Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 31, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/168/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617206288
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617206288.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: Obec Svätý Kríž,
Svätý Kríž 152, IČO: 00 315 508, zastúpený JUDr. Romanom Škerlíkom, advokátom so sídlom Letná
61, Spišská Nová Ves, IČO: 42 109 264, proti žalovanému: I. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. U.
XX, zastúpený 1/ JANČI & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Belopotockého 720/2,

Liptovský Mikuláš, IČO: 47 258 748, 2/ JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom so sídlom U. XX, V., o
zaplatenie 84.699,87 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.
k. 4C/30/2017-231 zo dňa 11.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
84.699,89 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok

z omeškania vo výške 9,5 % zo sumy 84.699,89 eur od 11.10.2011 do zaplatenia, ako aj vo výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 84.699,89 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,5 % zo sumy 84.699,89 eur od 11.10.2011 do zaplatenia. Žalobcovi

priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný zodpovedá žalobcovi za vzniknutú škodu vo
výške žalovanej sumy, ktorú mu spôsobil tým, že neoprávnene poberal plat starostu obce, za čo bol
právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a/ Trestného
zákona, a to rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3T 10/2016 zo dňa 27.06.2016
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To 117/2016 zo dňa 01.06.2017. Po právnej
stránke kvalifikoval súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobcom podľa ustanovenia § 420 ods. 1 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tým, že aj keď preukázateľne vykonával
funkciu starostu v rozpore so zákonom, treba mať na zreteli, že túto funkciu a všetky činnosti s ňou
súvisiace reálne vykonával podľa príkaznej zmluvy, a preto mu minimálne patrí obvyklá odplata za túto
činnosť, z ktorého dôvodu žalobcovi žiadna ujma nevznikla, súd prvej inštancie k predmetnému uviedol,
že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR z 23. novembra 2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 (ďalej aj „nález
ústavného súdu“) bol v danom prípade viazaný nielen tým, kto sa dopustil protiprávneho konania, t. j.

otázkou viny a trestu, ale aj ďalšími skutočnosťami, ktoré boli podmienkou odsúdenia obžalovaného,
teda aj vznikom škody a jej v odsudzujúcom rozsudku ustálenou minimálnou výškou. Okresný súd sa
nestotožnilanisobranoužalovaného,žežalobnýnávrhniejedostatočneurčitýazrozumiteľný.Opísanierozhodujúcich skutočností slúži na vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke a predstavuje
samotný základ žaloby. Judikatúra za rozhodujúce skutočnosti považuje údaje, ktoré sú nevyhnutné
na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Základ nároku žalobcu bol v

danom prípade ustálený vo výroku trestného rozsudku, na ktorý poukázal a ktorým rozhodnutím bol
civilný súd viazaný (§ 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“). Čo
sa týka ďalšej žalovaným uplatnenej námietky premlčania, okresný súd dospel k záveru, že táto nie je
dôvodná. Uviedol, že nárok na náhradu škody sa premlčí v subjektívnej 2-ročnej lehote odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba v prípade škody

spôsobenej úmyselne je 10-ročná a začína plynúť odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla.
Pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode, podľa ustálenej judikatúry treba vychádzať z
preukázaných vedomostí poškodeného o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, t. j. kto je
zodpovednostným subjektom a o výške škody tak, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody
uplatniť aj na súde. V danom prípade sa žalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá a v akej
výške nadobudnutím právoplatnosti rozsudku súdu, ktorým bol žalovaný uznaný vinným zo zavineného

protiprávneho konania, t. j. dňom 27.06.2016, od ktorej doby začala plynúť subjektívna premlčacia 2-
ročná lehota, počas plynutia ktorej podal predmetnú žalobu. Súd prvej inštancie zopakoval, že výška
škody bola predmetom dokazovania vykonaného v trestnom konaní a v odsudzujúcom rozsudku bola
ustálená len jej minimálna suma, ktorou bol v sporovom konaní viazaný. Zachovaná bola aj objektívna
premlčacia lehota (v rámci ktorej plynie subjektívna premlčacia lehota), ktorá je v danom prípade 10-

ročná. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne
v rámci trestného konania, čo malo za následok spočívanie premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho
zákonníka, kedy premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynula a opätovne začala
plynúť od nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho trestného rozsudku, t. j. 27.06.2016. Súd sa
nestotožnil ani so skutkovým tvrdením žalovaného, že nárok na náhradu škody nebol v rámci trestného

konania uplatnený riadne. Žalobca ako poškodený si prostredníctvom svojej zástupkyne jednoznačne
uplatnil nárok na náhradu škody vo výške uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia, teda dostatočne
konkrétnym spôsobom. Súčasne s uložením povinnosti na zaplatenie náhrady škody vo výške žalovanej
sumy uložil súd prvej inštancie žalovanému zaplatiť aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to vo výške 9,5 % zo sumy 84.699,89 eur od 11.10.2011, t. j.
odo dňa nasledujúceho po dni konca obdobia, za ktoré žalovaný neoprávnene poberal plat starostu do
zaplatenia. O trovách konania žalobcu rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi,
ktorý mal plný úspech vo veci, priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1písm.b/,d/,f/ah/CSP.Okresnémusúduvytýkal,žekonanievedenéprednímmáinúvadu,ktorámohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež, že nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a napokon to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. V bližších podrobnostiach uviedol, že žalobca pri uplatňovaní svojho nároku tento v žalobe
nijak bližšie nešpecifikoval, iba odpísal skutkovú vetu z trestného rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš zo dňa 27.06.2016, sp. zn. 3T 10/2016. Takisto žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval výšku
uplatneného nároku s poukazom na skutočnosť, že minimálna výška škody bola súčasťou skutkovej

vety trestného činu, za ktorý bol žalovaný odsúdený. Okresný súd sa nesprávne stotožnil s takto
špecifikovaným skutkovým a právnym stavom a na pojednávaní dňa 11.01.2018 odmietol vykonať
akýkoľvek dôkaz s odôvodnením, že v zmysle § 193 CSP je viazaný trestným rozsudkom v celom
rozsahu. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní však mylne a nesprávne interpretoval nález
Ústavného súdu SR z 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011-55. Obsah tohto nálezu doplnil o vlastnú úvahu

týkajúcu sa viazanosťou minimálnej výšky škody, ktorá úvaha však ide nad rámec samotného nálezu a
je v rozpore s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 41/2011 zo dňa 17. mája 2012. Z nálezu
ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného činu spôsobenie škody na
cudzom majetku, potom si súd rozhodujúci o žalobe poškodeného nemôže vytvoriť vlastný názor na to,
či žalobcovi bola trestným činom spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Ústavne konformný výklad totiž

vyžaduje, aby súd rozhodujúci v občianskom právnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným
činom bol viazaný právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, a to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam,
ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za trestný čin. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
však zároveň vyplýva, že napriek nálezu Ústavného súdu SR stále platí, že občianskoprávny súd nie jeviazaný výškou škody, aj keď bola vo výroku trestného rozsudku presne vyčíslená. Vyplýva to z toho, že
v trestnom konaní sa výška škody spravidla nezisťuje presne. Z vyššie uvedených skutočností celkom
jednoznačne vyplýva, že v zmysle prelomového nálezu ústavného súdu sú civilné súdy v konaní o

náhradu škody viazané existenciou nároku na náhradu škody. Jej výšku je však potrebné v každom
jednotlivom prípade skúmať, pretože jej výška v trestnom konaní nie je riadne zistená. S poukazom na
uvedené skutočnosti vyslovil odvolateľ presvedčenie, že súd mal vykonať vo veci dokazovanie ohľadom
výšky uplatnenej škody, ktorú od počiatku žalovaný rozporoval. O to viac, keď Okresný súd Liptovský
Mikuláš v odsudzujúcom rozsudku výslovne uviedol, že pre rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody

by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie pripojením spisov z prebiehajúcich občianskoprávnych
konaní za účelom presného ustálenia právneho dôvodu a rozsahu uplatneného nároku na náhradu
škody. Za ďalšie napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne aj preto, lebo nesprávne
vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. V nadväznosti na uvedené
odvolateľ uviedol, že žalobca si v trestnom konaní náhradu škody riadne a včas neuplatnil, a preto
sa jeho právo premlčalo. Žalobca si škodu neuplatnil v trestnom oznámení zo dňa 17.07.2012, ani v

ďalších jeho procesných úkonoch. Premlčacia lehota v danom prípade mala plynúť odo dňa splatnosti
jednotlivých čiastkových súm, pre ktoré platila samostatná premlčacia lehota. V prípade trestného
konania sa právo považuje za uplatnené v okamihu, keď si poškodený výslovne uplatní právo na
náhradu škody a túto škodu aj riadne vyčísli, resp. špecifikuje. Nepostačí, ak výška škody vyplýva len
z vykonaného dokazovania. V danom prípade splnomocnená zástupkyňa žalobcu uviedla v trestnom

konaní do zápisnice, že si uplatňuje škodu vo výške, ako je uvedená v uznesení o vznesení obvinenia,
čo je nepostačujúce. Nesprávne je aj tvrdenie, že subjektívna premlčacia doba v prípade uplatňovania
škody súvisiacim s odsudzujúcim rozsudkom začína plynúť až okamihom nadobudnutia právoplatnosti
trestného rozsudku. Za ďalšie súd uvádza, že v danom prípade je zachovaná objektívna premlčacia
doba 10 rokov, ktorá začína plynúť v zmysle ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka odo

dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Toto zistenie súdu je v rozpore so zisteným skutkovým
stavom, keďže žalobca si uplatňuje nárok na zaplatenie škody, ktorá vznikla už v roku 2006, konkrétne
podľa špecifikácie nároku žalobcom prinajmenšom od roku 2006 do 10.10.2011. Ak teda škoda vznikla
žalobcovi prinajmenšom od roku 2016 a žalobu podal na súd dňa 04.09.2017, nemohla byť zachovaná
objektívna premlčacia doba. Ďalej súd uvádza v bode 9 odôvodnenia rozsudku, že nárok na náhradu

škody si žalobca uplatnil prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne v rámci trestného konania,
čo malo za následok spočívanie premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka, kedy premlčacia
doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynula a opätovne začala plynúť od nadobudnutia
právoplatnosti odsudzujúceho trestného rozsudku, t. j. 27.06.2016. Toto zistenie je zmätočné. Na jednej
strane totiž súd uvádza, že premlčacia doba začala plynúť nadobudnutím právoplatnosti trestného

rozsudku a na druhej strane tvrdí, že v rámci trestného konania nastalo tzv. spočívanie premlčacej doby
v dôsledku uplatnenia nároku poškodeným, a teda premlčacia doba počas tohto uplatnenia po dobu
konania neplynula. Súd si teda v odôvodnení sám odporuje v zásadných otázkach týkajúcich sa začatia
plynutia premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto je v tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné.
To isté platí aj v odôvodnení priznaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobca v konaní

nepreukázal, že by žalovaného vyzval na uhradenie škody dňa 11.10.2011, resp. inokedy, a preto je jeho
nárok na zaplatenie úroku z omeškania počnúc dňom 11.10.2011 nedôvodný.

3. Žalobca v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny. Súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne, jasne, určito,

zrozumiteľne a logicky vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia. K jednotlivým námietkam žalovaného
uviedol, že pokiaľ sa týka skutkového stavu uvedeného v žalobe, tento sa zhoduje so skutkovou vetou
výroku o vine trestného rozsudku. Bolo preto prirodzené a logické, že žalobca nemohol v žalobe uviesť
iné skutočnosti, než tie, ktoré boli objektívne zistené v trestnom konaní a ktoré sa premietli aj do
skutkovej vety o vine v trestnom rozsudku. Preto ak vymedzenie skutkovej vety v trestnom rozsudku bolo

dostatočné na odsúdenie žalovaného, nemožno polemizovať o tom, či vymedzenie skutkových tvrdení
v žalobe je dostatočné. Pokiaľ sa týka námietky o nesprávnosti názoru súdu o viazanosti rozsudkom v
trestnej veci, v tomto smere žalobca tak, ako odvolateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, ako aj
už uvádzaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2011-55 z 23.11.2011. Zdôraznil, že výrok o
vine v odsudzujúcom trestnom rozsudku obsahuje skutkovú a právnu časť. Obe časti tvoria jeden celok

a nemožno ich oddeľovať. Pokiaľ znakom skutkovej podstaty trestného činu je aj spôsobenie väčšej
škody, je súd viazaný trestným rozsudkom aj čo do výšky škody zistenej v trestnom konaní. Aby bolo
možné v trestnom konaní konštatovať, že bol spáchaný určitý trestný čin, musia byť naplnené všetky
jeho znaky skutkovej podstaty, inak trestný súd nemôže osobu uznať vinnou z daného trestného činu,lebo v zmysle Trestného zákona by sa nejednalo o trestný čin. V danom prípade je preto argumentácia
žalovaného o potrebe osobitného dokazovania čo do výšky škody nedôvodná, pretože ak by nedošlo
k spôsobeniu škody v určitej výške, nebolo by možné kvalifikovať trestný čin podľa príslušnej skutkovej

podstaty v danom prípade podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a/ Trestného zákona. Nemožno sa stotožniť
s názorom, že civilný súd nie je vôbec viazaný výškou škody zistenej v trestnom konaní. Tento názor
bol podľa žalobcu už prekonaný spomínaným nálezom ústavného súdu, ktorý sa síce výslovne otázkou
viazanosti civilného súdu výškou škody nezaoberá, avšak tento nález je postavený na rešpektovaní
princípu právnej istoty. Civilný súd je preto podľa žalobcu viazaný trestným rozhodnutím aj pokiaľ ide

o minimálnu výšku škody zistenú v trestnom konaní. V tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co 91/2016 zo dňa 09.08.2016. Interpretáciu
prezentovanú súdom prvej inštancie preto žalobca označil za správnu. Navyše žalovaným uvádzaný
postup by bol nehospodárny, keďže by sa dokazovali skutočnosti už zistené v trestnom konaní. Celkom
zjavne by bol takýto postup absurdný a odporoval ustanoveniu § 193 CSP. Okrem toho v danom
prípade žalovaný ani vo svojom vyjadrení k žalobe, ani v duplike, ani na pojednávaní neuviedol žiadne

relevantné skutočnosti, z ktorých by malo vyplývať, že nedošlo k spôsobeniu škody v rozsahu uvedenom
v odsudzujúcom rozsudku. Jeho námietky ohľadom potreby zisťovania vzniknutej škody sú preto
účelové. Neopodstatnená je aj námietka premlčania. Žalobca si nárok na náhradu škody riadne uplatnil
dňa 22.03.2013 prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne žalobcu pani I. Y.. Takéto uplatnenie bolo
dostatočné, čo vyplýva zo zápisnice zo dňa 22.03.2013. Pokiaľ ide o začatie plynutia subjektívnej

premlčacej doby, žalobca poukázal na to, že nepostačuje iba domnienka a podozrenie o zodpovednom
subjekte, ale vyžaduje sa preukázaná vedomosť o týchto skutočnostiach. Súd v tejto časti kvalifikovane
odôvodnil svoj názor o začatí plynutia premlčacej doby a námietky žalovaného sú preto neopodstatnené.
Názor žalovaného, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 11.10.2011, je nesprávny a
žalovaným nezdôvodnený. Žalovaný nijako nevysvetlil ani nijako nepreukázal, ktoré skutočnosti majú

svedčiť o tom, že žalobca mal mať ku dňu 11.10.2011, resp. ku dňu prechádzajúcemu preukázanú
vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Dôkazné bremeno pritom v tejto časti jednoznačne
zaťažovalo žalovaného, ktorý bol povinný preukázať dôvodnosť ním vznesenej námietky premlčania.
Nakoľko žalovaný nielenže nepredložil, ale ani len neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho
tvrdenie o tom, že žalobca mal mať kvalifikovanú vedomosť o škode a o osobe škodcu, je námietka

premlčania neopodstatnená. Pokiaľ aj by bol nesprávny právny názor súdu prvej inštancie o začatí
plynutia subjektívnej premlčacej doby od právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, tak zjavne mohol
žalobca nadobudnúť kvalifikovanú vedomosť o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá najskôr vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 06.02.2013. Dovtedy mohol mať žalobca nanajvýš domnienky,
nie preukázanú vedomosť. Preto pokiaľ si žalobca uplatnil svoj nárok prostredníctvom splnomocnenej

zástupkyne dňa 22.03.2013, uplatnil si ho včas. To, že si žalobca riadne uplatnil nárok na náhradu
škody v trestnom konaní, vyplýva aj zo samotného postupu súdu v trestnom konaní, kedy súd nijako
nerozporoval postup žalobcu pri uplatňovaní nároku na náhradu škody a týmto nárokom sa riadne
zaoberal. Pre prípad, že by mal odvolací súd za to, že došlo k premlčaniu práva žalobcu, žalobca
namietol, že takáto námietka zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi a netreba na ňu

prihliadnuť. V tejto súvislosti zdôraznil, že spáchaný skutok súvisel práve s protiprávnym výkonom
funkcie starostu obce a jedine žalovaný vystupujúci v pozícii starostu obce H. U. mal vedomosť o
tom, že vykonáva mandát starostu obce nezákonne. Pokiaľ by si mala obec Svätý Kríž v rozhodnom
čase uplatňovať nároky voči žalovanému, musel by tak urobiť práve starosta obce. Túto funkciu ale v
tom čase zastával neoprávnene žalovaný, ktorý sám svojím konaním spôsoboval, resp. bránil tomu,

aby sa uplatňovali nároky žalobcu - obce voči nemu. Je nemysliteľné, aby žalovaný svojím konaním
neoprávnene zastával funkciu starostu obce, za toto konanie bol právoplatne odsúdený, v pozícii
starostu obce neuplatnil nároky obce na náhradu škody (voči sebe) a ešte by z takéhoto svojho konania
majetkovo profitoval s odôvodnením, že žalobca (obec) si nárok neuplatnil včas. Pokiaľ ide o námietku
žalovaného čo do zaplatenia úrokov z omeškania, aj túto žalobca označil za nedôvodnú. Uviedol, že

nárok na náhradu škody si uplatnil od 11.10.2011, t. j. odo dňa nasledujúceho po konci obdobia, za
ktoré žalovaný neoprávnene poberal plat starostu obce. Občiansky zákonník pritom nevyžaduje na vznik
omeškania predchádzajúcu výzvu osobe, ktorá škodu spôsobila. Navyše o tom, že si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody, sa žalovaný musel preukázateľne dozvedieť najneskôr pri oboznámení sa s
výsledkami vyšetrovania v trestnom konaní.

4. Žalovaný vo svojej odvolacej replike zopakoval svoje tvrdenia o nesprávnej interpretácii nálezu
Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 269/2011-55 z 23.11.2011, pritom poukázal na odôvodnenie uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. mája 2012, sp. zn. 1Obdo 41/2011, z ktorého vyplýva, že stáleplatí, že občianskoprávny súd nie je viazaný výškou škody, aj keď bola vo výroku trestného rozsudku
presne vyčíslená. Výšku škody je potrebné v každom jednotlivom prípade skúmať, pretože jej výška
v trestnom konaní nie je riadne zistená. Účelom trestného konania nie je zisťovať úplne výšku škody.

V danom prípade bol preto súd viazaný iba skutočnosťou, že žalovaný spáchal trestný čin, pričom
ostatné náležitosti mali byť predmetom dokazovania, ktoré okresný súd nevykonal riadne. Pritom aj súd
v trestnom konaní v odôvodnení výslovne uviedol, že pre rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody
by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie pripojením spisov z prebiehajúcich občianskoprávnych
konaní za účelom presného ustálenia právneho dôvodu a rozsahu uplatneného nároku na náhradu

škody. Pokiaľ ide o námietku premlčania, aj v tomto smere mal súd vykonať dokazovanie za účelom
zistenia, kedy nastal okamih začatia plynutia premlčacej doby. Súd ale takéto dokazovanie nevykonal, a
pretoniejemožnéustáliť,kedytentookamihreálnenastal.Ustálenýokamihzačiatkuplynutiapremlčacej
doby dňa 10.11.2011 je totožný s okamihom, kedy žalovanému zanikol mandát starostu, resp. kedy
prestal poberať plat starostu. Nie je pravdou, že by žalovaný nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, z
ktorého by takáto skutočnosť mala vyplývať, pretože všetky listinné dôkazy boli súčasťou pripojeného

trestného spisu, ktorý však súd v rámci dokazovania ako dôkaz nevykonal. Pokiaľ ide o priznanie úrokov
zomeškania,žalovanýpoukázalnaust.§563Občianskehozákonníka,vzmyslektoréhoakčassplnenia
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť
dlh prvého dňa po tom, čo o plnenie veriteľa požiadal. V danom prípade sa žalovaný mohol dostať do
omeškania so splnením svojho dlhu voči žalobcovi až nasledujúci deň po tom, ako ho na plnenie žalobca

vyzval. Žalobca však v konaní nepreukázal, že by žalovaného vyzval na úhradu škody dňa 11.10.2011,
resp. inokedy, a preto je jeho nárok na zaplatenie úroku z omeškania počnúc dňom 11.10.2011 do
zaplatenia nedôvodný.

5. Žalobca vo svojej odvolacej duplike poukázal na všetky doposiaľ produkované tvrdenia, zopakoval,

že interpretácia nálezu Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 269/2011-55 z 23.11.2011 je správna, zdôraznil,
že argumentácia žalovaného o potrebe osobitného dokazovania čo do výšky škody je nedôvodná,
keďže ak by nedošlo k spôsobeniu škody v určitej výške, nebolo by možné kvalifikovať trestný čin
podľa príslušnej skutkovej podstaty. Spôsobenie škody je pojmovým znakom trestného činu, za ktorý
bol žalovaný právoplatne odsúdený. Preto ak je súd viazaný skutočnosťou, že žalovaný spáchal trestný

čin, tak je viazaný celou výrokovou vetou trestného rozsudku vrátane minimálnej výšky škody zistenej v
trestnom konaní. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že v trestnom konaní výška škody nie
je zisťovaná. Pokiaľ je spôsobenie škody pojmovým znakom trestného činu, je súd povinný v trestnej
veci skúmať naplnenie tohto pojmového znaku, inak by nemohol obžalovaného uznať za vinného. V
prípade, ak by bola spôsobená škoda v inom rozsahu, má táto skutočnosť vplyv na právnu kvalifikáciu

skutku a tým aj na výšku trestnej sadzby. Pokiaľ je škoda pojmovým znakom trestného činu, musí byť
škoda zistená minimálne v rozsahu potrebnom na odsúdenie páchateľa. Argumentácia žalovaného by
bola dôvodná len v prípade, ak by si žalobca uplatňoval v civilnom konaní náhradu škody vo väčšom
rozsahu, než bola zistená v trestnom konaní, čo ale žalobca neurobil. Len v takomto prípade by bolo
dôvodné zisťovanie výšky škody nad rámec škody zistenej v trestnom konaní. Argumentácia žalovaného

by viedla k absurdnému záveru, kedy by súd v civilnom konaní tým, že by skúmala, či došlo ku
škode v rozsahu uvedenom vo výroku odsudzujúceho rozsudku, tak by v podstate preskúmaval, či bol
naplnený jeden z pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu. Takýto postup by bol v rozpore
s viazanosťou súdu v zmysle § 193 CSP. Tiež nemožno nechať bez povšimnutia fakt, že žalovaný sa v
trestnom konaní ku spáchaniu skutku priznal, na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine. Taktiež

sa žalovaný ospravedlnil žalobcovi za svoje konanie a svoj skutok oľutoval. Obrana žalovaného, že
škoda v uplatňovanom rozsahu nevznikla, je preto aj s ohľadom na jeho predchádzajúce vyhlásenie
zjavnenedôvodnáaúčelová.Vžiadnomprípadenemožnoúkonyžalovanéhourobenévtrestnomkonaní
považovať za akési oddelené od civilného konania a na tieto neprihliadať. Podľa presvedčenia žalobcu
súdu v trestnom konaní nič nebránilo rozhodnúť o náhrade škody (viď R 34/1963). Pokiaľ ide o námietku

premlčania, žalobca zopakoval svoje tvrdenia, že nepostačuje iba domnienka a podozrenie o škode a
zodpovednosť subjektu, ale vyžaduje sa preukázaná vedomosť o týchto skutočnostiach. Rovnako tak
zotrval na argumentácii, pokiaľ ide o priznanie úrokov z omeškania. Občiansky zákonník nevyžaduje na
vznik omeškania predchádzajúcu výzvu osobe, ktorá škodu spôsobila. O tom, že si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody, sa žalovaný musel preukázateľne dozvedieť najneskôr pri oboznámení sa s

výsledkami vyšetrovania v trestnom konaní.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe
odvolania žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadeniapojednávania(§385CSPacontrario)rozsudoksúduprvejinštancievovýroku,ktorýmuložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 84.699,89 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku podľa § 387 ods. 1
CSP, ako vecne správne potvrdil. Vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok

z omeškania vo výške 9,5 % zo sumy 84.699,89 eur od 11.10.2011 do zaplatenia, ako aj vo výroku o
trovách konania krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/

CSP. Konkrétne namieta, že okresný súd vo veci rozhodol aj napriek tomu, aby žalobca dostatočne
určitým a jasným spôsobom špecifikoval výšku uplatneného nároku, ďalej to, že súd prvej inštancie
nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, nesprávne skutkové závery, nesprávne právne posúdenie
veci vychádzajúce z mylnej interpretácie nálezu Ústavného súdu SR z 23. novembra 2011, sp. zn. I.
ÚS 269/2011-55, tiež nesprávne právne posúdenie v otázke námietky premlčania a napokon žalovaný
namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania.

8. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa týka tvrdení žalovaného, že
žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval výšku uplatneného nároku, uvedené sa nezakladá na pravde,
pretože oboznámiac sa s obsahom spisu, odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu obsahuje
všetky náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom. Žalobca v žalobe dostatočne jasne a určito

popísalskutkovýstav,ktorýumožňovalokresnémusúduožalobekonaťarozhodnúť.Špecifikáciusvojho
nároku žalobca bližšie tiež konkretizoval na pojednávaní konanom dňa 11.01.2018, na ktorom vysvetlil
bližšie, z akých položiek žalovaná suma pozostáva.

9. Neobstojí ani námietka nesprávne zisteného skutkového stavu, pretože súd prvej inštancie vykonal

podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, podania žalobcu boli
žalovanému riadne doručené, k týmto sa mal možnosť vyjadriť, obsah predložených listín žalobcom
bol obom stranám známy na pojednávaní dňa 11.01.2018, na ktorom došlo k vyhláseniu napadnutého
rozsudku, právni zástupcovia oboch strán prehlásili, že obsah listín nie je potrebné čítať. Správne tiež
súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 193 CSP, v zmysle ktorého bol viazaný tým, že žalovaný

spáchal trestný čin, čo mal za preukázané z trestného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
3T/10/2016. Ani námietku o nedostatočnom vykonaní dôkazov odvolací súd nepovažoval za dôvodnú,
pretože z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvej inštancie vytvoril žalovanému dostatočný
priestor pre uplatnenie jeho procesných práv, pričom žalovaný túto možnosť aj využil. V súvislosti s
vytýkanýmiskutkovýmizávermiokresnéhosúduodvolacísúdtiežuvádza,žedoobsahuprávaúčastníka

občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, prípadne
dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/1997). Tiež do
obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na
spravodlivýproceszaručenéhovčl.6ods.1dohovorunepatríprávoúčastníkakonania(dotknutejosoby)

dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Skutočnosť, že
okresný súd nevykonal dokazovania v rozsahu žiadanom žalovaným, nemôže sama osebe viesť k
záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé
súdne konanie by bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver vo veci konajúceho súdu o nevykonaní

účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna
úvaha vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním
navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v
konaní (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 350/2008). Konanie súdu prvej inštancie v prejednávanej
veci však takéto vady nevykazuje, pretože dostatočným spôsobom objasnil skutkový stav, keď uviedol,

že základ nároku žalobcu bol v danom prípade ustálený vo výroku trestného rozsudku, na ktorý poukázal
a ktorým rozhodnutím bol viazaný.

10. Neopodstatnená je aj námietka nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o interpretáciu nálezu
ústavného súdu, v zmysle ktorého „...rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom o vydaní v

trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné
znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre
rozhodnutie v občianskom právnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní,
t.j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal...“. Súdy sú teda viazané odsudzujúcim rozsudkomvo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia a okresným súdom boli zistené.
To platí aj o zistení vzniku škody v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Konajúci súd si teda
nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené skutkové podstaty určitého trestného činu. Následkom

protiprávneho konania bol vznik škody, a teda, ak okresný súd v trestnej veci právoplatne rozhodol o tom,
že žalovaný spáchal pokračovací prečin poškodzovania cudzích práv, potom záväznosť jeho rozsudku
presúdyvcivilnomkonaníznamenáajzáväznosťvotázkeexistenciezavinenéhoprotiprávnehokonania
žalovaného, vzniku škody a jej následku a príčinnej súvislosti medzi nimi, čo v danom prípade bolo
naplnené, keďže súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť škodu presne v tej výške,

v akej bolo spôsobenie škody konštatované vyššie uvedeným trestným rozsudkom. Pravdou je, že v
texte nálezu ústavného súdu nie je výslovne uvedené, že by súdy rozhodujúce o náhrade škody v
civilnom konaní boli viazané aj výškou škody. V tomto smere okresný súd vychádzal zrejme zo záverov
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/91/2016 zo dňa 09.08.2016, ktorý takýmto
spôsobom interpretoval nález Ústavného súdu SR. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa,
že v konaniach o náhrade škody vyvolaných na základe právoplatného trestného rozsudku stále platia

závery vyplývajúce z doterajšej judikatúry Najvyššieho súdu SR (R 22/1979), v zmysle ktorej ak je v čase
rozhodovania civilného súdu právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, že bol spáchaný trestný
čin, je súd viazaný výrokom, že bol trestný čin spáchaný a výrokom, kto ho spáchal; súd je pritom
viazaný výrokom, nie odôvodnením trestného rozhodnutia, avšak na druhej strane je potrebné tieto
závery vykladať v kontexte už spomínaného a citovaného nálezu ústavného súdu. Z uvedeného vyplýva,

že len v tých prípadoch, keď škoda nie je pojmovým znakom skutkovej podstaty trestného činu, si môže
civilný súd rozhodujúci o nároku poškodeného na náhradu škody urobiť úsudok o výške škody v rozsahu
odlišnom, než vyplýva z právoplatne skončeného trestného konania, resp. môže ísť o prípady, keď v
úvahu prichádza spoluzavinenia inej osoby na vzniku škody (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
25 Cdo 562/99, resp. sp. zn. 25 Cdo 818/2004). Rozsah viazanosti je daný tým, do akej miery sú znaky

skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie civilného súdu o
uplatnenom nároku (porovnaj tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 101/2012). Záverom
odvolací súd k námietke nesprávnej interpretácie nálezu ústavného súdu, nesprávnemu právnemu
posúdeniu v otázke viazanosti súdy škodou, ktorá má základ vo vedenom trestnom konaní uzatvára,
že výsledky vykonaného dokazovania - ako tomu nasvedčuje obsah spisu - umožňovali v danom spore

prijať ten právny záver o rozsahu viazanosti civilného súdu rozsudkom trestného súdu, na ktorom súd
prvej inštancie súd založil svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku nie je bez významu aj argumentácia
žalobcu, že žalovaný sa v postavení obžalovaného na hlavnom pojednávaní k spáchaniu skutkov
priznal, urobil vyhlásenie pre potreby ďalšieho konania, a preto jeho obranu vo vzťahu k výške škody
uplatňovanej v civilnom konaní aj odvolací súd považuje za účelovú.

11. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení námietky premlčania, k
predmetnému odvolací súd najskôr vo všeobecnosti uvádza, že podľa ustanovenia § 101 Občianskeho
zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je povinný na vznesenú námietku premlčania

vždy prihliadať. Podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa
právo na náhradu premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

12. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v §
106, a to kratšiu subjektívnu (odsek 1) a dlhšiu objektívnu (odsek 2). Ich začiatok je upravený odlišne.
Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek
tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody, uplynie čas

uvedenývustanovení§106ods.1Občianskehozákonníkaaškodcavsúdnomkonanívznesienámietku
premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy
objektívna 10-ročná premlčacia doba podľa ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

13. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí

za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky
zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby
na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti),
ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívnevyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj
na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s
okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním, b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá,

t.j. o zodpovedajúcom subjekte. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny
vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky,
kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej
vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o tom). Poškodený sa
dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácií o skutkových

okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne, ktorá fyzická
alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia
súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/82/2009).

14. Občiansky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej

doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z prípadov, kedy dochádza k zastaveniu
plynutia premlčacej doby, je, kedy veriteľ uplatnil v premlčacej dobe právo na súde alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá). Právo je uplatnené na
súde, keď je podaná žaloba a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt v priebehu prebiehajúceho súdneho
alebo iného konania uplatní svoje subjektívne právo (napr. právo na náhradu škody). Podľa ustálenej

judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky, nastáva spočívanie premlčania iba pri
tejto časti. Prípadom konania, v rámci ktorého dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej doby, je i tzv.
adhézne konanie, teda konanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania. Ak v trestnom
konaní nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, mal poškodený
možnosť uplatniť nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej

plynutie pokračovalo po skončení trestného konania (R 31/1974).

15. Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o uplatnenom nároku, pričom
zákon výslovne požaduje, aby boli z návrhu zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku; stačí, ak
poškodený ako dôvod uvedie, že skutkom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia mu bola

spôsobená škoda a z tohto dôvodu si uplatňuje nárok na náhradu škody; pokiaľ ide o výšku nároku, treba
uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku spôsobenej škody, prípadne odkaz na dokument (písomnosť),
kdejevýškaurčená;nestačívšaktakévyjadrenie,ktoréodkazujenabudúcevyčíslenieškody.Uplatnenú
minimálnu výšku škody možno ďalej upresňovať až do doby, než sa súd na hlavnom pojednávaní
(verejnom zasadnutí o dovolaní) odoberie na záverečnú poradu, keďže na určenie výšky uplatneného

nároku môže mať vplyv dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí o
dovolaní; nárok musí byť uplatnený voči konkrétnemu obvinenému. Za nesprávne uplatnený nárok na
náhradu škody treba považovať nárok uplatnený poškodeným napríklad takto „budem žiadať náhradu
škody v plnej výške“, „pripojím sa s nárokom na náhradu škody“, resp. „vznikla mi škoda vo výške ...“,
alebo „požadujem náhradu škody vo výške zistenej orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. vo výške

škody spôsobenej obvineným“ (ASPI, Komentár, § 46 zákona č. 306/2005 Z. z.).

16. V danom prípade z už právoplatne skončeného trestného konania vedeného na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 3T/10/2016 vyplynulo, že žalovaný bol právoplatne odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 27.06.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 01.06.2017, pričom odsudzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.06.2017. Pretože u
žalovaného sa jednalo o pokračovací zločin podvodu, ktorý je úmyselným trestným činom, škoda bola
spôsobená úmyselne, a preto pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, táto je desaťročná. Začiatok
jej plynutia je potrebné posudzovať k okamihu, kedy došlo k zavŕšeniu konania obvineného a od tohto
momentu posudzovať začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby (viď bod 18). Týmto dňom je podľa

názoru odvolacieho súdu deň, kedy žalovanému zanikol mandát starostu, resp. kedy prestal poberať
plat starostu, a síce deň 10.10.2011. Odo dňa nasledujúceho začala plynúť objektívna premlčacia doba
pre uplatnenie žalobcovho práva. Trestné oznámenie bolo žalobcom podané dňa 17.07.2012 (č. l. 1
trestného spisu), pričom k vzneseniu obvinenia voči žalovanému došlo dňa 06.02.2013 (viď č. l. 44
trestného spisu). Predmetné skutočnosti neboli v konaní sporné. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo

doručené žalobcovi dňa 14.02.2013. Od uvedeného okamihu mu podľa názoru odvolacieho súdu začala
plynúť subjektívna premlčacia lehota, pretože sa preukázateľne dozvedel nielen o škode, ale aj o tom,
kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Zo zápisnice o výsluchu poškodeného zo dňa 22.03.2013 (č. l.
103 trestného spisu) vyplýva, že poškodená Obec Svätý Kríž, t. j. žalobca si uplatnil v trestnom konaníškodu, a to „vo výške uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia“. Z uznesenia o vznesení obvinenia
je zrejmé, že žalovaný začal byť stíhaný pre pokračovací zločin podvodu, v súvislosti s čím mala
žalobcovi byť spôsobená škoda vo výške 84.699,84 eur. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel

k záveru, že žalobca si dňom 22.03.2013 ako poškodený v prebiehajúcom trestnom konaní uplatnil
náhradu škody riadne (v konaní riadne pokračoval, zotrval v uplatňovaní náhrady škody), od ktorého
okamihu premlčacia lehota pre uplatnenie nároku spočívala. Táto mu začala opätovne plynúť až po
skončení trestného konania, k čomu došlo dňa 27.06.2017. Žaloba na náhradu škody bola podaná dňa
04.09.2017, teda podľa názoru odvolacieho súdu včas, t. j. ešte pred uplynutím premlčacej lehoty.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu (uvedeného pod bodmi 13, 14 a 15), odvolací súd
konštatuje, že odvolateľ má pravdu v tom, že súd prvej inštancie nesprávne uvádza, že subjektívna
premlčacia lehota začala žalobcovi plynúť až okamihom nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho
rozsudku.Uvedenánesprávnosťvšaknemalažiadenvplyvnavecnúsprávnosťpreskúmavanéhovýroku
o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 84.699,89 eur, ktorý nárok vznikol žalobcovi

na základe ustanovenia § 420 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo správne konštatoval aj okresný
súd.

18. Za správne nepovažoval odvolací súd ani odvolacie námietky žalovaného o tom, že v danom prípade
by sa mala posudzovať premlčacia lehota od splatnosti tej-ktorej vyplatenej mzdy. V tejto súvislosti

uvádza, že u žalovaného išlo o pokračovací trestný čin podvodu, a preto je potrebné jeho konanie a
nárok z toho vyplývajúci posudzovať ako jeden skutok/celok. Až po jeho uplynutí po tom, ako žalobca
nadobudol preukázanú vedomosť o tom, že došlo k protiprávnemu konaniu (k vzniku škody) a o tom, kto
ho spáchal, prichádza k momentu, od ktorého možno odvíjať plynutie subjektívnej premlčacej lehoty.

19. V danej veci bolo pre rozhodnutie tiež podstatné posúdenie, či podaním trestného oznámenia, resp.
ďalšími procesnými úkonmi žalobcu došlo k prerušeniu plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby
na uplatnenie práva v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestného poriadku (účinného v čase podania trestného oznámenia, začatia trestného stíhania a
vznesenia obvinenia), poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody,

ktorámubolaspôsobenátrestnýmčinom,jetiežoprávnenýnavrhnúť,abysúdvodsudzujúcomrozsudku
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Predmetné ustanovenie umožňuje poškodenému v
trestnom konaní navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť

škodu spôsobenú trestným činom. Z hľadiska posúdenia, v ktorom štádiu trestného konania má
uplatnenie nároku na náhradu škody dôsledky účinného uplatnenia, je potrebné vychádzať z citovaného
ustanovenia. Podľa gramatického výkladu zákona toto právo zákon priznáva poškodenému výslovne
proti obvinenému, teda osobe, voči ktorej bolo vznesené obvinenie. Až po vznesení obvinenia, ktorému
predchádzalo začatie trestného stíhania, sa osoba podozrivá zo spáchania trestného činu stáva

obvineným. Teda až po tom, keď trestné konanie bolo nielen začaté, ale bolo vznesené obvinenie
voči páchateľovi, si môže poškodený účinne uplatňovať nároky na náhradu škody spôsobenej trestným
činom. Napokon, pokiaľ nie je trestné konanie začaté, nemožno hovoriť ani o tom, že poškodený v
trestnomkonaníriadnepokračuje,pretožeokremriadnehouplatneniajepodmienkouprerušeniaplynutia
premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka aj riadne pokračovanie v trestnom konaní, a pokiaľ

toto nebolo začaté, nemožno v ňom pokračovať. Riadne možno nárok uplatniť až voči tomu, voči komu
bolo už bolo vznesené obvinenie. Lebo až vtedy je zrejmé, kým bola obeť trestného činu poškodená a v
takomto prípade tiež jasné, voči komu si poškodený nárok uplatnil; tento nárok potom bude predmetom
trestného konania (adhézneho konania) tak, že bude musieť byť o tomto nároku konané a rozhodnuté.
V kontexte vyššie uvedeného vo vzťahu k preskúmavanej veci platí, že až oznámením o vznesení

obvinenia, k čomu došlo dňa 13.02.2013, žalobca ako poškodený mohol začať účinne uplatňovať nároky
na náhradu škody, preto tvrdenie žalovaného, že si žalobca riadne neuplatnil nárok na náhradu škody
vo vzťahu k prerušeniu plynutia premlčacej doby, je neopodstatnené.

20. Pokiaľ ide o výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania

vo výške 9,5 % zo sumy 84.699,89 eur od 11.10.2011 do zaplatenia, ako aj súvisiaci výrok o trovách
konania, v tomto prípade odvolací súd považoval odvolacie námietky žalovaného o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia za opodstatnené. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A) vyslovil, že právo na spravodlivý proceszahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, obdobne tiež Ústavný súd Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03). Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argumentsťažovateľajesúdpovinnýdaťpodrobnúodpoveď.Splneniepovinnostiodôvodniťrozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája
1997, Recueil III/1997). V danom prípade súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia okrem
citácie zákonných ustanovení, ktoré aplikoval a jednej vety, v zmysle ktorej „uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť príslušenstvo odo dňa nasledujúceho po dni konca obdobia, za ktoré žalovaný neoprávnene
poberal plat starostu do zaplatenia“, neuviedol žiadne dôvody, resp. úvahy, na základe ktorých

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť príslušenstvo z pohľadávky od dňa 11.10.2011 do zaplatenia..
Nevysporiadal sa s námietkami žalovaného, ktoré predostrel v priebehu prvoinštančného konania, že
žalobca si túto časť nároku riadne nešpecifikoval. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru,
že výrok o uložení príslušenstva žalovanému je nepreskúmateľný, a preto ho podľa ustanovenia § 389
písm. b/ CSP, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V súvislosti s ďalším rozhodnutím

odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti Zbierku stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 5/2002.

21. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP
rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)