Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/130/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407228999
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1407228999.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R.. B. O., bytom v Z., G. 3, zastúpeného JUDr.
Mariánom Chovancom, advokátom so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 60, proti žalovaným 1/ N. F.,
bytom v Z., G. X a 2/ W. Z., bytom v Z., G. 5, obom zastúpeným spoločnosťou KURÁŇ & MARKOVÁ,
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kresánkova 8, IČO: 36 769 771, v mene ktorej koná
JUDr. Juraj Kuráň, CSc., konateľ a advokát, alebo JUDr. Romana Marková, konateľka a advokátka, o

určenie hranice a iné, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 12C/239/2007, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. novembra 2017 sp. zn. 9Co/532/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalované 1/ a 2/ majú má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 28. mája 2013 č.k.
12C/239/2007-224 žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 2/ náhradu
trov konania a na účet súdu náhradu trov znaleckého dokazovania. Súd prvej inštancie rozhodol v
poradí druhým rozsudkom po tom, čo Krajský súd v Bratislave zrušil jeho prvý rozsudok zo 14. októbra
2010 a zaviazal ho doplniť a vykonať dokazovanie. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vychádzal z
toho, že žalované neoprávnene zasahujú do jeho vlastníckeho práva, z vykonaného dokazovania však

podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalované nezasahujú do jeho vlastníckeho práva, keď hranica
medzi nehnuteľnosťami bola nesporne určená geometrickým plánom z roku 1969. Skutočnosť, že od
roku 1972, resp. od 1973 bol medzi stranami postavený plot a hranicu medzi nehnuteľnosťami nikto
nespochybňoval, sama o sebe podľa neho neznamená, že u žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov
sa jednalo o oprávnenú držbu nehnuteľnosti. Podľa súdu prvej inštancie vydržacia lehota nemohla začať
plynúť u právnych predchodcov žalobcu v roku 1972, resp. 1973, pretože skutkové okolnosti, za ktorých

došlo k postaveniu plota spochybňujú dobromyseľnosť zo strany právnych predchodcov žalobcu. Právni
predchodcovia žalobcu podľa súdu prvej inštancie mohli a museli vedieť, že k postaveniu plota nedošlo
na hranici nehnuteľnosti strán. Až v prípade, že by si právny predchodca žalobcu dal nanovo premerať
hranicu pozemkov podľa geometrického plánu geodetom, alebo osobou oprávnenou na takúto činnosť
stavebným vybavením pre meranie hranice nehnuteľnosti, by bolo možné hovoriť o bežnej opatrnosti
právneho predchodcu žalobcu a úkon postavenia plotu medzi stranami by potom mohol byť titulom

pre vznik vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že vydržanie
nehnuteľnosti bolo možné na Slovensku od 1. januára 1951 do 1. apríla 1964, neskôr od 31. marca
1984 do 31. decembra 1991 a na základe súčasného znenia zákona účinného od 1. januára 1992.
Konštatoval, že žalobca nevysvetlil, z akého dôvodu k vydržaniu vlastníckeho práva malo dôjsť, až dňom
1. januára 1992, keď vzhľadom na jeho skutkové tvrdenia k vydržaniu jeho vlastníckeho práva mohlo
prísť už skôr, a to už dňom 1. apríla 1983. Na veci nič nemení skutočnosť, že medzi stranami neboli

žiadne spory do roku 2007, kedy došlo k sporu o hranicu pozemku. O oprávnenej držbe možno hovoriť
len v súvislosti so žalobcom, ktorý zdedil nehnuteľnosť po svojom otcovi a s ohľadom na skutočnosť, žemedzi stranami nikdy neboli spory a už vôbec nie o hranicu, mohol byť presvedčený, že hranica medzi
stranami je tak, ako bol postavený pôvodný plot medzi stranami. U žalobcu však vzhľadom na to, že sa
jedná o nehnuteľnosť, ktorú nadobudol v roku 2007 ešte neuplynula 10 ročná vydržacia lehota. Súd prvej

inštancie tak dospel k záveru, že vzhľadom na to, že nie je možné žalobcovi započítať oprávnenú držbu
jeho právneho predchodcu, sa žalobca neoprávnene domáha jednak určenia vlastníckeho práva, ako aj
ochrany svojho vlastníckeho práva na základe vydržania, pre ktoré neboli splnené zákonné podmienky.
Čo sa týka petitu o určení hranice nehnuteľnosti, vzhľadom na to, že nedošlo k vydržaniu žiadnej časti
nehnuteľnosti žalovaných 1/ a 2/ a hranica medzi stranami je jednoznačne určená, súd zamietol aj tento

návrh žalobcu.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 23. novembra
2017 sp. zn. 9Co/532/2013 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania a štátu priznal nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že
Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalobcu (rok 1972, resp. 1973) do držby

nehnuteľností nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Dospel k záveru, že
právny predchodcovia žalobcu nadobudli vlastnícke právo k časti pozemkov žalovaných 1/ a 2/, tak
ako boli tieto označená v znaleckom nákrese (príloha č. 3) Ing. O. O., keď k uvedenému dňu boli
splnené všetky zákonné podmienky vydržania a žalobca nadobudol vlastnícke právo k týmto častiam
pozemkov dedením. V konaní bola žalovanými spochybňovaná dobromyseľnosť právnych predchodcov

žalobcu, ktoré závery si osvojil aj súd prvej inštancie. Odvolací súd zastáva názor, že tieto závery
vzhľadom na vykonané dokazovanie neobstoja. Vzhľadom na všetky skutočnosti, popis tvaru pozemku,
hranice susediacich pozemkov ako priamky, rozdielnej rozlohy pozemku v jednotlivých dokladoch ale
aj vzhľadom na pomer plochy kúpeného pozemku a skutočne držaného pozemku dospel odvolací
súd k záveru o ospravedlniteľnosti omylu držiteľa, právnych predchodcov žalobcu, ktorí mohli byť so

zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že sú vlastníkmi i tejto časti pozemku. Konštatoval,
že s prihliadnutím na všetky okolnosti možno spravidla považovať za ospravedlniteľný omyl, ak výmera
omylom prevzatého pozemku nepresahuje 50 % pozemku skutočne nadobudnutého, čo v danom
prípade splnené bolo. Dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcu nepriamo potvrdili aj svedecké
výpovede. Odvolací súd dospel k záveru, že právni predchodcovia boli najneskôr od konca roku 1973

oprávnení držitelia spornej časti parcely, nepretržitosť tejto oprávnenej držby trvala počas celej zákonom
ustanovenej doby, keď bola spochybnená až v roku 2008 a ku dňu 1. januára 1992 nadobudli vlastnícke
právo predmetnej parcely vydržaním a následne by potom žalobca mohol nadobudnúť vlastnícke
právo k tejto časti pozemku titulom dedenia. Odvolací súd považoval za potrebné doplniť dokazovanie
znaleckým posudkom, nakoľko zastáva názor, že ak vznikne spor o určenie hranice pozemku či

parcely, treba sporný pozemok, resp. jeho časť vymedziť geometrickým plánom. Odvolací súd vzhľadom
na to, že znalec nevypracoval geometrický plán tak, ako mu bola uložená povinnosť v uznesení,
požiadal o doplnenie znaleckého posudku č. 12/2016. Odvolací súd po doplnení znaleckého posudku
mal riadne identifikovanú časť parcely, ktorú právni predchodcovia žalobcu nadobudli vydržaním a to
takým spôsobom, aby došlo k zápisu geometrického plánu do katastra nehnuteľností záznamom, lebo

geometrický plán mal byť súčasťou rozhodnutia súdu a aby petit bol vykonateľný. Napriek doplneniu
dokazovania a vyhotoveniu geometrického plánu nebola zo strany žalobcu, ktorý bol počas celého
konania riadne v konaní zastúpený advokátom vyvinutá žiadna aktivita smerujúca k formulácii petitu
žaloby tak, aby bola zabezpečená vykonateľnosť súdneho rozhodnutia, keď je potrebné prihliadnuť
na to, že CSP zvýrazňuje zodpovedný prístup subjektov a priorizuje procesnú aktivitu sporných strán.

Odvolací súd dospel k záveru, že bez potrebnej aktivity strany sporu, a to žalobcu, neprichádza do
úvahy modifikácia žalobného petitu samotným súdom, lebo by tým bol porušený základný princíp
rovnosti strán sporu. Odvolací súd dospel k záveru, že žaloba je vzhľadom na uplatnený žalobný petit
zjavne nedôvodná. Ak teda súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil, aj keď z odlišných

dôvodov.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzuje
z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Namieta, že na konanie na
odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa neho

mal odvolací súd použiť ustanovenia § 181 ods. 1 a 2 CSP, nakoľko odvolanie voči rozsudku súdu
prvej inštancie bolo podané z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázkach
týkajúcich sa vydržania predmetných častí pozemku, sústredil sa žalobca v odvolacom konaní napreukázanie skutočností, ktoré potvrdzovali, že boli splnené všetky zákonné podmienky vydržania a
teda k vydržaniu časti predmetných pozemkov naozaj došlo. Odvolací súd podľa neho nepostupoval
správne,akpootvorenípojednávaniapoprednesochžalobcuažalovaných1/a2/neurčil,ktoréskutkové

tvrdenia sú podľa jeho názoru medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné. Žalobca poukázal
na to, že vyhotovenie ďalšieho znaleckého posudku v odvolacom konaní bolo už bezpredmetné.
Za účelom vysvetlenia vytýkaných nezrovnalostí sporové strany navrhli odvolaciemu súdu, aby bol
predvolaný znalec Ing. Špaček k odstráneniu rozporov, s čím sa odvolací súd nevysporiadal. Žalobca sa
nestotožňuje so záverom súdu o tom, že výsledky znaleckého dokazovania nepostačujú k rozhodnutiu

o určení, kadiaľ skutočne prechádza sporná hranica medzi pozemkami a k rozhodnutiu o otázke, či k
vydržaniu časti pozemkov skutočne došlo.

4. Žalované 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť ako neprípustné.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443
CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum
napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie treba
odmietnuť.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 172/03].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (písm. a), ten,

kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu (písm. b), strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník (písm. c), v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie (písm. d), rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písm. e), alebo súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f).11. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v
čom spočíva táto vada (ods. 2).

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj

v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade
zmätočnosti.
12.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
12.2. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto

práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo

na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12.3. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu
vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd
viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej
aktívnejúčastinakonaní(porovnajR129/1999atiežrozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.1Cdo/6/2014,

3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho
vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu" možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

13. Žalobca namietal, že odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď nepoužil
ustanovenia § 181 ods. 1 a 2 CSP.
13.1. Podlˇa ustanovenia § 382 CSP ak ma´ odvolaci´ su´d za to, zˇe sa na vec vztˇahuje ustanovenie
vsˇeobecne za´va¨zne´ho pra´vneho predpisu, ktore´ pri doterajsˇom rozhodovani´ veci nebolo pouzˇite
´ a je pre rozhodnutie veci rozhoduju´ce, vyzve strany, aby sa k mozˇne´mu pouzˇitiu tohto ustanovenia

vyjadrili.
13.2. Podlˇa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom su´de sa primerane pouzˇiju´ ustanovenia o
konani´ pred su´dom prvej insˇtancie, ak tento za´kon neustanovuje inak a podlˇa § 385 ods. 2 rovnake
´ho za´kona ak odvolaci´ su´d nariadi pojedna´vanie, na jeho zacˇiatku poda´ predseda alebo povereny´
cˇlen sena´tu spra´vu o doterajsˇom priebehu konania a potom sa vyjadria strany a ine´ subjekty konania

a prednesu´ svoje na´vrhy.
13.3. Podlˇa § 181 ods. 1 CSP po vyvolani´ veci a u´konoch podlˇa § 180 zˇalobca prednesie podstatny
´ obsah zˇaloby a vyjadreni´ podlˇa § 167, zˇalovany´ ma´ pra´vo vyjadritˇ sa k prednesu zˇalobcu a
strana mo^zˇe odka´zatˇ na svoje pi´somne´ podanie a podlˇa odseku 2 tu citovane´ho ustanovenia
po u´konoch podlˇa odseku 1 su´d urcˇi´, ktore´ skutkove´ tvrdenia su´ medzi stranami sporne´, ktore´

skutkove´ tvrdenia povazˇuje za nesporne´, ktore´ do^kazy vykona´ a ktore´ do^kazy nevykona´ a uvedie
tiezˇ svoje predbezˇne´ pra´vne posu´denie veci, cˇo neplati´, ak tak uzˇ postupoval pri predbezˇnom
prejednani´ sporu.
13.4. Ustanovenia vyššie citovane´ su´ prakticky´m prevzati´m (do rekodifika´cie civilne´ho sporove´ho
procesu) uzˇ sko^r platnej u´pravy, podlˇa ktorej odvolaci´ su´d ma´ eliminovatˇ jav svojho pre strany

prekvapive´ho rozhodnutia za pomoci ich upozornenia na mozˇnostˇ pouzˇitia dosialˇ nepouzˇite´ho
ustanovenia pra´vneho predpisu, pokialˇ take´to ustanovenie (resp. aj su´bor viacery´ch do u´vahy
pricha´dzaju´cich ustanoveni´) povazˇuje za relevantne´ (na vec sa vztˇahuju´ce aj pre jej na´lezˇite´,
teda dostatocˇne u´plne´ pra´vne posu´denie rozhoduju´ce) a poskytnutia tiezˇ mozˇnosti, aby sa kmozˇne´mu pouzˇitiu take´hoto ustanovenia vyjadrili (v tejto su´v. por. § 213 ods. 2 O.s.p.). Su´cˇastˇou
aktua´lnej, ani skorsˇej u´pravy pritom nie je pozˇiadavka, aby na vyjadrenie sa k mozˇne´mu pouzˇitiu
sko^r nepouzˇity´ch ustanoveni´ bola strana´m poskytovana´ konkre´tna alebo asponˇ minima´lna za

´konom ustanovena´ lehota, a preto k zodpovedaju´cej vy´zve odvolacieho su´du mo^zˇe pri´stˇ i na
pojedna´vani´ (rovnako ako mimo neho, cˇo vsˇak uzˇ do istej miery su´visi´ tiezˇ s potrebou alebo
naopak nepotrebnostˇou prejednania odvolania na pojedna´vani´ odvolacieho su´du a s rozhodovani´m
sa odvolacieho su´du pre jeden alebo druhy´ z taky´chto postupov). Napokon odlisˇnej povahe konania
v prvej insˇtancii (ako tzv. nacha´dzacieho konania) a odvolacieho konania (ako konania prieskumne´ho)

zodpoveda´ aj odlisˇna´ u´prava priebehu pojedna´vania na odvolacom su´de (urobena´ su´cˇastˇou §
385 ods. 2 CSP), vylucˇuju´ca cˇo i len primerane´ pouzˇitie ustanoveni´ o konani´ pred su´dom prvej
insˇtancie - vra´tane u´pravy pozˇaduju´cej uvedenie v tejto fa´ze konania i predbezˇne´ho pra´vneho
posu´denia veci (§ 181 ods. 2 CSP).
13.5. Nemozˇno preto su´hlasitˇ s na´zorom, podlˇa ktore´ho ma´ odvolaci´ su´d v ra´mci plnenia si
povinnosti podlˇa § 382 CSP (sko^r § 213 ods. 2 O.s.p.) ustanovenie (a-) podlˇa neho vy´znamne´ a v

skorsˇom konani´ nepouzˇite´ zasaditˇ aj do pri´slusˇne´ho vecne´ho kontextu, teda strana´m ozna´mitˇ,
cˇi prinajmensˇom naznacˇitˇ, ako taku´to u´pravu cˇi uzˇ samu osebe alebo v spojeni´ s dˇalsˇi´mi sko^r
pouzˇity´mi ustanoveniami hodla´ aplikovatˇ na konkre´tny posudzovany´ pri´pad. Z pohlˇadu predvi
´datelˇnosti rozhodovania su´dov nezˇiadu´cu prekvapivostˇ totizˇ za´kon spa´ja len s rizikom pouzˇitia
sko^r nepouzˇitej pra´vnej u´pravy bez poskytnutia strana´m mozˇnosti argumentovatˇ tiezˇ v smere

vy´znamnosti (alebo naopak nevy´znamnosti) takejto sko^r nepouzˇitej u´pravy, od odvolacieho su´du
vsˇak nevyzˇaduje obrazne´ „odkrytie kariet" ty´m, zˇe strana´m sporu objasni´ i do^vody, pre ktore´
povazˇuje sko^r nepouzˇitu´ u´pravu za rozhoduju´cu, resp. im tiezˇ ozrejmi´ (viac cˇi menej detailne),
ake´ je podlˇa neho spra´vne, teda dostatocˇne komplexne´ a na vsˇetky pri´padne´ ota´zky pomy´sˇlˇaju
´ce pra´vne posu´denie veci. Taka´to u´prava ma´ svoju logiku nielen preto, zˇe aj su´d prvej insˇtancie

ma´ povinnostˇ uviestˇ len predbezˇne´ pra´vne posu´denie veci a je zjavne vecou kvality, ucelenosti
a objekti´vnej uspokojivosti pri´padnej na´slednej oponentu´ry vocˇi take´muto pra´vnemu posu´deniu
veci, cˇi ju su´d pri konecˇnom rozhodovani´ akceptuje (a od predbezˇne´ho pra´vneho na´zoru ustu
´pi) alebo si naopak svoj na´zor podrzˇi´ (v tomto pri´pade s uzrozumeni´m o logickom do^sledku take
´hoto pocˇi´nania v podobe odvolania strany, ktorej argumenta´ciu neprijal); ale najma¨ preto, zˇe na

´prave pri´padny´ch nedostatkov (spravidla medzier) v pra´vnom posudzovani´ veci odvolaci´m su´dom
za´sadne neslu´zˇi dovolanie pre zma¨tocˇnostˇ (podlˇa § 420 CSP), ale dovolanie poda´vane´ z ine´ho
do^vodu, ktory´m je pra´ve nespra´vne vyriesˇenie ota´zky, od ktorej za´viselo rozhodnutie odvolacieho
su´du (podlˇa § 421 CSP).

14. Odvolaci´ su´d v prejedna´vanej veci sa nedopustil nicˇoho na ujmu procesny´ch pra´v ktorejkolˇvek
zo stra´n sporu, ale sa len striktne riadil u´pravou ustanovuju´cou podmienky, za ktory´ch sa mo^zˇe
odchy´litˇ od pra´vneho posu´denia veci su´dom prvej insˇtancie. V takejto situa´cii by spra´vnostˇ pra
´vneho posu´denia veci odvolaci´m su´dom sˇlo urobitˇ predmetom dovolacieho prieskumu, nie vsˇak
na za´klade zˇalobcom zvolene´ho dovolania pre zma¨tocˇnostˇ (ktorej tu s prihliadnuti´m k uzˇ uvedene

´mu vysˇsˇie nebolo), ale len na za´klade dovolania podane´ho z do^vodu nespra´vneho pra´vneho posu
´denia veci.

15. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne vykonanie dokazovania, že odvolací súd nevykonal kontrolný
znalecký posudok, najvyšší súd so zreteľom na obsah dovolania zdôrazňuje, že súdna prax je

jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania
(1Cdo/126/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/12/2015, 4Cdo/191/2011, 5Cdo/43/2013, 6Cdo/95/2012,

7Cdo/179/2014, 8Cdo/346/2014). K procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný
každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by
mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne
súdu, a nie účastníkovi konania. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že
sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup

znemožňujúci procesnej strane uskutočňovať jej procesné oprávnenia v zmysle § 420 písm. f/ CSP
(3Cdo/26/2017).16. Je zrejmé, že žalobca z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) - vyvodzuje procesnú vadu
konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP aj z právnych záverov súdov oboch inštancií, na ktorých založili
svoje rozhodnutia. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

17. Judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na názore, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá

vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017,
3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

18. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu
nevyplýva z § 420 CSP.

19. Žalobca ďalej namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, pretože rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:
19.1. Podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.
19.2. Dovolateľa, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 CSP, zaťažuje procesná
povinnosť jednoznačným a určitým spôsobom zadefinovať tzv. dovolaciu otázku, ktorú odvolací súd

riešilnesprávne(m.m.1Cdo/162/2018,3Cdo/141/2018,4Cdo/37/2017,5Cdo/190/2018,8Cdo/14/2018)
a zároveň uviesť, ktorý z predpokladov uvedených v tomto ustanovení zakladá prípustnosť ním
podaného dovolania (1Cdo/150/2018, 2Cdo/185/2018, 3Cdo/52/2017, 7Cdo/50/2018, 8Cdo/130/2018).
Tejto požiadavke zodpovedá i povinnosť vyjadrená v § 429 CSP v spojení s čl. 11 ods. 2 Základných
princípov CSP. Splnením týchto procesných povinností vytvára pre dovolací súd podklad, ktorý je

nevyhnutne potrebný pre posúdenie prípustnosti dovolania a prípadne (pokiaľ dovolací súd dospeje k
záveru, že dovolanie je prípustné) tiež pre zameranie meritórneho dovolacieho prieskumu.
19.3. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú

kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017,
7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017).
19.4. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach

alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na
mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom určený
cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací

súd. V opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa
nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP,
ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017,
8Cdo/141/2017).
19.5. Dovolací súd dospel k záveru, že dané odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci významovo nezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie tohto dovolacieho
dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP.
19.6. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah
dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nemalo zákonom
vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí

prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by
procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením §421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

20. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcu, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c/ CSP), a ktorého dovolacie dôvody nie sú vymedzené
spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP (§ 447 písm. f/ CSP), odmietol.

21. Rozhodnutie o na´roku na na´hradu trov konania o dovolani´ najvysˇsˇi´ su´d neodo^vodnˇuje (§ 451

ods. 3 veta druha´ CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.