Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, June 17, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/57/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0019201303
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:0019201303.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň

JUDr. Oľgy Mičietovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu N. S., T.. XX.X.XXXX, D. T. Č.. XX,
zast. JUDr. Henrietou Hirjakovou, advokátkou, Michalovce, Námestie Osloboditeľov 1 proti žalovanej:
Obec Vyšné Nemecké, Obecný úrad č. 55, 072 51 Krčava, o zaplatenie 10.927,40 eura s prísl., o
odvolaní žalobcu a odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 5. decembra 2019
č.k. 24C/10/2019-156

r o z h o d o l :

Výrok I. rozsudku m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške
294,44 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v časti o zaplatenie istiny 2.771,67 eura žalobný

návrh zamieta.

Žalovanej proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94, 76 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (v ďalšom „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) predmetným rozsudkom
uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi 2.771,67 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 %
ročne zo súm postupne sa znižujúcej istiny, počnúc z istiny 7.771,67 od 6.1.2019 do 12.2.2019 až po
istinu 2.771,67 eura od 4.11.2019 do zaplatenia (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.)
a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 49,28 % s tým, že o výške náhrady rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobnom návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal proti žalovanej vyplatenia odstupného
vo výške 5 - násobku priemernej mesačnej mzdy celkom 10.927,40 eura s úrokom z omeškania vo výške
5,5 % ročne z istiny 10.927,40 eura od 6.1.2019 až do zaplatenia.

3.1. V odôvodnení rozsudku súd o.i. uviedol, že žalobca na odôvodnenie nároku tvrdil, že do 9.12.2018

zastával funkciu starostu Obce Vyšné Nemecké a to vo funkcii bol posledné tri po sebe idúce volebné
obdobia, na ktorom základe mal mať v zmysle § 5 ods. 1 písm. d/ zák. č. 253/1994 Z.z. nárok na
vyplatenie odstupného vo výške 5 - násobku priemerného mesačného platu, na vyplatenie ktorého
žalovanú vyzval listom zo 14.1.2019 a žalovaná 29.1.2019 zaslala mu list, ktorým mu oznámila, že mu
odstupné neuhradí. Žalovaná vo vyjadrení z 18.4.2019 nepoprela nárok uplatnený žalobcom, avšak
namietla jeho výšku s tým, že podľa nej výška odstupného predstavuje 10.665 eur v hrubom a po
odpočítaní odvodov 7.779,67 eura, a nie 10.927,40 eura. Zároveň uviedla, že obecné zastupiteľstvo

9.12.2018 prijalo uznesenie č. 7, ktorým schválilo vyplácanie odstupného žalobcovi vo forme splátok v
priebehu24mesiacovakudňuvyjadreniaužžalovanáuhradilatrisplátkypo500eur,spolu1.500eur.Za
dôvod prijatia uznesenia uviedla, že sa obec nachádza v zlej finančnej situácii a prípadné jednorazové
vyplatenie tejto sumy by bolo pre ňu ekonomicky náročné.3.2. Vychádzajúc zo žalobcom a žalovanou predložených listinných dôkazov, citujúc § 5 ods. 1 písm. d/
a § 35 ods. 3 zák. č. 253/1994 Z.z., § 76 ods. 6 Zákonníka práce a § 153 ods. 1 a 2 CSP a konštatujúc, že
v čase, kedy malo byť vyplatené odstupné k jeho vyplateniu nedošlo, súd vymedzil sporné a nesporné

skutočnosti.
3.3. Za nesporné považoval súd, že žalobcovi v zmysle § 5 ods. 1 písm. d/ zák. č. 253/1994 Z.z.
vznikol nárok na odstupné vo výške 5 - násobku priemerného platu, ktorú skutočnosť žalovaná uznáva
a nerozporuje ju.
3.4. Za sporné súd považoval konkrétnu výšku odstupného a spôsob jeho úhrady.

3.5. Pokiaľ sa týka požadovanej výšky odstupného 10.927,40 eura nebolo súdu zrejmé ani zo spisu, ani
z vyjadrení, ako sa žalobca k tejto sume dopracoval. Súd sa stotožnil s názorom žalovanej, ktorá ako
sumu na výpočet odstupného mala sumu 2.133 eur, vychádzajúcu aj z návrhu na úpravu platu starostu
obce Vyšné Nemecké z 2.4.2018. Tento výpočtový základ by znamenal sumu 10.665 eur v hrubom.
Nárok žalobcu, poukázal súd, nie je v plnej výške, ale vo výške krátenej o odvody, na ktoré žalobca
nemá nárok. Ide o zložku mzdy, ktorú musel zamestnávateľ (platiteľ mzdy) zraziť a odviezť. Reálny

nárok žalobcu bol teda 7.771,67 eura. Mal za to, že to uznal v konečnom dôsledku aj sám žalobca,
ktorý v podaní na č.l. 131 spisu uviedol, že nárok je vo výške 7.771,67 eura. Napokon súd dodal, že z
písomného podania žalobcu z 9.10.2019 vyplýva, že žalovaná už čiastočne plnila svoj záväzok v podobe
10 splátok po 500 eur a na pojednávaní 26.11.2019 žalovaná v záverečnom návrhu uviedla, že aj za
mesiac november došlo k úhrade 500 eur, t.j. počet splátok sa zvýšil na 11. Žalobca svoju pôvodnú

žalobuz13.2.2019žiadnymspôsobomneupravil,tedavčastizaplatenýchsúmnevzalspäť.Súduzavrel,
že aktuálny nárok žalobcu voči žalovanej predstavoval sumu 2.771,67 eura a tento neuhradený rozdiel
žalobcovi priznal a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
3.6. Citujúc § 517 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka a § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. súd priznal
žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania. Vychádzal pri tom z názoru, že Zákonník práce síce

pozná možnosť vyplatenia nároku v splátkach, avšak len za použitia vzájomnej dohody. Uviedol,
že obecné zastupiteľstvo schválilo 9.12.2018 uznesenie č. 7, ktorým rozhodlo, že odstupné bude
žalobcovi vyplatené v 24 splátkach od mesiaca február 2019, ktoré uznesenie napadol žalobca pre jeho
nezákonnosť. Súd uviedol, že posudzovanie zákonnosti, či nezákonnosti tohto uznesenia obecného
zastupiteľstva nie je v jeho právomoci. Mal za to, že ak žalobca mal vedomosť o jeho nezákonnosti, mal

sa obrátiť na príslušné správne orgány, ktoré majú oprávnenie o tom rozhodnúť. Súd teda považoval
uznesenie za platné, avšak s tým, že bez použitia vzájomnej dohody, poukážuc na Zákonník práce, mal
za to, že nemožno vyplácanie nároku vyplývajúceho z tejto pracovnej činnosti akceptovať. Uviedol, že
ak by žalovaná bola uzavrela dohodu so žalobcom, nemohol by žalobca nárok na úroky z omeškania
požadovať. Za zistených okolností však mal nárok na úroky z omeškania za oprávnený, a preto ich

priznal žalobcovi tak, ako to uviedol vo výrokovej časti rozsudku.
3.7. V prevyšujúcej časti, keďže žalovaná čiastočne nárok žalobcu plnila a žalobca nezobral žalobu späť
v časti zaplatených súm, súd v tejto časti návrh zamietol.
3.8. O trovách konania rozhodol za použitia § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 49,28 % s odôvodnením, že žalobca žalobou z 13.2.2019 uplatnil si nárok na

odstupné 10.927,40 eura, žalovaná túto sumu namietla s tým, že odstupné je v hrubom 10.665 eur,
a teda reálny (čistý) nárok žalobcu je vo výške 7.771,67 eura, s ktorou sumou sa žalobca stotožnil v
podaníz9.10.2019,zároveňžalovanápostupneuhrádzaladlžnúsumupo500eur,avšakajnapriektomu
žalobca úkon čiastočného späťvzatia neurobil, naďalej žaloval 10.927,40 eura a priznaná mu bola suma
2.771,67 eura, a teda jeho úspech predstavoval 25,36 %, úspech žalovanej 74,64 %, čo v konečnom

dôsledku znamenalo pomerný úspech pre žalovanú v celkovej výške 49,28 %.

4.1. Podaním z 12.12.2019 napadla predmetný rozsudok žalovaná, a to podala odvolanie proti výroku
I. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a písm. h/ CSP.
4.2. K skutkovému stavu uviedla, že nárok žalobcu na odstupné nikdy nespochybňovala, len

poukazovala na nedostatok peňažných prostriedkov a nemožnosť vyplatenia odstupného jednorázovo.
Opakovane potvrdila žalobcovi jeho nárok na odstupné, nie však vo výške 10.927,40 eura, ale vo výške
7.771,67 eura. Poukázala na protokol o odovzdaní agendy Obce Vyšné Nemecké a odvolajúc sa naň
zhrnula, že pri preberaní a odovzdávaní agendy predstavovali aktíva obce 7.550 eur zaokrúhlene a
pasíva 38.292 eur. Ďalej bolo potrebné k pasívam pripočítať odstupné 10.665 eur a mzdu za december

507,86 eura, spolu 11.172,86 eura + odvody zamestnávateľa do Sociálne poisťovne 536,95 eura a do
zdravotnej poisťovne 1.117,28 eura, spolu pre rozpočet obce pasívum 12.827 eur. Okrem toho, náhradu
za nevyčerpanú dovolenku žalobcovi 2.758 eur. V mesiaci december vyplatila obec na platy a odmeny,
ktoré schválil žalobca ako starosta sumu 12.747,58 eura. Uviedla, že ministerstvo financií uznesenímvlády č. 451 z 4.10.2018 poskytlo obci účelovú dotáciu 8.000 eur na výstavbu altánku, realizácia, ktorej
výstavby nebola ani vôbec začatá a teda sumu 8.000 eur mala mať na dotačnom účte, žalobca však
odovzdal peňažné prostriedky na dotačnom účte len v sume 44,43 eura. Tvrdila, že zák. č. 253/1994 Z.z.

neupravuje splatnosť odstupného, len nárok a výšku, a ani neodkazuje na použitie Zákonníka práce,
a keďže nedisponovala finančnou čiastkou, ktorá by pokryla výšku odstupného, poslanci obecného
zastupiteľstva odsúhlasili vyplatenie odstupného po častiach a to v 24 splátkach, v súlade s ktorým
uznesením aj odstupné žalobcovi vypláca. K 5.1.2019, ktorý mal byť riadnym výplatným termínom
starostu - žalobcu, uviedla, že mala na účte v Prima banke 1.612,92 eura a vo VÚB 4.249,80 eura, spolu

5.862,72 eura. Preto jediným podkladom, na základe ktorého mohla postupovať je uznesenie obecného
zastupiteľstva, podľa ktorého má byť odstupné starostu vyplatené v jednotlivých splátkach s ohľadom na
finančnú situáciu obce v čase skončenia funkcie žalobcu. Mala za svoju povinnosť postupovať v súlade s
uznesením obecného zastupiteľstva a len na jeho základe. Ak by štatutár obce nerešpektoval uznesenie
obecného zastupiteľstva, takéto konanie by bolo nezákonné. Na tomto základe považovala žalobu za
nedôvodnú a žiadala, aby ju súd zamietol.

4.3. Pokiaľ sa týka právneho stavu, žalovaná nesúhlasila so záverom v bode 11. rozsudku a to, že
v čase kedy malo byť vyplatené odstupné, k jeho vyplateniu nedošlo. Uviedla, že podľa § 2 ods. 2
Zákonníka práce, ktorý upravuje delegovanú pôsobnosť, sa na právne vzťahy vyplývajúce z výkonu
verejnej funkcie Zákonník práce vzťahuje, len ak to výslovne ustanovuje alebo ak to ustanovuje
osobitný predpis. Osobitný predpis, v danom prípade zákon o právnom postavení a platových pomeroch

starostov v § 2 ustanovuje, že funkcia starostu je verejná funkcia, ktorá sa nevykonáva v pracovnom
pomere a na Zákonník práce odkazuje len pokiaľ sa týka otázky určenia dovolenky a vzniku nároku
na dovolenku, ako aj na účely zabezpečovania stravovania a prispievania na stravovanie. Nemala
preto za dôvodné aplikovať Zákonník práce aj ohľadne mzdy a náhrady mzdy a v tomto smere
odvolala sa aj na ustálenú súdnu prax, konkrétne na rozsudok Okresného súdu Prešov 10C/133/2011 z

19.4.2013 a uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19Co/106/2013 z 28.1.2014, podľa ktorých obec
vystupuje vo vzťahu k starostovi ako zamestnávateľ len na účely zdravotného poistenia, nemocenského
poistenia, dôchodkového zabezpečenia, podpory v nezamestnanosti a platenia príspevku na poistenie
v nezamestnanosti a taktiež na účely zabezpečenia stravovania a prispievania naň. Podľa § 188
Zákonníka práce odstupné nemá charakter mzdy a preto sa na neho ani nevzťahuje ustanovenie o

splatnosti mzdy. Funkcia starostu, uviedla, že je verejná funkcia, ktorá sa nevykonáva v pracovnom
pomere a obec je verejno-právna korporácia „sui generis“ a nemožno v tomto prípade analógiou legis
mechanicky posudzovať všetkých zamestnávateľov rovnako. Dodala, že po zániku mandátu starostovi
patrí odstupné z rozpočtu obce. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení schvaľovať
rozpočet obce a jeho zmeny, kontrolovať jeho čerpanie, určovať zásady hospodárenia a nakladania s

majetkom obce a schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku patrí výlučne do pôsobnosti
obecného zastupiteľstva. Mala za to, že jedinou normou na základe, ktorej mohla v danom prípade
postupovať bolo uznesenie obecného zastupiteľstva, podľa ktorého má byť odstupné starostovi platené
v jednotlivých splátkach, a to s ohľadom na finančnú situáciu obce v čase skončenia funkcie žalobcu.
Nesúhlasila s názorom žalobcu, že plnenie v splátkach je rozporné so zákonom o právnom postavení a

platových pomerov starostov s tým, že ak sa žalobca domnieval, že uznesenie obecného zastupiteľstva
bolo prijaté v rozpore so zákonom, mal podať podnet na konanie o proteste prokurátora.
4.4. Mala za to, že napriek jej opakovaným námietkam sa súd s nimi v rozsudku nevyporiadal a stotožnil
sa s názorom žalobcu na splatnosť odstupného podľa Zákonníka práce. Jej hospodárskou situáciou
sa nezaoberal. Zároveň namietla aj, že ak súd mienil na spor aplikovať Zákonník práce, mal ho posúdiť

ako individuálny pracovno-právny spor v zmysle § 316 a násl. CSP a vôbec o ňom nemal rozhodovať,
nakoľko nie je kauzálne príslušný. Žalovaná mala za to, že odôvodnenie a právne posúdenie v časti
ňou uvedených námietok v rozsudku úplne absentuje. Citovala v tejto súvislosti ustanovenie § 220 ods.
2 a 3 CSP a poukazovalo na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (uznesenie ÚS SR z 19.5.2009
sp. zn. II.ÚS/200/09 a rozhodnutie ÚS SR zo 14.9.2006 sp. zn. I.ÚS/265/05), z ktorých aj citovala,

odvolala sa na potrebu právnej istoty a v tejto súvislosti poukázala a citovala z rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. IV.ÚS/14/07 a nálezu ÚS SR z 29.5.2013 sp. zn. I.ÚS/564/2012. Uzavrela, že napadnutý rozsudok je
nepresvedčivý a vzbudzuje pochybnosti, nie je riadne zdôvodnený a tak možno ustáliť, tvrdila žalovaná,
že je nepreskúmateľný. Zároveň tvrdila, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd
ním porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
4.5. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sa rozhodol tak, že žalobu zamietne,
alternatívne vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.5.1. Podaním z 23.12.2019 podal proti predmetnému rozsudku, proti výroku ohľadom trov konania
odvolanie aj žalobca a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ a b/ CSP.
5.2. Mal za to, že súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, skutkového

stavu a porušil právo na spravodlivý proces. Považoval nárok za zákonný, ktorého existenciu žalovaná
ani nepoprela a ktorý bol splatný v plnej výške ihneď po zániku mandátu, t.j. od zániku jeho funkcie, čo
vyplýva z § 5 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z. a zároveň z dikcie § 2 ods. 2 Zákonníka práce. V súvislosti
so splatnosťou nároku tak ako vyplýva z § 5 zák. č. 253/1994 Z.z. odvolal sa žalobca na judikatúru a
predložil rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11CoPr/2/2013 z 8.1.2013, ktorým podľa neho súd

rozhodol v identickom prípade a to podľa tam prezentovaného právneho názoru, nárok na vyplatenie
platu starostu patrí podľa § 5 ods. 2 písm. a/ zák. č. 253/1994 Z.z. „zo zákona“ po zániku mandátu
starostu a ohraničil ho konkrétnym dátumom a to dátumom zániku mandátu.
5.3. V čase podania návrhu, uviedol žalobca, že žalobný nárok nebol splatený vôbec, dokonca ani časť
mzdy. Pred podaním žalobného návrhu vyzýval na plnenie a žalovaná neplnila, začala plniť až po začatí
konania. Spor teda zapríčinila žalovaná, ktorá dobrovoľne nesplnila, čo jej ukladá zákon. Mal za to, že

jeho nárok sa posudzuje podľa skutkových okolností v čase podania žaloby, v tom čase on - žalobca
nemohol vedieť, aká bude jeho mzda netto, aké zrážky a v akej výške mu žalovaná vykoná, čistý nárok
žalobcu predložila žalovaná až na druhom pojednávaní, t.j. v priebehu konania po podaní žaloby.
5.4. S právnym názorom súdu, že mal zobrať návrh v časti plnenia späť, sa právne nestotožnil. Poukázal,
že je pánom sporu a má právo disponovať predmetom konania a konať ním. Je to jeho právo a nie

povinnosť a súd ho nemôže k tomu nútiť. Mal za to, že nemal dôvod brať návrh späť, pretože nesplnenie
predmetu sporu - finančný nárok zavinila žalovaná a nie on.
5.5. Tvrdil, že súd postupoval v rozpore s § 182 CSP, keď sám navrhoval dôkazy, a to žalovanej,
aby predložila uznesenie obecného zastupiteľstva o výške odstupného. K uzneseniu obecného
zastupiteľstva uviedol žalobca, že je to interný akt obce, ktorý môže byť ako norma nižšej právnej sily

vydaný iba na základe a v medziach zákona a nesmie byť so zákonom v rozpore, v ktorom rozpore v
danom prípade je, a to s § 5 zák. č. 253/1994 Z.z. Tvrdil, že z hľadiska teórie práva vydala obec ničotný
a nulitný právny akt.
5.6. Pokiaľ sa týka trov konania tvrdil, že mu súd priznal pohľadávku, avšak nepriznal nárok na náhradu
trov konania z úspešnosti v spore, ale dokonca úspech v spore priznal žalovanej vo vyjadrení 49,28 % z

hodnoty sporu. Mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový a právny stav. Z jeho výkladu vyplynulo,
že pokiaľ by konanie začalo pred súdom v čase, kedy by už žalovaná splnila po častiach celý záväzok
(splatné odstupné), tak by mala žalovaná 100 % úspechu vo veci a žalobca by bol 100 % neúspešný a
mal by zaplatiť trovy konania. Zdôraznil, že žalovaná začala plniť až po podaní žaloby, keby ju nežaloval,
nedomohol by sa svojho nároku. Poukázal na § 255 ods. 1, podľa ktorého súd prizná náhradu trov

konania podľa pomeru úspechu vo veci, § 256 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu trov konania protistrane a zároveň citoval
§ 264 ods. 1 a ods. 2 CSP a uviedol, že tým, že upravil výšku nároku v priebehu pojednávaní, iba
oznámilsúduskutočnostiato,žežalovanápozačatíkonaniazačalaplniťvsplátkachanemaldôvodbrať
návrh späť, keď daný skutkový stav nezavinil. Ten zavinila žalovaná, lebo neplnila v čase rozhodnom

pre posudzovanie žalobného nároku. Jeho nárok je plne dôvodný nakoľko rozhodujúci je stav v okamihu
podania žalobného návrhu, kedy v tom čase pohľadávka bola splatná v plnej výške.
5.7. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách konania zmenil
tak, že mu prizná nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

6.1. Podaním z 27.12.2019, doručeným súdu elektronicky 30.12.2019, označeným „Doplnenie
odvolania“ žalobca doplnil odvolanie a to uviedol, že považuje rozsudok za zmätočný, tvrdil že sám súd
sa dostáva do rozporov v bode 18. rozsudku keď: a/ konštatuje, že uznesenie obecného zastupiteľstva
považuje za platné a na druhej strane tvrdí, že posudzovanie jeho zákonnosti či nezákonnosti nie je
v jeho právomoci, b/ tvrdí, že uznesenie je platné a na druhej strane priznáva úroky z omeškania zo

žalovanej sumy a c/ na jednej strane tvrdí, že na určenie plnenia v splátkach je potrebná dohoda podľa
Zákonníka práce a na druhej strane považuje uznesenie obecného zastupiteľstva za platné. Vzhľadom
na toto zdôvodnenie rozsudku mal za to, že sa súd nevyporiadal so skutkovou a právnou stránkou veci,
odôvodnenie rozsudku je nelogické v rozpore s hmotným právom a vykazuje vysoké znaky arbitrárnosti.
6.2. Výrok o trovách konania žiadal zmeniť tak, aby mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov

konania vo výške 100 % zo sumy 7.771,67 eura.

7.1. V replike na odvolanie žalovanej, žalobca k otázke výšky uplatneného nároku uviedol, že si pred
podaním žaloby uplatnil nárok výzvou na zaplatenie 14.1.2020, t.j. po tom, čo sa žalovaná dostala doomeškania s plnením odstupného, na ktorú výzvu žalovaná 29.1.2020 uznala nárok vo výške 13.015
eur brutto a 10.665 eur netto, odmietla nárok vyplatiť jednorazovo a oznámila, že schválila odstupné vo
výplate 24 splátok. On - žalobca podal návrh vo výške 10.927,40 eura dňa 11.2.2020. Ďalšiu špecifikáciu

nárokupodopočítaníodvodovadanípredložilažalovanápreddruhýmpojednávaním,kdevyčíslilanárok
nie vo výške 10.665 eur ako pôvodne uznala, ale na výšku 7.771,67 eura, s čím on - žalobca súhlasil.
Žalovaná dňa 10.1.2019 vo výške 419,84 eura plnila doplatok do mzdy. Prvú splátku odstupného
uhradila 12.2.2019, t.j. po podaní žalobného návrhu. Vzhľadom na to podal žalobný návrh.
7.2. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala na hospodárenie obce, uviedol, že skutočnosti týkajúce

sa majetkových pomerov obce, nie sú predmetom žalobného návrhu, tvrdenia žalovanej o platobnej
neschopnosti mal za právne neopodstatnené a odborne nepreukázané.
7.3. Napokon sa vyjadril k právnej analýze žalovanej ohľadne splatnosti nároku a to nesúhlasil s
jej právnym názorom, že jediným podkladom na vyplatenie odstupného a určenie jeho splatnosti
je uznesenie obecného zastupiteľstva. Tento právny názor je v rozpore so zákonom a ustálenou
rozhodovacou praxou súdov. Poukázal opätovne na § 5 ods. 1 písm. d/ zák. č. 253/1994 Z.z., podľa

ktorého po zániku mandátu starostu patrí starostovi odstupné z rozpočtu obce, ktoré je súčasťou
jeho posledného platu. Zo zákonného znenia mal za zrejmé, že odstupné v plnej výške je splatné
nasledujúcim dňom odo dňa zániku mandátu starostu. Mal za to, že výslovné znenie zákona upravuje
otázku splatnosti a nepovoľuje plnenie v splátkach. Aj ustálená rozhodovacia prax súdov, uviedol, je v
tejto otázke jednoznačná, opätovne poukázal na judikát krajského súdu 11 CoPr/2/2013 z 8.10.2013.

8.1. Na výzvu odvolacieho súdu, aby strany sporu oznámili či, kedy a aké ďalšie úhrady žalovaná obec
v prospech žalovaného nároku žalobcovi zaplatila, resp. aby žalobca oznámil či, kedy a aké úhrady od
žalovanej na úhradu svojho nároku prijal, žalovaná v podaní zo 14.4.2021, v ktorom zopakovala všetky
svoje tvrdenia, uplatnené už v priebehu sporu pred súdom prvej inštancie ako aj opätovne v odvolaní,

na otázku odvolacieho súdu uviedla, že plnila nárok žalobcu v dňoch 11.2., 18.3., 12.4., 6.5., 5.6., 3.7.,
5.8., 2.9., 2.10., 4.11. a 2.12.2019 vo výške po 500 eur (11 x 500 eur) a v dňoch 7.1., 5.2. a 2.3.2020 vo
výške po 500 eur (3 x 500 eur) a napokon uhradila 15. splátku vo výške 771,67 eura dňa 3.4.2020, čím
uvedeného dňa došlo k vyplateniu odstupného žalobcu. Navrhla, aby odvolací súd s prihliadnutím na
vyššie uvedené zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vo veci sám rozhodol tak, že žalobu zamieta.

8.2. Zároveň žalovaná o realizovaných úhradách predložila výpisy zo svojich bankových účtov v Prima
banke Slovensko, a.s. a VÚB, a.s., z ktorých úhrady realizovala.

9.1. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu oznámil podaním z 29.4.2021, že žalovaná plnila aj v čase
odvolacieho konania a celkom uhradila celý dlh. Plnenie bolo rozložené v splátkach, dňa 10.1.2019 plnila

vo výške 419,84 eura, čo bol doplatok k platu. Následne plnila v mesačných splátkach odstupné od
12.2.2019 do 3.3.2020 v sume 500 eur v 14 splátkach a dňa 6.4.2020 uhradila poslednú splátku vo výške
771,67 eura. Celkom uhradila sumu vo výške 771,67 eura z titulu odstupného (poznámka odvolacieho
súdu: zrejme správne malo byť uvedené 7.771,67 eura).
9.2. Dodal, že žalovaná v čase podania žalobného návrhu nezaplatila mu žalobný nárok odstupného a

ani časť mzdy. Aj keď pred podaním žalobného návrhu vyzýval žalobcu (poznámka odvolacieho súdu:
zrejmesprávnežalovanú)naplnenie,tádobrovoľneneplnila.Žalovanázačalaplniťažpozačatíkonania.
Mal za to, že spor zapríčinila žalovaná, ktorá dobrovoľne neplnila, čo jej ukladá zákon. Preto je žalobný
návrh právne opodstatnený a zotrval na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní.
9.3. Predložil výpisy z účtov za jednotlivé obdobia.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané tak žalobcom (proti
výroku III. rozsudku) ako i žalovanou (proti výroku I. rozsudku), t.z. osobami oprávnenými na jeho
podanie (§ 359 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355, § 358 CSP) a včas
(§ 362 CSP), nariadil na základe podaných odvolaní a za účelom doplnenia dokazovania pojednávanie

(§ 385 ods. 1 CSP), na ktorom po doplnení dokazovania, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a
odvolacími dôvodmi (§ 380 a § 365 CSP), napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil (§ 388
CSP), keďže vzhľadom na zmenu skutkového stavu, ktorá nastala po rozhodnutí súdu prvej inštancie,
neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

11. Výrok II. rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, nebol odvolaním žalobcu ani
žalovanej napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 2 a 3 CSP) a preto v odvolacom konaní
nebol predmetom odvolacieho prieskumu.12. Predmetom odvolacieho prieskumu stal sa výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalovanú zaviazal žalobcovi zaplatiť 2.771,67 eura titulom nároku žalobcu na zaplatenie odstupného a
to spolu s úrokmi z omeškania, proti ktorého výroku smerovalo odvolanie podané žalovanou a tak isto

predmetom prieskumu urobil žalobca výrok III. rozsudku, ktorým súd priznal žalovanej nárok na náhradu
trov konania vo výške 49,28 %. Výrok III. o trovách konania je závislým výrokom.

13. Žalovaná odvolanie odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a zároveň tvrdila, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a

vzbudzuje pochybnosti, úplne v ňom absentuje odôvodnenie a právne posúdenie v časti ňou uvedených
námietok, nie je riadne zdôvodnený a teda tvrdila, že je nepreskúmateľný, čím súd porušil zákon tým,
že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

14. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy,
ktorá na zistený stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne
ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

15. V konkrétnostiach žalovaná tvrdila, že osobitný zákon o právnom postavení a platových pomeroch

starostov neupravuje splatnosť mzdy ani splatnosť odstupného, upravuje len nárok na odstupné a jeho
výšku, a ani neodkazuje na použitie a aplikáciu Zákonníka práce ako všeobecného zákona. Súčasne
však žalovaná argumentovala aj, že nakoľko nedisponovala finančnou čiastkou, ktorá by pokryla výšku
odstupného, poslanci obecného zastupiteľstva odsúhlasili vyplatenie odstupného po častiach a to v
24 splátkach a v súlade s uznesením odstupné žalobcovi vyplácala. Zároveň uviedla, že 5. januára

2019, ktorý mal byť riadnym výplatným termínom starostu - žalobcu mala na účtoch spolu 5.862,72
eura. Mala za to, že jediným podkladom na základe ktorého mohla postupovať, je uznesenie obecného
zastupiteľstva, podľa ktorého má byť odstupné vyplatené v jednotlivých splátkach s ohľadom na finančnú
situáciu obce v čase skončenia funkcie žalobcu. Žalovaná preto nesúhlasila ani s právnym názorom
súdu prvej inštancie podľa ktorého, v čase kedy malo byť vyplatené odstupné, k jeho vyplateniu nedošlo.

16. Z odôvodnenia rozsudku ako i z podaného odvolania žalovanej, ale i žalobcu, mal odvolací súd za
nesporné, že pokiaľ sa týka uplatneného nároku žalobcu na vyplatenie odstupného podľa § 5 ods. 1
písm. d/ zák. č. 253/1994 Z.z., žalovaná nárok čo do jeho dôvodu nespochybňovala, v priebehu sporu
vzájomným konsenzom strany ustálili i jeho výšku a to na sumu 7.771,67 eura.

17. Spornou otázkou, ktorú posudzoval súd prvej inštancie zostala medzi stranami sporu otázka
splatnosti odstupného.

18. Žalobca v odvolaní (ktoré smeroval len proti výroku o prisúdení nároku na náhradu trov konania v

rozsahu 49,28 % žalovanej) tvrdil, že nárok na odstupné v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z. mu
vznikol dňom nasledujúcim po zániku mandátu starostu, ku ktorému zániku došlo 9.12.2018. Odvolací
súd ale dodáva, že celkom bezdôvodne však zároveň v tejto otázke argumentoval, že na splatnosť platu
starostu ako i odstupného sa vzťahuje Zákonník práce upravujúci v § 129 splatnosť mzdy.

19.Žalovanánaopakivpodanomodvolanízotrvalanaargumentácii,žezák.č.253/1994Z.z.neupravuje
splatnosť odstupného a ani neodkazuje na použitie a aplikáciu Zákonníka práce. Za jediný podklad, na
základe ktorého mohla odstupné vyplatiť, preto mala uznesenie obecného zastupiteľstva, ktoré prijala,
a to s ohľadom aj na situáciu, že k 5.1.2019, ktorý deň mal byť riadnym výplatným termínom starostu,
tvrdila, že nemala na svojich účtoch ani dostatok finančných prostriedkov pričom sa odstupné vypláca

z rozpočtu obce.

20.1. Súd prvej inštancie citujúc § 76 ods. 6 Zákonníka práce, ktoré upravuje splatnosť odstupného
patriaceho zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí tam vymedzeným spôsobom pracovný
pomer, podľa ktorého znenia odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v

najbližšom výplatnom termíne, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak, uzavrel, že v
čase, kedy malo byť odstupné vyplatené k jeho vyplateniu nedošlo (odsek 11. odôvodnenia rozsudku).
20. 2. Zároveň, rozhodujúc o uplatnenom nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania reagoval
na argumentáciu žalovanej o prijatom uznesení obecného zastupiteľstva ako jedinom možnom podkladena vyplácanie odstupného, a to tak, že ho bez použitia vzájomnej dohody žalobcu a žalovanej nemožno
ako podklad na vyplácanie odstupného akceptovať.

21. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a
primátorov miest, funkcia starostu je verejná funkcia, ktorá sa nevykonáva v pracovnom pomere. Výkon
tejto funkcie je nezlučiteľný s funkciami podľa osobitného predpisu 2) a s výkonom práce zamestnanca
obce.

22. Podľa § 5 ods. 1 písm. d/ zák. č. 253/1994 Z.z., po zániku mandátu starostu patrí starostovi odstupné
z rozpočtu obce v sume päťnásobku jeho priemerného mesačného platu, ak vykonával funkciu najmenej
tri po sebe nasledujúce funkčné obdobia.

23. Podľa § 5 ods. 3 zák. č. 253/1994 Z.z., priemerným mesačným platom na účely odseku 1 a § 2
ods. 2 je jedna dvanástina súčtu platu podľa § 3 alebo podľa § 4 ods. 2 za obdobie dvanástich po sebe

nasledujúcich kalendárnych mesiacov predchádzajúcich mesiacu, v ktorom vznikla potreba zistenia
priemerného mesačného platu. Priemerný mesačný plat sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

24. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, na právne vzťahy vyplývajúce z výkonu
verejnej funkcie sa vzťahuje tento zákon, ak to výslovne ustanovuje alebo ak to ustanovuje osobitný

predpis.

25. Na základe vyššieuvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie spornú otázku
splatnosti odstupného nesprávne posudzoval podľa § 76 ods. 6 Zákonníka práce a neaplikoval, pokiaľ
sa jednalo o otázku splatnosti odstupného ustanovenie § 5 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z.

26. Nesporne, podľa § 2 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z. funkcia starostu je verejná funkcia. Výkon verejnej
funkcie nie je závislou prácou. Na právne vzťahy z nej vyplývajúce sa Zákonník práce vzťahuje, len ak
to Zákonník práce alebo osobitný zákon, v danom prípade zák. č. 253/1994 Z.z., výslovne ustanovuje.

27.1. Samotný osobitný zákon č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov
obcí a primátorov miest síce obsahuje delegáciu na použitie Zákonníka práce v § 2 ods. 2 a 3 a teda
umožňuje aplikáciu Zákonníka práce, ale len pre účely posudzovanie nároku starostu, resp. primátora
na dovolenku a na účely zabezpečovania jeho stravovania a prispievania na stravovanie. Tento osobitný
zákon (č. 253/1994 Z.z.) neustanovuje však žiadnu delegáciu na použitie Zákonníka práce pre účely

posudzovania otázky odstupného starostu či primátora, konkrétne jeho splatnosti. Ani z § 76 Zákonníka
práce nevyplýva, že by sa jeho úprava mala vzťahovať na verejnú funkciu starostu.
27.2. Odvolací súd má za to, že samotná dikcia § 5 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z., podľa ktorej „po zániku
mandátu starostu patrí starostovi odstupné“, ustanovuje okrem určenia vzniku nároku na odstupné aj
určenie jeho výšky a určenie splatnosti odstupného. Za použitia výkladových pravidiel na počítanie

hmotnoprávnych lehôt (§ 112 ods. 1 Občianskeho zákonníka) platí, že lehota určená podľa dní začína
dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok, bolo potrebné v súdenej veci
ustáliť, že udalosťou rozhodujúcou pre určenie splatnosti odstupného je zánik mandátu starostu a teda
nasledujúcim dňom po zániku mandátu je odstupné, ktoré starostovi patrí, splatné. V danom prípade
mandát zanikol 9.12.2018, to znamená 10.12.2018 nastala splatnosť odstupného.

28. Je potrebné dať tak za pravdu argumentácii žalobcu použitej v odvolaní, že nárok na odstupné
sa stal splatným dňom nasledujúcim po zániku jeho mandátu starostu, ako i argumentácii žalovanej,
že nemožno splatnosť odstupného posudzovať podľa ustanovení Zákonníka práce, ale zároveň nie je
možné súhlasiť s argumentáciou žalovanej o jej oprávnení uznesením obecného zastupiteľstva stanoviť

splatnosť odstupného, ktoré patrí starostovi po zániku mandátu z rozpočtu obce, len jednostranne
(prijatím uznesenia obecného zastupiteľstva) bez súhlasu bývalého starostu, a v rozpore so znením §
5 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z.

29.1. Napriek uvedenému nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky splatnosti odstupného patriaceho

starostovi po zániku jeho mandátu súdom prvej inštancie podľa § 76 ods. 6 Zák. práce (neakceptujúc
uznesenie obecného zastupiteľstva žalovanej ako podklad pre vyplatenie odstupného, čo vyplynulo z
odseku18.rozsudkuodôvodňujúcehopriznanieúrokovzomeškaniaod6.1.2019akodňanasledujúceho
ponajbližšomvýplatnomtermínežalobcupozánikujehomandátu),súdsprávnerozhodol,keďvzhľadomna zistený skutkový stav ku dňu vyhlásenia rozsudku (ktorý medzi sporovými stranami nebol sporný),
uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi titulom nezaplateného odstupného 2.771,67 eura, splatnosť
ktorého odstupného ustálil na deň 5.1.2019.

29.2. Zároveň správne rozhodol aj pokiaľ žalobcovi priznal nárok na úroky z omeškania (tak ako
si žalobca nárok uplatnil od 6.1.2019, čo je menej ako zákonný nárok vychádzajúc zo splatnosti
odstupného nasledujúcim dňom po zániku mandátu starostu), keďže žalovaná svoj záväzok splatný
jednorázovo 10.12.2018, nesplnila riadne a včas, ale oneskorene.
29.3. Odvolanie žalovanej preto nebolo dôvodné ani pokiaľ sa žalovaná odvolávala proti uloženej

povinnosti zaplatiť titulom odstupného žalobcovi 2.771,67 eura (tvrdiac, že toto odstupné v čase
rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo zročné/splatné vzhľadom na prijaté uznesenie obecného
zastupiteľstva o zaplatení odstupného žalobcovi v splátkach) a odvolanie nebolo dôvodné ani pokiaľ
smerovalo proti uloženej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania, pretože argumentácia žalovanej o
splatnosti odstupného podľa uznesenia prijatého obecným zastupiteľstvom nebola správna.

30. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

31. Vzhľadom na postupné plnenie splátok žalovanou na odstupné žalobcovi, ktoré splátky žalovaná
plnila aj po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie mal odvolací súd za potrebné doplniť dokazovanie
a zistiť aktuálny skutkový stav.

32.1. Z vyjadrení sporových strán, reagujúcich na výzvu odvolacieho súdu, odvolací súd zistil, že
žalobcovi postupnými splátkami už bola vyplatená suma odstupného 2.771,67 eura, respektíve, že
žalovaná postupnými splátkami už sumu odstupného 2.771,67 eura žalobcovi vyplatila. Posledná
splátka bola uhradená 6.4.2020 vo výške 771,67 eura.

32.2. Jednalo sa o zhodné a nesporné skutkové tvrdenie, na preukázanie ktorého predložili tak žalobca
i žalovaná výpisy z bankových účtov.

33. Oboznámením predložených výpisov (č.l. 212 - 226 resp. 239 - 254) na pojednávaní odvolací súd
doplnil dokazovanie, na základe ktorého zistil, že po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie žalovaná

na účet žalobcu uhradila postupne v dňoch: 3.12.2019 splátku 500,- eur (ktorá úhrada v rozsudku súdu
prvej inštancie ešte zohľadnená nebola), 8.1.2020 splátku 500,- eur, 6.2.2020 splátku 500,- eur, 3.3.2020
splátku 500,- eur a 6.4.2020 splátku 771,67 eura, spolu 2.771,67 eura (4 x 500 eur +1 x 771,67 eura).
Žalobcovi bola teda suma 2.771,67 eura odstupného v celom rozsahu zaplatená.

34. Podľa § 559 ods. 1 Obč. zák., splnením dlh zanikne.

35.1. Dlh, resp. záväzok žalovanej tak zanikol splnením 6.4.2020.
35.2. Keďže žalobca napriek zániku svojej pohľadávky na odstupné, resp. zániku záväzku žalovanej
na jeho úhradu, žalobný návrh nezobral späť, odvolací súd zmenil pozitívny výrok rozsudku súdu prvej

inštancie (výrok I.) zaväzujúci žalovanú na plnenie 2.771,67 eura a to tak, že v časti o zaplatenie sumy
istiny 2.771,67 eura žalobu zamietol.

36.1. Žalovaná podala odvolanie i proti tej časti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým jej
bola uložená povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. Argumentovala, že nie je v omeškaní s plnením

finančného dlhu, pretože tento dlh riadne podľa prijatého uznesenia obecného zastupiteľstva plnila a
naďalej plní. Tento argument však vzhľadom na stanovenie splatnosti odstupného dňom po zániku
mandátu starostu (§ 5 ods. 1 zák. č. 253/1994 Z.z.) nebol spôsobilý založiť nesprávnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie.
36.2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie priznávajúce žalobcovi úroky z omeškania v zákonnej výške zo

sumy postupne sa znižujúcej sumy istiny, a to na základe postupne uhrádzaných splátok, bolo správne.
Odvolací súd ho zmenil len z dôvodu, že vzhľadom na úhradu celej žalovanej sumy, priznané úroky
z omeškania bolo možné a zároveň i potrebné vyčísliť, a preto odvolací súd zmenil výrok I. rozsudku
súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania tak, že je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi úroky z
omeškania vo výške 294,44 eura.

37. Jedná sa o úroky z omeškania vo výške 5,5% ročne vypočítané zo sumy 7.771,67 eura od 6.1.2019
do 12.2.2019 vo výške 44,50 eura, zo sumy 7.271,67 eura od 13.2.2019 do 12.3.2019 vo výške 30,68
eura, zo sumy 6.771,67 eura od 13.3.2019 do 15.4.2019 vo výške 34,69 eura, zo sumy 6.271,67 eura od16.4.2019 do 7.5.2019 vo výške 20,79 eura, zo sumy 5.771,67 eura od 8.5.2019 do 7.6.2019 vo výške
26,09 eura, zo sumy 5.271,67 eura od 7.6.2019 do 3.7.2019 vo výške 21,44 eura, zo sumy 4.771,67
eura od 4.7.2019 do 6.8.2019 vo výške 24,44 eura, zo sumy 4.271,67 eura od 7.8.2019 do 3.9.2019

vo výške 18,02 eura, zo sumy 3.771,67 eura od 4.9.2019 do 3.10.2019 vo výške 17,05 eura, zo sumy
3.271,67 eura od 4.10.2019 do 3.11.2019 vo výške 15,28 eura a zo sumy 2.771,67 eura od 4.11.2019 do
3.12.2019 vo výške 12,52 eura (spolu úroky z omeškania do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie
vo výške 265,50 eura) a zo sumy 2.271,67 eura od 4.12.2019 do 8.1.2020 vo výške 12,32 eura, zo sumy
1.771,67 eura od 9.1.2020 do 6.2.2020 vo výške 7,72 eura, zo sumy 1.271,67 eura od 7.2.2020 do

3.3.2020 vo výške 4,96 eura a zo sumy 771,67 eura od 4.3.2020 do 6.4.2020 vo výške 3,94 eura (spolu
28,94 eura úrokov z omeškania od 4.12.2019 do 6.4.2020).

38.1. Pokiaľ sa týka odvolacieho dôvodu žalovanej tvrdiacej, že sa napriek jej opakovaným námietkam
súd s nimi v rozsudku nevyporiadal a stotožnil sa s názorom žalobcu na splatnosť odstupného podľa
Zákonníka práce, argumentujúcej, že napadnutý rozsudok je nespravodlivý a vzbudzuje pochybnosti,

že nie je riadne odôvodnený, že je nepreskúmateľný, sú všetky (s výnimkou tvrdenia, že sa súd stotožnil
sa s názorom žalobcu na splatnosť odstupného podľa Zákonníka práce, čo však nemalo vplyv na
vecnú správnosť rozsudku) len všeobecnými tvrdeniami žalovanej, bez ich potrebnej konkretizácie.
Odvolací súd na základe oboznámenia sa s rozsudkom súdu prvej inštancie ako i konaním, ktoré mu
predchádzalo dospel k záveru, že vznesené námietky nie sú dôvodné, a teda ani nie sú spôsobilé,

aby zakladali nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by súd bol znemožnil žalovanej,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by bolo došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, a teda ani nezakladajú odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
38.2. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,

výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 CSP, t.j. súd zobral do úvahy
len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonaným dokazovaním preukázané a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického
myslenia. V odôvodnení rozsudku súd jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal

a z ktorých dôkazov vychádzal, a ako ich vyhodnotil i ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 221 ods. 2 CSP a nemožno súdu v
tomto smere nič vyčítať.
38.3. Platná právna úprava ani nevyžaduje, aby na každý argument strán sporu súd v odôvodnení
rozsudku reagoval, prečo sa s ním nestotožnil a hlavne nie k takým argumentom, ktoré sú pre

rozhodnutie v danej veci bezvýznamné.
38.4. Odvolací súd tak konštatuje, že uplatnené odvolacie argumenty žalovanej neboli dôvodom, pre
ktoré by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, jednoznačným dôvodom pre zmenu výroku I.
rozsudku bola zmena, ktorá nastala v skutkovom stave.

39. Žalobca odvolaním napadol výrok o trovách konania a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. f/ a h/, tvrdiac, že súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,
skutkového stavu a porušil právo na spravodlivý proces.
K právnemu posúdeniu veci, ako i skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie sa odvolací súd už vyjadril
(viď body 16. a 25. - 29. odôvodnenia). Rovnako sa odvolací súd už vyjadril, aj pokiaľ sa týka otázky

právanaspravodlivýproces,porušeniektoréhožalobcanamietol,atoodvolacísúdnezistil,žebybolsúd
prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces (viď bod 38. odôvodnenia). Z podaného odvolania
nie je úplne zrejmé, akým postupom súdu prvej inštancie malo k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu
(§ 365 písm. b/ CSP) dôjsť.

40. Pokiaľ sa jedná o ďalšiu žalobcom použitú argumentáciu, že žalovaná začala plniť až po začatí
konania, a teda spor zapríčinila žalovaná, ktorá dobrovoľne neplnila to, čo jej ukladá zákon, odvolací súd
sa s týmto tvrdením žalobcu môže len stotožniť. Avšak nie je možné za žiadnych okolností stotožniť sa
s ďalším argumentom žalobcu tvrdiacim, že jeho nárok sa posudzuje podľa skutkových okolností v čase
podania žaloby. Tento jeho názor je v príkrom rozpore s § 217 ods. 1 veta prvá CSP. Je možné súhlasiť

aj s názorom žalobcu, že on je pánom sporu a má právo disponovať s predmetom konania a nakladať
ním a nie je povinný a ani ho nemožno nútiť, aby zobral návrh v časti poskytnutého plnenia späť. Ani
ho nikto nenútil zobrať návrh v časti poskytnutého plnenia späť, ani súd prvej inštancie, ani odvolací
súd. Procesná nečinnosť žalobcu v konaní, v spojení s postupným splácaním a až úplným splatenímnárokovanej sumy odstupného a teda zánikom žalovanej pohľadávky v priebehu sporu však znamená,
že nemohol byť a nebol v spore úspešný, pretože tak súd prvej inštancie, ako i odvolací súd museli v
časti žalovanej istiny, ktorá v čase ich rozhodovania bola žalovanou splnená, žalobný nárok zamietnuť.

Táto skutočnosť znamená neúspech žalobcu v spore a naopak úspech žalovanej.

41.1. Podľa § 396 ods. 2 CSP, keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, rozhodol aj o
nároku na náhradu trov konania a to podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, podľa zásady úspechu, t.z. vychádzal
z pomeru úspechu a neúspechu sporových strán vo veci.

41.2. Za základ sporu odvolací súd mal sumu 11.221,84 eura pozostávajúcu z nároku žalobcu na
10.927,40 eura istiny a nároku na 294,44 eura úrokov z omeškania. Pri zamietnutí žaloby v časti o
zaplatenieistiny10.927,40eura,jednásaoúspechžalovanejvrozsahu97,38%,čozároveňpredstavuje
neúspech žalobcu a v časti priznaných vypočítaných úrokov z omeškania 294,44 eura predstavuje táto
priznaná suma úspech žalobcu v rozsahu 2,62 %, zároveň v tom istom rozsahu znamená neúspech
žalovanej v spore. Uvedené znamená 94,76 % (97,38 - 2,62) úspechu žalovanej, v ktorom rozsahu jej

preto odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi a to tak konania pred súdom
prvej inštancie, ako aj odvolacích trov.

43. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).