Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1ObdoV/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1001899810
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1001899810.14

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: JUDr. Katarína Cibulková, správca konkurznej
podstaty úpadcu MANAZ, spol. s r. o., so sídlom Veľký dvor 12, 937 01 Želiezovce, IČO: 34 124 756,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s.r.o., so sídlom Komenského 14A, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, v mene ktorej koná JUDr. Peter Kočička, konateľ a advokát, proti
žalovanému: PRAN, a. s., so sídlom Hraničná 55, 821 05 Bratislava, IČO: 35 734 906, zastúpenému

advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubík, advokát, s. r. o., so sídlom Staré Grunty 162, 841 04
Bratislava, IČO: 47 233 931, v mene ktorej koná JUDr. Peter Kubík, konateľ a advokát, o určenie
neúčinnosti kúpnej zmluvy a zaplatenie sumy 165 969,59 Eur, vedenom na Krajskom súde v Bratislave,
pod sp. zn. 55Cbi/309/2001, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 23. augusta 2018, č. k. 5Obo/10/2017-718, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 6. apríla 2017, č. k. 55Cbi/309/2001-602, rozhodol, že
žalobu zamieta s tým, že žalovaný má právo na plnú náhradu trov konania. Žalobca sa žalobou podanou
na súd domáhal, aby súd určil neúčinnosť Kúpnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou MANAZ, spol.
s r. o. (ďalej len „úpadca“) a žalovaným dňa 27. 10. 1998 (ďalej len „Kúpna zmluva“), predmetom ktorej

bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. O. a zapísaným v katastri
nehnuteľností vedenom Okresným úradom O. na LV č. XXXX ako pozemok - zastavaná plocha, parc.
č. XXXX o výmere 1157 m2 a dom súp. č. XXXX, na parc. č. XXXX (ďalej aj ako „nehnuteľnosti“
alebo „nehnuteľnosť“). Žalobca namietal výšku kúpnej ceny, ktorá bola zmluvnými stranami dohodnutá
vo výške 2 100 000,-- Sk. Predmetné nehnuteľnosti úpadca pôvodne nadobudol od predávajúceho -
SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 07. 08. 1997

za kúpnu cenu vo výške 5 000 000,-- Sk. Vzhľadom na rozdiel vo výške kúpnej ceny, za ktorú úpadca
nadobudolnehnuteľnostiakúpnoucenouuvedenouvKúpnejzmluve,malžalobcazato,žeúpadcaznížil
kúpnu cenu nehnuteľností o čiastku 2 900 000,-- Sk, čím mal v úmysle ukrátil uspokojenie pohľadávok
svojich veriteľov. Kúpnou zmluvou tak vznikol prospech žalovanému vo výške približne 60% pôvodnej
kúpnej ceny a úpadca zmenšil svoj majetok na úkor svojich veriteľov. Nakoľko sa jednalo o lukratívne
nehnuteľnosti v centrálnej časti Piešťan, žalobca argumentoval, že nemohli za obdobie 14 mesiacov

stratiť na hodnote viac ako polovicu svojej pôvodnej hodnoty pri jej zakúpení v roku 1997. Okrem úmyslu
úpadcu ukrátiť svojich veriteľov, žalobca poukazoval aj na personálnu a majetkovú prepojenosť úpadcu
a žalovaného.
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že nehnuteľnosti nadobudli kúpnou zmluvou zo
dňa 09. 08. 1994 Slovenské liečebné kúpele, štátny podnik za cenu 9 500 000,-- Sk, pričom znaleckým
posudkom Ing. Gustáva Uheríka bola určená administratívna cena nehnuteľností v celkovej výške 2 922

920,-- Sk. Následne SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., previedli vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy zo dňa 07. 08. 1997 za kúpnu cenu vo výške 5 000 000,--Sk, pričom podľa znaleckého posudku Ing. Františka Doktora bola cena nehnuteľností podľa cenového
predpisu zistená vo výške 2 885 673,-- Sk. V súvislosti s kúpnou cenou uvedenou v Kúpnej zmluve vo
výške 2 100 000,-- Sk súd prvej inštancie zistil, že hodnota prevádzaných nehnuteľností bola stanovená

znaleckým posudkom vypracovaným Ing. Jánom Almanom podľa vyhlášky č. 265/93 Z. z. na sumu 2
017 974,-- Sk.
3. Súd prvej inštancie uviedol, že nevyhnutným predpokladom na vyslovenie neúčinnosti právnych
úkonov dlžníka, je ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky konkurzných veriteľov. Žalobca musí
v konaní túto skutočnosť preukázať. K dôvodom odporovateľnosti súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa

ust. § 15 ods. 2 ZKV sa vyžaduje úmysel strán ukrátiť veriteľov a podľa ust. § 15 ods. 3, 4 ZKV sa
tento úmysel nevyžaduje vzhľadom na osobitný personálny alebo kapitálový vzťah medzi dlžníkom a
nadobúdateľom. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že v tomto prípade je možné
odporovať ukracujúcim právnym úkonom aj vtedy, ak tu nebol úmysel ukrátiť konkurzného veriteľa.
Personálnu prepojenosť úpadcu a žalovaného žalobca videl v osobe Mgr. Jozefa Pribilinca. Súd sa
nestotožnil s názorom žalovaného, že súd skúma podmienky odporovateľnosti úkonu uvedené v ust. §

15 ods. 4 písm. d/ ZKV z toho hľadiska, že boli splnené v čase úkonu. Poukázal pritom na gramatický
výkladust.§15ods.4ZKV,zktoréhovyplýva,žezákonvyžadujekapitálovéalebopersonálneprepojenie
v čase uskutočnenia právneho úkonu len v prípadoch pod bodmi c/ a e/. Na základe uvedeného potom
súd prvej inštancie zdôraznil, že Mgr. Jozef Pribilinec je spoločníkom a konateľom úpadcu od 22. 06.
1996 po súčasnosť, pričom členom štatutárneho orgánu žalovaného bol v období od 31. 03. 1999 do

26. 07. 2001. Tým je prezumovaná personálna prepojenosť oboch spoločností v zmysle ust. § 15 ods.
4 písm. d/ ZKV, čo znamená, že nie je potrebné preukazovať úmysel úpadcu ukrátiť svojich veriteľov.
4. V súvislosti s námietkou premlčania peňažného nároku, ktorý si žalobca uplatnil rozšírením žaloby,
súd prvej inštancie uviedol, že premlčacia doba sa odvíja od právoplatnosti rozsudku, ktorým bola
vyslovená odporovateľnosť. Námietka premlčania je preto nedôvodná, predmetný nárok si žalobca

uplatnil predčasne, pretože mu ešte nevznikol.
5. Pokiaľ ide o preukázanie ukrátenia veriteľov, konajúci súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že cena prevádzaných nehnuteľností nebola ekvivalentná jej
skutočnej hodnote. Súd prvej inštancie návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania zamietol
z dôvodu, že s odstupom času takmer dvadsiatich rokov nemožno vykonať adekvátne znalecké

dokazovanie na zistenie trhovej hodnoty nehnuteľností v čase ich predaja. Znalecký posudok, pri ktorom
by súdny znalec pri oceňovaní nehnuteľnosti vychádzal z informácii v znaleckých posudkoch, ktoré boli
vyhotovené v relevantnom období znalcami Ing. Františkom Doktorom a Ing. Jánom Almanom, by nebol
presný, nakoľko znalec by nemohol sám posúdiť predmet ocenenia a nemal by k dispozícii informácie
potrebné pre ohodnotenie nehnuteľností podľa súčasne platnej vyhlášky o oceňovaní nehnuteľností. Z

dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že úpadca pri prevode nehnuteľností vychádzal z
hodnoty určenej znaleckým posudkom, pričom skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudol za vyššiu cenu
neznamená, že automaticky si mal byť vedomý, že nehnuteľnosti ďalej prevádza podhodnotené. Okrem
iného súd prvej inštancie poznamenal, že znalecké určenie všeobecnej trhovej hodnoty nehnuteľnosti
právne predpisy v čase uskutočnenia právneho úkonu nepoznali. Bolo úlohou žalobcu, aby preukázal,

v akom rozsahu sa majetok úpadcu v čase uskutočnenia právneho úkonu zmenšil a aký majetok mu
ostal na uspokojenie veriteľov. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
trpí dôkaznou núdzou, pretože nie je možné preukázať výšku trhovej hodnoty nehnuteľností v roku
1998. Nakoľko žalobca nepreukázal základ žaloby, teda zmenšenie majetku úpadcu a v dôsledku toho
ukrátenie vymáhateľných pohľadávok konkurzných veriteľov, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie žalobcu, napadnutým rozsudkom
zo dňa 23. augusta 2018, č. k. 5Obo/10/2017-718, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že
žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
7. Odvolací súd dôvodnosť podaného odvolania nezistil, keďže ani napriek predkladaniu dôkazov v
priebehu 15-ročného konania na súde prvej inštancie nebolo možné jednoznačne zistiť trhovú hodnotu

predmetných nehnuteľností v čase uzavretia Kúpnej zmluvy. Pokles kúpnej ceny nehnuteľností od roku
1994doroku1998podľaodvolaciehosúdunedokazuje,ževeriteliaboliukrátení.Odvolacísúdzdôraznil,
žeboloúlohoužalobcupreukázať,žekúpnacenapredmetnýchnehnuteľnostínezodpovedalaichtrhovej
hodnote.
8. Podľa odvolacieho súdu žalobca mal vzhľadom na okolnosti prípadu preukázať, že úpadca mal

možnosť predmetné nehnuteľnosti predať za vyššiu kúpnu cenu a týmto svojím konaním poškodil
svojich veriteľov, ale žalobca tak neurobil. V tejto súvislosti odvolací súd upriamil pozornosť na to, že v
znaleckom posudku Ing. Almana, kde bola určená cena nehnuteľností na sumu 2 017 974,-- Sk, bola
zároveň uvedená skutočnosť, že v čase predaja mali nehnuteľnosti poškodenú strechu, čo tiež mohlonegatívne ovplyvniť prípadných záujemcov o kúpu nehnuteľností a nepochybne to malo vplyv aj na ich
hodnotu.
9. V súvislosti s nenariadením znaleckého dokazovania súdom prvej inštancie na návrh žalobcu odvolací

súd v celom rozsahu odkázal na dôvody obsiahnuté v rozhodnutí súdu prvej inštancie a námietku
posúdil ako nedôvodnú. S ohľadom na skutočnosť, že nehnuteľnosť prešla rekonštrukciou, odvolací
súd bol toho názoru, že nie je možné vykonať znalecké dokazovanie po takmer dvadsiatich rokoch na
cenu nehnuteľnosti, ktorú by mohla mať pred dvadsiatimi rokmi. Relevantnosť znaleckého posudky by
podľa odvolacieho súdu prichádzala do úvahy v prípade, ak by bol vykonaný bezprostredne po predaji

nehnuteľnosti a bol by pripojený k žalobe.
10. Ani námietku žalobcu o nezrozumiteľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd
nepovažoval ako dôvodnú a mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo riadne a vyčerpávajúco
odôvodnené s tým, že dáva odpoveď na všetky podstatné otázky pre rozhodnutie veci. Súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí presvedčivo a logicky vysvetlil, že žalobca nepreukázal základ
žaloby, zmenšenie majetku úpadcu, a tým pádom ukrátenie vymáhateľných pohľadávok konkurzných

veriteľov.
11. V odvolacom konaní žalobca predložil znalecký posudok Ing. Csenkeho, avšak odvolací súd na
neho neprihliadol ako na neprípustnú novotu, a to s poukazom na ust. § 366 písm. d/ C. s. p.
Uvedený dôkaz mohol žalobca podľa odvolacieho súdu predložiť kedykoľvek v konaní pred súdom
prvej inštancie. Nevypočutie Mgr. B. O. ako svedka odvolací súd vyhodnotil ako opodstatnené, nakoľko

Mgr. O. sa nezúčastnil rokovania o uzavretí odporovanej Kúpnej zmluvy a ani ju nepodpisoval, okrem
iného žalobca nevysvetlil, aké skutkové okolnosti by mal výsluch svedka preukázať. Postup súdu
prvej inštancie nevykonaním tohto navrhovaného dôkazu preto odvolací súd posúdil, že bol v súlade
s procesným predpisom. K žalobcom namietanému procesnému postupu súdu prvej inštancie na
pojednávaní konanom dňa 06. 04. 2017 s odôvodnením, že zo zápisnice nie je možné zistiť konkrétny

rozsah predbežne zaujatého právneho posúdenia a konkretizáciu sporných a nesporných skutkových
tvrdení, odvolací súd opätovne poukázal na dĺžku konania a skúmanie súdom prvej inštancie základnej
spornej otázky spočívajúcej v tom, či odporovaným úkonom došlo k ukráteniu veriteľov.
12. Na doplnenie odvolací súd uviedol, že nesúhlasí s výkladom súdu prvej inštancie k ust. § 15 ods. 4
ZKV.Odvolacísúdzastávanázor,ževovšetkýchskutkovýchpodstatáchodporovateľnostisapersonálne

alebo kapitálové prepojenie vyžaduje v čase vykonania právneho úkonu, nie pred, ani po jeho vykonaní,
bez ohľadu na to, či to zákon výslovne uvádza. Opačný výklad nepochybne zákonodarca nesledoval.
Avšak uvedený právny výklad súdom prvej inštancie nemal v danom prípade vplyv na výsledok jeho
rozhodnutia.
13. Nakoľko posúdil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, došlo tak k splneniu

zákonných podmienok na jeho potvrdenie v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p.
14. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil ust. § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo, ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
15. Dovolateľ namietal, že v danej veci došlo procesným postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho

súdu k naplneniu vady podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p., a to viacnásobným procesným pochybením
(chýbajúce vymedzenie sporných/nesporných skutkových otázok podľa ust. § 181 ods. 2 C. s. p.,
nerešpektovanie procesného postupu podľa ust. § 151 C. s. p., odmietnutie návrhu na vykonanie
znaleckého dokazovania a výsluchu svedka Mgr. O.), čím došlo k porušeniu práva dovolateľa na
spravodlivý proces a na prístup k súdnej ochrane.

16. Zároveň dovolateľ namietal, že až na pojednávaní konanom dňa 06. 04. 2017 došlo k zverejneniu
právneho názoru na výklad ust. § 15 ods. 4 ZKV, pričom v zápisnici z tohto pojednávania sa nehodnotí
skutková otázka o nepreukázaní ukrátenia veriteľov, ktorá bola signifikantnou informáciou spolu s
údajnou dôkaznou núdzou. Podľa dovolateľa sa odvolací súd touto námietkou obsiahnutou už v
samotnom odvolaní zaoberal len skratkovito, parafrázovaním dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie,

čím nenaplnil zmysel a účel opravného konania založený odvolaním dovolateľa. Otázka ukrátenia
veriteľov, aplikujúc ustanovenie § 151 C. s. p. sa javila ako nesporná, takže z pohľadu procesnej aktivity
nepovažoval dovolateľ za potrebné v tomto smere ďalej argumentovať.17. Opakovane dovolateľ namietol nevykonanie dôkazu výsluchom svedka Mgr. O., nakoľko
odôvodnenie jeho nevykonania nezodpovedá chronológii súdneho konania a argumentácii dovolateľa,
o ktorú kontinuálne v celom konaní opieral tento návrh. Odôvodnenie odmietnutia navrhovaného

dokazovania súdom prvej inštancie dovolateľ posúdil ako zjavne svojvoľné. Na doplnenie žalobca
uviedol, že Mgr. O. sa zúčastňoval na podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu úpadcu, preto sa mohol
vyjadriť k majetkovej situácii, resp. k majetkovým pomerom úpadcu, ako aj k tomu, že uzavretím
Kúpnej zmluvy mohlo dôjsť k ukráteniu veriteľov úpadcu a koho záujmy boli výhodnou kúpou lukratívnej
nehnuteľnosti sledované. Výsluchom tohto svedka bolo možné overiť žalobcom tvrdené personálne

a majetkové prepojenie spoločností predávajúceho a kupujúceho práve cez osobu Mgr. O.. Uvedené
skutočnosti v súhrne predstavovali jadro skutkových okolností relevantných pre právne posúdenie
odporovateľnosti Kúpnej zmluvy. Dovolateľ preto považoval výsluch svedka Mgr. O. za významný a
nezastupiteľný dôkaz. Jeho nevykonaním došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu, pretože súd
nevykonal navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, na ktorej okrem iného
boli v podstatnej časti zdôvodnené oba napadnuté rozsudky.

18. V súvislosti s konštatovaním súdov o nemožnosti vykonať relevantné znalecké dokazovanie za
účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností a následným predložením odborného posudku
č. 126/17 znalca Ing. Csenkyho zo dňa 13. 06. 2017 dovolateľ upriamil pozornosť na skutočnosť,
že navrhoval vykonanie znaleckého dokazovania už vo svojom vyjadrení zo dňa 20. 11. 2002, kedy
nebolo prípustné predkladať súkromný znalecký posudok. Vzhľadom na uvedené považuje dovolateľ

za neproporčné a nevhodné vytýkať dovolateľovi oneskorené spracovanie odborného stanoviska
prekážkou novoty v odvolacom konaní.
19. Žalobca argumentoval nevysvetliteľne klesajúcou hodnotou nehnuteľností v reťazci po sebe
nasledujúcich kúpnych zmlúv, kedy súdy uprednostnili neistú, špekulatívnu, ba až hypotetickú verziu
o dostatočne reálnej ekvivalentnosti dosiahnutej kúpnej ceny. V neprípustnom rozpore s obsahom

zisteného skutkového stavu súdy uprednostnili na báze hypotéz a dohadov formálne hľadisko
ekvivalentnosti kúpnej ceny pred jeho materiálnym vnímaním a hodnotením. Vzhľadom na vedomosť
úpadcu o záveroch znaleckého posudku Ing. Doktora, ako aj o výške kúpnej ceny, za ktorú nehnuteľnosť
nadobudol, považuje dovolateľ za nepochopiteľné, s ohľadom na ekonomickú nevýhodnosť tiež
neobhájiteľné,prečopristúpilnazásadnézníženiekúpnejceny.Dovolateľupriamilpozornosťnaodborný

posudok Ing. Csenkyho, ktorý potvrdzuje, že hodnota nehnuteľnosti v čase prevodu značne prevyšovala
kúpnu cenu dohodnutú v Kúpnej zmluve, z čoho vyplýva jednoznačný záver, že úpadca ukrátil svojich
veriteľov, keď predal nehnuteľnosť za značne podhodnotenú kúpnu cenu.
20. Za správny preto nemožno podľa dovolateľa považovať postup súdu prvej inštancie, ktorým na tom
istom pojednávaní prezentoval svoje predbežné neúplne skutkové i právne posúdenie, odmietol vykonať

žalobcom navrhnuté dôkazy, neposkytol mu požadovanú lehotu na doplnenie dôkazov v nadväznosti na
prezentované právne posúdenie a vo veci rozhodol, pričom svoje rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré
pri predbežnom právnom posúdení veci neboli prezentované. Je preto prirodzené, ak dovolateľ v tejto
procesnej situácii považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé, pričom ani odvolací súd
sa s jeho námietkami v opravnom konaní v tomto smere nijako nevysporiadal a nezaujal k nim žiadne

hodnotiace stanovisko.
21. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, žalobca videl

v tom, že sa súdy pri aplikácii a interpretácii ustanovenia § 15 ods. 1 ZKV odklonili od ustálenej
rozhodovacejpraxedovolaciehosúdupriprávnomposúdeníotázkyukráteniaveriteľovavrámcinejajpri
právnom posúdení otázky reálnej ekvivalentnosti právneho úkonu - Kúpnej zmluvy. Dovolateľ vo svojom
dovolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 04. 2009, sp. zn. 1Obo/114/2008,
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 05. 2008, sp. zn. 1Obo/167/2006, rozsudok Najvyššieho

súdu SR zo dňa 27. 03. 2012, sp. zn. 3Obo/143/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.
04. 2014, sp. zn. 3Obo/45/2013, ako ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR dovolateľ uviedol
rozhodnutia v konaniach 1MObdoV/7/2010, 1MObdoV/6/2011, 1ObdoV/14/2007, 1ObdoV/22/2012 a
1ObdoV/27/2007. Na podporu ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR dovolateľ odkázal
aj na rozhodnutia v konaniach vedených pod sp. zn. 3Obdo/72/2016, 4Obo/113/2008, 6Obo/72/2008,

5Obo/60,61/2012, 1Obo/157/2006, 2Obo/4/2016, 2Obo/144/2007, 2Obo/113/2008 a 5Obo/42/2009.
22. Žalobca trvá na tom, že v konaní riadne preukázal, že úpadca uzavretím Kúpnej zmluvy zmenšil
svoj majetok, pričom majetok, ktorý mu zostal, nemôže slúžiť na uspokojenie konkurzných veriteľov.
Konajúcesúdysavtomtoodkloniliodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu,keďnepovažovaliukrátenie veriteľov za preukázané. Za účelom preukázania ukrátenia veriteľov žalobca v priebehu
konania predložil súdu správy o stave konkurzu zo dňa 13. 05. 2010, zo dňa 21. 10. 2014 a dňa 21. 07.
2015, ktoré podľa dovolateľa boli zo strany súdov ignorované a nedošlo k ich vyhodnoteniu. Konkurz na

majetok úpadcu bol vyhlásený dňa 20. 12. 1999 (teda približne rok od uzavretia Kúpnej zmluvy zo dňa
27. 10. 1998) a celková výška prihlásených pohľadávok do konkurzu predstavovala sumu vo výške 7 525
228,64 Eur, pričom na rozdelenie medzi konkurzných veriteľov bola žalobcom predbežne určená suma
vo výške 463 055,17 Eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolateľ upozornil, že na základe logickej
úvahy možno predpokladať, že majetok úpadcu už v čase uzavretia Kúpnej zmluvy nepostačoval na plné

uspokojenie všetkých konkurzných veriteľov, nakoľko je nepravdepodobné a racionálne nevysvetliteľné,
že by v priebehu jedného roka mohol v rámci hospodárenia úpadcu nastať stav, kedy by pohľadávky
úpadcu presiahli hodnotu jeho majetku o sumu viac než 7 000 000,-- Eur. Zistený skutkový stav podľa
dovolateľa nekorešponduje so závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a odvolací súd.
23. S prihliadnutím na všetky okolnosti predmetnej veci podľa dovolateľa nemožno otázku
ekvivalentnosti kúpnej ceny redukovať na porovnanie jej výšky so zostatkovou hodnotou nehnuteľností

určenou znaleckým posudkom Ing. Almana bez toho, aby došlo k zohľadneniu a vyhodnoteniu skupiny
dôkazov svedčiacich proti takémuto záveru. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obo/14/2010, 3Obo/281/2006, rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 30Cdo/2435/2006, 30Cdo/2432/2007, 21Cdo/4333/2007, 21Cdo/2426/1999, 21Cdo/549/2001
a 21Cdo/1231/2013, a nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 05. 2013, sp. zn. IV. ÚS/275/2013.

Konštatovanie o ekvivalentnom právnom úkone v konaní o odporovacej žalobe musí byť jednoznačne
preukázané nielen v znení samotného odporovaného právneho úkonu, ale aj v zistení, že za plnenie,
ktoré týmto právnym úkonom dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy. Súd
prvej inštancie a aj odvolací súd podľa dovolateľa pochybili, keď znalecký posudok Ing. Almana povýšili
na rozhodujúci dôkaz preukazujúci ekvivalentnosť kúpnej ceny a nezohľadnili znalecké posudky Ing.

Uhríka a Ing. Doktora. Dovolateľ má za to, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, nesprávne právne
posúdili otázku, že Kúpna zmluva je ekvivalentným právnym úkonom, a to napriek jednotlivým dôkazom
preukazujúcim opak.
24. Dovolateľ vidí nesprávne právne posúdenie (odklon) od ustálenej rozhodovacej praxe pri hodnotení
významu znaleckého dokazovania podľa vyhlášky č. 265/1993 Zb., podľa ktorého došlo len k

stanoveniu tzv. vyhláškovej hodnoty (teda nie všeobecnej, trhovej hodnoty) nehnuteľnosti. Na podporu
svojho názoru dovolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 03. 2013, sp. zn.
1Obo/102/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2011, sp. zn. 2Obo/14/2010 a tiež
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 02. 2010, sp. zn. 4Obo/16/2009. V súvislosti s náhlym
prepadomhodnotynehnuteľnostídovolateľpoukázalajnaskutočnosť,ževroku2002došlovsúvislostis

uzavretím zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva so spoločnosťou J&T Finance group,
a. s., k opätovnému nárastu ich hodnoty na pôvodnú hodnotu cca 9 000 000,-- Sk.
25. V rámci svojho dovolania žalobca považoval za potrebné vyjadriť sa k odlišnému právnemu názoru
odvolacieho súdu od právneho názoru súdu prvej inštancie ohľadom výkladu ust. § 15 ods. 4 ZKV.
Dovolateľ sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého kapitálové alebo personálne

prepojenie, ktoré zákon vyžaduje v čase uskutočnenia právneho úkonu, platí len v prípadoch pod bodom
c/ a e/ a poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obo/143/2010, 1Obo/114/2008,
4Obo/16/2009, 1Obo/102/2010, 5Obo/32/2010, 1Obo/92/2008.
26. V závere dovolateľ zhrnul, že oba konajúce súdy v dôsledku jednostranného a povrchného
hodnotenia skutkových okolností prípadu dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky

ekvivalentnostiplneniaaukráteniaveriteľovúpadcu,ktorýmsaodkloniliodustálenejrozhodovacejpraxe
dovolacieho súdu pri právnom posúdení odporovateľnosti podľa § 15 ods. 1 a nasl. ZKV, čím je založený
dovolací dôvod podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.
27. K dovolaniu žalobcu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalovaný, ktorý
nepovažoval ani jeden z dôvodov uvedených žalobcom za taký, ktorý by znemožnil strane uskutočňovať

je patriace procesné práva. Podľa žalovaného dovolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nebol vopred
upozornený, že neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie ukrátenia veriteľov, v dôsledku
čoho bolo žalobcovi zabránené, aby predkladal ďalšie dôkazy. Absencia preukázania ukrátenia
veriteľov predstavoval jeden zo základných argumentov žalovaného v rámci jeho procesnej obrany.
Na doplnenie žalovaný uviedol, že predbežná sumarizácia sporných skutočností, určenie, ktoré dôkazy

súd (ne)vykoná, ako aj predbežné právne posúdenie podľa § 181 ods. 2 nie sú ani pre súd, ani pre
sporové strany záväzné a súd sa od nich kedykoľvek môže odchýliť. Podľa žalovaného mal dovolateľ v
priebehu 15-ročného konania dostatok času na to, aby predložil všetky dôkazy, ktoré ako tvrdí ex post
ešteuplatniťmohol.Najvyššísúdužpritomveľakrátdospelkzáveru,žerealizáciaprocesnýchoprávnenísa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3
Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
28. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu považuje žalovaný za

riadne a zrozumiteľne odôvodnené. K namietanej nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalovaný
zdôraznil, že táto nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C. s. p. K prípustnosti
dovolania žalobcu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. žalovaný poukázal na to, že dovolanie
po obsahovej stránke nevykazuje zákonom predpokladané náležitosti. Vzhľadom na to, že prípustnosť
dovolania žalobcu nie je daná, žalovaný navrhol dovolanie odmietnuť.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj ako „dovolací súd“) [(ust. § 35 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podal včas
žalovaný zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust.
§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (ust. § 447 písm. c/ a f/ C. s. p.).
30. Podľa ust. § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa.
31. Podľa ust. § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník,d)vtejistejvecisaužprvprávoplatnerozhodlo,alebovtejistejvecisaužprvzačalokonanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
32. Podľa ust. § 431 ods. 1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa ust. § 420 C. s. p. možno odôvodniť

iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že
dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
33. Zo samej podstaty dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, že právnu
úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých možno na podklade dovolania výnimočne prelomiť
záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia súdu predstavujúceho už res iudicata, nemožno interpretovať

rozširujúco. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená
(meritórnym rozhodnutím), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o
všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
34. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania v rozhodovanom spore dovolací súd v prvom rade poukazuje na
skutočnosť, ako má dovolateľ svoje dovolanie odôvodniť.

35. Podľa ust. § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v
konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada (ods. 2).
36.DovolanievCivilnomsporovomporiadkuprešlozásadnoukoncepčnouzmenou.Jekoncipovanéako
mimoriadny opravný prostriedok sporovej strany. Na základe teoretických úvah, doterajších skúseností

súdnej praxe a na základe rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva sa určili dve
základné úlohy, ktoré má dovolanie plniť:
a/ Náprava najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí. Zákon nerezignuje na
požiadavku individuálnej spravodlivosti, dovolanie však pripúšťa len v prípade závažných procesných
pochybení.

b/ Riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry. Dlhodobo je riešenie
otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry vnímané ako podstatný prvok
napĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto úlohy plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu
(Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 1346).

37.Dovolacísúdjedovolacímidôvodmiviazaný(ust.§440C.s.p.).Dovolacímdôvodomjenesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj ust. § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré
v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ust. § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou)
povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (ust. § 420 C. s. p. v spojení s

ust. § 431 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
38. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje v prvom rade z ust. § 420 písm. f/ C. s. p., podľa
ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sakonanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými
znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces

a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou)
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
39. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
40. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS

251/03).
41. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúcačinnosťalebonečinnosťsúdu,tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním

aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
42. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci
v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho
odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol.

43. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ za vadu konania, ktorou mu súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že podľa neho
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p., považuje to, že až na
pojednávaní konanom dňa 06. 04. 2017 došlo k zverejneniu právneho názoru na výklad ust. § 15 ods. 4
ZKV, pričom v zápisnici z tohto pojednávania sa nehodnotí skutková otázka o (ne)preukázaní ukrátenia

veriteľov, ktorá bola signifikantnou informáciou spolu s údajnou dôkaznou núdzou žalobcu, pričom z
dovtedajšieho priebehu konania sa táto otázka javila ako nesporná, čo malo za následok, že dovolateľ
nepovažoval za potrebné v tomto smere argumentovať a predkladať dôkazy. Ďalej žalobca namietal
nevykonanie dôkazu výsluchom svedka Mgr. B. O., čím došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu,
pretože súd nevykonal navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, na ktorej

okrem iného boli v podstatnej časti zdôvodnené oba napadnuté rozsudky a nevykonanie znaleckého
dokazovania za účelom stanovenia hodnoty nehnuteľností v čase predaja, ktorá žalobca navrhoval
už vo svojom vyjadrení zo dňa 20. 11. 2002, kedy nebolo prípustné predkladať súkromný znalecký
posudok. Okrem iného z obsahu dovolania vyplýva aj námietka žalobcu na nedostatočné odôvodnenie
a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

44. K námietke dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, dovolací súd uvádza, že právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu
ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor) a čl.
46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06).

45. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu.

46. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko zo dňa 29. apríla 1993, séria A.
č.254-B, s.49, § 30).
47. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s ust.

§ 234 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané aktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

48. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdov, pričom odôvodnenie je
zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany

pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku by malo sporovým stranám dovoľovať posúdiť, ako
súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.
49. Ust. § 220 ods. 2 C. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (ust. § 378 C. s. p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné,

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí sporové
strany jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti
rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúžiť na objasnenie dôvodov konkrétneho rozhodnutia súdu.
50. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.
51. K námietke dovolateľa ohľadom postupu súdu prvej inštancie spočívajúcom absencii hodnotenia
skutkovej otázky o nepreukázaní ukrátenia veriteľov v zápisnici z pojednávania konaného dňa 06. 04.

2017, kde došlo k zverejneniu právneho názoru súdu prvej inštancie na výklad ust. § 15 ods. 4 ZKV,
dovolací súd uvádza, že v uvedenom postupe súdu prvej inštancie nezistil vadu v zmysle ust. § 420
písm. f/ C. s. p. Na doplnenie dovolací súd uvádza, že predmetom konania je odporovacia žaloba, ktorou
sa žalobca domáha určenia neúčinnosti Kúpnej zmluvy. Na to, aby mohol byť žalobca v takomto konaní
úspešný, je potrebné v zmysle ust. § 15 ods. 4 ZKV, aby žalobca 1) podal žalobu v 3-ročnej prekluzívnej

lehote, 2) v priebehu konania preukázal, že sa jedná o úkon, ktorým došlo k ukráteniu veriteľov a 3)
bol urobený medzi spriaznenými osobami. To, že žalobca považoval ukrátenie veriteľov z jeho strany
za preukázané, a teda nesporné podľa ust. § 151 C. s. p., neznamená, že sa jednalo o skutočnosť
medzi sporovými stranami nespornú. Žalobca bol v tomto smere povinný predkladať všetky dôkazy,
ktoré mal k dispozícii alebo vedel zabezpečiť. Dovolací súd zastáva názor, že domnienka žalobcu o

nespornosti tejto signifikantnej skutočnosti, v dôsledku čoho žalobca nepovažoval za potrebné v tomto
smere ďalej argumentovať a predkladať dôkazy, nemá za následok porušenie práva na spravodlivý
proces. V tejto súvislosti dovolací súd upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
22.02. 2017, sp. zn. 3Obdo/72/2016, na ktoré poukázal aj samotný dovolateľ. V tomto rozhodnutí
Najvyšší súdu SR uviedol, že: „Predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka v konkurznom

konaní je, že právny úkon je platný a zároveň nadobudol účinnosť. Právnym úkonom dlžníka musí dôjsť k
ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ukrátenie pohľadávky je vecou dôkazného bremena žalobcu
a dokazovania, ktoré súd vykonal. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka
jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostal na uspokojenie pohľadávky.
Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa,

teda že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok
majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne.“ S ohľadom na dlhotrvajúce konanie v období 15 rokov
dovolací súd konštatuje, že bolo preto úlohou žalobcu uniesť dôkazné bremeno o ukrátení veriteľov
odporovaným právnym úkonom úpadcu.
52. K námietke dovolateľa o oboznámení sa s predbežným právnym posúdením veci podľa ust. § 181

ods. 2 C. s. p., ktoré mal súd prvej inštancie podľa dovolateľa uskutočniť až na pojednávaní konanom
dňa 06. 04. 2017 dovolací súd uvádza, že tento postup sa využíva predovšetkým na prvom pojednávaní,
kedy má konajúci súd k dispozícii žalobu a vyjadrenie k žalobe. Ust. § 181 ods. 2 C. s. p. sa odvoláva
na § 181 ods. 1 C. s. p., z ktorého vyplýva, že na tomto pojednávaní, kde sa má uskutočniť predbežné
právne posúdenie veci, žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrenia podľa § 167 C. s.

p. a vyjadrenie žalovaného k prednesu žalobcu. Aj keď po týchto úkonoch má súd obligatórne určiť,
ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, spolu s uvedením predbežného právneho posúdenia veci.
Dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že nakoľko sa jedná o sporové konanie s dĺžkou trvania na súdeprvej inštancie viac ako 15 rokov, tak postupom súdu na pojednávaní konanom dňa 06. 04. 2017 nebolo
znemožnené, aby žalobca uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že jednalo

o pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, a nie o prvé pojednávanie. Sporové strany
mali v priebehu 15 rokov dostatočný priestor na predloženie všetkých dôkazov ako aj vyjadrení, aby
boli v konaní úspešní. Okrem iného dovolací súd uvádza, že právne posúdenie veci podľa ust. § 181
ods. 2 C. s. p. je len predbežné a nemá pre súd záväzný charakter. V prípade odporovania právnym
úkonom úpadcu v rámci konkurzného konania je základnou podmienkou úspešnosti v súdnom konaní

preukázanie, či bol konkurzný veriteľ dlžníka odporovaným právnym úkonom skutočne ukrátený. Nebolo
preto povinnosťou súdu prvej inštancie upozorniť žalobcu po 15 rokoch súdneho konania na to, že na
to, aby bol v konaní úspešný musí ešte preukázať ukrátenie veriteľa dlžníkom, resp. úpadcom.
53. Z obsahu dovolania je zrejmé, že za vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s. p., považuje
dovolateľ taký postup odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie), ktorým súd vykonal dokazovanie
nedostatočne. K ďalšiemu odopretiu práva na spravodlivý proces, podľa dovolateľa došlo tým, že

odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým sa len stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a nezohľadnil
žalovaným uvádzanú argumentáciu.
54. Ďalej žalobca namietal, že dokazovanie bolo podľa jeho názoru odvolacím súdom ako aj súdom prvej
inštancie vykonané nedostatočne, nakoľko súd prvej inštancie zamietol žalobcove návrhy vypočutie
Mgr. B. O. a nevykonanie znaleckého dokazovania za účelom stanovenia hodnoty nehnuteľností v

čase predaja. Dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy, nebolo dôvodom
znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení strany sporu (a zakladajúcim prípustnosť dovolania),
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R37/1993, R125/1999, R42/1993). Najvyšší
súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 125/1999, dospel k záveru, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom. Nová právna úprava na podstate uvedeného nič nezmenila.
55. Podľa § 185 ods. 1 C. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôkazy súd hodnotí

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Dovolací súd dodáva, že
súd prvej inštancie návrh žalobcu na vykonanie dôkazu výsluchom Mgr. B. O. ako svedka zamietol, lebo
to pre rozhodnutie vo veci samej nepovažoval za potrebné. Tento názor súd prvej inštancie odôvodnil
predovšetkým tým, že Mgr. O. v čase prevodu nehnuteľností nepôsobil ani v jednej zo spoločností,

ktoré boli účastníkmi Kúpnej zmluvy a nezúčastnil sa tak ani rokovaní o nej. Odvolací súd sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie. K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania súd
prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na 20-ročný časový odstup nemožno vykonať adekvátne znalecké
dokazovanie na zistenie trhovej hodnoty nehnuteľnosti v čase jej predaja. Znalecký posudok, pri ktorom
by súdny znalec pri oceňovaní nehnuteľnosti vychádzal z informácii v znaleckých posudkoch, ktoré

boli vyhotovené v relevantnom období znalcami Ing. Františkom Doktorom a Ing. Jánom Almanom,
by nebol presný, nakoľko znalec by nemohol sám posúdiť predmet ocenenia a nemal by k dispozícii
informácie potrebné pre ohodnotenie nehnuteľnosti podľa súčasne platnej vyhlášky o oceňovaní
nehnuteľností. Odvolací súd súhlasil s dôvodmi zamietnutia vykonania znaleckého dokazovania a
doplnil, že od uzavretia Kúpnej zmluvy nehnuteľnosť prešla rekonštrukciou, pričom v čase samotného

predaja nehnuteľnosť mala poškodenú stredu. Odvolací súd vyhotovenie nového znaleckého posudku
považoval za nehospodárne predlžovanie už aj tak zdĺhavého konania.
56. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie v merite
veci podstatnými otázkami a odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie ako vecne správnym
stotožnil. Dovolací súd oboznámením sa s dovolacím dôvodom dospel k záveru, že procesným

postupom odvolacieho súdu ani súdu prvej inštancie nedošlo v konaní k vade, ktorá by znemožnila
žalovanému realizovať jeho práva, tzn. nedošlo na strane žalobcu k porušeniu práva na spravodlivý
proces podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p.
57. Dovolací súd konštatuje, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí
v zmysle ust. § 220 ods. 2 C. s. p., tak z formálneho, ako aj obsahového hľadiska, a preto ho nemožno

považovaťzanepreskúmateľné,neodôvodnené,čizjavnearbitrárne(svojvoľný).Odôvodnenierozsudku
zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová
(materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.
Odvolací súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvej inštancie,založené na nepreukázaní ukrátenia veriteľov žalobcom, potvrdil. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

58. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne
na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ust. § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje
prípustnosť dovolania z ust. § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ust. §
440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí
od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje
toto ustanovenie.
59. Súčasná judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť
ktorého vyvodzuje z ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.; neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil; neoznačí rozhodnutia dovolacieho súdu
rozhodované rozdielne; nevymedzí právnu otázku, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá bola rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne,
prípadne tú-ktorú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolací súd ešte neriešil; dovolací súd nemôže
uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže
svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát,
stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez

relevantného podkladu. Na druhej strane bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; rozdielneho rozhodovania dovolacieho súdu; ako aj
absencie vymedzenia právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie alebo odvolací
súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje

dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej
problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených;
posudzovať či dovolací súd rozhodoval rozdielne. V opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil
procesne neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v C. s. p., ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia

§ 421 ods. 1 C. s. p.
60. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ust. § 432 ods. 2 C. s. p.). Žalobca prípustnosť dovolania

vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.
61. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. by mal
dovolateľ vysvetliť (a označením rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
a uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.

62. K obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ dovolací súd poukazuje na jeho
vysvetlenieobsiahnutévrozhodnutíNajvyššiehosúduSRzo6.marca2017,sp.zn.3Cdo/6/2017,kdesa
uvádza: „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo
rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo

viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne
na ne nadviazali“. S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho
súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne

Súdneho dvora Európskej únie. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že rozhodnutia, ktoré
dovolateľ uviedol a v ktorých Najvyšší súd SR rozhodoval ako súd odvolací, nespadajú pod pojem
„ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“, a preto sa s nimi nezaoberal.
63. V rámci tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ namietal, že sa súdy pri aplikácii a interpretácii
ustanovenia § 15 ods. 1 ZKV odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri právnom

posúdení otázky ukrátenia veriteľov a v rámci nej aj pri právnom posúdení otázky reálnej ekvivalentnosti
právneho úkonu - Kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, kde tento rozhodoval ako odvolací súd v konaniach vedených pod sp. zn. 1Obo/114/2008,
1Obo/167/2006, 3Obo/143/2010, 3Obo/45/2013, 4Obo/113/2008, 6Obo/72/2008, 5Obo/60,61/2012,1Obo/157/2006, 2Obo/4/2016, 2Obo/144/2007, 2Obo/113/2008 a 5Obo/42/2009 a kde rozhodoval ako
dovolací súd v konaniach vedených pod sp. zn. 3Obdo/72/2016, 1MObdoV/7/2010, 1MObdoV/6/2011,
1ObdoV/14/2007, 1ObdoV/22/2012, 1ObdoV/27/2007.

64. Dovolateľ medzi rozhodnutiami odvolacích súdov poukázal aj na rozhodnutie dovolacieho súdu,
sp. zn. 3Obdo/72/2016, ktorým Najvyšší súd SR rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím
súdu prvej inštancie zrušil z dôvodu, že sa nevysporiadali so skutočnosťami zásadného významu pre
rozhodnutie vo veci. Inými slovami, rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, nespĺňali
požiadavky na riadne odôvodnenie, čím súdy neprávnym procesným postupom znemožnili, aby strana

sporuuskutočňovalajejpatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivý
proces (ust. § 420 písm. f/ C. s. p.). Avšak z dovolacej námietky žalobcu nie je dovolaciemu súdu zrejmé,
v čom konkrétne žalobca vidí odklon odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie od tohto rozhodnutia, sp.
zn. 3Obdo/72/2016. Ako už bolo uvedené vyššie napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu
prvej inštancie, obsahujú náležité odôvodnenie a vysporiadali sa so všetkými podstatnými námietkami
žalobcu uplatnenými či už v konaní pred súdom pravej inštancie alebo v odvolacom konaní.

65. Po preskúmaní rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu, dovolací súd dospel k
záveru, že v konaniach vedených pod sp. zn. 1ObdoV/22/2012 a 1ObdoV/27/2007 došlo k odmietnutiu
dovolaní, nakoľko dovolací súd nezistil existenciu namietanej vady podľa ust. § 237 písm. f/ O. s.
p., v dôsledku čoho dovolania neboli prípustné. Z uvedeného dôvodu dovolací súd nepovažoval tieto
rozhodnutia za relevantné.

66. V konaní sp. zn. 1MObdoV/6/2011 dovolací súd rozhodol tak, že uplynula prekluzívna lehota
na uplatnenie práva a žalobu zamietol, pričom sa nezaoberal skúmaním napadnutého rozhodnutia
z hľadiska splnenia podmienok odporovateľnosti mandátnych zmlúv. V rámci tohto konania sp.
zn. 1MObdoV/6/2011 dovolací súd uviedol, že podmienky odporovateľnosti právnych úkonov neboli
predmetom dokazovania a došlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu a tým aj k neprávnemu

rozhodnutiu vo veci. Ďalej bolo v konaní zistené, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol,
prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a nedal odpoveď na podstatné otázky majúce pre rozhodnutie veci
význam. Dovolací súd konštatuje, že ani toto rozhodnutie, na ktoré poukázal dovolateľ, nesúvisí s jeho
argumentáciou. V dovolaní žalobcu nebola napadnutá prekluzívna lehota na uplatnenie práva odporovať
Kúpnej zmluve a odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sa zaoberal a náležite zdôvodnil, prečo dôkazy

navrhnuté žalobcom nevykonal a nezobral do úvahy odborný posudok č. 126/17 znalca Ing. Csenkyho
zo dňa 13. 06. 2017.
67. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 1MObdoV/7/2010, skonštatoval, že hmotnoprávne
predpokladyodporovateľnostiprávnehoúkonuuskutočnenéhopred1.februárom1998saposúdiapodľa
právnej úpravy účinnej pred 1. februárom 1998 a hmotnoprávne predpoklady odporovateľnosti právneho

úkonu uskutočneného po 1. februári 1998 sa posúdia podľa právnej úpravy účinnej po 1. februári 1998.
Na základe tohto konštatovania potom dospel k záveru, že uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty došlo
k zániku práva. Vzhľadom na to, že žalobca podal žalobu po jej uplynutí, malo to za následok zamietnutie
žaloby zo strany Najvyššieho súdu SR, ktorý zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím
súdu prvej inštancie, lebo vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po preskúmaní tohto

rozhodnutiaNajvyššiehosúduSR,ktorésatýkačasovejpôsobnostiust.§70aZKV,dovolacísúdzastáva
názor, že ho nie je možné aplikovať na daný spor.
68. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1ObdoV/14/2007, sa týka preukázania podmienok
odporovateľnosti právnych úkonov, konkrétne úmyslu dlžníka a vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka
ukrátiťsvojichveriteľovodporovateľnýmiprávnymiúkonmi.Odvolacísúdmalzato,žeúmyseldlžníkaani

vedomosť žalovaného ukrátiť svojich veriteľov odporovateľnými právnymi úkonmi v konaní preukázané
neboli, a preto Najvyšší súd SR rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie s konštatovaním, že odvolací súd nemal dostatočný podklad na vyslovenie skutkového zistenia
o nesplnení podmienok odporovateľnosti pri záložných zmluvách. Dovolací súd zdôrazňuje, že v
prebiehajúcom konaní odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie dospeli k záveru, že žalobca

nepreukázal skutočné ukrátenie veriteľov, a nie úmysel dlžníka a vedomosť žalovaného ukrátiť svojich
veriteľov odporovateľnými právnymi úkonmi, ako tomu bolo rozhodnutí uvedenom žalobcom.
69. Ako ďalšiu otázku dovolací súd vyvodil z dovolania žalobcu, že nemožno otázku ekvivalentnosti
kúpnej ceny redukovať na porovnanie jej výšky so zostatkovou hodnotou nehnuteľností určenou
znaleckým posudkom Ing. Almana bez toho, aby došlo k zohľadneniu a vyhodnoteniu skupiny dôkazov

svedčiacich proti takémuto záveru (na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obo/14/2010,
3Obo/281/2006, rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/2435/2006, 30Cdo/2432/2007,
21Cdo/4333/2007, 21Cdo/2426/1999, 21Cdo/549/2001 a 21Cdo/1231/2013, a nález Ústavného súdu
SR zo dňa 23. 05. 2013, sp. zn. IV. ÚS/275/2013. Dovolací súd opätovne odkazuje na definíciu pojmu„ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, do ktorého nespadajú rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, kde rozhodoval ako odvolací súd ani rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. Z uvedeného dôvodu
dovolací súd preskúmal len nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.05.2013, sp. zn. IV. ÚS/275/2013.

70. Dovolateľ má za to, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, neprávne právne posúdili otázku,
že Kúpna zmluva je ekvivalentným právnym úkonom, a to napriek jednotlivým dôkazom preukazujúcim
opak. Nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 05. 2013, sp. zn. IV.ÚS/275/2013, sa zaoberá výkladom
ust. § 42a ust. § 42b Občianskeho zákonníka v súvislosti s napadnutou kúpnou zmluvou uzatvorenou
za podmienok, ktoré neviedli k zníženiu, ale iba k transformácii majetku, čím nedošlo k ukráteniu

sťažovateľa ako veriteľa. Dovolací súd nezistil, že by sa odvolací súd alebo súd prvej inštancie odklonil
od názoru Ústavného súdu SR vyjadrenom v danom náleze.
71. Dovolateľ vidí nesprávne právne posúdenie (odklon) pri hodnotení významu znaleckého
dokazovania podľa vyhlášky č. 265/1993 Zb. znamenajúceho stanovenie len tzv. vyhláškovej hodnoty
(teda nie všeobecnej, trhovej hodnoty) nehnuteľnosti a poukázal pri tom na rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 21. 03. 2013, sp. zn. 1Obo/102/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2011,

sp. zn. 2Obo/14/2010 a podporne tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 02. 2010, sp. zn.
4Obo/16/2009. Ani uvedené rozhodnutia, na ktoré poukázal dovolateľ, nie je možné subsumovať pod
pojem „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, a preto sa s touto námietkou dovolací súd
nezaoberal.
72. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti, že dovolateľ v podanom dovolaní namieta nespokojnosť

s vyvodením nesprávnych právnych záverov zo skutkových zistení a to, že konajúce súdy nepovažovali
ukrátenie veriteľov za preukázané. Takto postavenú dovolaciu námietku dôvodenú podľa § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p., je možné považovať za takú, ktorou dovolateľ nesúhlasí s vyhodnotením skutkových
zistení, nakoľko v dovolaní poukázal na pochybenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, keď
si osvojili záver, že značný pokles kúpnej ceny nehnuteľností od roku 1994 do roku 1998 nedokazuje,

že veritelia boli Kúpnou zmluvou ukrátení, ani že by závery vyplývajúce zo znaleckého posudku Ing.
Almana neboli relevantné.
73. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne
na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje
prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi

(§440C.s.p.)kľúčovývýznamvtomzmysle,žeposúdenieprípustnostidovolaniavtomtoprípadezávisí
od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje
toto ustanovenie.
74. Súčasná judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť

ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.; neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny
dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie
založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo
rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu.

Na druhej strane bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu; rozdielneho rozhodovania dovolacieho súdu; ako aj absencie vymedzenia
právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
„suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej

iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne
posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; posudzovať či dovolací
súd rozhodoval rozdielne. V opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný,
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v C. s. p., ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.

75. Zároveň bol prijatý záver, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a/ C. s. p., je dovolateľ povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu,
ktoré považuje za nesprávne; konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a
zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho
názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (stanovisko č. 83 uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR č. 9/2018).
76. V uznesení z 8. júna 2017, sp. zn. 3Cdo/52/2017, zároveň dovolací súd skonštatoval, že v prípade
dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, je dovolateľ povinný dovolací
dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutieodvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu
smerujúcu k doplneniu dovolania (rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu z 26. septembra 2017, sp.

zn. 1Cdo/206/2016, bod 16).
77. Samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, spochybňovanie správnosti
jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, nezodpovedá
kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.
78. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní dostatočne nevymedzil právnu otázku a neoznačil ustálenú súdnu prax

dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže pristúpiť
k posudzovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie a
odvolací súd a v tejto súvislosti ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho
súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky, opačný postup by bol v rozpore s koncepciou právnej úpravy
dovolania vyplývajúcej z Civilného sporového poriadku.
79. V predmetnom spore dovolanie žalobcu neobsahuje vyššie uvedené zákonné vymedzenie

dovolacieho dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., tzn. žalobca v ňom nevymedzil právnu
otázku ani ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ktorá by sa vzťahovala na predmetné
sporové konanie. Žalobca argumentoval predovšetkým rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, avšak
s prihliadnutím na vyššie uvedené dovolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutia odvolacieho súdu, aj
keď je ním Najvyšší súd SR, nemožno v žiadnom prípade považovať za ustálenú rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu.
80. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nedôvodne namietal
existenciu vady zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. f/ C. s. p., pričom dovolanie žalobcu neobsahuje
vyššie uvedené zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.,
a preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podľa § 447

písm. c/ a f/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou
dovolania.
81. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (ust. § 451
ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (ust.
§ 262 ods. 2 C. s. p.).

82. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 5:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.