Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 23, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/64/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712218836
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1712218836.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a

členov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Branislava Krála (sudca spravodajca), v spore žalobcu
Štátny fond rozvoja bývania, IČO: 31 749 542, so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 8, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou GARAJ & Partners s. r. o., IČO: 35 951 125, so sídlom v Bratislave, Jozefská
3, za ktorú koná JUDr. Marian Garaj, konateľ, advokát, proti žalovaným 1/ V. U., bývajúcemu v G., V.
XXX, 2/ S. U., bývajúcej v G., V. XXX, 3/ Q. U., bývajúcemu v O., W. XX a 4/ V. Z., bývajúcemu v W. XX,
spoločne zastúpeným advokátom, Mgr. Rastislavom Domčekom, so sídlom v Bratislave, Černyševského
26, o zaplatenie 30 444,98 eur spolu s príslušenstvom, ktorý spor bol vedený na Okresnom súde Pezinok

pod sp. zn. 4C/198/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. septembra
2018 sp. zn. 9Co/285/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaným 1/ až 4/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súde 6. novembra 2012 žalobca sa domáhal, aby súd rozhodol o splnení
povinnosti žalovanými 1/ až 4/ zaplatiť mu 30 444,98 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 13 085
eur ku dňu 21. októbra 2012, úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 30 444,98 eur od 22.

októbra 2012 až do zaplatenia a zmluvnou pokutou vo výške 4 352,99 eur s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť ostatných. Ako rozhodujúce skutočnosti uviedol, že
so žalovanými 1/ a 2/ uzavrel 2. júna 2004 Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 108/194/2004
podľa zákona č. 607/2003 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania (ďalej len „Zmluva“) vo výške 33 193,91
eur. Pohľadávka poskytovateľa podpory bola zabezpečená ručením žalovaných 3/ a 4/. Keďže žalovaní
1/ a 2/ sa dostali do omeškania s úhradou splátok po relevantný čas (ku dňu 31. augusta 2008 mali
dlžobu za neuhradené splátky vo výške 3 351,66 eur), bola dňa 12. marca 2009 medzi veriteľom a

dlžníkmi uzavretá dohoda o splátkach, na základe ktorej sa dlžníci zaviazali celý dlh splniť v termíne do
15. augusta 2009. Z dôvodu opakovaného porušovania povinností zo strany žalovaných, žalobca 16.
júna 2010 odstúpil od Zmluvy, pričom pri kontrole finančných zostáv bolo zistené, že k 21. októbru 2012
boli žalovaní v omeškaní so splácaním poskytnutého úveru vo výške nesplatenej istiny 30 444,98 eur
a nesplatených úrokov 13 085 eur.

2. Žalovaní v rámci svojej procesnej obrany, okrem iného, namietali, že právo žalobcu sa premlčalo.

3. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 7. augusta 2017 č. k.
4C/198/2013-106 uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne a žalovaným 3/ a 4/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 4 177,79 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 16. augusta 2009do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaným priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 84 %.

4. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 2. júna 2004 bola medzi žalobcom a žalovanými
1/ a 2/ uzatvorená Zmluva o poskytnutí podpory, pričom k tejto boli pripojené aj ručiteľské vyhlásenia
žalovaných 3/ a 4/. Žiadna zo strán nespochybnila, že by priebežne dochádzalo k úhradám záväzkov
vzniknutých z predmetnej zmluvy a takisto žiadna zo strán nespochybnila, že by jej bolo doručené
odstúpenieodZmluvyoposkytnutípodporydatované16.júna2010.Žalovanýmsanepodarilopreukázať

ich tvrdenie, že by účinne došlo k odstúpeniu od Zmluvy o poskytnutí podpory už v roku 2005 alebo
2009. Súd v tomto smere neakceptoval čestné vyhlásenia žalovaných 2/ a 4/, pretože tieto nemali
žiadnu dôkaznú silu. Súd vychádzal zo zhodného vyjadrenia strán, že odstúpenie zo 16. júna 2010
bolo doručené všetkým žalovaným, t. j. účastníkom Zmluvy o poskytnutí podpory, ako aj ručiteľom.
Ani jedna zo strán taktiež nespochybnila uzatvorenie Dohody o splátkach, ktorej predmetom bolo,
ako jednoznačne vyplývalo z jej obsahu, uznanie dlhu žalovanými 1/ a 2/ voči žalobcovi vo výške

4 177,79 eur. Nikto nespochybnil, že by sa táto dohoda týkala práve dlhu vzniknutého zo Zmluvy o
poskytnutí podpory, súd po preskúmaní jej obsahu však jednoznačne vylúčil, že by sa toto uznanie malo
vzťahovať na celý záväzok žalovaných vzniknutých zo Zmluvy o poskytnutí podpory (v bode 1 dohody
bola jednoznačne uvedená výška uznaného dlhu, ako aj vyjadrenie záväzku žalovaných 1/ a 2/ tento
uhradiť do 15. augusta 2009).

5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že prostredníctvom žalobcu sa financujú priority
štátnej bytovej politiky schválené vládou Slovenskej republiky pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového
fondu. Samotný fond (žalobca) je finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu nástrojov finančného
inžinierstva a poskytnutie podpory, i vo forme úveru, pričom táto forma podpory je upravená v osobitnom

zákone. Osobitný zákon teda vymedzoval základné náležitosti Zmluvy o poskytnutí podpory (§ 12 ods.
1 a 2 zákona č. 607/2003 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení účinnom v čase uzavretia
Zmluvy o poskytnutí podpory) a z tohto dôvodu nebol podľa názoru prvoinštančného súdu správny
názor žalobcu, podľa ktorého Zmluvu o poskytnutí podpory možno subsumovať pod ustanovenia §
497 Obchodného zákonníka. Ak zákonodarca použil v § 8 ods. 1 písm. a/ pojem úver, jednalo sa len

o terminologickú zhodu s úverom v intenciách § 497 Obchodného zákonníka. Žalobca nedisponoval
oprávnením poskytovať úvery podľa § 497 Obchodného zákonníka, ale výlučne podľa zákona o Štátnom
fonde rozvoja bývania. Zmluva o poskytnutí podpory bola osobitným zmluvným typom vymedzeným
týmto osobitným zákonom. V Zmluve o poskytnutí podpory bolo v bode 12.3. jasne uvedené, že táto sa
riadi osobitnými zákonmi (vo vzťahu k jej osobitnej forme) a ostatnými všeobecne záväznými predpismi,

a to najmä Občianskym zákonníkom. Uvedené zmluvné dojednanie nebolo možné vyložiť inak než
tak, že ak na zmluvné vzťahy nebolo možné použiť osobitné zákony vzťahujúce sa na Štátny fond
rozvoja bývania, bolo nutné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (i vo vzťahu k
premlčaniu).

6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s právnym názorom žalovaných, podľa ktorých by Zmluva o
poskytnutí podpory mala byť posudzovaná aj ako zmluva spotrebiteľská. V tomto smere uviedol, že aj
napriek tomu, že vývoj legislatívy a judikatúry neustále rozširuje okruh zmlúv, ktoré je nutné subsumovať
pod spotrebiteľský právny režim (vrátane zmlúv, ktoré nebolo možné v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o poskytnutí podpory posúdiť ako zmluvy spotrebiteľské,

resp. spotrebiteľské úverové zmluvy), definícia pojmu dodávateľa sa nezmenila. Bolo potom zrejmé, že
Štátny fond rozvoja bývania nebolo možné definovať ako dodávateľa, pretože jeho činnosť bola jasne
vymedzená v zákone (rozširovanie a zveľaďovanie bytového fondu ako jedna z priorít štátnej bytovej
politiky) a túto nebolo možné za žiadnych okolností identifikovať ako obchodnú alebo podnikateľskú, a
to ani za predpokladu, že táto inštitúcia vytvárala pri svojej činnosti, ktorou bolo aj poskytovanie úverov

(za štátom určeným účelom) určitý zisk. Takýto „zisk“ bolo nutné chápať len v intenciách § 4 zákona
o Štátnom fonde rozvoja bývania, a teda ho bolo možné použiť len (a opätovne) na štátnu podporu
poskytovanú na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu, resp.
výdavky súvisiace s činnosťou fondu.

7. V ďalšom sa súd prvej inštancie venoval odstúpeniu od zmluvy, pričom dospel k záveru, že
jednostranným odstúpením od Zmluvy o poskytnutí podpory listom zo 16. júna 2010 došlo k zrušeniu
Zmluvy o poskytnutí podpory v zmysle Občianskeho zákonníka (od počiatku) a žalovaným vznikla
povinnosť vydať žalobcovi poskytnutý úver z titulu bezdôvodného obohatenia. Strany v konaní zhodneuviedli, že došlo k doručeniu predmetného odstúpenia od zmluvy, neuviedli však, k akému dátumu im
tieto listiny boli doručené. Súd po ich preskúmaní však zistil, že tieto boli expedované najneskôr ku
dňu 15. júla 2010 (podľa pečiatky na listoch), a teda ak boli podané v tento deň na poštovú prepravu,

i za predpokladu, že tieto mohli byť uložené na pošte celých 18 dní, k ich doručeniu nemohlo dôjsť
neskôr ako k 15. augustu 2010. V zmysle odstúpenia od Zmluvy o poskytnutí podpory mali žalovaní
uhradiť dlh vyplývajúci zo zmluvy do 30 dní od doručenia odstúpenia, t. j. splatnosť dlhu nastala
najneskôr 14. septembra 2010 (i v zmysle bodu 8.4. Zmluvy o poskytnutí podpory). Ku dňu 6. novembra
2012, kedy bola vo veci podaná žaloba, tak dvojročná subjektívna lehota na vydanie bezdôvodného

obohatenia už uplynula. Súd prihliadol na premlčanie nároku žalobcu na námietku žalovaných, a preto
žalobu o zaplatenie v prevažnej časti zamietol. Z dôvodu hospodárnosti konania sa už nezaoberal
riadnym vyčíslením žalovanej sumy podľa jednotlivých splátok, ako žiadali žalovaní. Takisto neskúmal
nároky žalobcu vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky (úroky, zmluvná pokuta atď.), pretože tieto boli
akcesorickej povahy a sledovali osud hlavného záväzku, teda boli taktiež premlčané.

8. Súd prvej inštancie sa osobitne zaoberal aj existenciou Dohody o splátkach z 12. marca 2009, ktorá
bola podpísaná ešte v čase platnosti a účinnosti Zmluvy o poskytnutí podpory. Žalovaní 1/ a 2/ v nej
uznali svoj dlh na splátkach k úveru (v dohode nebol tento úver vôbec špecifikovaný, s poukazom na
zmluvné strany však bolo zrejmé, že sa jednalo o úver z predmetnej Zmluvy o poskytnutí podpory) k 1.
marcu 2009 v sume 4 177,79 eur a tento sa zaviazali uhradiť do 15. augusta 2009. Premlčacia doba

10 rokov (§ 110 Občianskeho zákonníka) v prípade toho dlhu plynula od 16. augusta 2009 a keďže
v čase podania žaloby ešte neuplynula, nebol žalovaný nárok v tejto časti premlčaný. Preto súd prvej
inštancie túto sumu žalobcovi priznal i so zákonnými úrokmi z omeškania podľa občianskoprávnych
predpisov (odo dňa omeškania). Žalovaní 3/ a 4/ v priebehu celého konania nespochybnili a ani netvrdili,
že by s uznaním dlhu (písomne) nesúhlasili (§ 548 ods. 3 Občianskeho zákonníka), a teda uznanie dlhu

žalovanými 1/ a 2/ bolo účinné aj voči žalovaným 3/ a 4/. Záverom súd prvej inštancie poukázal na to, že
Dohoda o splátkach, aj napriek tomu, že v nej bolo uvedené, že sa riadila ustanoveniami Obchodného
zákonníka,spadalapodprávnyrežimhlavnéhozáväzku,t.j.podrežimObčianskehozákonníka.Uviedol,
že nakoľko vzťahy neupravené v Zmluve o poskytnutí podpory s poukazom na jej osobitnú formu (zákon
o Štátnom fonde rozvoja bývania) a na jej zmluvné dojednania bolo nutné subsumovať pod ustanovenia

Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že nároky z nej vyplývajúce s výnimkou uznaného dlhu vo
výške 4 177,79 eur boli v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčané a nebolo ich možné
žalobcovi priznať. Z týchto dôvodov žalobu v prevažnom rozsahu zamietol a žalobcovi priznal len nároky
vyplývajúce z uzavretej Dohody o splátkach. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP.

9. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 27. septembra 2018 sp. zn.
9Co/285/2017 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti tak, že žalobu
zamietol a v napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaným priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

10. Odvolací súd za rozhodujúcu, považoval otázku, či Zmluvu o poskytnutí podpory uzavretú 2. júna
2004 medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ možno/nemožno označiť za spotrebiteľskú. Na rozdiel
od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že táto Zmluva bola zmluvou spotrebiteľskou. Súdu prvej
inštancie vytkol, že až príliš úzko, iba gramaticky vykladal ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

nezohľadňujúc pritom v celej šírke obsah pojmu dodávateľ tak, ako je definovaný v príslušných normách
európskeho práva. Výkladu, uskutočnenom súdom prvej inštancie, tak chýbal systematický rozmer.
Zdôraznil, že súdy členských štátov EÚ sú pri aplikácií vnútroštátneho práva povinné vykladať ho v
čo najväčšej možnej miere v súlade so znením a účelom príslušných smerníc, aby bolo zabezpečené
dosiahnutie smernicami požadovaného výsledku, resp. v širšom zmysle harmonizácie práva v EÚ (tzv.

„eurokonformný“výklad).Včl.2písm.c/smerniceč.93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkach
v spotrebiteľských zmluvách je pojem „predajca alebo dodávateľ“ definovaný ako akákoľvek fyzická
alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa
k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu
vlastníctva. V zmysle uvedeného ustanovenia sa potom pôsobnosť smernice č. 93/13/EHS vzťahuje aj

na organizácie verejnoprávnej povahy, pokiaľ vstupujú do zmluvných vzťahov s osobami spĺňajúcimi
znakyspotrebiteľa,ktorémožnosubsumovaťpodobchodnúalebopodnikateľskúčinnosť,čivýkonurčitej
profesie.11. Odvolací súd uviedol, že žalobca v rámci predmetu svojej činnosti uzatvára úverové zmluvy, ktorými
prenecháva druhému účastníkovi zmluvy finančné prostriedky a ten sa na druhej strane zaväzuje tieto
finančné prostriedky navýšené o stanovený úrok vrátiť. Činnosť žalobcu je preto v podstate zhodná s

činnosťou súkromnoprávnych podnikateľských subjektov, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie
úverov. Účelové viazanie finančných prostriedkov, ktorými disponuje žalobca, na štátnu politiku v
oblasti bývania, nič nemení na fakticky obchodnej povahe tejto činnosti. Ani účelové viazanie zisku
vytvoreného žalobcom, nevylučuje jeho postavenie dodávateľa. Skutočnosť, že zisk z činnosti žalobcu
niejepríjmomjehozriaďovateľa,resp.štátu,aleostávažalobcovinaďalšiezabezpečovanieplneniajeho

úloh, vyplýva z dobrovoľného rozhodnutia štátu, ktoré bolo formulované zákonodarcom v príslušnom
zákone upravujúcom postavenie žalobcu. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné pojem
dodávateľvykladaťrozširujúco(JahaniBV,C-488/11z30.mája2013,bod28).Pritomtrebazohľadniť,že
účelom právnych noriem spotrebiteľského práva je ochrana slabšej, znevýhodnenej strany, ktorá nemá
dostatočnú vyjednávaciu silu ani informovanosť, na základe čoho je vedená k uzatvoreniu individuálne
nedojednanej zmluvy, ktorej obsah v zásade nemôže ovplyvniť (rozsudky zo 14. júna 2012, Banco

Espanol de Crédito, C-618/10, bod 39, a z 21. februára 2013, Banif Plus Bank, C-472/11, bod 19).
Pokiaľ je teda medzi účastníkmi zmluvy vyššie popísaný nerovný vzťah, je potrebné sa v zásade
prikloniť k jeho podradeniu pod normy upravujúce ochranu spotrebiteľa a takýto vzťah považovať za
spotrebiteľský, pokiaľ to nie je určitým predpisom explicitne vylúčené. Obchádzanie právnych noriem
zameraných na ochranu spotrebiteľa, resp. vylúčenie spotrebiteľov z im náležiacej právnej ochrany len

na základe právnej formy subjektu, ktorým je dodávateľ, nie je možné akceptovať. Udržateľnosť vyššie
uvedeného právneho posúdenia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu ako spotrebiteľského, podľa
názoru odvolacieho súdu podporuje aj aktuálne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-147/16 zo 17. mája
2018 vo veci Karel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW proti Susan Romy
Jozef Kuijpers, v ktorom Súdny dvor judikoval, že slobodné vzdelávacie zariadenie, o aké ide vo veci

samej, ktoré uzavrelo s jednou zo svojich študentiek zmluvu o podmienkach splácania súm, ktoré táto
študentka dlhuje z titulu študijných poplatkov a nákladov na študijný pobyt, má byť v rámci tejto zmluvy
považované za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle ustanovenia čl. 2 písm. c/ smernice č. 93/13/EHS,
takže uvedená zmluva patrí do pôsobnosti tejto smernice.

12.Vďalšomodvolacísúduviedol,žepoprihlavnejzmluvemáspotrebiteľskúpovahuajdohodaoručení,
uzavretá medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými 3/ a 4/ ako ručiteľmi. Nakoľko veriteľ (žalobca)
mal pri uzatváraní dohody o ručení postavenie dodávateľa a ručitelia (žalovaní 3/ a 4/) nepochybne
postavenie spotrebiteľov, i na dohodu o ručení, treba nazerať ako na spotrebiteľskú zmluvu.

13. K samotnému vyhodnoteniu Zmluvy o poskytnutí podpory ako zmluvy nepomenovanej, upravenej
Občianskym zákonníkom, odvolací súd uviedol, že predmetná zmluva spĺňala všetky náležitosti zmluvy
o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Vyplývalo z nej, že sa ňou veriteľ zaviazal poskytnúť
dlžníkom na požiadanie finančné prostriedky a dlžníci sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. Skutočnosť, že išlo o zmluvu o úvere, nemusela potom byť v zmluve výslovne

uvedená, podstatné bolo, že zmluva spĺňala podstatné náležitosti tohto zmluvného typu. Nakoľko sa
všetky zmluvné vzťahy (t. j. tak zmluva o úvere, ako aj dohoda o ručení) medzi stranami sporu spravovali
ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa, bolo potrebné na nároky vzniknuté na takomto zmluvnom
podklade, aplikovať okrem iného aj ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ustanovujúce
kogentnú povahu noriem Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch v prípadoch, ak by

aplikácia iného predpisu bola pre spotrebiteľa nevýhodnejšia. Uvedené platí bez ohľadu na konkrétny
zmluvný typ, a teda aj na zmluvné typy upravené v Obchodnom zákonníku, vrátane absolútnych
obchodnoprávnych záväzkov.

14. K uplatnenej námietke premlčania žalovanými, odvolací súd uviedol, že nakoľko v danej veci išlo

o spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie bolo potrebné (v súlade s § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka) aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

15. V konaní potom nebolo sporné, že žalovaní riadne nesplácali poskytnutý úver a dostali sa s
jeho jednotlivými splátkami do omeškania. Rovnako nebolo sporné, že žalobca odstúpil od Zmluvy o

poskytnutí podpory, avšak strany sporu sa nezhodli na čase, kedy toto odstúpenie od zmluvy nadobudlo
účinnosť. Keďže išlo o hmotnoprávny úkon, jeho účinky nastali až momentom, kedy sa dostal k svojmu
adresátovi. Odvolací súd bol v zhode so súdom prvej inštancie, že iba listy zo 16. júna 2010, obsahujúce
odstúpenie od zmluvy, boli žalovaným riadne doručené (ich doručenie nesporovala žiadna zo stránsporu). Tieto boli doručené najneskôr v priebehu mesiaca august 2010, a s poukazom na žalobcom
poskytnutú dodatočnú 30-dňovú lehotu na splnenie dlžného záväzku, splatnosť pohľadávky nastala
najneskôr v septembri 2010. Nakoľko odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušila (§ 48 ods.

2 Občianskeho zákonníka) a jednotlivým účastníkom zmluvy vznikla povinnosť vydať si navzájom, či
si plnili (§ 457 Občianskeho zákonníka), teda ich vzájomné nároky sa dostali do právneho režimu
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, na uplatnenie nárokov z takejto
zrušenej zmluvy sa vzťahovala osobitná dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Nebolo sporným, že žalobca v čase odstúpenia od zmluvy vedel o existencii

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, preto mu premlčacia lehota začala plynúť najneskôr
v mesiaci september 2010 a uplynula v mesiaci september 2012. Žalobca podal žalobu na súd prvej
inštancie až dňa 6. novembra 2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Pohľadávka žalobcu tak bola
v celom rozsahu premlčaná.

16. K záveru o premlčaní nároku žalobcu potom správne dospel i súd prvej inštancie, pochybil však

pri posudzovaní Dohody o splátkach z 12. marca 2009, ktorej obsahom malo byť i uznanie dlhu, keď
ho nesprávne pokladal za platné, a keď v prípade uznanej časti dlhu mal za to, že sa premlčuje v
desaťročnej lehote odo dňa uznania dlhu (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v tomto
smere uviedol, že uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník
veriteľovi dáva najavo, že svoj záväzok uznáva. Popri všeobecných náležitostiach právnych úkonov (§

34 a nasl. Občianskeho zákonníka) je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná forma, vyjadrenie
prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Len samotné splnenie týchto náležitostí
ešte nerobí z právneho úkonu uznávacie vyhlásenie, pokiaľ nie je podložené aj vôľou konajúcej osoby,
smerujúcou k vzniku práv či povinností vyplývajúcich z § 110 ods. 1, prípadne z § 558 Občianskeho
zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/501/2004).

17. V danej veci bol právny úkon uznania dlhu realizovaný na tlačive predpripravenom žalobcom, do
ktorého obsahu nemohli žalovaní 1/ a 2/ nijako zasiahnuť. V označení, ako aj v texte posudzovaného
právneho úkonu, bolo opakovane uvedené a zdôraznené, že išlo o dohodu o splátkach. Skutočnosť,
že jej súčasťou bol i osobitný právny úkon „uznanie dlhu“ s úplne iným právnym významom, však bola

zjavne v najväčšej možnej miere zámerne zastretá. Z obsahu predmetnej listiny nevyplývalo, že by
žalovaní 1/ a 2/ mali vôbec vedomosť,že popri dohode o splátkach (ktorá však podľa svojho obsahu
bola dohodou o odložení splatnosti) uznávajú dlh a že by mali vedomosť o význame takéhoto právneho
úkonu a následkami s tým spojenými. Takto vykonaný právny úkon je preto neplatný pre nedostatok vôle
a slobody na strane žalovaných 1/ a 2/ v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súčasne pre

rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Konanie žalobcu, ktorým žalovaným 1/ a
2/ predložil zneužívajúc ich nevedomosť formulárové tlačivo, obsahom ktorého bola dohoda o splátkach
a zároveň v texte ukryté uznanie dlhu (o ktorého dosiahnutie skryto žalobca usiloval), bolo potrebné
tiež považovať za nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. Žalobcom uplatnená obchodná praktika bola i klamlivá, keď žalovaným 1/ a 2/

nesprístupnil podstatnú informáciu o právnych dôsledkoch uznania dlhu. Nekalé obchodné praktiky sú
zakázané (§ 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa), a aj z tohto dôvodu nebolo možné takto v rozpore
s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka) dosiahnutému uznaniu dlhu priznať právne účinky. V
neposlednom rade odvolací súd považoval predmetné uznanie dlhu za neplatné aj pre jeho neurčitosť
(§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď z neho síce bola zrejmá výška uznaného dlhu, avšak v nej

nebol špecifikovaný i právny dôvod jeho vzniku. Odvolací súd poukázal i na to, že obsahom predmetnej
Dohody o splátkach bolo i rozväzujúce ustanovenie, na základe ktorého sa v prípade neuhradenia dlhu
v zmysle dohodnutých podmienok dohoda zrušovala. V predmetnom ustanovení však nebolo potom
výslovne špecifikované, či sa rušila dohoda iba v časti posunutia splatnosti, alebo aj v časti uznania dlhu,
hoci by v pochybnostiach platil výklad priaznivejší pre spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

18.Odvolacísúduzavrel,ženakoľkovdanejvecinedošlozostranyžalovanýchkplatnémuuznaniudlhu,
spravovalo sa premlčanie celej pohľadávky žalobcu ustanovením § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
v dôsledku čoho bolo potrebné konštatovať, že došlo k premlčaniu pohľadávky ako celku. Z týchto
dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd prvej inštancie vyhovel žalobe,

rozsudok zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol a v napadnutej zamietajúcej časti ho potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP.19. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie. Prípustnosť mimoriadneho opravného
prostriedku vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/CSP majúc za to, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená. Podľa žalobcu dovolacím súdom dosiaľ nevyriešená právna otázka sa týka právneho
posúdenia, «či žalobca uzatvorením zmluvy o poskytnutí podpory podľa ust. zákona č. NR SR 124/1996
Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov s fyzickou osobou uzatvára
spotrebiteľskú zmluvu spĺňajúcu kritéria ust. § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, resp.
inej spotrebiteľskej právnej normy, a teda, či sa na uvedený právny vzťah majú aplikovať platné a účinné

právne predpisy Slovenskej republiky, resp. únijné predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľa, alebo je
uvedená aplikácia v danom prípade vylúčená». Uviedol, že v súčasnosti už zákon č. 124/1996 Z. z. o
Štátnom fonde rozvoja bývania nie je platný a účinný, bol zrušený a nahradený zákonom č. 607/2003
Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý bol nahradený zákonom č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde
rozvoja bývania (ďalej len „zákon o ŠFRB“).

20. Žalobca za nesprávny považuje právny záver odvolacieho súdu, že v prejednávanej veci bola
správna aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka a že Zmluva je (o. i.) aj zmluvou spotrebiteľskou,
na ktorú sa vzťahuje osobitná právna úprava o ochrane spotrebiteľa, a aj keď ide o úver, ktorý patrí
podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, nie je možné ani
v tomto prípade určovať premlčaciu dobu podľa ostatne menovaného zákonníka, ale tá sa má určovať

podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca má za to, že daný právny vzťah nespadá pod ustanovenie §
52 OZ a nemožno naň aplikovať ostatné ustanovenia spotrebiteľského práva ani smernice únijného
práva zaoberajúce sa touto problematikou. V danej veci existujú dôvody na vylúčenie žalovaných zo
spotrebiteľsko-právnej ochrany. Má za to, že v danom prípade je potrebné aplikovať prioritne normy
obchodného práva, pretože poskytuje podporu vo forme úveru a úverový vzťah je podľa ustanovenia §

261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodnoprávnym vzťahom.

21. Žalobca v dovolaní tiež tvrdí, že z pohľadu vnútroštátneho práva nenapĺňa znaky dodávateľa, t. j.
predpoklady hypotézy právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
na ktorú sa odvolací súd odvolával, a preto nemôže spĺňať ani kritéria ustanovenia § 52 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Ak jedným z účastníkov zmluvného vzťahu nie je dodávateľ, nakoľko nespĺňa
zákonné pojmové znaky a podmienky, nemožno vyvodiť právny záver, že taký zmluvný vzťah je vzťahom
spotrebiteľským. Charakter spotrebiteľskej zmluvy nemožno odvíjať len od skutočnosti, že jedna zo
zmluvných strán, v danom prípade žiadateľ nemal možnosť ovplyvniť jej zmluvné podmienky. Navyše
možnosť ovplyvnenia zmluvných podmienok nie je daná ani na strane žalobcu. Poukázal na skutočnosť,

že 7. septembra 2017 bola Národnou radou Slovenskej republiky schválená novela zákona č. 150/2013
Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, pričom v zmysle bodu 19 dôvodovej
správy k tejto novele «Súčasne ani Štátny fond rozvoja bývania nespĺňa definíciu dodávateľa podľa §
52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov podpora poskytnutá vo forme úveru nie je
spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka ani spotrebiteľským úverom podľa zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov». Zákonodarca teda explicitne stanovil,
že žalobca nespĺňa zákonnú definíciu dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda
žalobca nie je dodávateľom a zmluva o poskytnutí podpory nie je spotrebiteľskou zmluvou. Žalobca je
jednoznačne vylúčený z pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona o úveroch na bývanie,

ktoré predstavujú osobitnú právnu úpravu úverových vzťahov. Žalobca má za to, že je inštitútom sui
generis, slúžiacim ako jeden z ekonomických nástrojov štátnej bytovej politiky v Slovenskej republike.

22. Ohľadne uznania dlhu vo výške 4.177,79 eur žalobca poukázal na to, že žalovaní 1/ a 2/ uznali svoj
záväzok pred odstúpením od Zmluvy, keď tento záväzok predstavoval sumu omeškaných splátok ku

dňu uznania dlhu. Nakoľko sa splátky nepremlčujú samostatne v zmysle Obchodného zákonníka, nárok
v čase uznania nebol premlčaný. Následné posúdenie uznania dlhu žalovanými 1/, 2/ ako neplatného
úkonu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, nemalo oporu v zákone, nakoľko tento úkon bol vykonaný
slobodne, vážne a bez nátlaku. Žalovaní 1/ a 2/ sa svojim pričinením dostali do omeškania s úhradou
riadnychmesačnýchsplátokanáslednepožiadaližalobcuouzatvoreniesplátkovéhokalendára.Žalobca

jeho vystavením vyhovel žiadosti žalovaných, pričom v tomto smere nemožno hovoriť, že z jeho strany
išlo o konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi.23. Žalobca v doplneniach dovolania (vyjadreniach a „oznámení skutočnosti majúcej zásadný význam
na právne posúdenie veci“) namietal, že jeho osobu nemožno subsumovať pod pojem dodávateľa v
zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ani podľa únijného práva zaoberajúceho sa touto problematikou,

tak ako to urobili súdy nižších inštancií. Rozoberal svoje postavenie z hľadiska predpisov únijného
práva a konštatoval, že bol zriadený ako subjekt, ktorého úlohou je podpora bytovej politiky štátu.
Ochranu žiadateľom o úver poskytuje už tým, že podporu vo forme úveru môžu získať za zvýhodnených
podmienok, oproti podmienkam trhovým, z jeho strany ide o službu verejného záujmu, ktorú únijné právo
navrhuje vylúčiť z noriem upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že smernica Európskeho

parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu, na preambulu ktorej poukazoval odvolací súd, sa nemôže uplatniť
v prejednávanej veci. Uvedená smernica má ochraňovať vnútorný trh Európskej únie pred nekalými
obchodnými praktikami, ide o priestor bez vnútorných štátnych hraníc. ŠFRB nepôsobí na uvedenom
trhu, podporu vo forme úveru neposkytuje akémukoľvek občanovi európskej únie, ale iba osobám s
trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, čo sa vylučuje s princípom voľného pohybu v rámci

vnútorného trhu Európskej únie. ŠFRB nekonkuruje iným subjektom, ktoré poskytujú úvery na bývanie, v
rámci poskytovania úveru je povinný dodržiavať zákonom stanovené pravidlá. Rovnako v tomto prípade
nemožno vychádzať ani zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, z ustanovení ktorej vychádzal odvolací súd. Uvedená smernica sa vzťahuje
na posudzovanie nekalých podmienok v zmluvách, ktoré podliehajú ustanoveniam tejto smernice.

Podľa názoru dovolateľa predmetná zmluva do pôsobnosti tejto smernice nepatrí, pretože sa na jej
základe poskytujú služby vo všeobecnom záujme, v záujme realizácie bytovej politiky štátu, ktorá
nie je regulovaná na európskej úrovni a je ponechaná na jednotlivé vnútroštátne úpravy. Žalobca
naostatok poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2019 sp.
zn. 4Cdo/106/2018.

24. Žalovaní vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie zamietnuť. Súhlasili s názorom odvolacieho súdu o
spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu, uzavretého medzi stranami sporu.

25. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolaniu nemožno vyhovieť.

26. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna

úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu
- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

27. Žalobca v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

28. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo
procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka
relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v

dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania.

29. V danom prípade žalobca v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinoval relevantnú
právnu otázku (viď bod 19. tohto uznesenia dovolacieho súdu), ktorá nebola (v čase podania dovolania)

dovolacím súdom vyriešená. Prípustnosť jej dovolania preto vyplýva z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. K tomu
dovolací súd poznamenáva, že otázku, či je dovolanie prípustné, a ak áno, podľa ktorého ustanovenia
CSP, posudzuje dovolací súd s prihliadnutím na procesný stav existujúci v čase podania dovolania.30. V čase podania dovolania (január 2019) žalobcom nastolená právna otázka, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, v rozhodovacej praxi odvolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Dovolací súd ale uznesením z 29. apríla 2019 sp. zn. 4Cdo/106/2018 rozhodol v analogickej právnej

veci žalobcu ŠFRB (vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 20C/331/2015) tak, že zrušil žalobu
zamietajúce rozhodnutia súdov nižších inštancií a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu spočíva na riešení rovnakej právnej otázky, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu aj v teraz preskúmavanej veci, teda na vyriešení otázky, či právny
vzťah založený medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ z titulu Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru

uzavretej podľa ustanovení zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania z 2. júna 2004
(za vrátenie ktorej podpory ručili žalovaní 3/ a 4/), je spotrebiteľskou zmluvou, alebo sa jedná o čisto
obchodnoprávny vzťah.

31.Dovolacísúdvostatnejoznačenejprávnejvecidospelkzáveru,žeŠFRBjeosobitnýsubjektzriadený
zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej

nemá postavenie dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3 OZ a ním uzatvorené zmluvy pri realizácií
podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia
§ 52 ods. 1 OZ

32. Na odôvodnenie tohto záveru dovolací súd, po krátkom historickom exkurze úpravy spotrebiteľského

práva vo vnútroštátnej právnej úprave a výklade relevantných ustanovení právnych predpisov
upravujúcich definujúcich pojmy „spotrebiteľské zmluvy“, „dodávateľa“ a „spotrebiteľa“, uviedol, že
žalobca ŠFRB je právnickou osobou pôvodne zriadenou zákonom č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde
rozvojabývaniaúčinnýmodl.mája1996.Tentozákonupravilpodmienkypreposkytovaniepodporyštátu
na rozširovanie a zveľaďovanie bytového fondu a vytvoril systém ekonomickej podpory rozvoja bývania

a sústredení zdrojov pre tento účel v ŠFRB, ktorý bol ním zriadený (§1 ods. 1). Postavenie ŠFRB zostalo
nezmenené aj po zákonných zmenách (zákon č. 607/2003 Z. z., zákon č. 150/2013 Z. z.) Podľa § 1
ods. 3 zákona č. 150/2013 Z. z. je ŠFRB finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných
nástrojov podľa osobitného predpisu, ktorými sú Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.
1303/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde

regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom
fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné
ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde
a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006
(Ú. v. EÚ L 347, 20.12.2013). ŠFRB neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti, ale iba

vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia mať na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ak ide o
fyzickú osobu. prípadne sídlo, ak je žiadateľom podpory právnická osoba (§ 7 zákona č. 150/2013 Z. z.).
Podpora sa poskytuje za zvýhodnených podmienok upravených v zákone. Štátny fond rozvoja bývania
je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond. Znamená to, že prostriedky, ktorými disponuje, sú používané
najmä na poskytovanie podpory vo forme úverov za zvýhodnených podmienok, oproti podmienkam

trhovým (§ 3, § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 150/2013 Z. z.). Prostriedky fondu možno použiť aj na
správu fondu, avšak len v zákonom limitovanom rozsahu (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 150/2013
Z. z.). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobca ŠFRB je osobitný subjekt
zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými
nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o úvere. Jeho činnosť nemá atribúty podnikateľskej činnosti podľa

§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje
podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Otázkou zostáva, či ŠFRB má aj v takomto prípade postavenie
dodávateľa. Ako už dovolací súd konštatoval, posúdenie toho, či ide o dodávateľa je nutné vnímať aj v
súvislostiachprávnejúpravyajudikatúryprávaEÚ.Dovolacísúdvpredmetnomrozhodnutítiežpoukázal
na to, že ponímanie osoby dodávateľa v čl. 2 písm. c/ smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „Smernica 93/13/EHS") sa vzťahuje (len) na
zmluvy, ktoré podliehajú tejto smernici. Podľa čl. 1 bod 2. tejto smernice «Zmluvné podmienky, ktoré
odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných
dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy,
nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice». Do rozsahu tejto smernice nespadajú zmluvné podmienky,

ktoré odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia konkrétneho štátu. ŠFRB nemôže pri poskytovaní
podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu”, ale je povinný dodržať zákonom stanovené
pravidlá. Ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených,
zákonom regulovaných podmienok, uzavrieť. V tomto prípade dovolací súd dospel k záveru, že na taktozákonom regulované uzatvárané zmluvy o úvere sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej
vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB. Na podporu správnosti uvedeného záveru
dovolací súd poukázal na to, že zákonodarca vylúčil, aby sa na ŠFRB vzťahovala osobitná právna

úprava spotrebiteľských úverov upravených zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods.
3 písm. p/). Rovnako je ŠFRB vylúčený aj z právnej úpravy úverov na bývanie upravených zákonom
č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 4 písm.
i/). Žalobca je tak inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu. Ochrana

spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým praktikám dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní
podpory štátom vylučujú. Podporu zo ŠFRB možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za
zákonom stanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by
vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. ŠFRB ako účelový fond zriadený štátom si
nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. Ako
už bolo konštatované dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe vyššie uvedených
špecifík ŠFRB nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, tak ako to má na mysli náš právny
poriadok. Keďže však ochranu spotrebiteľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry
práva EÚ, teda v zmysle cieľov komunitárneho práva, bolo nutné posúdiť, či ŠFRB je možné chápať
ako dodávateľa v zmysle chápania tohto pojmu cez optiku komunitárneho práva. Ani v tomto prípade

nemožno dospieť k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3
OZ.

33. Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v danej veci, sa stotožňuje so závermi vyjadrenými v uznesení
iného senátu z 29. apríla 2019 sp. zn. 4Cdo/106/2018 a nevidí žiadny dôvod na zmenu právneho názoru

vyjadreného v označenom rozhodnutí alebo na odklon od právneho názoru v ňom vyjadreného, a teda
ani dôvod na postúpenie veci veľkému senátu najvyššieho súdu [rozsudok dovolacieho súdu z 10.
novembra 2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016 (R 17/2017)]. Rovnaké závery napokon prijal senát aj vo svojom
uznesení sp. zn. 8Cdo/9/2019.

34. I napriek uvedenému nebolo možné dovolaniu vyhovieť, nakoľko rozhodujúcou skutočnosťou, na
ktorej súdy nižších inštancií založili v danej veci svoje zamietajúce rozhodnutia, bola skutočnosť, že
nároky žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zrušenej Zmluvy o poskytnutí podpory, boli
premlčané. Oba súdy (hoci každý z nich z iných dôvodov) potom zhodne uviedli, že na premlčanie
nárokov žalobcu bolo potrebné aplikovať občianskoprávne (nie obchodnoprávne) ustanovenia o

premlčaní. Inak povedané, hoci odvolací súd nesprávne vyhodnotil Zmluvu o poskytnutí podpory ako
zmluvu, ktorá má spotrebiteľský charakter, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil z dôvodu,
že nároky uplatnené v žalobe považoval za premlčané z dôvodu uplynutia 2 ročnej subjektívnej
premlčacej lehoty podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúcou v danej veci preto nebola
ani tak otázka charakteru Zmluvy o poskytnutí podpory, ale otázka aplikácie noriem upravujúcich

premlčanie, t. j. či sa nároky žalobcu premlčujú podľa noriem občianskeho alebo obchodného práva.
Potom i napriek tomu, že odvolací súd použitie občianskoprávnej normy (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) na premlčanie uplatneného nároku odvodzoval z nesprávneho vyhodnotenia charakteru
Zmluvy, túto aplikoval správne, keď i dovolací súd je názoru, že na premlčanie nárokov zo Zmluvy
o poskytnutí podpory bolo potrebné aplikovať normy občianskeho práva. Rozhodujúcim právnym

posúdením tak bola v danej veci otázka aplikácie noriem upravujúcich premlčanie nároku, hoci k záveru
o aplikácii noriem občianskeho práva odvolací súd pristúpil po nesprávnom vyhodnotení charakteru
Zmluvy. Samotný záver tohto súdu o tom, že nároky žalobcu premlčané boli, však správny bol.

35. Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

36. Právne posúdenie je potom činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.37. Pre dôvodnosť podaného dovolania preto nestačí iba jeho procesná prípustnosť podľa § 421 ods. 1
písm. a/, b/ alebo c/ CSP, ale i skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie spočívalo v nesprávnom právnom
posúdení veci (čo však v danej veci nenastalo).

38. Posúdenie dovolateľom nastolenej právnej otázky vychádzalo z toho, že Zmluva o poskytnutí
podpory nemala charakter spotrebiteľskej Zmluvy, čo malo podľa dovolateľa automaticky smerovať k
záveru o aplikácii noriem obchodného práva na premlčanie uplatnených nárokov. Jej zodpovedanie
však predstavovalo iba dielčiu, nie však rozhodujúcu skutočnosť, keď iba samotná skutočnosť, že

Zmluva nemala charakter spotrebiteľskej zmluvy, nemohlo automaticky viesť k záveru o jej čisto
obchodnoprávnom charaktere s potrebou aplikácie noriem obchodného práva na premlčanie nárokov
z nej plynúcich (viď i závery rozsudku súdu prvej inštancie). Ak by potom dovolací súd zrušil
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu iba preto, že tento nesprávne vyhodnotil predmetnú Zmluvu
ako spotrebiteľskú, hoci následne vo veci správne aplikoval normy občianskeho práva na premlčanie
nárokov z nej plynúcich, bolo by jeho rozhodnutie čisto akademické a bez významu k napadnutému

odvolaciemu rozhodnutiu, keďže odvolací súd by musel vo veci opätovne rozhodnúť rovnako. V danej
veci teda podstatným bolo to, že nároky žalobcu sa premlčiavali v lehotách upravených normami
občianskeho (nie obchodného) práva, čo správne konštatoval i odvolací súd (hoci z iného dôvodu než
súd prvej inštancie), a preto jeho rozhodnutie nespočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci.
Navyše žalobcovi bola známa skutočnosť (práve z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), že

samotný charakter Zmluvy, nemohol viesť k jedinému záveru o potrebe aplikácie noriem obchodného
práva na premlčanie. Záver o tom, že na premlčanie ním uplatnených nárokov možno vzťahovať normy
občianskeho práva, preto nemohol byť pre neho ani prekvapivý.

39. Ako už bolo uvedené, žalobca pri poskytovaní podpory vo forme úverov nevykonáva podnikateľskú,

ani obchodnú činnosť, a teda ho nemožno považovať za podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Jeho činnosť preto podnikaním nie je (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Obchodný
zákonník predovšetkým upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré
iné vzťahy súvisiace s podnikaním (§ 1 ods. 1 Obchodného zákonníka).

40. V danom prípade žalobca poskytoval podporu (i vo forme poskytnutia úveru) na základe a za
podmienok, upravených v osobitnom predpise, ktorým v danej veci bol zákon č. 607/2003 Z. z. o
Štátnom fonde rozvoja bývania (ďalej len „Fond“). Tento prepis vo svojich ustanoveniach komplexne
upravoval všetky podmienky (§ 5 až § 12), za ktorých bol Fond oprávnený poskytovať o. i. úvery,
vrátane vymedzenia podstatných náležitostí uzavretej Zmluvy o poskytnutí podpory (údaje o zmluvných

stranách, účel, výška a druh poskytovanej podpory, spôsob plnenia záväzkov zmluvných strán, boli
základnými náležitosťami každého zmluvného vzťahu). V zmluve boli tiež dohodnuté sankcie za
oneskorené splácanie (nedodržanie splátkového kalendára), za neoprávnené použitie poskytnutej
podpory, za neumožnenie kontroly na stavbe, resp. za iné porušenie zmluvných podmienok. Podpora
poskytnutá z prostriedkov Fondu bola navyše určená výhradne len na úhradu faktúr a iných platobných

dokladov a nemohla byť žiadateľovi poskytnutá v hotovosti. Poskytnutú podporu musel žiadateľ čerpať
iba v súlade s podmienkami zákona č. 607/2003 Z. z. (ďalej nariadenia vlády č. 650/2006 Z. z. ktorým sa
ustanovovali podrobnosti o druhoch a výškach poskytovaných podpôr na jednotlivé účely z prostriedkov
Štátneho fondu rozvoja bývania, vyhlášky Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky č. 161/2004 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o poskytnutie podpory z prostriedkov

Štátneho fondu rozvoja bývania, o technických podmienkach a o dĺžke času uskutočnenia stavby v
znení vyhlášky MVRR SR č. 663/2004 Z. z.) a zmluvne dohodnutými podmienkami. Je potom zrejmé,
že Fond pri poskytovaní podpory vo forme úveru, neuzatváral Zmluvu podľa ustanovení Obchodného
zákonníka. V danej veci tak nešlo o typický úver v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
ale o úver, poskytovaný na základe osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 607/2003 Z. z., a to za

podmienok v ňom uvedených a bližšie špecifikovaných v samotnej Zmluve, ktorej náležitosti rovnako
upravoval tento predpis. Podpora z Fondu sa tak poskytovala len špecifickej skupine žiadateľov za
zákonom stanovených podmienok, ktoré boli pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by
si vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu (t. j. za iných než komerčných podmienok).

41. Dovolaciemu súdu sú známe závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca
2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012, v zmysle ktorých „Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až
§ 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah
bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom“, avšak tieto (vzhľadom naosobitnú úpravu postavenia Fondu a podmienok pre poskytovanie podpory) nemožno bez ďalšieho
aplikovať i v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, podmienky pre poskytovanie podpory (vo forme
úveru) boli komplexne upravené v zákone č. 607/2003 Z. z. a v podrobnostiach špecifikované v samotnej

Zmluve, rovnako uzavretej podľa tohto osobitného predpisu. Nešlo teda o úverovú zmluvu uzatváranú
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ak strany mali záujem riadiť sa pri poskytovaní úveru
ustanoveniami Obchodného zákonníka, mohli si v Zmluve dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude
spravovať Obchodným zákonníkom (§ 262 Obchodného zákonníka).

42. Zmluvné strany si však v uzavretej Zmluve naopak dohodli, že „ich práva a povinnosti sa budú
riadiť predovšetkým zákonom č. 607/2003 Z. z. a ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy k
ŠFRB a ďalej ich vzájomné vzťahy sa budú riadiť ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi,
najmä Občianskym zákonníkom, zákonom o katastri č. 162/1995 Z. z., zákonom č. 278/1993 Z. z.
o správe majetku štátu a zákonom č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách (viď článok XII bod
12.3 Zmluvy)“. Strany si tak pre úpravu ich záväzkového vzťahu, aplikáciu ustanovení Obchodného

zákonníka, nedohodli. I z ďalších zmluvných dojednaní vyplývalo, že si strany pre úpravu svojich vzťahov
dohodli aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (napr. čl. IV. bod 4.9., č. VII bod 7.1., 7.2., čl. X
a pod.).

43. Dovolací súd má za to, že na aplikovanie obchodnoprávneho režimu bolo potrebné, aby medzi

stranami existoval záväzkový vzťah spĺňajúci podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného
zákonníka. V danej veci (ako už bolo uvedené vyššie) takýto vzťah nevznikol, keďže komplexnú úpravu
poskytovania podpory vo forme úveru Fondom upravoval výlučne osobitný predpis, ktorým bol zákon č.
607/2003 Z. z.. Aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka si potom nedohodli zmluvné strany ani v
samotnej Zmluve (§ 262 Obchodného zákonníka). Ak sa potom práva žalobcu na vrátenie úveru (titulom

zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie) nespravovali Obchodným zákonníkom, bolo potrebné ich
posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ktorou boli ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to
vrátane „zániku“ práva domôcť sa plnenia v dôsledku vznesenia námietky premlčania. Pri rešpektovaní
princípu lex specialis a lex generalis platí, že ak osobitný predpis (v danom prípade zákon č. 607/2003
Z. z.) nemal blanket na použitie Obchodného zákonníka, bolo potrebné použiť základný predpis

občianskeho práva, a to Občiansky zákonník. Iná by bola situácia, ak by medzi stranami existoval
záväzkovývzťahspĺňajúcipodmienky§261ods.1,2alebo6Obchodnéhozákonníka.Vtakomtoprípade
bysapremlčanienárokumohlospravovaťObchodnýmzákonníkominapriektomu,žebysapredpoklady
samotného nároku spravovali Občianskym zákonníkom (IV. ÚS 214/04).

44. Dovolací súd preto konštatuje, že hoci žalobca vymedzil dovolaciu právnu otázku (ohľadne
charakteru Zmluvy o poskytnutí podpory) v súlade s § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, z dôvodu ktorého bolo v
tejto otázke jeho dovolanie procesne prípustné, pričom jej vyriešenie odvolacím súdom nebolo správne,
dovolaniu nebolo možné vyhovieť, nakoľko v danej veci rozhodujúce právne posúdenie (aplikácia
občianskoprávnych noriem o premlčaní) bolo odvolacím súdom vykonané správne, a preto v konečnom

dôsledkujehorozhodnutienespočívalovnesprávnomprávnomposúdeníveci.Akbypotomdovolacísúd
zrušil napadnuté rozhodnutie iba pre nesprávne vyhodnotenie charakteru uzavretej Zmluvy odvolacím
súdom (tejto dielčej otázky), išlo by o rozhodnutie čisto akademické, bez praktického dopadu pre právne
postavenie sporových strán.

45. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.

46. V ďalšom dovolací súd nepristúpil i k preskúmaniu opodstatnenosti záverov súdov ohľadne platnosti/
neplatnosti Dohody o splátkach z 12. marca 2009, ktorej obsahom malo byť i uznanie dlhu (vrátane
nárokov z nich plynúcich), keďže žalobca v tomto smere nevymedzil žiadnu dovolaciu otázku spôsobom

podľa § 431 až 435 CSP.

47. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.48. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo

zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,
ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je
procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1

písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1Cdo/126/2017,
1Cdo/206/2017, 1Cdo/208/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/14/2017,
4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017).

49. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 CSP, nevymedzí
právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu (písm. a/), alebo ktorá v dovolacom konaní ešte nebola vyriešená (písm. b/), príp. ktorá je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/) dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na
predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na mysli, v opačnom
prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom predpokladaný cieľ. V
prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty právnej otázky, nemôže

najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré
pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný
svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen, vo všeobecnosti, novej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale konkrétne aj cieľu sledovanému ustanovením §
421 ods. 1 CSP (porovnaj 3Cdo/6/2017).

50. Žalobca v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 CSP (pokiaľ išlo o posúdenie platnosti/neplatnosti
Dohody o splátkach z 12. marca 2009, ktorej obsahom malo byť i uznanie dlhu) v dovolaní vyššie
uvedeným spôsobom nešpecifikoval relevantnú právnu otázku od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, a pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu (písm. a/), alebo ktorá v dovolacom konaní ešte nemala byť vyriešená (písm. b/), príp.
ktorá mala byť dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/). Iba samotná polemika žalobcu s
právnymi závermi odvolacieho súdu, eventuálne spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika toho, ako odvolací súd (o týchto skutočnostiach) rozhodol, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ CSP. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť

na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku (ohľadne predmetného nároku - bod
44 tohto rozhodnutia) mal žalobca na mysli.

51. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok