Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, June 24, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010406
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5819010406.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Sučika a JUDr. Moniky Liptákovej, na verejnom zasadnutí konanom 24. júna 2021 o odvolaní
obžalovaného U. M. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/141/2019 z 13.10.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.
zn. 6T/141/2019 z 13.10.2020 v časti vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
obžalovaného U. M., nar. X.X.XXXX v A., trvale bytom E. F.

XXX, slobodný, na slobode, nezamestnaný,

o d s u d z u j e :

Podľa § 245 ods. 1 Tr. zák., § 54 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., na trest povinnej práce vo výmere 200
(dvesto) hodín.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný U. M. uznaný za vinného z prečinu
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe že

v presne nezistenom čase od 24.00 hod. dňa 11.6.2019 do 02.00 hod. dňa 12.6.2019 poškodil osobné
motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, EČ: NO 765 BF, šedej pastelovej farby, rok výroby 2007, ktoré
bolo odstavené na chodníku v obci E. F. oproti rodinnému domu č. XXX a to tak, že pofŕkal presne
nezistenou lepkavou tekutinou predné a zadné dvere na strane spolujazdca, predný a zadný blatník na
strane spolujazdca, prahy, prednú kapotu a strechu, pričom došlo k poškodeniu laku a farby vozidla až
do plechu, čím P. U., nar. X.X.XXXX, spôsobil škodu poškodením vo výške 1.948,- EUR.

Za tento trestný čin bol obžalovaný podľa § 254 ods. 1 Tr. zák. (správne malo byť uvedené podľa § 245
ods. 1 Tr. zák.- pozn. odvolacieho súdu), § 54 Tr. zák.,§ 38 ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. na
trest povinnej práce.

Podľa § 55 ods. 1 Tr. zák. bolo rozhodnuté o tom, že obžalovaný je povinný trest povinnej práce vykonať
najneskôr do 1 roka od jeho nariadenia. Podľa § 55 ods. 3 Tr. zák. bolo rozhodnuté o tom, že obžalovaný

je povinný vykonať trest povinnej práce osobne, vo voľnom čase a bez nároku na odmenu.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenému P. U. vo
výške 1.948,- EUR.Proti rozsudku súdu proti výroku o vine, výroku o treste aj výroku o náhrade škody podal riadne a včas
odvolanie obžalovaný. Odvolanie následne písomne odôvodnil sám aj prostredníctvom svojho obhajcu.

V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že odvolanie podáva z
dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre
nejasnosť alebo neúplnosť skutkových zistení a preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie. Obžalovaný popiera, že by poškodil vozidlo poškodeného. Súd však

dospel k záveru, že vina a motív konania obžalovaného boli preukázané výpoveďami svedkov P.
U. a Y. U., nakoľko svedkovia boli pred výsluchom riadne poučení o trestnoprávnych následkoch
nepravdivej výpovede, pred výpoveďou zložili prísahu, pričom súd ohľadom pravdivosti ich výpovede
nemal pochybnosti. Zaujímavo vyznieva tvrdenie poškodeného, ktorý uvádza, že si zobral baterku a
šiel sa presvedčiť, či na druhej strane cesty pri jeho aute stojí obžalovaný, ale na druhej strane videl
detailne, že v ruke drží štetec, čo je podľa názoru obhajoby odvážne tvrdiť, nakoľko podľa výpovedí

svedkov stál obžalovaný za autom poškodeného. Poškodený ďalej uviedol, že keď spozoroval na druhý
deň fŕkance na aute, zavolal políciu, povedal im, že má podozrenie na obžalovaného, nakoľko mal trocha
zašpinenérukyazhodovalosatostmavýmifľakminastrechevozidla.Svojepodozrenieotom,žeskutok
spáchal obžalovaný, sa snažil potvrdiť aj skutočnosťou, že o tom svedčí aj zafŕkané miesto na chodníku,
na ktorom boli biele fľaky. Uviedol tiež, že čierne fľaky, ktoré mal na streche auta sa nedali odstrániť

handrou, ale už boli vyžraté do plechu. V konaní nebolo preukázané, akou tekutinou bolo predmetné
auto poškodené. To, že obžalovaný mal čierne ruky ho ešte neusvedčuje z toho, že spáchal daný skutok.
Ako sám uviedol, ruky mal špinavé od asfaltu, čo potvrdila aj výpoveďou sestra obžalovaného, že pár
dní dozadu v dome niečo asfaltoval. Ak neznáma látka, ktorou bolo poškodené vozidlo dokázala podľa
poškodeného „vyžrať“ farbu na aute, tak aký dopad by to malo na ľudský organizmus, konkrétne na ruky

poškodeného. Zároveň poukázal na skutočnosť, že práve neznáma látka podľa poškodeného reagovala
na aute tak, že fľaky boli čierne, na rukách obžalovaného mala reagovať tak, že ruky mal na druhý
deň čierne a fľaky na chodníku, kde podľa výpovedí svedkov stál obžalovaný, ostali biele. Poukázal
tiež na dôležitú skutočnosť, že v rámci prípravného konania nebol zaistený žiadny predmet, ktorým by
obžalovaný mohol spáchať uvedený skutok. Zdôraznil, že v konaní nebola identifikovaná tekutina, resp.

neznáma látka, ktorá by spôsobila poškodenie vozidla. Výpovede svedkov obsahovali viaceré rozpory,
nakoľko poškodený na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaný mal kývať štetcom ako pri chôdzi,
teda ruky mal mať vedľa tela, na druhej strane svedok Y. U. uvádza pohyby, ktoré mal obžalovaný robiť
dovýškysvojejtváre.Trebabraťnazreteľtúskutočnosť,žepoškodenýajehobratsapoodchodesanitky
zdržaliasieštepolhodinyvdomesvojejtety,očomsvedčiaajichvýpovede.Zatentočasmoholpoškodiť

vozidlopoškodenéhohociktoiný,atospoukazomnatúskutočnosť,žesvedokpoškodený,akoajsvedok
Y. U. uviedli, že potom ako sa stretli s obžalovaným, obidvaja ohliadali predmetné vozidlo, ale na ňom nič
podozrivé nevideli, len sa im zdalo, že na aute je rosa. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi
poškodeným a obžalovaným, resp. ich rodinnými príslušníkmi boli majetkové spory. Za existencie týchto
sporov je logické, že poškodený uvažoval o tom, že mu auto mohol poškodiť obžalovaný. Opätovne

dodal, že z vykonaného dokazovania nebolo dôveryhodne preukázané, že skutok spáchal obžalovaný.
Obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu a dôkazné bremeno má prokurátor. Na základe
vykonaného dokazovania bolo možné dospieť k niekoľkým, čo do pravdepodobnosti rovnocenným
skutkovým verziám, a preto bolo povinnosťou súdu prikloniť sa k tej z nich, ktorá je pre obžalovaného
najpriaznivejšia. Pretože výrok o vine obžalovaného by v posudzovanom prípade nebol výrazom úplnej

jednoznačnosti, žiadne pochybnosti nevzbudzujúcej záver, že práve obžalovaný sa dopustil skutku
uvedeného v obžalobe. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd v zmysle
zásady „in dubio pro reo“ napadnutý rozsudok zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. a aby sám vo
veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí podľa § 285 písm. c) Tr. por.

Obžalovaný U. M. v odvolaní, ktoré odôvodnil sám, uviedol, že zistený skutkový stav nezodpovedá
skutočnosti. Skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, v rovine dohadov. Súd sa nevysporiadal so
všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Týmto chce poprosiť súd, aby rozhodoval na
základe faktov, lebo potom má z toho pocit zaujatosti. Nemyslí to v zlom, len prosí o pochopenie
a zhodnotenie všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu prispieť k náležitému zisteniu skutkového

stavu a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé
rozhodnutie. Poukázal na to, že v priebehu celého trestného konania sa nevyskytol žiaden priamy, či
nepriamy usvedčujúci dôkaz preukazujúci skutočnosť, že sa dopustil skutku tak, ako uviedol okresný
súd v odsudzujúcom rozsudku. Podľa jeho názoru, fotodokumentácia, podľa ktorej sa prvostupňový súdriadil ako dôkaz z miesta činu, nemožno za dôkaz považovať, a to z dôvodu, že bol vyhotovený tak, že
bratia P. a S. U. toto ich poškodené vozidlo účelovo a svojvoľne pristavili na druhý deň na chodníku a bez
prítomnosti polície. Toto miesto mohli kľudne prispôsobiť tak, aby vyhovovalo im, aby to robilo dojem,

že je to miesto činu. U., keď už mali auto nachystané, privolali hliadku polície na zdokumentovanie
škody. Je toho názoru, že keďže neboli podrobené analýze biele fľaky na chodníku a čierne fľaky na laku
poškodeného vozidla, nemožno na to prihliadať ako na dôkaz. Myslí si to aj z toho dôvodu, že keď sa
jeho sestra S. M. pýtala poškodeného P. U., čo vymýšľa, tak sa preriekol a povedal, že on nemá poistku
na auto, že on vie, čo má robiť, aby mu to bolo zaplatené. Bratia U. klamú. Zamotali sa do vlastných lží,

čo je zaznamenané vo výpovediach z hlavného pojednávania, zhodou okolností v tej časti, v ktorej sú
na jednej strane výpovede obžalovaného a svedka S. M. totožné a v rovnakej časti opísaného deja pred
prvostupňovým súdom sú výpovede bratov U. navzájom rozdielne. Poškodený P. U. vypovedal, že „on
zobral baterku a bežal na druhú stranu sa presvedčiť, či je to obžalovaný, zasvietil mu do očí, obžalovaný
bol vystrašený a opýtal sa, že čo sa deje. On mu odvetil, že nič a šiel do vozidla a vozidlo zamkol, zobral
kľúče a šiel naspäť“. Brat poškodeného svedok Y. U. na hlavnom pojednávaní uviedol, že „on išiel rovno

k obžalovanému, keď ho obžalovaný zbadal, vošiel do dvora jeho deda za bránku, bol zľaknutý, stál za
bránkou a bol šokovaný, svietil mu do očí a o chvíľočku za ním prišiel brat, ktorý mal tiež v ruke baterku.
Obžalovaný sa ho opýtal, že čo sa deje, ale keďže ich volali záchranári, že aby im išli dať lieky a osobné
veci, tak mu už viac nevenovali pozornosť a vrátili sa späť“. Z tohto vyplýva, že bratia U. vypovedali
rozdielne ohľadom skutkových okolností. Nebolo ničím preukázané, že poškodený zaparkoval auto do

garáže. Logicky je nepravdepodobné, že by poškodený P. U. auto parkoval do garáže, aby ho o tri hodiny
z garáže vyťahoval, keď odchádzal do práce. V súvislosti s hodnotením svedeckej výpovede jeho sestry
S. M. uviedol, že je v podstate jedno, či stál z pohľadu svedkyne pri sanitke alebo z jeho pohľadu, keď
stál na ceste v mieste hranice plotov, v plote, s ktorým bola zarovno predná časť nacúvanej sanitky,
na ktorej boli otvorené bočné dvere, kde videl ako celý čas susedka silno jojká od bolesti a ako okolo

nej pracujú záchranári a pri otvorených bočných dverách stáli bratia U.. Podľa jeho názoru je svedecká
výpoveď jeho sestry konzistentná s jeho výpoveďou aj v tom, že ho videla prechádzať cez cestu a popri
ňom videla stáť iba svedka P. U.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné sa zaoberať otázkou,
prečo súd prihliadol výlučne na výpovede poškodeného a jeho brata Y. U., toho svedka, ktorého pri aute
poškodeného nevidela svedkyňa S. M. a toto jej svedectvo vo svojej výpovedi potvrdil aj poškodený P.

U., napriek zjavným rozporom v ich výpovediach a tiež napriek ich zaujatosti voči jeho osobe, pričom
na druhej strane výpoveď S. M., ktorá bola rovnako prítomná pri skutku, považoval za zaujatú bez
akéhokoľvek relevantného základu. Myslí si, že týmto trestným stíhaním sa mu chcú bratia U. len pomstiť
za to, že im spílil ich strom. Poukázal na to, že žije v spoločnej domácnosti s rodičmi, ktorých zdravotný
stavniejedobrý,obajarodičiasúťažkozdravotnepostihnutí.Okresnýsúdvkonanípostupovalvrozpore

so zásadou „in dubio pro reo“. Je toho názoru, že dôkazy, ktoré okresný súd vykonal, nepreukazujú jeho
vinu. Z vykonaného dokazovania vyplynuli viaceré rozpory, ako sa mal skutok stať. Navrhol, aby krajský
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, alebo aby sám vo veci
rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že
odvolanie obžalovaného U. M. je čiastočne dôvodné.

K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy

obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného

presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného

presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok

sa stal a že ho spáchal obžalovaný U. M.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v
odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o
podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia

rozsudku súdu prvého stupňa:

„Obžalovaný poprel, že by poškodil vozidlo poškodeného, že by ho polial nejakou tekutinou. Uviedol, že
sa síce v inkriminovanom čase zdržiaval aj na inkriminovanom mieste, ale okolo vozidla poškodeného
iba prechádzal, a to v čase ako pri vozidle bol aj poškodený, iba sa ho opýtal čo sa deje a išiel do

dvora rodinného domu svojho deda, zatvoriť dvere na maštali, vozidlo poškodeného nijako nepoškodil,
v rukách nič nedržal. Vina a motív konania obžalovaného boli preukázané predovšetkým výpoveďami
svedkov P. U. a Y. U., ktorých výpovede boli konzistentné aj s ostanými vykonaným dôkazmi, vrátene
časti výpovede obžalovaného. Obžalovaný v podstate potvrdil výpovede oboch svedkov, pokiaľ ide
o dôvod, pre ktorý sa zdržiavali na dvore svojej tety, tiež potvrdil, že obaja svedkovia prišli svojimi

vozidlami, vozidlo poškodeného bolo zaparkovaná cez cestu na mieste, kde to uvádzali aj svedkovia
a kde sa našli na chodníku aj fľaky po nejakej tekutine, ktoré boli aj fotograficky zdokumentované. Tak
ako súd uviedol, vina obžalovaného je preukázaná predovšetkým výpoveďami svedkov P. U. a Y. U.,
svedkovia boli pred výsluchom riadne poučení o trestnoprávnych následkoch nepravdivej výpovede,
pred výpoveďou zložili prísahu, pričom súd ich svedecké výpovede hodnotil vo všetkých súvislostiach,

či ich výpovede sú konzistentné, či zapadajú do všetkých vykonaných dôkazov, pričom súd ohľadom
pravdivosti výpovede svedkov nemal žiadne pochybnosti. Obaja svedkovia zhodne uviedli, že videli
obžalovaného stáť za vozidlom poškodeného, presne na tej strane vozidla, kde bolo vozidlo poliate
neznámou tekutinou, na tomto mieste sa našli aj fľaky na chodníku, obžalovaný držal v ruke štetec
a robil pohyby rukou hore a dole, obžalovaný bol podľa výpovede svedkov zľaknutý, keď išli smerom

k nemu, rýchlo vošiel do dvora svojho deda, ruky držal za chrbtom. Zároveň logicky vyznelo tvrdenie
svedkov, že väčšiu pozornosť obžalovanému a jeho konaniu vtedy nevenovali, pretože ich prioritou bola
ich teta, ktorú odvážala záchranka, v tom čase už bola v sanitke a potrebovali odovzdať záchranárom
doklady a lieky. Tiež nebol dôvod pochybovať o výpovedi svedka P. U., že poškodenie vozidla zistil až
v priebehu dňa, konkrétne pri odchode z práce, keďže vozidlo bolo poškodené zo strany spolujazdca,

k jeho poškodeniu došlo v noci, nesvietilo už ani pouličné osvetlenie a do práce odchádzal v skorších
ranných hodinách. Zároveň svedok poškodený vyvrátil podozrenie, že k poškodeniu vozidla mohlo
dôjsť na inom mieste, keďže vozidlo doma parkoval v garáži a počas doby ako bol v práci, bolo
zaparkovanénaparkovisku,ktoréjemonitorovanékamerovýmsystémom,ktorýnásledneprekontroloval
spolu so svedkom JUDr. U. X., ktorý rovnako ako svedok poškodený potvrdil, že k poškodeniu vozidla

na parkovisku nedošlo. V neposlednom rade, že k poškodeniu vozidla došlo predmetnej noci svedčí aj
zafŕkanémiestonachodníku,ktorékorešpondovalosmiestom,kdebolovrozhodnomčasezaparkované
vozidlo poškodeného, čo nepopieral ani obžalovaný. Zároveň vykonaným dokazovaním bol preukázaný
aj motív konania obžalovaného, a to osobná nevraživosť obžalovaného voči svedkovi poškodenému,
prameniaca z narušených susedských vzťahov medzi obžalovaným a tetou poškodeného, do ktorých na

podnetsvojejtetyY.Q.(susedyobžalovaného)zasiaholajsvedokpoškodený,ktorýsapostavilnastranu
svojej tety. O tom, že boli vzťahy medzi obžalovaným a svedkom poškodeným narušené, vyplynulo
aj zo samotnej výpovede obžalovaného. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne S. M., ktorá vypovedala,
že v inkriminovanom čase cez okno videla, ako obžalovaný stojí pri sanitke, potom prešiel cez cestu
a kde videla pri ňom stáť svedka poškodeného, potom videla obžalovaného ísť do maštale a viac

situáciu nesledovala, k výpovedi tejto svedkyne súd uvádza, že jej výpoveď súd hodnotil aj z hľadiska, že
svedkyňa je sestrou obžalovaného, svedkyňa vypovedala, v snahe svojou výpoveďou nepriťažiť bratovi,
čo sa odzrkadlilo aj v tvrdení , že videla ho videla stáť pri sanitke, čo neuvádzal ani obžalovaný a ani
svedkovia. Keďže výpovede svedkov boli vzájomne konzistentné a utvárali ucelený a logický celok ajs ostatnými listinnými dôkazmi, súd preto obžalovaného uznal vinným z prečinu poškodzovania cudzej
vec tak, ako mu to dávala za vinu obžaloba“.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby

sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov

vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák.
aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a
všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených
zákonných ustanovení.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom
súde.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že sa nedopustil konania, ktoré mu je kladené
za vinu, že zo strany poškodeného ide o vykonštruované konanie.

V prejednávanom prípade boli v prípravnom konaní zadovážené a na hlavnom pojednávaní okresným
súdom vykonané dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporovali. Na jednej strane výpoveď
poškodeného P. U. a jeho brata Y. U., ktorí obžalovaného usvedčovali zo spáchania súdeného skutku.
Na druhej strane výpoveď obžalovaného U. M., ktorý spáchanie súdeného skutku v celom rozsahu

popieral. V prospech obžalovaného vypovedala aj jeho sestra S. M.. Ďalší svedok U. X. nebol priamym
svedkom skutku.

Vzhľadom na existujúcu dôkaznú situáciu, okresný súd musel precízne vyhodnotiť dve skupiny dôkazov,
najmä z hľadiska ich vierohodnosti, aby na ich základe mohol rozhodnúť o vine obžalovaného.

V uvedených súvislostiach treba uviesť, že súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, a to každý dôkaz jednotlivo, ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení
výpovede svedka súd skúma, či je logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej skoršej predchádzajúcejvýpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri
hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov
v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať

aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu a „škodiť“ obžalovanému. Pritom
nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a
preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým
nie je preukázaný opak. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu,
postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov

je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.

Odvolací súd poukazuje tiež na to, že súhrn priamych a nepriamych dôkazov na preukázanie viny
obžalovaného musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov,
ktorévosvojomcelkunielenspoľahlivopreukazujúvšetkyokolnostižalovanéhoskutkuaktoréusvedčujú
z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru (Rt 38/68).

Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že
sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade
existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo
druhej skupiny dôkazov.

Vinu obžalovaného mal krajský súd, rovnako ako okresný súd, preukázanú predovšetkým na základe
priamych dôkazov - výpovedí poškodeného P. U. a svedka Y. U.. Podľa názoru odvolacieho súdu
poškodený P. U. a svedok Y. U. presvedčivo usvedčujú obžalovaného zo spáchania súdeného
skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť ich výpovedí.
Výpovede menovaných svedkov krajský súd považuje za logické, presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé

a vierohodné, bez podstatných rozporov. Uvedené priame dôkazy logicky prepájajú aj nepriame dôkazy
vykonané v predmetnej veci - odborné vyjadrenie ku škode, fotodokumentácia miesta činu, výpoveď
svedka U. X., ktoré v súhrne bezpečne preukazujú vinu obžalovaného a zároveň vyvracajú jeho
obhajobné tvrdenia, že sa nedopustil protiprávneho konania voči poškodenému.

Je pochopiteľné, že obžalovaný popiera spáchanie súdeného skutku. Využíva tak svoje zákonné právo
hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom
aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v
prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej
pravdivosti“. Obžalovaný tvrdil, že bol v čase činu na mieste činu, len inak interpretuje to, čo sa tam

malo stať, resp. nestať. Obžalovaný nepredložil súdu žiadne alibi, ktoré by celkom nepochybne mohlo
výrazne spochybniť výpoveď dvoch priamych svedkov. V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej
snahe, nepreukázala, že by poškodený a svedok Y. U. vypovedali nepravdu o podstatných okolnostiach
spáchanéhoskutku.Anikrajskýsúdneuveriltvrdeniamobžalovaného,žepoškodenémuP.U.vkritickom
čase nepoškodil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia spôsobom uvedeným vo výrokovej časti

napadnutého rozsudku. Obžalovaný nevysvetlil hodnoverným spôsobom jeho neštandardné správanie
v kritickom čase, keď namiesto toho, aby sa slušne opýtal poškodeného na zdravotný stav svojej susedy
Y. X., priamo pri sanitke, resp. pri jej dome, ale sa nachádzal pri motorovom vozidle poškodeného, ktoré
bolo odparkované na ceste oproti odstavenej sanitky, a to priamo pri tej časti, ktorá bola postriekaná
nezistenou lepkavou tekutinou. Obžalovaný hodnoverným spôsobom nevysvetlil ani jeho správanie, keď

ku nemu prišli poškodený s bratom a obžalovaný mal za chrbtom schované ruky. V okolnostiach danej
veci aj krajský súd považoval za vierohodné tvrdenia svedka Y. U., že videl obžalovaného, ako stojí pri
aute poškodeného, robil pohyby zhora nadol a v ruke držal štetec. Skutočnosť, že v rámci prípravného
konania nebol zaistený žiadny predmet, ktorým by obžalovaný mohol spáchať uvedený skutok, ani
nebolo preukázané, akou tekutinou bolo predmetné auto poškodené, nemala vplyv na vyhodnotenie

dôkaznej situácie v prospech obžalovaného. Ani svedeckú výpoveď S. M. - sestry obžalovaného
krajský súd z rovnakých dôvodov ako súd prvého stupňa nepovažoval za vierohodnú a spôsobilú na
preukázanie neviny obžalovaného.

K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkomtrestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného

činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je
to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Krajský súd, rovnako ako okresný súd, dospel k záveru, že v prípade obžalovaného neexistuje žiadna
poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák. Na rozdiel od súdu prvého stupňa zistil, že v prípade
obžalovaného neexistuje ani žiadna priťažujúca okolnosť podľa § 37 Tr. zák. Z aktuálneho odpisu z
registra trestov krajský súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ jedenkrát súdne potrestaný, a to trestným

rozkazom Okresného súdu Žilina sp. zn. 0T/10/2019 z 25.1.2019, právoplatný 25.1.2019; osvedčil sa
21.8.2020 a na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Z odsúdenia, o ktorom platí dikcia, že sa na
páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nemožno vyvodzovať voči páchateľovi nejaké dôsledky a pri
výmere trestu ho nemožno hodnotiť ako priťažujúce páchateľovi, v dôsledku čoho nemôže ísť o recidívu
v zmysle § 37 písm. m) Tr. zák. Z uvedených dôvodov krajský súd nepriznal obžalovanému priťažujúcu

okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák.

Trest povinnej práce vo výmere 200 hodín považuje aj krajský súd za spravodlivý a objektívny
obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie a v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti
spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Fikcia neodsúdenia

nebráni, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v minulosti
spáchal trestný čin. Obžalovaný sa v minulosti dopustil trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr.
zák., ktorú skutočnosť zohľadnil krajský súd pri rozhodovaní o výmere trestu povinnej práce.

Krajský súd zároveň napravil formálne pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý do výroku o treste

uviedol nesprávny § 254 ods. 1 Tr. zák., namiesto správneho ustanovenia § 245 ods. 1 Tr. zák., za
ktorý obžalovanému ukladal trest. Žiada sa pripomenúť, že § 254 ods. 1 Tr. zák. upravuje trestný čin
porušovania predpisov a obehu tovaru v styku s cudzinou.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a

nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.