Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, June 24, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/32/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211203407
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8211203407.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov: 1. K. H., trvalým pobytom
v D., A. Q. XX, 2. E. H., trvalým pobytom v D., A. Q. XX, 3. K. H., trvalým pobytom v D., A. Q.
XX, všetci zastúpení JUDr. Vladimírom Pochom. advokátom, so sídlom v Bardejove, Hviezdoslavova
3, proti žalovaným: 1. PaedDr. S. S., trvalým pobytom v D. - časť A. Q., ul. W. XXXX/X, zastúpenej
JUDr. Marekom Sahuľom, advokátom so sídlom v Prešove. Hlavná 111, 2. KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej
JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Dvoŕákovo nábrežie 8/A, o náhradu

nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C
103/2011-62 zo dňa 09.06.2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Mení rozsudok tak, že zamieta žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v II. rade.

Žalovanému v II. rade sa voči žalobcovi v 1., 2. a 3. rade nepriznáva náhrada trov prvoinštančného,
odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 9.
júna 2015 č.k. 5C/103/2011-62 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 7 000 Eur,

žalobcovi 2/ sumu 7 000 Eur a žalobkyni 3/ sumu 7 000 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku
(prvý výrok). Zároveň vyslovil, že v rozsahu plnenia jedným zo žalovaných zaniká povinnosť druhého zo
žalovaných (druhý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tretí výrok). Vo výroku konštatoval, že
o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku (štvrtý výrok). Žalovaným 1/ a 2/ uložil
povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne na jeho účet súdny poplatok vo výške 696 Eur. do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku (piaty výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na zákonné znenia článkov 1 ods. 2, 7 ods. 5 a 19 ods. 2 Ústavy
SR. článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a na zákonné znenia
ustanovení § 11, § 13 ods. 1 až 3 a § 100 Občianskeho zákonníka.

3. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo
v deň dopravnej nehody 19. februára 1668, pri ktorej došlo k úmrtiu manžela žalobkyne 1/ a otca

žalobcov 2/ a 3/. Zásah do ich osobnostných práv nastal momentom jeho smrti v podobe rôznej formy,
najmä citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou). Základ nároku je
preto daný. Námietku premlčania vznesenú zo strany obidvoch žalovaných vyhodnotil ako nedôvodnú,
pretože podľa súdnej praxe riadnym uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v trestnomkonaní sa prerušuje plynutie premlčacej doby a spočíva do skončenia trestného konania. Súdna prax
a judikatúra je jednotná aj v tom, že v prípade uplatneného nároku sa aplikuje všeobecná trojročná
premlčacia doba a plynie od okamihu, kedy k neoprávnenému zásahu došlo. V tejto súvislosti poukázal

i na to, že v čase dopravnej nehody, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1. až 3/
boli žalobcovia 2/ a 3/ ešte maloletí a ich zákonnou zástupkyňou bola žalobkyňa 1/. Ako ich zákonná
zástupkyňa uplatnila v trestnom konaní okrem nároku na náhradu vecnej škody aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a to celkom vo výše 1 000 000,- Sk tak za seba, ako aj za maloleté deti (žalobcov
2/ a 3/) a skutočnosť, že ide o deliteľné plnenie, je potrebné v súlade s ustanovením § 512 ods. 1

Občianskeho zákonníka vykladať tak, že u každého poškodeného bol uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v rovnakej miere, teda v podiele 1/3 z celkovo uplatneniu sumy pre každého z
troch oprávnených. Takto uplatnený nárok treba považovať za nárok uplatnený u každého z troch
poškodených v sume zodpovedajúcej 1/3 z celkovo uplatnenej sumy 1 000 0000,- Sk, čo zodpovedá u
každéhojednéhooprávnenéhoaktuálnesumu11064,64eur.Vzmyslevyššieuvedenéhopovažovalsúd
prvej inštancie žalobou uplatňované nároky za nároky uplatnené dňa 12. mája 2008 v trestnom konaní

a od toho dňa do právoplatnosti trestného rozkazu došlo k prerušeniu premlčacej doby a premlčacia
doba spočívala. K dopravnej nehode došlo 19. februára 2008. kedy došlo aj k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcov, premlčacia doba začala plynúť 20. februára 2008, prerušila sa dňa 12.
mája 2008 a spočívala do právoplatnosti trestného rozkazu t.j. do 12. decembra 2008. Keďže nárok bol
v občianskoprávnom konaní uplatnený podaním žaloby na súd dňa 30. mája 2011, žaloba bola podaná

v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe, teda včas, a preto uplatnené nároky nie sú premlčané. Súd
prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobcovia sa domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá im bola spôsobená ako pozostalým po nebohom manželovi žalobkyne 1/ a otcovi žalobcov
2/ a 3/ usmrtením osoby im blízkej (manžela a otca) pri dopravnej nehode dňa 19. februára 2008, ktorá
podľa výsledkov trestného konania bola spôsobená žalovanou v 1/. V tejto súvislosti ďalej konštatoval,

že je viazaný rozhodnutím o vine vydanom v trestnom konaní, teda o tom, že skutok, ktorý je prečinom
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona sa stal a že ho spáchala žalovaná 1/, ktorá zaň
bola uznaná vinnou. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na to, že pri svojom rozhodovaní vychádzal
i z toho, že otázka zodpovednosti žalovaných za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola už judikovaná aj
Súdnym dvorom EÚ a to rozsudkom vo veci H. C-22/12 a rozsudkom vo veci A. C-277/12. Týmito

rozsudkami bola riešená prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týka
náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za škodu spôsobenú motorovými vozidlami.
Podľatýchtorozsudkovpodpojmomujmanazdravíjepotrebnérozumieťakúkoľvekujmu,akjejnáhrada
vyplývazozodpovednostipoistenéhozaškoduspôsobenúmotorovýmivozidlamizvnútroštátnehopráva
uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnostnej integrity, čo zahŕňa

tak fyzickú ako aj psychickú traumu. Súdny dvor dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia
z povinného zmluvného poistenia nahradiť patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy
požadovať podľa vnútroštátneho práva. Keďže zodpovednosť žalovaných vyplýva z ustanovení § 11 a
§ 13 Občianskeho zákonníka, pričom táto zodpovednosť vznikla na základe dopravnej nehody, potom
platí, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode. Pretože eurokonformnému aj ústavne konformnému výkladu pojmu škoda zodpovedá pre účely
poistného krytia rozširujúci výklad pojmu škoda aj v zmysle najnovšej judikatúry Európskeho súdneho
dvora, je potrebné považovať nárok za dôvodne uplatnený aj voči žalovanej 2/, teda poisťovni. Súd prvej
inštancie preto dospel k záveru, že aj na strane žalovanej 2/ (poisťovne) bola splnená podmienka vecnej

pasívnej legitimácie v tomto spore. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v dôsledku protiprávneho
konania žalovanej 1/ došlo k zásahu do práva na ochranu súkromia a rodinného života žalobcov v
dôsledku straty im blízkej osoby - manžela a otca. s ktorým tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu, pričom
následky tohto zásahu sú nenapraviteľné. Satisfakciu vo forme odsúdenia žalovanej 1/ za prečin a jej
prejavenú ľútosť nemožno vzhľadom na závažnosť ujmy a jej nezvrátiteľnosť považovať za dostatočnú

satisfakciu. Pri strate blízkej osoby následkom smrti žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je
postačujúca. Vychádzajúc z toho dospel súd prvej inštancie k záveru, že boli splnené predpoklady pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v čase dopravnej nehody žalobkyňa 1/ mala
38 rokov, žalobca 2/ 17 a pol roka a bol študentom strednej školy, a žalobkyňa 3/ necelých 15 rokov a
bola ešte žiačkou základnej školy. V danej súvislosti zdôraznil, že deti v tomto veku si už plne uvedomujú

a prežívajú následky, ktoré spôsobuje smrť blízkej osoby, prežívajú pocity úzkosti, strachu, obáv z
budúcnosti v dôsledku straty rodinného aj ekonomického zázemia, ktoré potrebujú pre úspešné štúdium
a svoj úspešný štart do života, majú už vytvorené silné citové väzby a sú pripravené o možnosť tieto
ďalej rozvíjať a tešiť sa z prítomnosti blízkej osoby. Po zhodnotení uvedených aspektov a zohľadňujúc ajvýsledky dokazovania v rámci predmetného trestného konania a skutočnosť, že ujma bola spôsobená
žalovanou 1/ z nedbanlivosti, na zľadovatelej vozovke, a aj vzhľadom na určitú satisfakciu žalobcom už
vo forme odsúdenia žalovanej 1/ v trestnom konaní, a i vzhľadom na okolnosti na strane poškodeného

(obete dopravnej nehody), vychádzajúc aj z existujúcej súdnej praxe pri posudzovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v obdobných veciach, za primeranú výšku náhrady považoval u každého
zo žalobcov sumu 7000,- Eur. Preto žalobe žalobcov 1/ až 3/ na náhradu nemajetkovej ujmy sčasti,
t.j. v uvedenom rozsahu vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V tejto súvislosti uviedol, že
nemohol neprihliadať na to, že žalovaná 1/ v čase dopravnej nehody nebola pod vplyvom alkoholu,

počasie v čase dopravnej nehody bolo veľmi nepriaznivé, napriek z toho plynúcemu objektívnemu riziku
možných dopravných nehôd sa tak žalovaná 1/, ale aj poškodený (ako spolujazdec v inom aute ako
žalovaná 1/), rozhodli pre cestu motorovým vozidlom. Tiež poukázal na to, že bral do úvahy aj záver
znaleckého posudku (z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo znalcov MUDr. A.
J. a MUDr. K. J), z ktorého bolo preukázané, že poškodený bol v stave ľahkého stupňa opilosti, čo
malo vplyv na rýchlosť jeho reakcií a mieru jeho úsudku, a prihliadal aj na to, že z uvedeného posudku

vyplýva, že pravdepodobne ako spolujazdec nebol pripútaný bezpečnostným pásom a takisto zrejme
nesledoval situáciu pred vozidlom, pretože sa ani nesnažil zadržať rukami (došlo by k ich poraneniu buď
na prístrojom paneli alebo na čelnom skle).

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobcovia preukázali vecnú pasívnu legitimáciu oboch

žalovaných. Poistiteľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má rovnaké postavenie
ako priamy škodca, a teda žalobcovia sa môžu domáhať a žiadať plnenie aj samostatne tak od škodcu
ako aj od poisťovateľa, plnenie môžu však dostať iba raz. Preto na povinnosť zaplatiť žalobcom priznaný
nárokzaviazalobidvochžalovaných,stým,ževrozsahuplneniajednýmzožalovanýchzanikápovinnosť
druhého zo žalovaných.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 27. februára 2017 sp. zn. 8Co/33/2016
na základe odvolania žalovanej 1/ i žalovanej 2/ potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch,
ktorými uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 7 000 Eur, žalobcovi 2/ sumu 7
000 Eur a žalobkyni 3/ sumu 7 000 Eur. do troch dní po právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že v rozsahu

plnenia jedným zo žalovaných zaniká povinnosť druhého zo žalovaných (prvý výrok). Žalobcom 1/ až 3/
priznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovaným1/a2/vrozsahu100%(druhývýrok).

6. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že po preskúmaní odvolaním napadnutej časti
rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP dospel
k záveru, že odvolania žalovaných 1/ a 2/ nie sú opodstatnené a preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie zistil skutkový stav dostatočným spôsobom,
vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol zákonným spôsobom. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia v reakcii na odvolanie poukázal, na niektoré aspekty. Pokiaľ žalovaná 2/ vo

svojom odvolaní namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu poukazujúc okrem iného aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31. marca 2016, z ktorého vyplýva, že náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nepatrí medzi nároky, ktoré sú kryté poistením zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tak v tejto súvislosti uviedol, že dospel k záveru,
že v prejednávanej veci je potrebné sa od tejto rozhodovacej praxe odkloniť. Odôvodnil to tým, že

ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z.z.“) sa do slovenského
právneho poriadku implementovali ustanovenia smernice Rady72/166/EHS o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady

84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č.
2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole
plnenia tejto povinnosti). Zdôraznil, že výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných
ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie v súdom prvej

inštancie uvedenom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, J. v ktorom konštatoval, že čl.
3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľnév spore vo veci samej. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva
členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda
v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Súdny dvor navyše dodal, že na veci nič

nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody.
Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič
nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (body 57 a 58). Súdny dvor v tomto odseku v podstate
vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v

smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť podeň aj také nároky, ktoré
národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata
je podobná (teda ak majú občianskoprávny charakter a ich vznik je v dôsledku protiprávnej udalosti
- dopravnej nehody). Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho poriadku na
účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov prihliadať na
znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona. Vzhľadom na

vyššie uvedené, ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. treba vyložiť tak, že poistenie
zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok uvedených v ods. 4) aj nároky pozostalých na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako poškodení)
môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a
to rovnako, ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prejednávanej veci teda podľa názoru

odvolacieho súdu vyplýva dôvodnosť pasívnej legitimácie žalovanej 2/ v tomto spore, a teda žalobcovia
majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nielen proti žalovanej 1/, ktorá bola trestným rozkazom
Okresného súdu Bardejov zo dňa 20. novembra 2008 sp. zn. 2T 195/2008 uznaná vinnou z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, ale aj voči žalovanej 2/. V tejto súvislosti odvolací súd
poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. augusta 2016. Vo

vzťahu k námietke premlčania odvolací súd poukázal na skutočnosť, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch - tzv. peňažná satisfakcia je osobným právom majetkovej povahy, ktorá podlieha
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe počítanej odo dňa nasledujúceho po dni, kedy
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
21. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 278/2007, R 75/2008, R 58/2014). Stotožnil sa so záverom súdu

prvej inštancie, že žalobou uplatňované nároky boli uplatnené včas, pretože žalobkyňa 1/ uplatnila
právo riadne a včas u iného príslušného orgánu v rámci trestného konania súlade s ustanovením §
46 ods. 3 Trestného poriadku dňa 12. mája 2008 a to vo svojom mene, ako aj v mene svojich detí
- žalobcov 2/ a 3/. Trestným rozkazom Okresného súdu Bardejov zo dňa 20. novembra 2008 č.k.
2T 195/2008-177 bola s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaná na konanie vo veciach

občianskoprávnych. To znamená, že riadnym a včasným uplatnením nároku v trestnom konaní došlo
k prerušeniu plynutia premlčacej doby od uplatnenia nároku do právoplatného skončenia trestného
konania, teda do právoplatnosti trestného rozkazu t.j. do dňa 12. decembra 2008. Vzhľadom na to,
že nárok bol v občianskoprávnom konaní uplatnený podaním žaloby na súd dňa 30. mája 2011,
žaloba bola podaná včas v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe. Pokiaľ ide o námietku žalovanej

2/, že vo vzťahu k nej premlčacia doba nebola prerušená, a teda nemohla ani spočívať, odvolací súd
poukázal na ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého na premlčanie nároku
na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe,
ktorá škodu spôsobila. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na to, že hoci k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo dňa 19. februára 2008, zo žiadnych skutočností, ktoré

sú obsahom trestného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T 195/2008 nebolo možné zistiť, u
ktorého z poisťovateľov mala žalovaná 1/ uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda zo strany žalobkyne 1/ ani nebolo objektívne
možné zistiť voči ktorému konkrétnemu poisťovateľovi má takýto nárok uplatniť. S ohľadom vyššie
uvedené,akoajextenzívnyvýkladpojmuškoda,ktorýzodpovedáeurokonformnémuvýkladucitovaného

zákona, mal odvolací súd za to, že predmetná námietka žalovanej 2/ nie je dôvodná.

7. V súvislosti s výškou priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie
pri určení výšky nemajetkovej ujmy správne prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, a teda že ujma bola žalovanou 1/ spôsobená z nedbanlivosti, za nepriaznivých poveternostných

podmienok (zľadovatelá vozovka). Rovnako náležíte zohľadnil aj okolnosti na strane poškodeného S. H.,
a teda ľahký stupeň jeho opilosti a nepripútanie bezpečnostným pásom, ktoré ako naznačuje znalecký
posudok, mohli tiež do istej miery prispieť k spôsobenému následku. Tieto okolnosti súd prvej inštancieposúdildostatočnekomplexne,čovkonečnomdôsledkuovplyvniloajnímprisúdenúvýškunemajetkovej
ujmy.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, v ktorom
žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zmenil a žalobu voči
nej zamietol.

9. Prípustnosť dovolania odôvodnila explicitným poukázaním na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a1 CSP.

10. V odôvodnení dovolania uviedla, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie
súdu prvej inštancie považuje za nesprávne a to ohľadom uznania jej pasívnej vecnej legitimácie
v predmetnom spore (o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody). Táto
nesprávnosť vychádza z absolútnej ignorácie platnej vnútroštátnej právnej úpravy, právnej teórie ako
aj relevantnej a konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tejto

súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016, sp. zn.
3 Cdo 301/2012, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 2017, sp. zn. 8
Cdo 219/2016. v ktorých bol opätovne konštatovaný právny záver, že poisťovateľom nesvedčí pasívna
legitimácia v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých podľa
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s ustanovením § 15 ods. 1 citovaného

zákona, a to ani v čase po tom. ako Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „ESD“) vydal dňa 24. októbra
2013 rozsudok C-22/12 vo veci H. (ďalej len ..Rozsudok ESD“). Prvoinštančný i odvolací súd sa podľa
nej pokúšajú údajným eurokomforným a extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ nie iný, ako
priznať smerniciam EÚ priamy účinok vo vzťahu k nej a de facto tak prostredníctvom súdnej moci ad
hoc nahradiť činnosť zákonodarnej moci.

11. Dovolateľka ďalej v dovolaní namietala, že súd prvej inštancie i odvolací súd sa rovnako nesprávne
a neadekvátne vysporiadali aj s ňou vznesenou námietkou premlčania nárokov žalobcov a to aj
napriek skutočnosti, že poukazovala na relevantnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Ohľadne premlčania vo vzťahu k nej má za to, že odvolací súd pri svojom právnom názore

odkazujúc na § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. a konštatovaní o údajnej objektívnej nemožnosti
žalobkyne 1/ poznať konkrétneho poisťovateľa, proti ktorému by svoje nároky mohla uplatniť v čase
po dopravnej nehode, sa len pokúsil „zhojiť“ právny záver vyslovený súdom prvej inštancie. Podľa jej
názoru odvolací súd opomenul zohľadniť, že aj keď je pravdou, že v zmysle § 15 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z. z. na premlčanie priamych nárokov poškodených proti poisťovateľovi platí rovnaká právna

úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, ale uvedené sa týka výlučne dĺžky
premlčacej doby ako takej. Obidva súdy opomenuli, že priamy nárok poškodených proti poisťovateľovi
je de iure nárok samostatný a z iného právneho dôvodu, ako nárok smerujúci proti žalovanej 1/. Z toho
dôvodu nie je možné vo vzťahu k nej (žalovanej 2/) hovoriť o spočívaní premlčacej doby v dôsledku
uplatnenia škodových nárokov v rámci trestného konania vedeného výlučne proti žalovanej 1/. Tvrdenie

odvolacieho súdu o údajnej objektívnej nemožnosti zo strany žalobkyne 1/ vedieť, kto bol poisťovateľom
predmetného vozidla, je nepravdivé a zavádzajúce, nakoľko daná informácia je verejne dostupná na
webom sídle kancelárie poisťovateľov pri zadaní EČV konkrétneho vozidla a konkrétneho dátumu.

12. K aplikovanému rozhodnutiu ESD odvolacím súdom dovolateľka poznamenala, že úlohou

prejudiciálnehorozsudkuniejerozhodnúťspor,aleibaposkytnúťvnútroštátnemusúdutakývýkladpráva
Únie, ktorý' mu pomôže pri jeho aplikácií. ESD vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlami podal iba výklad smerníc zaoberajúcich sa predmetnou problematikou, za žiadnych okolností
však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov. V súvislosti s tým poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 301/2012. Vzhľadom na to je podľa

nej nevyhnutné prihliadať jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a (Česko) slovenskú judikatúru, v ktorej
je za súčasného stavu nesporne a jednoznačne vyriešená otázka diferenciácie pojmov náhrady škody
a nemajetkovej ujmy. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z. z. podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu plne v
zhodesprávnouúpravouspôsobuarozsahunáhradyškodyvObčianskomzákonníkuvustanoveniach§

442anasl.,vrátane§444.Podtaktovymedzenúškoduzákonč.381/2001Z.z.neumožňujesubsumovať
náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa tak poistený s
poisťovňou nedohodne v poistnej zmluve. Žalovaná 2/ ďalej upozornila na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2012, zverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č 9/2014pod číslom 127, t.j. R 127/2014, v ktorom sa uvádza, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi
právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu
škody. Medzi týmito inštitútmi je pojmová aj obsahová odlišnosť, ktoré sú podmienené rôznou sférou

ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Odvolací súd sa teda svojím rozhodnutím odchýlil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pri opakovanom konštatovaní Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o nemožnosti zahŕňať pod pojem škody na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z. z. aj nemajetkovú ujmu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie je možné aby
bola v takýchto sporoch pasívne legitimovaná. Keďže od roku 2001 nedošlo k žiadnej zmene relevantnej

vnútroštátnej právnej úpravy, nie je ani v čase po Rozsudku ESD absolútne legitímny dôvod na zmenu
výkladu príslušných zákonných ustanovení a ad hoc rozširovanie účelu zákona č. 381/2001 Z. z. a
jeho cieľov oproti tým, ktoré boli celkom jednoznačne a nesporne zamýšľané a stanovené samotným
zákonodarcom. Súd členského štátu EÚ nemôže smernice EÚ vykladať v rozpore s vnútroštátnym
právom, smernica nemôže mať nikdy horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok.

13. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej 2/ uviedli, že vo veci posúdenia otázky premlčania
nároku vo vzťahu k žalovanej 2/ sa stotožňujú s právnym názorom odvolacieho súdu. Poukázali na
to že podľa § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. na premlčanie nároku na náhradu škody proti
poisťovateľoviplatírovnakáprávnaúpravaakonapremlčanienárokuprotiosobe,ktoráškoduspôsobila.
Vo vzťahu k otázke vnútroštátnej právnej úpravy poukázali na argumentáciu vlády SR vzchádzajúcu

z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009, ktorá bola zohľadnená
Súdnym dvorom EU a aj s ohľadom na ňu Súdny dvor EÚ záväzne vykonal výklad, že pod pojem
ujma na zdraví, ktorý používa čl. 1. smernice je potrebné subsumovať tiež náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá vznikla pozostalým v súvislosti so smrťou blízkej osoby spôsobenou prevádzkou motorového
vozidla. Nevyhnutnosť extenzívneho výkladu pojmu škoda na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona

č. 381/2001 Z. z., ktorý má zahŕňať aj imateriálnu ujmu. odôvodňoval Súdny dvor EU účelom smernice,
ktorým je posilnenie ochrany pozostalých. V tejto súvislosti poukázali aj na znenie tlačového komuniké
č. 144/13 zo dňa 24. októbra 2013 (týkajúce sa veci H.), v ktorom je uvedené, že ak vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej
ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla. V takom

prípade sa minimálne poistné krytie upravené právom Únie pre prípad ujmy na zdraví uplatní aj na
nemajetkovú ujmu. Žalobcovia sa nestotožnili ani s názorom žalovanej 2/ uvedeným v dovolaní, že súdy
sa údajným eurokomforným a extenzívnym výkladom pojmu škoda snažili dosiahnuť to, aby smerniciam
EU bol priznaný priamy účinok vo vzťahu nej (žalovanej 2/) a tým de facto prostredníctvom súdnej moci
ad hoc nahradiť činnosť zákonodarnej moci, z dôvodu, že Európsky Súdny dvor jasne deklaruje svoj

postoj v prípade povinnosti krytia poistením zodpovednosti za škodu. Rozhodnutie odvolacieho súdu
považujú aj po tejto stránke za správne a to poukazujúc na výsledok prejudiciálneho konania vo veci
Haasová, ako aj vo vzťahu k posúdeniu nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods.
1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti
dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/je v
časti neprípustné a v časti prípustné a dôvodné, a preto rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

týkajúcej sa žalovanej 2/ zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z obsahu
dovolania (podľa článku 11 ods. 1 Základných princípov CSP a ustanovenia § 124 ods. 1 CSP) možno

konštatovať, že dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodeného z ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP odôvodnila tým, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia otázky, (i) či škodou pre účely zákona
č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých
obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (podrobnejšiu argumentáciu

dovolateľky viď v bode 3.5. odôvodnenia), a aj otázky, (ii) či ako poisťovateľ (t. j. poisťovňa, s ktorou
mala žalovaná 1/ dojednané poistenie zodpovednosti podľa zákona č. 381/2001 Z. z.) je pasívne
vecne legitimovaná v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných
práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (podrobnejšiuargumentáciu dovolateľky viď v bode 3. 3. odôvodnenia). V súvislosti s týmito dovolacími námietkami
dovolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2017 sp. zn.
6 MCdo 1/2016, ktorý' bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

R 8/2018 pod č. 61 s právnou vetou: „ Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ V odôvodnení uvedeného

rozhodnutia bolo konštatované: „ Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce
riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v zákone č. 381/2001 Z. z.). Pre
účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode
v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia

za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom

poistného krytia.
Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický
výklad), resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za
škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia,
prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré

by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj
neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko,
že v prípadoch insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná.
Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č.
381/2001 Z. z. tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv

pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného bytia. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale sa od neho smie (a dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.
Pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu

v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej
únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.
septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa

slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody", či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda" alebo
„akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu
považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci
C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). “

16. V konečnom dôsledku otázka extenzívneho výkladu pojmu „škoda“ v zákone č. 381/2001 Z. z. v
kontexte nemajetkovej ujmy bola podrobená i prieskumu zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 z odôvodnenia ktorého vyplýva právne veta,
že «pojem „škoda" použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný

extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej
regulácie.»

17. Po vydaní rozhodnutia z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016 najvyšší súd nevydal rozhodnutie,

ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch. Dovolateľkou
nastolené otázky boli najvyšším súdom posudzované v súlade so závermi vyjadrenými v uvedenom
rozhodnutí napríklad aj v rozhodnutiach z 27. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 206/2017, z 27. februára 2018
sp. zn. 6 Cdo 143/2017, zo 14. júna 2017 sp. zn. 3 MCdo 1/2016, z 29. novembra 2018 sp. zn. 6 Cdo80/2018 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018 z 27. septembra 2018. Tieto rozhodnutia aktuálne považuje dovolací
súd za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky pasívnej legitimácie
poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla, od ktorej sa odvolací súd v tomto spore neodklonil.

18. Uvedenými rozhodnutiami bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/2011, 8 Cdo 219/2016, 3
Cdo 176/2012 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012, na ktoré poukazovala dovolateľka v dovolaní.

19. Z uvedeného vyplýva, že v dovolateľkou vymedzených otázkach (špecifikovaných v bode 14.1.1.
odôvodnenia) nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a preto ohľadom vyššie uvedených právnych otázok nebol splnený predpoklad
prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. odklon odvolacieho súdu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

20. Len pre úplnosť dovolací súd uvádza, že právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 8/2018 pod č. 61 je potrebné aplikovať aj na daný prípad.
Dovolací súd totiž už v niektorých svojich skorších rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/

2015, 3 Cdo 223/2016) vyjadril právny názor, podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak
formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho
prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej
normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho
vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po

zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny
názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné
retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych
noriem.

21. Ako už bolo uvedené (viď bod 3.4. odôvodnenia), dovolateľka v dovolaní namietala, že súd prvej
inštancie i odvolací súd sa nesprávne a neadekvátne vysporiadali aj s ňou vznesenou námietkou
premlčania nárokov žalobcov uplatnených vo vzťahu k nej, pričom konštatovala, že odvolací súd
opomenulzohľadniť,žeajkeďjepravdou,ževzmysle§15ods.2zákonač.381/2001Z.z.napremlčanie
priamych nárokov poškodených proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie

nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, ale táto úprava sa týka výlučne dĺžky premlčacej doby ako
takej. V tejto súvislosti konštatovala, že priamy nárok poškodených proti poisťovateľovi je de iure nárok
samostatný a z iného právneho dôvodu, ako nárok smerujúci proti žalovanej 1/. Z toho dôvodu nie
je možné vo vzťahu k nej (žalovanej 2/) hovoriť o spočívaní premlčacej doby v dôsledku uplatnenia
škodových nárokov v rámci trestného konania vedeného výlučne proti žalovanej 1/.

22. I keď dovolateľka (i) túto dovolaciu námietku formálne zahrnula pod uplatňovanú prípustnosť
dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, vychádzajúc z obsahu dovolania (podľa článku
11 ods. 1 Základných princípov CSP a ustanovenia § 124 ods. 1 CSP), najmä zo skutočnosti, že v
súvislosti s touto dovolacou námietkou nepoukázala na žiadne konkrétne rozhodnutia, ktoré by mali

predstavovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu od ktorej sa odvolací súd v tejto otázke
odklonil, možno konštatovať, že v tejto časti dovolania de facto vymedzila prípustnosť dovolania podľa
ustanovenia ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, teda, že rozhodovanie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená. Z
obsahu dovolania možno vyvodiť, že tou otázkou je, či v prípade ak si poškodená osoba (pozostalý po

blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) uplatní v
trestnom konaní (v rámci tzv. adhézneho konania) nárok na náhradu škody, eventuálne nemajetkovej
ujmy voči osobe, ktorá škodu spôsobila, dôjde k spočívaniu (dočasnému zastaveniu) plynutia premlčacej
doby počas trvania trestného konania i voči poisťovateľovi (poisťovni) osoby, ktorá škodu spôsobila
(škodcovi). Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, poukázal na ustanovenie § 15

ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., v ktorom je uvedené, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti
poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, teda
z tohto ustanovenia de facto vyvodil záver (totožný so záverom súdu prvej inštancie), že pokiaľ počas
trvania predmetného trestného konania došlo k spočívaniu premlčacej doby voči žalovanej 1/ (osobe,ktoráškoduspôsobila),vzmysleuvedenéhoustanoveniadošlokspočívaniupremlčacejdobyivovzťahu
k žalovanej 2/ (dovolateľke), t.j. voči poisťovateľovi (poisťovni) osoby, ktorá škodu spôsobila.

23. Dovolací súd zastáva názor, že uvedená interpretácia ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z. z. a z nej vyvodený právny záver je nesprávny. Toto ustanovenie (ktoré má charakter lex specialis) je
potrebné vykladať tak, že na premlčanie nároku na náhradu škody, a ako vyplýva z vyššie uvedeného
odôvodnia (bod 14 odôvodnenia) i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká
právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi

(poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna
úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter lex
generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy (viď napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp. zn. 2 Cdo 194/2011, publikovaný pod R
58/2014, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. februára 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2017. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn. 8 Cdo 24/2017, ale i uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 23. septembra 2013, sp. zn. IV. ÚS 542/2013-18). Inak povedané, uvedené
ustanovenie upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava
dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne

spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie
plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu. Objektívne môže nastať situácia (ako v
prejednávanom spore), keď si poškodený (resp. poškodení) uplatnil (uplatnili) nárok v trestnom konaní
voči osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) a teda v takom prípade logicky dôjde k spočívaniu
premlčacej doby (len) vo vzťahu k tejto osobe.

24. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovanej 2/ (dovolateľke)
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zásadnej právnej otázke pre správne rozhodnutie
(špecifikovanej v bode 15.2. odôvodnenia), pričom išlo o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola riešená, a teda v tejto časti dovolania bola daná nielen prípustnosť

dovolania podľa ustanovenia § 421 ods.l písm. b/ CSP, ale aj jeho dôvodnosť.

25. Z uvedených dôvodov dovolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako rozsudok odvolacieho súdu v
napadnutej časti týkajúcej sa žalovanej 2/ zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a v rozsahu zrušenia vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

27. Podľa ust. § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.

28. „Postup súdu nižšej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru,
vysloveného v zrušujúcom uznesení súdu vyššej inštancie, a to na základe vlastného uváženia je
neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 3Cdo 12/2016).

29. Odvolací súd poukazuje na to, že vykonaným dokazovaním v tomto konaní bolo preukázané, že
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo v deň dopravnej nehody 19. februára
2008, pri ktorej došlo k úmrtiu manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/. Zásah do ich osobnostných

práv nastal momentom jeho smrti v podobe rôznej formy, najmä citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a
straty so spoločenstva s blízkou osobou).

30. Žalovaná v 2/ rade vzniesla v tomto konaní námietku premlčania uplatneného nároku už vo svojom
vyjadrení k žalobnému návrhu doručenému súdu 11.10.2011.

31. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa záväzne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, vdôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť
na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si

svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim
povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u
súdu svojho práva. Dôvod na vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za

následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho
zákonníka).

32. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť

dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

33. Žalobcovia vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade preto mohli svoje právo na uplatnenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 20.02.2008. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 20.02.2011. Žalobcovia však svoju žalobu proti žalovanej v 2/

rade podali na súde až 30.05.2011, teda po uplynutí premlčacej doby.

34. Odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto zmenil
rozsudok tak, že zamieta žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 2/ rade.

35. O trovách prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s
ust. § 257 CSP.

36. Aj keď má žalovaná v 2/ rade právo na náhradu trov konania na základe zásady úspechu, súd jej
nepriznal náhradu trov konania, pretože tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takýmito dôvodmi

a výnimočnou okolnosťou je skutočnosť, vyjadrená aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý uviedol, že zásadná právna otázka pre správne rozhodnutie v tejto veci ešte nebola v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená.

37. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania, alebo

určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania
alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na
ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. (Mazák, J., Šoltýs, Ľ. Trovy konania v civilnom
procese, Bratislava; Slovenská advokátska komora, 1997, s. 95)

38.Výnimkouzvýnimkyodvolacísúdvtomtokonanínevzhliadol,pretožalovanejv2/radevočižalobcom
v 1/, 2/ a 3/ rade nepriznal náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).