Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 29, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/100/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114212773
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2114212773.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov

senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: DRAGON JH,
s.r.o., Jarošovská 840, Jindřichův Hradec, Česká republika, IČ: 466 83 631, zastúpenej: Mgr. et Mgr.
Veronika Ondřejová, advokátka so sídlom Na hradbách 56/11, Jindřichův Hradec, Česká republika, proti
žalovanej: Stavstroj SK, s.r.o., Cukrovarská 3033/65, Sereď, IČO: 36 279 595, o zaplatenie 170.610,-
Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 30. apríla 2019 č.
k. 23Cb/158/2014-291, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni170.610,-Kčspolusúrokomzomeškaniavovýške6.170,94Kč,úrokomzomeškaniavovýške
8,05 % ročne zo sumy 170.610,- Kč od 7.5.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
II. žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vrátane trov odvolacieho konania v celom
rozsahu, III. žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v plnom rozsahu.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil čl. 2 bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o

právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, čl. 1 ods. 1, čl. 30,
čl. 53, čl. 78 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, čl. 4 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ust. § 261 ods.
1, § 323 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“), § 365 ods.
1, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Sb. Obchodní zákoník, § 1 nařízení vlády č. 142/1994 Sb., kterým
se stanoví výše úroků z prodlení a poplatku z prodlení podle občanského zákoníku a kterým se stanoví
minimální výše nákladů spojených s uplatňováním pohledávky.

Vecne dôvodil, že predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 170.610,- Kč s
príslušenstvom z titulu neuhradenej kúpnej ceny za dodaný tovar. Medzi stranami bola sporná samotná
existencia záväzkovo-právneho vzťahu, keď žalovaná popierala, že by si od žalobkyne objednala tovar
na základe objednávky č. POV130417 a že by jej bol tento dodaný. Na základe vykonaného dokazovania
súd prvej inštancie dospel k záveru, že z formálneho a obsahového hľadiska možno predloženú listinu
„Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov“ považovať za platné uznanie záväzku
v zmysle § 323 Obchodného zákonníka. Z predloženej dohody celkom jednoznačne vyplývalo, že

žalovaná uznáva voči žalobkyni svoj záväzok z faktúry č. 130504 vystavenej dňa 29.10.2013, splatnej
dňa 23.11.2013. Žalovaná namietala, že túto dohodu podpísal v mene žalovanej R. C., ktorý nebol
štatutárnym zástupcom žalovanej a nebol ani oprávnený uznať záväzky žalovanej, avšak žalobkyňa
súčasne opísala okolnosti doručenia predmetnej listiny konateľovi žalobkyne. Podľa tvrdenia žalobkyne,pán Čačaný ako konateľ žalovanej doručil predmetnú dohodu konateľovi žalobkyne osobne, keď za ním
cestoval do Jindřichova Hradce. Žalovaná pritom toto skutkové tvrdenie žalobkyne nerozporovala, preto
ho mal súd za nesporné a na základe toho dospel súd k záveru, že zo strany žalovanej došlo k platnému

uznaniu záväzku, ktorý bol predmetom tohto sporu. Súd neuznal námietku žalovanej, že predmetný
návrh dohody nepodpísal konateľ, ale len jeho zamestnanec, keďže návrh dohody predložil žalobkyni
samotný konateľ žalovanej. Svedok R. C. pritom potvrdil, že v spoločnosti žalovanej pracuje od roku
2002, pričom za ten čas prešiel všetkými pozíciami. Súd preto nemal pochybnosti, že konal v mene
žalovanej v súlade § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to bez prekročenia svojich právomocí, čo

dokazovala aj skutočnosť, že návrh dohody (hoci podpísaný týmto zamestnancom) predložil žalobkyni
konateľ žalovanej, čím celkom nepochybne schválil tento právny úkon zamestnanca. Žalovaná v konaní
opakovane poukazovala na to, že fakturovaný tovar bol dodaný spoločnosti LivMax s.r.o., avšak z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že obe spoločnosti (žalovaná aj LivMax s.r.o.) boli personálne
prepojené cez rovnakého konateľa a že žalobkyňa dodávala tovar obom spoločnostiam. Z vykonaných
dôkazov (výpovede svedkov, konateľov sporových strán, mailovej komunikácie medzi stranami sporu)

mal súd preukázanú zavedenú obchodnú prax, že strany si v konkrétnych prípadoch určovali, ktorej
zo spoločností má byť tovar dodaný a ktorej fakturovaný. Z e-mailu z 18.11.2013 vyplynulo, že R. C.
ako zamestnanec žalovanej určil spoločnosti žalobkyne, ako má účtovať konkrétne čiastky, teda či v
prospech spoločnosti žalovanej alebo v prospech spoločnosti LivMax s.r.o. Samotný konateľ žalovanej
uviedol, že žalovaná prenajímala svoje priestory v Nitre spoločnosti LivMax s.r.o., preto pri určovaní

subjektu, ktorému bol v skutočnosti dodaný objednaný tovar nebolo možné vychádzať len z toho, či v
rozhodnom čase ešte existovala prevádzka žalovanej na adrese Vodná 31 alebo 23 v Nitre. Zavedenej
obchodnej praxi medzi žalobkyňou a spoločnosťami žalovanej a Livmax s.r.o. neprekážalo, ak si tovar
objednala jedna zo spoločností a tento bol následne dodaný do priestorov druhej spoločnosti. Potvrdil
to aj svedok F. G., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že sa mohlo stať, že žalobkyňa dodala tovar

jednej spoločnosti a vyfakturovala ho inej spoločnosti, a to po dohode so žalobkyňou. Vzhľadom na
úzku previazanosť oboch spoločností - žalovanej aj LivMax s.r.o., nebolo možné bez ďalšieho dospieť
k záveru, že tovar bol objednaný a dodaný spoločnosti Livmax s.r.o. len preto, že by bol doručený
dopravcom do prevádzky spoločnosti LivMax s.r.o., ktorá v spornom čase mala mať na adrese Vodná
23, Nitra, sklady (podľa tvrdenia žalovanej aj svedka C.). Kto bol skutočne objednávateľom dodaného

tovaru vyplývalo aj z výpovede svedka F. G., ktorý uviedol, že ako zamestnanec žalovanej objednal tovar
uvedený v listine označenej ako „Přijatá objednávka“. Zároveň potvrdil, že tovar bol dodaný žalovanej
na adresu Vodná ulica, na ktorej mala žalovaná prevádzku, pričom medzinárodný nákladný list, ako aj
dodací list podpísal po tom, čo tovar skontroloval. K zadaniu objednávky, ako aj prevzatiu tovaru, došlo
zo strany zamestnanca žalovanej, ktorý bol poverený touto činnosťou, a teda jeho konanie zaväzuje

žalovanú. Z výpovede svedka G. vyplynulo, že objednávky od žalovanej išli výhradne mailom, ale
mohlo sa stať, že aj ústne. Žalovaná uviedla, že obchody prebiehali tak, že žalovaná ako kupujúci
dala písomnú objednávku žalobkyni, na ktorú žalobkyňa telefonicky oznámila, že došla objednávka a
oznámila termín, kedy tovar vyexpeduje, teda žalobkyňa ako predávajúci písomne nedávala potvrdenie
objednávky. Súčasne však priznala, že v niektorých prípadoch sa stalo, že žalobkyňa vyplnila doklad

označený ako „Přijatá objednávka“. Na základe uvedeného súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zavedenú
obchodnúpraxmedzizmluvnýmistranami,dospelkzáveru,že(hocisatostaloojedinele)kobjednávaniu
tovaru dochádzalo aj práve takým spôsobom, že zamestnankyňa žalobkyne vyplnila doklad „Přijatá
objednávka“ č. POV130417 a na základe neho následne došlo k dodaniu objednaného tovaru žalovanej.
Z vykonaného dokazovania (výpoveď svedka F. G., výpoveď konateľa žalovanej) ďalej vyplynulo, že v

rokoch 2012-2013 sa spoločnosť žalovanej a spoločnosť LivMax s.r.o. „brali ako jedna firma“. Svedok
G. vo svojej výpovedi poukázal na to, že „v tej dobe fungovala na tej istej adrese (pozn. - ako spoločnosť
žalovanej) spoločnosť LivMax s.r.o.“ Súd považoval tvrdenia žalovanej, že spoločnosť žalovanej a
spoločnosť LivMax sú dva rôzne subjekty konajúce samostatne za účelové, v snahe zľahčovať celkom
zrejmú úzku prepojenosť oboch spoločností. Z výpovede konateľov sporových strán, z výpovede

svedkov R. C. aj F. G., z mailovej komunikácie medzi stranami vyplynulo, že sa pri dodávaní tovaru
dôsledne formálne nerozlišovalo medzi spoločnosťami žalovanej a LivMax s.r.o.. Konateľ žalovanej
bol v danom čase súčasne konateľom a jediným spoločníkom oboch spoločností a tiež zodpovední
pracovníci R. C. a F. G. boli zamestnancami spoločnosti žalovanej aj spoločnosti LivMax s.r.o. Na
základe tejto previazanosti preto mohlo dôjsť k dodaniu tovaru do prevádzkových priestorov spoločnosti

LivMax s.r.o., hoci bol tovar objednaný žalovanou. Túto skutočnosť potvrdil i svedok F. G., ktorý
pracoval pre obe spoločnosti a mal oprávnenie podpisovať za obe spoločnosti. Súd tiež poukázal na
rozporuplnosť svedeckej výpovede svedka R. C., ktorý na jednej strane pri výsluchu na pojednávaní
dňa 30.3.2016 tvrdil, že žalovaná so žalobkyňou už od polovice roka 2013 nespolupracovala, že sa poroku objavila jedna faktúra na žalovanú a tento tovar nebol dodaný žalovanej, no na druhej strane on
sám podpísal návrh dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov, v ktorom žalovaná uznáva
voči žalobkyni svoj záväzok vyplývajúci práve z faktúry č. 130504 vystavenej dňa 29.10.2013. Súd

preto považoval výpoveď svedka C. za nevierohodnú a tendenčnú v zrejmej snahe pomôcť žalovanej
ako svojmu aktuálnemu zamestnávateľovi. Keďže však žalovaná platne uznala záväzok žalobkyne
vyplývajúci zo žalovanej faktúry, mal súd za to, že tým bolo dostatočne preukázané dodanie tovaru
práve spoločnosti žalovanej a nie spoločnosti LivMax, s.r.o. Žalobný nárok žalobkyne tak považoval za
dôvodný a preukázaný, a preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni fakturovanú a neuhradenú

sumu 170.610,- Kč.
V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobkyne v konaní v
plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zmenu

zamietnutím žaloby. Odvolanie odôvodnila ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Namietala, že súd
prvej inštancie sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom
rozhodnutí. Listinu - dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov nemožno považovať
za uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, nakoľko záväzok vymedzený v predmetnej
listine je neurčitý. Súd mal pri rozhodovaní za to, že variabilný symbol 130504 znamená číslo faktúry,

avšak takýto názor nemá oporu v znení listiny o vzájomnom započítaní. Ďalej bol rozpor v dátume
vystavenia, keď faktúra 130504 bola vystavená 23.10.2013 (a nie 29.10.2013) a celková suma faktúry
bola 177.910,- Kč (a nie 6,894.93 eur). Suma v eurách bola uvedená neurčito, nie je jasné o akú sumu sa
jedná, vzhľadom na desatinnú čiarku a bodku medzi číslovkami. Listina neobsahuje taktiež dôvod vzniku
záväzku. Celková suma nezodpovedá mene záväzku, ktorý bol v českých korunách a nedá sa zistiť

ani výška záväzku, keďže nie je uvedený kurz meny. Dohodu podpísal R. C., ktorý nebol štatutárnym
zástupcom žalovanej, pričom nesúhlasila s názorom súdu, že R. C. konal v mene žalovanej v súlade s
§ 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd bez zistenia, či žalovaná má vnútorné právne predpisy, ktoré
by určovali, ktorí pracovníci môžu robiť právne úkony za spoločnosť a rozsah týchto právnych úkonov,
nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s pracovnou zmluvou R. C., z ktorej by zistil jeho pracovné

zaradenie a pracovnú náplň. Uspokojil iba s jeho svedeckou výpoveďou, avšak jeho výsluch nebol
zameraný na jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň, preto nemožno zaujať právny záver, že R.
C. konal za spoločnosť podľa § 22 Občianskeho zákonníka. V tomto smere neboli navrhnuté žiadne
dôkazy, pretože strany nepoznali myšlienkové pochody sudcu a prvoinštančný súd porušil ustanovenie §
181 ods. 2 CSP tým, že strany ani na jednom pojednávaní neoboznámil o svojom predbežnom právnom

posúdení.Neobstojíaninázorsúdu,žedoručenímdohodyovzájomnomzapočítaníkonateľomžalovanej
Ing. Čačaným konateľovi žalobkyne, konateľ žalovanej predmetný úkon schválil, a to z dôvodu, že
dohoda o vzájomnom započítaní je neplatná pre neurčitosť a dohodu nepodpísala na to oprávnená
osoba. Predmetný právny úkon je absolútne neplatný a jeho neplatnosť nemohla byť konvalidovaná
doručením dohody o vzájomnom započítaní. Uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka a

započítanie pohľadávok podľa § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka sú samostatné právne inštitúty.
Ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že dohoda o vzájomnom započítaní
pohľadávokazáväzkovjeplatná,potomdôvodomprezamietnutiežalobyjezánikpohľadávkyžalobkyne
započítaním, a to ešte pred podaním žaloby. Predmetnú dohodu síce žalobkyňa nepodpísala, avšak
právna úprava pozná inštitút jednostranného započítania pohľadávky ako jednostranného právneho

úkonu, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli.
Namietala tiež názor súdu, že pri určovaní subjektu, ktorému bol v skutočnosti dodaný objednaný tovar,
nemožno vychádzať z toho, či v rozhodnom čase existovala prevádzka žalovanej na adrese Vodná 31
alebo 23 v Nitre. Ani svedecká výpoveď F. G. nie je dostatočným dôkazom, pričom poukázala na jeho
predpojatosťzdôvodu,ževroku2016založilspoločnosť,ktoráobchodovalaaobchodujesožalobkyňou,

teda bola závislá na žalobkyni v tom smere, aby jej žalobkyňa dodávala tovar na ďalší predaj. Ďalej
namietala záver súdu, že spoločnosť žalovanej a spoločnosť LivMax s.r.o. sú úzko previazané, resp.
prepojené. V čase dodania tovaru (21.10.2013) bol jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti
žalovanej Ing. Emanuel Čačaný a v spoločnosti LivMax s.r.o. boli spoločníkmi a súčasnej konateľmi Ing.
Emanuel Čačaný a Ivan Cichovský. Zodpovední pracovníci R. C. a F. G. neboli zamestnancami oboch

spoločností, táto skutočnosť však nie je rozhodujúca k prijatiu záveru o prepojenosti týchto spoločností.
Ani v prípade, ak by Ing. Čačaný bol jediným spoločníkom a konateľom oboch spoločností, nejednalo by
sa o prepojené podniky, k čomu žalovaná uviedla definíciu prepojených podnikov uvedenú v odporúčaní
Komisie 2003/361/ES zo 6.5.2013 o definícii malých a stredných podnikov.Akbyodvolacísúdboltohonázoru,žedohodaovzájomnomzapočítanípohľadávokazáväzkovjeplatná
a považuje sa za uznanie záväzku zo strany žalovanej, žalovaná mala za to, že vyvrátila domnienku
existencieuznanéhozáväzku.Predmetomkonaniajezaplateniesumy170.610,-Kčspríslušenstvom,čo

je cena za tovar, ktorý žalobkyňa vyfakturovala žalovanej faktúrou č. FVV130504 na základe objednávky
POV130242. Zo znenia objednávky POV130242 vyplýva, že ju vystavila spoločnosť LivMax s.r.o.,
ktorou objednala u žalobkyne tovar, ktorý žalobkyňa následne dodala spoločnosti LivMax s.r.o. Dodávku
tovaru žalobkyňa vyfakturovala tejto spoločnosti faktúrou č. 130297 z 8.8.2013 na sumu 170.715,- Kč a
faktúrou č. 130298 z 8.8.2013. Na faktúre - opravnom daňovom doklade, ktorú vystavila žalobkyňa pre

odberateľa LivMax s.r.o. dňa 25.10.2013 je tiež objednávka POV130242. Dôkazom o tom, že tovar bol
dodaný spoločnosti LivMax s.r.o. je aj výpoveď konateľa žalobkyne, ktorý uviedol, že nakoľko spoločnosť
LivMax s.r.o. neplatila a jednalo sa o personálne prepojené osoby, tak vystavili faktúru na spoločnosť
žalovanej. Ďalším dôkazom o tom, že žalobkyňa tovar dodala spoločnosť LivMax s.r.o. je aj objednávka
prepravcu S. R., u ktorého žalobkyňa dňa 21.10.2013 objednala prepravu tovaru a v objednávke bola
uvedená vykládka Nitra, Vodná 31, LivMax s.r.o. dňa 22.10.2013, 1.650 kg, 6 paletových miest. Podľa

výpovede prepravcu bol tovar vyložený a prevzatý na uvedenej adrese t.j. LivMax s.r.o. dňa 22.10.2013.
Tovar prevzal F. G., ktorý pracoval pre spoločnosť LivMax s.r.o., nepracoval pre žalovanú, nakoľko v
čase prevzatia tovaru 21.10.2013 prevádzkareň žalovanej na adrese Nitra, Vodná 23 bola zrušená v
dôsledku čoho a podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce F. G. zaniklo oprávnenie tovar prevziať, ako aj
oprávnenie na všetky úkony súvisiace s prevádzkovaním skladu. Žalovaná preukázala, že žalobkyňa

vystavila faktúru FVV130504 dňa 23.10.2013 a deň predtým 22.10.2013 vystavila faktúru č. 130520.
Keďže faktúry sa číslujú chronologicky, faktúra z 23.10.2013 nemohla mať nižšie číslo ako faktúra
z 22.10.2013. Tento fakt je možné vysvetliť iba spôsobom, že faktúra bola pôvodne vystavená na
LivMax s.r.o. a následne prepísaná na žalovanú. Prepisovaný bol aj medzinárodný nákladný list a v
dôsledku tejto skutočnosti žalobkyňa musela prepísať aj faktúru. Čo sa týka zvyklostí, bolo preukázané,

že obchody medzi stranami sporu prebiehali tak, že žalovaná dala písomnú objednávku, na ktorú
žalobkyňa telefonicky oznámila prijatie objednávky a oznámila termín, kedy tovar vyexpeduje, teda
žalobkyňa ako predávajúca písomne nedávala potvrdenie objednávky. Iba v ojedinelých prípadoch
sa stalo, že žalobkyňa vyplnila doklad „přijatá objednávka“. Žalobkyňa popísané zvyklosti nepoprela,
napriek tomu súd prvej inštancie vypisovanie dokladu prijatá objednávka považoval za zvyklosť. Doklad

prijatá objednávka sa vypisoval len veľmi zriedka, teda sa nedá považovať za zvyklosť. Obchodná
spolupráca medzi žalobkyňou a žalovanou bola ukončená dňom 2.5.2013, kedy žalobkyňa poslednýkrát
dodala žalovanej tovar a od uvedeného obdobia tovar dodávala spoločnosti LivMax s.r.o., čo žalobkyňa
nepoprela. Žalovaná považovala rozsudok za nesprávny aj v časti náhrady trov konania, keďže súd
uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania, hoci v odvolacom konaní (sp.

zn. 21Cob/97/2016) bola žalovaná úspešná.

3. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k námietke
žalovanej, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov nie je určitá a nebola podpísaná
oprávnenou osobou, súhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že z formálneho i obsahového hľadiska

možno túto listinu považovať za platné uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka.
Nemožno uznať námietku žalovanej, keď predmetnú dohodu predložil žalobkyni samotný konateľ
žalovanej, čím jednoznačne schválil tento úkon zamestnanca a jednal v súlade s § 20 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Listina, ktorá bola označená ako prijatá objednávka, bola zaslaná žalobkyni
zo strany žalovanej a je jasným dôkazom toho, že žalovaná si predmetný tovar skutočne objednala

a tovar prevzala. O tom svedčí aj výpoveď F. G., ktorý uviedol, že u žalovanej pracoval ako vedúci
skladu v období od roku 2008 do júna 2014, že objednávky boli realizované formou e-mailu a že
žalobkyňa skutočne dodávala tovar žalovanej na adresu skladu, teda na adresu Vodná, Nitra. Svedok
tiež uviedol, že si nespomína, že by vystupoval v tomto období niekedy za inú spoločnosť a tiež
potvrdil, že Ing. Čačaný bol v tomto období konateľom spoločnosti žalovanej aj spoločnosti LivMax s.r.o.

Tieto dve spoločnosti tak boli jednoznačne nielen personálne prepojené. Žalobkyňa tiež upresnila, že
v obchodnom styku vždy záleží na zavedenej praxi obchodných partnerov, teda žiadny právny predpis
striktne neukladá povinnosť dodávať tovar do sídla druhého partnera a pokiaľ si strany dohodnú aj iné
miesto dodania tovaru, tak je vždy tovar dodaný riadne podľa dohody. V tomto prípade bol tovar dodaný
do miesta, kde nemala žalovaná sídlo, ale sklad, o čom svedčia fotografie poštových schránok, ktoré boli

súdu prvej inštancie zo strany žalobkyne predložené. Tovar naviac preukázateľne prevzal zamestnanec
žalovanej, čo sám vo svojej výpovedi potvrdil. Vzhľadom na skutočnosť, že tovar prevzal zamestnanec
žalovanejmimosídlažalovanej,jezrejmé,žeodovzdanietýmtospôsobommuseloprebehnúťnazáklade
dohody medzi žalobkyňou a žalovanou. Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie zhodnotil svedeckévýpovede správne, nakoľko R. C. je stále zamestnancom žalovanej, preto nemožno považovať jeho
výpoveď za nestrannú a objektívnu. Naopak za skutočne nestranné a objektívne možno považovať
výpovede svedkov S. R. a F. G., ktorí nemajú záujem na úspechu v spore jednej či druhej strany.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že

odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v
napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní

pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba
navzdory námietkam žalovanej považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere
postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej

inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že žalovaná
platne uznala záväzok voči žalobkyni vyplývajúci zo žalovanej faktúry, čím bolo dostatočne preukázané
dodanie tovaru práve spoločnosti žalovanej (a nie spoločnosti LivMax, s.r.o.), nárok žalobkyne bol teda

dôvodný a preukázaný, a preto súd žalobe v rozsahu nároku v akom zostal predmetom konania vyhovel.

6. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (rovnako § 323 zákona č. 513/1991 Sb. Obchodní
zákoník v znení účinnom do 31.12.2013) ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa,
že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď

pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

7. Podstatou inštitútu uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka je, že uznanie záväzku
urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v
uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie

určitých požiadaviek. Z ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že uznanie záväzku
je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne
aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje
písomnú formu, uznanie musí dlžník urobiť (adresovať) veriteľovi a z hľadiska obsahu sa vyžaduje
uznanie určitého záväzku. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu

vymedzenia záväzku. Vymedzenie (identifikácia) záväzku, prípadne jeho výšku, tak možno realizovať
odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad (faktúra)
(porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2011 sp. zn. 4 Cdo 94/2010).

8.Žalovanávprvomradenamietala,želistinu„dohodaovzájomnomzapočítanípohľadávokazáväzkov“

nemožno považovať za uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, nakoľko záväzok
vymedzený v predmetnej listine je neurčitý. Poukazovala na to, že variabilný symbol 130504 neznamená
číslo faktúry, že je rozpor v dátume vystavenia faktúry (faktúra 130504 bola vystavená 23.10.2013 a nie
29.10.2013) a aj rozpor v celkovej sume faktúry (celková suma faktúry bola 177.910,- Kč a nie 6,894.93
eur). Tiež mala za to, že suma v eurách bola uvedená neurčito vzhľadom na desatinnú čiarku a bodku

medzi číslovkami, listina neobsahuje taktiež dôvod vzniku záväzku a celková suma nezodpovedá mene
záväzku, ktorý bol v českých korunách a nedá sa zistiť ani výška záväzku, keďže nie je uvedený kurz
meny.9. Tieto odvolacie námietky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Z dohody o vzájomnom započítaní
pohľadávok a záväzkov z 2.12.2013 jednoznačne vyplýva, že sa z obsahového hľadiska jedná o
uznanie určitého záväzku vymedzeného číslom, resp. variabilným symbolom faktúry 130504 splatnej

dňa 23.11.2013. Z hľadiska obsahu Obchodný zákonník vyžaduje uznanie určitého záväzku na rozdiel
od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Pri posudzovaní obsahu
prejavu dlžníka je rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, pričom záväzok môže
byť identifikovaný aj inými vlastnosťami ako jeho výškou, napríklad odkazom na konkrétnu zmluvu, na
základe ktorej záväzok vznikol, prípadne odkazom na iný doklad (porov. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30.4.2012 sp. zn. 4 MObdo 2/2011).

10. Rovnako sa odvolací súd nestotožňuje s názorom, že by nesprávne označenie dátumu vystavenia
faktúry (29.10.2013 namiesto 23.10.2013) spôsobovalo vadu uznania, resp. jeho neplatnosť pre
neurčitosť (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka totiž platí,
že právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní alebo počítaní, ak je jeho význam nepochybný. V

texte listiny uznania je uznávaný záväzok označený odkazom na faktúru „variabilný symbol 130504
vystavená 29.10.2013 splatná 23.11.2013 s celkovou sumou 6,894.93 eur“. Takéto vymedzenie (okrem
dátumu vystavenia) celkom jasne zodpovedá obsahu faktúry č. 130504 (č. l. 12), ktorá je vystavená
žalobkyňou pre žalovanú dňa 23.10.2013, splatná 23.11.2013 na sumu 177.910,- Kč. Skutočnosť,
na akom mieste sa v celkovej sume nachádzajú bodky a čiarky (naopak) nespôsobuje neurčitosť

uvedenej sumy. Podľa odvolacieho súdu takéto chyby v písaní za súčasnej zhody ostatných znakov
identifikujúcich faktúru (číslo faktúry a dátum splatnosti) predstavujú chyby v písaní v úkone, ktorého
význam je inak nepochybný, v dôsledku čoho podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka nejde o dôvod
neplatnosti. Pokiaľ ide prepočet sumy faktúry na eurá a uvedenie konverzného kurzu, je potrebné
zdôrazniť, že predmetnú listinu vypracoval zamestnanec žalovanej a skutočnosť, akým konverzným

kurzom (resp. platným k akému dátumu) prepočítal dlžnú sumu z faktúry č. 130504, nemožno vykladať
na ťarchu žalobkyne. Zároveň treba uviesť, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa evidovala
vočižalovanejlentútojednučiastočnenezaplatenúfaktúruč.130504vovýške170.610,-Kč(akovyplýva
i zo zoznamu faktúr na č.l. 145).

11. Otázku, či právny úkon je uznaním záväzku, teda či obsahuje takýto prejav vôle, treba riešiť jeho
výkladom v súlade s výkladovými pravidlami v § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, ktoré si
podľa judikatúry vyžadujú komplexný pohľad na okolnosti prípadu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 MObdo 6/2011). Podľa odvolacieho súdu by osoba v postavení konateľa
žalobkynejednoznačnemohlaobsahuuvedenejlistiny,akbysaoboznámilasjejcelýmobsahom,priložiť

význam uznania záväzku vyplývajúceho z faktúry č. 130504 splatnej 23.11.2013 v zmysle § 323 ods. 1
Obchodného zákonníka. Predmetnú listinu nesporne spísal zamestnanec žalovanej a osobne ju konateľ
žalovanej odovzdal žalobkyni. Uvedená skutočnosť má vplyv na posúdenie konania žalovanej ako
dlžníka. Prejav vôle žalovanej totiž za konkrétnych skutkových okolností, kedy samotný dlžník osobne
odovzdal veriteľovi dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok, nemožno vykladať inak ako uznanie

záväzku vyplývajúceho z konkrétnej faktúry č. 130504. Prípadný iný úmysel dlžníka (žalovanej) nemohol
a napokon ani nebol zrejmý veriteľovi (žalobkyni), ako osobe, ktorej bol tento prejav vôle určený, a to
aj s poukazom na širšie skutkové súvislosti konkrétneho prípadu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. marca 2019 sp. zn. 4Obdo 16/2017).

12. V súvislosti s vyššie uvedenými skutkovými okolnosťami prípadu nemožno ako dôvodnú vyhodnotiť
ani námietku žalovanej, že predmetnú dohodu nepodpísala na to oprávnená osoba s poukazom na
skutočnosť, že R. C. nebol štatutárnym zástupcom žalovanej a nekonal v mene žalovanej v súlade s § 20
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Namietala, že súd prvej inštancie bez zistenia, či žalovaná má vnútorné
právne predpisy, ktoré by určovali, ktorí pracovníci môžu robiť právne úkony za spoločnosť a rozsah

týchto právnych úkonov, nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s pracovnou zmluvou R. C., z ktorej
by zistil jeho pracovné zaradenie a k pracovnú náplň. V tomto smere neboli navrhnuté žiadne dôkazy,
pretože strany nepoznali myšlienkové pochody sudcu a súd inštancie porušil ustanovenie § 181 ods. 2
CSP tým, že strany ani na jednom pojednávaní neoboznámil o svojom predbežnom právnom posúdení.

13. Vzhľadom na túto odvolaciu argumentáciu si odvolací súd vypočul i zvukový záznam z pojednávania
z 26.3.2019, pričom zistil, že súd prvej inštancie uviedol vyčerpávajúce predbežné právne posúdenie
veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP, preto tvrdenie žalovanej, že súd prvej inštancie strany ani na jednom
pojednávaní neoboznámil strany o svojom predbežnom právnom posúdení, vyznieva pre odvolací súdnepochopiteľne. Je potrebné dodať, že základnou hodnotou pre civilný proces, ktorú princíp právnej
istoty chráni a reprezentuje, je predvídateľnosť procesu a výsledku procesu súdneho rozhodovania.
Jedným z kľúčových princípov civilného procesu je však i rozumné usporiadanie procesných vzťahov (čl.

4 ods. 2 CSP), ktoré vylučuje i extrémne formalistické poňatie princípu právnej istoty (napr. ak by strana
sporu po každom vykonanom dôkaze žiadala súd o predbežné právne posúdenie). Právnou istotou sa
má zabrániť nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam, účelom nie je „zabrzdiť“ proces nedôvodnými
požiadavkami strán sporu.

14. Pokiaľ ide o skutočnosť, že dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov podpísal
zamestnanec žalovanej R. C., odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že tento konal v mene žalovanej v súlade s § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Navyše na
pojednávaní dňa 26.3.2019 žalovaná vzniesla rovnaké námietky voči dohode o vzájomnom započítaní
pohľadávok ako uviedla i v odvolaní (o.i. aj tvrdenie, že pán C. nebol oprávnený na takýto úkon), avšak
žiadne dôkazy k preukázaniu tohto svojho tvrdenia neoznačila a ani nepredložila, naopak výslovne

uviedla, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Nedôvodná bola preto i námietka žalovanej, že súd
prvej inštancie nezisťoval, či žalovaná má vnútorné právne predpisy, ktoré by určovali, ktorí pracovníci
môžu robiť právne úkony za spoločnosť a rozsah týchto právnych úkonov a nepovažoval za potrebné
oboznámiť sa s pracovnou zmluvou R. C., z ktorej by zistil jeho pracovné zaradenie a pracovnú náplň.
Treba zdôrazniť, že súd bez návrhu dôkazy nevykonáva (§ 185 CSP), pričom v danom prípade sa

nejednalo o dôkazy, ktoré by súd mohol vykonať aj bez návrhu (§ 185 ods. 2, 3 CSP). V konaní
teda nebolo preukázané, že R. C. nebol oprávnený uznávací prejav urobiť, a ak by aj prekročil svoje
oprávnenie takto konať, nebolo preukázané, že by žalobkyňa o tomto prekročení vedela (v tomto smere
porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.4.2013 sp. zn. 5 Obo 25/2012). Osobitne
však v tejto súvislosti treba opätovne poukázať na skutkové okolnosti prejednávanej veci, kedy uznávací

prejav vôle žalovanej (dlžníka) osobne odovzdal konateľ žalovanej konateľovi žalobkyne (veriteľovi),
ktorá skutočnosť medzi stranami sporná nebola. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaná platne uznala
záväzok voči žalobkyni vyplývajúci zo žalovanej faktúry č. 130504 splatnej 23.11.2013 bol správny, čo
založilo vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval.

15. Žalovaná ďalej namietala, že ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov je platná, potom dôvodom pre zamietnutie
žaloby je zánik pohľadávky žalobkyne započítaním, a to ešte pred podaním žaloby. Tu je potrebné
uviesť, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, že by mal za to, že dohoda o
vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov je platná, keďže tento prejav vôle žalovanej vyhodnotil

(správne) ako uznanie záväzku a nie ako dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov.
Už pojmovo je vylúčené, aby bol tento úkon vyhodnotený ako platná dohoda o vzájomnom započítaní
pohľadávok a záväzkov (teda dvojstranný právny úkon), keďže nebola žalobkyňou akceptovaná, a preto
ani pohľadávka žalobkyne započítaním zaniknúť nemohla.

16. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne, že vyvrátila domnienku existencie uznaného
záväzku. Z vykonaného dokazovania takýto záver nevyplýva, čo i súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí správne a dôsledne (hodnotiac všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti) vyhodnotil.
Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že
skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za

preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Opak v konaní najavo nevyšiel. K
odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva nasledovné. Skutočnosť, že spoločnosť žalovanej
a spoločnosť LivMax, s.r.o. boli personálne prepojené cez osobu Ing. Čačaného bezpochyby vyplýva z
výpisov z obchodného registra uvedených spoločností. Na túto skutočnosť nemá vplyv ani nesprávne
konštatovanie súdu prvej inštancie, že konateľ žalovanej (Ing. Čačaný) bol v danom čase súčasne

konateľom a jediným spoločníkom oboch spoločností (žalovanej aj LivMax s.r.o.), keďže spoločníkom a
konateľom spoločnosti LivMax s.r.o. bol v čase objednania i dodania tovaru aj L. Y.. Poukaz žalovanej na
definíciu prepojených podnikov podľa odporúčania Komisie bol v tomto smere bez právneho významu.
Ani skutočnosť, že na faktúre č. 130504 bolo uvedené rovnaké číslo objednávky ako na objednávke
od spoločnosti LivMax, s.r.o. nebola spôsobilá preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne, že v čase

uznania už netrval. Takisto tvrdenia žalovanej o zaujatosti svedka F. G. v konaní neboli preukázané
a hodnotiaca úvaha súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho svedeckej výpovedi zodpovedá zásadám
formálnej logiky a zistenému skutkovému stavu.17. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto
odvolanie žalovanej z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Žalovaná v odvolaní neprodukovala žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd
prvej inštancie. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia
náležite vysporiadal.

18. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

19. Odvolací súd, osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o trovách konania. Vo vzťahu

k odvolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne uložil žalovanej povinnosť nahradiť
žalobkyni trovy odvolacieho konania, hoci v odvolacom konaní (sp. zn. 21Cob/97/2016) bola žalovaná
úspešná, odvolací súd dodáva, že konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden
celok. V rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania je premietnutý úspech strany v celom konaní.

20. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnej výške.
O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

22. Písomné vyhotovenie rozhodnutia vypracovala členka senátu JUDr. Erika Tischlerová (sudca
spravodajca).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.