere absentoval údaj o dátume narodenia žalobcu, čím nebola splnená náležitosť
vyžadovaná ust. § 9 ods.2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch,
2/ v zmluve chýbal údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, splatnosť úveru bola uvedená len v
závislosti od počtu splátok, t. j. 36 splátok, pričom v zmluve nebola uvedená splatnosť prvej splátky ani
splatnosť poslednej splátky, čím nebola splnená náležitosť vyžadovaná ust. § 9 ods.2 písm. f) Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť
spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ
mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a tým uskutočniť
najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi,
3/ v zmluve uvedená celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. k) Zákona o
spotrebiteľských úveroch) nebola uvedená v správnej výške, keď v zmluve bola uvedená suma 944,88
eur, avšak reálne, ak mal žalobca uhradiť 36 splátok po 40,10 eur, to predstavuje celkovú čiastku podľa
ust. § 2 písm. h) citovaného zákona vo výške až 1 443,60 eur,
4/ v zmluve bol uvedený nesprávny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, nakoľko podľa ust. §
2 písm. g) a h) sa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom berú do
úvahy všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú
veriteľovi známe a celkovou čiastkou sa rozumie suma, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť - súčet celkovej
výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
Uvedená ročná percentuálna miera nákladov v zmluve o úvere bola potom uvedená v nesprávnej
výške, nakoľko pri poskytnutom úvere vo výške 621,- eur s dobou splácania 36 mesiacov v mesačných
splátkach po 40,10 eur, kedy by bolo potrebné vrátiť celkovo sumu 1443,60 eur, by bola správne
vypočítaná ročná percentuálna miera nákladov vo výške 90,68 %, ktorá mala byť uvedená v
tejto sadzbe v úverovej zmluve.
5/ v zmluve uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov bola v neprospech spotrebiteľa,
keďže pri výpočte RPMN mala byť zohľadnená v celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom aj odplata v sadzbe 2,54% zo sumy 621,- eur mesačne (t. j. suma 15,57 eur )
dojednaná v Dohode o poskytovaní služieb. Súd prvej inštancie mal potom za to, že jedinou motiváciou
na uzatvorenie takejto zmluvy zo strany dodávateľa, bolo navýšiť odplatu za poskytnutý úver tak, aby
táto suma nebola uvedená v úverovej zmluve (prostredníctvom zmluvy o poskytovaní
domnelých služieb sa potom dodávateľ snažil obísť zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a pôžičkách ako i ust. § 53 ods. 6 OZ a dosiahnuť, aby odplata za poskytovanie takýchto
doplnkových služieb sa nezapočítavala do RPMN v úverovej zmluve). Sankciou za uvedený postup
žalovaného je potom vyhodnotenie, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považoval za bezúročný a bez
poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch),
6/ Dohodu o poskytovaní služieb súd prvej inštancie vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
7/ v zmluve chýbal i povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z., a to výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bol uvedený iba informatívny údaj o mesačnej
platbe v sume 40,10 eur a mesačná splátka (vrátane úrokov) v sume 24,33 eur, teda ani jedna z
uvedených splátok nebola rozčlenená na splátku istiny a úroku. V tomto smere súd prvej inštancie
zároveň uzavrel, že vzhľadom na explicitné znenie Zákona o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom
čase v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a plátky poplatkov nie je výklad týchto
zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo
veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Biróová možný, tento výklad práva by bol výkladom práva
contra legem, viedol by k nahradeniu kogentného ustanovenia zákona predmetnou Smernicou a zároveň
by porušoval zásadu právnej istoty. Zároveň k požiadavke žalovaného priznať smernici 2008/48/ES
nielen priamy, ale i nepriamy účinok súd prvej inštancie uviedol, že zákonom č. 279/2017 Z. z. o bankách
od 01.07.2018 došlo k zmene zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách tak, že ust. §
9 ods. 2 písm. k) a l) zákona zákonodarca prispôsobil zneniu smernice 2008/48/ES, čím dal jasne najavo,
že rozhodovacia prax súdov je správna a že bez zmeny zákona nebolo možné priznať poukazovanej
smernici akýkoľvek účinok.
Z uvedeného potom súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcovi
v sume 621,- eur na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 19.05.2015 bolo v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b), d) Zákona o
spotrebiteľských úveroch potrebné považovať za spotrebiteľský úver poskytnutý bez úrokov a bez
poplatkov pre absenciu náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. d, f), k),
l) zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa § 11 ods. 1 písm. d) citovaného zákona pre uvedenie
nesprávnej ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa. Zároveň dodal, že úver je
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ak sa zistí, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere
chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch alebo je
v zmluve uvedená nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa, nakoľko citovaný zákon nepredpokladá
kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok (náležitostí písomnej zmluvy),
aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobca nad istinu 621,- eur
žalovanému navyše uhradil 42,40 eur, táto suma predstavovala bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného, nakoľko žalobca uvedenú sumu plnil (z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) bez
právneho dôvodu.
31. Odvolací súd sa potom stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že absencia v úverovej zmluve
čo i len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch
(prípadne pri nesprávnej RPMN v neprospech spotrebiteľa) pre ich kumulatívny charakter, vedie k tomu,
že úver bude potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
32. Z listiny - Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/Zmluva o
spotrebiteľskom úvere revolvingového typu (ďalej len „Žiadosť/Zmluva) z 19.5.2015 uzavretej medzi
stranami (bod 6) vyplynuli nasledovné údaje o poskytnutom spotrebiteľskom úvere: informatívny údaj o
mesačnej platbe (mesačná splátka úveru spolu s platbou podľa Dohody o poskytnutí služieb) 40,10 eur,
výška úveru 690,- eur, počet splátok 36, mesačná splátka vrátane úrokov 24,33 eur, celková čiastka,
ktorú musí dlžník zaplatiť ( t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) 944,88 eur, ročná percentuálna
miera nákladov za úver 25,87%, ročná úroková sadzba 17,47%, priemerná ročná percentuálna miera
nákladov za úver 37,67%, suma poskytnutého revolvingu 690,- eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú
musí dlžník zaplatiť (t. j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 944,88 eur, predpokladaná
ročná percentuálna miera nákladov po poskytnutí revolvingu 25,87%, ročná úroková sadzba revolvingu
17,47% a ročná úroková sadzba úrokov z omeškania vo výške 5,05%. Poplatok za poskytnutie úveru
v sume 69,- eur.
Z listiny (Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere - č. l. 108) vyplynulo, že pokiaľ
išlo o termín splátok úveru (a úrokov) platilo, že termín splatnosti splátky bude v prípade schválenia
žiadosti stanovený na konkrétny deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho
mesiaca takto: V nadväznosti na deň poskytnutia úveru bude dátum splatnosti prvej splátky určený na
deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni
poskytnutia úveru tak, že medzi dňom poskytnutia úveru a dňom splatnosti prvej splátky bude doba
nie kratšia ako 32 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane) a súčasne nie dlhšia ako 48 za sebou
idúcich kalendárnych dní (vrátane). Splatnosť nasledujúcej splátky v príslušnom mesiaci bezprostredne
nasledujúcom po splatnosti predchádzajúcej splátky bude v deň s číselným poradím rovnakým ako
číselné poradie dňa splatnosti predchádzajúcej splátky v príslušnom predchádzajúcom mesiaci. Pri
poskytnutí každého revolvingu (t. j. ďalšieho úveru) sa počet splátok zvyšuje v súlade s novým
splátkovým kalendárom, pričom výška splátok zostáva zachovaná a termíny splatnosti jednotlivých
splátok nadväzujú na predchádzajúci splátkový kalendár. Konečná splatnosť úveru sa po poskytnutí
každého revolvingu posúva na deň splatnosti poslednej splátky v poradí posledného revolvingu. Úroky
za poskytnutie úveru, resp. revolvingu sú splatné v mesačných splátkach spolu s istinou úveru, resp.
revolvingu bez amortizácie istiny.
Z Dohody o poskytovaní služieb uzavretej 19.05.2015 medzi stranami vyplynulo, že jej predmetom bola
úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb k uzavretej zmluve o revolvingovom
úvere, zakladajúcou právo zákazníka na využívanie služieb a povinnosť uhradiť odplatu. Podľa nej má
zákazník právo, ale nie povinnosť, využívať služby, rovnako tak právo zrušiť alebo pozastaviť písomnou
formou poskytovanie jednotlivých služieb: týmto nie je dotknutá povinnosť uhradiť odplatu. Podľa bodu
2. Dohodnuté služby sú doplnkové a dobrovoľné, nemajú charakter podmienky alebo predpokladu
na uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi poskytovateľom a zákazníkom, napríklad pre
získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok. Jednotlivé služby súd
poskytované zákazníkovi automaticky alebo na základe uplatnenia práva zákazníka na ich poskytnutie.
V bode II. tejto Dohody boli definované predmetné služby ako komplexný balíček služieb (ako napríklad
informácia o zostávajúcich záväzkoch, odklad splatnosti splátok, informácia pred splatnosťou splátky,
informácia o prijatí platby, vyhotovenia a zaslanie kópie dokumentácie, zmena zmluvy
na podnet klienta (týkajúca sa napríklad zmeny kontaktných údajov, v doplnení spoludlžníka), druhá
upomienka zdarma, podpora call centra a osobné stretnutie s viazaným finančným agentom). Odplata
predstavovala mesačný poplatok v sadzbe 2,54 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku
za poskytnutie úveru, ktorú sa žalobca zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach, ktorá bude
uvedená spolu so splátkami úveru a úrokov za úver v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi.
33. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom vysloveným súdom prvej inštancie o tom, že splatnosť
úveru uvedená len v závislosti od počtu splátok, t.j. 36 mesiacov, bez údaja o splatnosti
prvej splátky a splatnosti poslednej splátky, nemôže nahradiť náležitosť vymedzenú v ust. § 9 ods. 2
písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z.
34. Odvolací súd považuje za správny právny záver súdu prvej inštancie, že právny vzťah žalobcu a
žalovaného založený Zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa 19.05.2015 je potrebné posudzovať ako
spotrebiteľský vzťah podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zák.
č. 129/20100 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. To znamená,
že predmetná zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v
právach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to neprijateľné podmienky. Súd prvej inštancie
konštatoval, že v čase uzatvorenia zmluvy ustanovoval § 9 zák. č. 129/2010 Z. z. podstatné náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a to, že zmluva okrem iného musí obsahovať konečnú splatnosť úveru pod
následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v prípade jej absencie. Preskúmaním
zmluvy mal za preukázané, že tento údaj v zmluve absentuje. Ako termín konečnej splatnosti je uvedený
iba údaj - splatnosť úveru (počet splátok) 36, pričom súd mal za to, že termín konečnej splatnosti musí
byť vyjadrený konkrétnym dátumom a nie len udalosťou závislou od vôle zmluvnej strany. Hoci termín
konečnej splatnosti vyplýva z oznámenia žalovaného o schválení úveru, toto oznámenie (ani listinu -
Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere - č.l. 108) nemožno považovať za zmluvu a
nie je ani jej súčasťou.
Žalovaný v podanom odvolaní namieta nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu údajov o konečnej splatnosti úveru s
poukazom na to, že uvedený údaj vyplýva z oznámenia veriteľa o schválení úveru, ktoré je súčasťou
Zmluvy o revolvingovom úvere
Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy
(19.05.2015) zmluva o spotrebiteľskom úvere, okrem všeobecných náležitosti podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru.
Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/
až k/, r/, y/.
35. Podľa zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy musela uzavretá zmluva obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 cit. zákona.
Pokiaľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z podstatných
(obligatórnych) náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere predpísaných v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z. z. je postačujúce, aby bol predmetný úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. V danej veci
súd prvej inštancie okrem nedostatku termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov úveru konštatoval aj
absenciu ďalšej obligatórnej náležitosti, a to konečnej splatnosti úveru (doby trvania úveru). Odvolací
súd sa plne stotožnil so záverom vysloveným súdom prvej inštancie o tom, že splatnosť úveru uvedená
len v závislosti od počtu splátok, t.j. 36 mesiacov, bez údaja o splatnosti prvej splátky
a splatnosti poslednej splátky, nemôže nahradiť náležitosť vymedzenú v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák.
č. 129/2010 Z.z.. Údaj o konečnej splatnosti úveru má byť uvedený v zmluve konkrétnym dátumom
konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom.
36. Bod 4.5. Zmluvných dojednaní, pojednávajúci o tom, že „deň splatnosti poslednej splátky úveru,
resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru“ nielenže
nie je súčasťou samotnej Zmluvy o úvere (nie je textom Zmluvy o úvere) - pričom údaj podľa § 9 ods.
2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. má obsahovať samotná Zmluva a nie Zmluvné dojednania, ale
s obsahom týchto Zmluvných dojednaní mal byť žalobca oboznámený len pri podpise Žiadosti (nie
samotnej zmluvy) o poskytnutie úveru. Inými slovami, údaj o tom, že deň splatnosti poslednej splátky je
i dňom konečnej splatnosti úveru, samotná Zmluva o úvere neobsahovala. Náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. týmto splnená nebola. Navyše za zrozumiteľné (v okamihu
uzatvárania úverovej zmluvy) pre bežného spotrebiteľa nemožno považovať ani vysvetlenie termínu
splatnosti splátok vymedzené žalovaným v listine - Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom
úvere - č. l. 108, keď bol tento údaj (údaj o splatnosti prvej splátky) vymedzený tak, že je ním „deň medzi
v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca nasledujúceho po dni poskytnutia
úveru tak, že medzi dňom poskytnutia úveru a dňom splatnosti prvej splátky bude doba nie kratšia
ako 32 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane) a súčasne nie dlhšia ako 48 za sebou idúcich
kalendárnych dní (vrátane)“. Ide teda o deň pripadajúci na prvý až pätnásty deň v mesiaci, nie však skorší
ako 32 kalendárny deň od poskytnutia úveru a súčasne nie dlhší ako 48 kalendárny deň od poskytnutia
úveru (do úvahy tu teda prichádzalo až 15 dní v tom ktorom mesiaci). Takto „komplikovane“, pre
bežného spotrebiteľa, vymedzenú splatnosť prvej (a na ňu nasledujúcich) splátky úveru, nemohol bežný
spotrebiteľ v okamihu uzatvárania úverovej zmluvy (z časového hľadiska) nielenže pochopiť, ale mu táto
skutočnosť ani neumožňovala nastaviť si (aj vzhľadom na rôzny dátum výplaty mzdy spotrebiteľovi jeho
zamestnávateľom) splácanie úveru tak, aby sa do budúcna mohol vystríhať prípadnému omeškaniu s
platením splátok a s tým spojenými sankciami. Inak povedané, ak pri uzatváraní zmluvy o úvere nebolo,
práve pre komplikovanosť takéhoto vymedzenia splatnosti úverových splátok, „narýchlo“ bežnému
spotrebiteľovi možné rozpoznať, na ktorý vlastne deň splatnosť splátky v tom ktorom mesiaci pripadá,
nemohol ani zistiť (nevedel si vypočítať), či v daný deň bude mať dostatok finančných prostriedkov na jej
zaplatenie, napr. i s ohľadom na dátum, kedy mu je vyplácaná mzda. Bežný spotrebiteľ totiž svoje platby
(akékoľvek, teda i prípadné splátky úveru) spravidla realizuje v čase, kedy mu je vyplácaná mzda (t. j.
kedy má bezpečne vedomosť, že bude disponovať finančnými prostriedkami, najmä za stavu, že si úver
berie pre nedostatok vlastných finančných prostriedkov). Splatnosť mzdy je u každého zamestnanca
individuálna (môže sa pohybovať od prvého až do posledného dňa v mesiaci) a teda je dôležité, aby mal
takýto spotrebiteľ jasnú predstavu o tom, kedy má veriteľovi uhrádzať splátky úveru, práve s ohľadom
na to, aby mal na ich úhradu dostatok finančných prostriedkov a nedostal sa zbytočne do omeškania
s ich platením. Ak je však splatnosť splátok vymedzená spôsobom, akým urobil žalovaný, pričom s
ich takto „komplikovaným“ vymedzením sa spotrebiteľ oboznámil až tesne pred podpisom zmluvy (a
teda ho ani nemohol narýchlo pochopiť), môže sa stať, že práve nemožnosťou uvedomenia si toho, že
splatnosť splátky u neho môže nastať skôr, ako dostane mzdu od svojho zamestnávateľa, sa vystaví
nebezpečenstvu omeškania, čo v spojení so sankciami môže nepochybne vplývať na rozsah jeho
záväzku veriteľovi plniť. I z tohto pohľadu mal potom odvolací súd za to, že žalovaným definovaná
splatnosť úveru (termín konečnej splatnosti úveru) spájaná so splatnosťou poslednej splátky úveru
(závislej od splatnosti prvej splátky úveru, ktorá bola vymedzená pre spotrebiteľa „komplikovaným“
spôsobom, navyše nie v samotnom texte Zmluvy o úvere ale v listine - Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere v spojení so Zmluvnými dojednaniami v bode 4.5.), nemôže nahradiť náležitosť
vymedzenú v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z., s tým, že takto definovaná konečná
splatnosť úveru (viazaná na splatnosť poslednej splátky závislej od splatnosti prvej splátky úveru), je i
spôsobilá ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa (či sa v budúcnosti môže/nemôže dostať
do omeškania so splácaním úveru spojeného so znášaním ďalších sankcií, ktorých prípadné uloženie
nepochybne rozsah záväzku spotrebiteľa ovplyvňujú).
37. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o konečnej splatnosti úveru, je možné považovať len prípad, kedy
má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v čase,
kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný. Za daného stavu sa odvolací
súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o konečnej splatnosti
úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z.z., čo má s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm.
b) cit. zákona za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z týchto dôvodov súd
prvej inštancie správne určil, že úver vyplývajúci zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 19.05.2015
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
38. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie i v tom, že v zmluve o
spotrebiteľskom úvere bola nesprávne uvedená i celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť (§ 9
ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.
účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmluve uvedená celková čiastka, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť,
potom nebola uvedená v správnej výške, keď v zmluve bola uvedená suma 944,88 eur, avšak reálne,
ak mal žalobca uhradiť 36 splátok po 40,10 eur, to predstavuje celkovú čiastku podľa ust. § 2 písm. h)
citovaného zákona vo výške až 1.443,60 eur (celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je súčet
celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom). Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú potom všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v
súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov;
do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej
služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok (§ 2 písm. g/ zák. č.
129/2010 Z. z.). Podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z. nemožno vykladať
tak, že náklady na doplnkové služby patria (sa započítavajú) do celkových nákladov iba vtedy, ak sa
týkajú takej doplnkovej služby, ktorá je podmienkou pre získanie spotrebiteľského úveru alebo pre jeho
získanie za ponúkaných podmienok (žalovaný sa v konaní bránil tým, že Dohoda o poskytovaní služieb
nebola podmienkou pre získanie úveru). Ustanovenie § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z. ako podmienku
pre to, aby sa náklady na doplnkové služby započítavali do celkových nákladov upravuje (vyžaduje) iba
ich súvis so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Slovné spojenie „ .... ak spotrebiteľ musí navyše....“potom
iba zvýrazňuje, že pôjde najmä (nie však vždy) o prípady, ak využitie takýchto doplnkových služieb
dodávateľ viaže ako podmienku pre poskytnutie úveru. Uvedené však neznamená, že sa jedná len (a
výlučne) o prípady takých doplnkových služieb, ktorých „poberanie“ je podmienkou poskytnutia úveru,
ale môže ísť aj o služby, ktoré súvisia s poskytnutým spotrebiteľským úverom, avšak podmienkou pre
jeho získanie nie sú. Ak by tomu tak bolo, aj zákonodarca by uvedené formuloval napr. tak, že „ .... do
celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
ak spotrebiteľ musí uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský
úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“. Práve použitý slovný zvrat „...navyše...“ ochraňuje
spotrebiteľa v tom, že cit. ustanovenie je potrebné vykladať tak, že do celkových nákladov patria nielen
akékoľvek náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale najmä (a
vždy) tie, kde ich prijatie spotrebiteľom dodávateľ podmieňuje poskytnutím samotného úveru. Pri týchto
nákladoch je teda podstatný iba ich súvis so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a nie to, či sú súčasne i
podmienkou pre poskytnutie úveru. Skutočnosť, že sú zároveň podmienkou pre poskytnutie úveru iba
znamená, že takéto náklady sa musia do celkových nákladov zahŕňať vždy. Odvolací súd mal preto za
to, že dodávateľ (žalovaný) bol povinný v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o celkovej
čiastke, ktorú musel spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. k/), a to v správnej výške, ktorá mala zahrňovať
i náklady na doplnkovú službu (vyplývajúcu z Dohody o poskytovaní služieb), a to bez ohľadu na to,
či táto bola/nebola podmienkou pre poskytnutie úveru, keď rozhodujúcim bolo iba to, že mala vecný
súvis so zmluvou o spotrebiteľskom úvere (to, že takýto vecný súvis mala bolo nesporné, nakoľko bez
uzavretej úverovej zmluvy by takáto Dohoda nemala pre spotrebiteľa žiadny praktický význam). Preto v
kolónke „celková čiastka“, ktorú musel spotrebiteľ (žalobca) zaplatiť, potom mala byť správne uvedená
suma 1.443,60 eur (ktorej zodpovedala povinnosť žalobcu uhradiť 36 splátok po 40,10 eur). Uvedené
bolo potom ďalším dôvodom na to, aby súd vyhodnotil zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov.
39. Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z. z. ročnou percentuálnou mierou nákladov sú celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky
spotrebiteľského úveru podľa § 19. Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú
celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo
uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na
vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie
sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu
nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v
zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom (§ 19 ods.
2). Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby,
aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok (§ 2 písm. g/). Ako už
odvolací súd uviedol v bode 14 tohto rozhodnutia, do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom, bolo potrebné zahrnúť i náklady na doplnkovú službu, ktoré žalobcovi vyplývali
z uzavretej Dohody o poskytovaní služieb. Keďže žalovaný tieto do celkových nákladov nezahrnul, i
výška RPMN (tak ako uviedol súd prvej inštancie) nebola správna. Pri výpočte RPMN mala byť teda
zohľadnená v celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom aj odplata v
sadzbe 2,54% zo sumy 621,- eur mesačne (t. j. suma 15,57 eur ) dojednaná v Dohode o poskytovaní
služieb, čo je ďalší dôvod na to, aby súd vyhodnotil Zmluvu o úvere ako bezúročnú a bez poplatkov.
40. Navyše možno súhlasiť i s názorom súdu prvej inštancie, že prostredníctvom zmluvy o poskytovaní
„domnelých“ služieb sa potom dodávateľ snažil iba obísť zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a pôžičkách ako i ust. § 53 ods. 6 OZ a dosiahnuť, aby odplata za poskytovanie takýchto
doplnkových služieb sa nezapočítavala do RPMN v úverovej zmluve. I ustálená rozhodovacia prax
súdov SR považuje takýto poplatok za doplnkovú službu za odporujúci dobrým mravom a dojednanie
o výške odplaty za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko je absolútne neprimeraná službe, ktorú
žalovaný poskytol, resp. sa zaviazal poskytnúť a výške poskytnutého úveru. Účelom služby teda bolo len
zásadným spôsobom navýšiť celkovú sumu poskytnutého úveru, snaha dosiahnuť, aby sa odplata za
poskytovanie služby nepremietla do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverovým vzťahom a
preto bolo v danej veci dôvodným aj určenie, že takáto dohoda o poskytovaní služieb je ako neprijateľná
zmluvná podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, neplatná.
Možno tiež súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že táto dohoda obsahovala
vyhlásenie veriteľa, že dohodnuté služby sú doplnkové a dobrovoľné, a že nemali charakter podmienky
alebo predpokladu na uzavretie akéhokoľvek zmluvného vzťahu medzi poskytovateľom a zákazníkom
napr. na získanie spotrebiteľského úveru alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok, už len
samotná formulácia tohto ustanovenia a následný reálny postup žalovaného - odplata bude zákazníkom
splácaná v pravidelných mesačných splátkach spolu so splátkami úveru a úrokov za úver, t. j.
vopred, preddavkovo, bez ohľadu na to, či žalobca vôbec tieto služby následne využije, i podľa
názoru odvolacieho súdu nasvedčuje tomu, že žalovaný dal podpísať túto zmluvu žalobcovi len
formálne bez bližšieho vysvetlenia jej dopadov pre neho (žalobca pri náležitom vysvetlení zo strany
žalovaného, by sa zrejme nezaviazal uhrádzať odplatu za plnenie, bez akéhokoľvek záujmu na reálnom
využití týchto služieb). Takisto sa odvolací súd stotožňuje s tým, že podľa charakteru týchto služieb
išlo v prevažnom rozsahu o bežné úkony spojené s poskytnutím spotrebiteľského
úveru, resp. úkony, ktoré mali za cieľ viesť spotrebiteľa k riadnemu plneniu spotrebiteľského úveru
- vráteniu peňažných prostriedkov, čo pochopiteľne bolo prioritným záujmom samotného dodávateľa,
poskytovateľa peňažných prostriedkov. Keďže služby špecifikované v tejto dohode sa priamo dotýkali
samotnej podstaty zmluvného vzťahu spotrebiteľského úveru, je logické, že odplata za tieto činnosti
mala byť zahrnutá v odplate za poskytnutie spotrebiteľského úveru (úroky, poplatky) dojednanej v
zmluve o spotrebiteľskom úvere (nevyhnutná náležitosť) a ďalšia dohoda o poskytovaní týchto služieb za
odplatu už jednoznačne narušovala rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Navyše žalobca mal platiť za tieto služby aj za situácie, že by ich vôbec nevyužíval (podľa
Dohody „zákazník mal právo, ale nie povinnosť, využívať služby; týmto nie je dotknutá povinnosť uhradiť
odplatu“), hoci išlo služby bežne spojené (a spravidla i veriteľom bezplatne poskytované) s úverovým
vzťahom (t. j. nešlo o žiadne nadštandardné služby). Zároveň je potrebné si uvedomiť, že mesačná
odplata za tieto „nevyužívané“ služby sa pohybovala na úrovni 15,57 eur mesačne, čo pri mesačnej
splátke 40,10 eur, predstavovalo takmer 39 % z celkovej mesačnej platby! Je teda nesporným, že takáto
Dohoda jednoznačne narušovala rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a teda išlo o Dohodu neplatnú.
41. Odvolací súd zároveň dodáva, že Dohoda o poskytovaní služieb bola uzavretá v ten istý deň a pod
tým istým číslom ako zmluva o revolvingovom úvere a hoci bola uzavretá na samostatnej listine, ako
samostatný právny úkon, to ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá, t. j.
že svedčí o slobodnej vôli dlžníka pristúpiť na takéto osobitné zmluvné podmienky, ako to tvrdí žalovaný.
Dohoda je nepochybne súčasťou formulárovej zmluvy. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny
výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby
vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania štandardnej formulárovej zmluvy, ak spôsobujú hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa
podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemal
možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a
vyjednávacej pozície slabšou stranou. Žalobca tvrdil, že mu o obsahu a dôvodoch tejto
zmluvy nebolo nič vysvetlené, dohoda teda s ním nebola individuálne dojednaná. Žalovaný nepreukázal,
že v danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienil žalobca. Uvedené okolnosti súvisiace
s uzavretím tohto zmluvného vzťahu nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní, že
dlžník má možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na uzavretie aj tejto dohody o poskytovaní služieb.
Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého dohoda obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky a preto dospel k správnemu záveru, že dohoda o poskytovaní služieb
uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 19.05.2015 je neplatná z dôvodov, ktoré dostatočne jasne
vysvetlil v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie.
Navyše je zrejmé, že dohoda musela byť (časovo) podpisovaná skôr ako zmluva o úvere, keďže zmluva
o úvere už reflektuje (zohľadňuje) v sume splátky 40,10 eur aj odmenu pre žalovaného vyplývajúcu z
tejto dohody. Avšak z výpovede žalobcu vyplýva, že žalobca si takého postupu vedomý nebol. Preto
je i otázne, či vôbec mohla byť (časovo) najskôr platne uzavretá Dohoda o poskytovaní služieb pred
uzavretím zmluvy o úvere, ku ktorej sa tieto služby mali vzťahovať. Správny mal byť skôr postup, že
(časovo) najskôr mala byť uzavretá Zmluva o úvere a až následne Dohoda o poskytovaní služieb, resp.
táto Dohoda nemala byť uzavretá ako samostatný dokument (listina), ale jej text mal byť súčasťou
Zmluvy o úvere (a náklady na tieto služby mali byť zahrnuté do celkových nákladov aj pre
účely výpočtu RPMN) .
42. Ako už bolo uvedené, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýbala čo i len jedna z náležitostí
vymenovaných v § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko citovaný zákon nepredpokladá
kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok (náležitostí písomnej zmluvy), aby
úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov, bolo postačujúce, aby bol predmetný
úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov (čo v posudzovanej veci splnené bolo - viď body 33
až 41 tohto rozhodnutia). Preto sa odvolací súd už v ďalšom bližšie nezaoberal splnením/nesplnením
ďalších náležitostí Zmluvy o spotrebiteľskom úvere (náležitosťami pod písm. d/ l/ ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z.).
43. Iba okrajovo odvolací súd uvádza, že pokiaľ išlo o chýbajúci údaj - dátum narodenia spotrebiteľa v
spotrebiteľskej zmluve, na jeho prísnom trvaní ako povinného údaju v zmluve (§ 9 ods. 2 písm. d/ zák.
č. 129/2010 Z. z.) a tým vyhodnotenia zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov, pri súčasnom uvedení
rodného čísla spotrebiteľa v spotrebiteľskej zmluve, treba považovať za prílišný formalizmus. Účelom
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z. bolo riadne identifikovať
spotrebiteľa tak, aby nemohol byť zamenený s inou osobou. Uvedením rodného čísla, mena, priezviska
a adresy trvalého pobytu spotrebiteľa táto podmienka splnená bola.
44. Rovnako tak k nesplneniu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z., a teda
uvedeniu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa
budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, sa už Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo
svojich viacerých rozhodnutiach (sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo
17. apríla 2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017 z 23. apríla 2018, 5Cdo/132/2017 z 29. októbra 2018,
7Cdo/98/2018 z 30. januára 2019, sp. zn. 7Cdo/101/2019 a 7Cdo/112/2019) s tým, že eurokonformný
výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení v dobe uzavretia zmluvy, aktuálne
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i/) umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo to, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii
v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, aká na úrok za poskytnutie úveru a aká na iné platby (poplatky). V uvedenej súvislosti
najvyšší súd uviedol, že aj podľa záverov uvedených v predmetnom rozsudku ESD (vo veci C-42/15
Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Biróovej) zmluva o úvere uzatvorená na dobu určitú, stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe
anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania
zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.
Možno uzavrieť, že uvedené ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné interpretovať tak, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí nevyhnutne obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej
zložky anuitnej splátky (t. j. istiny, úrokov a iných poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia
zodpovedá, tak ako je vyššie uvedené, účelu smernice, právnym záverom uvedeným v rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Biróovej (ďalej
aj „rozsudok ESD“) a tiež účelu samotného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.
Pokiaľ uvedené ustanovenie hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
je potrebné toto ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť
uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyššie uvedené zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku
každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku.
45. Z uvedených dôvodov (body 33 až 42 tohto rozhodnutia) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bolo konanie vo zvyšnej časti zastavené (výrok III.) nebol odvolaním napadnutý a nadobudol
právoplatnosť.
46. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, úspešnom v odvolacom konaní, priznal nárok na ich náhradu voči
žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 C.s.p.).
47. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.