Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111215674
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5111215674.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu:
TECHMARK,s.r.o.,sosídlomŠtiavnickácesta31,03852Sučany,IČO:44732023,právnezastúpeného
JUDr. Mario Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862
819, proti žalovanej: JUDr. Alena Balážová, so sídlom G. X, XXX XX X., správkyňa konkurznej podstaty
úpadcu: Alena Baková - ABEKO, s miestom podnikania Hrabinská 1246/3, 038 52 Sučany, IČO: 34
383 280, (podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť k 04.01.2011), v konaní o vylúčenie vecí zo
súpisu majetku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/5/2011-232 zo

dňa 18.05.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/5/2011-232 zo dňa 18.05.2012 v napadnutom výroku,
ktorým okresný súd vylúčil nehnuteľnosti zapísané Správou katastra Martin na LV č. XXXX, obec D.,
Katastrálne územie D., a to: Kovoobrábačská dielňa a kancelária súp. č. 384, postavená na KN C parc.
č. 380/3, kovoobrábačská dielňa a kancelária súp. č. 384, postavená na KN C parc. č. 380/50, KN C
parc. č. 380/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 358 m2, KN C parc. č. 380/21, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 573 m2, KN C parc. č. 380/30, zastavané plochy a nádvoria o výmere 14 m2, KN C

parc. č. 380/32, zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2, KN C parc. č. 380/33, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 12 m2, KN C parc. č. 380/50, zastavané plochy a nádvoria o výmere 86 m2, ktoré
sú vo vlastníctve žalobcu v podiele 1/1, zo súpisu majetku úpadcu Alena Baková - ABEKO, Hrabinská
č. 1246/3, 038 52 Sučany, IČO: 34 383 280 p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/5/2011-232 zo dňa 18.05.2012 v napadnutom výroku o
trovách prvostupňového konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd vylúčil nehnuteľnosti zapísané Správou katastra Martin na LV č.

XXXX, obec D., Katastrálne územie D., a to:
-„ Kovoobrábačská dielňa a kancelária súp. č. 384, postavená na KN C parc. č. 380/3,
- kovoobrábačská dielňa a kancelária súp. č. 384, postavená na KN C parc. č. 380/50,
- KN C parc. č. 380/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 358 m2,
- KN C parc. č. 380/21, zastavané plochy a nádvoria o výmere 573 m2,
- KN C parc. č. 380/30, zastavané plochy a nádvoria o výmere 14 m2,
- KN C parc. č. 380/32, zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2,

- KN C parc. č. 380/33, zastavané plochy a nádvoria o výmere 12 m2,
- KN C parc. č. 380/50, zastavané plochy a nádvoria o výmere 86 m2, ktoré sú vovlastníctve navrhovateľa v podiele 1/1, zo súpisu majetku úpadcu Alena Baková - ABEKO, Hrabinská č.
1246/3, 038 52 Sučany, IČO: 34 383 280.“ Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu trovy konania vo výške 3.228,99 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Spoukazomnavykonanédokazovanieaprávnuúpravuv§78ods.1,3,4 zák.č.7/2005Z.z.okonkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zák. č. 40/1964 Z.z. (ďalej len „OZ“), § 39 OZ, § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, §
11 ods. 2 ZKR, § 151h ods. 1 OZ, okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, že predmetom žaloby bolo vylúčenie nehnuteľností zapísaných žalovanou do súpisu majetku
úpadcu Alena Baková - ABEKO. Žalovaná v konaní okrem iného namietala jej nesprávne označenie, a
tiež nesprávne určenie petitu. K námietke žalovanej o jej nesprávnom označení, okresný súd poukázal
na to, že z Obchodného vestníka č. OV 247B/2010 ustálil, že v predmetnom konkurznom konaní bola za
správcuustanovenáJUDr.AlenaBalážová,sosídlomkanceláriePernikárska8,01001Žilina.Rovnakým
spôsobom s uvedením rovnakej adresy bola žalovaná ako správkyňa podstaty úpadcu označená tiež

v návrhu na začatie konania. Dodatočne žalobca upresnil označenie úpadkyne tým, že doplnil jej IČO.
Možno preto konštatovať, že správkyňa ako žalovaná v konaní bola označená správne a v súlade s
uznesením, ktorým bola do funkcie správcu ustanovená.

Pokiaľ žalovaná v konaní pred súdom prvého stupňa namietala nesprávne znenie petitu žaloby, tak

okresný súd práve v tejto súvislosti so správnym znením petitu zdôraznil § 78 ods. 4 ZKR, podľa ktorého
okresný súd rozhodne o vylúčení majetku zo súpisu. Tretia osoba, ktorá uplatnila právo vylučujúce
zapísanie majetku do súpisu, tak mohla požadovať, aby súd buď priamo vylúčil predmetný majetok
zo súpisu, alebo mohla petitom žiadať rozhodnutie v tom smere, že konkrétny majetok sa zo súpisu
vylučuje. Podľa okresného súdu, boli obidva tieto petity rovnocenné a sú správne. Správny a v súlade

so zákonom tak bol aj petit požadovaný žalobcom, podľa ktorého žiadal, aby okresný súd nehnuteľnosti
zapísané žalovanou zo súpisu podstaty vylúčil.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že sa zaoberal otázkou, či v tomto prípade
bola dodržaná zákonom stanovená lehota na podanie žaloby na vylúčenie majetku zo súpisu podstaty.

V tomto prípade bol predmetný majetok do súpisu podstaty zapísaný sporným zápisom. Žalovaná v
súlade so zákonom v poznámke uviedla dôvod sporného zápisu a tiež označila osobu, v prospech
ktorej svedčili pochybnosti sporného zápisu. Za túto osobu bol označený žalobca. Následne žalovaná
ako správca v súlade so zákonom vyzvala žalobcu, aby uviedol dôvody a predložil dôkazy, pre ktoré
má byť majetok zo súpisu vylúčený. V stanovenej lehote žalobca prostredníctvom svojho právneho

zástupcu reagoval a tieto dôvody správkyni oznámil. Správkyňa potom bola povinná, buď po súhlase
príslušného orgánu tento majetok zo súpisu vylúčiť, alebo v prípade, ak by dôvody žalobcu pre vylúčenie
majetku zo súpisu neuznala, tak bola povinná bezodkladne vyzvať žalobcu na podanie žaloby na súde
v lehote 30-tich dní od doručenia výzvy. Správkyňa však túto svoju povinnosť nesplnila a potom, ako
žalobca predložil dôvody a dôkazy, pre ktoré majetok mal byť vylúčený zo súpisu, správkyňa žiadnu

výzvu žalobcovi nezaslala a zostala nečinná. Na opakovanú výzvu potom právnemu zástupcovi žalobcu
správkyňa oznámila, že k veci, s poukazom na zákonom stanovené lehoty na podanie žaloby, nemá viac
čo dodať. Okresný súd konštatoval, že vzhľadom na to, že správkyňa žalobcu nevyzvala na podanie
žaloby v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, tak táto subjektívna lehota žalobcovi nezačala plynúť, a
teda žalobca mohol podať žalobu o vylúčenie predmetného majetku zo súpisu bez ohľadu na zákonom

stanovenú 30-dňovú lehotu. Žalobca však v každom prípade bol oprávnený podať návrh na vylúčenie
majetku zo súpisu, či už správca takúto výzvu zaslal alebo nie, nakoľko žalobcovi ako tretej osobe, ktorá
bola dotknutá zápisom majetku do súpisu, momentom zápisu sporného majetku do súpisu vzniklo právo
na podanie vylučovacej žaloby. Keďže žalovaná ako správkyňa nezaslala výzvu na podanie žaloby,
tak žalobcovi nezačala plynúť 30-dňová subjektívna lehota na podanie takejto žaloby a žalobca mohol

kedykoľvek aj bez výzvy žalobu na vylúčenie majetku podať. Táto žaloba môže byť podaná až do
rozvrhnutia výťažku z predaja majetku. Okresný súd konštatoval, že v tomto prípade boli dodržané
zákonné povinnosti žalobcu aj vo vzťahu k stanoveným subjektívnym lehotám na podanie vylučovacej
žaloby voči správkyni.

Žalobca podanú žalobu odvodzoval od skutočnosti, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo
dokladoval kúpnou zmluvou a výpisom z listu vlastníctva. Hmotno-právna legitimácia žalobcu v takomto
spore spočívala na subjektívnom princípe. Žalobca môže byť vo vylučovacom konaní úspešný len vtedy,
ak preukáže, že mu patrí subjektívne právo, ktoré vylučuje zapísanie majetku do súpisu. Okresný súdsa potom zaoberal otázkou, či na strane žalobcu bolo preukázané také subjektívne právo, od ktorého
žalobca môže odvodzovať svoj nárok na vylúčenie predmetných nehnuteľností zo súpisu podstaty. Z
vykonaných dôkazov okresný súd zistil, že žalobca sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností na

základe predloženej kúpnej zmluvy uzatvorenej s úpadkyňou Alenou Bakovou a jej manželom I. J..
Na základe tejto zmluvy bol následne žalobca zapísaný na list vlastníctva č. XXXX ako vlastník týchto
nehnuteľností.PodľačastiCvýpisuzlistuvlastníctvasútietonehnuteľnostizaťaženézáložnýmprávomv
prospech Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a.s., Bratislava. Na základe týchto dokladov tak podľa
okresnéhosúdubolomožnékonštatovať,ženastranežalobcubolopreukázanésubjektívneprávo,ktoré

vylučuje zápis nehnuteľnosti do súpisu podstaty úpadcu, nakoľko žalobca preukázal, že je vlastníkom
predmetných nehnuteľností.

Okresný súd sa potom zaoberal obranou žalovanej, v zmysle ktorej žalovaná označila predmetnú
zmluvu o prevode týchto nehnuteľností za absolútne neplatný právny úkon. Žalovaná v priebehu konania
argumentovala viacerými dôvodmi a ustanoveniami právnych predpisov, pre rozpor s ktorými má byť

zmluva neplatným právnym úkonom. Uvádzala, že kúpna zmluva je simulovaný právny úkon, ktorý má
zastrieť podvod. Čo sa týka simulovaného právneho úkonu, v prípade takýchto právnych úkonov sa
jednalooprávneúkony,ktorýmimalbyťzastretýinýprávnyúkon.Jednalosatedaoprávnyúkonurobený
predstierane, len naoko, pričom simulovaným právnym úkonom účastníci zastierali iný právny úkon,
ktorý v skutočnosti bol medzi nimi urobený. V tomto prípade však odporkyňa nepreukázala a dokonca

ani netvrdila, aký právny úkon mal byť zastretý uzatvorenou kúpnou zmluvou. Existenciu žiadneho
zastieraného, či simulovaného právneho úkonu, okresný súd v konaní nezistil. Medzi účastníkmi bola
uzatvorená riadna kúpna zmluva so všetkými zákonom požadovanými náležitosti a na základe tejto
zmluvy došlo k prevodu vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností na žalobcu. Nebolo teda zrejmé,
akýmspôsobommaltentoúkon,tátozmluvaviesťksimuláciiprávnehoúkonu,resp.akýprávnyúkonmal

byť touto kúpnou zmluvou zastretý. Tento dôvod neplatnosti právneho úkonu teda okresný súd nezistil.
Rovnako tak nebolo zistené, že by sa týmto úkonom mal zastierať podvod tak, ako to tvrdila žalovaná.
Ohľadom tohto podvodného konania žiadne dôkazné návrhy žalovaná neprezentovala.

Žalovaná ďalej uvádzala, že za obidve zmluvné strany právneho úkonu podpisovala Alena Baková.

Táto skutočnosť medzi účastníkmi nebola sporná a vyplýva priamo z podpísanej zmluvy, keďže
Alena Banková zmluvu podpisovala jednak ako spoluvlastník prevádzaných nehnuteľností na strane
predávajúcich a tiež ako konateľka spoločnosti TECHMARK, s.r.o., na strane kupujúceho. Samotná
táto skutočnosť však nemala za následok neplatnosť právneho úkonu, nakoľko úpadkyňa Alena
Baková ako spoluvlastníčka nehnuteľností bola oprávnená s týmito nehnuteľnosťami nakladať a ako

konateľka spoločnosti TECHMARK bola oprávnená v mene tejto spoločnosti kúpnu zmluvu v postavení
kupujúceho uzavrieť. Žalovaná v rámci obrany zvýraznila, že úpadkyňa bola v čase podpisu kúpnej
zmluvy uzrozumená s tým, že prevádza podstatnú časť svojho majetku v čase, kedy sú voči nej vedené
exekučné konania a v čase, kedy bola insolventná a že došlo k prevodu týchto nehnuteľností v prospech
spriaznenej právnickej osoby. Podľa okresného súdu však žiadna z týchto okolností nemala za následok

absolútnu neplatnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy. Ak úpadkyňa previedla podstatnú časť svojho
majetku, v dôsledku čoho zrejme malo dôjsť k ukráteniu veriteľov v následnom konkurznom konaní, tak
toto tvrdenie žalovanej bolo dôvodom pre podanie odporovacej žaloby voči takémuto právnemu úkonu,
nebolo však dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy. Čo sa týkalo tvrdenia, že úpadkyňa Alena Baková
vedela, že jej kúpna cena nebude vyplatená, tak nebolo zrejmé, na základe akých skutočností žalovaná

dospela k takémuto záveru. Zo zmluvy vyplývalo, že kúpna cena mala byť zaplatená prevodom na účet
stanovený v zmluve ako platobné miesto. Následne došlo k zániku pohľadávky na zaplatenie kúpnej
ceny započítaním vzájomných pohľadávok medzi účastníkmi. Žalovaná tiež tvrdila, že časť majetku
bola prevádzaná bezodplatne. Aj v tomto prípade sa jednalo o tvrdenie, ktoré by bolo potrebné uplatniť
odporovacou žalobou smerovanou voči úkonu, ktorý bol realizovaný bez primeraného protiplnenia. Tak

isto v rámci odporovateľnosti právneho úkonu by bolo možné namietať skutočnosť, že sa jednalo o
právny úkon uskutočnený v prospech spriaznenej osoby podľa § 9 ZKR.

Pokiaľ išlo o argumentáciu žalovanej, že prevádzané nehnuteľnosti boli v čase prevodu zaťažené
záložným právom, v súlade s § 151h ods. 1 OZ, pričom pri prevode zálohu pôsobí záložné právo

aj voči nadobúdateľovi zálohu, tak okresný súd zvýraznil, že záložné právo, ktoré bolo zriadené v
prospech banky aj naďalej na prevádzaných nehnuteľnostiach viazne, ako to vyplýva aj z predloženého
listu vlastníctva. Žalovaná tiež tvrdila, že zmluva nebola uzatváraná vážne a účastníci zmluvy neboli
dobromyseľní, že úpadkyňa viac ako 13 mesiacov správkyni neodovzdala dokumentáciu. Okresnémusúdu nebolo zrejmé, ako súviselo neodovzdanie dokumentácie po dobu 13 mesiacov od vyhlásenia
konkurzu s tvrdenou nedobromyseľnosťou úpadkyne pri uzatváraní zmluvy niekoľko mesiacov pred
vyhlásením konkurzu. Ak žalovaná tvrdila, že k prevodu vlastníctva došlo z dôvodu, aby neboli

uspokojení veritelia, tak v tomto prípade sa opätovne jednalo o tvrdenie, ktoré mohlo byť uplatnené
odporovacou žalobou podanou z dôvodu, že predmetná kúpna zmluva ukrátila veriteľov úpadkyne.
Takisto možno pod odporovaciu žalobu zahrnúť ďalšie dôvody, ktoré žalovaná uvádzala ako dôvody,
pre ktoré kúpna zmluva má byť neplatným právnym úkonom. Ak v dôsledku tejto kúpnej zmluvy
previedla úpadkyňa majetok vo výške 80 % z celkovej hodnoty svojho hmotného majetku, tak v dôsledku

takéhoto prevodu došlo k ukráteniu veriteľov. Tak isto odporovacou žalobou možno uplatniť námietku,
že nehnuteľnosti boli predané za nižšiu, ako ich všeobecnú trhovú hodnotu. Žalovaná tvrdila, že
nehnuteľnosti boli poistené na ďaleko vyššiu hodnotu, ako boli ocenené v predmetnej kúpnej zmluve
a že následne po vypracovaní znaleckého posudku, ktorý predložil žalobca, bola vykonaná prístavba,
ktorá nehnuteľnosti zhodnotila. V tomto prípade sa tak opätovne podľa okresného súdu jednalo o dôvod
pre odporovateľnosť právneho úkonu z dôvodu, že sa jednalo o úkon bez primeraného protiplnenia.

Rovnako dôvodom odporovateľnosti bolo tvrdenie, že sa jednalo o úkon, ktorý bol uskutočnený medzi
spriaznenými osobami, keďže úpadkyňa bola vo funkcii konateľky spoločnosti TECHMARK a zároveň
bola v tejto spoločnosti zamestnaná.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol k žalovanej namietanej nízkej cene

prevádzaných nehnuteľností, že táto nebola dôvodom pre určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy,
ale dôvodom pre prípadné podanie odporovacej žaloby, preto sa v konaní ďalej nezaoberal otázkou
reálnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností v čase podpisu kúpnej zmluvy. Ak by aj okresný súd
v konaní dospel k záveru, že predmetné nehnuteľnosti boli odpredané výrazne pod cenu, tak by to
neznamenalo neplatnosť kúpnej zmluvy, preto vyhodnotil ako nedôvodný a nadbytočný dôkazný návrh

žalobcu na nariadenie znaleckého dokazovania, ktorého účelom by bolo určenie všeobecnej ceny
prevádzaných nehnuteľností. Žalovaná v rovine námietok voči zmluve uvádzala, že úpadkyňa bola už
od roku 2007 neschopná uhrádzať svoje záväzky, bola insolventná, a teda bola v úpadku, preto kúpna
zmluva bola podľa nej neplatná pre rozpor so ZKR, nakoľko úpadkyňa porušila svoju povinnosť podať
návrh na vyhlásenie konkurzu. Povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu upravuje § 11 ZKR,

ktorý s porušením tejto povinnosti v § 11 ods. 4 spája vznik zodpovednosti za škodu, ktorá veriteľom v
dôsledku oneskoreného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu vznikla. Zo žiadneho zákona a ani zo
ZKR nevyplýva, že by úpadkyňa v čase, kedy bola predĺžená a nebola schopná splácať svoje záväzky,
nemohla uzatvárať kúpno-predajné zmluvy týkajúce sa jej majetku, a teda, že by zmluva uzatvorená
medzi úpadkyňou, jej manželom a žalobcom bola z tohto dôvodu pre rozpor s právnym predpisom

neplatným právnym úkonom.

Rovnako neobstála podľa okresného súdu námietka, že by úpadkyňa bola dopredu uzrozumená s
tým, že jej kúpna cena nebude zaplatená, keďže mala byť zaplatená na bankový účet jej manžela.
Okresný súd zvýraznil, že úpadkyňa odpredávala nehnuteľnosť ako spoluvlastníčka s tým, že druhým

spoluvlastníkom bol jej manžel, s ktorým zároveň podnikala na základe zmluvy o združení. Určenie účtu
jedného zo spoluvlastníkov je len určením platobného miesta, kde má kupujúci zo zmluvy poskytnúť
dohodnuté plnenie kúpnej ceny. K realizácii tohto zmluvného ustanovenia ani nedošlo, nakoľko
pohľadávka predávajúcich na zaplatenie kúpnej ceny zanikla započítaním. Preto ani táto námietka
žalovanej neobstála. Čo sa týkalo tvrdenia žalovanej, že sa prevádzala časť majetku bezodplatne,

nakoľko v zmluve nebolo uvedené, za akú cenu sa prevádza oplotenie, inžinierske siete a ďalšie súčasti,
aj v tomto prípade sa podľa okresného súdu jednalo o dôvod odporovateľnosti predmetnej kúpnej
zmluvy, a to z dôvodu, že táto bola úkonom bez primeraného protiplnenia. Opätovne sa tak nejednalo o
dôvod, pre ktorý by kúpna zmluva mala byť neplatná, pričom prvostupňový súd zvýraznil, že dohodnutá
kúpna cena bola stanovená za celý súbor prevádzaného majetku, teda aj s prihliadnutím na oplotenie,

inžinierske siete a ďalšie jeho súčasti.
Žalovanátiežvprvostupňovomnamietala,ževčaseprevodubolonanehnuteľnostiachzriadenézáložné
právo v prospech Daňového úradu Martin. Vykonanými dôkazmi však okresný súd zistil, že ešte pred
podpisom predmetnej kúpnej zmluvy Daňový úrad Martin po zaplatení daňových nedoplatkov tieto
daňové záložné práva na predmetné nehnuteľnosti zrušil. Tým bol zrušený aj zákaz, ktorý daňový úrad

v rozhodnutí o zriadení záložného práva úpadkyni uložil a síce zákaz nakladať s predmetom záložného
práva bez súhlasu správcu dane. V čase podpisu kúpnej zmluvy tak úpadkyni žiaden zákaz daňového
úradu nebránil, aby s týmito nehnuteľnosťami nakladala. Za takúto prekážku nemožno považovať, ani
doklady, ktoré na poslednom pojednávaní predložila žalovaná, v zmysle ktorých boli úpadkyni doručenédaňové exekučné výzvy. Z týchto exekučných výziev podľa zistení okresného súdu vyplývalo, že Daňový
úrad Martin zakázal úpadkyni nakladať s peňažnými prostriedkami na účte v Slovenskej sporiteľni.
Daňový úrad teda úpadkyni nezakázal nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. Zákaz nakladania

s nehnuteľnosťami neobsahovala ani výzva daňového úradu na predloženie súpisu majetku. Podľa
okresného súdu neexistovala žiadna prekážka, ktorá by úpadkyni bránila predmetnú kúpnu zmluvu
uzavrieť.

Ak žalovaná uvádzala, že úpadkyňa konala v rozpore s obchodnými zvyklosťami a úmyselne sa snažila

vyvolať stav, aby jej veritelia z majetku v konkurznom konaní neboli uspokojení, tak v tejto súvislosti
a aj v súvislosti s ostatnými tvrdeniami žalovanej bolo podľa okresného súdu potrebné poukázať na
skutočnosť, že žalovaná bola ohľadom svojich dôkazných tvrdení v konaní nositeľkou dôkazného
bremena, bola preto povinná okresnému súdu predložiť alebo navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktoré
by ňou tvrdené skutočnosti preukázali. Žalovaná však na preukázanie svojho tvrdenia, že by úpadkyňa
smerovala k takémuto cieľu žiadne dôkazy nenavrhla. Okrem toho ZKR obsahuje viaceré možnosti,

ktoré správcovi umožňujú napadnúť takto uskutočnené prevody, ak je správca toho názoru, že došlo k
ukráteniu veriteľov, alebo došlo k odpredaju majetku úpadcu pred vyhlásením konkurzu za nižšiu ako
všeobecnú trhovú hodnotu, okresný súd zvýraznil, že tieto námietky mohla odporkyňa uplatniť podaním
odporovacej žaloby podľa príslušných ustanovení ZKR. Žiadne z týchto tvrdení nebolo dôvodom pre
posúdenie uzavretej kúpnej zmluvy ako absolútne neplatného právneho úkonu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd zvýraznil, že ak žalovaná namietala, že kúpna
zmluva je neplatným právnym úkonom z dôvodu rozporu s Exekučným poriadkom, tak z dokladov
predložených žalovanou vyplývalo, že v čase, kedy došlo k prevodu týchto nehnuteľností predmetnou
kúpnou zmluvou, prebiehali voči úpadkyni viaceré exekučné konania, s tým že v upovedomeniach

o začatí exekúcie pritom exekútori zakázali odo dňa doručenia upovedomenia úpadkyni nakladať s
majetkom, ktorý podliehal exekúcii. Podľa okresného súdu sa však v prípade porušenia zákazu nakladať
smajetkompodliehajúcimexekúciinejednalooneplatnýprávnyúkonúpadkyneakopovinnej,alejednalo
sa len o vznik práva oprávneného subjektu odporovať tomuto právnemu úkonu podľa § 42a a § 42b OZ a
domáhať sa určenia, že ide o právny úkon, ktorý je voči oprávnenému neúčinný (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo/107/2007). Možno tak konštatovať, že v zmysle ustálenej
judikatúry sa porušenie tohto zákazu podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku považuje za
dôvodprepodanieodporovacejžalobyvočitakémutoprávnemuúkonu,nievšakzadôvodpreneplatnosť
právneho úkonu. V súvislosti s tvrdeniami žalovanej možno poukázať aj na vyjadrenie úpadkyne, ktorá
v konaní bola vypočutá ako svedkyňa. Z jej výpovede vyplývalo, že sa snažila udržať chod firmy, napriek

nepriaznivej hospodárskej situácii v dôsledku krízy a v dôsledku následného úmrtia jej manžela. Z jej
vyjadrenia tiež vyplývalo, že nehnuteľnosti spolu s hnuteľným majetkom boli predané práve v úmysle
zbaviť sa najväčšieho záväzku, ktorým bol dlh voči banke. Z vyjadrení úpadkyne teda nevyplývalo, že by
konala v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to tvrdila žalovaná. Okresný súd dospel k záveru, že žaloba
bola dôvodná, pretože žalobca preukázal, že mu svedčilo subjektívne právo v podobe vlastníckeho

práva, ktoré vylučovalo, aby nehnuteľnosti, ktoré patria žalobcovi, boli zapísané do súpisu podstaty
úpadkyne v prebiehajúcom konkurznom konaní, žalovaná svoje tvrdenie, že uzatvorená kúpna zmluva
bola absolútne neplatným právnym úkonom, nepreukázala. Z vykonaných dôkazov okresný súd zistil len
to, že by mohli byť naplnené niektoré predpoklady pre podanie odporovacej žaloby. Všetky žalovanou
tvrdené skutočnosti predstavovali dôvody pre podanie odporovacej žaloby podľa Zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Takýmito dôvodmi boli napr. tvrdenia žalovanej, že došlo k ukráteniu veriteľov, že
tieto nehnuteľnosti boli prevedené bez primeraného protiplnenia, resp. úplne bezodplatne, a že boli
prevedené v prospech spriaznenej osoby. Žiadny rozpor s dobrými mravmi a ani rozpor uzatvorenej
kúpnej zmluvy so všeobecne záväznými právnymi predpismi okresným súdom zistený nebol, nakoľko
žalovaná rozpor s dobrými mravmi skutkovo odôvodnila okolnosťami, pre ktoré by predmetná kúpna

zmluva mohla byť napadnutá ako odporovateľný právny úkon. Preto okresný súd ustálil, že uzatvorená
zmluva je platným právnym úkonom a žalovaná ako správkyňa podstaty nebola oprávnená spísať
predmetný nehnuteľný majetok do súpisu podstaty v konkurznom konaní. O trovách prvostupňového
konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, v ktorom uplatnila aj
návrh na oslobodenie od platenia súdneho poplatku z dôvodu, že v konkurznom konaní sp.zn. „4K
33/2010 ešte nedošlo k žiadnemu speňažovaniu, takže od začiatku konkurzného konania správkyňa
vedie predmetné konkurzné konanie z finančných prostriedkov zapožičaných z jej advokátskejkancelárie.“ Žalovaná mala za to, že okresný súd nedostatočne vyhodnotil skutkový stav veci, na
základe ktorého vyslovil nesprávny právny záver. Žalovaná zvýraznila, že v prvostupňovom konaní
žiadala od „rozhodujúceho súdu, aby tento na základe prednášaného a dokazovaného odporcom na

konaní skvalifikoval, že Kúpna zmluva zo dňa 26.10.2009, ktorej predmetom prevodu vlastníctva boli
nehnuteľnosti, ktorých sa navrhovateľ domáhal týmto konaním vylúčiť zo Súpisu majetku úpadcu,
rozhodol, že je absolútne neplatný právny úkon z dôvodov - že tento právny úkon nebol urobený
ani slobodne, ani vážne, pretože išlo o simulovaný a podvodný PÚ a to najmä v tom, že Alena
Baková v dvojjedinej úlohe „predávajúceho" aj „kupujúceho" BOLA UZROZUMENÁ, že v deň uzavretia

KZ dňa 26.10.2009 bola dlžná 34 veriteľom, z ktorých viacerí nemali úpadkyňou viac ako dva roky
splatené svoje splatné pohľadávky v celkovej výške 139 173,95 €, za majetok, ktorý prevádzala
predmetnou „kúpnou zmluvou" nezískal úpadca - odporca ŽIADNE FINANČNÉ PROSTRIEDKY, lebo
A. Baková skonšpirovala ďalšie podvodné PÚ tak, aby sa na základe nich kúpna cena „započítala" s
vykonštruovaným „prevzatím dlhu".“ Žalovaná v odvolaní uviedla, že absolútne nesúhlasí s právnym
záverom prvostupňového súdu, ktorý bol uvedený v odôvodnení rozhodnutia, ktorým sa stotožnil so

svedeckou výpoveďou A. Bakovej, na ktorú okresný súd už nemal prihliadať, „lebo vypovedala na
druhom pojednávaní, t.j. ňou tvrdeným, že predmetný PÚ - KZ dňa 26.10.2009 uzatvárala s dobrým
úmyslom, aby uspokojila veriteľa - navrhovateľa, u ktorého úpadkyňa - odporca mal najväčší dlh.“
Žalovaná zdôraznila, že predložila dostatočné množstvo dôkazov, ktorými preukazovala, že A. Baková
-„predávajúca" a „kupujúca" dňa 26.10.2009 v žiadnom prípade nebola dobromyseľná, naopak konala

špekulatívne, podvodne, keďže pod hrozbou zexekvovania majetku úpadkyne z množstva začatých
exekučných konaní pred dňom 26.10.2009, previedla majetok - predmetné nehnuteľnosti do spoločnosti,
v ktorej ona a jej manžel boli konateľmi. Predložila aj písomné doklady, z ktorých podľa nej jednoznačne
vyplývalo, „že Slovenská záručná a rozvojová banka a.s. dňa 26.10.2009 nebola veriteľom splateného
dlhu 99 616,64 € tak, ako sa to snažila A. Baková „podsunúť" - bez akéhokoľvek dokladu, ktorým by

potvrdila svoje tvrdenie. Navyše rozhodujúci súd si toto jej tvrdenie osvojil, keď v odôvodnení konštatuje,
že „A. Baková - úpadkyňa realizovaním predmetného PÚ uspokojila svojho najväčšieho veriteľa -
Slovenskú záručnú a rozvojovú banku a.s.“.

V odvolaní žalovaná uviedla, že žalobca nepredložil žiadny písomný doklad Slovenskej záručnej a

rozvojovej banky a.s., že táto pred dňom uzavretia Kúpnej zmluvy - 26.10.2009 zrušila, odstúpila od
Úverovej zmluvy U3V-51.993-2006 zo dňa 27.09.2006, žalobca „nepreukázal iný relevantný právny
dôkaz z ktorého by vyplynulo, že úpadkyňa A. Baková bola povinná úver splatiť pred dňom 26.10.2009
NARAZ, t.j. celú úverovú čiastku - 99 616,64 € !. Naopak, odporca predložil doklady, že pred dňom
uzavretia „Dohody o prevzatí dlhu" dňa 16.12.2009 úpadkyňa plnila podmienky Úverovej zmluvy -

mesačne splácala dohodnuté mesačné splátky úveru.“ Žalovaná v prvostupňovom konaní tvrdila, no
okresný súd si neosvojil tvrdenie žalovanej, že dňa 6.10.2009 v deň uzavretia kúpnej zmluvy Slovenská
záručná a rozvojová banka a.s. Bratislava nebola „veriteľom nesplatenej pohľadávky úpadkyňou - a
už vôbec nie vo výške 99 616,64 €, navrhovateľ nebol veriteľom úpadkyne. Týmto sa stal až dňa
16.12.2009 dva dni po uzavretí KZ a to na základe Dohody o prevzatí dlhu zo dňa 16.12.2009.“ Ani pri

uzatváraní tohto právneho úkonu sa okresný súd nestotožnil s tvrdením žalovanej, t.j. aj tento právny
úkon A. Baková opätovne skonšpirovala úmyselne a podvodne - podpisujúca aj tento právny úkon za
obe zmluvné strany, a to len za účelom dosiahnutia podvodného vzniku záväzku na strane úpadcu, a
to len za tým účelom, aby žalobca nezaplatil za hodnotný hnuteľný majetok „kúpený“ dňa 26.10.2009
žiadne finančné prostriedky. Okresný súd si neosvojil tvrdenie žalovanej, ktoré podložila aj písomnými

dôkazmi, t.j., že aj tretí právny úkon - Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov uzavretá
opäť obojstranne A. Bakovou dňa 18.12.2009 je neplatným právnym úkonom, keďže týmto právnym
úkonom A. Baková prednostne „uspokojila" veriteľa - žalobcu, ktorý bol veriteľom len 2 dni, pred 34
veriteľmi ktorým úpadkyňa viac ako dva roky neuhradila ich splatné pohľadávky vo výške 139.173,95
Eur. „Uvedenými troma právnymi úkonmi, ktoré skonšpirovala, realizovala a podpísala zakaždým za

obe zmluvné strany A. Baková bezpochyby boli naplnené skutkové podstaty trestného činu § 221 TZ -
podvodu - umelo a zámerne vykonštruovaného vzniku „veriteľa" - navrhovateľa, ale aj trestného činu §
240zvýhodneniaveriteľasdvojdňovýmdlhomnavrhovateľaatýmajtrestnéhočinu§239poškodzovania
veriteľa - absolútne znemožňovanie uspokojenia 34 veriteľov úpadcu, ktorí mali už dva roky splatné
svoje pohľadávky vo výške 139 173,95 €,“ okresný súd však v „zrealizovaní" uvedených podľa žalovanej

podvodných právnych úkonov nevzhliadol ich neplatnosť, ani podľa § 37, ani podľa § 39 OZ, naopak
okresnýsúdvodôvodnenírozsudkuuvádzaldôvody,zktorýchpredmetnéúkony„skvalifikovalakoplatné
právne úkony“.Žalovaná v odvolaní zdôraznila, že predložila dostatok písomných dôkazov, ktorými v skutkovej
nadväznostipreukázala,žeúpadkyňa,A.Bakovákonala„podvodnetým,žeskonšpirovalaaobojstranne
podpísala PÚ dňa 26.10.2009 - Kúpnu zmluvu; dňa 16.12.2009 - Dohodu o pristúpení k dlhu; dňa

18.12.2009 - Dohodu o vzájomnom započítaní, ale aj tým, že v priebehu rokov 2008 - 2009 konala
v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa ust. § 265
zák. č. 513/91 Zb. Obchodného zákonníka.“ Žalovaná tvrdila a preukazovala, že „A. Baková ako
živnostnícky podnikajúca osoba v oblasti účtovného poradenstva si musela aj bola vedomá zákonnej
povinnosti - stanovenej v § 11 ods. 2 ZKR, že ako dlhoročná (dva roky) dlžníčka nezaplatených

pohľadávok mala najneskôr v roku 2008 podať návrh na konkurz - no podala ho až po dvoch rokoch
- 24.11.2010, t.j. po uplynutí rokov 2008-2009, kedy previedla všetok svoj hmotný majetok na jej
blízke osoby .“ Takéto konanie podľa žalovanej nemožno kvalifikovať inak, len ako konanie v rozpore s
dobrými mravmi a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalovaná mala za to, že okresný
súd prijal nesprávne právne závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď „konštatoval
(str.12, posledný odstavec, a str.13) cit.: ...Z vykonaných dôkazov súd zistil len to, že by mohli byť

naplnené niektoré predpoklady pre podanie odporovacej žaloby. Všetky odporcom tvrdené skutočnosti
totižto predstavujú dôvody pre podanie odporovacej žaloby podľa ZoKR..." Okresný súd nepoukázal na
žiadne ustanovenie akéhokoľvek právneho predpisu, a už vôbec nie ZKR, z ktorého by vyplynulo, že
správca má prednostne podávať odporovacie žaloby pred určovacími (o určenie neplatnosti právnymi
úkonmi ... atď.) či žalobami o plnenie. Navyše žalovaná bola v čase spracovania Súpisu všeobecnej

podstaty úpadkyne, ale aj v súčasnosti toho právneho názoru, že úpadkyňa v roku 2008 a 2009 previedla
viacerými právnymi úkonmi celý svoj hmotný majetok do majetku jej blízkych osôb, takže predmetné
úkony žalovaná kvalifikovala ako neplatné právne úkony a podľa platnej legislatívy, ale aj už osvedčenej
judikatúry - neplatné právne úkony nemožno odporovať.

Žalovaná navrhla zrušiť napadnutý rozsudok aj z dôvodu, že okresný súd sa podľa nej dopustil
procesných pochybení tým, že nevypočul samotného žalobcu, čím bola odňatá možnosť žalovanej
tomuto klásť otázky, že v rozpore s § 118a OSP pripustil a aj prihliadal na dôkazy, ktoré boli predkladané
po skončení prvého pojednávania uskutočneného dňa 01.02.2012, keď si osvojil právne stanovisko
žalobcu vznesené na prvom pojednávaní dňa 01.2.2012,... „že odporca zmaril pojednávanie, nakoľko na

tomto pojednávaní predložil veľké množstvo dôkazov a rozsiahle vyjadrenie, na ktoré nemá navrhovateľ
šancu sa pripraviť, ani zaujať žiadne stanovisko... " (viď. str. 6 predposledný odstavec)“. Túto výhradu
žalobcu si okresný súd aj osvojil, prikázal žalovanej spracovať písomné vyjadrenie, dôkazy v tomto
konaní žalovanou doložené do súdneho spisu jej vrátil, vytýčil ďalšie pojednávanie, dokonca dve v
dňoch 28.03.2012 a 18.05.2012 a na dôkazy na nich predložené pri svojom rozhodovaní prihliadal.

Žalovaná tvrdila, že žiadne ustanovenie OSP jej neprikazuje svoje vyjadrenie podávať v písomnej
podobe a že § 118a ods. l OSP dodržala, keďže svoje tvrdenia na prvom pojednávaní konanom dňa
01.02.2012 dokladovala písomnými dôkazmi aj keď vo veľkom rozsahu. Zdôraznila, že na pojednávaní
dňa 01.02.2012 konala v súlade s uvádzaným ustanovením OSP, odmietala tvrdenie žalobcu a postoj
okresného súdu, „že by sa svojim rozsiahlym prejavom a predkladanými dôkazmi na konaní dňa

1.2.2012 dopustil takého konania, pre ktoré ho mal právo rozhodujúci súd skvalifikovať ako zmätočné“.
Žalovaná sa odvolala osobitne aj proti výroku prvostupňového súdu, čo do zaviazania povinnosťou
žalovanej uhradiť trovy konania žalobcovi vo výške 3.228,99 Eur, ktoré predstavujú trovy právneho
zastúpenia žalobcu. Aj keď okresný súd necitoval „príslušné ustanovenie Vyhl. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, avšak z uvedeného na str. 13,

treťom odstavci, štvrtý riadok, cit.: ... „počítané z hodnoty nehnuteľností uvedenej v kúpnej zmluve vo
výške 41 416,-€ ...", je zrejmé, že napadnutým rozsudkom súd priznal advokátovi navrhovateľa trovy
právneho zastúpenia podľa ust. § 10 ods. l citovanej vyhlášky.“ Žalovaná mala za to, že ide o vecne
nesprávne rozhodnutie. Pri určovaní výšky trov právneho zastúpenia mal okresný súd priznať trovy
právneho zastúpenia podľa „§ 11 ods. l písm. a/ citovanej Vyhlášky, v zmysle ktorej základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden právny úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“
V danom prípade je predmetom žaloby vylúčenie nehnuteľností zo súpisu majetku úpadcu, teda nejde
o žalobu na plnenie, a preto okresný súd „§ 10 ods. l Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. aplikoval nesprávne. K
hore uvedenému stanovisku aká odmena prináleží advokátom v sporových veciach o vylúčenie majetku

zo Súpisu k.p. Najvyšší súd SR vyniesol nejeden rozsudok, čiže odporcom hore tvrdený právny názor
je obsiahnutý už v ustálenej judikatúre. Odporca napríklad poukazuje na Rozsudok NS SR 5 Obo
100/2011 zo dňa 31.5.2012.“ Žalovaná odvolaciemu súdu navrhla, aby „Rozsudok Okresného súdu v
Žiline 11Cbi/5/2011-232, 5111215674 zo dňa 18.5.2012 zrušuje v plnom rozsahu. Žaloba o vylúčenievecí zo Súpisu majetku zo dňa 11.5.2011 doručená Okresnému súdu v Žiline dňa 12.5.2011 sa zamieta.
Navrhovateľ je povinný uhradiť odporcovi trovy konania tak, ako tieto budú vyčíslené na konaní.“

Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa
§ 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku

vo veci samej potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a vo výroku
o trovách prvostupňového konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a vrátil vec súdu prvého
stupňa v tejto časti na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom
prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo
na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/5/2014-289 zo dňa 12.02.2015 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského
súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 12.02.2015 na č.l. 290 spisu.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne

právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd vylúčil nehnuteľnosti zapísané Správou katastra Martin na LV č. XXXX,
obec D., Katastrálne územie D., a to:
-„ Kovoobrábačská dielňa a kancelária súp. č. 384, postavená na KN C parc. č. 380/3,
- kovoobrábačská dielňa a kancelária súp. č. 384, postavená na KN C parc. č. 380/50,

- KN C parc. č. 380/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 358 m2,
- KN C parc. č. 380/21, zastavané plochy a nádvoria o výmere 573 m2,
- KN C parc. č. 380/30, zastavané plochy a nádvoria o výmere 14 m2,
- KN C parc. č. 380/32, zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2,
- KN C parc. č. 380/33, zastavané plochy a nádvoria o výmere 12 m2,

- KN C parc. č. 380/50, zastavané plochy a nádvoria o výmere 86 m2, ktoré sú vo
vlastníctve navrhovateľa v podiele 1/1, zo súpisu majetku úpadcu Alena Baková - ABEKO, Hrabinská
č. 1246/3, 038 52 Sučany, IČO: 34 383 280.“ a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení

s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať

cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.Krajský súd zdôrazňuje, že pri hodnotení odvolacích dôvodov žalovanej, dôsledne podľa zistení
krajského súdu, okresný súd posudzoval procesnú situáciu, berúc do úvahy vykonané poučenie
okresným súdom podľa § 120 ods. 4 OSP a primárne poučenie v rozsahu § 118a ods. 1 OSP,

podľa ktorého v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou účastníci sú
povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
najneskôr do skončenia prvého pojednávania, čo však neplatí a neboli splnené podmienky na vykonanie
prvého pojednávania, keď došlo k jeho odročeniu v zmysle § 101 ods. 2 OSP (č.l. 34 spisu). Aj za
akceptovania zákonného § 118a ods. 1, 2, 3 OSP mohli mať odvolacie dôvody svoju relevantnosť len

v rovine tých skutočností a dôkazov, ktoré účastníci uviedli a označili najneskôr do skončenia prvého
pojednávania.Krajskýsúdzvýrazňuje,žepotomiodvolaciedôvodyžalovanej,ktoréspočívalivnámietke
nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho zhodnotenia dôkazov, a tým nesprávneho
právneho posúdenia veci, boli vyhodnocované aj za aplikácie procesného stavu vyplývajúceho z § 118a
ods. 1, 2, 3 OSP, ktorý procesný postup bol okresným súdom, napriek odvolacej námietke žalovanej,
podľa zistení krajského súdu dôsledne dodržaný.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodovnarozhodnutie,vzmyslektoréhookresnýsúdvylúčilzosúpisunehnuteľnostizapísanéSprávou

katastraMartinnaLVč.XXXX,obecD.,KatastrálneúzemieD.,ato:Kovoobrábačskádielňaakancelária
súp. č. 384, postavená na KN C parc. č. 380/3, kovoobrábačská dielňa a kancelária súp. č. 384,
postavená na KN C parc. č. 380/50, KN C parc. č. 380/3, zastavané plochy a nádvoria o výmere 358 m2,
KN C parc. č. 380/21, zastavané plochy a nádvoria o výmere 573 m2, KN C parc. č. 380/30, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 14 m2, KN C parc. č. 380/32, zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2,

KN C parc. č. 380/33, zastavané plochy a nádvoria o výmere 12 m2, KN C parc. č. 380/50, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 86 m2, ktoré sú vo vlastníctve navrhovateľa v podiele 1/1, zo súpisu majetku
úpadcu Alena Baková - ABEKO, Hrabinská č. 1246/3, 038 52 Sučany, IČO: 34 383 280. Krajský súd
zdôrazňuje, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vyložil, ktoré skutočnosti
mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel svoje rozhodnutie a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky, nastolené účastníkmi konania, ktoré majú
pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Krajský súd vzhľadom na odvolacie dôvody žalovanej uvádza, že za skutkové vady je potrebné
považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho
skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba
rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením
veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval

príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu
normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaná vymedzila v písomnom odvolaní zo dňa

20.06.2012 (č.l. 247 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovanej.

Žalovaná v odvolaní primárne namietala postup okresného súdu, ktorým sa stotožnil so svedeckou

výpoveďou pani Aleny Bakovej, na ktorú už podľa žalovanej nemal prihliadať, lebo vypovedala na
druhom pojednávaní, a najmä nie na to, že tvrdený predmetný právny úkon uzatvárala s dobrým
úmyslom, aby uspokojila žalobcu, u ktorého mala najväčší dlh. Krajský súd v súvislosti s uvedenou
odvolacou námietkou žalovanej poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu,
v ktorom okresný súd vyhodnocoval výpoveď svedkyne pani Aleny Bakovej, pričom z uvedených

záverov okresného súdu podľa zistení odvolacieho súdu pri hodnotení svedeckej výpovede Aleny
Bakovej, dodržal všetky procesné podmienky, keďže je zrejmé, že vyhodnotil vierohodnosť jej výpovede
s prihliadnutím k tomu, aký mala svedkyňa vzťah k účastníkom konania v prejednávanej veci, aká
bola jej rozumová, duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jej vnímanie, skutočnosti, oktorej vypovedala, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi
(presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a pod.) a k poznatkom zisteným
na základe vyhodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpovede svedkyne súladný s inými

dôkazmi, či mu odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk
potom poskytol záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. Z priebehu
prvostupňového konania, vo vzťahu k výpovedi dotknutej svedkyne, vo väzbe na jej hodnotenie, podľa
obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu nevyplývalo, že by tento nezohľadnil
vyššie uvedené kritériá. Okresný súd podľa zistení krajského súdu správne v prvostupňovom konaní

postupoval, a to aj napriek nesúhlasu žalovanej v odvolaní, keď svedkyňu pani Alenu Bakovú vypočul
v prvostupňovom konaní a jej výpoveď vyhodnotil v súlade s § 132 OSP. Javí sa potrebné, podľa
odvolacieho súdu na tomto mieste pripomenúť práve výpoveď žalovanej pred súdom prvého stupňa
dňa 01.02.2012, teda na prvom pojednávaní, na ktorom práve žalovaná žiadala vypočuť ako svedkyňu
pani Alenu Bakovú, pričom uviedla „...Trvám na svojom dôkaznom návrhu na vypočutie úpadkyne
Aleny Bakovej“ (č.l. 41 spisu). Krajský súd len pre úplnosť pripomína, že „V občianskom súdnom

konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo
a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods.
1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie
dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd

pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010). Ak za tohto stavu a za splnenia podmienok podľa § 118a ods.
1 OSP okresný súd návrhu žalovanej na vypočutie svedkyne pani Aleny Bakovej vyhovel, tak nie je
potom podľa odvolacieho súdu vytvorený priestor pre posúdenie tejto odvolacej námietky žalovanej
ako relevantnej. Na dotvrdenie správnosti postupu odvolacieho súdu sa primerane a len podporne

poukazuje na závery, s ktorými sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorých ...„dospel ústavný súd k
názoru, že v okolnostiach daného prípadu došlo striktnou aplikáciou koncentračnej zásady vyplývajúcej
z § 118a OSP [t.j. že v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou sú
účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na

vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2), pretože na neskôr predložené a
označenéskutočnostiadôkazysúdneprihliada]akozostranyokresnéhosúdu,takajzostranykrajského
súdu k popretiu jej zmyslu. Interpretácia tejto zásady oboma súdmi má znaky prílišného právneho
formalizmu, ktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu a v danom spore neplní
žiadnu rozumnú funkciu. Uvedená zásada bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená

na účely zrýchlenia a zefektívnenia priebehu taxatívne vymedzených typov súdnych konaní s cieľom
zabránenia ich neprimeranému trvaniu pri rešpektovaní základného práva účastníkov na prerokovanie
ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Aj pri aplikácii tejto zásady je však nutné
vychádzať z § 125 OSP, podľa ktorého ako dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb

a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov; pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu
predpísaný, určí ho súd; ako aj z § 121 OSP, podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku
Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. Povinnosť účastníka označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení si nemožno zamieňať s povinnosťou predložiť dôkazy, pretože už z dikcie
ustanovenia § 118a ods. 1 prvej vety OSP je zrejmé, že môže ísť aj o dôkazy, ktoré sa v dispozičnej sfére
účastníka reálne nenachádzajú. V takom prípade je úlohou súdu, aby na základe označenia (popisu)
dôkazu účastníkom, ktorý vyhlásil, že ním nedisponuje, vyhodnotil relevanciu a opodstatnenosť tohto
dôkazu na zistenie skutkového stavu a následné rozhodnutie o merite veci tak, že ho buď v určitom

časovom horizonte vykoná, alebo jasne vysloví, že takýto dôkaz nie je pre jeho rozhodnutie vo veci
samej potrebný.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 164/2013-48 z 2.10.2013.)

Žalovaná v odvolaní zdôraznila, že z dôkazov, ktoré predložila Alena Baková, v žiadnom prípade táto
nebola dobromyseľná, naopak konala špekulatívne, podvodne, pričom poukázala i na písomné doklady,

z ktorých malo vyplývať, že Slovenská záručná a rozvojová banka dňa 26.10.2009 nebola veriteľom
splateného dlhu 99.616,64 Eur tak, ako uvádzala svedkyňa. Žalovaná nesúhlasila s tým, že si tieto
tvrdenia svedkyne okresný súd osvojil. Zároveň poukázala na to, že nebol predložený žiadny dôkaz, z
ktorého by vyplývalo, že úpadkyňa bola povinná úver splatiť pred dňom 26.10.2009 naraz. V súvislosti suvedenou argumentáciou žalovanej krajský súd poukazuje na skutočnosť, že napriek tomu, že žalovaná
bola poučená podľa § 120 ods. 4 OSP, § 118a ods. 1 OSP, tak uvedené tvrdenia sú novými tvrdeniami,
na ktoré nebolo možné v rámci odvolacieho konania prihliadnuť. Neboli prezentované žalovanou do

skončenia prvého pojednávania a tak isto neboli prezentované žalovanou ani vo vyjadrení, ktoré bolo
doručené okresnému súdu dňa 21.02.2012. Krajský súd zvýrazňuje, že z tohto odvolacieho dôvodu
nemohol byť posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže v zmysle § 120 ods. 4 OSP v
spojení s § 205a ods. 1 OSP sa tieto odvolacie dôvody nemohli stať relevantnými odvolacími dôvodmi
práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady pri tvrdení skutočností a označovaní

dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie. V
tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo
174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.,
postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého
stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“ Krajský
súd práve v rovine tejto odvolacej námietky poukazuje na to, že neuniklo jeho pozornosti, že z vyjadrenia

žalovanej zo dňa 20.02.2012, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 21.02.2012 (č.l. 50 spisu),
vyplývalo, že žalovaná nespochybňovala predmetný úver a dokonca sa naň i odvolávala s poukazom
na zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území D. zapísaným na LV XXXX (č.l.
50 spisu). Tak isto argumentácia žalovanej v odvolaní, že „Slovenská záručná rozvojová banka a.s.
dňa 26.10.2009 nebola veriteľom splateného dlhu 99.616,64 Eur“ (č.l. 248 spisu) nekorešpondovala

obranežalovanejprodukovanejdoskončeniaprvéhopojednávaniadňa01.02.2012,aleanivovyjadrení,
ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 21.02.2012, v ktorom predsa jednoznačne tvrdila žalovaná,
že záložné právo, ktoré v deň uzavretia kúpnej zmluvy dňa 26.10.2009 platne právne stále existovalo
v rozsahu podmienok dohodnutých v Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa
27.09.2006 (č.l. 50 spisu). Z rozsiahleho vyjadrenia žalovanej na nariadenom pojednávaní (č.l. 36-40 a

nasl. spisu) pred súdom prvého stupňa dňa 01.02.2012, teda na prvom pojednávaní (aplikácia § 118a
OSP) podľa zistení krajského súdu nebolo možné prijať záver, že žalovaná by skutočnosti uvádzané vo
vyjadrení zo dňa 21.02.2012 uvádzala už na tomto pojednávaní a tiež, že by išlo o zhodnú argumentáciu
ako v odvolaní.

Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť klásť otázky žalobcovi, čo vyhodnotila
v odvolaní ako procesné pochybenie, tak krajský súd uvádza, že podľa § 125 OSP výsluch žalobcu,
ako účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným
súdom k veci boli produkované i dôkazy, samozrejme za dodržania § 118 a OSP, z ktorých okresný
súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by

postupom okresného súdu, ktorý nevypočul žalobcu, došlo k porušeniu procesných práv žalovanej,
resp. by došlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo
k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanej ako účastníčky súdneho konania podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto záverom krajský súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety „...výsluch

účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Teda je zrejmé, že výsluch účastníka konania v zmysle
úpravy § 131 OSP vo väzbe na § 120 ods. 1 veta prvá a druhá OSP, § 125 OSP, tvorí len jeden
z dôkazných prostriedkov. Súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná, pokiaľ nie je spôsob

vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pri konštatovaní
dostatočného rozsahu a spôsobu dokazovania k uplatnenému nároku i k obrane žalovanej v rozsahu
návrhov účastníkov po ich poučení podľa § 120 ods. 4 OSP, § 118a ods. 1, 3 OSP bolo dokazovanie, z
neho vyvodené závery, spôsobilé na rozhodnutie vo veci. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového
stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, nie skutočného stavu. Nie je preto vadou dokazovania,

ak v konečnom dôsledku žalovaná ako účastníčka konania neuniesla svoje dôkazné bremeno vo vzťahu
k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane vyjadrenej pred súdom prvého stupňa a v
relevantnom štádiu konania s poukazom na § 118a OSP. Ani v tomto smere, pri zhodnotení celého
priebehu prvostupňového konania a postupu okresného súdu, nedošlo zo strany súdu prvého stupňa k
porušeniu procesných práv žalovanej ani k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom, čo by malo

za následok porušenie jej práv ako účastníčky konania.

Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000,
podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku

nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo
na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo
preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto
základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu
rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a

vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom
nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A napokon podľa R 39/1993,
podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala
možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť
svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený,
odvolanie.

Žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd si neosvojil jej tvrdenie, že dňa 26.10.2009, a to v deň
uzavretia „KZ Slovenská záručná a rozvojová banka a.s. Bratislava NEBOLA veriteľom nesplatenej
pohľadávky úpadkyňou - a už vôbec nie vo výške 99 616,64 Eur, navrhovateľ nebol veriteľom úpadkyne.
Týmto sa stal až dňa 16.12.2009 dva mesiace po uzavretí KZ a to na základe Dohody o prevzatí dlhu

zo dňa 16.12.2009. Ani pri uzatváraní tohto PÚ sa súd nestotožnil s tvrdením odporcu, t.j. aj tento PÚ
A. Baková opätovne skonšpirovala úmyselne a podvodne - podpisujúca aj tento PÚ za obe zmluvné
strany a to len za účelom dosiahnutia podvodného vzniku záväzku na strane úpadcu - odporcu a to len
za účelom, aby navrhovateľ nezaplatil za hodnotný hnuteľný majetok „kúpený“ dňa 26.10.2009 žiadne
finančné prostriedky“.

V tejto súvislosti opätovne poukazuje krajský súd na vyjadrenie žalovanej v podaní, ktoré bolo doručené
okresnému súdu dňa 21.10.2012, z ktorého však vyplýva tvrdenie žalovanej „Slovenská záručná a
rozvojová banka a.s. Bratislava - veriteľ č. 10 zriadila k nehnuteľnostiam k.ú. D. zapísaným na LV XXXX
vlastnícky patriace A. Bakovej, právnym titulom, že jej táto banka poskytla v roku 2006 úver vo výške
4 mil. Sk, na základe Úverovej zmluvy č. U3V51993-2006, záložné právo, ktoré v deň uzavretia Kúpnej

zmluvy - dňa 26.10.2009 právne platne - stále existovalo v rozsahu podmienok dohodnutých v Zmluve
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 27.09.2006. Dôkaz: - ZoZZP k nehnuteľnostiam
č. U3V-51993-2006/1 zo dňa 27.9.2006, príloha 15“. Vzhľadom na rozpornosť obrany žalovanej pred
súdom prvého stupňa a následne potom i vo väzbe na odvolacie dôvody (č.l. 248 spisu), ktoré boli
citované krajským súdom, nemohol krajský súd vyhodnotiť obranu žalovanej ako relevantnú. V tomto

smere krajský súd opätovne akcentuje, že uvedená argumentácia žalovanej vo väzbe na skutočnosti,
uvádzané na prvom pojednávaní a tak isto vo vyjadrení, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa
21.10.2012 sú tvrdeniami, ktoré nie je možné stotožniť so skutočnosťami, ktoré boli uvádzané pred
súdomprvéhostupňažalovanouvrámciaplikovanejobranysdôrazomna§118aOSP,§120ods.4OSP,
preto zostali bez vplyvu na odvolacím súdom konštatovanú vecnú správnosť napadnutého rozsudku

okresného súdu.

Novým tvrdením zo strany žalovanej v rámci aplikovanej obrany bolo tvrdenie, „keďže týmto PÚ A.
Baková prednostne „uspokojila“ veriteľa - navrhovateľa, ktorý bol veriteľom len 2 dni, pred 34 veriteľmi
ktorým úpadkyňa viac ako dva roky neuhradila ich splatné pohľadávky vo výške 139.173,95 Eur“. Opäť

primárne krajský súd zdôrazňuje, že takúto námietku nepoužila žalovaná v konaní pred súdom prvého
stupňa, preto na ňu nebolo možné prihliadať až v štádiu odvolacieho konania. Krajský súd aj z titulu
princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady vyplývajúcich z § 120 ods. 4 OSP a § 118a OSP, keď
nemohol posudzovať napadnutý rozsudok okresného súdu na základe až novo tvrdených skutočností
použitých žalovanou v písomne podanom odvolaní, pri nepreukázaní žiadneho z taxatívnych dôvodov,

vyplývajúcich z § 205a ods. 1 OSP, a tiež aplikácie § 118a ods. 2 veta za bodkočiarkou OSP, zákonite
z tohto stavu mohol len poukázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje a ktoré
neboli otvorené v odvolacom konaní, práve pre nerelevantnosť nových odvolacích dôvodov žalovanej.

Žalovaná v odvolaní uvádzala, že okresný súd „prikázal odporcovi spracovať písomné vyjadrenie,

dôkazy na tomto konaní odporcom doložené do súdneho spisu mu vrátil, vytýčil ďalšie pojednávanie,
dokonca dve v dňoch 28.03.2012 a 18.05.2012 a na dôkazy na nich predložené pri svojom rozhodovaní
prihliadal“ (č.l. 250 spisu). V súvislosti s uvedeným tvrdením žalovanej v odvolaní poukazuje krajský súd
na obsah zápisnice spísanej okresným súdom dňa 01.02.2012 (č.l. 35 a nasl. spisu), a to konkrétnena č.l. 40 spisu tejto zápisnice, z ktorej vyplývalo, že žalovaná uviedla pred okresným súdom „Žiadam,
aby mi súd vrátil všetky doklady, ktoré som predložila na dnešnom pojednávaní s tým, že dodatočne
predložím písomné vyjadrenie vrátane všetkých listín, na ktoré sa v rámci tohto písomného vyjadrenia

odvolávam a toto vyjadrenie vrátane listín bude súdu predložené dvojmo, aby jedno bolo založené do
súdneho spisu a jedno doručené protistrane“. Zároveň poukazuje krajský súd i na výpoveď žalovanej,
v ktorej uvádza „svoje písomné vyjadrenie, v ktorom budú zhrnuté aj skutočnosti, ktoré som uvádzala
na dnešnom pojednávaní, predložím súdu v lehote troch týždňov“ (č.l. 41 spisu). Z obsahu zápisnice je
zároveň zrejmé, že obom sporovým stranám bola doručená zápisnica z pojednávania, a to emailovou

poštou.Akpotomžalovanáažvrámciodvolanianamietalapostupokresnéhosúdu,takanitútoodvolaciu
námietku žalovanej nemohol odvolací súd vyhodnotiť ako relevantnú. Nemožno podľa odvolacieho
súdu prehliadnuť, že žalovaná nekonkretizovala dátum uloženia takejto povinnosti okresným súdom
a z obsahu spisového materiálu podľa zistení odvolacieho súdu nie je zrejmý imperatív okresného
súdu spracovať písomné vyjadrenie a predožiť dôkazy žalovanou doložené. Ak potom žalovaná v rámci
odvolania tvrdila, že žiadne ustanovenie OSP jej neprikazuje podávať svoje vyjadrenie v písomnej

podobe, z ktorého tvrdenia vyvodzovala pochybenie okresného súdu, tak odvolací súd vzhľadom na
uvedené skutočnosti, vyplývajúce z celého obsahu spisového materiálu, nemohol uvedenú odvolaciu
námietku žalovanej vyhodnotiť ako relevantnú.

Ak žalovaná v odvolaní namietala, že okresný súd v rozpore s § 118a OSP pripustil a aj prihliadal

na dôkazy, ktoré boli predkladané po skončení prvého pojednávania, ktoré bolo uskutočnené dňa
01.02.2012, tak potom krajský súd poukazuje na konanie žalovanej, ktoré vyplývalo z obsahu zápisnice
spísanej okresným súdom dňa 01.02.2012, a to vnímajúc celý obsah tejto zápisnice (č.l. 35 a nasl.
spisu), z ktorého bolo zrejmé, že samotná žalovaná predsa uviedla: „rovnako si vyhradzujem právo,
aby som v rámci svojho písomného vyjadrenia navrhla ďalšie dôkazy a predložila listiny. Svoje písomné

vyjadrenie, v ktorom budú zhrnuté aj skutočnosti, ktoré som uvádzala na dnešnom pojednávaní,
predložím súdu v lehote troch týždňov“ (č.l. 41 spisu). V tomto smere len pre úplnosť poukazuje
krajský súd na kontraproduktívnosť uvedenej odvolacej námietky vo väzbe na samotné procesné
návrhy a procesný postup žalovanej v konaní pred súdom prvého stupňa a vo väzbe na skutočnosti
uvádzané potom v odvolaní. V súvislosti s touto odvolacou námietkou vo väzbe na skutočnosti

vyplývajúce z obsahu spisu, krajský súd akcentuje, že podľa § 40 ods. 1 OSP o úkonoch, pri ktorých
súd koná s účastníkmi alebo vykonáva dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí
prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a
výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti. Podľa prvej vety §
40 ods. 2 OSP zápisnicu podpisuje predseda senátu, samosudca alebo súdny úradník a zapisovateľ,

ktorý zápisnicu spísal; ak predseda senátu nemôže zápisnicu podpísať, podpíše ju za neho iný člen
senátu. Podľa § 40 ods. 3 OSP predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v písaní
a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie
zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice,
vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici

uvedená. Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ktorého
druhý odsek prvej vety ustanovuje, že predseda senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas
tak, aby prítomní diktované znenie počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup.

„Súdom spísaná zápisnica o pojednávaní obsahujúca zákonom ustanovené náležitosti je verejnou
listinou“ [§ 134 OSP (JUDr. Václav Nesrovnal, CSc., a kol. Občiansky súdny poriadok, Iura Edition 1997
v znení zmien a dodatkov, s. 71)]. „Povinnosť zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu
konania alebo správaniu účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, súvisí s princípom spravodlivého
procesu a jej dôsledné plnenie súdom každého stupňa je spojené nielen s otázkou zákonnosti, ale

aj ústavnosti postupu všeobecného súdu. Z opaku vyplýva, že nezapísanie námietky, ktorej súd
nevyhovel, môže zakladať predovšetkým disciplinárnu zodpovednosť zákonného sudcu (predsedu
senátu), ale nedajú sa vylúčiť ani procesné dôsledky spojené s otázkami zisťovania skutkového stavu,
plnenia procesných podmienok a procesných garancií spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71- 72). Z
celého obsahu spisového materiálu, a ani s dôrazom na skutočnosti vyplývajúce z obsahu zápisníc

spísaných okresných súdom, rozhodne nie je možné konštatovať, že by žalovaná namietala podľa
zisteníodvolaciehosúduprotokoláciuokresnéhosúdunapojednávanídňa01.02.2012,resp.byvzniesla
k voči postupu okresného súdu námietky. Navyše podľa obsahu spisového materiálu č.l. 41 spisu bolozrejmé, že okresný súd vyhovel žiadosti o doručenie zápisnice z pojednávania s tým, že žalovaná v
odvolaní nenamietala, že by jej nebola doručená.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia vo veci samej je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný
súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný
záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, než aby napadnutý
rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu vyhovel, v odvolacom konaní ako výroku vecne správne

rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovanej, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd
vzhľadom na dôvody svojho rozhodnutia akcentuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo

v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku vo veci samej potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie v zmysle § 219 ods. 1, 2 OSP.Žalovaná odvolaním napadla osobitne rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového
konania. Namietala, že okresný súd nesprávne uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi trovy

konania v sume 3.228,99 Eur, ktoré predstavovali trovy právneho zastúpenia. Poukázala na to, že
okresný súd necitoval príslušné ustanovenia vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, avšak v napadnutom rozsudku v odôvodnení uviedol, že boli počítané
z hodnoty nehnuteľnosti uvedenej v kúpnej zmluve vo výške 41.416,- Eur. Podľa žalovanej ide o
nesprávnerozhodnutievovecisamej.Vzhľadomnauvedenýodvolacídôvodžalovanejaoboznámenísa

s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu v časti rozhodnutia o trovách prvostupňového
konania krajský súd konštatuje, že okresný súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku pri určení
výšky odmeny „počítame z hodnoty nehnuteľnosti uvedené v kúpnej zmluve vo výške 41.416,- Eur“ (č.l.
244 spisu). Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný súd dostatočným spôsobom svoje rozhodnutie
pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie v konaní neodôvodnil a ani neuviedol
rozhodujúcu právnu úpravu, len uviedol, že tarifnú odmenu advokáta určil z hodnoty nehnuteľnosti

uvedenej v kúpnej zmluve. Krajský súd mal za to, že uvedené rozhodnutie okresného súdu v časti
náhrady trov konania zostalo bez náležitého odôvodnenia, keďže okresný súd bližšie neuviedol dôvody
svojho rozhodnutia, necitoval zákonnú úpravu, tak potom nebolo možné, aby absenciu náležitého
odôvodnenia v tejto časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu, doplnil odvolací súd až v rámci
odvolacieho konania.

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a
domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých

alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť
preskúmateľné.

Odvolací súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na
spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonovajčl.46anasledujúcichÚstavySlovenskejrepublikyačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudských

práv a základných slobôd.

Krajský súd v tomto smere poukazuje i na zásadu dvojinštančnosti konania, ktorá spočíva v tom, že
každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci, musí byť predmetom posúdenia tak
súdu prvého stupňa, ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania krajským súdom,

by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom.

Krajský súd teda zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania v zmysle
§ 221 ods. 1 písm. h), f), OSP a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221
ods. 2 OSP. Okresný súd v ďalšom konaní opätovne rozhodne o náhrade trov konania (včítane trov

odvolacieho konania) s tým, že vyčerpávajúco zdôvodní svoj postup a nosné dôvody pre rozhodnutie, a
tiež neopomenie sa vysporiadať i s argumentáciou žalovanej v odvolaní, ktorá sa týkala práve náhrady
trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zák. č. 233/1995 Z.z.).