Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 26, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/25/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216215186
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2216215186.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Daši Kontríkovej v spore žalobcu: N. P., nar. X. P. XXXX,
trvalo bytom O. XXXX/XX, T. X., zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: COFIDIS, so sídlom
Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika,
na území SR konajúceho prostredníctvom COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom
Einsteinova ulica 11/3677, 851 01 Bratislava-mestská časť Petržalka, IČO: 50 595 628, zastúpenému
splnomocnenkyňou: URBÁNI & Partners s.r.o., Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646

181, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.574,97 eur s príslušenstvom a určenie vlastníka
vozidla, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. júna 2019 č. k.
15Csp/184/2016-289, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach veci samej (jeho I.
a II. výrok) a v časti náhrady trov prvoinštančného konania (jeho IV. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

1.574,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.574,97 eur od 16.12.2015
do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; II. určil, že žalobca N. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, T. X., je vlastníkom motorového vozidla značky RENAULT, obchodný
názov MEGANE, typ M/KMSE/KMSEC6, výrobca vozidla RENAULT SAS, FRA, kategória M1, VIN:
VF1KMSEC637740181, číslo typového schválenia ES e2*98/14*0272*30, dátum typového schválenia
22.02.2007, výrobca motora RENAULT SAS, FRA, identifikačné číslo motora (typ) K9K P7, druh
karosérie AC KOMBI, farba ŠEDÁ METALÍZA, podľa Osvedčenia o evidencii - časť II (technický preukaz)

č. PC 723738; III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 písm. a/, b a d/, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy); § 40 ods. 3, § 52 ods. 1,
§ 53 ods. 1, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 517 ods. 2, § 553 ods. 3 O.z. (zákona

č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov); § 369, § 497 a nasl. Obch. z.
(zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov); § 7 odsek 2 písm. b/
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.z., v znení platnom a účinnom ku dňu omeškania (s prihliadnutíma skutočnosť, že sa jedná o právny vzťah, ktorý vznikol po 1.2.2013); § 129, § 130, § 145 ods. 3, § 290, §
186 ods. 1 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že zmluva o úvere č. 15848 z 26.2.2013

uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov pre chýbajúce obsahové
náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. c/, k/ a j/ a § 11 ods. 1 písm. a/, b/ ZoSÚ, ako aj uloženia
povinnosti žalovanému vydať žalobcovi zo zmluvy o úvere č. 15848 zo dňa 26.2.2013 bezdôvodné
obohatenie vo výške 1.647,75 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.647,75
eur od 4.10.2016 do zaplatenia, o ktorú sumu mal žalobca predmetný bezúročný a bezpoplatkový úver

bezdôvodne preplatiť, a nahradiť trovy konania.
Dňa 25.09.2017 doručil žalobca na súd prvej inštancie návrh na zmenu žaloby s petitom uvedeným
v tejto zmenenej žalobe na č.l. 56, vrátane upresnenia označenia pôvodného žalovaného v žalobe,
ktorý sa medzičasom zlúčil so spoločnosťou uvedenou v záhlaví tohto rozsudku. Súd na základe výpisu
z obchodného registra BANCO COFIDIS, S.A., pobočka zahraničnej banky mal za preukázané, že
podanímžalobcuz25.9.2017upresnenýžalovaný(zahraničnáosobasobchodnýmnázvomod8.4.2016

v podobe BANCO COFIDIS, S.A.) sa zlúčil so spoločnosťou COFIDIS, so sídlom Parc de la Haute
Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, ktorá zahraničná
spoločnosť koná na území SR prostredníctvom COFIDIS SA, pobočky zahraničnej banky, IČO: 50 595
628, so sídlom Einsteinova ulica 11/3677, Bratislava, preto súd uznesením č. k. 15Csp/184/2016-81
v zmysle ustanovenia § 64 CSP rozhodol, že v konaní bude pokračovať s týmto právnym nástupcom

žalovaného a zároveň pripustil zmenu petitu žaloby v znení podľa výroku II uvedeného uznesenia
(o časti, ktorá sa pri tejto zmene týkala čiastočného späťvzatia žaloby, súd osobitne nerozhodoval
pred doručením žaloby žalovanému v zmysle § 145 ods. 3 CSP). Podľa tejto zmenenej žaloby
žalobca navrhoval uložiť žalovanému povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 1.574,97
eur spolu s úrokom omeškania vo výške 5,05% ročne od 16.12.2015 do zaplatenia, ďalej určiť, že

žalobca je vlastníkom motorového vozidla, ktoré bolo kúpené z prostriedkov poskytnutých veriteľom z
predmetnej úverovej zmluvy, a na ktoré sa vzťahuje zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva (bližšie špecifikované v petite zmenenej žaloby na č. l. 56 spisu), ako aj uložiť žalovanému
povinnosť súčinnosti pri prevode vlastníckych práv žalobcu k uvedenému motorovému vozidlu, a priznať
žalobcovi náhradu trov konania. Žalobca svoju žalobu v zmenenom znení odôvodňoval tým, že právny

predchodca žalovaného ako veriteľ uzavrel so žalovaným ako dlžníkom dňa 26.2.2013 zmluvu o úvere
č. 15848, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi na kúpu motorového
vozidla značky: RENAULT MEGANE GRANDTOUR DIESEL (M), rok výroby 2007, od dodávateľa
AUTOCENTRUM AAA AUTO BRATISLAVA. Celková výška úveru bola 4.491 eur, výška mesačnej
splátky bola 134,22 eur, počet všetkých mesačných splátok bol 72, deň splatnosti prvej mesačnej splátky

a deň poslednej mesačnej splátky boli 20.3.2003 a 20.2.2019, ročná úroková sadzba bola 15,55%,
jednorazový spracovateľský poplatok bol 1.555,11 eur, poistenie spôsobilosti splácať úver bolo vo výške
72,72 eur, RPMN bola vo výške 32,70% a priemerná RPMN bola 23,03%. Celková čiastka na úhradu
tak činila 9.663,84 eur. Listom z 1.2.2017 žalovaný vyhlásil splatnosť úveru a vyzval žalobcu na úhradu
dlžnej sumy vo výške 3.155,28 eur s príslušenstvom. K oznámeniu o vyhlásení splatnosti úveru žalovaný

priložil aj finančný plán, z ktorého vyplýva, že žalobca v období od 15.3.2013 do 19.9.2016 zaplatil
žalovanému spolu 6.065,97 eur. Žalobca namietal, že úverovú zmluvu podpísal a opečiatkoval v časti
„svedok“ subjekt AUTOCENTRUM AAA AUTO BRATISLAVA. V časti „veriteľ“ sa však nenachádza
žiadny podpis a žiadna pečiatka. Súčasťou úverovej zmluvy je aj zmluva o zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva, ktorá ale nie je datovaná a je podpísaná len žalobcom ako dlžníkom a svedkom

AUTOCENTRUM AAA AUTO BRATISLAVA, pričom v časti „veriteľ“ sa nenachádza podpis a pečiatka
žalovaného. Ďalšou súčasťou úverovej zmluvy je aj poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a
úplnej trvalej invalidity - poistka č. 15848, ktorá nie je špecifikovaná a nie je podpísaná žalobcom. Podľa
názoru žalobcu v úverovej zmluve absentujú obsahové náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm.
c/, k/ a j/ ZoSÚ, a teda uvedenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu

alebo sťažnosť; uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže je
dojednaná celková suma splátok bez bližšej špecifikácie, aká časť splátky bude použitá na zaplatenie
istiny, úroku a spracovateľského poplatku a uvedenie skutočného údaja o RPMN. Vo finančnom pláne,
ktorý nie je podpísaný žalobcom, sú rozpísané len platby istiny a úroku, avšak neobsahuje sumu, ktorá
by pripadala k splátke na spracovateľský poplatok, ktorý je podľa zmluvy vo výške 1.555,11 eur a je

splatný takým spôsobom, že je započítaný v mesačných splátkach. Celkové náklady spojené s úverom
sú uvedené vo výške 9.663,84 eur, pričom však počet splátok 72 x výška mesačnej splátky 134,22
eur + poistenie 72,72 eur činí vyššiu sumu, a to spolu 9.736,56 eur. Z uvedeného vyplýva, že výška
poistenia nie je zahrnutá do výpočtu RPMN a do celkových nákladov spojených so spotrebiteľskýmúverom, hoci podľa názoru žalobcu by poistenie do týchto údajov malo byť zahrnuté tak ako to upravuje
ZoSÚ. Z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru pre absenciu uvedených povinných
obsahových náležitostí v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoSÚ mal žalovaný nárok len na zaplatenie

istiny poskytnutého úveru, a teda suma, ktorá bola žalobcom zaplatená nad výšku istiny úveru 4.491 eur
(podľa názoru žalobcu do istiny nie je možné započítať jednorazový spracovateľský poplatok vo výške
1.555,11 eur, pretože úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov, avšak spracovateľský
poplatok nebol žalobcovi poskytnutý), t. j. suma 1.574,97 eur z celkovo zaplatenej sumy 6.065,97
eur, predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, na ktoré žalovaný nemá nárok, a

ktoré žalobca preto navrhuje predmetnou zmenenou žalobou vydať. Nakoľko podľa vyššie uvedeného
názoru žalobcu žalovaný nemá nárok na žiadne ďalšie plnenie od neho titulom poskytnutého úveru,
týmto zároveň odpadol aj dôvod, pre ktorý bol v zmysle č.l. II. bod 2.1 zmluvy o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva vykonaný prevod vlastníckeho práva k uvedenému motorovému vozidlu na
žalovaného, a teda je potrebné aby súd určil, že vlastníkom vozidla sa opäť stal žalobca, a to spolu s
určením povinnosti súčinnosti u žalovaného pri spätnom prevode vlastníckeho práva na žalobcu.

K tejto zmenenej žalobe sa dňa 21.2.2019 vyjadril žalovaný tak, že žalobu navrhol (aj) vzhľadom na
nedostatok vecnej legitimácie žalovaného v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. K uvedeným
dôvodom žaloby žalovaný argumentoval tým, že úverová zmluva je opatrená pečiatkou a podpisom
svedka - spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO a. s., ktorá žalobcovi predala osobné motorové
vozidlo, a ktorá sprostredkovala financovanie kúpy vozidla prostredníctvom žalovaného. Žalovaný však

disponuje zmluvou o úvere č. 15848 z 26.2.2013, ktorá je riadne podpísaná obomi zmluvnými stranami
s tým, že žalovaný tento exemplár zmluvy pripojil k svojmu vyjadreniu. Žalovaný taktiež spolu so svojím
vyjadrením predložil podpísanú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva z 26.2.2013,
pričom k chýbajúcemu datovaniu tejto zmluvy uviedol, že zmluva bola podpísaná súčasne s úverovou
zmluvou, čo vyplýva z č.l. I bod 1.1. zmluvy. Čo sa týka namietnutého poistenia, žalobca so žalovaným

dojednal pristúpenie k tomuto poisteniu, a to výške 72,72 eur, a žalobca v tomto znení aj podpísal
úverovú zmluvu. Žalobca pristúpil k poisteniu spôsobilosti splácať úver na základe rámcovej zmluvy
uzatvorenej medzi žalovaným a poisťovateľom, pričom možnosť uzavrieť takéto poistenie upravoval
článok 15 všeobecných podmienok úverovej zmluvy s tým, že žalobca pristúpil k predmetnému
poisteniu dobrovoľne a na základe vlastného rozhodnutia, a preto uvedené poistenie nebolo zahrnuté

do celkových nákladov uvedených v úverovej zmluve.
K namietnutému spracovateľskému poplatku žalovaný uviedol, že medzi zmluvnými stranami bolo
individuálnedojednané,žespracovateľskýpoplatokbudežalovanýmzapočítanývmesačnýchsplátkach
a teda bez takejto dohody by k jeho započítaniu nedošlo. V prípade spracovateľského poplatku pritom
bolo žalobcovi v postavení spotrebiteľa poskytnuté zo strany žalovaného plnenie v podobe obstarania

a poskytnutia peňažných prostriedkov. Jednorazový spracovateľský poplatok preto súvisí s trovami pri
uzatvorení zmluvy. Žalovaný poukázal na to, že v článku I individuálnych podmienok úverovej zmluvy,
v časti označenej ako určenie dodávateľa, je uvedená adresa predajcu motorového vozidla. Žalovaný
ďalej poukazujúc na vybrané rozhodnutia NS SR dôvodil, že § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je potrebné
eurokonformne vykladať tak, že sa ním neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo

vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie súhrnne
ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Podľa názoru žalovaného žalobca žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal existenciu zákonných predpokladov zakladajúcich bezdôvodné
obohatenie, pričom žalovanému z predmetnej žaloby nie je zrejmé ako žalobca dospel k dobe, kedy
malo k bezdôvodnému obohateniu dôjsť. Žalovaný bol preto presvedčený, že všetko plnenie zo strany

žalobcu bolo prijaté titulom a na základe zmluvy o úvere č. 15848 z 26.2.2013. Podľa neho bola
žaloba v časti o určenie vlastníckeho práva podaná predčasne, nakoľko až právoplatnosťou výroku o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru by sa založilo splnenie podmienky predpokladanej
v č.l. 23 všeobecných podmienok úverovej zmluvy. Podľa názoru žalovaného žalobca tiež nepreukázal
naliehavýprávnyzáujemnaurčenívlastníckehopráva,pretožezápisvevidenciivozidielnemávovzťahu

vlastníckemu právu konštitutívny účinok, ale len účinok evidenčný. Žalovaný všeobecne podotkol, že
žalobca mal možnosť vyjadriť sa k zmluve a k jej jednotlivým zmluvným podmienkam v čase pred
uzavretím zmluvy, kedy sa mal oboznámiť s podmienkami poskytnutia a čerpania úveru. V rámci
predzmluvnej fázy žalobca disponoval návrhom zmluvy, ku ktorému sa mohol vyjadriť a zmluvné
podmienky individuálne dojednať alebo modifikovať. Žalobca pritom úverovú zmluvu akceptoval a táto

bola konštituovaná na základe jeho vlastnej vôle, s jeho súhlasom a vedomím, čo nakoniec potvrdil aj
svojím podpisom. Žalovaný alternatívne navrhol súdu vo veci rozhodnúť tak, že konanie zastaví, pretože
žalobca pôvodne označil za žalovaného organizačnú zložku zahraničnej spoločnosti, ktorá nemá právnu
subjektivitu a tým ani spôsobilosť byť stranou sporu, a teda súd následne nemohol pokračovať v konaníani s právnym nástupcom pôvodného veriteľa, ktorý podľa názoru žalovaného nebol žalobcom v konaní
vôbec označený ako žalovaný.
Dňa 21.3.2019 žalobca podal vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného a ešte viac rozšíril už vyššie

uvedené dôvody svojej žaloby. Zdôraznil, že žalobca nedisponuje takým rovnopisom zmlúv, kde
by boli podpisy aj veriteľa, pričom pri zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckych práv nie je
uvedený dátum ani na žalovaným neskôr predloženom vyhotovení. Žalobca uviedol, že nie je pravdou,
že by k poisteniu pristúpil dobrovoľne a na základe vlastného rozhodnutia, nakoľko z európskych
informácií o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že podmienkou získania predmetného úveru bolo aj

poistenie spôsobilosti splácať úver. Je pritom neprípustné, aby sa spotrebiteľ, ktorý chce získať úver,
musel podrobiť podmienke veriteľa, ktorý podľa vlastného uváženia uzavrie skupinové poistenia so
zahraničnými poisťovňami, ktorých existenciu si spotrebiteľ len ťažko môže overiť. Zmluva o úvere,
zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckych práv ako aj všeobecné podmienky úverovej zmluvy a
poistka sú písané tak malým písmom, že sú čitateľné len s pomôckami, a teda týmto spôsobom sú v
uvedených dokumentoch obsiahnuté netransparentné inkorporačné doložky. Žalobca poukázal na to, že

ani vo finančnom pláne sa neuvádza, že v splátke je zahrnutý aj spracovateľský poplatok a poplatok za
poistenie, ako ani to, aká suma by pripadala v splátke na spracovateľský poplatok, ktorý je podľa zmluvy
vo výške 1 555,11 eur a je splatný takým spôsobom, že je započítaný v mesačných splátkach. Tieto
poplatky preto predstavujú náklady dlžníka nad rámec celkovej splatnej čiastky 9.663,84 eur. V prípade,
ak by aj boli spracovateľský poplatok a poplatok za poistenie zahrnuté v mesačnej splátke a celková

splatná čiastka by bola 9.663,84 eur, tak aj v tomto prípade je RPMN uvedená v neprospech spotrebiteľa,
nakoľko podľa portálu ochrany finančného spotrebiteľa MF SR je výška RPMN 33,91% a nie 32,70% ako
je to uvedené v zmluve. Z textu zmluvy o úvere (časť II) je preukázané, že v rubrike s názvom Dohodnuté
podmienky úveru, v časti Výška mesačnej splátky úveru, prípadnej mesačnej splátky PZP, prípadnej
mesačnej splátky KASKO poistenia a trvalý príkaz mesačnej splátky, je uvedená čiastka 134,22 EUR

bez toho, aby bolo zrejmé, či táto čiastka predstavuje výšku mesačnej splátky úveru, alebo aj mesačnej
splátky povinného zmluvného poistenia, KASKO poistenia. V dôsledku toho teda nie je zrejmé, či ide o
splátkyúverusospracovateľskýmpoplatkomapoistenímalebobeznich,pretoideodojednanieneurčité.
Z uvedeného dôvodu na poskytnutý úver dopadá zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
podľa § 11 ods. 1 písm. a/, b/ ZoSÚ. Žalobca dospel k dobe, odkedy dochádzalo k bezdôvodnému

obohateniu nasledovne: Podľa finančného plánu (prehľad splácania) žalobca v období od 15.3.2013 do
18.11.2015 uhradil sumu 4.589,55 eur. Dňa 18.11.2015 už vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške
98,55 eur, ktoré sa do dňa 19.9.2016 navýšilo na celkovú sumu 1.574,97 eur. Žalobca podal žalobu
na súd dňa 3.10.2016, t. j. žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v priebehu
plynutia 2 ročnej subjektívnej premlčacej doby a v priebehu plynutia 3 ročnej objektívnej premlčacej

doby, pričom ani jedna z nich neuplynula. Žalobca poskytnutú istinu žalovanému vrátil v plnom rozsahu,
dokoncazaplatilďalšiusumunadrámecposkytnutejistiny.Všeobecnéobchodnépodmienkybolivydané
veriteľom ešte pred uzavretím právneho úkonu a predstavujú určitý rámec povinností a práv, ktoré
musí dlžník pred uzavretím právneho úkonu akceptovať. Obsah všeobecných obchodných podmienok
nie je závislý od vôle dlžníka, dokonca dlžník nemôže meniť ich obsah a pri uzavretí úkonu ich musí

akceptovať.
Žalobca nie je vlastníkom motorového vozidla. Za daného stavu tak žalobca nie je oprávnený napr.
vozidlo predať, čo v konečnom dôsledku ho obmedzuje. Ani to, keby súd dospel k záveru, že úver
je bezúročný a bezpoplatkový a že žalobca vrátil žalovanému poskytnutú istinu, by nič nemenilo na
skutočnosti, že žalobca má naliehavý právny záujem na tom, aby bolo určené vlastnícke právo k

motorovému vozidlu. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že predmetné osobné motorové
vozidle je jeho vlastníctvom, spočíva v skutočnosti, že žalobca má záujem na definovaní svojho
vlastníckeho vzťahu k predmetnému osobnému motorovému vozidlu, čím sa zabráni, aby si žalovaný
eventuálne uplatnil svoje nároky voči žalobcovi napr. výkonom zabezpečovacieho prevodu práva.
Súčasne pozitívne určenie osoby žalobcu ako vlastníka tohto osobného motorového vozidla je potrebné

ako právny titul pre vykonanie zmeny v osobe vlastníka vozidla v evidencii motorových vozidiel
Policajného zboru SR. Žalobca je toho názoru, že naliehavý právny záujem je daný, keďže predmetné
vozidlo je podľa technického preukazu evidované na žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu, a
preto jediným prostriedkom ochrany práva žalobcu je určovacia žaloba. Splatením istiny totiž došlo k
uhradeniu pohľadávky žalovaného, čím podľa § 553 ods. 3 O. z. prešlo právo späť na toho kto ho

previedol, t. j. na žalobcu.
Z následného vyjadrenia žalovaného z 2.4.2019 vyplýva, že pre určenie žalovaného subjektu sú
rozhodujúce skutočnosti uvedené v uzavretej úverovej zmluve a vo verejných registroch, a preto
argumenty žalobcu vo vzťahu k určeniu žalovaného subjektu nemôžu obstáť. Žalobca v postaveníspotrebiteľa vôbec nemusel sledovať a dohľadávať obchodné registre vedené v zahraničí, pričom
pre správne určenie žalovaného subjektu stačilo vychádzať z úverovej zmluvy, poprípade z údajov
zapísaných v Obchodnom registri Slovenskej republiky, ktorý je registrom verejne dostupným. Nakoľko

žalobca uzatváral úverovú zmluvu prostredníctvom sprostredkovateľa - AUTOCENTRUM AAA AUTO,
a.s.,jelogické,žezmluvunemoholveriteľpodpísaťpriamonamieste.Zuvedenéhodôvodusapostupuje
podľa článku 1 Všeobecných podmienok úverovej zmluvy, čo predstavuje bežný a zaužívaný spôsob aj
u iných bankových spoločností pôsobiacich na našom trhu. Uzavieraná úverová zmluva je u predajcu
vozidla, resp. sprostredkovateľa podpísaná dlžníkom a zároveň opatrená pečiatkou či podpisom

sprostredkovateľa, pričom úverová zmluva sa zasiela na podpis samotnému veriteľovi. V zmysle článku
1. Všeobecných podmienok následne veriteľ poskytne jeden rovnopis úverovej zmluvy dlžníkovi, a to
po podpísaní zmluvy obidvoma zmluvnými stranami. Žalovaný opätovne uvádzal, že možnosť uzavretia
poistného upravuje článok 15. Všeobecných podmienok, pričom poistenie bolo uzavreté v súlade s
príslušnými ustanoveniami O.z.. Žalobca svojím podpisom pristúpil k hromadnej poistnej zmluve, o
čom mu žalovaný vydal písomné potvrdenie. Žalovaný mal za to, že text zmluvných dokumentov

je voľným okom čitateľný a veľkosť písma spĺňa požiadavky stanovené zákonom. Poukazujúc na
ust. § 1b nariadenia vlády Slovenskej republiky, žalovaný argumentoval, že zákonodarca stanovil
a presne vymedzil minimálnu výšku písma až novelou účinnou od 1.6.2014, pričom do toho času
zákon veľkosť písma týmto spôsobom neobmedzoval. Napriek uvedenému má žalovaný za to, že
zmluvná dokumentácia je v súlade so zákonom, nakoľko veľkosť písma v úverovej zmluve, a to či

už v rámci Individuálnych alebo Všeobecných podmienok, podstatne prevyšuje zákonom stanovenú
veľkosť 1,9 mm. Žalovaný opätovne zdôraznil, že medzi ním a žalobcom bolo individuálne dojednané,
že spracovateľský poplatok bude žalovaným započítaný v mesačných splátkach, čo vyplýva priamo z
článku II. Individuálnych podmienok úverovej zmluvy, ako aj zo Štandardných európskych informácií
o spotrebiteľskom úvere. Obdobne zo Štandardných európskych informácií je zrejmé, že poistenie vo

výške 72,72 EUR je započítané do splátok úveru. Z článku II. Individuálnych podmienok jasne vyplýva
výškamesačnejsplátky,ato134,22EUR,pričomdosplátkyjezahrnutýajprípadnýpoplatokzapoistenie
či trvalý príkaz.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil tento skutkový a právny stav veci:
Pôvodný veriteľ BANCO BANIF MAIS S.A., so sídlom Avenida 24 de Julho 96 Lisabon, Portugalsko,

konajúci na území SR prostredníctvom Banco Banif Mais S.A., pobočky zahraničnej banky, IČO: 35
945 745, so sídlom Einsteinova 11, Bratislava (po ktorého zániku súd podľa § 64 CSP konal vo veci
s jeho právnym nástupcom - novým žalobcom) bol spoločnosťou, ktorej predmetom podnikania bolo
okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Žalovaný (poznámka odvolacieho súdu - správne
žalobca) ako dlžník nekonal v predmetnej sporovej veci v rámci predmetu svojho podnikania alebo

povolania (nesporná skutočnosť). Právny predchodca žalovaného ako veriteľ uzavrel so žalobcom
ako dlžníkom dňa 26.2.2013 zmluvu o úvere č. 15848, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných
prostriedkov žalobcovi na kúpu motorového vozidla značky: RENAULT MEGANE GRANDTOUR
DIESEL (M), rok výroby 2007, od dodávateľa AUTOCENTRUM AAA AUTO BRATISLAVA. Celková
výška úveru bola 4.491 eur, výška mesačnej splátky bola 134,22 eur, počet všetkých mesačných splátok

bol 72, deň splatnosti prvej mesačnej splátky a deň poslednej mesačnej splátky boli 20.3.2003 a
20.2.2019, ročná úroková sadzba bola 15,55%, jednorazový spracovateľský poplatok bol 1.555,11 eur,
poistenie spôsobilosti splácať úver bolo vo výške 72,72 eur, RPMN bola vo výške 32,70% a priemerná
RPMN bola 23,03%. Celková čiastka na úhradu podľa zmluvy činila 9.663,84 eur. Z dôvodu porušenia
povinnosti splácať predmetný úver riadne a včas, právny predchodca žalovaného listom z 1.2.2017

vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalobcu na úhradu dlžnej sumy vo výške 3.155,28 eur s
príslušenstvom. K oznámeniu o vyhlásení splatnosti úveru žalovaný priložil aj finančný plán, z ktorého
vyplýva, že žalobca v období od 15.3.2013 do 19.9.2016 zaplatil žalovanému spolu 6.065,97 eur. Podľa
názoru žalobcu v úverovej zmluve absentujú obsahové náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm.
c/, k/ a j/ ZoSÚ, a teda uvedenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu

alebo sťažnosť; uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keďže je
dojednaná celková suma splátok bez bližšej špecifikácie, aká časť splátky bude použitá na zaplatenie
istiny,úrokuaspracovateľskéhopoplatku,auvedenieskutočnéhoúdajaoRPMN.Zdôvodubezúročnosti
a bezpoplatkovosti daného úveru pre absenciu uvedených obsahových náležitostí bol žalobca toho
názoru, že žalovaný mal nárok len na zaplatenie istiny poskytnutého úveru, a teda suma, ktorá bola

žalobcom zaplatená nad výšku istiny úveru 4.491 eur (podľa názoru žalobcu do istiny nie je možné
započítať jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 1.555,11 eur, pretože úverom je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov, avšak spracovateľský poplatok nebol žalobcovi poskytnutý), t. j.
suma 1.574,97 eur z celkovo zaplatenej sumy 6.065,97 eur, predstavuje bezdôvodné obohatenie nastrane žalovaného, na ktoré tento nemá nárok, a ktoré žalobca navrhuje zmenenou žalobou vydať.
Nakoľko podľa vyššie uvedeného názoru žalobcu žalovaný už nemá nárok na žiadne ďalšie plnenie od
žalobcu titulom poskytnutého úveru, týmto odpadol aj dôvod, pre ktorý bol v zmysle č.l. II. bod 2.1 zmluvy

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva vykonaný prevod vlastníckeho práva k uvedenému
motorového vozidla na žalovaného, a teda je potrebné aby súd určil, že vlastníkom vozidla sa opäť stal
žalobca. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobca odôvodňoval svojim záujmom na
definovanívlastníckehovzťahužalobcukpredmetnémuosobnémumotorovémuvozidlu,čímsazabráni,
aby si žalovaný eventuálne uplatnil svoje nároky voči žalobcovi napr. výkonom zabezpečovacieho

prevodu práva. V zmysle vyššie uvedeného splatením istiny došlo k uhradeniu pohľadávky žalovaného,
čím podľa § 553 ods. 3 O.z. prešlo právo späť na toho, kto ho previedol, t. j. na žalobcu, čo však žalovaný
neuznáva. Preto pozitívne určenie osoby žalobcu ako vlastníka tohto osobného motorového vozidla
je ako právny titul potrebné aj pre vykonanie zmeny v osobe vlastníka vozidla v evidencii motorových
vozidiel Policajného zboru SR. V danej súvislosti navrhoval žalobca uložiť žalovanému i povinnosť
poskytnutia súčinnosti pri prevode vlastníckych práv žalobcu k predmetnému motorovému vozidlu.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako spotrebiteľ uzavrel
predmetnú zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obch.z., na základe ktorej boli žalobcovi poskytnuté
peňažné prostriedky a tento sa zaviazal vrátiť ich v dohodnutých mesačných anuitných splátkach spolu
s príslušným úrokom. Pretože pôvodný veriteľ poskytoval spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania
a žalobca ho neprijímal na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a/

a b/ ZoSÚ, zmluva o úvere č. 15848 z 26.2.2013 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm.
d/ ZoSÚ a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom, pričom na daný právny vzťah sa vzťahujú aj
ustanovenia ZoSÚ a ďalej ust. § 52 a nasl. O.z.. V zmysle ust. § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 ZoSÚ bolo
potrebné preskúmať, či v listinách tvoriacich zmluvu, sú obsiahnuté všetky zákonom určené náležitosti.
K splneniu procesnej podmienky spočívajúcej v danosti spôsobilosti označeného žalovaného byť

stranou sporu a k s tým súvisiacej námietke žalovaného, že žalobca pôvodne označil za žalovaného
organizačnú zložku zahraničnej spoločnosti, ktorá nemá právnu subjektivitu a tým ani spôsobilosť byť
stranou sporu, a teda súd následne nemohol pokračovať v konaní ani s právnym nástupcom pôvodného
veriteľa, ktorý podľa názoru žalovaného nebol žalobcom v konaní vôbec označený ako žalovaný, súd
uvádza, že uvedená námietka žalovaného neobstojí a predmetná procesná podmienka bola súdom

preskúmaná a posúdená ako splnená. Poukázal na to, že žalobca v žalobe z 3.10.2016 označil za
žalovaného subjekt „BANCO BANIF MAIS, S.A., pobočka zahraničnej banky, Einsteinova 21, 851 01
Bratislava, IČO: 35 945 745“. Toto označenie však nie je obchodným menom organizačnej zložky
zapísanej v obchodnom registri pod vložkou č. 1286/B, keď jej bývalé obchodné meno Banco Banif Mais
S.A., pobočka zahraničnej banky obsahovalo veľké písmená iba na začiatku jednotlivých slov, ktoré ho

tvoria, a teda neobsahovalo samé veľké písmená ako je to pri bývalom obchodnom mene samotnej
zahraničnej osoby - zakladateľa uvedenej pobočky zahraničnej banky. Táto zahraničná osoba totiž mala
v čase uzavretia zmluvy o úvere č. 15848 z 26.2.2013 so žalobcom obchodný názov BANCO BANIF
MAIS, S.A., t.j. presne tak, ako je tento uvedený v žalobe pred dodatkom: pobočka zahraničnej banky,
Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 35 945 745. Uvedené označenie zahraničnej osoby vyplýva

jednakzosamotnejzmluvyoúvereč.15848z26.2.2013(akoajzosúvisiacejzmluvyozabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva), ale takisto je známe aj z úradnej činnosti súdov (§ 12 ods. 9 zákona č.
530/2003 Z.z. o obchodnom registri) /napr. z dokumentov založených v zbierke listín organizačnej zložky
zapísanej v obchodnom registri pod vložkou č. 1286/B - podľa výpisu z obchodného registra zakladateľa
Banco Banif Mais S.A., pobočky zahraničnej banky, IČO: 35 945 745, z 12.01.2012, t.j. z obdobia, keď

bolo zmenené spolu s obchodným menom zahraničnej osoby aj obchodné meno organizačnej zložky
Banco Mais, S.A., pobočka zahraničnej banky na Banco Banif Mais S.A., pobočka zahraničnej banky,
zakladateľtejtoorganizačnejzložky-zahraničnáosobasčíslomzápisu500280312vobchodnomregistri
v Lisabone, Portugalsko, mal obchodný názov v podobe BANCO BANIF MAIS, S.A., a to bez ohľadu na
označenie tejto zahraničnej osoby v rozhodnom období do 13.6.2014 vo výpise z obchodného registra

organizačnej zložky zapísanej v obchodnom registri pod vložkou č. 1286/B - výňatok z uvedeného
výpisu z obchodného registra zahraničnej osoby založený v spise na č.l. 282 a nasl./ Skutočnosti známe
súdu z jeho činnosti sa pritom v zmysle § 186 ods. 1 CSP nedokazujú. Nakoľko teda žalobca v žalobe
z 3.10.2016 označil žalovaného zmätočne obchodným menom samotnej zahraničnej osoby s číslom
zápisu 500280312 v obchodnom registri v Lisabone, Portugalsko, a to v podobe BANCO BANIF MAIS,

S.A. (avšak jednoznačne nie obchodným menom organizačnej zložky zapísanej v obchodnom registri
pod vložkou č. 1286/B v čase uzavretia zmluvy v podobe Banco Banif Mais S.A., pobočka zahraničnej
banky) s dodatkom „pobočka zahraničnej banky, Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 35 945 745“,
ktorý dodatok patrí organizačnej zložke uvedenej zahraničnej osoby zapísanej v obchodnom registri podvložkou č. 1286/B, súd túto zmätočnosť odstránil nariadením výsluchu podľa § 130 CSP, kde žalobcovi,
ktorý podľa tohto výsluchu bez pochýb chcel označiť subjekt, s ktorým uzavrel predmetnú úverovú
zmluvu, bolo uložené, aby označenie žalovaného v súdom určenej lehote opravil a doplnil tak, aby bolo

toto presné a úplné. Uvedené sa udialo v súlade s judikátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
R 57/1996, v zmysle ktorého ak je v žalobe pri označení účastníka okrem úplného obchodného názvu
podniku uvedená aj organizačná zložka, ktorej sa spor týka, nie je to dôvod na zastavenie konania. V
intenciách tohto rozhodnutia je potrebné konštatovať, že ak uvedenie označenia odštepného závodu
(organizačnej zložky) za obchodným menom strany sporu pri označení v žalobe vzbudzuje pochybnosť

o tom, či má byť odštepný závod (organizačná zložka) stranou sporu, alebo sa týmto označením len
podáva bližšia informácia o tom, že sa spor týka odštepného závodu (organizačnej zložky), ide len o
nepresnosť, či neúplnosť podania (žaloby) a v takom prípade má súd postupovať podľa § 129 CSP
(predtým § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) /žalobcu vyzvať, aby nepresnosť v označení
odstránil a žalobcu označil správne/. Podľa okolností má prípadne žalobcu poučiť, ako má žalobu
doplniť alebo opraviť. Vhodným spôsobom označenia je v takýchto prípadoch v súdnej praxi zaužívané

označenie strán sporu v záhlaví súdnych rozhodnutí, kde za názvom strany sporu nasleduje dodatok
alebo poznámka, že vec sa týka odštepného závodu (organizačnej zložky) /k uvedenému ďalej pozri aj
rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/90/2004/. Označenie žalovaného bolo napokon v súlade s uvedeným
upresnené a doplnené podaniami žalobcu z 25.9.2017 označenými ako 1/ „upresnenie označenia
žalovaného a návrh na zmenu žalovaného“, ktoré podanie je založené na č.l. 45-47 spisu a 2/ „návrh na

zmenu žaloby a čiastočné späťvzatie žaloby“, založené na č.l. 52-68 spisu. V súlade s týmto upresnením
označenia žalovaného znelo toto označenie správne a úplne v čase podania žaloby tak ako to vyplýva z
uvedeného podania - upresnenie označenia žalovaného na č.l. 45, pričom nakoľko súd mal na základe
výpisu z obchodného registra BANCO COFIDIS, S.A., pobočka zahraničnej banky, IČO: 35 945 745,
preukázané, že podaním žalobcu zo dňa 25.9.2017 upresnený žalovaný - zahraničná osoba BANCO

COFIDIS, S.A. (predtým spomínaná BANCO BANIF MAIS, S.A.), so sídlom Avenida 24 de Julho 96
Lisabon, Portugalsko, číslo zápisu v obchodnom registri v Lisabone 500280312, sa s účinnosťou od
1. decembra 2016 cezhranične zlúčila so spoločnosťou COFIDIS, so sídlom Parc de la Haute Borne,
avenue Halley 61, Villeneuve-d´Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, ktorá koná na území SR
prostredníctvom COFIDIS SA, pobočky zahraničnej banky, IČO: 50 595 628, so sídlom Einsteinova ulica

11/3677, Bratislava, súd v zmysle ustanovenia § 64 CSP uznesením č. k. 15Csp/184/2016-81 rozhodol,
že bude v konaní pokračovať s týmto právnym nástupcom žalovaného.
Následne bolo potrebné vyriešiť predovšetkým prejudiciálnu otázku, či pre namietanú absenciu
povinných obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. pre jej prípadné neprijateľné
podmienky sa má považovať úver poskytnutý touto zmluvou za bezúročný a bezpoplatkový. Pokiaľ

áno, tak ďalej bolo potrebné posúdiť oprávnenosť nároku žalobcu na vydanie plnenia zaplateného
žalobcom nad výšku istiny poskytnutého úveru, ktoré mal žalovaný (jeho právny predchodca) prijať
ako bezdôvodné obohatenie, ako aj oprávnenosť určovacej žaloby o vlastníckom práve žalobcu k
motorovému vozidlu a dôvodnosť uloženia povinnosti súčinnosti žalovanému pri spätnom prevode
vlastníckeho práva na žalobcu.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že zmluva bola uzatvorená platne, má písomnú formu a
všetky jej náležitosti sú na listinách, ktoré tvoria súčasť zmluvy, pričom na základe tejto zmluvy bol
žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 4.491 eur, avšak predmetná zmluva neobsahuje
všetky náležitosti určené § 9 ods. 2 ZoSÚ. A to v prvom rade údaj o výške, počte a termíne splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia
(písm. k/). Pokiaľ tieto údaje jednoznačne nevyplývajú z textu zmluvy o úvere, je potrebné spotrebiteľovi
poskytnúť zvýšenú ochranu v tom, že sa takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, pretože
spôsob započítavania jednotlivých splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky (čo podľa predmetnej
zmluvy nemôže bežný spotrebiteľ v celom rozsahu a s istotou identifikovať), sú aj ukazovateľmi

výhodnosti úveru, pričom neuvedenie týchto náležitostí v zmluve objektívne spochybňuje možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah podstatných zložiek jeho záväzkov z úveru (istina, jej amortizácia, úroky,
iné poplatky), a to v jednotlivých časových úsekoch splácania úveru (splácanie častí istiny, úrokov
a poplatkov v konkrétnych splátkach). S poukazom na ustálený názor Krajského súdu v Trnave
vyjadrený napr. v rozsudku sp. zn. 25Co/172/2016 z 27.9.2017, je možné aj v predmetnom konaní

tvrdiť, že zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov
splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto
náležitostíspôsobuje,žepredmetnýúverjepotrebnépovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov.Zákonomstanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné
vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Z uvedeného dôvodu mal súd

za to, že citované ustanovenie nemožno naplniť ani tým, že veriteľ mimo obsahu samotnej zmluvy o
úvere, ktorá má obsahovať náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ (vrátanie písm. k/) vyhotoví, resp.
pripojí písomnosť ako prílohu označenú ako finančný plán (súhrnný prehľad platieb), na ktorú samotná
zmluva vôbec neodkazuje, obsahujúci prehľad splátok s uvedením istiny a úroku na každú splátku počas
celej doby splácania, a to tým skôr, že táto písomnosť nie je podpísaná účastníkmi zmluvy, teda ani

žalobcom ani právnym predchodcom žalovaného. Požiadavku v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ nespĺňa
ani oboznámenie sa so zmluvnými podmienkami zmluvy zo strany žalobcu hoc aj prostredníctvom
formulára o štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere, ktoré žalobca podpísal.
Na podporu záveru o tom, že zmluva nespĺňa náležitosť § 9 ods. 2 písm. k/ZoSÚ, súd poukázal na
obsah úverovej zmluvy, ktorá v čl. II obsahuje ohľadom splatnosti spracovateľského poplatku, že tento
je započítaný v mesačných splátkach, pričom finančný plán, na ktorý žalobca odkazuje, neobsahuje v

prehľade splátok údaj o výške tohto poplatku v každej splátke počas doby splácania. Veriteľ - dodávateľ
služby je pritom v danom prípade takou zmluvnou stranou, ktorá nekontrolovateľne priraďuje splátky
spotrebiteľa a určuje, aká ich časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku odmeny veriteľa (úrokov
a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc kontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí.
Veriteľ od samého začiatku takúto vedomosť má, ale spotrebiteľovi príslušnú informáciu neposkytol.

Preto zmluvné dojednanie, v ktorom absentuje takéto členenie splátky, je možné podľa § 53 ods. 1
O.z. považovať aj za ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech dlžníka, a teda za neprijateľnú podmienku, čo má taktiež za následok
neplatnosť tohto dojednania (§ 53 ods. 5 O.z.). Dokonca je možné konštatovať, že v danom prípade
sa jedná aj o nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 odsek 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa. Nevedomosť spotrebiteľa o spôsobe členenia splátok, ktoré má hradiť, zrejme
podstatne narušuje alebo môže narušiť jeho ekonomické správanie vo vzťahu k ponúknutému produktu
- v danom prípade pristúpenia na spotrebiteľský úver (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
16Co/40/2017 z 26.3.2018). V každom prípade však pre absenciu (hoci aj v dôsledku neplatnosti takého
dojednania) uvedenej, povinnej obsahovej náležitosti zmluvy, je potrebné predmetný spotrebiteľský úver

považovať za úver bez poplatkov a bez úrokov v súlade s cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ.
Súd ďalej zistil, že pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) žalovaný do
celkových nákladov spojených s úverom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere (údaj: celková čiastka k
zaplateniu - 9.663,84 eur) nezahrnul poistné na poistenie schopnosti splácať úver, ktoré mal žalovaný
platiť vo výške 72,72 eur. Tento postup žalovaného pri výpočte RPMN však nebol podľa posúdenia súdu

správny, nakoľko z ust. § 2 písm. g/ ZoSÚ vyplýva, že i poistné, pokiaľ spotrebiteľ musí navyše uzavrieť
zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za
ponúkaných podmienok, treba zahrnúť do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom
(§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ). O tom, že žalobca na poistenie schopnosti splácať úver pristúpiť musel,
ako aj že bez takéhoto dojednania by k uzavretiu úverovej zmluvy za uvedených podmienok nedošlo,

niet, so zreteľom na obsah úverovej zmluvy pochýb, a ani žalovaný počas konania nepreukázal opak.
Vyplýva to predovšetkým zo štruktúry samotnej zmluvy, ktorá vo svojom formulárovom vyhotovení v
časti II. vôbec nevytvára priestor pre prípadné odmietnutie poistenia spotrebiteľom a upravuje poistenie
ako imanentnú súčasť právneho vzťahu bez alternatívy v podobe i prípadného nepoistenia. Taktiež to
vyplýva zo štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere (č. l. 7 zadná strana), podľa

ktorých bolo pri predmetnej zmluve vyžadovanou zárukou i poistenie spotrebiteľa pre prípad smrti
a úplnej trvalej invalidity. Tvrdenia žalovaného, že žalobca pri uzatváraní zmluvy so žalovaným bol
informovaný o možnosti poistenia v súvislosti s touto zmluvou, avšak nebola to jeho povinnosť a bolo
to s ním individuálne dojednané, ako aj že spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy a to aj
napr. v časti poistenia, a to tak, že ak by nechcel pristúpiť na uzavretie poistenia tak zmluva by v

pobočke predajcu mohla byť modifikovaná (viď zápisnicu z pojednávania), neboli počas konania ničím
podložené a prípadná skutočná existencia tejto dobrovoľnosti a individuálnosť dojednania poistenia
s možnosťou jeho modifikácie žiadnym spôsobom nevyplývajú ani z obsahu zmluvy, t. j. žalovaný
v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno dodávateľa (§ 53 ods. 3 O.z.). Nakoľko v zmluve o
spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne RPMN (táto je vypočítaná na základe sumy 9.663,84 eur

a nie celkovej sumy splátok k zaplateniu 72 x 134,22 navýšenej o poistenie 72,72 eur = 9.736,56 eur) v
neprospech spotrebiteľa v zmysle ust § 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ, úver poskytnutý žalobcovi na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov aj z tohto dôvodu.
Taktiež zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj spočívajúci v uvedení všetkých predpokladovpoužitých na výpočet RPMN podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ, hoci je nepochybné, že do kategórie
týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k
určitej výške RPMN, pretože spotrebiteľ by inak nemohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN

ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť
úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do úverového vzťahu s
veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o RPMN uvedenej v
zmluve mohol posúdiť správnosť tejto náležitosti zmluvy a posúdiť rozsah svojho záväzku.
Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ani inú povinnú náležitosť určenú citovaným

ustanovením § 9 ods. 2 ZoSÚ, a to adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť - povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ. V zmluve nie je jednoznačne uvedené,
že spotrebiteľ môže reklamáciu alebo sťažnosť uplatniť priamo u predávajúceho, a to na jeho adrese. V
zmluve je síce uvedená adresa predávajúceho v časti I. úverovej zmluvy pri určení dodávateľa, avšak
nie je tam uvedený potrebný údaj o tom, či práve táto adresa sa má považovať za adresu, na ktorej
môže spotrebiteľ na účely § 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ uplatniť svoju reklamáciu alebo sťažnosť, keďže

tieto právne prostriedky nemožno automaticky zakaždým, keď sa podáva výslovne reklamácia alebo
sťažnosť zahrnúť pod všeobecný pojem „nárok“ dlžníka, a to bez potrebného vysvetlenia rozsahu a
obsahu tohto pojmu.
Preabsenciuuvedených,povinnýchobsahovýchnáležitostízmluvy(ajčolenjednej),jenutnépredmetný
spotrebiteľský úver považovať za úver bez poplatkov (vrátane spracovateľského poplatku a poplatku

za poistenie, pri ktorom bolo preto bezpredmetné bližšie skúmať náležitosti a okolnosti pristúpenia
žalobcu k tomuto poisteniu) a bez úrokov v súlade s cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ ZoSÚ.
Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru z uvedených dôvodov mal žalovaný (resp. jeho
právny predchodca) právo len na zaplatenie istiny 4.491 eur, t. j. len na vrátenie poskytnutého
spotrebiteľského úveru bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru a poplatkov (za poistenie,

spracovateľský poplatok). Zo zisteného skutkového stavu (podľa finančného plánu - prehľad splácania
na č.l. 159-161, ktorého správnosť bola žalovaným na pojednávaní výslovne potvrdená) vyplýva,
že žalobca celkovo uhradil na tento úver sumu 6.065,97 eur, a to tak že v období od 15.3.2013
do 18.11.2015 uhradil sumu 4.589,55 eur, t. j. ku dňu 18.11.2015 už zaplatil viac než bola istina
poskytnutého úveru, pričom do 19.9.2016 zaplatil žalobca celkovo o 1.574,97 eur viac než bola istina

poskytnutého úveru. Dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu (ktorý právny dôvod pre absenciu
povinných obsahových náležitostí zmluvy tu neexistoval od samotného vzniku zmluvného vzťahu) je
vznik povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle zásad uvedených v
ustanovení § 451 a nasl. O.z. Žalobca z titulu poskytnutého úveru mal žalovanému vrátiť len istinu
4.491 eur. Celkovo však žalobca zaplatil čiastku 6.065,97 eur, a preto rozdiel medzi touto sumou a

istinou úveru vo výške 4.491 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je povinný
žalobcovi vydať. Súd preto tento nárok žalobcovi priznal v I. výroku rozsudku. Omeškaním žalovaného
s platením dlžnej sumy vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania, ktoré súd priznal v zmysle
zmeneného žalobného návrhu žalobcu, v zákonnej výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy 1.574,97 eur
od 16.12.2015 do zaplatenia (súčasť výroku I). Žalobca nepochybne podľa finančného plánu (prehľad

predpísaných platieb), ktorý tvorí prílohu žaloby na č.l. 5 spisu /v spojení s prehľadom splátok a
realizovaných úhrad žalovaného (č.l. 159-161)/, zaplatil žalovanému ešte pred dátumom 15.12.2015
celú žalobou uplatnenú sumu, a to titulom zmluvných úrokov, na ktoré v dôsledku vyššie konštatovanej
zákonnej fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nemal žalovaný nárok, pričom z vykonaného
dokazovanianijakýmspôsobomnevyplynuloaaninebolostranamitvrdené,žebytuexistovalinýspôsob

započítavania úhrad žalobcu na istinu a úroky. Tieto zaplatené úroky sa preto u žalovaného prejavili
ako majetkový prospech získaný plnením žalobcu bez právneho dôvodu, t.j. bezdôvodné obohatenie,
ktoré je žalovaný povinný žalobcovi, na koho úkor sa bezdôvodne obohatil, vydať podľa § 451 a § 456
O.z.. V dôsledku uvedeného je možné v súlade s rozhodnutím NS SR sp. zn. 2Cdo/92/2010 z 19.1.2012
skonštatovať, že tu vznikol záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia splnením všetkých

jeho predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, protiprávnosť
získania bezdôvodného obohatenia (prijatie plnení na úroky, na ktoré žalovaný podľa zákona nemal
nárok), majetková ujma, ktorá postihovala žalobcu spočívajúca v týchto plneniach bez právneho dôvodu
a nepochybná príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním uvedeného bezdôvodného obohatenia
žalovaným a uvedenou majetkovou ujmou žalobcu. Nejde pritom o prípad, kedy Občiansky zákonník

napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. V konaní pritom nebolo
tvrdené a ani preukazované, že by žalobca vedel (alebo že by mal možnosť spoľahlivo sa dozvedieť)
o počiatočnej neexistencii právneho dôvodu plnenia na predpísané úroky úveru skôr, než nadobudol
vedomosť predovšetkým o odpovedi MS SR, odbor ochrany spotrebiteľa, zo 16.8.2016, vo veciprávneho posúdenia zmluvy veriteľa BANCO BANIF MAIS, S.A. uvedeným orgánom pri obdobnom a
porovnateľnom úverovom vzťahu s iným dlžníkom, ktorú odpoveď žalobca priložil k svojej žalobe.
Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby musí byť naliehavý. S

poukazom na R 17/1972 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 40/1996, že v predmetnej veci žalobca má a tiež osvedčil svoj naliehavý právny záujem na
určení vlastníctva. Zápis vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu na príslušnom dopravnom
inšpektoráte OR PZ sa vykonáva na základe listiny, ktorá osvedčuje evidenciu a ktorou sa nepochybne
preukazuje vlastnícke právo. Určovací výrok rozsudku spravidla nahrádza listinu, ktorá môže byť

podkladom pre zápis zmeny vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu a žalobca ním môže
spoľahlivo preukazovať toto svoje právo. Vyriešenie otázky vlastníctva vozidla pritom v danom prípade
vedie k vyriešeniu spornosti celého právneho vzťahu alebo práva, keďže s týmto vozidlom žalobca
fakticky disponuje (vyplýva to zo zhodných tvrdení strán sporu), a teda potrebuje len odstrániť spornosť
vzťahov po právnej a evidenčnej stránke. Vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti súdenej veci
preto súd dospel k záveru, že žalobca sa tu domáhal nápravy daného stavu vhodne zvoleným

procesným prostriedkom (predmetnou určovacou žalobou), a to za situácie, keď splatením istiny došlo
k uhradeniu celej oprávnenej pohľadávky žalovaného a podľa § 553 ods. 3 O.z. prešlo právo späť na
toho kto ho previedol, t. j. na žalobcu, pričom však žalovaný do dnešného dňa vozidlo nepreviedol
späť na osobu žalobcu. Uvedené konanie žalovaného tak za daných okolností prípadu (ktorými sú
predovšetkým nerešpektovanie povinností stanovených ZoSÚ a ustanoveniami O.z. zameranými na

ochranu spotrebiteľa zo strany žalovaného, a to od samotného uzavretia zmluvy, ako aj následné
nerešpektovanie § 553 ods. 3 O.z. po uhradení celej istiny úveru) objektívne nemožno posúdiť ako
konanie, z ktorého by vyplýval reálny predpoklad dobrovoľného uznania či rešpektovania spätného
nadobudnutia vlastníctva žalobcu žalovaným (por. napr. rozsudok KS PO sp. zn. 3Co/345/2015 z
1.6.2016). Súd tu neprisvedčil námietke žalovaného, že žaloba v časti o určenie vlastníckeho práva bola

podaná predčasne, nakoľko až právoplatnosťou výroku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru by sa založilo splnenie podmienky predpokladanej v č.l. 23 všeobecných podmienok úverovej
zmluvy, keď okrem iného v danom prípade sa bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle zmenenej
žaloby posudzovala len ako prejudiciálna otázka, na vyriešení ktorej sa zakladajú samotné navrhnuté
výroky rozsudku vrátane určovacieho výroku o vlastníctve, a preto tvrdenie žalovaného o časovej

postupnosti záväznosti výrokov rozsudku v tejto súvislosti neobstojí. Súd z uvedených dôvodov žalobe v
časti o určenie vlastníckeho práva žalobcu k motorovému vozidlu špecifikovanému v II. výroku rozsudku
vyhovel. Žalobcom namietaná absencia dátumu podpisu zmluvy o zabezpečovacom práve bez ďalšieho
nemá vplyv na platnosť/ neplatnosť písomného právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 3 O.z., pričom
žalobca nenavrhoval v tomto smere relevantným spôsobom doplniť dokazovanie, preto súd vychádzal

z toho, že táto zmluva je platná, pričom právo, ktoré bolo ňou predtým dočasne prevedené na veriteľa
už prešlo späť na dlžníka v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, t. j. predmet zmluvy odpadol. V
danej súvislosti však súd zároveň neuložil žalovanému aj povinnosť súčinnosti pri spätnom prevode
vlastníckeho práva na žalobcu, a to predovšetkým z toho dôvodu, že žalobca zatiaľ, za doterajšieho
právnehostavupredžalobou,žalovanéhooposkytnutietejtosúčinnostinijakýmspôsobomnepožiadal,a

teda bolo predčasné žalovaného už predmetnou žalobou žalovať aj na splnenie uvedeného čiastkového
nepeňažného záväzku nevlastníka (§ 489 O.z.) pred samotným odstránením spornosti vlastníctva,
z čoho napokon žalovanému aj tak vyplynú povinnosti zodpovedajúce právu žalobcu na ochranu
vlastníctva podľa § 126 O.z., súd preto žalobu v tejto nepatrnej časti zamietol (výrok III).
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vecne

plným úspechom žalobcu v časti hlavných žalobných petitov (vydanie bezdôvodného obohatenia a
určenie vlastníctva) rozhodujúcich v konkrétnom prípade pre určenie celkového úspechu strany v spore,
keď tretí žalobný petit spočívajúci v uložení povinnosti súčinnosti žalovanému bol závislý na uvedených
hlavných žalobných petitoch a predstavoval akési doplnenie určovacieho žalobného petitu vo vzťahu k
budúcemu splneniu konkrétneho čiastkového práva vlastníka voči žalovanému, ktoré oprávnenie zahŕňa

samotné vlastníctvo určované priamo v II. výroku rozsudku, s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výrokov I., II. a IV. podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom

na jeho Zmenu v napadnutých častiach zamietnutím žaloby príp. zastavením konania a priznaním
žalovanému náhrady trov konania, alternatívne navrhol jeho zrušenie v napadnutých častiach a vrátenie
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP s tým, že sa s rozsudkom v napadnutých častiach nestotožňuje, považuje
ho za nesprávny, nespravodlivý a vydaný v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona.
Má za to, že súd posúdil a vyhodnotil námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a nedostatku

procesnej subjektivity nesprávne, z ktorého dôvodu v priebehu konania aj opakovane procesne pochybil.
Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k označeniu žalovaného v žalobe, ako aj
procesné postupy sú podľa názoru žalovaného nesprávne a odporujú zákonu, odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku považuje žalovaný za právne neudržateľné. Argument, ktorý súd uvádza v
odôvodnení rozhodnutia, a to že žalobca označil žalovaný subjekt ako „BANCO BANIF MAIS, S.A.,

pobočka zahraničnej banky“, t. j. s veľkými písmenami, je bezpredmetný a vo vzťahu k posúdeniu
vznesenej námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie takýto dôvod nepostačuje. Žalovaný má
za to, že žalobca jednoznačne označil ako žalovaný subjekt pobočku zahraničnej banky, keď pri
tomto označení uviedol jej identifikačné číslo a sídlo organizačnej zložky. Žalobca v podanej žalobe
neuviedol označenie zahraničnej osoby, ani jej identifikačné číslo či sídlo, ani žiadne iné identifikačné
údaje, podľa ktorých by bolo možné usúdiť, že žalobca ako žalovaný subjekt označil alebo chcel

označiť legitimovaný subjekt. Rovnako táto skutočnosť nevyplýva ani z ďalšieho obsahu podanej žaloby.
Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu, ktorý tvrdí, že podaním doručeným súdu dňa 25.9.2019 došlo
k odstráneniu zmätočnosti a upresneniu označenia žalovaného. Žalobca v podaní datovanom dňa
20.9.2017 a doručenom súdu dňa 25.9.2017 označil žalovaný subjekt správne, avšak v obsahu podania
žalobca túto zmenu žiadnym spôsobom nešpecifikuje a nezdôvodňuje. Žalobca svoje písomne podanie

označil ako čiastočné späťvzatie žaloby a návrh na zmenu žaloby podľa § 139, § 140 a § 141 CSP,
avšak ani na základe označenia podania nemožno vyvodiť úmysel žalobcu opraviť a doplniť zmätočnosť
označenia žalovaného. Zmenou žaloby v zmysle ustanovenia § 139 a nasl. CSP sa pritom nerozumie
zmena označenia sporových strán či zmena žalovaného subjektu, ale ide o zmenu, ktorou sa rozširuje
uplatnené právo alebo o zmenu, ktorou sa uplatňuje právo iné. Na základe uvedeného žalovaný trvá

na vznesenej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a nedostatku procesnej subjektivity.
Žalovaný v celom procese poskytovania úveru postupoval a konal len ako „pobočka zahraničnej banky“,
atedaakoorganizačnázložkavystupovalvmeneanaúčetspoločnostiBancoBanifMaisS.A.,sosídlom
Avenida24deJulho98Lisabon,časťSantos-o-Velho,Portugalsko(vsúčasnostiCOFIDISSA,sosídlom
Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika,

zapísaný v Obchodnom registri Obchodného súdu v Lille pod číslom 325 307 106). Žalovaný v žalobe
nepochybne označený ako pobočka zahraničnej banky, t.j. organizačná zložka podniku nie je pasívne
vecne legitimovaný z dôvodu, že je len organizačnou zložkou zahraničnej spoločnosti, v dôsledku čoho
takto označený subjekt nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda nemá ani spôsobilosť byť
stranou sporu. Ak je v žalobe žalovaný ako strana sporu označený len ako organizačná zložka právnickej

osoby, resp. podniku, a to bez uvedenia obchodného mena, sídla a identifikačného čísla podniku
organizačnej zložky, nie je správne určený pasívne vecne legitimovaný, pretože v takomto prípade ide
o organizačný útvar podniku, ktorý ako už bolo spomínané, nemá spôsobilosť byť účastníkom civilného
konania! Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“)
z 18.1.2012 sp. zn. 6 Cdo 214/2011, z ktorého vyplýva, že „súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca

žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu
zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné
zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného
neoznačil.“ Z uznesenia NS SR zo 14.9.2011 sp. zn. 7 Cdo 21/2010, vyplýva: „Vecná legitimácia
vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva a

povinnosti. Či je účastník konania tiež vecne legitimovaným (aktívne či pasívne) ukáže sa až v konečnom
rozhodnutí vo veci. Jej nedostatok zmätočnosť konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p. nespôsobuje, vedie
k zamietnutiu návrhu (žaloby) na začatie konania meritórnym rozhodnutím.“ Z rozsudku NS SR sp. zn.
3 Cdo 192/2004 vyplýva: „...o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom
žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej

povinnosti, o ktorú v konaní ide.“ Žalovaný ako organizačná zložka spoločnosti, ktorá nedisponuje
právnou subjektivitou, nemá ani subjektivitu procesnú. Procesná subjektivita predstavuje procesnú
podmienku sporovej strany, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti počas celého konania a jej
neexistencia tvorí neodstrániteľnú vadu konania. Ak súd zistí, že strana sporu nedisponuje procesnou
subjektivitou v čase začatia konania, musí obligatórne konanie zastaviť. Z rozhodnutia ZSP 49/2001

vyplýva: „Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, ktorý vedie k zastaveniu konania. Tento nedostatok nemožno odstrániť podľa § 43 OSP, pretože
nejde o vadu podania spočívajúcu v jeho nesprávnosti alebo neúplnosti. Do úvahy neprichádza ani
postup podľa § 92 ods. 2 OSP.“ V zmysle súdneho rozhodnutia R 45/2003: „Ak v žalobe označenýúčastník nemá právnu subjektivitu (nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania), nemôže súd
pripustiť, aby na jeho miesto vstúpil do už začatého konania subjekt s právnou subjektivitou; nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky tohto konania, pre

ktorý treba konanie zastaviť.“ Na základe vyššie uvedeného a s poukazom na súdne rozhodnutie má
žalovaný za to, že nedostatok procesnej subjektivity už na začiatku konania (t.j. nesprávnym označením
v podanej žalobe) je neodstrániteľným nedostatkom, ktorý nemožno zhojiť ani dodatočnou zmenou či
opravou označenia žalovaného.
Súd prvej inštancie, ktorý rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom legitimovaného

subjektu, ktorý však ako žalovaný subjekt v podanej žalobe označený nebol, predstavuje závažné
procesné pochybenie súdu, v dôsledku ktorého je vydané rozhodnutie vo veci nezákonné a arbitrárne.
V súvislosti s uvedeným žalovaný opätovne poukazuje rozhodnutie Okresného súdu Komárno, č. k.
10C/33/2017-77 z 30.4.2018, ktorý v obdobnom prípade pre nedostatok procesnej subjektivity zastavil
prebiehajúce konanie, čo odôvodnil nasledovne: „Keďže súd vyhodnotil, že tak subjekt Banco Banif
Mais S.A., pobočka zahraničnej banky, ako ani subjekt COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky

nemajú procesnú subjektivitu, čo je taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie v zmysle § 161 ods. 2 v spojení s § 62 CSP zastavil.“ V zmysle uznesenia Okresného súdu
Bratislava V č. k. 7Csp/55/2018-90 z 31.7.2018: „Žalovaný - organizačná zložka podniku zahraničnej
osoby- nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. V danom prípade by uvedenú spôsobilosť mal jeho
zriaďovateľ, ktorý však nie je žalovaný. Žalobcovia síce v podaní z 27.3.2017 uviedli, že v čl. III.

žaloby je jednoznačne vyjadrené, že uplatnený nárok sa týka zahraničnej osoby COFIDIS, so sídlom
61 avenue Halley, Parc de la Haute Borne, 598 66 Villeneuve -d´Ascq, CEDEX, Francúzska republika.
Keďže žalovaný nemá právnu subjektivitu súd by nemohol ani pripustiť, aby na jeho miesto vstúpil
do už začatého konania jeho zriaďovateľ teda subjekt s právnou subjektivitou. Vzhľadom na to, že
ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nie je možné odstrániť, súd s použitím ustanovenia

§ 161 ods. 2 CSP konanie zastavil.“ Žalovaný taktiež poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Nitre, č. k.: 5Co/283/2018-121 zo dňa 30.11.2018: „...súd prvej inštancie veľmi podrobne ozrejmil
stranám sporu nedostatok procesnej subjektivity na strane žalobcom označenej žalovanej, kvôli ktorému
neodstrániteľnému nedostatku procesnej podmienky konania muselo byť konanie zastavené. Súd prvej
inštancie takisto správne uviedol, že žalobca nemohol konvalidovať nedostatok procesnej subjektivity

tak, ako bola špecifikovaná v rámci podanej žaloby, sa snažil v rámci svojej repliky k vyjadreniu žalovanej
za žalovanú označiť taký subjekt, ktorý sa vyznačoval dostatkom procesnej subjektivity. Žalobca bol v
tejto súvislosti upovedomený o tom, že súčasne platný Civilný sporový poriadok na rozdiel od predtým
platného OSP zámenu účastníka v zmysle § 92 ods. 4 vtedy platného OSP nepripúšťa. Zjednodušene
povedané, ak žalovaný subjekt označený žalobcom, ako žalovaná pred podaním žaloby na súde prvej

inštancie nespĺňal dostatok procesnej subjektivity, čo bol aj daný prípad, tak tento neodstrániteľný
nedostatok procesnej podmienky konania, už nie je možné po začatí konania odstrániť, ale iba konanie
zastaviť, ako správne urobil v tejto veci súd prvej inštancie.“
Aj zo samotnej súdnej praxe na základe súdnych rozhodnutí uvedených vyššie vyplýva, že ak
subjekt konania nemal procesnú subjektivitu už v momente začatia konania, jediným prípustným

procesným následkom je zastavenie konania súdom. Nakoľko konajúci súd napriek nemožnosti
odstrániť nedostatok označenia žalovaného, ktorý nedisponuje procesnou subjektivitou, na tento
nedostatokpodmienkykonanianeprihliadol,resp.pripustiljehoodstránenieanáslednevydaluznesenie,
č. k.: 15Csp/184/2016-81 zo dňa 14.12.2018, ktorým pokračoval v konaní s právnym nástupcom
subjektu, ktorý disponuje procesnou subjektivitou, došlo nepochybne k naplneniu odvolacieho dôvodu

podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, a teda neboli splnené procesné podmienky na vydanie
predmetného odvolaním napadnutého rozsudku.
Napriek nedostatku procesnej subjektivity súd prvej inštancie konanie vo veci nezastavil, ale v ďalšom
sa zaoberal otázkou bezúročnosti a bezpoplatkovosti.
Žalovaný má za to, že úverová zmluva v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ jasným a

zrozumiteľnýmspôsobomupravujeúdajeovýške,počteatermínochsplátok,ktorésúobsiahnutépriamo
v úverovej zmluve, konkrétne v článku II., kedy sa žalobca so žalovaným dohodli splatiť poskytnuté
peňažné prostriedky v 72 mesačných splátkach vo výške 134,22 eur, splatných vždy k dvadsiatemu
dňu v mesiaci. Splatnosť prvej mesačnej splátky bola zmluvnými stranami stanovená ku dňu 20.3.2013
a splatnosť poslednej mesačnej splátky ku dňu 20.2.2019. Zmluva taktiež rozlišuje jednotlivé splátky

na istinu, úroky, iné poplatky a tiež poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom, pričom všetky tieto informácie zreteľne vyplývajú z Finančného plánu, ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, a teda žalobca v čase uzatvárania zmluvy disponoval všetkými
zákonom vyžadovanými informáciami v súvislosti s poskytnutím a čerpaním úveru. V súvislosti s toutodeklarovanou náležitosťou žalovaný dáva do pozornosti uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z
22.2.2018, ktoré sa k ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. vyjadruje nasledovne:
„Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 z. z., ktorý je v danom

prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel odvolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“
či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k

záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje..Pokiaľ predmetné ustanovenie
zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované
informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich
uvedenievsúhrnekusplátke,ktorázahrňujeistinu,úrokyainépoplatky.“RovnakoNSSRvuznesenísp.
zn. 3Cdo/56/2018 zo 17.4.2018, poukázal na právne závery vyplývajúce z vyššie citovaného uznesenia

NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018: „Vyššie uvedené právne závery, v zásade vyslovené už v
skoršom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/146/2017, zastáva najvyšší súd aj v danom prípade a v plnom rozsahu
na ne poukazuje.“ Žalovaný taktiež poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/211/2017 z 23.4.2018,
z ktorého vyplýva: „Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte,
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým

neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a
iné poplatky.“
Doterajšia právna prax vo vzťahu k predmetnej náležitosti úverovej zmluvy je v súčasnej dobe už
prekonaná aktuálnymi rozhodnutiami NS SR, kedy na niektoré z nich žalovaný poukázal vyššie.

Pre úplnosť žalovaný dodáva, že sa jedná aj o tieto ďalšie rozhodnutia - uznesenie NS SR sp.
zn. 4Cdo/187/2017 z 23.4.2018 a sp. zn. 4Cdo/65/2018 z 26.9.2018. Súd prvej inštancie však pri
rozhodovaní úplne opomenul Finančný plán, ktorý tvorí prílohu k úverovej zmluve a je jej neoddeliteľnou
súčasťou. V súvislosti s týmto žalovaný poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k.: 43Co/1/2019-209 z 21.3.2019, ktorý sa vo vzťahu k náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm.

k) zákona č. 129/2010 Z. z. a Finančnému plánu vyjadril: „Zároveň neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
je príloha, ktorej obsahom je finančný plán a tento zahŕňa rozpis splátok ku konkrétnemu určeniu
kalendárneho dňa s výškou zostávajúceho kapitálu, pričom každá mesačná splátka zahŕňa časť určenú
na kapitál - istinu a časť určenú na úrok.“
Žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/124/2018-80 z 31.5.2019, ktorý

v obdobnom prípade konštatoval: „Z obsahu spisu je však zrejmé, že žalobkyňa spolu so žalobou
predložila listinný dôkaz označený ako finančný plán, obsahujúci rozčlenenie dohodnutej mesačnej
splátkynaistinu,akoajúrok,vovzťahukukaždejsplátke...Zlistinnéhodôkazupredloženéhožalobkyňou
vyplýva, že ako dlžníčka bola informovaná aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky
a zostávajúca časť na poplatky, aby sa mohla rozhodnúť, či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne

nepriraďoval plnenie spotrebiteľky na zaplatenie istiny, úroku a poplatkov. Týmto spôsobom bol naplnený
účel právnej regulácie, požiadavkou obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.““
S poukazom na vyššie uvedené a na rozhodnutia NS SR má žalovaný za to, že úverová zmluva v súlade
s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ jasným a zrozumiteľným spôsobom upravuje údaje o výške,
počte a termínoch splátok, ktoré sú obsiahnuté priamo v úverovej zmluve, na základe vyššie uvedených

skutočností má žalovaný za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil obsah úverovej zmluvy vo
vzťahu k náležitostiam úverovej zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ, v dôsledku čoho nesprávne posúdil
poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov, aj napriek skutočnosti, že predmetná úverová zmluva
spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ďalej zistil, že pri výpočte RPMN žalovaný

do celkových nákladov spojených s úverom nezahrnul poistné na poistenie schopnosti splácať úver,
ktoré mal žalobca platiť vo výške 72,72 eur. Z odôvodnenia rozhodnutia však žalovanému nie je
zrejmé, na základe akých skutočnosti dospel konajúci súd k vyššie uvedenému záveru, pretože poistné
je zohľadnené tak pri výpočte RPMN, ako aj pri výpočte celkových nákladov spotrebiteľa. Pri 72
mesačných splátkach vo výške 134,22 eur, v ktorých je zahrnutý jednorazový spracovateľský poplatok

a rovnako aj poplatok za poistenie, celková suma, ktorú ma spotrebiteľ zaplatiť predstavuje sumu
9.663,84 eur, tak ako je uvedené v zmluve. Argument súdu o tom, že úverová zmluva nevytvára
priestor pre prípadne odmietnutie poistenia spotrebiteľom a upravuje poistenie ako imanentnú súčasť
právneho vzťahu bez alternatívy v podobe i prípadného nepoistenia, je založený na neobjektívnom ajednostrannom vyhodnotení skutkových okolností. Nie je pravdou, že spotrebiteľ za každých okolností
musí pristúpiť k poisteniu spôsobilosti splácať úver, ale naopak existuje množstvo zmlúv, v ktorých
žalovaný so spotrebiteľmi poistenie nedojednal. V takýchto prípadoch je v článku II. Individuálnych

podmienok úverovej zmluvy v kolónke pre poistenie uvedené 0,00 eur (rovnako ako aj v tomto prípade
pri poistení spôsobilosti splácať úver pre prípad nezamestnanosti a pracovnej neschopnosti). Rovnako
teda aj v prípade žalobcu, bolo výlučne na rozhodnutí žalobcu či pristúpi k poisteniu spôsobilosti splácať
úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity. Žalobca sa mohol rozhodnúť, že pristúpi k obidvom
druhom ponúkaného poistenia, alebo len k niektorému z nich (ako v tomto prípade), alebo nepristúpi

k poisteniu vôbec. Žalobca na základe vlastného rozhodnutia pristúpil k hromadnej poistnej zmluve v
súvislosti s poistením spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti alebo úplnej trvalej invalidity, o čom
mu žalovaný vydal písomné potvrdenie, ktoré žalovaný predložil ako dôkaz. Na základe nesprávneho a
nepravdivého záveru o tom, že poistenie nebolo žalovaným započítané do celkových nákladov žalobcu
ako spotrebiteľa, dospel súd aj k záveru o nesprávnosti výšky RPMN. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia dodáva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere taktiež neobsahuje údaj spočívajúci v

uvedení predpokladov použitých pre výpočet RPMN. Rovnako aj tento záver súdu prvej inštancie je
nesprávny. Súd neprihliadol na článok 5. Všeobecných podmienok úverovej zmluvy, na ktorý žalovaný
poukazoval, ktorý pojednáva o výpočte výšky RPMN, a ktorý obsahuje vzorec spolu s vysvetlením
jednotlivých komponentov dosadzovaných do tohto vzorca. Žalovaný zároveň podotkol, že vzorec
vychádza z prílohy č. 2 k ZoSÚ. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia len stroho konštatuje nesprávnosť

výšky RPMN, avšak neuvádza a bližšie nešpecifikuje, či k tomuto záveru dospel na základe vlastného
výpočtu, aký výpočet použil a aké všetky predpoklady vyplývajúce zo zmluvy do svojho výpočtu zahrnul.
Pokiaľ súd vykonal prepočet prostredníctvom internetovej kalkulačky, tento nepredstavuje hodnoverný
a relevantný dôkaz. Výpočty internetových kalkulačiek nie sú záväzne, pretože ich výpočty sú len
orientačnéadokoncamôžuobsahovaťchyby.Zuvedenéhodôvoduzáversúduotom,žehodnotaRPMN

je uvedená v zmluve nesprávne, je právne neudržateľný, nakoľko nevychádza z objektívne zisteného
skutkového stavu veci.
V súvislosti s uvedeným žalovaný poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43Co/1/2019 z 21.3.2019: „Je možné súhlasiť s odvolateľom aj v tom, že výpočet, ktorý by urobil okresný
súd na niektorej z webových stránok citovaných okresným súdom v tzv. spotrebiteľskej kalkulačke nie sú

záväzné.....Odvolanie sa na niektorú z kalkulačiek uvedených ako spotrebiteľská kalkulačka na rôznych
internetových stránkach pritom nie je relevantným zistením skutkového stavu.“
V súvislosti s výškou ročnej percentuálnej miery nákladov žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že
úverová zmluva neobsahuje údaj spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých pre výpočet
RPMN. Z článku II. Individuálnych podmienok úverovej zmluvy v časti určenia výšky RPMN jasne a

zrozumiteľne vyplýva, že ktoré údaje a predpoklady sú žalobcom pri výpočte ročnej percentuálnej miery
nákladov použité, keď sa v tejto časti zmluvy uvádza „pri jej výpočte boli použití predpoklady uvedené
v tejto tabuľke vyššie“.
Pri riadnom a objektívnom posudzovaní jednotlivých ustanovení úverovej zmluvy nemožno dospieť k
záveru, že úverová zmluva síce obsahuje adresu dodávateľa motorového vozidla, avšak nie je presné

určené, že ide o adresu, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, a to z dôvodu,
že v článku I. Individuálnych podmienok v časti určenia dodávateľa je osobitná kolónka označená ako
„Adresa na uplatnenie nárokov dlžníka“, pričom z takéhoto označenia je zrejmé, a to aj pre priemerného
spotrebiteľa, že sa jedná o adresu na uplatnenie reklamácie alebo sťažnosti. Žalovaný na podporu
svojich tvrdení poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.10Co/124/2018-80 z 31.5.2019,

ktorý sa v obdobnom prípade k danej náležitosti úverovej zmluvy vyjadril: „Rovnako bola dôvodná
odvolacia námietka voči záveru súdu prvej inštancie o absencii ďalšej náležitosti zmluvy, a to adresy
predávajúceho,naktorejmôžespotrebiteľuplatniťreklamáciualebosťažnosť,požadovanúustanovením
§ 9 ods. 2 písm. c/ ZoSÚ. V článku 1 zmluvy o úvere je ale obsiahnutá rubrika označená ako adresa
na uplatnenie nárokov dlžníka: Marek Kotlár Koty, Váhovec 13, 925 62 Váhovce. Súd prvej inštancie sa

však uvedeným údajom, obsiahnutým priamo v zmluve o úvere, nezaoberal.“
Žalovaný sa nestotožňuje ani so závermi súdu ohľadom podanej žaloby v časti určenia vlastníckeho
práva k motorovému vozidlu, a tieto považuje za mylné. Žalovaný naďalej trvá na svojom vyjadrení,
že žaloba o určenie vlastníckeho práva bola podaná predčasne, nakoľko až právoplatnosťou výroku o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru by sa založilo splnenie podmienky predpokladanej

v článku 23. Všeobecných podmienok úverovej zmluvy. Zároveň zo strany žalobcu nedošlo k
preukázaniu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, pretože zápis na príslušnom
dopravnom inšpektoráte, na ktorý poukazuje žalobca a následne aj samotný súd, má len deklaratórny,
resp. evidenčný charakter a na základe tohto zápisu vlastnícke právo k vozidlo nevzniká.Žalovaný z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nadobúda dojem, že súd nevychádzal z objektívne
zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil predmetnú vec a bez
relevantných dôvodov posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Súd sa pri prejednávaní

a rozhodovaní konkrétneho prípadu nemôže uchyľovať k zovšeobecňovaniu a paušalizovaniu určitých
skutočností a javov, pretože následné rozhodnutie súdu založené na generalizovaných skúsenostiach
nemôže vychádzať zo spravodlivo a objektívne zisteného skutkového a právneho stavu, v čoho
dôsledku takéto rozhodnutie odporuje nielen zákonu, ale aj zásadám a princípom demokratického
a právneho štátu. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) III. ÚS 36/2010: „Ak všeobecný súd vyhodnotil skutkový stav
iba jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, jeho postupom boli
porušené základné práva sťažovateľa.“ Poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k.
11Co/269/2017-114 z 31.7.2018: „Odvolací súd považuje za určujúce pre nachádzanie práva, že vždy
je potrebné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na
zistených skutkových okolnostiach. Súd prvej inštancie sa však podľa názoru odvolacieho súdu v danej

vecisovšetkýmišpecifikamicharakterizujúcimidanýspornevysporiadal.Zprincípuprávanaspravodlivý
proces vyplýva povinnosť súdu umožniť stranám sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov,
ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie,
presvedčivo v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať.“ V zmysle uznesenia Krajského súdu v
Trnave,č.k.:10Co/124/2018-80zodňa31.05.2019:„Odôvodneniesúdnehorozhodnutiamáobsahovať,

aké zistenia z konkrétnych dôkazov boli vyvodené a aký majú význam z hľadiska hmotného práva.
V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné a určité vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd
rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie. S poukazom na vyššie uvedené je dôvodné konštatovať, že súd prvej inštancie nepostupoval
vyššieuvedenýmspôsobom,vdôsledkučohobolpostupsúduprvejinštancienesúladnýsprávomstrany
na spravodlivý proces.“
Súd prvej inštancie bez opory v skutkovom stave dospel k záveru, že úverová zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným nespĺňa zákonom požadované náležitosti, a teda je potrebné posúdiť

poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že napadnuté
rozhodnutie je v tejto časti nesprávne a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie na základe nesprávneho
zisteniaskutkovéhostavunesprávneprávneposúdildanúvec,vdôsledkučohojerozsudokvnapadnutej
časti nesprávny, nespravodlivý a nezákonný.
V prvom rade má žalovaný za to, že neboli splnené procesné podmienky na vydanie predmetného

rozhodnutia, nakoľko konanie trpí neodstrániteľnou vadou, a to nedostatkom procesnej subjektivity
žalovaného, ktorý bol v podanej žalobe označený nesprávne. Napadnutý rozsudok žalovaný považuje
zároveň za arbitrárny a nepreskúmateľný, nakoľko vôbec nebral do úvahy tvrdenia uvádzané žalovaným
a z odôvodnenia rozhodnutia ani nie je zrejmé, ako sa s týmito skutočnosťami vyrovnal. Vyjadrenia
a právne názory, ktoré súd v rozsudku vyslovil sú nesprávne a nevychádzajú z objektívne zisteného

skutkového stavu. Žalovaný zastáva názor, že nie sú dané žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by
spôsobovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru na základe úverovej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom a žalovaným, čo znamená, že súd bez opory v objektívne zistenom skutkovom
stave posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Právny názor súdu o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru vychádza z neprípustného formalizmu a

zjednodušeného záveru o tom, že úverová zmluva je spotrebiteľská, kedy žalobca nemohol ovplyvniť jej
obsah, ako aj o tom, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle ZoSÚ. V súvislosti so súdom
vyslovenou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru súd nesprávne priznal žalobcovi
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré však na strane žalovaného nevzniklo. Zo strany
žalobcu nebola preukázaná nielen výška bezdôvodného obohatenia, ale ani skutočnosti zakladajúce

zodpovednosť žalovaného za údajne bezdôvodné obohatenie. V súvislosti s uvedeným žalovaný taktiež
namietal výrok o trovách konania.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhol rozsudok v napadnutej časti z dôvodu
jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Tvrdenia žalovaného obsiahnuté v odvolaní považuje za nesprávne. Žalobca len nedopatrením označil v
podanej žalobe (v pôvodnom znení) žalovaný subjekt neúplne, nie však nesprávne. Z jeho neskoršieho
konania vyplýva, že žalovaným subjektom má byť práve žalovaný, ktorý na území Slovenskej republiky
len koná prostredníctvom tejto organizačnej zložky. Nakoľko takáto vada podania spočívajúca vneúplnom označení strany sporu je vadou odstrániteľnou, žalobca túto vadu odstránil, a to podaním z
25.9.2017, ktorým ako žalovaného označil zahraničný subjekt. Nakoľko však neskôr došlo k zlúčeniu
tejto spoločnosti so spoločnosťou COFIDIS so sídlom Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61,

Villeneuve - d´Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, právoplatným uznesením zo 14.12.2018,
vydaným pod č.k. 15Csp/184/2016 - 81 súd prvej inštancie rozhodol o pokračovaní v tomto konaní práve
s touto zahraničnou spoločnosťou. Je preto zrejmé, že žalovaný - spoločnosť COFIDIS, konajúca na
území Slovenskej republiky prostredníctvom COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, je v predmetnom
konaní dostatočne pasívne vecne legitimovaným subjektom.

Z ust. § 2 písm. g/ ZoSÚ jasne vyplýva, že poistné je súčasťou výpočtu celkových nákladov
spojených so spotrebiteľským úverom vtedy, ak uzavretie poistnej zmluvy je podmienkou pre uzavretie
samotnej úverovej zmluvy. Samotnú skutočnosť, či poistenie schopnosti splácať úver bola alebo nebola
podmienkou uzavretia úverovej zmluvy nemožno skúmať len s odkazom na to, že v úverovej zmluve
je uvedené, že k poisteniu dlžník pristupuje dobrovoľne, ale je potrebné skúmať, či spotrebiteľ mal
reálnu možnosť odmietnuť poistenie bez toho, aby táto skutočnosť mala vplyv na uzavretie úverovej

zmluvy. Vo vzťahu k uvedenému žalobca uvádza, že pri uzatváraní úverovej zmluvy mu nebolo dané
žiadnym spôsobom na výber, či chce pristúpiť k poisteniu alebo nie. Uvedené vyplýva navyše aj zo
samotnej úverovej zmluvy, z ktorej nijakým spôsobom nevyplýva, či spotrebiteľ bol poučený o možnosti
odmietnutia poistenia, resp. či takúto možnosť aj objektívne mal. Z uvedeného tak vyplýva, že hodnota
RPMN ako i celková výška nákladov spojených s poskytnutím úveru sú v predmetnej úverovej zmluve

uvedené nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, čo má rovnaký význam, akoby v zmluve neboli
uvedené vôbec, a teda poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Taktiež nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného týkajúcimi sa absencie údaju o adrese, na ktorej je
spotrebiteľ oprávnený uplatniť sťažnosť alebo reklamáciu. Je pravdou, že predmetná úverová zmluva
obsahuje uvedenie „adresy na uplatnenie nárokov dlžníka“, avšak z uvedeného nie je zrejmé o

aké nároky ide. Na základe uvedeného je preto zrejmé, že predmetná úverová zmluva neobsahuje
jasné, presné a zrozumiteľné uvedenie adresy, na ktorej je spotrebiteľ oprávnený uplatniť svoju
reklamáciu alebo sťažnosť. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného, že predmetné rozhodnutie
je nepreskúmateľné, podľa neho napadnuté rozhodnutie spĺňa parametre riadne a dostatočne
odôvodneného rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku obsahuje nielen rozsiahlu úvodnú popisnú časť, z

ktorej vyplýva čoho sa strany domáhajú, aké dôkazy vykonal a ako ustálil skutkový stav v prejednávanej
veci, ale i spôsob a rozsah, akým sa súd prejednávanou vecou zaoberal, a tiež samotné právne
posúdenie (vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral). Vo veci konajúci súd v tomto
rozhodnutí zdôraznil spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy, vybočenie z pravidiel morálky a poukázal
na nekalé obchodné praktiky v tejto zmluve. Je zrejmé, že súd sa v tomto rozhodnutí dostatočne

vyporiadal i s rozhodujúcimi argumentmi žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného
a na dôvody, pre ktoré jeho tvrdenia považuje za nedôvodné. V závere odôvodnenia vo veci súd
uviedol aj dôvody, ktoré ho viedli k spôsobu rozhodnutia o trovách konania s poukazom na zákonné
ustanovenia, z ktorých pri tom vychádzal. Vo svojom rozhodnutí výstižne a dostatočne odôvodnil, čo
ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi argumentmi oboch strán. Odvolaním

napadnuté rozhodnutie tak nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a odôvodnenie tohto rozhodnutia
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, preto žalobca považuje
tvrdenia žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia za nesprávne a zavádzajúce.
Citoval čl. 2 ods. 1 a 2 CSP, z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5ECdo/192/2014, v ktorom je uvedené: „K
zásadám právneho štátu, ktorými je sudca viazaný, patrí aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu

právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnakú odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99,
III ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne predovšetkým zakladá dôvera občanov,

ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. n. PL ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Podobne ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je vrozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou
najvyššiehosúdujeusmerňovaťtakétorozdielnerozhodnutia.Vychádzajúczfaktu,žeprincípyprávneho
štátu sú princípmi ústavnými a preto je súd (sudca) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať

princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti.“ a z rozhodnutia NS SR
zo dňa 1601.2013 sp. zn.: 6MCdo/9/2012, podľa ktorého princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“
musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu - princípu ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uvádza: „...kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť
zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,

podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade
tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu
princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych
vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až
detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa.

Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže
byť na ujmu.“

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril v podaní z 25.11.2019 tak, že zotrval na podanom odvolaní
a jeho dôvodoch, poukázal na nezrovnalosti v súvislosti s deklarovaným odstránením vady v neúplnom

označení žalovaného, keď na jednej strane žalobca tvrdí, že k nesprávnemu označeniu žalovaného
došlo nedopatrením, pričom túto vadu odstránil podaním z 25.9.2017, v ktorom už žalovaný subjekt
označil správne, na druhej strane súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že súd túto zmätočnosť
odstránil nariadením výsluchu, kde žalobcovi bolo uložené, aby v súdom určenej lehote opravil a
doplnil označenie žalovaného tak, aby toto bolo presné a úplné. Z uvedeného vyplýva, že až na

základe výsluchu či výzvy zo strany súdu bolo žalobcom označenie žalovaného subjektu opravené.
Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že nesprávne označenie žalovaného, ktoré v žiadnom prípade
nemožno považovať len za neúplné ako je žalobcom prezentované, nakoľko aj v zmysle súdnej praxe
ide o nedostatok neodstrániteľný, ktorý nemožno zhojiť ani ingerenciou súdu. Ak je v žalobe žalovaný
ako strana sporu označený len ako organizačná zložka právnickej osoby, resp. podniku, a to bez

uvedenia obchodného mena, sídla a identifikačného čísla organizačnej zložky, nie je správne určený
pasívne vecne legitimovaný, pretože v takomto prípade ide o organizačný útvar podniku, ktorý ako
už bolo spomínané, nemá spôsobilosť byť účastníkom civilného konania. Žalovaný svoje argumenty
opiera o viaceré súdne rozhodnutia, na ktoré poukazoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, s
ktorými sa však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal, ako aj v podanom odvolaní.

Nakoľko súd prvej inštancie napriek nemožnosti odstrániť nedostatok označenia žalovaného, pripustil
jeho odstránenie a následne vydal uznesenie zo 14.12.2018 č.k. 15Csp/184/2016-81, ktorým pokračoval
v konaní s právnym nástupcom subjektu, ktorý disponuje procesnou subjektivitou, došlo nepochybne
k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/ CSP a teda neboli splnené
procesné podmienky na vydanie predmetného odvolaním napadnutého rozsudku.

Žalobca skresľuje a zovšeobecňuje tvrdenia žalovaného, pretože žalovaný tak v konaní pred súdom
prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní od začiatku uvádzal, že poistné bolo zohľadnené tak pri
výpočte RPMN, ako aj pri výpočte celkových nákladov spotrebiteľa. Podľa názoru žalovaného argument
žalobcu, že z uvedenia „adresy na uplatnenie nárokov dlžníka“ nie je zrejmé o aké nároky ide, nemôže
obstáť, pričom opätovne poukázal na uznesenie Krajského súd v Trnave 10Co/124/2018-80 zo dňa

31.5.2019, ktorý sa v obdobnom prípade vo vzťahu k predmetnej náležitosti už vyjadril tak, že v článku
1 zmluvy o úvere je obsiahnutá rubrika označená ako adresa na uplatnenie nárokov dlžníka a súd prvej
inštancie sa uvedeným údajom obsiahnutým v zmluve o úvere nezaoberal.
Žalovaný zotrval na svojom názore, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a to s poukazom na
uznesenie Krajského súdu v Košiciach 11Co/269/2017-114 zo dňa 31.7.2018. Podľa názoru žalovaného

žalobca vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali dôvody,
o ktoré žalovaný opiera svoje odvolanie.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril tak, že s tvrdeniami žalovaného obsiahnutými v jeho
vyjadrení absolútne nesúhlasí a aj naďalej trvá na svojom podanom vyjadrení, ako i na ostatných svojich

tvrdeniach obsiahnutých v iných písomných podaniach i prednesených ústne na pojednávaniach a v
plnej miere sa ich pridržiava.6. Žalovaný vo vyjadrení zo 14.1.2020 uviedol, že dáva do pozornosti rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave 16Co/227/2018-127 z 31.10.2019 a uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 1Csp/56/2019-76
z 26.11.2019.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie

dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/ f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutých častiach v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex
offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho

vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach treba navzdory námietkam žalovaného považovať za vecne správny.

8. Predmetom odvolacieho konania bolo v danom prípade posúdiť, či boli splnené podmienky za
ktorých môže súd konať a rozhodnúť, či súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobe v časti o

vydanie bezdôvodného obohatenia 1.574,97 eur s prísl. vyhovel z dôvodu, že žalobca preukázateľne
uhradil žalovanému vyššiu sumu než z úveru vyčerpal (teda nad výšku istiny poskytnutého úveru, ktorú
mal žalovaný (jeho právny predchodca) prijať ako bezdôvodné obohatenie), vychádzajúc zo záveru
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj posúdiť oprávnenosť určovacej žaloby o vlastníckom
práve žalobcu k motorovému vozidlu.

9.Podľa§161ods.1a2CSPaktentozákonneustanovujeinak,súdkedykoľvekpočaskonaniaprihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Procesné podmienky predstavujú zákonné, objektívnym právom stanovené predpoklady, bez ktorých

nemožno dospieť k rozhodnutiu vo veci samej. Súd je povinný skúmať procesné podmienky ex offo
od začatia konania až do jeho skončenia kedykoľvek počas konania. Rovnaká povinnosť je uložená aj
odvolaciemu súdu, a to aj vtedy, ak nedostatok procesných podmienok nebol výslovne ako odvolací
dôvod uplatnený (§ 380 ods. 2 CSP).
Procesné podmienky môžeme rozdeliť do štyroch základných skupín a to na a/ procesné podmienky

na strane súdu, b/ procesné podmienky na strane strán (strany) sporu, c/ vecné procesné podmienky
a d/ negatívne procesné podmienky (porov. Števček M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 606
s.).
Medzi procesné podmienky na strane sporu sa zaraďujú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť,

povinnosť zastúpenia, spôsobilosť byť zástupcom a plnomocenstvo zástupcu strany. Procesnú
subjektivitu definuje CSP v § 62. Procesná subjektivita vyjadruje spôsobilosť byť sporovou stranou.
Procesnú subjektivitu má ten subjekt práva, ktorý vo sfére práva hmotného disponuje spôsobilosťou
na práva a povinnosti. Právnická osoba nadobúda spôsobilosť na práva a povinnosti svojím vznikom,
t. j. spravidla konštitutívnym zápisom do príslušného registra (obchodný register, register nadácií,

register občianskych združení a pod.). Spôsobilosť na práva a povinnosti stráca právnická osoba svojím
zánikom.
Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten,
komu ju zákon priznáva.
V prípade nedostatku procesnej subjektivity (§ 61 CSP) niektorej sporovej strany v čase začatia konania,

odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
Podľa § 62 CSP ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.
Podľa § 64 CSP ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.

Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď
neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.Odvolateľ namietal v odvolaní (rovnako aj pred súdom prvej inštancie), že súd prvej inštancie posúdil
a vyhodnotil námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a nedostatku procesnej subjektivity
nesprávne, skutkové a právne závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k označeniu žalovaného v žalobe,

ako aj procesné postupy sú podľa jeho názoru nesprávne a odporujú zákonu, Žalovaný má za to, že
žalobca jednoznačne označil ako žalovaný subjekt pobočku zahraničnej banky, keď pri tomto označení
uviedol jej identifikačné číslo a sídlo organizačnej zložky. Žalobca v podanej žalobe neuviedol označenie
zahraničnej osoby, ani jej identifikačné číslo či sídlo, ani žiadne iné identifikačné údaje, podľa ktorých
by bolo možné usúdiť, že žalobca ako žalovaný subjekt označil alebo chcel označiť legitimovaný

subjekt. Rovnako táto skutočnosť nevyplýva ani z ďalšieho obsahu podanej žaloby. Žalovaný v žalobe
nepochybne označený ako pobočka zahraničnej banky, t.j. organizačná zložka podniku nie je pasívne
vecne legitimovaný z dôvodu, že je len organizačnou zložkou zahraničnej spoločnosti, v dôsledku čoho
takto označený subjekt nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda nemá ani spôsobilosť byť
stranou sporu, nie je správne určený pasívne vecne legitimovaný, pretože v takomto prípade ide o
organizačný útvar podniku, ktorý ako už bolo spomínané, nemá spôsobilosť byť účastníkom civilného

konania. V zmysle súdneho rozhodnutia R 45/2003: „Ak v žalobe označený účastník nemá právnu
subjektivitu (nie je spôsobilý byť účastníkom súdneho konania), nemôže súd pripustiť, aby na jeho
miesto vstúpil do už začatého konania subjekt s právnou subjektivitou; nedostatok spôsobilosti byť
účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky tohto konania, pre ktorý treba konanie
zastaviť.“ Na základe vyššie uvedeného a s poukazom na súdne rozhodnutie má žalovaný za to,

že nedostatok procesnej subjektivity už na začiatku konania (t.j. nesprávnym označením v podanej
žalobe) je neodstrániteľným nedostatkom, ktorý nemožno zhojiť ani dodatočnou zmenou či opravou
označeniažalovaného.Súdprvejinštancie,ktorýrozhodolopokračovanívkonanísprávnymnástupcom
legitimovaného subjektu, ktorý však ako žalovaný subjekt v podanej žalobe označený nebol, predstavuje
závažné procesné pochybenie súdu, v dôsledku ktorého je vydané rozhodnutie vo veci nezákonné a

arbitrárne. Napriek nedostatku procesnej subjektivity súd prvej inštancie konanie vo veci nezastavil, ale
v ďalšom sa zaoberal otázkou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ súd pri skúmaní procesných
podmienok konania má pochybnosti o ich splnení, potom nemôže konanie pre tento nedostatok
zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda vec musí prejednať. Opačným výkladom by bol

porušený princíp zákazu denegatio iustitae, spočívajúci v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo. K
odmietnutiu spravodlivosti dochádza, ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne, že neposkytne právnu
ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany (por. rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžo/31/2013)
Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že podaním doručeným súdu dňa 25.9.2019
došlo k odstráneniu zmätočnosti a upresneniu označenia žalovaného. Žalobca v podaní datovanom

dňa 20.9.2017 a doručenom súdu dňa 25.9.2017 označil žalovaný subjekt správne. Otázka procesnej
subjektivity žalovaného ako procesná podmienka bola súdom prvej inštancie preskúmaná a správne
posúdená ako splnená.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý poukázal na to, že žalobca v
žalobe z 3.10.2016 označil za žalovaného subjekt „BANCO BANIF MAIS, S.A., pobočka zahraničnej

banky, Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 35 945 745“, ktoré označenie však nebolo obchodným
menom organizačnej zložky zapísanej v obchodnom registri pod vložkou č. 1286/B (v čase podania
žaloby bolo obchodné meno organizačnej zložky: BANCO COFIDIS, S.A., pobočka zahraničnej banky),
keď aj jej bývalé obchodné meno: Banco Banif Mais S.A., pobočka zahraničnej banky, obsahovalo veľké
písmená iba na začiatku jednotlivých slov, ktoré ho tvoria, a teda neobsahovalo samé veľké písmená

ako je to pri bývalom obchodnom mene samotnej zahraničnej osoby - zakladateľa uvedenej pobočky
zahraničnej banky, keďže táto zahraničná osoba totiž mala v čase uzavretia zmluvy o úvere č. 15848 z
26.2.2013sožalobcomobchodnýnázovBANCOBANIFMAIS,S.A.,t.j.presnetak,akojetentouvedený
v žalobe pred dodatkom (pobočka zahraničnej banky, Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 35 945
745). Uvedené označenie zahraničnej osoby vyplýva jednak zo samotnej zmluvy o úvere č. 15848 z

26.2.2013 (ako aj zo súvisiacej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva), ale takisto je
známe aj z úradnej činnosti súdov (§ 12 ods. 9 zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri) /napr. z
dokumentov založených v zbierke listín organizačnej zložky zapísanej v obchodnom registri pod vložkou
č. 1286/B - podľa výpisu z obchodného registra zakladateľa Banco Banif Mais S.A., pobočky zahraničnej
banky, IČO: 35 945 745, z 12.1.2012, t.j. z obdobia, keď bolo zmenené spolu s obchodným menom

zahraničnej osoby aj obchodné meno organizačnej zložky Banco Mais, S.A., pobočka zahraničnej banky
na Banco Banif Mais S.A., pobočka zahraničnej banky, zakladateľ tejto organizačnej zložky - zahraničná
osoba s číslom zápisu 500280312 v obchodnom registri v Lisabone, Portugalsko, mal obchodný názov v
podobe BANCO BANIF MAIS, S.A., a to bez ohľadu na označenie tejto zahraničnej osoby v rozhodnomobdobí do 13.6.2014 vo výpise z obchodného registra organizačnej zložky zapísanej v obchodnom
registri pod vložkou č. 1286/B - výňatok z uvedeného výpisu z obchodného registra zahraničnej osoby
založený v spise na č.l. 282 a nasl./ Skutočnosti známe súdu z jeho činnosti sa pritom v zmysle § 186

ods. 1 CSP nedokazujú.
Nakoľko teda žalobca v žalobe z 3.10.2016 označil žalovaného zmätočne obchodným menom samotnej
zahraničnej osoby (s číslom zápisu 500280312 v obchodnom registri v Lisabone, Portugalsko), a to v
podobe BANCO BANIF MAIS, S.A. (avšak jednoznačne nie obchodným menom organizačnej zložky
zapísanej v obchodnom registri pod vložkou č. 1286/B v čase uzavretia zmluvy v podobe Banco Banif

Mais S.A., pobočka zahraničnej banky) s dodatkom „pobočka zahraničnej banky, Einsteinova 21, 851
01 Bratislava, IČO: 35 945 745“, ktorý dodatok patrí organizačnej zložke uvedenej zahraničnej osoby
zapísanej v obchodnom registri pod vložkou č. 1286/B, súd prvej inštancie správne túto zmätočnosť
odstránil nariadením výsluchu podľa § 130 CSP, kde žalobcovi, ktorý podľa tohto výsluchu bez pochýb
chcel označiť subjekt, s ktorým uzavrel predmetnú úverovú zmluvu, bolo uložené, aby označenie
žalovaného v súdom určenej lehote opravil a doplnil tak, aby bolo toto presné a úplné. Uvedený postup

súdu prvej inštancie bol v súlade s judikátom NS SR R 57/1996, v zmysle ktorého ak je v žalobe
pri označení účastníka okrem úplného obchodného názvu podniku uvedená aj organizačná zložka,
ktorej sa spor týka, nie je to dôvod na zastavenie konania. V intenciách tohto rozhodnutia je potrebné
konštatovať, že ak uvedenie označenia odštepného závodu (v predmetnom spore organizačnej zložky)
za obchodným menom strany sporu pri označení v žalobe vzbudzuje pochybnosť o tom, či má byť

odštepný závod (organizačná zložka) stranou sporu, alebo sa týmto označením len podáva bližšia
informácia o tom, že sa spor týka odštepného závodu (organizačnej zložky), ide len o nepresnosť, či
neúplnosť podania (žaloby) a v takom prípade má súd postupovať podľa § 129 CSP (predtým § 43
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) - žalobcu vyzvať, aby nepresnosť v označení odstránil a stranu
označil správne/. Podľa okolností má prípadne žalobcu poučiť, ako má žalobu doplniť alebo opraviť.

Vhodným spôsobom označenia je v takýchto prípadoch v súdnej praxi zaužívané označenie strán sporu
v záhlaví súdnych rozhodnutí, kde za názvom strany sporu nasleduje dodatok alebo poznámka, že
vec sa týka odštepného závodu (organizačnej zložky) /k uvedenému ďalej pozri aj rozhodnutie NS
SR sp. zn. 1Cdo/90/2004/. Označenie žalovaného bolo napokon v súlade s uvedeným upresnené a
doplnené podaniami žalobcu z 20.9.2017 (súdu doručené 25.9.2017) označenými ako 1/ „Upresnenie

označenia žalovaného a Návrh na zmenu žalovaného“ (č.l. 45-47 spisu) a 2/ „Návrh na zmenu žaloby
a Čiastočné späťvzatie žaloby“ (č.l. 52-68 spisu). V súlade s týmto upresnením označenia žalovaného
znelo toto označenie správne a úplne v čase podania žaloby tak ako to vyplýva z uvedeného podania
- upresnenie označenia žalovaného na č.l. 45, pričom nakoľko súd prvej inštancie mal na základe
výpisu z obchodného registra BANCO COFIDIS, S.A., pobočka zahraničnej banky, IČO: 35 945 745,

preukázané, že podaním žalobcu zo dňa 25.9.2017 upresnený žalovaný - zahraničná osoba BANCO
COFIDIS, S.A. (predtým spomínaná BANCO BANIF MAIS, S.A.), so sídlom Avenida 24 de Julho 96
Lisabon, Portugalsko, číslo zápisu v obchodnom registri v Lisabone 500280312, sa s účinnosťou od
1. decembra 2016 cezhranične zlúčila so spoločnosťou COFIDIS, so sídlom Parc de la Haute Borne,
avenue Halley 61, Villeneuve-d´Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, ktorá koná na území SR

prostredníctvom COFIDIS SA, pobočky zahraničnej banky, IČO: 50 595 628, so sídlom Einsteinova ulica
11/3677, Bratislava, súd prvej inštancie v súlade s podaním žalobcu v zmysle ustanovenia § 64 CSP
správne uznesením č. k. 15Csp/184/2016-81 rozhodol, že bude v konaní pokračovať s týmto právnym
nástupcom žalovaného. Odvolacie námietky žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a
nedostatku procesnej subjektivity žalovaného tak neboli dôvodné.

10. Odvolateľ tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci s tým, že nie sú dané žiadne právne
relevantné dôvody, ktoré by spôsobovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru na základe
úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami.

11. Podľa § 9 ods. 2 písm. ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka (podľa poznámky 18 - § 52 až 60 O.z.) musí obsahovať tieto náležitosti:
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,Podľa 11 ods. 1 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),

c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie správne konštatoval, v zmysle záverov predchádzajúcej

súdnej praxe, že obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať, ako konkrétne
budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy nad rámec smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda
k tejto smernici) požadoval rozčlenenie splátky. Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie

Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) k
predmetnej spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie
splátky, bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015.
Až uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej
otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a

preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S
poukazom na článok 2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods.
3 CSP, odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd (v danom senáte) vo
svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zdôvodňoval tým, že konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym
zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je

možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice, ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy
účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými interpretačnými metódami však nebolo možné
poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku
288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej únie, Úradný vestník 2012/C 326/01 ). Nejednalo by sa tak
o interpretačnú metódu contra verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a

prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová
zákona ustupujú do úzadia“), ale o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného
ustanovenia, t. j. k povinnosti neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej
istoty vyplývajúcim z článku 1 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov), vzhľadom na jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej

správy, teda účel právnej normy, ako aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte. Ústavný súd
vo svojich rozhodnutiach (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011) už konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti
individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód
právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (porov. Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).
Podľa prelomového rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo
dňa5.septembra2019,všakčlánok10ods.2ačlánok22ods.1smernice2008/48,takakobolivyložené

rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia (C-42/15), majú sa uplatniť aj na zmluvu o úvere,
ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy,
vykonanouscieľomdosiahnuťsúladsvýkladomprijatýmvuvedenomrozsudku.Vodôvodnenírozsudku
vo veci C-331/18 TE proti Pohotovosť, s.r.o. Súdny dvor EÚ konštatoval, že požiadavka konformného
výkladu je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty, v zmysle ktorej

nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem. Hoci povinnosť konformného
výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, vnútroštátne súdy
musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza z výkladu vnútroštátneho
práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. Vzhľadom na uvedené závery v rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C-331/18, vnútroštátne súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom

zmeny vnútroštátnej judikatúry (keďže ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie
splátky, podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, napr. sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015,
vychádzala z výkladu vnútroštátneho práva odlišného od výkladu smernice, obsiahnutého v rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia), v tom zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úverenemusí špecifikovať splátku úveru rozpisom na istinu, úrok a ostatné poplatky. Takýto výklad sa má
uplatniť aj na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia, ako aj pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy

(zákon č. 279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisovaktorýmsameniaadopĺňajúniektorézákony
v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.), vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom
prijatým v uvedenom rozsudku.
Z dôvodu, že prejednávaná otázka nebola vyjadrená v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho

súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR, ako ani senát najvyššieho súdu, ktorý dospel pri svojom neskoršom rozhodovaní k odlišnému
právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v (nepublikovanom) rozhodnutí iného senátu najvyššieho
súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu a s prihliadnutím na precedenčnú
záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, legitímne nemožno očakávať konkurujúcu právnu
úvahu najvyššej súdnej inštancie SR v rámci všeobecnej sústavy súdov. Je potrebné preto konštatovať

zmenu okolností podstatných pre pôsobenie právnej normy dotvorenej judikatúrou. Bol tak poskytnutý
dostatočný základ pre zmenu právneho názoru vnútroštátnych súdov, teda aj odvolacieho súdu.
So zreteľom na uvedené závery, právny názor, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver v
predmetnej veci treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom
úvereabsenciourozpisusplátkynaistinu,úrok,poplatky,nespĺňalanáležitostivyplývajúcezustanovenia

§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase jej uzavretia, už nebolo možné považovať za správny.
Po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE proti Pohotovosť s.r.o., je dôvodné očakávať
zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority s týmto rozhodnutím.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy sa
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí

zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov

je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne

dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu
(uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

Odvolateľ namietal, že poistné je zohľadnené tak pri výpočte RPMN, ako aj pri výpočte celkových
nákladov spotrebiteľa. Pri 72 mesačných splátkach vo výške 134,22 eur, v ktorých je zahrnutý
jednorazový spracovateľský poplatok a rovnako aj poplatok za poistenie, celková suma, ktorú ma
spotrebiteľzaplatiťpredstavujesumu9.663,84eur,takakojeuvedenévzmluve.Neakceptovalargument
súdu o tom, že úverová zmluva nevytvára priestor pre prípadne odmietnutie poistenia spotrebiteľom

a upravuje poistenie ako imanentnú súčasť právneho vzťahu bez alternatívy v podobe i prípadného
nepoistenia, keďže je podľa jeho názoru založený na neobjektívnom a jednostrannom vyhodnotení
skutkových okolností. Uviedol, že nie je pravdou, že spotrebiteľ za každých okolností musí pristúpiť
k poisteniu spôsobilosti splácať úver, ale naopak existuje množstvo zmlúv, v ktorých žalovaný sospotrebiteľmi poistenie nedojednal. V takýchto prípadoch je v článku II. Individuálnych podmienok
úverovej zmluvy v kolónke pre poistenie uvedené 0,00 eur, teda aj v prípade žalobcu, bolo výlučne
na rozhodnutí žalobcu či pristúpi k poisteniu spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej

invalidity, mohol sa rozhodnúť, že pristúpi k obidvom druhom ponúkaného poistenia, alebo len k
niektorému z nich (ako v tomto prípade), alebo nepristúpi k poisteniu vôbec. Žalobca na základe
vlastného rozhodnutia pristúpil k hromadnej poistnej zmluve v súvislosti s poistením spôsobilosti splácať
úver pre prípad smrti alebo úplnej trvalej invalidity, o čom mu žalovaný vydal písomné potvrdenie, ktoré
žalovaný predložil ako dôkaz. Na základe nesprávneho a nepravdivého záveru o tom, že poistenie

nebolo žalovaným započítané do celkových nákladov žalobcu ako spotrebiteľa, dospel súd aj k záveru
o nesprávnosti výšky RPMN. Nesúhlasil tiež so záverom súdu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
taktiež neobsahuje údaj spočívajúci v uvedení predpokladov použitých pre výpočet RPMN, keďže súd
neprihliadol na článok 5. Všeobecných podmienok úverovej zmluvy, na ktorý žalovaný poukazoval,
ktorý pojednáva o výpočte výšky RPMN, a ktorý obsahuje vzorec spolu s vysvetlením jednotlivých
komponentov dosadzovaných do tohto vzorca, ktorý vzorec vychádza z prílohy č. 2 k ZoSÚ. Vytkol

súdu, že neuviedol aký výpočet výšky RPMN použil a aké všetky predpoklady vyplývajúce zo zmluvy do
svojho výpočtu zahrnul. Výpočty internetových kalkulačiek nie sú záväzné, pretože ich výpočty sú len
orientačnéadokoncamôžuobsahovaťchyby.Zuvedenéhodôvoduzáversúduotom,žehodnotaRPMN
je uvedená v zmluve nesprávne, je právne neudržateľný, nakoľko nevychádza z objektívne zisteného
skutkového stavu veci. V súvislosti s výškou ročnej percentuálnej miery nákladov žalovaný nesúhlasí

ani s tvrdením súdu, že úverová zmluva neobsahuje údaj spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov
použitých pre výpočet RPMN. Z článku II. Individuálnych podmienok úverovej zmluvy v časti určenia
výšky RPMN jasne a zrozumiteľne vyplýva, že ktoré údaje a predpoklady sú žalobcom pri výpočte ročnej
percentuálnej miery nákladov použité, keď sa v tejto časti zmluvy uvádza „pri jej výpočte boli použití
predpoklady uvedené v tejto tabuľke vyššie“.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri výpočte RPMN
žalovaný do celkových nákladov spojených s úverom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere (údaj:
celková čiastka na úhradu/celkové náklady dlžníka so spotrebiteľským úverom - 9.663,84 eur) nezahrnul
poistné na poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity, ktoré mal
žalovaný platiť vo výške 72,72 eur, ktorý postup nebol správny, nakoľko z ust. § 2 písm. g/ ZoSÚ

(celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok) vyplýva, že i poistné, pokiaľ
spotrebiteľmusínavyšeuzavrieťzmluvuoposkytnutítakejtodoplnkovejslužby,abyzískalspotrebiteľský
úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, treba zahrnúť do celkových nákladov spojených
so spotrebiteľským úverom.
Nedôvodnou bola námietka odvolateľa o absencii výpočtu RPMN, nakoľko súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne
RPMN (táto je vypočítaná na základe sumy 9.663,84 eur a nie celkovej sumy splátok k zaplateniu 72 x
134,22 eur /=9.663,84 eur/ navýšenej o poistenie 72,72 eur = 9.736,56 eur) v neprospech spotrebiteľa
(čo postačuje na konštatovanie nesprávnosti výpočtu RPMN), odvolací súd dodáva, že zo zmluvy (v čl. II
je uvedené: Výška každej mesačnej splátky úveru, prípadnej mesačnej splátky PZP, prípadne mesačnej

splátky KASKO poistenia a trvalý príkaz mesačnej splátky; neuvádza sa tam, že poistenie spôsobilosti
splácať úver pre prípad smrti a úplnej invalidity v sume 72,72 eur je započítané v mesačnej splátke) ani
finančného plánu nevyplýva zahrnutie uvedeného poistného do mesačnej splátky úveru,
Odvolací súd je rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že so zreteľom na obsah úverovej zmluvy
niet pochýb, že žalobca na poistenie schopnosti splácať úver pristúpiť musel, ako aj že bez takéhoto

dojednania by k uzavretiu úverovej zmluvy za uvedených podmienok nedošlo, a ani žalovaný počas
konania nepreukázal opak. Vyplýva to predovšetkým zo štruktúry samotnej zmluvy, ktorá vo svojom
formulárovom vyhotovení v časti II. vôbec nevytvára priestor pre prípadné odmietnutie poistenia
spotrebiteľom a upravuje poistenie ako imanentnú súčasť právneho vzťahu bez alternatívy v podobe i
prípadného nepoistenia. Taktiež to vyplýva zo štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom

úvere (č. l. 7), podľa ktorých bolo pri predmetnej zmluve vyžadovanou zárukou i poistenie spotrebiteľa
pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity. Tvrdenia žalovaného (pred súdom prvej inštancie, ktoré
zopakoval aj v odvolaní), že žalobca pri uzatváraní zmluvy so žalovaným bol informovaný o možnosti
poistenia v súvislosti s touto zmluvou, avšak nebola to jeho povinnosť a bolo to s ním individuálnedojednané, ako aj že spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy a to aj napr. v časti poistenia,
a to tak, že ak by nechcel pristúpiť na uzavretie poistenia tak zmluva by v pobočke predajcu mohla
byť modifikovaná (viď zápisnicu z pojednávania), neboli počas konania ničím podložené, preukázané

a prípadná skutočná existencia tejto dobrovoľnosti a individuálnosť dojednania poistenia s možnosťou
jeho modifikácie žiadnym spôsobom nevyplývajú ani z obsahu zmluvy, t. j. žalovaný v tomto smere
neuniesol dôkazné bremeno dodávateľa (§ 53 ods. 3 O.z.).
Dôsledkom nesprávneho uvedenia RPMN v neprospech spotrebiteľa/žalobcu v zmluve je v zmysle
ust § 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ to, že žalobcovi poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko pre absenciu (čo aj len jednej) povinnej obsahovej náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez
poplatkov, súd prvej inštancie správne uzavrel, že vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
mal žalovaný (resp. jeho právny predchodca) právo len na zaplatenie istiny 4.491 eur, t. j. len na vrátenie
poskytnutého spotrebiteľského úveru bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru a poplatkov
(za poistenie, spracovateľský poplatok). Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že žalobca celkovo

uhradil na tento úver sumu 6.065,97 eur, a to tak že v období od 15.3.2013 do 18.11.2015 uhradil sumu
4.589,55 eur, t. j. ku dňu 18.11.2015 už zaplatil viac než bola istina poskytnutého úveru, pričom do
19.9.2016 zaplatil žalobca celkovo o 1.574,97 eur viac než bola istina poskytnutého úveru. Rovnako
správne uzavrel, že dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu (ktorý právny dôvod pre absenciu
povinných obsahových náležitostí zmluvy tu neexistoval od samotného vzniku zmluvného vzťahu) je

vznik povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle zásad uvedených v
ustanovení § 451 a nasl. O.z. Žalobca z titulu poskytnutého úveru mal žalovanému vrátiť len istinu
4.491 eur, celkovo však žalobca zaplatil čiastku 6.065,97 eur, a preto rozdiel medzi touto sumou a
istinou úveru vo výške 4.491 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je povinný
žalobcovi vydať, ktorý nárok súd prvej inštancie žalobcovi správne priznal. Omeškaním žalovaného s

platením dlžnej sumy vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania, ktoré mu súd prvej inštancie
správne priznal (v zmysle zmeneného žalobného návrhu žalobcu) v zákonnej výške 5,05 % ročne z
dlžnej sumy 1.574,97 eur od 16.12.2015 do zaplatenia. Žalobca nepochybne podľa finančného plánu
(prehľad predpísaných platieb), ktorý tvorí prílohu žaloby na č.l. 5 spisu /v spojení s prehľadom splátok
a realizovaných úhrad žalovaného (č.l. 159-161)/, zaplatil žalovanému ešte pred dátumom 15.12.2015

celú žalobou uplatnenú sumu, a to titulom zmluvných úrokov, na ktoré v dôsledku vyššie konštatovanej
zákonnej fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nemal žalovaný nárok, pričom z vykonaného
dokazovanianijakýmspôsobomnevyplynuloaaninebolostranamitvrdené,žebytuexistovalinýspôsob
započítavania úhrad žalobcu na istinu a úroky. Tieto zaplatené úroky sa preto u žalovaného prejavili ako
majetkový prospech získaný plnením žalobcu bez právneho dôvodu, t.j. bezdôvodné obohatenie, ktoré

je žalovaný povinný žalobcovi, na koho úkor sa bezdôvodne obohatil, vydať podľa § 451 a § 456 O.z..

13. Odvolateľ/žalovaný sa nestotožnil ani so závermi súdu ohľadom podanej žaloby v časti určenia
vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, a tieto považuje za mylné. Trval na svojom vyjadrení, že
žaloba o určenie vlastníckeho práva bola podaná predčasne, nakoľko až právoplatnosťou výroku o

bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru by sa založilo splnenie podmienky predpokladanej
v článku 23. Všeobecných podmienok úverovej zmluvy. Zároveň bol názoru, že zo strany žalobcu
nedošlo k preukázaniu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, pretože zápis na
príslušnom dopravnom inšpektoráte, na ktorý poukazuje žalobca a následne aj samotný súd, má len
deklaratórny, resp. evidenčný charakter a na základe tohto zápisu vlastnícke právo k vozidlo nevzniká.

Odvolací súd túto námietku považuje za nedôvodnú, v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu
prvej inštancie v 16. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie vysporiadal
s uvedenou námietkou tak, že v predmetnej veci žalobca má a tiež osvedčil svoj naliehavý právny
záujem na určení vlastníctva. Zápis vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu na príslušnom
dopravnom inšpektoráte OR PZ sa vykonáva na základe listiny, ktorá osvedčuje evidenciu a ktorou

sa nepochybne preukazuje vlastnícke právo. Určovací výrok rozsudku spravidla nahrádza listinu, ktorá
môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu a žalobca
ním môže spoľahlivo preukazovať toto svoje právo. Vyriešenie otázky vlastníctva vozidla pritom v
danom prípade vedie k vyriešeniu spornosti celého právneho vzťahu alebo práva, keďže s týmto
vozidlom žalobca fakticky disponuje (vyplýva to zo zhodných tvrdení strán sporu), a teda potrebuje len

odstrániť spornosť vzťahov po právnej a evidenčnej stránke. Vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti
súdenej veci preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca sa tu domáhal nápravy
daného stavu vhodne zvoleným procesným prostriedkom (predmetnou určovacou žalobou), a to za
situácie, keď splatením istiny došlo k uhradeniu celej oprávnenej pohľadávky žalovaného a podľa §553 ods. 3 O.z. prešlo právo späť na toho kto ho previedol, t. j. na žalobcu, pričom však žalovaný
do dnešného dňa vozidlo nepreviedol späť na osobu žalobcu. Uvedené konanie žalovaného tak za
daných okolností prípadu (ktorými sú predovšetkým nerešpektovanie povinností stanovených ZoSÚ a

ustanoveniami O.z. zameranými na ochranu spotrebiteľa zo strany žalovaného, a to od samotného
uzavretia zmluvy, ako aj následné nerešpektovanie § 553 ods. 3 O.z. po uhradení celej istiny úveru)
objektívnenemožnoposúdiťakokonanie,zktoréhobyvyplývalreálnypredpokladdobrovoľnéhouznania
či rešpektovania spätného nadobudnutia vlastníctva žalobcu žalovaným (por. napr. rozsudok KS PO sp.
zn. 3Co/345/2015 z 1.6.2016). Rovnako správne súd prvej inštancie neprisvedčil námietke žalovaného,

že žaloba v časti o určenie vlastníckeho práva bola podaná predčasne, nakoľko až právoplatnosťou
výroku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru by sa založilo splnenie podmienky
predpokladanej v č.l. 23 všeobecných podmienok úverovej zmluvy, keď okrem iného v danom prípade
sa bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle zmenenej žaloby posudzovala len ako prejudiciálna
otázka, na vyriešení ktorej sa zakladajú samotné navrhnuté výroky rozsudku vrátane určovacieho výroku
o vlastníctve, a preto tvrdenie žalovaného o časovej postupnosti záväznosti výrokov rozsudku v tejto

súvislosti neobstojí.
Preto pokiaľ súd prvej inštancie z uvedených dôvodov žalobe aj v časti o určenie vlastníckeho práva
žalobcu k motorovému vozidlu špecifikovanému v II. výroku rozsudku vyhovel, jeho rozhodnutie aj v
takejto časti bolo vecne správne.

14. Keďže už len absencia jednej zákonom predpísanej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, bolo potom už nadbytočným zaoberať sa
prípadnou absenciou ďalších náležitostí zmluvy vedúcich k tomu istému následku. Na ostatnú odvolaciu
argumentáciuodvolateľazaoberajúcusaďalšímiokolnosťamiprejednávanejveci,vzhľadomnauvedené
závery už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17

OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

15. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v
súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom

svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah
správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil,
odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti
takému uplatneniu.

Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie vo vyhovujúcej časti veci samej, jeho
zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne
vysvetlené z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne
posúdil.
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
vyhovujúcich častiach veci samej (I. a II. výrok napadnutého rozsudku) a v závislom výroku (odvolaním
konkrétnymi námietkami nespochybňovaného) o náhrade trov konania (IV. výrok) podľa § 387 ods. 1
CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

16. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá

vo veci úspech nemala (žalovaný), keď odvolací súd nevidel v predmetnej veci žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).

17. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)