Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 25, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/156/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5311207367
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5311207367.3

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Z. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. - I. H. č. XXX, prechodne Y., N. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom
Advokátska kancelária VARMUS s.r.o., so sídlom Čadca, ul. Palárikova č. 83, IČO: 36 863 203 proti
žalovanému: P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. - I. H. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom

JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát s.r.o. so sídlom Nová Bystrica č. 850, IČO: 36 416 525, o uloženie
povinnosti žalovanému upustiť a zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 11C/148/2011-229 zo dňa 21. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 11C/148/2011-229 zo dňa 21.12.2016 žalobu v celom rozsahu

zamietol(výrokI).Zároveňrozhodol,žežalobcajepovinnýnahradiťžalovanémutrovykonaniavrozsahu
100 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II).

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V prvom rade poukázal na to, že v odôvodnení predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia krajského
súdu boli konaniu a rozhodnutiu prvostupňového súdu zo dňa 29.04.2015 č.k. 11C/148/2011-181

vytýkané viaceré vady, ktoré sa týkali najmä nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho
posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba žalobcu opätovne
zamietnutá, vyplýva, že prvostupňový súd nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu
obsiahnutý v odôvodnení uznesenia č. k. 8Co/454/2015-202 zo dňa 29.01.2016, v ktorom okrem iného
uviedol, že žalobca nikdy netvrdil, že je vlastníkom dvojgaráže, ale naopak podielovým spoluvlastníkom
spolu so žalovaným a že obaja spoločne nakladali s dvojgarážou od jej postavenia v období rokov

1979 až 1980 spoločne ako so svojou vlastnou, vzájomne rešpektovali svoje právo užívať dvojgaráž
spoločne a nikdy sa vzájomne z tohto práva nevylučovali a ani neobmedzovali a to až do 17.02.2011,
kedy žalovaný žalobcovi zabránil v zaparkovaní jeho motorového vozidla v dvojgaráži. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ktorým prvostupňový súd opätovne zamietol jeho žalobu vyplýva, že súd
výpovede svedkov I. I., I. I., Q. O., I. P. a X. G. vyhodnotil ako tendenčné s ohľadom na príbuzenský
vzťah svedkov a strán konania. Výslovne sa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že menovaní

svedkovia sú v príbuzenskom vzťahu k stranám, čo v prípade svedka I. P. a X. G. nie je pravda.
Títo dvaja svedkovia nie sú k stranám v príbuzenskom pomere a svojimi výpoveďami potvrdili jeho
tvrdenia. Ďalej žalobca uviedol, že svedok Z. H. vypovedal, že nevie, kto dvojgaráž staval, ale vie o
tom iba z počutia. Potvrdil, že v garáži parkovali obe strany svoje osobné motorové vozidlá. Svedok
vypovedal, že doviezol žalovanému plechy, ale nevedel sa vyjadriť na čo žalovaný tieto plechy použil -
teda či boli použité na stavbu dvojgaráže. Svedok P. S. uviedol, že pomáhal žalovanému rezať dosky

na garáž a materiál chystali ešte v čase, keď sa garáž nestavala. Nevedel uviesť, či žalovaný tieto
dosky použil na stavbu garáže. Svedok Z. G. uviedol, že pomáhal žalovanému rezať drevo a pomáhalžalovanému nakladať v stavebninách betónovú dlažbu. Svedok sa vyjadril, že nevie na čo žalovaný
drevo použil, pretože býva od miesta dvojgaráže vo vzdialenosti 5 až 6 km. Nepochybne tak vyplýva,
že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd v zmysle uznesenia

krajského súdu ustálil na základe zhodného tvrdenia oboch strán, že sa jedná o hnuteľnú vec, nakoľko
garáž nie je so zemou spojená pevným základom, ale jedná sa o konštrukciu postavenú na betónových
kockách. Nakoľko viacerí svedkovia v konaní vypovedali, že garáž bola postavená za tým účelom, aby
ju využívali obe strany, je nepochybné, že mala patriť do podielového spoluvlastníctva oboch strán a
nielen jednej z nich. V právnom zmysle sa teda jedná o dohodu o založení spoluvlastníckych vzťahov,

ako inej právnej skutočnosti podľa ustanovenia § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej
došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetnej garáži oboma stranami, pričom na takúto dohodu
nie je kladená požiadavka písomnej formy. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 22Cdo 1456/2003 z 27.08.2003 a R 16/83. Podľa žalobcu tak prvostupňový súd pri rozhodovaní
tak nerešpektoval ani princíp právnej istoty vyjadrený v čl. 2. ods. 2 C. s. p. Zároveň podľa neho súd
nebral do úvahy dohodu o užívaní spornej garáže, ktorá vyplýva zo správania strán, nakoľko obe strany

užívali garáž odkedy bola zhotovená, t.j. od roku 1979 až 1980 spoločne. Poukázal na R 54/1983,
podľa ktorého je dohoda spoluvlastníkov primárnym spôsobom riešenia záležitosti spoluvlastníkov. Je
neformálnym právnym úkonom, môže byť uzavretá aj ústne, či konkludentne. Vyžaduje vždy súhlas
všetkých spoluvlastníkov. Môže byť uzavretá na určitú dobu alebo bez časového obmedzenia. S
poukazom na ustanovenie § 396 C. s. p. žalobca navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a jeho žalobe

vyhovieť.

3. Žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu
navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. V úvode uviedol, že právne a skutkové tvrdenia žalobcu v
ním podanom odvolaní považuje za jednoznačne účelové, bez potenciálu zmeniť vyslovený názor súdu

prvej inštancie.
Podľa neho právny názor odvolacieho súdu, na ktorého nerešpektovanie poukázal žalobca v odvolaní
bol súdom prvej inštancie plne rešpektovaný a v dôvodoch rozhodnutia potom i zohľadnený. Rovnako
treba uviesť, že tento názor nič nemení na skutočnosti ním tvrdenej a to tej, že on je skutočným
vlastníkom garáže, čo bolo v konaní i preukázané. Súd skutkovo i právne správne ustálil, že to bol práve

on, ktorý žalobcovi v tejto garáži umožnil len po určitý čas parkovať jeho motorové vozidlo, teda túto
užívať. To v žiadnom ohľade neznamená, že by ho tým urobil spoluvlastníkom veci. To, či vlastník veci
umožní alebo neumožní vec užívať niekomu inému, resp. rozhodnutie zakázať užívanie veci, je plne na
rozhodnutí vlastníka veci - teda v prejednávanej veci jeho. Žalobca, inšpirovaný názorom odvolacieho
súdu, poukazuje na to, že pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k veci je rozhodujúca

aj dohoda uzavretá medzi účastníkmi konania o založení spoluvlastníckych vzťahov, ktorá nemusí byť
písomná. K tomu treba uviesť, že ak žalobca tvrdí, že takáto dohoda (napr. aj ústna) bola, musel by
predložiť nespochybniteľný dôkaz o takejto tvrdenej skutočnosti. V civilnom sporovom konaní je to
primárne žalobca, ktorého ťaží dôkazné bremeno, čo znamená, že ak nejaké tvrdenie uvádza, je povinný
ho na súde aj dokázať. V tomto ohľade žiadnym spôsobom ani svedeckými výpoveďami nebolo ani

len naznačené, že by nejaká dohoda o založení spoluvlastníckych vzťahov medzi nimi niekedy vznikla
a potom už vôbec nie o tom, že existuje. Žalovaný opakoval, že medzi nimi a na základe jeho vôle
došlo len ku dohode spoločnom dočasnom užívaní veci oprávňujúcu žalobcu potom túto po určitý čas
užívať. Zdôraznil, že to bol práve žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Naopak
v konaní boli preukázané práve jeho tvrdenia, že stavebný materiál na výstavbu celej garáže (dosky,

plech, betónová dlažba) poskytol a zakúpil on a tiež že on staval garáž za pomoci ďalších osôb. Práve
táto skutočnosť potvrdzuje, že jeho úmyslom bolo jednoznačne vybudovanie garáže pre svoju potrebu
(prvý vlastnil i osobné motorové vozidlo). Až neskôr umožnil bratovi - žalobcovi užívať vec, nikdy si
nemyslel a nemal ten pocit, že jeho brat by sa považoval za spoluvlastníka danej veci. K poukazovaniu
žalobcu v odvolaní na to, že súd nezohľadnil svedecké výpovede I. I., I. I., Q. O., I. P. a X. G.) z dôvodu,

že medzi nimi a stranami konania ide o príbuzenský vzťah. Ako aj skôr uviedol pomery v rodine nie sú
harmonické a z obsahu výpovedi I. I., I. I. a Q. O. vyplýva, že tieto sú takmer identické a s tendenciou
privodiť úspech žalobcovi, nakoľko ten sa nachádzal a nachádza v dôkaznej núdzi a v priaznivom vzťahu
s nimi. Takisto postoj I. P. a X. G. je tendenčný v prospech žalobcu. Tak, či onak za stavu tvrdenia proti
tvrdeniu ohľadom výpovedi svedkov nemožno ustáliť tieto v prospech žalobcu, aj keby si to želal. Už

z logického pohľadu na vec nie je možné prijať názor, že on ako žalovaný by svoj materiál poskytol,
i ďalšie náklady na stavbu znášal preto, aby bratovi umožnil stať sa spoluvlastníkom tejto veci. Nebol
na to strane žalobcu ani dôvod, nakoľko na začiatku stavby garáže nebol žalobca vlastníkom žiadneho
vozidla (držiteľom sa stal až 25.01.1980). Podľa žalovaného žalobca tvrdeniami, že svedkovia Z. H., P.S. a Z. G. nevedia o tom, ako bol využitý materiál, ktorým on disponoval, teda ako bol použitý, resp. či
bol materiál použitý na stavbu garáže, nemôžu obstáť, pretože bolo preukázané, že práve tento materiál
bol použitý na stavbu garáže, pretože je naopak preukázané, že z týchto materiálov a práve v tom čase

sa stavala predmetná garáž, a tento materiál sa na nej nachádza dodnes. Ďalej žalovaný uviedol, že
judikatúra, na ktorú poukazuje žalobca sa venuje právnej otázke - dohode o založení spoluvlastníckych
vzťahov a jej forme, ale opomína, že tento názor sa na toto konanie nevzťahuje. V konaní totiž nebolo
dokázané a opakuje, toto dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, že by bola medzi nimi uzavretá ústna,
či písomná dohoda o založení spoluvlastníckych vzťahov. Naopak, je potom preukázané a platí, že v

konaní bolo preukázané, že žiadna takáto dohoda neexistuje, teda nemožno argumentovať judikatúrou
k nej. Okresný súd preto nebol povinný sa ňou ďalej zaoberať, s čím sa vlastne vysporiadal v samotnom
odôvodnení rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci, o čom svedčí zákonné,
presvedčivé a náležité odôvodnenie súdom vyslovených výrokov.

4. Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v reakcii na vyjadrenie žalovaného
uviedol, že on v podanom odvolaní poukázal na konkrétne rozpory a vady rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktoré okrem iného spočívali aj v tom, že sa súd pri rozhodovaní odklonil od názoru odvolacieho
súdu vyjadreného v uznesení č. k. 8Co/454/2015-202 zo dňa 29.01.2016, pričom túto argumentáciu
žalovaný nevyvrátil. Tvrdenia žalovaného sú preto len účelovým popretím bez akejkoľvek právnej

argumentácie. Ďalej žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo
dňa 24.06.2010, z ktorého nepochybne vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto z existencie
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky a teda rozhodne nemožno tvrdiť, že dôkazné
bremeno zaťažuje primárne jeho. V otázke vzniku dohody o založení vlastníckych vzťahov, ktorá nemusí
mať písomnú formu on jasne označil dôkazy, z ktorých nepochybne vyplýva, že na stavbe predmetnej

garáže sa podieľal aj on a že garáž bola postavená za účelom parkovania motorových vozidiel oboch
strán. Ďalej mal žalobca za to, že žalovaný sa svojimi ničím nepodloženými tvrdeniami o údajnom
tendenčnom postoji svedkov, ktorých výpovede preukazujú jeho tvrdenia, len snaží vytvoriť nepravdivý
obraz o charaktere týchto svedeckých výpovedí. Podľa žalobcu súd síce opätovne vyhodnotil svedecké
výpovede, avšak pokiaľ ide o svedkov I. I., I. I., Q. O. vyhodnotil ich v absolútnom rozpore so záväzným

právnym názorom krajského súdu, nakoľko súd uviedol, že na neprihliadol s poukazom na príbuzenské
vzťahy. Skutočnosť, že pomery v rodine nie sú harmonické automaticky nezakladá možnosť neprihliadať
na svedeckú výpoveď. Každý kto má vypovedať ako svedok musí byť poučený jednak o povinnosti
vypovedaťpravduaničnezamlčovaťazároveňmusíbyťpoučenýajotrestnoprávnychnásledkochkrivej
výpovede (§ 196 ods. 2 C. s. p., § 126 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016,

ďalej len „O. s. p."). Žalobca tiež uviedol, že nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný tvrdí, že bolo
preukázané, že materiál, ktorým disponoval, bol použitý na stavbu predmetnej garáže. Zároveň nie je
zrejmé ani to, aké ďalšie náklady na stavbu garáže žalovaný údajne znášal, keďže pozemok, na ktorom
je garáž umiestnená, bola v čase stavby vo vlastníctve otca strán konania, ktorý sa spolu s ním a
žalovaným podieľal na stavbe predmetnej garáže.

5. Žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu vo vyjadrení (duplike) uviedol, že s
tvrdením že v civilnom sporovom konaní nezaťažuje dôkazné bremeno žalobcu nemožno súhlasiť.
Potom logicky opakoval, ak žalobca v žalobe a konaní tvrdí, že medzi nimi existuje akási dohoda o
založeníspoluvlastníckychvzťahov,potomdôkaznébremenotohtotvrdeniaťažiloaťažívýlučnežalobcu

a nie jeho. Nakoľko sa žalobcovi v spore uvedené skutkové tvrdenia nepodarilo nesporne preukázať
dôkazmi, nepriaznivý účinok v podobe zamietnutia žaloby postihuje výlučne jeho. Od neho nemožno
spravodlivo ani logicky žiadať, aby súdu dokazoval a dokázal neexistenciu skutočnosti, teda dokázal
niečo, čo sa nikdy nestalo, ergo to, že medzi žalobcom a ním nebola uzavretá dohoda o založení
spoluvlastníckych vzťahov.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379

C. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
(§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C. s. p., § 391 ods. 1 C. s. p.) z nasledovných dôvodov:7. V preskúmavanej veci sa žalobca pôvodnou žalobou domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti,
aby upustil a zdržal sa zásahov do spoluvlastníckeho práva žalobcu, ktoré konanie žalovaného spočíva
v zákaze parkovania motorového vozidla žalobcu v garáži bez súpisného čísla, ktorá nehnuteľnosť je

postavená na parcele KNC č. 3781 o výmere 347 m2 - záhrada, evidovaná na LV č. XXX kat. územie
obce H.. V zmysle podania zo dňa 01.08.2014 žalobca žiadal, aby žalovaný bol povinný vydať mu kľúče
od garáže bez súpisného čísla, ktorá je postavená na parcele KNC č. 3781 - záhrada o výmere 347
m2 v kat. území obce H., zapísané na LV č. XXX a ďalej zákazu žalovanému brániť mu v parkovaní
osobného motorového vozidla v garáži bez súpisného čísla, ktorá je postavená na parcele KNC č. 3781

- záhrada o výmere 347 m2 v kat. území obce H., zapísané na LV č. XXX a v užívaní tejto garáže.
Okresný súd rozsudkom č. k. 11C/148/2011-94 zo dňa 13.02.2013 a to v prvom poradí návrh v celom
rozsahu zamietol. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 %, o ktorej súd
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Krajský súd v Žiline uznesením
č. k. 8Co/394/2013-129 zo dňa 31.03.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Následne okresný súd rozsudkom v druhom poradí č. k. 11C/148/2011-181 zo dňa 29.04.2015

opäť návrh v celom rozsahu zamietol. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške
100 % o ktorej súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku Krajský súd v
Žiline uznesením č. k. 8Co/454/2015-202 zo dňa 29.01.2016 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že si podľa neho okresný
súd neujasnil, či považoval „dvojgaráž" za hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec. Od toho sa odvíja spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva. Okrem toho žalobca netvrdil v konaní, že je vlastníkom dvojgaráže,
ale naopak podielovým spoluvlastníkom spolu so žalovaným. Podľa neho so žalovaným nakladali s
dvojgarážou od jej postavenia pre nich v r. 1979 až 1980 spoločne ako so svojou vlastnou, vzájomne
rešpektovali svoje právo užívať dvojgaráž spoločne a nikdy sa vzájomne z tohto práva nevylučovali a ani
neobmedzovali a to až do 17.02.2011 kedy mu tento zabránil v parkovaní jeho osobného motorového

vozidla v dvojgaráži. Okresný súd pri ustálení vlastníckeho práva za rozhodujúce považoval obranu
žalovaného, že materiál na stavbu dvojgaráže zabezpečil on. Aj preto prihliadol na výpovede svedkov (Z.
H., P. S., Z. G.). Zrejme preto len žalovaného považoval za výlučného vlastníka a to bez toho, aby uviedol
zakéhoprávnehodôvodubolorozhodujúce,ktozabezpečovalmateriál.Navýpovedeostatnýchsvedkov
(I. I., I. I., Q. O., I. P., X. G.) zrejme z dôvodu príbuzenského vzťahu k účastníkom konania neprihliadol.

Na tomto mieste odvolací súd poukázal na to, že len táto skutočnosť nemôže byť bez ďalšieho dôvodom
na jej neprihliadnutie. Okrem toho svedkovia I. P. a X. G. nie sú v príbuzenskom vzťahu k účastníkom
konania. Svedkovia však tvrdili, že garáž bola stavaná otcom účastníkov konania, žalobcom a nebohým
bratom K., a to za účelom parkovania motorových vozidiel účastníkov konania, teda pre oboch. V tomto
smere odvolací súd poukázal aj na to, že pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k veci

je rozhodujúca aj dohoda uzavretá medzi účastníkmi konania o založení spoluvlastníckych vzťahov,
ktorá nemusí byť písomná (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1456/2003, R 16/83). Ku
konštatovaniu okresného súdu, že dvojgaráž nebola ani predmetom konania o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva vedeného u okresného súdu pod sp. zn. 4C/598/97, možno zhodne so
žalobcom v odvolaní uviesť, že pokiaľ bola dvojgaráž hnuteľnou vecou nebol dôvod, aby bola ako

vec predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Vzhľadom
na to, že okresný súd neposudzoval vec z hľadiska vyššie uvedeného právneho posúdenia čomu
preto nezodpovedá ani vykonané dokazovanie, odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h/, 2 O. s. p. V ďalšom konaní uložil preto
okresnému súdu ujasniť si rozhodujúce otázky pre posúdenie veci teda hlavne či ide o hnuteľnú alebo

nehnuteľnú vec. Taktiež či s ohľadom na dohodu, prípadne správanie sa je zrejmé, že úmyslom bolo
nadobudnutie veci do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania. V tomto smere by mal preto
opätovne vyhodnotiť výpovede svedkov ako i ďalšie okolnosti týkajúce sa dvojgaráže, ktorá bola užívaná
účastníkmi konania. V prípade, že dospeje k záveru o vzniku spoluvlastníckeho práva k veci bude sa
následne zaoberať aj tým či je namieste poskytnutie žalobcom požadovanej ochrany jeho práva podľa

upraveného žalobného návrhu.

8. Okresný súd v konaní následne pripustil dopyt žalobcu na žalovaného či dvojgaráž má charakter
hnuteľnej veci alebo nehnuteľnosti, ktorý v tomto smere uviedol, že sa jedná o hnuteľnú vec, ktorá nie
je spojená so zemou pevným základom, je to drevená konštrukcia postavená na betónových kockách.

Umožnil stranám sporu sa vyjadriť a následne rozhodol napadnutým rozsudkom. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu si
súd ustálil skutočnosť, že dvojgaráž, vo vzťahu ku ktorej smeruje žalobný návrh, je vecou hnuteľnou,
teda nie je spojená so zemou pevným základom. Jedná sa o drevenú konštrukciu postavenú nabetónových kockách. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca a žalovaný sú podielovými
spoluvlastníkmi v podiele 1-ica nehnuteľnosti v kat. území H., zapísané na LV č. XXX a to parcely
KNC č. 3777 o výmere 693 m2 - orná pôda, parcely KNC č. 3781 o výmere 347 m2 - záhrady, parcely

KNC č. 3782 o výmere 508 m2 - zastavané plochy a nádvoria rodinného domu č. 138 postavenom
na parcele KNC č. 3782. Na spoločných pozemkoch strán v konaní pred 30 rokmi bola postavená
drevená dvojgaráž za účelom parkovania motorového vozidla. Túto dvojgaráž užívali spoločne žalobca
a žalovaný do 17.02.2011, kedy žalobcovi bolo znemožnené žalovaným parkovanie jeho osobného
motorového vozidla v dvojgaráži. Materiál na stavbu garáže zabezpečoval žalovaný a to už rok pred jej

výstavbou. Súd vyhodnotil svedecké výpovede v konaní vypočutých svedkov v príbuzenskom vzťahu
- I. I., I. I., Q. O., I. P., X. G.. Tvrdili, že garáž bola stavaná otcom účastníkov konania, žalobcom a
nebohým bratom K. za účelom parkovania motorových vozidiel oboch účastníkov konania. Súd ich
výpovede vyhodnotil ako tendenčné, smerujúce k podpore skutočností tvrdených žalobcom v žalobnom
návrhu a to s poukazom na nepriaznivé príbuzenské vzťahy k žalovanému. Súd v konaní vypočul aj
ďalších svedkov a to Z. H., P. S., Z. G., ktorí neboli v príbuzenskom vzťahu s účastníkmi konania a

ich výpovede potvrdili tvrdenia žalovaného o tom, že on výlučne sám zabezpečoval materiál na stavbu
dvojgaráže, a to dosky, plech, ako aj betónovú dlažbu, z čoho súd mal nesporne preukázané, že
materiál na dvojgaráž výlučne zabezpečil žalovaný. Súd bol naďalej toho právneho názoru, že žalobca
neuniesoldôkaznébremenospočívajúcevpreukázanívlastníckehoprávakdvojgaráživrozsahusvojich
tvrdení. Nemohol mu preto poskytnúť ochranu v zmysle zákonných ustanovení § 123, § 126 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka. Pokiaľ tvrdil, že v konaní nebolo zistené, že žalovaný nadobudol vlastnícke
právo ku garáži, neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že garáž ako vec vytvorená jej postavením patrí do
podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovaného. Práve pre žalobcu bolo dôvodné preukázanie
svojho spoluvlastníckeho práva vo vzťahu ku garáži. Vlastnícke právo nevzniká len tvrdením skutočnosti
o tom, že žalobcovi toto právo patrí, ale aj preukázaním, že je nositeľom takéhoto vecného práva.

Žalobca z opatrnosti žiadal poskytnúť ochranu z titulu oprávnenej držby. Teda domáhal sa vyhovenia
žalobného návrhu opierajúc sa o ďalší právny inštitút majúci oporu v zákonných ustanoveniach § 129
ods. 1, § 130 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Držba patrí medzi vecné práva, pričom ochranu požíva
iba oprávnená držba, ktorá predpokladá dobromyseľnosť držiteľa. Dobrá viera je psychická kategória,
vnútorné presvedčenie subjektu, že nekoná protiprávne, keď si prisvojuje vec, alebo právo. Dobrú

vieru je potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, osobného presvedčenia .
samotného účastníka. Tvrdenia držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí, a že s ním nakladá ako
s vlastným, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami s prihliadnutím na všetky okolnosti. Dobrá
viera držiteľa, ktorá je daná s prihliadnutím na všetky okolnosti sa musí vzťahovať na titul, na základe
ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Stačí i domnelý právny titul. A práve tu žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal titul, na základe ktorého mu mohlo vzniknúť vlastnícke
právo. Rozsah vykonaného dokazovania a dôkazov produkovaných žalobcom nepostačil na to, aby
súd žalobnému návrhu mohol vyhovieť, pretože osobné presvedčenie žalobcu ako účastníka konania
nie je dostatočným dôkazom vychádzajúc zo súdnej praxe, ktorá v súvislosti s vyvrátiteľnou právnou
domnienkoupodľa§130ods.1druhávetaObčianskehozákonníkapoukazujenato,žebezpreukázania

relevantných skutočností, právneho dôvodu, nie je daná oprávnenosť držby. Práve pochybnosti v danom
smereneodstránenévsúdenejvecispôsobilineúspechžalobcuvkonaníotom,čijedržiteľomzohľadom
na všetky okolnosti dobrej viery, že mu garáž patrí. Práve jeho zaťažuje dôkazné bremeno preukázania
právneho dôvodu držby po tom, čo domnelý právny titul ako ústna dohoda medzi stranami v konaní
preukázaný nebol. Žalovaný dočasne umožnil žalobcovi parkovať v dvojgaráži jeho motorové vozidlo.

Už v pôvodnom rozsudku č. k. 11C/148/2011-181 zo dňa 29.04.2015 podrobne sa zaoberal tvrdeniami
žalobcu o existencii právnej domnienky svedčiacej o tom, že žalobca má platný právny dôvod k držbe.
Bolo síce preukázané, že dvojgaráž bola stavaná v období rokov 1979 až 1980. Staval ju nebohý otec
účastníkov konania, brat K., pričom materiál na stavbu dvojgaráže zabezpečoval žalovaný. Skutočnosť,
že žalobca sa priamo podieľal na stavbe garáže nebola priamo preukázaná, tvrdeniami žalovaného

spochybnená. Bolo ustálené, že iniciátorom stavby bol žalovaný, tomuto bola poskytovaná pomoc v
konaní vypočutými svedkami Z. G.. Z. H., P. S., ktorí nie sú v príbuzenskom vzťahu k stranám v konaní.
Títo prezentovali čo bolo účelom tejto pomoci, a to stavba garáže. Podporne súd poukázal na to, že
žalovaný bol prvý, ktorý si zakúpil motorové vozidlo a túto garáž začal užívať. Táto skutočnosť vyplýva
aj zo správy Dopravného inšpektorátu OO PZ Čadca. Súd žalobný návrh vzhľadom na vyššie uvedené

dôvody zamietol v celom rozsahu. Pokiaľ žalobca by bol dobromyseľným držiteľom, musel by preukázať
vznik držby k dvojgaráži, jej odovzdaním a to fyzickým alebo symbolickým na základe vyhlásenia, alebo
na základe pokynu doterajšieho držiteľa. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol.9. Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C. s. p. je viazaný rozsahom odvolania a
odvolacími dôvodmi.

10. Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnym predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotenie dôkazov by malo mať
vždy dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní a malo by byť v súlade so zásadami formálnej logiky.

Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký
vzťah má svedok k strane konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na
okolnosti,ktorédoprevádzalijehovnímanieskutočnosti,oktorejvypovedá,naspôsobreprodukcietýchto
skutočností a na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať
na otázky a pod.) a na poznatky získané na základe hodnoteniach iných dôkazov (do akej miery je
dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípade, či sa vzájomne dopĺňajú);

celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností (rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3577/2008 z 27.10.2010).

11. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné.

12. Preskúmaním obsahu spisu a oboznámením sa s napadnutým rozhodnutím, odvolaním žalobcu a
vyjadrením žalovaného a ďalšími podaniami strán sporu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné v tom, že okresný súd, okrem ustálenia si spornej veci, na pokyny odvolacieho
súdu dostatočne neprihliadal a nevychádzal z nich. Predovšetkým vyhodnotenie svedeckých výpovedí
nie je dostatočné. Kým v predchádzajúcom rozhodnutí okresný súd na svedecké výpovede (I. I., I. I.,
Q. O., I. P., X. G.) neprihliadal zrejme z dôvodu príbuzenského vzťahu, v napadnutom rozhodnutí ich
vyhodnotil ako tendenčné, smerujúce k podpore skutočností tvrdených žalobcom v žalobnom návrhu a

to s poukazom na nie priaznivé príbuzenské vzťahy. Okresný súd uvedené konštatoval bez toho, aby
vyslovene uviedol z ktorých výpovedí uvedené vyplýva. Okrem toho svedkovia I. I. a Q. O. ani neuviedli
pred svojou výpoveďou aký majú vzťah k stranám sporu tak ako to ukladalo a to zistenie okolností,
ktoré môžu mať vplyv na vierohodnosť svedka ust. § 126 ods. 1 O. s. p. Odvolaciemu súdu preto nebolo
zrejmé na základe čoho dospel k uvedenému záveru. Okresný súd obsahovo rovnako vyhodnotil aj

výpovede svedkov I. P. a X. G., ktorí však ako už uviedol v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, nie
sú v príbuzenskom vzťahu k účastníkom konania. Aj preto vyššie uvedené vyhodnotenie týchto dvoch
svedeckých výpovedí, a teda neprihliadnutie na ne pre nie priaznivé príbuzenské vzťahy nemohlo byť
správne. Pokiaľ okresný súd nevyhodnotil dostatočne všetky svedecké výpovede navrhnuté žalobcom
nemohol sa podľa odvolacieho súdu správne vyjadriť k posúdeniu či s ohľadom na dohodu, prípadne

správanie sa je zrejmé, že úmyslom strán sporu bolo nadobudnutie veci do podielového spoluvlastníctva
strán sporu. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na obsah výpovedí svedkov Z. H., P. S. a Z. G.. Títo
podľa okresného súdu potvrdili tvrdenia žalovaného o tom, že on výlučne sám zabezpečoval materiál
na stavbu dvojgaráže a to dosky, plech ako aj betónovú dlažbu. Podľa odvolacieho súdu sú opäť tieto
výpovede svedkov hodnotené bez bližšieho zdôvodnenia, z ktorých vyjadrení svedkov sa dalo uvedené

takto jednoznačne usudzovať. Okrem toho okresný súd neuviedol tiež dostatočne prečo posúdenie tejto
otázky považoval za rozhodné a teda aj na základe akých právnych úvah podopretých i zákonnými
ustanoveniami. Pre odvolací súd bola táto otázka nezodpovedaná už v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí. Napokon odvolací súd uložil okresnému súdu tiež v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
vyhodnotiť aj ďalšie okolnosti týkajúce sa dvojgaráže užívanej stranami sporu. Odvolací súd mal na

mysli aj vysporiadanie sa s tým, že dvojgaráž bola stavaná na pozemku vlastnícky v tom čase patriacom
otcovi žalobcu a žalovaného či s dobou spoločného neobmedzujúceho užívania od r. 1979/1980 až do
17.02.2011.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval námietky žalobcu v odvolaní, že súd na základe

nesprávnych vyhodnotení výpovedí svedkov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam za dôvodné.
Neboli preto dôvody na potvrdenie ani zmenu napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na to odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.14. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorým je podľa ust. 391 ods. 2 C. s. p. viazaný, náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až
potom rozhodnúť o veci a s požiadavkou kladenou na ust. § 220 C. s. p. odôvodniť nové rozhodnutie.

V novom rozhodnutí opätovne rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C. s. p.).

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a
podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, zakých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).