Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, June 28, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113226586
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2113226586.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: C. V., nar. XX. E. XXXX, trvalo
bytom ul. F. XXXX/XX, M., zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária RELEVANS s. r.
o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol
Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze,

IČO: 00 009 199, so sídlom Trnava", so sídlom správcu Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, zastúpenému
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Korytár s.r.o., Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, IČO: 47 243
279,onahradenieprejavuvôlenazmluve,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnava
zo 16. januára 2019 č. k. 10C/353/2013-355, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. nahradil prejav vôle žalovaného tak, že žalovaný ako
predávajúci uzatvára so žalobcom ako kupujúcim kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu v tomto
znení:
Zmluva
o prevode vlastníckeho práva k bytu

uzatvorená podľa zákona 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov medzi nasledovnými zmluvnými stranami:

Predávajúci: Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii
so sídlom v Trnave, IČO: 00 009 199, zapísaný v Obchodnom registri
Okresného súdu Trnava, oddiel: Pš, vložka č. 23/T;

konajúci prostredníctvom: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ š.p. so
sídlom v Trnave, IČO: 00 009 199, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, oddiel: Pš,
vložka č. 23/T, značka správcu: S1138, kancelária SKP Sladovnícka 13, Trnava
(ďalej len „predávajúci“)
a
Kupujúci: C. V., rodné priezvisko V.

dátum narodenia: XX.XX.XXXX, rodné číslo: XXXXXX/XXXX,
trvale bytom: F. XXXX/XX, M.
občan Slovenskej republiky
I.
1.1 Predmetom tejto zmluvy je prevod vlastníckeho práva k nasledovným nehnuteľnostiam:
a) byt č. XXX na (prízemí) 1. nadzemnom podlaží v bytovom dome - „bytový dom XXX b.j. F. X, X, X,

XX, XX“, nachádzajúcom sa v M., na ul. F. XX v M., vchod č. XX, súpisné číslo XXXX, v katastrálnomúzemí M., zapísanom na LV č. XXXXX, postavený na pozemku - parcele reg. „C“ č. 1635/109, zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 1010 m2, k. ú. M., obec M., okres Trnava, zápis na LV č. XXXX,
b) spoluvlastnícky podiel o veľkosti 6469/662724 priestoru na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach bytového domu špecifikovaného vyššie v bode 1.1 písm. a)
(ďalej len „byt“ alebo „nehnuteľnosti“)
1.2 Ďalší popis a rozloha bytu: Byt pozostáva z troch obytných miestností a príslušenstva.
Príslušenstvom bytu je predsieň, balkón (lodžia), chodba, kúpeľňa a WC. Celková výmera podlahovej
plochy bytu bez lodžie je 64,69 m2; lodžia má 5,54 m2. K bytu náleží aj jedna pivničná kobka. Súčasťou

bytu je aj jeho vnútorné vybavenie: poštová schránka, zvonček, kuchynská linka, vodovodné batérie,
príslušenstvo sociálnych zariadení, vaňa, sprchový kút, okná, radiátory, vodovodné, kanalizačné,
elektrické, telefónne a plynové bytové prípojky, prípojky TV signálu, okrem tých súčastí, ktoré sú určené
na spoločné užívanie vlastníkom bytov. Vlastníctvo bytu vrátane jeho vybavenia a príslušenstva je
ohraničené vstupnými dverami do bytu a do príslušenstva umiestneného mimo bytu vrátane zárubní a
hlavnými uzavieracími ventilmi prívodu teplej a studenej vody a elektrickými poistkami (ističmi) pre byt.

1.3 S vlastníctvom bytu je spojené spoluvlastníctvo spoločných častí a spoločných zariadení domu.
Spoločnými časťami bytového domu sú základy domu, obvodové múry, priečelia, strecha, vodorovné
nosné a izolačné konštrukcie, zvislé nosné konštrukcie, chodby, vchod, schodištia.
1.4. Spoločnými zariadeniami domu sú zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie, a sú určené a
majú slúžiť výlučne tomuto domu, a to aj v prípade, ak sú umiestnené mimo domu, najmä hromozvody,

klampiarske konštrukcie, vodovodné, teplonosné, kanalizačné, telefónne a dátové rozvody a prípojky,
komíny a výťahy. Predávajúci prevádza na kupujúceho spolu s bytom spoluvlastnícky podiel na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu 6469/662724.
1.5 Predávajúci nie je vlastníkom zastavaného pozemku označeného ako parcela reg. „C“ č.
1635/109, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1010 m2, katastrálne územie M., obec M., okres

Trnava, zápis na LV č. XXXX.
1.6 V súlade s § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. k zastavanému pozemku vzniklo vecné bremeno s
právom prechodu v prospech vlastníka bytu.
II.
2.1 Predávajúci predáva nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva kupujúceho (spoluvlastnícky podiel

kupujúceho k bytu bude 1/1), ktorý ich takto do svojho vlastníctva prijíma, a zaväzuje sa za ne zaplatiť
kúpnu cenu podľa bodu 2.2 tejto zmluvy.
2.2 Kúpna cena je dohodnutá (a určená) v súlade s ustanovením § 18 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. vo
výške 900,76 Eur. Predávajúcemu vzniká nárok na zaplatenie kúpnej ceny dňom uzavretia tejto zmluvy.
III.

Vyhlásenie nadobúdateľa bytu v dome o pristúpení k zmluve o výkone správy
3.1 Kupujúci vyhlasuje, že pristupuje k existujúcej zmluve o výkone správy bytového domu. Správu
bytového domu vykonáva MM Solid Service, s.r.o., Slovanská 6, 917 02 Trnava, IČO: 44 739 231,
zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, oddiel: Sro, vložka č.: 23645/T.
IV.

4.1 Zmluvné strany berú na vedomie, že uzavretím tejto zmluvy sú svojimi zmluvnými prejavmi viazaní.
Vlastnícke právo k predmetu zmluvy prejde na kupujúceho povolením vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností príslušným správnym orgánom vykonávajúcim pôsobnosť správy katastra
(príslušným okresným úradom, katastrálnym odborom).
4.2 Zmluvné strany sa dohodli, že návrh na vklad podá kupujúci.

V Trnave dňa ...... V Trnave dňa .....

Predávajúci: Kupujúci:
________________________ _________________________

Trnavské automobilové závody, C. V.
štátny podnik v likvidácii
konajúci prostredníctvom
Mgr. Ing. Pavol Korytár,
správca konkurznej podstaty TAZ š.p.;

II. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 229 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); § 35 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 123, § 132
ods. 1 a 2, § 663, § 685 ods. 1, § 686 ods. 2, § 700 ods. 1 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov); § 44 ods. 1, § 92 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoKR“); § 4, § 5 ods. 1 až 8, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1 a ods. 3 písm. a/, § 18 ods. 1 až 4, § 29 ods. 2, § 29b ods. 3, § 32e ods. 3, 4 a 5 zákona č.
182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov“ a „ZoVB“).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu mailovou formou dňa 4.10.2013, doplnenou

písomne dňa 7.10.2013, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil alternatívne žalovaným
pôvodne 1/ až 3/ povinnosť uzatvoriť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu, resp.
nahradil prejav vôle žalovaných (alternatívne) na Zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu č.XXX
nachádzajúcemu sa na 1. nadzemnom podlaží bytového domu „XXX b.j. F. X, X, X, XX, XX“ v M., na
ulici F. XX, súpisné číslo XXXX, zapísanému na LV č. XXXXX pre kat. úz. M., postaveného na pozemku
parc. reg. „C“ č. 1635/109, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1010 m2, zapísanom na LV č. XXXX

pre kat. úz. M., pozostávajúcemu z troch izieb, kuchyne, chodby, kúpeľne, WC a príslušenstva (ďalej
„predmetný byt“). Žalobca dôvodil, že žalobu podával voči žalovaným 1/ - 3/ alternatívne z dôvodu
opatrnosti, aby kvôli formálnym dôvodom nebol v konaní neúspešný. V priebehu konania došlo k
zastaveniu konania vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, a to uzneseniami č. k. 10C/353/2013-317 zo dňa
7.11.2018 a č. k. 10C/353/2013-262 zo dňa 6.3.2018, z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom. Uznesením

č. k. 10C/353/2013-180 zo dňa 2.9.2016 v spojení s uznesením č.k. 10C/353/2013-262 zo dňa 6.3.2018
výrok III. (zmena petitu doplnením údaja o kúpnej cene) pripustil súd zmenu žaloby, čo do formulácie
petitu v znení uvedenom vo výroku rozhodnutia. Žalobca právom záverečnej reči uviedol, že má za
to, že v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca je nájomcom predmetného bytu
s nájomnou zmluvou na dobu neurčitú, a teda je aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Túto

skutočnosť žalobca preukázal právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 16C/61/2011. Pri
predaji bytu, o ktorý v tomto konaní ide, je potrebné postupovať v zmysle ZoVB, ktorý je lex specialis
k ZoKR, pričom má za to, že ZoVB vyžadovaná kontinuita na strane žalovaného ako vlastníka bytu
je zachovaná, pričom zároveň kontinuita na strane žalobcu ako nájomcu resp. povinnosť byť tzv.
prvonájomcom bytu, nie je zákonom vyžadovaná. Povinnosť žalovaného previesť byt za regulovanú

cenu na nájomcu/žalobcu nezanikla, nebola skonzumovaná. Právo žalobcu žiadať prevod bytu od
žalovanéhosanepremlčuje.Žalovanýmalastálemáakovlastníkbytupovinnosťpreviesťbytnažalobcu
za regulovanú cenu, a preto žiadal žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Žalovaný právom záverečnej reči uviedol, že na strane žalobcu nebola dodržaná
kontinuita, ktorá je rozhodujúca pri nároku na tento predmet sporu, opätovne poukázal na rozhodnutia

okresných súdov aj Krajských súdov s tým, že aj keď nie sú záväzné pre tento konajúci súd, má za to, že
by mal na ne prihliadať, vzhľadom na to, že sa jedná o štyroch rozdielnych samosudcov a štyri rozdielne
senáty, ktoré zhodne poukazujú na skutočnosť, že musí pretrvať kontinuita na strane nájomcu, čo v
tomto prípade dodržané nebolo, ako vyplýva aj z dôkazných prostriedkov, predložených protistranou, a
to nájomnej zmluvy z roku 2002. Uviedol, že návrh žalobcu nie je zákonný, a teda nemá naňho právny

nárok.
Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu veci, podľa ktorého dňa 5.8.2002 bola
uzatvorená Zmluva o nájme predmetného bytu medzi prenajímateľom TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova
84,TrnavaanájomcamižalobcomaMgr.E.O.(Zmluvaonájmebytu).Žalobcamábyttrvalevužívaníod
roku 2002, v predmetnom byte má hlásený trvalý pobyt a adresu bytu uvádza ako svoju korešpondenčnú

adresu(nespornétvrdeniežalobcu).Žalobcapodalpodanímzodňa3.10.2008písomnúžiadosťoprevod
predmetného bytu do osobného vlastníctva, ktorú žalovaný prevzal dňa 15.10.2008. Žalovaný požiadal
podaním zo dňa 9.12.2008 o sprístupnenie predmetného bytu za účelom obhliadky znalcom na účely
určenia zostatkovej kúpnej ceny bytu.
Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 16C/61/2011-202 z 29.11.2011 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/62/2012-238 z 13.11.2012 (čl. 17-27), bola žaloba žalovaného (v
predmetnom konaní v postavení žalobcu) o vypratanie predmetného bytu voči žalobcovi a Mgr. E. O.
(v predmetnom konaní v postavení žalovaných) zamietnutá z dôvodu, že medzi stranami sporu došlo
k uzatvoreniu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne, a teda neužívajú byt bez právneho
dôvodu. Okresný súd v odôvodnení uviedol v rámci skutkových zistení, že „žalovaní dňa 5. 8. 2002

uzavreli nájomnú zmluvu so spoločnosťou TAZ a.s. v likvidácii k predmetnému bytu. Žalovaná v 2.
rade (Mgr. O.) uzavrela ohľadne predmetného bytu nájomnú zmluvu so spoločnosťou TAZ SIPOX a.s.
Trnava dňa 25. 5. 1998. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.12.1999 č. k. 3K 105/99
vyhlásil konkurz na majetok úpadcu TAZ a.s. v likvidácii, za správcu vymenoval JUDr. Dušana Pohoveja.Uznesením Okresného súdu v Trnave z 12.9.2007 č. k. 25K 2/2007-70 bol vyhlásený konkurz na
majetok úpadcu - Trnavské automobilové závody štátny podnik v likvidácii. Dňa 16.10.2007 vtedajší
správa KP TAZ š. p zapísal predmetnú nehnuteľnosť do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu TAZ š.

p.. Tento súpis bol zverejnený v Obchodnom vestníku č. 206B/2007 so sporným zápisom v prospech
tretej osoby, t.j. TAZ a.s. Dôvodom bola absolútna neplatnosť prevodov - prechodov vlastníckeho práva
k súpisovej zložke majetku od úpadcu TAZ š.p. na Fond národného majetku SR. Podľa vtedajšieho
správcu úpadcu TAZ š. p. v danom prípade nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k súpisovej zložke
majetku s rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR č. 329/1992 z 11.

4. 1992 o schválení privatizačného projektu a uznesením Vlády SR č. 590 zo 16. 6. 1992 o schválení
privatizačného projektu úpadcu, predmetom ktorých nebol prevod - prechod súpisovej zložky majetku
od úpadcu na FNM a následné prevody - prechody na ďalšie osoby. V konaní 41Cbi 6/2007 bolo
preukázané, že nehnuteľnosti /ani sporný byt/ nepredstavovali majetok, ktorý by bol v privatizačnom
projekte Úpadcu ako štátneho podniku určený na privatizáciu, preto rozhodnutie o schválení privatizácie
nebolo právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva FNM SR k nehnuteľnostiam, preto FNM

SR nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Z rozhodnutí súdu vyplýva, že nehnuteľnosti,
vrátane bytu sú predmetom konkurzného konania úpadcu TAZ š. p. V danom prípade žalovaní si
riadne plnili svoje povinnosti z uzavretia nájomnej zmluvy a využívali práva z nej po dobu od r. 1998,
kedy byt začala užívať žalovaná v 2. rade a neskôr k tomuto vzťahu pristúpil žalovaný v 1. rade.
Z uvedeného je nepochybné, že byt žalovaní užívali po dobu presahujúcu desať rokov. Žalovaní

neboli žiadnym spôsobom v užívaní rušení, žalobca nezasahoval do výkonu ich práv, a teda nebolo
spochybnené, že v užívaní a nájme boli dobromyseľní a ich dobromyseľnosti musí byť poskytnutá
ochrana. Ochrana dobromyseľnosti konaniu žalovaných a ich predchodcu a zároveň ochrana právnej
istoty dlhodobo pôsobiacich právnych vzťahov musí byť poskytnutá na základe analogickej aplikácie
inštitútu, ktorý sa najviac svojím obsahom a účelom /§ 853 O.z./ približuje danej situácii, predovšetkým

prostredníctvom inštitútu vydržania vecných bremien. Tento záver odôvodňuje samotná právna povaha
vecných bremien, ktorých podstatou je užívanie cudzej veci určitým spôsobom. V tomto prípade obsah
taktovydržanéhoprávazodpovedápôvodneuzavretejnájomnejzmluve.“...„Žalobcaajsvojímchovaním
konkludentne akceptoval existenciu nájomného vzťahu tým, že počas celého obdobia nenamietal, že
žalovaní neoprávnene užívajú nehnuteľnosť, prijímal platby nájomného v ním určenej výške. Tým je

nespochybniteľne založená dohoda o podstatných náležitostiach nájomnej zmluvy v zmysle § 686
ods. 1 O.z. - o predmete nájmu, úhradách za užívanie, ktorá nemusí byť písomná. Tu je potrebné
poukázať na právne relevantné prejavy oboch strán, t.j. určenie výšky nájomného, spôsobom úhrady
viazaného na príslušný predmet nájmu, platbami úhrad žalobcovi, pričom žalobca nenamietal nielen
užívanie, ale ani platby.“... „V zmysle uvedeného má súd za to, že je jednoznačne založený právny

dôvod na užívanie bytu nájomcom titulom nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, ktoré právo svojím
dlhodobým nekonaním žalobca akceptoval, so žalovanými konkludentne nájomnú zmluvu uzavrel.“ V
odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/61/2011-202 zo dňa 29.11.2011, žalovaný
(v danom konaní žalobca) uplatňoval argumentáciu uvedenú aj vo vyjadrení k žalobe (že rešpektoval
pokojný stav a vychádzal z predpokladu, že osoby užívajúce byty sú osobami, ktorým svedčí právo

byty užívať na základe platných nájomných zmlúv, že zo skutočnosti, že na účet žalobcu prichádzali
platby žalovaných, nemožno za žiadnych okolností vyvodzovať fakt, že žalobca prejavil akúkoľvek vôľu
s týmito osobami uzavrieť nájomnú zmluvu, že na strane žalobcu nikdy nebola daná vôľa uzavrieť
nájomné zmluvy a z uvedeného ani nedošlo k prejavu takejto neexistujúcej vôle, že neuvažoval o
uzatváraní nájomných zmlúv ani z dôvodu, že na takýto postup nemal a ani nežiadal veriteľský výbor,

ako príslušný orgán, udeliť záväzný pokyn, len na základe ktorého by bol ako správca oprávnený
uzatvárať nájomné zmluvy). Krajský súd po posúdení odvolania rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil
a k rozhodnutiu dodal, že “ keďže medzi účastníkmi konania nedošlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy
písomne, vzhľadom na zistené okolnosti došlo uplatnením analógie legis k uzatvoreniu platnej nájomnej
zmluvy konkludentne.“ (rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/62/2012-238 zo dňa 13.11.2012).

Otázku existencie nájomného vzťahu žalobcu k predmetnému bytu tak súd považuje za právoplatne
vyriešenú, v podobe predbežnej otázky v uvedenom konaní, v ktorom mal žalovaný plnú možnosť
vznášať argumenty, pričom súd sa s posúdením tejto otázky v plnom rozsahu stotožňuje.
Vlastnícke právo spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii (s ktorou žalobca a Mgr. O. uzatvorili nájomnú zmluvu
dňa 5.8.2002) k predmetnému bytu bolo spochybnené a následne vyvrátené v konaní vedenom na

súde prvej inštancie pod sp.zn. 44Cbi/6/2007, právoplatnosťou rozhodnutia dňa 20.11.2008 (rozsudok
Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKR/4/2008-767 zo dňa 23.9.2008). Vlastnícke právo k bytu bolo
teda ustálené žalovanému (úpadcovi) týmto dňom. Následne bol sporný byt žalovaným prevedený na
spoločnosť TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o., ktorá opätovne byt previedla na žalovaného,keď dňa 29.9.2010 bola uzatvorená Dohoda o spätnom prevode nehnuteľností medzi žalovaným a
spoločnosťou TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o., čím vlastníctvo bytu nadobudla spoločnosť
Trnavské automobilové závody, štátny podnik a vyhlásením konkurzu prešlo v zmysle § 44 ods. 1 ZoKR

oprávnenie konať za spoločnosť a nakladať s jej majetkom na správcu konkurznej podstaty úpadcu.
Na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, bol uznesením Okresného
súdu Trnava č.k. 25K/2/2007-70 zo dňa 12.9.2007 vyhlásený konkurz a za správcu úpadcu bol
ustanovený Mgr. Peter Ondreička. Uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 25K/2/2007-823 zo dňa
12.12.2007 bolo rozhodnuté o výmene správcu a za nového správcu úpadcu bol ustanovený žalovaný

(uznesenia tunajšieho súdu č. l. 153-157). V konaní nebolo sporným, že predmetný byt bol zahrnutý do
konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze.
Z čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXXXX pre k.ú. M. zo dňa 25.9.2013 ako aj 15.1.2019
vyplýva, že vlastníkom bytu č. XXX na 1.p. bytového domu - XXX b.j. súpisné číslo XXXX na F. X-XX
v M., postaveného na parcele č. 1635/109 v podiele 1/1 a spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach bytového domu prislúchajúceho k bytu o veľkosti 6469/662724 sú

Trnavskéautomobilovézávody,štátnypodnikvlikvidácii,Trnava,pričomtitulomnadobudnutiajeDohoda
o spätnom prevode nehnuteľností právoplatná dňa 22.10.2010. V konaní nebolo sporným, že žalovaný
(úpadca) nie je vlastníkom pozemku, na ktorom bytový dom stojí.
K vykonanému dokazovaniu súd prvej inštancie dodal, že nevykonal pôvodne navrhnuté dokazovanie
výsluchom žalobcu, nakoľko na tomto v priebehu konania už žalobca netrval ako ani pripojením spisu

16C/61/2011 (navrhnuté žalobcom na preukázanie vzniku a trvania nájomného vzťahu), nakoľko i zo
samotného rozhodnutia, ktoré je obsahom spisu boli pre súd dostatočne preukázané žalobcom tvrdené
skutočnosti (ohľadne vzniku a trvania nájomného vzťahu) rozhodné v tejto veci, a tak pripojenie spisu
súd považoval za nehospodárne a nadbytočné.
Predmetom tohto sporu je nahradenie prejavu vôle žalovaného uzatvoriť so žalobcom zmluvu o prevode

vlastníctva predmetného bytu za zvýhodnených podmienok podľa ZoVB za tzv. regulovanú kúpnu cenu
vo výške určenej podľa § 17 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 18 ZoVB. ZoVB upravuje okrem iného aj
podmienkynadobudnutiavlastníctvabytovavrámcinichipodmienkyvznikuprávanaprevodvlastníctva
bytu. Súhrn týchto podmienok, v prípade ich splnenia, tvorí právnu skutočnosť majúcu za následok
vznik právneho vzťahu medzi nájomcom bytu a vlastníkom bytového domu alebo subjektom spravujúcim

bytový dom ako majetok štátu. Obsahom tohto právneho vzťahu je subjektívne právo nájomcu bytu
na prevod vlastníctva bytu a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť vlastníka bytového domu alebo
subjektu spravujúceho bytový dom ako majetok štátu uzavrieť s nájomcom v určenej lehote zmluvu o
prevode vlastníctva bytu.
Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania nároku žalobcu podať žiadosť o prevod bytu za

tzv. zostatkovú cenu, ktorú odôvodnil tým, že žalobca mohol od roku 2002 do roku 2008 kedykoľvek
požiadať subjekt, ktorý vystupoval ako vlastník a prenajímateľ, o prevod bytu, pričom tak neurobil, čím
sa premlčalo právo na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu.
Žalovaný vzniesol i námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby, ktorú
odvodzoval z neexistencie zachovania kontinuity medzi prvonájomcom a žalobcom, a z tvrdenia, že

žalobca nie je oprávneným nájomcom v zmysle ustanovení O.z. a ZoVB, takým nájomcom ani osobným
užívateľom bytu nebol v rozhodnom období, nestal sa ním ani na základe prechodu nájmu.
Súd sa vzhľadom na vznesené námietky prioritne zaoberal ich dôvodnosťou, pričom dospel k záveru,
že ani námietka premlčania, ani námietka nedostatku aktívnej legitimácie neboli vznesené dôvodne.
Jednou z podmienok, splnením ktorej sa završuje proces vzniku práva na prevod vlastníctva bytu, je

žiadosť nájomcu o prevod vlastníctva bytu. Odo dňa podania tejto žiadosti začína plynúť povinnému
subjektu dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva
bytu. Novelou vykonanou zákonom č. 151/1995 Z.z. bolo v § 29 ZoVB výslovne ustanovené, že nájomca
môže po uplynutí lehoty dvoch rokov od podania žiadosti o prevod vlastníctva bytu podať žalobu na
súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Žalobca podal žiadosť o prevod bytu do vlastníctva 15.10.2008,

žalovaný nesplnil povinnosť prevodu vlastníctva bytu v lehote dvoch rokov, t. j. do 15.10.2010, preto
podal žalobca na súd žalobu o splnenie tejto povinnosti, a to dňa 4.10.2013 (pred uplynutím trojročnej
premlčacej doby na domáhanie sa nahradenia prejavu vôle žalovaného) v zmysle poslednej vety § 29
ods. 2 ZoVB, čím je daná jeho aktívna vecná legitimácia domáhať sa tohto práva súdnou cestou voči
žalovanému štátnemu podniku v likvidácii ako povinnému subjektu, v mene ktorého koná správca z

dôvodu vyhláseného konkurzu na jeho majetok, čím je daná v zmysle § 29 ods. 2 prvej vety ZoVB
jeho pasívna vecná legitimácia. Táto možnosť nájomcu (podať žiadosť) nebola do 1.1.2016 obmedzená
žiadnou lehotou. Novelou vykonanou zákonom č. 158/1998 Z.z. bol do ZoVB vložený § 29b, v ktorého
odseku 3 je ustanovené, že nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu, nezaniká právo naprevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona, ak
nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť. Nájomca svoju žiadosť nevzal
písomne späť, teda jeho právo na podanie (prípadne i opakovanej) žiadosti sa nemohlo premlčať, lebo

trvalo počas celej doby nájmu až do prijatia novely ZoVB č. 246/2015 Z.z., účinnej od 1.1.2016, z ktorej
je zrejmé, že požiadať o prevod vlastníctva bytu bolo možné až do 31.12.2016. Teda až týmto dátumom
došlo k časovému obmedzeniu práva nájomcov na podanie žiadosti o prevod bytu do vlastníctva za
regulovanú cenu a k postupnému uzatváraniu procesu privatizácie bytového fondu. Zmyslom tejto
úpravybolozvýšenieprávnejistotyazvýšenieochranynájomcubytu,ktorýpožiadaloprevodvlastníctva

bytu. Interpretácia uvedených ustanovení ZoVB vyžaduje použitie klasických i moderných výkladových
metód. To znamená predovšetkým ich výklad vo vzájomných súvislostiach prihliadajúc na ich účel ako aj
účel zákona ako celku, ktorým bola a stále je privatizácia bytového fondu, dotýkajúca sa tisícov občanov.
Ďalej je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že tento proces (privatizácia bytového fondu) nebol ani po
viacerých zmenách zákona časovo ohraničený a teda uzavretý. Tiež je potrebné mať na zreteli, že súd
nie je viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel

zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ
v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo/37/2010 z 21.12.2010). Na základe uvedeného, poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/37/2010 z 21.12.2010, podporené nálezom Ústavného súdu SR
IV. ÚS 105/2013-27 zo dňa 7.5.2013, súd konštatuje, že námietka premlčania nároku žalobcu podať

žiadosť o prevod bytu za tzv. zostatkovú cenu je nedôvodná, uvedené právo premlčaniu nepodlieha.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané (právoplatne v konaní vedenom na
súde prvej inštancie pod sp. zn. 16C/61/2011), že medzi stranami sporu bola konkludentne - a to
najneskôr v máji 2008 (t. j. pred podaním žiadosti o odpredaj bytu), vychádzajúc z právoplatného
rozhodnutia, teda uplynutím lehoty 10 rokov od uzatvorenia prvej nájomnej zmluvy E. O. (25.5.1998), s

ktoroubolžalobcaspoločnýmnájomcom-uzatvorenánájomnázmluvatýkajúcasapredmetnéhobytuna
neurčitúdobu,leboneboladohodnutádĺžkanájmu,keďnájomnývzťahžalobcukbytuvznikolužpredtým
na základe Zmluvy o nájme bytu z 5.8.2002, s tým, že ako uviedol súd v konaní 16C/61/2011 obsah
vydržaného práva zodpovedá pôvodne uzavretej nájomnej zmluve. Žalobca podal žiadosť o prevod
predmetného bytu do vlastníctva 15.10.2008, túto žiadosť nevzal späť, čo ani nebolo v konaní sporné,

zmluva s ním uzatvorená do dvoch rokov nebola, preto dňa 4.10.2013 bola podaná na súd predmetná
žaloba o nahradenie prejavu vôle žalovaného. U žalovaného trvá povinnosť na základe tejto žiadosti
odpredať byt do vlastníctva nájomcu, lebo predmetný byt nebol predmetom privatizácie (čo vyplynulo z
rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21CoKR/4/2008 z 23.9.2008, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 44Cbi/6/2007-653 z 26.3.2008), žiadny predchádzajúci nájomca nemal byt

prevedený do svojho vlastníctva, čo tiež nebolo v konaní sporné a byt sa nachádza stále vo vlastníctve
pôvodného vlastníka, preto ku skonzumovaniu práva na prevod bytu za regulovanú cenu do dnešného
dňa nedošlo. Za účelom realizácie svojho práva na prevod vlastníctva bytu nemá žalobca ako nájomca
možnosť obrátiť sa na iný štátny orgán a nemal ani možnosť brániť sa v konkurznom konaní (vylučovacia
žaloba je neaplikovateľná, keďže nie je vlastníkom), preto má právo domáhať sa svojho práva žalobou

v civilnom súdnom konaní, nie v rámci konkurzného konania.
Žalovaným namietaným výkladom v smere, že jemu ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu nikto iný
ako konkurzný súd a veriteľský výbor (ani iný nepríslušný, v tomto prípade civilný súd), nemôže ukladať
pokynyanahrádzaťjehovôľu,bynastranežalobcudošlokdenegatioiustitiae(odopretiuspravodlivosti).
K argumentu žalovaného, že „ak by aj súd ustálil, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným

konkludentne vznikol, účinky § 16 ods. 1 ZoVB nemožno aktivovať konkludentne rozhodnutím súdu,
najmä ak ide o tak závažné následky na priebeh konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu
a protiústavnosť obmedzenia vlastníckeho práva úpadcu bez splnenia zákonných podmienok ZoVB a
ukrátenie veriteľov úpadcu“, súd uvádza, že súd v danom prípade žiadne právo nájomcu dodatočne
nekonštituuje (čo ani nie je potrebné a možné), keď práva žalobcu ako nájomcu predmetného bytu

(vrátane práva na odkúpenie bytu za regulovanú cenu) vyplývajú priamo zo ZoVB a zo skutočnosti
existencie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, hoci uzatvorenej konkludentne (ako bolo právoplatne
ustálené v konaní vedenom na súde pod sp. zn. 16C/61/2011). Súčasne dopad uvedeného práva
žalobcu na priebeh konkurzného konania nemožno hodnotiť v podobe nespravodlivého ukrátenia
veriteľov, keď ZoKR (§ 92 ods. 5) v prípade speňažovania bytov, sám odkazuje správcu na postup v

zmysle ZoVB. Správca tak automaticky speňažuje majetok úpadcu aj v súlade so ZoVB, ktorý je vo
vzťahu k ZoKR lex specialis a aj vo vyhlásenom konkurze je daná zákonná úprava upravujúca prevod
vlastníckeho práva k bytu na žalobcu.Pojem „doterajší nájomca“ si súd vykladá ako nájomca, ktorý má uzatvorenú nájomnú zmluvu na dobu
neurčitú bez ohľadu na čas jej vzniku, keď jeho nájomný vzťah doteraz trvá a právo na prevod bytu
do vlastníctva nebolo skonzumované. Rozhodnutia, na ktoré poukazoval v súvislosti výkladom pojmu

žalovaný, neboli záväzné pre súd v tomto konaní, lebo sa netýkali predmetného bytu ani prejednávanej
veci a nie sú ani judikátmi. Súd pritom poukazuje na ostatné rozhodnutie súdu prvej inštancie v konaní
sp. zn. 18C/384/2013 z 1.3. 2017 potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/228/2017
z 24.10.2018, vydané v obdobnej veci (kde súd žalobe nájomcov o nahradenie prejavu vôle žalovaného
vyhovel), ktorým bolo zmenené doterajšie posudzovanie predmetnej otázky, pričom Krajský súd v

odôvodnení priamo uviedol že „zo žiadneho ustanovenia zákona o vlastníctve bytov nie je možné vyvodiť
podmienku tvrdenú žalovaným, že nájomcami bytu by sa žalobcovia museli stať v tzv. rozhodnom období
od roku 1973 do roku 1992 (od prvého pridelenia bytu do privatizácie majetku úpadcu), resp. do účinnosti
ZoVB k 1.9.1993.“
Súd prvej inštancie mal za to, že zákonodarca pojem „doterajší nájomca“ neohraničil nadobudnutím
účinnosti ZoVB, keď predmetné ustanovenie § 17 ods. 3 zákona je stále účinné a v praxi aplikované

pri prevodoch bytov do vlastníctva doterajších nájomcov (s neurčitou dobou nájmu bez ohľadu na
čas uzatvorenia zmluvy, ak sa jedná o prvý prevod bytu z vlastníctva vymedzených subjektov do
vlastníctva nájomcu) za zvýhodnenú tzv. regulovanú cenu vypočítanú podľa § 18 ZoVB. Požiadať o
prevod bytu do vlastníctva bolo možné do 31.12.2016, teda až novelou ZoVB účinnou od 1.1.2016
došlo k časovému ohraničeniu podávania žiadostí nájomcov o prevod bytu do vlastníctva za regulované

ceny. Dovtedy nebolo podávanie žiadostí časovo obmedzené, ani nebol časovo obmedzený vznik nájmu
dátumom do 1.9.1993. Ak by totiž zákonodarca mienil takto vymedziť nájomný vzťah, uviedol by túto
podmienku výslovne a jednoznačne v zákone (...nájomca, ktorý sa ním stal do nadobudnutia účinnosti
tohto zákona...). Pri výklade ustanovení právnych predpisov je základným princípom vykladať pojmy
uvedené v určitej právnej norme ku dňu ich konkrétnej aplikácie, nie (bez ďalšieho) ku dňu prijatia

určitéhozákona(napr.priamovaktuálnomzneníZoVBjepojem„doterajší“použitýmnohokrát,napr.§10
ods. 5 „Prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru nemá doterajší vlastník
bytu alebo nebytového priestoru v dome právo na vrátenie alikvotnej časti zostatku fondu prevádzky,
údržby a opráv od spoločenstva alebo správcu.“, ďalej napr. § 8a ods. 10 „doterajší správca“, § 9 ods.
6 „doterajšie spoločenstvo“, pričom výklad tohto pojmu s významom doterajšieho do účinnosti daných

právnych noriem, by fakticky viedol k nelogickým záverom nezmyselnej a len časovo obmedzenej
možnosti aplikácie daných právnych noriem bez ich uplatnenia v budúcnosti). Pojem „doterajší“ bez
iného spresnenia, či obmedzenia, sa vzťahuje na súčasnosť, teda je aktuálne platný a znamená doteraz
trvajúci, teda trvajúci stále, do súčasnosti bez ohľadu na to, kedy vznikol. Uvedenému chápaniu pojmu
„doterajší nájomca“ svedčí tak výklad jazykový, keď synonymom slova “doterajší” je “posledný, ostatný,

aktuálny”, ako aj výklad teleologický. Výklad, ktorý ponúka žalovaný, že doterajší nájomca znamená
nájomca do nadobudnutia účinnosti zákona, t. j. do 1.9.1993 by totiž znamenal, že ním už nie je
nájomca v súčasnosti (teraz), čo je však rozpore so zmyslom ust. § 17 zákona. Úmyslom prijatia
zákona č. 182/1993 Z.z. účinného od 1.9.1993 bolo poskytnutie možnosti nájomcom podieľať sa na
privatizácii bytového fondu za výhodných cenových podmienok použitím regulovanej ceny. Z uvedených

dôvodov sa od účinnosti ZoVB, t.j. od 1.9.1993 na území SR vykonávali prevody bytov do vlastníctva
doterajším nájomcom za regulovanú cenu. Ak by zákonodarca nesúhlasil s praxou prevodu bytov za
regulovanú cenu nájomcom, ktorých nájom vznikol po účinnosti zákona, novelou by takéto obmedzujúce
ustanovenie do zákona určite poňal skôr. Povinnosť previesť byt za regulovanú cenu by podľa názoru
súdu zanikla, ak neexistuje nájomný vzťah, ako aj keď vlastník bytu prevedie byt do vlastníctva, t.

j. zo sféry verejnej do súkromnej. Norma vylučujúca voľnú dispozíciu je tak skonzumovaná. Pokiaľ
by pôvodný vlastník po skončení jedného nájomného vzťahu byt opätovne prenajal na dobu neurčitú
fyzickej osobe, obmedzenie v zmysle § 16 ods. 1 ZoVB sa znovu aktivuje. Pri komplexnom aplikovaní
argumentácie žalovaného, že prevod bytu za regulovanú cenu je možný len pri prvonájomcoch, t. j.
nájomcoch bytov v rozhodnom období ku dňu účinnosti ZoVB, keď súčasne právo na podanie žiadosti o

prevod bytu sa podľa argumentácie žalovaného premlčuje v trojročnej lehote, by dotknuté ustanovenia
ZoVB o prevode bytu za regulovanú cenu nemali už mnoho rokov žiadne opodstatnenie, rovnako ako by
nemala žiadne opodstatnenie ani novela obmedzujúca možnosť požiadať o prevod bytu do vlastníctva
do 31.12.2016. Argumentácia žalovaného o možnosti prevodu vlastníctva bytu za zvýhodnenú cenu len
nájomcovi, ktorý ním bol v rozhodnom období (do účinnosti ZoVB), prípadne argumentácia žalovaného

o podmienke kontinuity nájomného vzťahu na strane nájomcu (ktorú zákon taktiež nikde nespomína),
tak nemá oporu v texte právneho predpisu, a to ani pri aplikácii rôznych metód výkladu rozhodných
ustanovení. K argumentu žalovaného, že zákonodarca by v zákone uviedol jednoducho pojem nájomca,
ak by nemalo ísť o nájomcu do určitého obdobia, súd uvádza, že sa stotožňuje s argumentácioužalobcu, že práve uvedením pojmu doterajší resp. spresnením, že sa jedná o doterajšieho nájomcu,
sa zákonodarca chcel vyhnúť situácii, aby o prevod bytu mohol žiadať akýkoľvek nájomca, ktorý mal k
predmetnému bytu, napr. aj v minulosti uzatvorenú nájomnú zmluvu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a ustanovenia zákona súd žalobe vyhovel, lebo mal za to,
že bola podaná dôvodne. Žalobca ako nájomca predmetného bytu na dobu neurčitú, ktorého žiadosti o
prevodbytudovlastníctvanebolovyhovené,pričomprávonaprevodpredmetnéhobytudovlastníctvaza
regulovanú cenu nebolo doposiaľ žiadnym nájomcom skonzumované, má právo na uzatvorenie zmluvy
o prevode vlastníctva bytu so žalovaným ako štátnym podnikom v znení obsiahnutom vo výroku tohto

rozsudku za zvýhodnenú cenu (ktorej výška nebola v konaní sporná), vyrátanú žalobcom na základe
podkladov predložených žalovaným.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP,
vecne plným úspechom žalobcu v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho

zmenu zamietnutím žaloby a uložením žalobcovi povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.
Bol názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa právneho názoru konajúceho súdu je doterajším nájomcom v zmysle ZoVB nájomca, ktorý
má uzatvorenú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú bez ohľadu na čas jej vzniku, keď jeho nájomný

vzťah doteraz trvá a právo na prevod bytu do vlastníctva nebolo skonzumované. Z ustanovení ZoVB
vyplýva, že ak pôvodný vlastník prenajme byt na dobu neurčitú, aktivuje sa povinnosť previesť byt za
tzv. regulovanú cenu. V tomto prípade však nájomnú zmluvu neuzavrel pôvodný vlastník - Úpadca,
ale správca Úpadcu vo vlastnom mene vlastným konaním, resp. nekonaním, keďže nájomná zmluva
podľa názoru súdu vznikla konkludentne a navyše skutočnosť, že bola uzatvorená na dobu neurčitú sa

konštatuje len v odôvodnení rozsudku o vyprataní a či ide o zmluvu s takými účinkami, s akými počíta
ZoVB pri určení ceny nie je možné vyvodiť ani z ustanovení ZoVB ani z rozsudkov o vypratanie a už
vôbec nie z ustanovení zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii. Žalovaný, ako správca
Úpadcu uzatvára množstvo zmlúv tak pri speňažovaní majetku podliehajúcemu konkurzu ako aj pri
jeho prevádzke, nevstupuje však do hmotnoprávnych práv a povinností Úpadcu konštituovaných do

vyhlásenia konkurzu, vstupuje do nich len procesne, keď mu ZoKR umožňuje už existujúce zmluvy
vypovedať, odstúpiť od nich a pod. ale nezakladá vlastným konaním Úpadcovi povinnosti, ktoré by
smerovali k zmenšovaniu konkurznej podstaty, k čomu by došlo, ak by byt predal za tzv. regulovanú
cenu každej osobe, ktorej umožní v dobrej viere užívať byt od r. 2008. Naopak v zmysle rímsko-
právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, ak súdy konštatovali, že pôvodná nájomná zmluva

žalobcov bola absolútne neplatná, z tohto titulu im nemôže vzniknúť právo na prevod bytu za tzv.
zostatkovú cenu a ak súd uzavrel, že nemožno žalobcov vypratať, len chránil ich dobrú vieru a pokojné
užívanie, avšak nad rámec zákona (ZoKR a ZoVB) a na ujmu žalobcu (?) a samotného úpadcu. Konajúci
súd pokladá žalobcu za nájomcu bytu iba na základe konkludentne uzatvorenej nájomnej zmluvy so
žalovaným (ako konštatoval súd v spore o vypratanie bytu), tu však žalovaný opakovane poukazuje na

skutočnosť, že tento právny názor bol vyslovený len v odôvodnení rozhodnutia v spore o vypratanie
bytu. (žalovaný s právnym názorom súdu o konkludentnom uzatvorení nájomnej zmluvy so žalobcami
nesúhlasí, pretože žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorý postupuje v zmysle ZoKR,
potrebuje pri nakladaní s majetkom úpadcu záväzný pokyn príslušného orgánu - veriteľského výboru.)
Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak by aj žalovaný pristúpil na skutočnosť, že žalobca je nájomcom na

základe konkludentne uzatvorenej nájomnej zmluvy so žalovaným, tak žalobca sa stal nájomcom bytu
až po rozhodnom období t. j. 1973-1992.
Konajúci súd v bode č. 48, na strane č. 20 rozsudku uvádza, že rozhodnutia, na ktoré žalovaný poukázal
neboli záväzné pre súd v tomto konaní. Zároveň v tom istom bode poukazuje na rozsudok Okresného
súdu Trnava č. k. 18C384/2013 z 1.3.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. 25Co/228/2017 z 24.10.2018, ktorými bolo podľa názoru konajúceho súdu zmenené doterajšie
posudzovanie predmetnej otázky. Žalovaný v tejto súvislosti opakovane poukazuje na štyri rozsudky
Okresného súdu Trnava a štyri rozsudky Krajského súdu v Trnave (v prípade Krajského súdu v Trnave
boli vydané štyrmi rozdielnymi senátmi). Aj napriek tomu, že sa nejedná o rozhodnutia súdov, ktoré
nemožno pokladať za judikáty v pravom slova zmysle, no podľa názoru žalovaného by sa malo na ne

prihliadať.
Rozhodnutia vo veci žalobcu J. F.:
- rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 26C/206/2010 - 350 zo dňa 14.11.2014,
- rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.26Co/71/2015 - 380 zo dňa 2.2.2016,rozhodnutia vo veci žalobcu Ing. Y. W.:
- rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 26C/2/2011 - 252 zo dňa 18.11.2014,
- rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/154/2015 - 280 zo dňa 25.1.2016,

rozhodnutia vo veci žalobcov Ing. F. T. a Ing. R. T.:
- rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 11C/403/2015 - 93 zo dňa 05.05.2016,
- rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/227/2016 - 121 zo dňa 10.5.2017,
rozhodnutia vo veci žalobcu E. J. a F. J.:
- rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 26C/3/2011 - 374 zo dňa 8.6.2017,

- rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/181/2017 - 418 zo dňa 30.7.2018.
Vo vyššie spomínaných rozhodnutiach sa všetci samosudcovia Okresného súdu Trnava ako aj senáty
Krajského súdu v Trnave zaoberali nájomcami, ktorí tak isto aj žalobca nemali uzatvorenú nájomnú
zmluvu v rozhodnom období, teda v rokoch 1973-1992 a zároveň neboli prvonájomcami. Konajúce súdy
v tejto súvislosti zhodne zastavajú názor, že ZoVB reflektuje regulovanú cenu len pri prvom prevode
bytu, kedy musí byť zachovaná kontinuita na strane oprávneného ako aj na strane povinného.

Pojem doterajší nájomca je podľa právneho názoru žalovaného potrebné v zmysle účelu ZoVB vykladať
nasledovne. ZoVB garantuje právo na odkúpenie za tzv. zostatkovú cenu doterajšiemu nájomcovi
bytu. Keďže ZoVB nadobudol účinnosť ku dňu 1.9.1993, treba za doterajšieho nájomcu považovať
toho nájomcu, ktorý bol nájomcom do nadobudnutia účinnosti ZoVB a teda nemôže to byť hociktorý
nájomca. Tento význam slova doterajší nájomca vyplýva nielen z gramatického výkladu ale aj z

historického a teleologického výkladu, ktorý je podopretý sociálnoekonomickým pozadím tejto právnej
úpravy, keď účelom prijatia ZoVB bola regulácia ceny bytov v tých prípadoch, kde byty postavil štát
z celospoločenských zdrojov a tieto sú naďalej vo vlastníctve vlastníkov, ktoré ZoVB v ust. § 17 ods.
3 taxatívne vymedzuje, pričom ide o prvoprevod bytu, čo znamená, že ide o prevod bytu z vlastníka
na doterajšieho nájomcu, teda nájomcu, ktorý užíval byt pred 1.9.1993. Žalobcovi v žiadnom prípade

nevzniklo právo na prevod vlastníckeho práva k bytu za tzv. zostatkovú cenu, pretože toto právo v
zmysle ust. § 18 ods. 1 ZoVB vzniká výlučne iba doterajšiemu nájomcovi, ktorý užíval byt v rozhodnom
období, t. j. v období rokov 1973- 1993, teda v období od prvého pridelenia bytu do osobného vlastníctva
do privatizácie majetku úpadcu a bolo by v rozpore s právnou úpravou ZoVB, keby boli byty úpadcu
pridelené za tzv. zostatkovú cenu tým osobám, s ktorými úpadca nemal nič spoločné a ktoré si nájom

odvodzujú od tretej osoby, ktorá predmetný byt užívala na základe rozhodnutia o pridelení. Tento výklad
ZoVB nemožno považovať za diskriminačný, nakoľko je potrebné vidieť rozdiel medzi prvonájomcami,
ktorí sa v období pred vznikom voľného trhu s bytmi stali užívateľmi bytu na základe pridelenia bytu
z postavenia zamestnanca štátneho podniku a tými, ktorí sa stali nájomcami až v období fungujúceho
trhu s bytmi.

Nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie spočíva v neprimerane extenzívnom vyložení ust.
ZoVB v súvislosti s výkladom pojmu doterajší nájomca. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že:
- žalobca nepreukázal, že bol v rozhodnom období (1973 - 1993; obdobie od prvého pridelenia bytu do
osobného užívania do privatizácie majetku úpadcu, na základe ktorej však byt neprešiel do vlastníctva
TAZ, a.s.) osobnými užívateľmi alebo nájomcami bytu úpadcu,

- žalobca zároveň argumentoval (a v tejto intencii rozhodol aj súd), že nájom mu vznikol na základe
nájomnej zmluvy uzatvorenej konkludentne so žalovaným, pričom nie je zrejmý obsah tejto nájomnej
zmluvy (najmä v otázke budúceho prevodu vlastníckeho práva k bytu), podmienky nájmu, doba trvania
zmluvy a tieto náležitosti nájomnej zmluvy nemôže namiesto zmluvných strán určiť autoritatívne súd,
- nakoľko žalobca nebol a nie je oprávnenou osobou na prevod bytu za tzv. zostatkovú cenu ani na

základe rozhodnutia o pridelení bytu, ani na základe nájomnej zmluvy, nemôžu nimi byť ani na základe
zmluvy uzatvorenej so žalovaným, či už mlčky alebo konkludentne, nakoľko by sa tým nestal nájomcom
bytu v rozhodnom období (pred, počas a po privatizácii majetku úpadcu), nie je zachovaná kontinuita
oprávneného a povinného subjektu z nájomného vzťahu alebo vzťahu osobného užívania a žalovaný
ako správca úpadcu v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu je viazaný osobitným zákonom, ktorým

je ZoKR.
Vzhľadom na tieto skutočnosti, požiadavka žalobcov o nahradenie prejavu vôle na uzavretie zmluvy o
prevode vlastníckeho práva k bytu nie je zákonná a žalobcovia naň nemajú právny nárok. (poznámka
odvolacieho súdu odvolateľ na viacerých miestach používal v prípade žalobcu množné číslo)

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že je nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie navrhol z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Žalobca sa žalobou domáhal, aby tunajší
súd nahradil prejav vôle žalovaného ako predávajúceho pri uzavretí zmluvy o prevode vlastníctva bytu
so žalobcom ako kupujúcim. Žalobca ako nájomca bytu (nájom žalobcu k bytu vznikol na základekonkludentne uzavretej nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, ktorej vznik konštatoval tunajší súd v
rozsudku z 29.11.2011 č. k. 16C/61/2011-202, ktorý bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Trnave z 13.11.2012 č k. 9Co/62/2012-238) odvodzoval svoje právo na prevod

vlastníctva bytu zo žalovaného na žalobcu z ust. § 29 ZoVB (Podľa § 29 ods. 2 ZoVB platí, že: „Štátne
podniky, štátne podniky v likvidácii štátne rozpočtové organizácie n štátne príspevkové organizácie,
právnické osoby, ktoré podľa osobitného zákona spravujú majetok štátu a bytové družstvá sú povinné s
nájomcom bytu, garáže alebo s nájomcom ateliéru uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, garáže
alebo ateliéru do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo

ateliéru.Nájomcamôžepouplynutítejtolehotypodaťnávrhnasúd,abyuložilsplnenietejtopovinnosti".),
a to za cenu určenú podľa § 17 a nasl. ZoVB. Žalobca požiadal žalovaného o prevod vlastníctva bytu
žiadosťou zo dňa 3.10.2008, podanou dňa 15.10.2008. Keďže žalovaný si svoju zákonnú povinnosť
previesť vlastníctvo bytu na žalobcu na základe žiadosti nesplnil, žalobca podal podľa § 29 ZoVB žalobu.
Z obsahu odvolania žalovaného je zrejmé, že žalovaný iba zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú
v prvostupňovom konaní, pričom v odvolaní neuviedol žiaden taký argument, ktorý by bol spôsobilý

odôvodniť žalovaným navrhovanú zmenu rozsudku. Žalovaný v odvolaní namieta, že žalobca
nepreukázal, že bol v rozhodnom období (v rokoch 1973 - 1993) osobným užívateľom alebo nájomcom
bytu, koniec rozhodného obdobia ohraničuje nadobudnutím účinnosti ZoVB (dňa 1.9.1993). ZoVB totiž
zakotvil právo nájomcov bytov žiadať vlastníka domu (bytu) o prevod vlastníctva bytu za tzv. regulovanú
cenu podľa ustanovení ZoVB (privatizácia bytového fondu), ide o cenu určenú podľa § 17 a nasl.

ZoVB. Týmto tvrdením sa žalovaný opätovne snaží navodiť dojem, že existencia nájmu (osobného
užívania) bytu v rozhodnom období je nevyhnutnou podmienkou pre existenciu práva žalobcu na prevod
vlastníctva bytu za regulovanú cenu podľa ZoVB. Žalovaný totiž zastáva názor, že povinnosť vlastníka
bytu previesť vlastníctvo bytu na nájomcu za regulovanú cenu podľa ZoVB existuje len vtedy, ak bol
nájomca bytu nájomcom (alebo osobným užívateľom bytu) ku dňu účinnosti ZoVB, teda ku dňu 1.9.1993.

Žalobca však dôsledne ozrejmil už počas prvoinštančného konania - pričom s týmto názorom žalobcu
sa v celom rozsahu stotožnil aj súd - zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že podmienkou
prevodu vlastníctva bytu za regulovanú cenu podľa ZoVB je existencia nájmu oprávneného nájomcu
k bytu ku dňu účinnosti ZoVB. A preto, ak ZoVB nevyžaduje ako podmienku pre prevod vlastníctva
bytu na žalobcu za regulovanú cenu, aby bol žalobca nájomcom bytu v rozhodnom období (ku dňu

účinnosti ZoVB), nebolo ani potrebné, aby žalobca uvedenú skutočnosť v tomto spore preukazoval.
Navyše, žalobca ani nikdy netvrdil, že bol nájomcom bytu ku dňu 1.9.1993, a preto v tomto smere ani
neniesol dôkazné bremeno. Námietka žalovaného, že žalobca nepreukázal, že bol nájomcom (osobným
užívateľom) bytu v rozhodnom období je preto nedôvodná - žalobca túto skutočnosť nikdy netvrdil - a
zároveň irelevantná - keďže nie je podmienkou pre vznik práva žalobcu na prevod vlastníctva bytu za

regulovanú cenu podľa ZoVB.
Vo vzťahu k argumentu žalobcu (?), že nie je zrejmá doba trvania nájomnej zmluvy k bytu žalobca
poukazuje na rozsudok 16C/61/2011 (Tento rozsudok - vydaný v konaní o vypratanie bytu začatom na
základe žaloby žalovaného - bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave ako
odvolacieho súdu zo dňa 13.11.2012 č. k. 9Co/62/2012-238.), v ktorom sa jednoznačne konštatuje, že

medzi žalobcom a žalovaným bola konkludentne uzavretá nájomná zmluva na dobu neurčitú. Zároveň
platí, že neexistuje žiadna iná nájomná zmluva týkajúca sa bytu, z ktorej by vyplývalo, že nájom bytu
žalobcom bol dojednaný inak než na dobu neurčitú. Žalovaný existenciu takejto zmluvy navyše ani
netvrdí a nepreukazuje. Argument žalovaného, že nie je zrejmá doba trvania nájomnej zmluvy k bytu
je preto zjavne nedôvodný.

Pokiaľ ide o argument žalovaného, že nie je zrejmý obsah zmluvy - predovšetkým v otázke budúceho
prevodu vlastníctva bytu - a ani ďalšie podmienky nájmu, platí, že tieto obsahové náležitosti nájomnej
zmluvy a ďalšie podmienky nájmu sú irelevantné. Zo žiadneho ustanovenia ZoVB totiž nevyplýva, že na
uplatnenie práva na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu podľa ZoVB sa vyžaduje, aby nájomná
zmluva oprávneného nájomcu obsahovala osobitnú úpravu otázky budúceho prevodu vlastníctva bytu

podľa ZoVB, prípadne ďalšie podmienky nájmu. Právo na prevod vlastníctva bytu podľa ZoVB vyplýva
priamo zo zákona, pričom ustanovenie § 16 ZoVB (Byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môže
vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi, ak nie je nájom bytu dohodnutý na určitý
čas.) toto právo priznáva nájomcovi, ktorý je fyzickou osobou. Uvedené právo nie je možné - a tým
pádom ani potrebné - zakotviť priamo v nájomnej zmluve. Takáto zmluvná úprava práva na prevod

vlastníctva bytu v prospech nájomcu by bola neúčinná, keďže ZoVB ani nepredpokladá možnosť, aby
si vlastník domu (bytu) a nájomca v nájomnej zmluve osobitne dohodli akékoľvek podmienky budúceho
prevoduvlastníctvabytuzaregulovanúcenupodľaZoVB.Jedinýmtitulomnauplatnenieprávanaprevod
vlastníctva bytu za regulovanú cenu súpríslušné ustanovenia ZoVB. Právo teda vyplýva priamo zo zákona, pričom strany nájomnej zmluvy
nemajú možnosť dohodnúť sa v nájomnej zmluve na tom, či nájomcovi toto právo patrí alebo nepatrí a
za akých podmienok. Úprava prevodu vlastníctva bytu podľa ZoVB preto nie je - a ani nikdy nebola -

obligatórnou náležitosťou nájomnej zmluvy. Inými slovami, nájomná zmluva nemusí obsahovať žiadne
ustanovenie upravujúce otázku práva žalobcu ako nájomcu na prevod vlastníctva bytu za regulovanú
cenu podľa ZoVB. To rovnako platí aj o akýchkoľvek ďalších podmienkach nájmu. Podľa ZoVB je totiž
jedinou podmienkou pre vznik práva nájomcu na prívod vlastníctva bytu za regulovanú cenu existencia
nájmu na dobu neurčitú. ZoVB žiadne ďalšie podmienky nájmu pre vznik práva na prevod vlastníctva

bytu za regulovanú cenu nestanovuje. Argument žalovaného, že nie je zrejmý obsah nájomnej zmluvy -
ktorej konkludentný vznik konštatoval tunajší súd v Rozsudku 16(2/61/2011 - je preto irelevantný. Obsah
nájomnej zmluvy - s výnimkou dojednania o dobe trvania nájmu - totiž nemá žiaden vplyv na vznik práva
žalobcu na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu, a preto nebol - a ani nemusel byť - predmetom
dokazovania v tomto spore.
Podľa žalovaného sa pre vznik práva nájomcu na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu podľa

ZoVB vyžaduje kontinuita na strane nájomcu, a teda stav, pri ktorom nedošlo k zmene v osobe nájomcu
odo dňa účinnosti ZoVB (1.9.1993) až ku dňu prevodu vlastníctva bytu. Tento právny názor žalovaného
je nesprávny a nezodpovedá ani aktuálnej rozhodovacej praxi súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu.
Žalovaný navyše v odvolaní svoj právny názor neodôvodnil žiadnymi novými argumentmi, pričom celá
argumentácia žalovaného v tomto smere je aj naďalej založená výlučne na výklade slova „doterajší",

ktorý je použitý v ustanovení § 17 ods. 3 ZoVB. Žalovaný tvrdí, že doterajším nájomcom je len osoba,
ktorá bola nájomcom ku dňu účinnosti ZoVB, a teda len takáto osoba má právo na prevod vlastníctva
bytu za regulovanú cenu podľa ZoVB. Uvedený názor žalovaného však súd komplexne a logicky vyvrátil
-v48.a49.bodeodôvodnenianapadnutéhorozsudku-pričomstýmitozávermisúdusažalobcavcelom
rozsahu stotožňuje. Súd zastáva názor, že doterajším nájomcom nie je osoba, ktorá bola nájomcom

príslušného bytu (ktorého vlastníctvo má byť podľa ZoVB prevedené) ku dňu účinnosti ZoVB, ale osoba,
ktorá je nájomcom v čase, kedy má byť vlastníctvo bytu prevedené, keďže pojem „doterajší" znamená
súčasný alebo aktuálny. Tento výklad pojmu doterajší nájomca potom vedie k záveru, že za doterajšieho
nájomcu je potrebné bez ďalšieho považovať aj žalobcu. Právne posúdenie tejto kľúčovej otázky zo
strany súdu zodpovedá jazykovému, systematickému, ako aj teleologickému výkladu predmetného

ustanovenia ZoVB. Právo na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu nie je možné svojvoľne-bez
zjavnej opory v zákone - obmedzovať len na osoby, ktorých nájom vznikol v rozhodnom období. Toto
právo preto prináleží každému nájomcovi, ktorý o prevod bytu požiadal v súlade so ZoVB, jeho nájom
bol dohodnutý na neurčitý čas, pričom tento nájom trvá aj v čase prevodu vlastníctva bytu. Navyše,
výklad pojmu doterajší nájomca zo strany súdu reflektuje aj aktuálnu (najnovšiu) rozhodovaciu prax

súdu prvej inštancie (rozsudok č. k. 18C/384/2013-255) ako aj súdu odvolacieho (rozsudok Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 25Co/228/2017). Námietka žalovaného, že súd nesprávne právne posúdil otázku,
či je žalobcu možné považovať za tzv. doterajšieho nájomcu na účely prevodu vlastníctva bytu podľa
ZoVB, je preto nedôvodná. Z rovnakého dôvodu je neopodstatnený aj argument žalovaného o potrebe
zachovania kontinuity na strane žalobcu ako nájomcu na prevod vlastníctva bytu.

Viazanosť žalovaného ustanoveniami ZoKR je v tomto spore irelevantná, túto námietku v odvolaní
podrobnejšie nezdôvodnil, a preto z nej nie je ani zrejmé, aký vplyv by táto námietka mala mať na
vecnú správnosť rozsudku. Opierajúc sa o jeho doterajšiu argumentáciu predmetným tvrdením žalovaný
pravdepodobne namieta, že podľa ZoKR nemohol so žalobcom uzavrieť nájomnú zmluvu (a to ani
konkludentne), keďže na nakladanie s majetkom úpadcu potrebuje záväzný pokyn veriteľského výboru.

Táto námietka žalovaného je však nedôvodná, uplatnil ju bezúspešne už v konaní o vypratanie bytu,
avšak súd prvej inštancie v rozsudku 16C/61/2011 jednoznačne konštatoval, že nájomná zmluva medzi
žalobcom a žalovaným vo vzťahu k bytu vznikla konkludentne, a to na dobu neurčitú, z ktorého dôvodu
v konaní o vypratanie bytu žalobu žalovaného proti žalobcovi v celom rozsahu zamietol. Žalovaný
tento svoj argument - opätovne bezúspešne - zopakoval aj v odvolaní proti rozsudku 16C/61/2011,

odvolací súd sa však s názorom o konkludentnom vzniku nájomnej zmluvy v celom rozsahu stotožnil.
Súd prvej inštancie preto v tomto spore z predmetného záveru o konkludentnom vzniku nájomnej zmluvy
- vyjadreného v rozsudku 16C/61/2011 - správne vychádzal. Žalovaný neuviedol žiadne také (nové)
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé právny názor súdu vyjadrený v právoplatnom rozsudku 16C/61/2011
spochybniťčidokoncavyvrátiť.Anijednazožalovanýmvodvolaníuplatnenýchnámietokniejespôsobilá

spochybniť vecnú správnosť rozsudku. Právo žalobcu na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu
podľa ZoVB je dané, keďže žalobca je nájomcom bytu na základe nájomnej zmluvy uzavretej na dobu
neurčitú; žiadosťou uplatnil právo na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu podľa ZoVB, žalovaný
si svoju povinnosť previesť vlastníctvo bytu na žalobcu za regulovanú cenu podľa ZoVB nesplnil vzákonnej dvojročnej lehote od podania žiadosti, žalobca v súlade so ZoVB a v rámci 3-ročnej premlčacej
lehoty uplatnil svoje právo na prevod vlastníctva bytu za regulovanú cenu žalobou na súde.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP (účinného od 1.7.2016), ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce

sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dôvodné zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Odvolací súd si je vedomý ustanovenia § 390 CSP podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci,
ak a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a rozhodnutie a b/ odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie. Rovnako je odvolaciemu súdu známa rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít (napr.
sp. zn. III. ÚS/379/2017 a III ÚS/5/2018), podľa ktorých odvolací súd môže zrušiť rozhodnutie súdu prvej

inštancie len raz a následne by mal rozhodnutie už len potvrdiť, alebo zmeniť.
Logickým výkladom ust. § 390 CSP je však potrebné dospieť k záveru, že povinnosť odvolacieho súdu
rozhodnúť o odvolaní po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia a vrátení veci na nové rozhodnutie bude
možné aplikovať iba vtedy, ak aj prvé zrušené rozhodnutie bolo rovnakej procesnej povahy, čo znamená,
že povinnosť rozhodnúť o odvolaní proti rozsudku (potvrdením alebo zmenou rozhodnutia) je daná iba

vtedy, ak aj prvé zrušené rozhodnutie bolo vo forme rozsudku.
Vyššie uvedené rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú individuálnych okolností konkrétnych vecí, ktoré
sú svojou povahou iné, ako je daná vec. V poradí v prvom rozhodnutí odvolací súd už štvrtý krát zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a v druhom rozhodnutí zaujíma ústavný súd právny názor k tomu, či
môže byť rozsudok podľa CSP zrušený druhý krát, ak bol predtým zrušený podľa ustanovení O.s.p..

V predmetnej veci bolo prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie - uznesenie o odmietnutí podania žalobcu
uznesením odvolacieho súdu zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie z dôvodu, že postup súdu prvej inštancie vedúci k vydaniu napadnutého uznesenia súdu
prvej inštancie i samotné uznesenie vykazovali znaky prílišného formalizmu, keďže súd prvej inštancie
ako dôvod odmietnutia podania označil iba neuvedenie kúpnej ceny bytu ako podstatnej náležitosti

zmluvy o prevode vlastníctva bytu, pričom neodôvodnil, prečo určenie ceny uvedením spôsobu jej
výpočtu (popri návrhu žalobcu na jej určenie znaleckým posudkom súdom ustanoveným znalcom a
jeho žiadosti o poskytnutie súčinnosti pri získaní potrebných podkladov a informácií pre určenie ceny
od žalovanej strany, nakoľko nimi nedisponuje) považoval za nedostatočné a v tomto smere bolo jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné.

Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v takomto prípade môže byť preskúmavaný
rozsudok (v poradí prvý) zrušený, keďže tu je dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a
nebolo namieste a ani v súlade so zásadou hospodárnosti, aby odvolací súd nahrádzal činnosť súdu
prvej inštancie, ktorý v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nepožiadal strany o ďalšie
(chýbajúce) skutkové tvrdenia potrebné pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore.

6. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie nahradil prejav vôle žalovaného tak, že žalovaný ako
predávajúci uzatvára so žalobcom ako kupujúcim kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva predmetného
bytu v znení uvedenom vo výroku takéhoto rozsudku.
Žalovaný počas konania na súde prvej inštancie i v odvolaní namietal najmä aktívnu vecnú legitimáciu

žalobcu ale i svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore.
Súd prvej inštancie sa týmito otázkami zaoberal v 42. až 50. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku
so zjavným záverom, že obe strany sporu sú v spore vecne legitimované.Odvolateľ bol názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že nedostatok vecnej legitimácie je dôvodom zamietnutia
žaloby.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane
žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo
205/2009 právneposudzovanie

v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže
porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok
ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne
v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie akoná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je
integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného

súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu
spravodlivosti.“
Otázka aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bola v konaní zásadnou a pokiaľ si súd prvej inštancie
neurobil jasno v tejto zásadnej otázke nemohol jednoznačne rozhodnúť ani o tom, že žalobe vyhovie a
jeho rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) bolo preto predčasné.

Odvolaciemu súdu tak za opísanej situácie neostalo iné, než podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a
§ 391 ods. 1 CSP rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto jeho uznesenia, keď nepovažoval
za účelné, hospodárne a v záujme strán sporu aby nahrádzal činnosť súdu prvej inštancie. Vzhľadom
na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, sa odvolací súd ďalšími námietkami
uvádzanými v odvolaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

7. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní, v intenciách pokynov odvolacieho súdu
(§ 391 ods. 2 CSP), postupovať v súlade s prejednacou zásadou CSP, v ktorom je súd limitovaný
skutkovýmitvrdeniamistránsporu,ohľadomktorýchnesiekaždázostrándôkaznébremeno.Hodnotenie
dokazovania zahŕňa v sebe i vyhodnotenie unesenia dôkazného bremena každej zo strán (ohľadom
tvrdení, ktoré každá strana podľa hmotného práva má preukázať). Na takto preukázaný skutkový stav na

základe vykonaných dôkazov (v prípade nevykonania navrhnutých dôkazov je potrebné uviesť dôvody),
súd prvej inštancie aplikuje relevantnú právnu normu. Pokiaľ žalobca sám nedoplní vyššie uvedené
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, bude potrebné na zistenie podstatných a
rozhodujúcich skutočností požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia.(§ 150 ods. 2 CSP)
Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku

bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť
rozhodnutiejeodrazomprávaúčastníkanadostatočnéapresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutia
súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania, dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III.
ÚS 198/07).

8. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

9. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)