Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 28, 2020

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1620010088
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2020:1620010088.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky, samosudcom JUDr. Erikom Tomusom, v trestnej veci obžalovaného N. D., pre

prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 28. októbra 2020 v Malackách, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

N. D., narodený XX. O. XXXX v G., trvale bydliskom č. d. XXX, XXX XX Q.,

sa uznáva vinným, že

dňa 03.08.2019 o 20.15 h po predchádzajúcom požití alkoholu viedol motorové vozidlo zn. H. O.,
ev. č.: MA-XXXCR v obci Q. po ulici D., kde na križovatke s ulicou H. sa plne nevenoval vedeniu
vozidla, v dôsledku čoho pred rodinným domom č. XXX vľavo narazil do telekomunikačného stĺpa,
ktorý vyvrátil zo zeme a poškodil kábel s internetovým signálom, následne vozidlo ďalej narazilo za
stĺpom do odstaveného vozidla zn. H. D., ev. č.: MA-XXXCT a po náraze zostalo na ceste prevrátené na
pravom boku, pričom obvinený sa následne po dopravnej nehode dobrovoľne podrobil dychovej skúške

na alkohol, pričom mu bola elektronickým meračom AlcoQuant 6020 Plus 7410, č. A410827 nameraná
v čase o 20.57 h hodnota 1,17 mg/l vdychu (2,44 promile alkoholu v krvi) a opakovanou kontrolou
nameraná hodnota 0,97 mg/l v dychu (2,02 promile alkoholu v krvi), čím spôsobil majiteľovi vozidla zn.
H. O., ev. č.: MA-XXXCR, E. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. č. XXX. škodu vo výške 500,- eur.
majiteľovi vozidla zn. H. D., ev. č.: MA-XXXCT, H. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. č. XXX, škodu vo
výške 1.500,- eur a majiteľovi telekomunikačného stĺpa spol. Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, so
sídlom Bajkalská 28, Bratislava, škodu vo výške 542,78 eur, spolu spôsobil škodu vo výške 2.542,78 eur,

teda

v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, vykonával činnosť, pri ktorej
by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,

čím spáchal

prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona,

Za to sa mu
ukladá

podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), písm. k) písm. l) Trestného zákona,
§ 38 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, peňažný trest vo výške

800,- (osemsto) eur.Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona, pre prípad, že výkon peňažného trestu bude úmyselne zmarený,
sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal dňa 13. februára 2020 Okresnému súdu Malacky
obžalobu z 13. februára 2020, č. 2Pv/283/19/1106-15, na N. D., pre prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené

vo výrokovej časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. októbra 2020 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenTrestnýporiadok),žejevinnýzospáchaniaskutkuuvedenéhovo

výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa § 333
ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť

na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.
f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.
g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný čin kladený mu za vinu,
na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené
v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní

viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného zo
spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na
skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadom trestu, a to oboznámením, resp. prečítaním vyčíslenie škody č. l. 20,
záznamu dopravnej nehody č. l. 22 - 25, zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody č. l. 26 - 28,
lustrácie priestupkov č. l. 45, evidenčnej karty vodiča č. l. 89 - 91, potvrdenia od poškodenej spoločnosti o
zaplateníškody,príjmovéhopokladničnéhodokladu,aktualizovanéhoodpisuregistratrestovacentrálnej

evidencie správnych deliktov a priestupkov z 28. októbra 2020.

V súvislosti s výrokom o treste je primárne nevyhnutné uviesť, že Trestný zákon vo svojich
ustanoveniach, najmä v ustanoveniach deklarujúcich zásady ukladania trestov, poskytuje ochranu
spoločnosti pred trestnými činmi v podobe trestov a to tak, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov za
súčasného vyjadrenia morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Keďže uvedený cieľ, t. j. zabránenie
v ďalšom páchaní trestnej činnosti zároveň napĺňa aj ochranu spoločnosti, treba mať pri voľbe druhu
trestu a jeho výmery túto skutočnosť vždy na zreteli.

Všetky okolnosti prípadu však treba nielen zisťovať, ale aj objektívne, t. j. bez preceňovania alebo
podceňovania niektorých z nich komplexne hodnotiť a mať pritom na zreteli, že bližšie sú konkretizované
v ďalších ustanoveniach Trestného zákona, najmä v ustanoveniach o poľahčujúcich a priťažujúcich
okolnostiach (§ 36 Trestného zákona a § 37 Trestného zákona) a v ustanoveniach upravujúcich zásady

ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona).Súd vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a ktoré sú fakticky
vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu

a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy.

Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak súd konštatuje, že obžalovaný viedol
motorové vozidlo v čase, keď bol značne pod vplyvom alkoholu a keď musel objektívne vedieť,

že má výrazne znížené schopnosti na vedenie motorového vozidla. Z hľadiska následku je treba
zdôrazniť, že v prípade prejednávaného prečinu ide o ohrozovací trestný čin, ktorý je dokonaný
započatím vykonávania zakázaného konania za súčasného naplnenia niektorého z alternatívnych
znakov - možnosť ohrozenia života či zdravia ľudí alebo možnosť spôsobenia značnej škody na majetku.
Nebezpečenstvo hroziace chráneným záujmom nemusí byť bezprostredné a konkrétne, stačí vzdialená
možnosť poruchy vyplývajúca z vykonávania zakázanej činnosti, pričom z hľadiska naplnenia znakov

tohto trestného činu je bezvýznamné, že páchateľ vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť zakázanú
činnosť inak bez závad (napr. viedol motorové vozidlo a nespôsobil žiadnu nehodu), čo ale nebol
prejednávaný prípad, pretože obžalovaný škodu na cudzom majetku aj spôsobil. Zo zápisu o dychovej
skúške na alkohol po dopravnej nehode vyplýva nameranie hodnoty 1,17 mg/l alkoholu v dychu (2,44
‰) a opakovanou kontrolou po 20 minútach hodnoty 0,97 mg/l alkoholu v dychu (2,02 ‰).

Súd teda jednoznačne ustálil, že obžalovaný viedol osobné motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu,
pričom výška nameranej hodnoty alkoholu v dychu bola tak vysoká, že vylučovala spôsobilosť
obžalovaného riadne sa venovať vedeniu vozidla a dostatočne rýchlo reagovať na situáciu v cestnej
premávke.

Súd v tejto súvislosti pripomína judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej vedenie
motorového vozidla vodičom, ktorý požil väčšie množstvo alkoholu, je potrebné považovať za činnosť,
kde možnosť ohrozenia chránených záujmov vyplýva už z povahy vozidla, ktoré svojou váhou a
motorickou silou môže spôsobiť vážne deštrukčné účinky (R I/1966). V súdnej praxi sa pritom spravidla

považuje za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky taký stupeň opojenia vodiča alkoholom,
ak je vodičovi v čase jazdy nameraná hladina alkoholu najmenej 1 ‰ (R 12/1985).

Alkohol je pritom vo všeobecnosti považovaný za návykovú látku, ktorá je spôsobilá nepriaznivo
ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne

správanie(§130ods.5Trestnéhozákona).Obžalovanýmalurčitevedomosťotýchtoúčinkochalkoholu,
pretože na takéto poznanie nie je potrebné medicínske vzdelanie, ale postačí len laická vedomosť
kombinovanásvedomosťoukaždéhovodiča,žešoférovaťpodvplyvomalkoholujezakázanéažetakéto
konanie môže spôsobiť vážne dopravné nehody.

Pokiaľ ide o posúdenie zavinenia obžalovaného, tak súd konštatuje, že obžalovaný ako osoba, ktorá
mala vodičské oprávnenie už niekoľko rokov, celkom zjavne vedel, že viesť motorové vozidlo pod
vplyvom alkoholu je zakázané a ak tak aj napriek tomu urobil, musel vedieť, že porušuje vedome
dopravné predpisy a môže spôsobiť následky na živote, či majetku ostatných účastníkov cestnej
premávky. Ak teda následok pokladal za nutný (jazdu pod vplyvom alkoholu, keď si do motorového

vozidla sadal), celkom iste ho aj chcel spôsobiť. Obžalovaný konal preto v priamom úmysle v zmysle
§ 15 písm. a) Trestného zákona.

Súd vyhodnotil aj osobu obžalovaného a možnosti jeho nápravy, pričom zistil, že obžalovaný doposiaľ
súdne trestaný nebol. Čo sa týka priestupkov, z príslušných evidencií, vrátane evidenčnej karty vodiča

vyplýva, že vodičský preukaz bol obžalovanému vydaný 16. februára 2016, a odvtedy až do času
odsúdenia obžalovaného okresným súdom, teda za takmer 5 rokov, sa obžalovaný nedopustil spáchania
žiadneho priestupku.

Napokon súd zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, pričom zistil 3 poľahčujúce okolnosti,

spočívajúce vo vedení riadneho života [§ 36 písm. j) Trestného zákona], v pričinení sa o odstránenie
škodlivých následkov trestného činu, resp. v dobrovoľnej náhrade spôsobenej škody [§ 36 písm. k)
Trestného zákona], a v priznaní sa k spáchaniu trestného činu a jeho úprimné oľutovanie [§ 36 písm.
l) Trestného zákona]. Zároveň súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. U obžalovaného teda výrazneprevažuje pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi v pomere 3:0. V prípade ukladania trestu
odňatia slobody by súd v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona znižoval hornú hranicu trestnej sadzby
odňatia slobody o 1/3, pričom základom na zníženie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou

hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby, t. j. z 1 roka na 8 mesiacov; takýmto spôsobom dospel
súd k trestnej sadzbe až 8 mesiacov.

Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia

trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia,
zaraďujemedziprečiny,zločiny,prípadneobzvlášťzávažnézločiny.Tomutozaradeniupotomzodpovedá
buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím
slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody. V danom prípade je výška trestnej
sadzby trestu odňatia slobody stanovená zákonom (§ 289 ods. 1 Trestného zákona) v rozpätí až na 1
rok, s následnou úpravou tak, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku.

Stanovením rozpätia trestnej sadzby zaradil zákonodarca tento prečin medzi menej závažné trestné
činy, čo možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne ukladať trest odňatia slobody (§
34 ods. 6 Trestného zákona argumentum a contrario). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen
jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd

za spáchanie prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona
môže preto uložiť dokonca len samostatné alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej
práce, trest zákazu činnosti a podobne, a to samozrejme aj za podmienky, že páchateľ bol pod vplyvom
alkoholu.

Z uvedených skutočností preto súd uzatvára, že prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289 ods. 1 Trestného zákona nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom,
aby určil súdu povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody, a už vôbec nie nepodmienečný trest
odňatia slobody, a to dokonca ani za situácie, ak bola páchateľovi nameraná hodnota presahujúca
2 ‰ alkoholu v dychu. Ak by zákonodarca chcel, aby v takýchto prípadoch mohol alebo mal byť

ukladaný len (nepodmienečný) trest odňatia slobody, celkom určite by to priamo v Trestnom zákone
stanovil tak, aby už zo stanovenia trestných sadzieb, v prípade uloženia trestu odňatia slobody, vyplýva
nemožnosť uloženia iného, než (nepodmienečného) trestu odňatia slobody. Keďže sa tak v prípade
prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona nestalo, nemožno
výšku hladiny alkoholu (napr. nad 2 ‰), pod vplyvom ktorého bol páchateľ pri šoférovaní motorového

vozidla, považovať za okolnosť, ktorá, bez ďalšieho, obligatórne (vždy a za akýchkoľvek okolností)
znamená uloženie (nepodmienečného) trestu odňatia slobody.

Súd pri zvažovaní druhu trestu, ktorý bolo nutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku, vychádzal
okrem závažnosti spáchaného prečinu aj z toho, že nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý

obžalovanému navrhol uložiť prokurátor, je trest ultima ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže
súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, prípadne iné formy trestu odňatia slobody, nemôžu celkom
zjavne viesť k náprave obžalovaného.

Je však nevyhnutné poukázať na (už vyššie spomenutú) typovú závažnosť spáchaného prečinu určenú

v Trestnom zákone, ktorá v spojení s poľahčujúcimi okolnosťami, so značne nenarušenou osobou
obžalovaného ako aj so správaním sa obžalovaného v období od spáchania skutku do rozhodnutia
súdu, kedy nebol odsúdený za iný trestný čin, ani sankcionovaný za priestupok, neumožňuje uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému.

V nadväznosti na uvedené súd považuje za nutné zdôrazniť, že spôsob spáchania činu nie je jediná
okolnosť podstatná pre určenie druhu a výmery trestu a preto ju nemožno preceňovať a izolovane z nej
vyvodzovať závery pre uloženie trestu. Nie je možné spochybňovať okolnosť, že spoločnosť negatívne
a pomerne citlivo vníma vedenie motorových vozidiel nezodpovednými vodičmi pod vplyvom alkoholu,
avšak to neznamená, že súd môže rezignovať na zákonné kritériá stanovené pre určovanie druhu a

výmery trestu a pri zistení výšky hladiny alkoholu nad 2 ‰ paušálne ukladať pri takýchto prečinoch
nepodmienečné tresty odňatia slobody. Takýto postup možno považovať za neprijateľný a odporujúci
zásade individualizácie a spravodlivosti trestu. Pri naznačenom formálnom postupe zo strany súdu by
totiž trest prestal byť trestom a stal by sa len zabezpečovacím opatrením.Po zhrnutí, posúdení a vyhodnotení okolností prípadu a osoby obžalovaného je súd toho názoru, že
obžalovanému nebolo nutné ukladať najprísnejší druh trestu, ktorý upravuje Trestný zákon, a to trest

odňatia slobody (hoci aj s podmienečným odkladom jeho výkonu), ale postačuje uloženie miernejšieho
druhu trestu, a to peňažného trestu, keďže sú splnené zákonné podmienky uvedené v § 56 ods. 2
Trestného zákona (obžalovaný spáchal prečin a vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť
nápravy obžalovaného nebolo nutné ukladať trest odňatia slobody), teda na naplnenie účelu trestu
postačí aj uloženie alternatívneho peňažného trestu vo výške 800,- eur, čo predstavuje zhruba jeho

jeden priemerný čistý mesačný príjem, vrátane obligatórne ukladaného primeraného náhradného trestu
odňatia slobody (3 mesiace).

Uvedený peňažný trest je vo výraznej miere ukladaný vzhľadom na výraznú prevahu významných
poľahčujúcich okolností v porovnaní s absenciou priťažujúcich okolností a tiež preto, že v osobe
obžalovaného nejde o tzv. dopravného recidivistu, ktorý by sa dopúšťal najmä dopravných deliktov vo

forme priestupkov, či trestných činov, a už vôbec nie za prítomnosti alkoholu, príp. ktorý by svojou
opakovane nezodpovednou, príp. bezohľadnou jazdou spôsoboval dopravné nehody a to prípadne aj
s vážnymi následkami na zdraví iným účastníkom cestnej premávky. Súd v tejto súvislosti považuje za
nevyhnutné opätovne zdôrazniť, že u obžalovaného, s výnimkou posudzovaného prípadu, neboli nielen
že od vydania vodičského oprávnenia, ale vôbec, zaznamenané žiadne porušenia zákonov v zmysle

trestnej činnosti, ani len konania priestupkového charakteru, teda v jeho osobe nejde o tzv. narušeného
páchateľa, ktorý by sústavne a súčasne závažným spôsobom ignoroval pravidlá spoločnosti, ale ide o
vodiča, ktorý v prípade posudzovanej dopravnej nehody vybočil v podstate z inak vedeného riadneho
spôsobu života. Inými slovami, súd spáchaný prečin považuje za exces v správaní obžalovaného a
na základe doposiaľ zabezpečených zistení o obžalovanom nepredpokladá, že by sa v budúcnosti

mohol opätovne niečoho podobného dopustiť. Okrem toho je súd toho názoru, že je potrebné brať na
zreteľ aj to, že sám obžalovaný svojim nemenným postojom k spáchanému prečinu, svojim životom
pred skutkom ako i po ňom, už preukázal určitú nápravu a preto uloženie peňažného trestu súd, ako
potrestanie obžalovaného za dopustenie sa prejednávaného činu - jeho vôbec prvého protiprávneho
konania, považuje za adekvátne.

Pri rozhodovaní o výmere ukladaného trestu za pozornosť vo vyššie naznačenom zmysle stojí
aj vyjadrenie poškodenej spoločnosti Slovak Telekom, a.s. z 26. októbra 2020, v zmysle ktorého
obžalovaný sám iniciatívne a dobrovoľne tejto spoločnosti nahradil spôsobenú škodu. Obdobne to platí
aj u poškodeného H. T., ktorý už v prípravnom konaní uviedol, že poškodenie jeho vozidla už má zo

strany obžalovaného opravené a preto od neho už nežiada nahradiť žiadnu škodu. Tiež poškodený E.
G. si v prípravnom konaní žiadnu škodu neuplatnil, pretože vzniknutú škodu mu obžalovaný uhradil.

Predovšetkým vzhľadom na čiastočnú zmenu okolností, kedy v období od vydania trestného rozkazu do
rozhodnutia súdu rozsudkom došlo zo strany obžalovaného k náhrade škody aj voči spoločnosti Slovak

Telekom, a.s., súd v porovnaní s výškou peňažného trestu uloženého obžalovanému v trestnom rozkaze
(1.000,- eur), týmto rozsudkom uložil peňažný trest nižší o 200,- eur, čo predstavuje práve zohľadnenie
uhradenia škody aj spoločnosti Slovak Telekom, a.s., čím je v súčasnosti už u všetkých poškodených
nárok každého z nich na náhradu škody vyrovnaný.

Uloženie uvedeného trestu súd kombinoval s uložením trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
pretože obžalovaný pri predmetnej dopravnej nehode ako vodič motorového vozidla porušil povinnosť
vodiča stanovené zákonom o cestnej premávke, pričom ide o povinnosť, ktorej cieľom je práve
predchádzanietakýmkolíznymsituáciám,akásaodohralaajvposudzovanomprípade.Tietoskutočnosti
teda súd viedli k tomu, že uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá a to pri dolnej hranici

trestnej sadzby (2 roky), kedy bola takisto zohľadnená najmä výška hladiny alkoholu, pod vplyvom
ktorého obžalovaný viedol motorové vozidlo a aj spôsobil škodu na cudzom majetku, ako aj najmä
bezúhonná minulosť obžalovaného.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.

Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.