Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 24, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Tdo/59/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714010242
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Michálik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6714010242.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Michálika a
sudcov JUDr. Gabriely Šimonovej a JUDr. Viliama Dohňanského, v trestnej veci obvineného X. X. pre
prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2018
v Bratislave o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. júna 2016,
sp. zn. 3To/46/2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného X. X. sa o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo 17. februára 2016, sp. zn. 5T/60/2014, (ďalej len ako „okresný
súd“ alebo „prvostupňový súd“), bol obvinený X. X. uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

dňa 22. novembra 2013 v čase okolo 10.20 hod. v obci E., okres A., na miestnej komunikácii pred
kostolom, bezdôvodne fyzicky napadol L. E., nar. XX. T. XXXX tým spôsobom, že ju najprv najmenej
štyrikrát udrel do oblasti tváre otvorenou dlaňou a následne ju kopol do zadnej časti tela, čím L. E., nar.
XX. T. XXXX, trvale bytom E. XX, nespôsobil zranenia vyžadujúce si práceneschopnosť, avšak táto z
rozrušenia a strachu pred ďalším konaním X. X. privolala hliadku polície.

Obvinenému bol za to podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 a § 46 Tr. zák. uložený trest
odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov, výkon ktorého súd podmienečne odložil podľa § 49 ods. 1 písm.
a/ Tr. zák. a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. obvinenému určil skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 3. júna 2016, sp. zn. 3To/46/2016, (ďalej len ako „krajský
súd“ alebo „odvolací súd“), podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného zamietol.

Obvinený nespĺňajúc podmienku obligatórneho zastúpenia obhajcom v dovolacom konaní podľa § 373
ods. 1, ods. 2 Tr. por., podal v predmetnej veci dovolanie dňa 13. septembra 2016. Po tom čo mu
bol súdom dňa 20. decembra 2016 ustanovený obhajca, prostredníctvom tohto napadol uznesenie
krajského súdu dovolaním dňa 31. januára 2017 z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
c/, písm. d/, písm. i/ Tr. por.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený odôvodnil porušením
ustanovenia § 37 ods. 2 Tr. por. o povinnej obhajobe. Je toho názoru, že obhajca mu mal byť ustanovený
už od momentu vznesenia obvinenia, nakoľko jeho spôsobilosť náležite sa obhajovať bola výrazne
limitovaná v priebehu celého konania, a to najmä z dôvodu, že je osobou vyššieho veku, keďže v
čase začatia stíhania mal 62 rokov. Zároveň zdravotný stav obvineného, ktorý bol orgánom činným v

trestnom konaní známy takmer od prvopočiatku vyšetrovania svedčil o dôvodnosti ustanovenia obhajcu.
Z odborného posudku o invalidite vypracovaného F. dňa 5. apríla 2012 vyplýva, že obvinený v júli2011 utrpel mozgový infarkt, v dôsledku ktorého mu bola priznaná miera poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť na úroveň 50%. V tomto posudku sa tiež uvádza, že v relevantnom čase trpel
poruchami osobnosti a správania zapríčinenými chorobu, poškodením a dysfunkciou mozgu a podľa

psychologickéhonálezuz3.februára2012trpelstredneťažkou„organickoudeterioráciouIMF“aťažkým
depresívnym prežívaním. Na podklade uvedeného je obvinený toho názoru, že možnosť praktickej
realizácie jeho procesných práv ako obvineného bola zásadným spôsobom sťažená, resp. znemožnená,
pričom oprávnenie zvoliť si obhajcu bolo v jeho prípade limitované nedostatočnými prostriedkami na
úhradu trov obhajoby, keďže jeho mesačný príjem v rokoch 2011 až 2013 predstavoval výlučne invalidný

dôchodok vo výške 150 €.

Za závažné porušenie práva na obhajobu obvinený považuje aj tú skutočnosť, že v konaní neboli
vykonané žiadne dôkazy, na podklade ktorých by bolo možné ustáliť, či s ohľadom na jeho zdravotný
stav bol vôbec objektívne schopný napadnúť poškodenú ňou uvádzaným spôsobom. Zároveň konajúce
súdy nevykonali žiadne dokazovanie v otázke posúdenia vierohodnosti výpovede poškodenej, a to aj

napriek tomu, že obvinený opakovane poukazoval na jej predchádzajúce psychiatrické liečenie.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. je v tomto konaní podľa obvineného daný tým,
že hlavné pojednávanie zo 4. februára 2015 sa konalo bez osobnej prítomnosti obvineného, hoci na
to neboli splnené zákonné podmienky, pretože obvinený na toto hlavné pojednávanie nebol riadne

predvolaný.

Vo vzťahu k namietanému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. obvinený uvádza, že konajúce
súdy pochybili, keď konštatovali, že svojím konaním naplnil všetky formálne znaky prečinu výtržníctva a
tiež materiálny znak tohto prečinu. K tomuto záveru súdy podľa názoru obvineného dospeli na základe

neúplného zistenia skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov v rozpore s
§ 2 ods. 12 Tr. por., keď nijako nevzali do úvahy rozdielny popis skutku uvádzaného poškodenou a
menovanými svedkami, ktorí predmetný skutok popisovali odlišne; skutočnosť, že svedkovia F. B. a
E. B. nevedeli uviesť, kedy sa mal skutok udiať; výpoveď svedka P. B., na hlavnom pojednávaní dňa
4. februára 2015, na ktorom potvrdil tú skutočnosť, že svedok F. O. v jeho prítomnosti povedal, že

nevie, prečo ho poškodená „volá na súd, že on o ničom nevie“ ani výpoveď F. X., ktorá ako najbližší
svedok incidentu medzi osobou obvineného a poškodenou nielenže neuviedla, že sa nevie vyjadriť či sa
medzi obvineným a poškodenou odohralo aj niečo iné ako rozhovor, ale tiež uviedla, že pri odchode z
miesta skutku nevidela žiadne iné osoby. Bez ohľadu na to či popretie akýchkoľvek vedomostí pána O. o
incidente pred pánom B. je s ohľadom na jeho výpoveď z 12. januára 2015 irelevantné, je obvinený toho

názoru, že bolo potrebné zobrať na zreteľ aj tú časť jeho výpovede, v ktorej uviedol, že bezprostredne
po skutku mal stáť spolu s poškodenou pred poštou bez zjavných známok predchádzajúceho konfliktu,
z čoho plynie, že i v prípade, ak by sa obvinený skutku dopustil, tak nemožno konštatovať, že sa dopustil
výtržnosti, ktorá predpokladá narušenie verejného pokoja a poriadku závažným spôsobom - hrubo. Súd
sa podľa obvineného nezaoberal dôveryhodnosťou svedkov, pričom obvinený v tejto súvislosti poukázal,

že poškodená bola v minulosti opakovane liečená na psychiatrii a že svedecké výpovede potvrdzujúce
verziu poškodenej, by mohli súvisieť s peňažnými pôžičkami poskytovanými v minulosti poškodenou
svedkom, ktorú skutočnosť síce poškodená poprela, avšak bola potvrdená svedkami F. B. a F. O..
Nesprávnym vyhodnotením skutkového stavu súdy podľa obvineného porušili zásadu in dubio pro reo
v zmysle § 2 ods. 4 Tr. por.

Obvinený ďalej uviedol, že súdy pri riadnom hodnotení dôkazov nemohli dospieť k záveru, že jeho
konanie naplnilo formálne znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva, pretože z vykonaných dôkazov
neplynie, že by sa dopustil výtržnosti, t. j. akýmkoľvek spôsobom narušil verejný pokoj, poriadok
a už vôbec nie kvalifikovaným spôsobom, a síce závažným spôsobom - hrubo a navyše obvinený

poukázal na absenciu materiálneho znaku. Totiž zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplýva, že by
konanie obvineného bolo čo i len spôsobilé akokoľvek narušiť verejný poriadok a už vôbec nie, že
takéto kvalifikované narušenie skutočne spôsobilo - dotklo sa objektu chráneného skutkovou podstatou
prečinu výtržníctva, skôr naopak. U pozorujúcich konanie obvineného nevyvolalo negatívne reakcie a
súčasne nenarušilo verejný poriadok. Takúto reakciu nemalo spôsobiť ani u samotnej poškodenej, ktorá

vypovedala, že v januári 2014 za obvineným proaktívne prišla s cieľom vyjasniť si predmetný incident,
ospravedlniť sa obvinenému. K prečinu podľa obvineného nemohlo dôjsť ani s ohľadom na okolnosti,
za ktorých došlo k spáchaniu skutku a spôsobené následky. Ak by konajúce súdy aj napriek všetkému
dospeli k záveru o spáchaní inkriminovaného skutku, tak tento je nevyhnutné považovať nanajvýš akovybočenie z rámca obvyklej reakcie na konfliktnú situáciu a toto posúdiť ako priestupok. Obvinený v
tejto súvislosti poukazuje na uznesenia okresného súdu zo 4. februára 2015 a 11. septembra 2015, sp.
zn. 5T/60/2014, ktorými bola táto vec neprávoplatne postúpená na prejednanie ako priestupku. Záver

o kvalifikácii skutku ako prečinu podľa obvineného nepodporujú argumenty nižších súdov, že incident
pozorovalo viacero osôb za denných podmienok a na mieste verejnosti prístupnom, pričom išlo o fyzický
konflikt medzi mužom a ženou, a to z dôvodu, že väčšina druhovo podobných skutkov sa odohráva
na mieste verejnosti prístupnom za prítomnosti viacerých osôb a medzi osobami rozdielneho pohlavia.
S ohľadom na subsidiaritu trestnej represie a princíp ultima ratio tak skutok za vyššie uvedených

podmienok, by nemal byť postihovaný prostriedkami trestného práva. Obvinený nakoniec uvádza, že
skutok, za ktorý bol odsúdený, nemohol u poškodenej spôsobiť prekvapenie a stres, lebo inak by nebola
na ošetrení a nezavolala by políciu. Aj keby tomu tak nebolo, vnútorné prežívanie poškodeného nie
je zákonným znakom prečinu. V konaní ani nebolo preukázané, či políciu volala skutočne poškodená,
alebo jej brat.

V zmysle toho obvinený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „najvyšší súd“ alebo
„dovolací súd“) navrhol, aby sa rozsudkom vyslovil, že podľa § 386 ods. 1 Tr. por. bol uznesením
krajského súdu porušený zákon v ustanovení § 319 Tr. por. v neprospech obvineného, aby podľa § 386
ods. 2 Tr. por. zrušil v celom rozsahu napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj rozsudok okresného
súdu,aabypodľa§388ods.1okresnémusúduprikázal,abyvecvpotrebnomrozsahuznovuprerokoval

a rozhodol.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen sa k dovolaniu obvineného vyjadrila podaním z 21. júna
2017, v ktorom uviedla, že toto považuje za nedôvodné a v rozpore s § 368 Tr. por. a nasledujúcimi
ustanoveniami, najmä s ohľadom na namietanie dôkaznej situácie a hodnotenie dôkazov. Je toho

názoru, že v súlade so zákonom vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že
predmetného konania sa dopustil obvinený, pričom jeho konanie naplnilo všetky znaky skutkovej
podstaty trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

V prípade namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. prokurátorka uviedla,

že obvinený bol v prípravnom konaní a tiež opakovane na hlavných pojednávaniach poučený o svojich
právach, okrem iného aj o práve na obhajcu. Ani v jednom prípade však obvinený neprejavil takúto
žiadosť, a preto nie je zrejmé, z čoho vychádza predpoklad uvedený v dovolaní, že tomuto mal byť
obhajca ustanovený, keď v posudzovanom prípade ide v podstate o jednoduchú, právne nenáročnú vec
a najmä vo veci neboli dané dôvody povinnej obhajoby v zmysle § 37 Tr. por., keďže išlo o konanie o

prečine, obvinený nebol ani vo väzbe, ani pozbavený právnej spôsobilosti a neboli naplnené taxatívne
uvedené dôvody tohto ustanovenia.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. prokurátorka uviedla, že z oboznámenia
zákonného sudcu na hlavnom pojednávania konanom dňa 4. februára 2015 vyplýva, že boli splnené

všetky zákonné podmienky na konanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obvineného, a to vrátane
vyrozumenia o termíne hlavného pojednávania a tiež zákonného poučenia, že súd v prípade, ak sa na
hlavné pojednávania nedostaví, bude konať v jeho neprítomnosti, ak nepredloží také ospravedlnenie,
ktoré by bolo akceptovateľné.

Rovnako negatívny postoj zaujala prokurátorka k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. Nestotožňuje sa s tvrdením obvineného, že svojím konaním sa mohol dopustil maximálne
priestupku, a teda že vo veci neboli naplnené materiálne a formálne znaky žalovaného prečinu, čo
prokurátorka odôvodňuje poukázaním na závery nižších súdov a tiež s ohľadom na osobu obvineného a
konanie popísané v skutku. Obvinený sa podľa jej slov dovolaním domáha prehodnocovania skutkových

zistení.

V zmysle tohto prokurátorka okresnej prokuratúry najvyššiemu súdu navrhla dovolanie obvineného
odmietnuť postupom podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

K dovolaniu obvineného sa vyjadrila aj poškodená podaním z 26. júna 2017. Konanie vedené pred
nižšími súdmi považuje za zákonné a rozhodnutia týchto súdov za správne. Predmetné dovolanie je
podľa jej názoru bezdôvodné, a preto ho navrhuje odmietnuť.Najvyšší súd ako dovolací súd (§ 377 Tr. por.) spis a dovolanie predbežne preskúmal v zmysle § 378
Tr. por. a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2, § 372 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), podala ho
oprávnená osoba (§ 369 ods. 2 písm. b/, § 373 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom

mieste (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), dovolanie má náležitosti predpokladané zákonom (§ 374 ods. 1,
ods. 2, ods. 3 Tr. por.). Súčasne však dovolací súd zistil, že je dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu
uvedeného v § 382 písm. c/ Tr. por., lebo nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Tr. por.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených pochybení,

pričommábyťlenskutočnevýnimočnýmprielomomdoinštitútuprávoplatnosti,ktorýjedôležitouzárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby
sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná
inštancia.

Pokiaľ ide o vyššie uvádzanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené,

tak tu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré
mu predchádzalo podľa § 374 ods. 1 Tr. por. a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v
súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods.

1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný
dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
podľa § 382 písm. c/ Tr. por., alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby zisťoval inú
chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania
označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. (uznesenie najvyššieho súdu zo 16. augusta

2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 120/2012).

Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola
tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Vo vzťahu k vecným výhradám uplatneným v rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/,
písm. d/ Tr. por. najvyšší súd, vychádzajúc z trestného spisu, konštatuje, že obvinený tieto nenamietal
v odvolacom konaní ani v konaní jemu predchádzajúcom, a preto sa dovolací súd týmito námietkami

vecne nezaoberal, resp. neskúmal ich dôvodnosť v súlade s citovaným ustanovením § 371 ods. 4, veta
prvá Tr. por.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;

správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného

činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým
spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké závery
z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky skutkového charakteru, ktoré sú v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. <., publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 21/2010). Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa, pričom jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací (§ 322
ods. 3 a § 326 ods. 5 Tr. por.). Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutímvykonania navrhovaných dôkazov, nemožno vyvodzovať tento dovolací dôvod, pretože určitý skutkový
stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012,
sp. zn. 2 Tdo 73/2012, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 47/2014).

K vecným výhradám obvineného, ktoré podradil pod naposledy uvedený dovolací dôvod najvyšší súd
konštatuje, že tieto námietky, resp. ich povaha, je sčasti skutková. Ide o dovolaciu argumentáciu
spočívajúcu v namietaní neúplnosti zistenia skutkového stavu a tiež nesprávnosti vyhodnotenia

vykonanýchdôkazov(viďosobitnebod2.1dovolania).Obvinenýsatýmitovýhradamivpodstatedomáha
iného hodnotenia dôkaznej situácie, čo sa však vymyká z obsahového rámca dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ako je uvedené vyššie.

V rámci predmetného dôvodu však obvinený súdom nižšieho stupňa zároveň vytkol, že pri akceptácii
ustáleného skutku, jeho konanie nenapĺňa všetky formálne znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods.

1 písm. a/ Tr. zák. a súčasne v jeho prípade absentuje materiálny znak tohto trestného činu. Súdy sa
vôbec nezaoberali otázkou aplikácie materiálneho korektívu, pričom konanie obvineného nedosahuje
parametre „hrubej neslušnosti“. Obvinený podľa vlastného videnia svojím konaním nemohol narušiť
verejný pokoj a poriadok.

Dovolací súd k tomu uvádza, že trestného činu výtržníctva sa podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
dopustí ten, kto slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom sa dopustí hrubej
neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného.

Objektom predmetného trestného činu je záujem na ochrane pokojného občianskeho spolužitia pred

závažnejšími útokmi narúšajúcimi verejný pokoj a poriadok. Spravidla sú ale výtržníctvom ohrozované
aj ďalšie chránené záujmy, najmä zdravie ľudí, cudzí majetok, česť, morálka, dôstojnosť ľudí a podobne
(tzv. sekundárny objekt). Objektívna stránka trestného činu spočíva v konaní páchateľa, ktoré môže mať
dve formy, a to hrubú neslušnosť alebo výtržnosť, ktorej sa páchateľ dopustí verbálne alebo fyzicky,
verejne alebo na mieste prístupnom verejnosti (konkrétne konanie páchateľa môže napĺňať súčasne

obe tieto formy). Hrubou neslušnosťou sa rozumie konanie, ktorým sa závažným spôsobom porušujú
pravidlá občianskeho spolužitia a zásady občianskej morálky (ide napr. o hanobenie historickej alebo
kultúrnej pamiatky, hrubé rušenie zhromaždenia občanov, prípadne hrubé útoky na česť a vážnosť
občana) a výtržnosťou konania, ktoré závažným spôsobom narušuje verejný pokoj a poriadok, pričom
je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho spolužitia.

Spravidla ide o násilný alebo slovný prejav takého charakteru, že hrubo uráža, vzbudzuje obavy o
bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu osôb súčasne prítomných.
Subjektom môže byť ktokoľvek a z hľadiska zavinenia ide o úmyselný trestný čin.

Miestom verejne prístupným sa chápe miesto, na ktoré má prístup široký okruh ľudí, takže výtržnosť

môžu postrehnúť viacerí ľudia. Prístupnosťou sa rozumie možnosť (nie nevyhnutnosť) vidieť a počuť
prejav páchateľa.

Keďže v posudzovanom prípade ide o prečin, je potrebné sa dôsledne zaoberať tým, či predmetné
konanie je s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák. trestným činom alebo so zreteľom na jeho

intenzitu a ďalšie okolnosti, prípadne len priestupkom. Záver o tom, či pri prečine je zároveň prítomný
materiálny korektív, je vždy otázkou právnou.

Obvinený sa v predmetnej trestnej veci na mieste verejnosti prístupnom, a síce na miestnej komunikácii
pred kostolom v obci E. dopustil výtržnosti najmä tým, že napadol inú osobu ženského pohlavia

spôsobom, že ju najprv najmenej štyrikrát udrel do oblasti tváre otvorenou dlaňou a následne ju kopol
do zadnej časti tela. Týmto konaním obvinený u napadnutej osoby vyvolal pocit rozrušenia a strachu
pred ďalším konaním, v dôsledku čoho táto osoba privolala hliadku polície.

K obvineného námietke, že vyvodeniu trestnej zodpovednosti bráni materiálny korektív v zmysle § 10

ods. 2 Tr. zák., je potrebné uviesť, že spôsob vykonania činu, okolnosti, za ktorých bol spáchaný,
miera zavinenia a pohnútka páchateľa a následky jeho konania nemožno z hľadiska závažnosti hodnotiť
ako nepatrnú, ale stupeň závažnosti po vyhodnotení vyššie uvedených kritérií je vyšší ako nepatrný a
konanie obvineného v súlade s tým treba definovať ako prečin.Dovolací súd, uvedomujúc si viackrát spomínanú viazanosť skutkovými zisteniami, poukazuje na závery
prezentované už v odôvodnení uznesenia krajského súdu z 27. mája 2015, sp. zn. 3To/50/2015,

ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu o postúpení veci na priestupkové konanie. V tomto
rozhodnutí sa konajúci súd jasne vyjadril, že nie je možné prehliadnuť, akým spôsobom, na akej osobe
a v akom prostredí sa obvinený dopustil skutku, keď tohto incidentu boli prítomné viaceré osoby,
bol spáchaný za denných podmienok a na mieste verejnosti prístupnom, pričom súčasne nemožno
prehliadnuť ani skutočnosť, ako toto správanie obvineného zapôsobilo na poškodenú, ktorá s obvineným

predtým údajne vychádzala susedsky, priateľsky, no toto konanie ju vážnym spôsobom prekvapilo a
vystresovalo. Ako ďalej dôvodí krajský súd, keby išlo o konanie zanedbateľné, poškodená by zrejme
nebola na lekárskom ošetrení a tiež by neprivolala pre zanedbateľné nedorozumenie políciu, zvlášť,
keď išlo o konanie obvineného ako muža vo vzťahu k žene na verejnosti. Obvinený údajné výhrady
voči správaniu sa poškodenej neriešil slovným dohovorom, ktoré by v prípade jeho vulgárnejšieho
prejavu mohli naplniť skutkovú podstatu priestupku, ale rovno fyzicky zaútočil na poškodenú, a to nie len

jednou fackou, resp. menej ráznym spôsobom fyzického napadnutia, ale celkom dôrazne poškodenú
opakovane fyzicky napadol. Krajský súd na túto argumentáciu nadviazal aj v odôvodnení dovolaním
napadnutého uznesenia, a preto neobstojí námietka obvineného spočívajúca v tom, že konajúce súdy
sa vôbec nezaoberali otázkou prípadnej aplikácie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.

Zo skutku tak, ako bol v predmetnom konaní ustálený nižšími sudmi, teda vyplýva, že jeho právna
kvalifikácia celkom správne zodpovedá prečinu výtržníctva v zmysle ustanovenia § 364 ods. 1 písm.
a/ Tr. zák.

Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí nariadenom podľa § 381 Tr. por. dovolanie obvineného odmietol

podľa § 382 písm. c/ Tr. por., keďže je zrejmé, že nie sú dané uplatnené dôvody dovolania, ako je
uvedené vyššie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.