Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 21, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/217/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217211583
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2217211583.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: BENCONT COLLECTION, a. s.,
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovanému: Y. B., nar. XX. N. XXXX, trvale
bytom R. N. Y., časť obce V. R. s. č. X, o zaplatenie 1.010,38 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 15. apríla 2019 č. k. 12Csp/159/2017-115, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti
náhrady trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu
1.158,75 eur a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.010,38 eur od 16.5.2017 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; a rozhodol, že III.

žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust.§ 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy); § 52
ods. 1, 2 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia O.z., v znení účinnom do 31.1.2013; § 261 ods. 3 písm. d/ a § 497 a nasl. Obch.z. (zákona

č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení nesk. predpisov) a § 151 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku v znení nesk. predpisov).
Vecne dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne (Poštová banka, a. s., Bratislava, IČO: 31 340 890)
sa žalobou z 12.6.2017 (po doplnení písomným podaním z 25.6.2018) domáhala rozhodnutia súdu,
ktorým by zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 1.010,38 eur s úrokmi 101,21 eur (do zosplatnenia
úveru) a úrokom 901,43 eur (od zosplatnenia úveru do 30.4.2017), následne v sadzbe 24,5% z istiny od

16.5.2017, úrokom z omeškania 5,25% ročne z istiny od 16.5.2017, poplatkov 47,14 eur a k náhrade trov
konania. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným dňa 27.10.2011 uzavreli zmluvu o úvere, podľa ktorej
poskytla žalobkyňa žalovanému úver vo výške 1.500 eur. Žalovaný svoj záväzok splácať úver neplnil
riadne a včas, žalobkyňa preto úver zosplatnila. Žalovaný na úvere zaplatil celkom 1.295,70 eur, ktoré
úhrady banka započítala na úrok a úrok z omeškania 725,38 eur, poplatky 80,70 eur a istinu 489,62
eur. Úrok a úrok z omeškania do zosplatnenia úveru (k 6.6.2014) predstavoval spolu 101,21 eur. Banka

zmluvou o postúpení pohľadávok z 13.6.2017 pohľadávku voči žalovanému postúpila žalobkyni.
Žalovanému bola žaloba riadne doručená 12.12.2018, k žalobe sa napriek výzve súdu nevyjadril.
Súd prvej inštancie vychádzal z dokazovaním zisteného skutkového stavu veci, podľa ktorého právna
predchodkyňa žalobkyne uzavrela 27.10.2011 so žalovaným zmluvu o úvere č. 9346742411, na základe
ktorej poskytla žalovanému úver vo výške 1.500 eur s 25,5% úrokom ročne pri vyčíslenej ročnej
percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“) 28,7%, žalovaný mal úver splatiť v 60 mesačných

splátkach po 47,62 eur (vrátane poistného 2,62 eur) od novembra 2011 do októbra 2016 vždy k 16.
dňu mesiaca, listom zo 6.6.2014 žalobkyňa oznámila žalovanému zosplatnenie úveru v sume celkom1.158,75 eur (z čoho istina predstavovala sumu 1.010,38 eur, úrok 101,23 eur, poplatky 39,28 eur a
poistné 7,86 eur), podľa výpisu z úverového účtu žalovaný na úvere naposledy zaplatil v januári 2014
sumu 12,03 eur. Súčasťou zmluvy sa stali všeobecné obchodné podmienky banky (ďalej len „VOP“),

ktoré v zmysle bodu 3.12.b/ oprávňovali banku zosplatniť úver pri omeškaní s plnením splátok trvajúcom
viac ako 10 dní.
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli platne písomnú úverovú
zmluvu, ktorá mala slúžiť na poskytnutie peňažných prostriedkov pre žalovaného. Podľa tvrdenia
žalobkyne žalovaný úver spotreboval, avšak riadne nesplatil. Žalovaný nárok žalobkyne po vecnej

(skutkovej), ani po právnej stránke nesporoval. Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného
vzťahu súd z úradnej moci preskúmal oprávnenosť nároku. Vyhodnotením vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len sčasti. Žalobkyňa má nárok na úrok z úveru
výlučne do času zosplatnenia úveru (v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Obo/143/1998: „pri mimoriadnom zosplatnení úveru veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade

svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Nastupuje tak stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie
smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov, teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá

právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Keďže
jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru,
navýšenúokapitalizovanéúrokykudňuzosplatneniaa počnúcprvýmdňomomeškaniaspotrebiteľaide
o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym

stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej
sumy. Na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. ...“), ktorý predstavoval čiastku 101,23 eur. Preto súd priznal v zmysle
žalobného návrhu žalobkyni na nesplatenej úverovej istine 1.010,38 eur, ale úrok výhradne do času
zosplatnenia úveru, zároveň súd žalobcovi priznal aj nárok na úrok z omeškania (uplatnený v súlade so

zákonom) z priznanej úverovej istiny odo dňa navrhovaného žalobkyňou, keďže žalovaný sa s úhradou
úverupreukázateľnedostaldoomeškania.Vozvyškunároku(naúrokupozosplatneníúveru)súdžalobu
zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP (zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov) vecne

čiastočným úspechom v spore oboch strán približne v rovnakom rozsahu (nárok na úrok v zamietnutej
časti predstavoval 901,51 eur), preto žiadnej z nich nepriznal nárok na náhradu súdnych trov.

2. Proti tomuto rozsudku v jeho časti zvyškovo zamietajúcej žalobu podala včas odvolanie žalobkyňa s
návrhomnajehozrušenieavrátenievecisúduprvejinštancienaďalšiekonanie,alternatívnenavrhlaaby

odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. Dôvodila,
že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé z akého právneho
predpisu súd vychádzal keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobkyňa nemá
nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať
na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory právnym

predpisom zjavné naplnené nebolo. Pokiaľ otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru mala byť zodpovedaná Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/1998, tak,
ako to uvádza vo svojom odôvodnení súd, s týmto záverom sa nestotožnila, nakoľko ide o rozhodnutie,
ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do
EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu

nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. Citovala § 16 ods. 1 ZoSÚ
s tým, že výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom
pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie
peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Poukázala na to,
že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá,

čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na
určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, akoaj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej

skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
V prípade zmluvného úroku žalobkyňa zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej
povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie
závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru. S
poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok žalobkyne na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto

nároku vedomý a svojím podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Citovala § 503
ods. 3 Obch. z. s tým, že upravuje obdobie za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok. Už z jazykového
výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena
termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol
povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver

v splátkach, odporuje logickému výkladu aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny
termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia
peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť
úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho

vrátenia poskytnutého úveru. V zmysle vyššie uvedeného s ohľadom na bod 6.4 VOP: „V prípade,
ak sa stane úver predčasne splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou
úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta
voči Banke.“ je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až
do úplného splatenia bolo úmyslom žalobkyne a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom na

formuláciu jasný. S VOP sa žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom
na zmluve. Tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR rozsudkom sp. zn.
32Cdo 3830/2014, podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska
gramatického (jazykového), logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na
základe dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola

v rozpore s uvedenými výkladmi. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ
nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej
uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Žalobkyňa zhrnula, že v prípade zmluvného úroku ide de facto
o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo
strany žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe čoho je žalobkyňa naďalej oprávnená aj na zaplatenie

tejto položky. Ad absurdum, v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol
bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú
splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej trhovými
mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v
právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval

ochranu. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov
z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným
právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Žalobkyňa dala
súdu do pozornosti ust. § 517 ods. 2 O.z.. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právopožadovaťúrokyzomeškania,pokiaľniejezozákonadanápovinnosťplatiťpoplatokzomeškania.

Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom
peňažnom dlhu. Peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný ako hlavý alebo vedľajší. Hlavným
záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo
k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým
právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi

existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie
peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej
doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku
uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledokomeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj
keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na
druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej

pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide
alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobkyňa uviedla, že zosplatnením úveru nedochádza
k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku. Napriek judikovanému právu v
oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu
IV 476/2012 a Najvyššieho súdu 4 Obo 143/1998, nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna

prax v ich uplatňovaní. Žalobkyňa citovala z rozsudkov Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.:
41Co/13/2018 zo 16.8.2018, Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 11Co/22/2018 z 28.6.2018, poukázala
aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 43Co/1/2018 z 25.1.2018 a na odlišné
stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka:
„Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu
spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie,

aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten
chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne
primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. 3.
Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný
a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate

platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti
veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek
príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. 4.
Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu,
existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia

nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia ajdôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny
štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).“

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v

medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex
offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvyškovo zamietajúcej žalobu a v závislej
časti náhrady trov konania je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej vo vzťahu k
úrokom na právnom závere, že žalobkyni prislúcha právo na zaplatenie dohodnutého zmluvného úroku
z úveru len do času zosplatnenia úveru.

Žalobkyňa s týmto jeho záverom nesúhlasila dôvodiac najmä tým, že dlžník je povinný platiť úroky
až do doby skutočného vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi, žiadosťou o okamžité splatenie
úveru nedochádza k zániku (predčasnému ukončeniu) zmluvy, povinnosť platiť úroky z omeškania je
predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom, pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva
(a nevracia) poskytnuté finančné prostriedky a žalobkyňa nimi fakticky nedisponuje, rozhodne nie

je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov, inštitút úroku je v právnej doktríne SR a
ČR dlhodobo interpretovaný ako cena za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má
dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru),
t. j. do doby reálneho vrátenia úveru veriteľovi, v ktorej súvislosti poukázala na odbornú literatúru,
keď vzhľadom na prezentované doktrinálne závery a rozhodovaciu prax nemožno v danom prípade

akceptovať údajnú neprípustnosť paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky žalobkyne úrokom
z omeškania a súčasne riadnym zmluvným úrokom (v podrobnostiach viď 2. bod tohto rozhodnutia
odvolacieho súdu).Z odvolania je teda zrejmá nesúhlasná argumentácia voči právnemu posúdeniu nároku na zaplatenie
zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov vyplýva
nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru.

Kumulácia zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je
predmetom odbornej diskusie, keďže jednoznačné legislatívne riešenie absentuje. Z ust. § 497 a § 502
ods. 1 Obch. z. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná (uvedené odznelo v
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo 16.6.2020).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020

poukázal na skutočnosť, že pri spotrebiteľských úveroch je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva
obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy, čo znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo
ohraničená.Vsúčasnejprávnejúpraveúverovejzmluvyabsentujeexplicitnáúpravakonečnéhookamihu
povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov. V § 502 ods. 1 veta prvá Obch.
z. je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či Zákona

o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka
platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil
povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru,
že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou
za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp.

protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti
profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie
je pritom inštitút slúžiaci ochrane veriteľa. Veriteľ však peňažné prostriedky nemá ale patrí mu za
ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý
a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, pretože

dohodnutéúrokymajúzmluvnýzáklad.Rozdieljelenvtom,žepreomeškaniekpovinnostiplatiťzmluvné
úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. NS SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/42/2020 ďalej
argumentoval, že pre spotrebiteľa je nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie,
ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ
by spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania,

musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného
splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie
peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie,
to znamená že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne
vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť dlžník - spotrebiteľ

nemávprípadedojednania,ktoréumožňujenavyšovanietejtocenybezjejpresnéhoohraničenia.Keďže
spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku
zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená
cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z toho dôvodu dojednanie, ktorým sa dlžník
- spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej

doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ust. § 53 ods. 1 O. z. Na druhej
strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, ak mu v dôsledku
nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda. Jeho právo zostáva zachované, po zohľadnení
zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. NS SR v rozhodnutí

5Cdo/42/2020 dospel preto k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi
náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.
Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd preto zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti veci samej (ktorým nepriznal veriteľovi zmluvné úroky po zosplatnení úveru v
spotrebiteľskejveci)avecmuvrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutie(odvolaciekonanienenahrádza

konanie pred súdom prvej inštancie).

6. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vychádzajúceho
z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020, tak bude v ďalšom konaní zaujať stanovisko, či sa v
prípade podania žalobkyne z 21.6.2018 bod VI. jedná o opravu petitu žaloby, požadovanie ďalšieho

príslušenstva vyplývajúceho z pôvodne uplatneného nároku alebo o zmenu žaloby jej rozšírením (§ 139
až § 143 a § 294 CSP), následne po ustálení si zostávajúceho predmetu konania vykonať dokazovanie
za účelom posúdenia nároku žalobkyne na zaplatenie zmluvných úrokov po zosplatnení úveru (popri
úrokoch z omeškania). NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 dospel k záveru, že v prípadevyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom
plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Preukázaný skutkový stav na základe vykonaného
dokazovania, súd prvej inštancie podriadi pod platnú právnu úpravu, v zmysle ktorej je dlžník povinný

platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov (§ 502 ods. 1 Obch. z.)
a konečný okamih povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov zodpovedá
dohode zmluvných strán o zmluvnom úroku pri riadnom plnení povinnosti dlžníka, zaplatiť tento zmluvný
úrok ako cenu peňazí.
Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane
uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranám konania, vrátane žalobkyne, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr.
sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

7. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí (o veci v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto
odvolacieho konania.

8. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)