Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, July 28, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318010757
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8318010757.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.

Mariána Mačuru a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.07.2021 v Prešove
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. poriadku na podklade odvolania okresného prokurátora z r
u š u j e v rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/130/2018 zo dňa 11.09.2019 výrok o treste
u obžalovaných D. D. a I. C..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

I. obžalovanému D. D. - nar. XX.XX.XXXX v F., O., trvale bytom I. XX, F., O.

u k l a d á

Podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona za použitia § 36 písm. j), l), n), § 38 ods. 3 Tr. zákona,

§ 39 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 65 ods. 1, 4 Tr. zákona trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 (päť) rokov.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona trest prepadnutia veci: mobilný telefón značky Nokia TA - 1010,

IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX.

II. obžalovanému I. C. - nar. XX.XX.XXXX v O., O., trvale bytom F. XX, I., O.

u k l a d á

Podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona za použitia § 36 písm. j), l), § 38 ods. 3 Tr. zákona trest odňatia slobody
vo výmere 7 (sedem) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 65 ods. 1, 4 Tr. zákona trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 (päť) rokov.Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona trest prepadnutia veci: mobilný telefón značky Apple iPhone S5,
IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX, mobilný telefón značky NOKIA 6700 c-1, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX,
vysielačky značky Alecto, model FR-24 2 (dva) kusy.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaných I. C. a D. R. proti rozsudku Okresného
súdu Humenné sp. zn. 1T/130/2018 zo dňa 11.09.2019.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/130/2018 zo dňa 11.09.2019 boli obž. D. D., I. C. a

D. R. uznaní vinnými zo zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona v
nadväznosti na ustanovenie § 138 písm. j) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona
na tom skutkovom základe, že

- dňa 06.05.2018 v čase okolo 23.30 hod. D. D. úmyselne, za finančnú výhodu 200 USD, po dohode

s presne nestotožnenou osobou pomáhal v prechode 4 nelegálnych migrantov a to P. G., R. J., Z. B.,
I. Y., občanov Afganistanu, ktorí nemajú na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, cez ukrajinsko -
slovenskú štátnu hranicu medzi hraničnými znakmi 126 - 127, v katastrálnom území obce Ubľa, okres
Snina na územie Slovenskej republiky a potom ďalej do vnútrozemia Slovenskej republiky, s úmyslom
doviesť ich k motorestu Milka v obci Ubľa, okres Snina a to tak, že po dohode a na základe pokynu

nestotožnenej osoby, čakal v lese medzi obcami Zabroď a Velykyj Bereznyj na území Ukrajiny, kde mu
neznámy maskovaný muž doviedol štyroch uvedených nelegálnych migrantov a týchto lesom prevádzal
cez ukrajinsko - slovenskú štátnu hranicu s úmyslom previesť ich až k motorestu Milka v obci Ubľa, okres
Snina, kde ich mali prevziať I. C. a D. R. a ktorí mali spolupôsobiť pri zabezpečení ich ďalšej prepravy
v osobných vozidlách ďalej do vnútrozemia Slovenskej republiky, za odmenu najmenej 1000 USD, čo

sa im nepodarilo, lebo po prejdení asi 300 metrov od štátnej hranice bol D. D. spolu s uvedenými štyrmi
nelegálnymi migrantmi políciou kontrolovaný dňa 06.05.2018 o 23.50 hod., následne bol predvedený na
policajné oddelenie, kde v čase jeho zadržania prijal po predchádzajúcom súhlase pod dohľadom polície
hovor, ktorým na pokyn polície volajúcemu potvrdil, že je na dohodnutom mieste, následne na určené
miesto k motorestu Milka prišlo vozidlo zn. Grand Voyager, evidenčné číslo Českej republiky XAAXXXX,

ktorého vodičom bol obv. D. R. so spolujazdcom I. C., ktorý mal pri sebe papierik s napísaným číslom
mobilného telefónu obv. D., pričom medzi mobilným telefónom, ktorý mal pri sebe v čase zadržania obv.
D. D. a mobilným telefónom, ktorý bol vo vozidle zn. Grand Voyager, bola uskutočnená telekomunikačná
prevádzka.

Za to bol obž. D. D. podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36
písm. j), l), n) Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zákona a podľa § 46 Tr. zákona uložený trest
odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
podmienečne odložený a bola mu podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba na 3 (tri) roky.
Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona mu bol uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky

na 5 (päť) rokov a podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona i trest prepadnutia veci: mobilného telefónu
značky Nokia TA-1010, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX.

Obž. I. C. bol podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm.
j), l) Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zákona a podľa § 46 Tr. zákona uložený trest odňatia

slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm.
a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 65 ods. 1,
ods. 4 Tr. zákona mu bol uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 (päť) rokov a
podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona i trest prepadnutia veci - mobilných telefónov značky Apple iPhone
S5, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX, značky NOKIA 6700 c-1, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX a vysielačiek

značky Alecto, model FR-24 v počte dvoch kusov.

Obž. D. R. bol podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zákona a podľa § 46 Tr. zákona
uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2
písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 65

ods. 1, ods. 4 Tr. zákona mu bol uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 (päť)rokov a podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona i trest prepadnutia veci - mobilných telefónov značky AT
Wolfgang, IMEI 1: XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI 2: XXXXXXXXXXXXXXX, značky Nokia 6303ci, IMEI:
XXXXXXXXXXXXXXX, značky Nokia 6300, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie ihneď do zápisnice obžalovaní M. C. a V. R. a v zákonnej lehote
aj prokurátor proti výroku o treste u obžalovaných V. D. a M. C..
Obžalovaný I. C. v dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom svojho obhajcu poukázal na to, že D.
konal v danej trestnej veci ako agent na pokyn policajta bez súhlasu prokurátora a z uvedeného dôvodu

sú všetky dôkazy, po vykonaní telefonátu na príkaz policajta, nezákonné, a preto navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Navyše poukázal na
výpoveď obž. D., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že k spolupráci s políciou bol prinútený bitím.
Brutálnym zbitím zo strany polície bol donútený k priznaniu napokon aj samotný obžalovaný C.. Taktiež
mal za to, že právna kvalifikácia skutku je nesprávna, keďže nejde o trestný čin spáchaný na viacerých
osobách.

Obžalovaný D. R. v dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom obhajcu uviedol, že rozsudok nie je
v súlade s vykonaným dokazovaním a zisteným skutkovým stavom veci, pričom navyše bol nesprávne
právne kvalifikovaný, keďže nejde o trestný čin spáchaný na viacerých osobách. Obž. D. konal vo veci
v pozícii agenta bez súhlasu prokurátora ergo sudcu pre prípravné konanie, a preto všetky dôkazy

počnúc uvedeným okamihom sú nezákonné. Navyše obž. D. spolupracoval s políciou pod nátlakom,
pričom uvedené súd prvého stupňa nijako nezohľadnil v napadnutom rozhodnutí. Obžalovaný opätovne
zdôraznil, že o žiadnych prevádzačoch nevedel a bol najatý C. výlučne na prepravu tovaru z parkoviska
v Ubli alebo pri prechode Ubľa, kde mal prevziať chémiu, prášky a odviesť ich do Michaloviec. Za
túto prepravu mal sľúbených 200 USD. Prostredníctvom zaistených telefónov s nikým netelefonoval.

Zadržaniu sa nebránil, auto sa automaticky zavrelo samo a ani nekládol aktívny odpor. Neexistuje
voči nemu žiaden dôkaz o tom, že by vedel o migrantoch, respektíve o úmysle spáchať uvedený
trestný čin. Účasť obžalovaného nie je preukázaná žiadnym dôkazom a je len ničím neodôvodnenou
domnienkou. Berúc do úvahy konštatované navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil
a sám obžalovaného podľa § 285 písm. c) oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal

obžalovaný R..

Prokurátor v písomnom zdôvodnení odvolania uviedol, že obž. D. s políciou spolupracoval dobrovoľne,
avšak jeho spolupráca spočívala len v prijatí telefonického hovoru a oznámenia telefonujúcemu, že
všetko je v poriadku, a že sa stretnú na dohodnutom mieste a preto jeho „spoluprácu“ nemožno

považovať za tak významnú, aby to odôvodňovalo uloženie podmienečného trestu. Vo vzťahu k
obžalovanému C. uviedol, že tento sa nepriznal k spáchaniu trestného činu kladenému mu v obžalobe
za vinu, a preto neboli splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody z dôvodov
a spôsobom ako mu ho mimoriadne znížil konajúci súd. Poukazujúc na uvedené navrhol, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu, alebo

aby zrušil napadnutý výrok o treste vo vzťahu ku obž. D. a C. a sám rozhodol o treste pre obžalovaných.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovanými V. D., M. C. a prokurátorom ako
osobami na to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa §
316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania predchádzajúci týmto výrokom napadnutého rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním
nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, pričom zistil, že dôvodné je
len odvolanie prokurátora vo vzťahu k výrokom o treste u obžalovaných V. D. a M. C..

Odvolací súd v prvom rade preskúmal postup konajúceho súdu, ktorý predchádzal napadnutému
rozsudku z hľadiska jeho legálnosti, pričom nezistil žiadne podstatné chyby v konaní. Obžalovaní mali
totiž možnosť vyjadriť sa ku skutku kladenému im za vinu a ku dôkazom vykonávaným na hlavnom
pojednávaní, mali možnosť navrhovať vykonanie dôkazov a obž. V. D. aj osobne vyjadriť sa v rámci
záverečnej reči a posledného slova k svojej nevine, pričom v konaní ich zastupovali obhajcovia, ktorí

reálne uplatňovali práva obhajoby. Na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaných
M. C. a V. R. boli splnené zákonné podmienky, keďže títo písomne súhlasili s takýmto postupom.Na hlavnom pojednávaní boli konajúcim súdom vykonané dôkazy podľa pravidiel predpísaných
procesným predpisom, preto o výsledky vykonaného dokazovania sa mohol konajúci súd opierať a
mohol z nich vyvodzovať svoje skutkové závery, ktoré ustálil práve vo výroku o vine napadnutého

rozsudku v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ustanovenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal, ktoré
skutočnosti z vykonaných dôkazov vyplývali, ako aj to, na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje
skutkové závery ustálil a prečo obrane obžalovaných neuveril.

S dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto
odkazuje. Aj podľa jeho názoru bolo vykonanými dôkazmi nepochybne preukázané, že skutok tak, ako
bol súdom prvého stupňa ustálený, sa stal a že tento skutok spáchali obžalovaní.

Len vzhľadom na podané odvolanie obžalovanými M. C. a V. R. krajský súd stručne zhrňuje,

že konajúci súd ustálil skutkové zistenia na podklade výpovedí obžalovaného V. D., ale aj M.
C., prečítaných svedeckých výpovedí prevádzaných osôb, ale aj znaleckých posudkov a listinných
dôkazov. Keďže podstatným dôkazom bola výpoveď obžalovaného V. D., konajúci súd sa zaoberal
jej hodnovernosťou a považoval ju za pravdivú aj preto, že vykonaným dokazovaním boli tvrdenia
obžalovaného objektivizované prečítanými výpoveďami prevádzaných nelegálnych migrantov, ale aj

znaleckým posudkom V.. D. č. XX/XXXX, ale v podstate aj výpoveďou samotného obžalovaného M. C..

V prvom rade obžalovaní M. C. a V. R. v podstate zhodne namietali, že obž. V. D. konal vo veci v
pozícii agenta bez súhlasu prokurátora ergo sudcu pre prípravné konanie, a preto všetky dôkazy počnúc
uvedeným okamihom sú nezákonné. Uvedené tvrdenie však nezodpovedá zisteným skutočnostiam a

navyše sa s touto otázkou odvolací súd vysporiadal vo svojom predchádzajúcom uznesení sp. zn.
1To/21/2019 z 04.06.2019, ktorým zrušil pôvodný rozsudok a vec vrátil na opätovné prejednanie a
rozhodnutie. Po vrátení vecí na jej nové prejednanie a rozhodnutie okresný súd v zmysle pokynu
odvolacieho súdu prečítal výpovede obžalovaného V. D. z prípravného konania ohľadne okolností jeho
spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní. Na hlavnom pojednávaní zotrval na svojich prvotných

výpovediach z 07.05.2018 a 10.09.2018, a teda, že telefonát s obžalovaným M. C. vykonal až pod
dohľadom polície, kedy prijal hovor na jeho telefón, pričom spresnil, že sa tak stalo až na policajnej
stanici. V tomto telefonáte uistil obžalovaného M. C., že už je s migrantmi na mieste, a že ich tam
čaká. Uvedené zodpovedá aj výpovedi svedka N.. Š. K., ktorý velil policajnej akcii na odhalenie
nelegálnej migrácie z územia Ukrajiny na Slovensko, pri ktorej zadržali obžalovaných. Obžalovaný V.

D. na hlavnom pojednávaní pri objasňovaní rozporov však navyše uviedol, že k takejto spolupráci bol
policajtmi donútený bitím. Uvedené odlišné tvrdenie však z jeho strany odznelo v tomto konaní po
prvýkrát, pričom pri jeho objasňovaní s jeho predchádzajúcimi výpoveďami, kedy uvedenú skutočnosť
neuvádzal, uviedol, že na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní toto nechcel na policajtov povedať,
avšak ďalej nevysvetlil prečo o uvedenom nevypovedal v prípravnom konaní, a to pri jeho výsluchoch z

07.05.2018,či10.9.2018,aleaniprisvojejvýpovedipredsudcompreprípravnékonaniedňa09.05.2018.
Vovzťahukuokolnostiamjehovýpovedezodňa10.09.2018jepotrebnézvýrazniť,žeprinejboliprítomní
všetci obhajcovia všetkých troch obžalovaných. Berúc do úvahy konštatované mal krajský súd za to, že
v konaní neboli preukázané dôvodné pochybnosti o dobrovoľnosti spolupráce V. D. s orgánmi činnými v
trestnom konaní pri odhaľovaní predmetnej trestnej činnosti. Navyše krajský súd opätovne konštatuje,

že touto „spoluprácou s políciou“ sa obžalovaný V. D. nedostal do pozície akoby agenta. Na uvedenú
„spoluprácu“ V. D. s políciou sa preto nevyžadovalo splnenie podmienok uvedených v § 117 Tr. poriadku.
Tvrdením obžalovaného V. D. do telefónu obžalovanému M. C., že už je s migrantmi na mieste, a že ich
tam čaká, že všetko je v poriadku, nijakým spôsobom neovplyvňoval vôľu obžalovaných spáchať trestný
čin, nenavádzal ich na jeho spáchanie, ani nevyvolal v nich rozhodnutie ho spáchať. Obžalovaní M. C.

a V. R. prekročili ukrajinsko - maďarskú hranicu na hraničnom prechode Záhony 06.05.2018 o 21:39
resp. 21:40 hod., teda viac ako dve hodiny pred tým, než mal byť o 23:50 hod. zaznamenaný pohyb
osôb v lese. Navyše z výpovede obžalovaného M. C. plynie, že obžalovaní prekročili územie ukrajinsko
- maďarskej hranice za účelom prevozu migrantov, resp. doprovodu vozidla, ktoré malo migrantov
previezť z Uble do Michaloviec, prípadne ďalej do vnútrozemia Slovenskej republiky, smerovali na

územie Slovenskej republiky, a preto okolnosť, že mal obžalovaný V. D. do telefónu uviesť, že všetko
je v poriadku, nijako nezmenila úmysel obžalovaného M. C. predmetný trestný čin spáchať. Za daných
skutkovo-právnych okolností preto krajský súd vyhodnotil námietku obžalovaných M. C. a V. R. ako
nedôvodnú.Vo vzťahu ku skutkovým námietkam obžalovaného V. R., že voči nemu neexistuje žiaden dôkaz o tom,
že by vedel o migrantoch, respektíve o úmysle spáchať uvedený trestný čin, krajský súd nad rámec

odôvodnenia jeho zavinenia okresným súdom uvádza, že vykonané dôkazy je potrebné vyhodnocovať
nielen v ich jednotlivosti, ale aj v ich súhrne. V konaní bolo nepochybne preukázané, že obž. V. R.
spoločnesobžalovanýmM.C.prešlidňa06.05.2018naosobnommotorovomvozidlezn.GrandVoyager
vo večerných hodinách na územie Slovenskej republiky, pričom zaistení boli dňa 07.05.2018 o 02:10
hod. v obci Ubľa. Ako bolo už skôr konštatované, z výpovedí obžalovaných V. D. a M. C. vyplynuli

okolnosti, za ktorých sa obaja podieľali na spáchaní žalovaného trestného činu. Uvedené skutkové
okolnosti nepopiera ani samotný obžalovaný V. R., avšak jeho obhajoba spočíva v tom, že on o tom,
že sa „ide po migrantov“ nevedel. S prihliadnutím na okolností prípadu pravdivosť jeho tvrdenia, že mal
M. C. „len“ pomôcť s prevozom pracích práškov, je spochybnená. Týmito okolnosťami sú predovšetkým
čas, v ktorom mali ísť údajne po pracie prášky na územie Slovenskej republiky a to v nedeľu neskoro
večer, a zadržanie obžalovaných. Krátko pred zadržaním totižto obž. M. C. telefonoval obžalovanému V.

D., v ktorom sa uisťovali, kde s migrantmi je, pričom obžalovaný V. R. vypovedal, že pri tomto rozhovore
sa obžalovaný M. C. pýtal, že kedy bude tovar, kedy budú prášky, čo je v rozpore s výpoveďami
obžalovaných V. D. a M. C.. Už len samotné tvrdenie, že pracie prášky mali prevziať v nočných
hodinách v nedeľu, spochybňuje pravdivosť výpovede obž. R., pričom telefonický kontakt M. C. v aute
túto pochybnosť oprávnene podporuje. Je totiž nelogické, aby pracie prášky v množstve 200 kg, čo

zodpovedá v prípade 10 kg balenia počtu 20 kusov, resp. ak by išlo o balenie 5 kg, zodpovedalo by to
40 kusom balenia, preberali v nočných hodinách, kedy sú prevádzky pozatvárané. Okrem toho obž. M.
C. tvrdil, že nepovedal obž. V. R., o čo ide, čím spochybnil tvrdenie obž. R. o dôvode cesty v nočných
hodinách do cudzieho štátu. Berúc do úvahy uvedené odvolací súd vyhodnotil výpoveď obžalovaného
V. R. za nedôveryhodnú.

V súlade so závermi súdu prvého stupňa o spáchaní skutku obžalovanými ako bol ustálený v
skutkovej vete napadnutého rozsudku vyznieva aj zistenie, plynúce zo znaleckého posudku č. XX/XXXX
vypracovaného V.. G. D., znalcom z odboru elektrotechnika, že medzi mobilným telefónom, ktorý mal
pri sebe v čase zadržania obv. D. D., a mobilným telefónom, ktorý bol vo vozidle zn. Grand Voyager,

bola uskutočnená telekomunikačná prevádzka.

Uvedené dôkazy sú vzájomne konzistentné a navzájom doplňujúce, a preto aj podľa názoru krajského
súdu v danom prípade niet pochybností o tom, že skutok sa stal tak, ako bol ustálený súdom prvého
stupňa, a že ho ako trestne zodpovedné subjekty spáchali obžalovaní.

Aj podľa odvolacieho súdu konanie obžalovaných napĺňa všetky pojmové znaky zločinu prevádzačstva
podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, pretože spoločným konaním v úmysle získať pre seba
finančnú výhodu, pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým
pobytom na území Slovenskej republiky, pomáhali v nedovolenom prekročení štátnej hranice Slovenskej

republiky a prechode cez jej územie, a tento čin spáchali závažnejším spôsobom konania, na viacerých
osobách.

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovaných M. C. a V. R. spočívajúcej v tvrdení, že právna kvalifikácia
skutku je nesprávna, keďže nejde o trestný čin spáchaný na viacerých osobách, krajský súd opätovne

pripomína,žeustanovenie§355ods.2Tr.zákonachránizáujemštátunakontroleosôb,ktoréprekračujú
štátnu hranicu. Podľa základnej skutkovej podstaty sa napĺňa objekt skutkovej podstaty tohto trestného
činu pre jedinú osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým
pobytom na území Slovenskej republiky tým, že páchateľ v úmysle získať pre seba alebo iného priamo
či nepriamo výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre túto osobu buď nedovolene organizuje nedovolené

prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie
umožní alebo v ňom pomáha, alebo na tento účel vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný
cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti. Na rozdiel od toho v ods. 3 tejto skutkovej podstaty,
ak páchateľ čin uvedený v základnej skutkovej podstate spácha závažnejším spôsobom konania, je
prísnejšie trestaný. Pod závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. j) Tr. zákona je potom možné

chápať aj naplnenie základnej skutkovej podstaty uvedenej v ods. 2 § 355 Tr. zákona, nie na jedinej,
resp. dvoch, ale na viacerých osobách a tým sa napĺňa skutková podstata tohto trestného činu podľa §
355 ods. 3 písm. d) Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. j) Tr. zákona. Nezáleží na tom, že
osoba resp. osoby uvedené v ods. 2 resp. ods. 3 písm. d) § 355 Tr. zákona nie sú poškodenými osobami,ani predmetom útoku a podobne, pretože zákonodarca chcel prísnejšie postihnúť konanie páchateľa vo
vzťahu k viacerým osobám, než vo vzťahu k jedinej osobe a vyjadril to v ods. 2 doslovne „kto pre osobu“
a v ods. 3 písm. d) tohto ustanovenia odkazom na osobitný kvalifikačný pojem závažnejším spôsobom

konania-naviacerýchosobách.OkremtohoNajvyššísúdSRvosvojomuznesenísp.zn.2tdo/52/2018z
11.12.2018publikovanompodRt18/2019vZbierkestanovískarozhodnutí riešiproblematikuuplatnenia
kvalifikačného momentu uvedeného v § 138 písm. j) Tr. zákona - na viacerých osobách, na čo odvolací
súd poukázal už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, pričom právne posúdenie skutku v tejto
veci je v súlade s uvedeným rozhodnutím. Odvolací súd preto uzavrel, že spáchanie trestného činu

prevádzačstva závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách je v predmetnom prípade aj
správne.

Následne pristúpil odvolací súd k prieskumu výrokov o treste u obžalovaných.

Účel trestu, ktorý sa ukladá za trestný čin, je vymedzený v § 34 ods. 1 Tr. zákona, a tento má

zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Súčasne
je potrebné prihliadať pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zákona najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď ukladal obžalovaným V. D., M. C. a V. R. trest vo vzťahu k
zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. d) Tr. zákona, za ktorý zákon ustanovuje
sankciu odňatia slobody na 7 rokov až 10 rokov.

Okresný súd pri ukladaní trestu V. D. zistil tri poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. j), l) a n) Tr.
zákona, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, že sa priznal k spáchaniu trestného činu
a trestný čin úprimne oľutoval, a že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom,
pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Krajský súd sa s týmito závermi prvostupňového súdu

stotožnil, keďže tieto zodpovedajú zisteniam plynúcim z odpisu registra trestov, v ktorom obžalovaný
V. D. nemá žiadne záznamy, ako aj postoju obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti už od začiatku
konania, od kedy sa k spáchaniu trestného činu priznával a ľutoval jeho spáchanie. Vo vzťahu k
obžalovanému V. D. nemožno opomenúť ani jeho spoluprácu s políciou pri odhalení a zadržaní
spolupáchateľov, bez ktorej by k ich odhaleniu a následnému zadržaniu nedošlo, čo správne vyústilo k

priznaniu poľahčujúcej okolnosti, že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.

Za takto zistenej prevahy pomeru poľahčujúcich okolností odvolací súd postupom podľa § 38 ods. 3 Tr.
zákona znížil hornú hranicu trestnej sadzby v zmysle § 34 ods. 8 Tr. zákona 9 rokov, preto prichádzalo
do úvahy uloženie trestu odňatia slobody v trestnej sadzbe 7 rokov do 9 rokov.

Následne odvolací súd podrobil prieskumu odôvodnenosť použitia zmierňovacieho ustanovenia § 39
ods. 1 Tr. zákona pre mimoriadne zníženie trestu a jeho rozsahu.

Podstatou odvolacej námietky okresného prokurátora bolo, že v danom prípade neboli naplnené dôvody

pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona do takej miery, že by to
odôvodňovalo uloženie podmienečného trestu odňatia slobody. Okresný súd správne postupoval, keď
ním zistené poľahčujúce okolnosti vyhodnotil vo svojom súhrne, že tieto svojou kombináciou dosiahli
taký význam, že ich posúdil ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr.
zákona. Aj krajský súd mal za to, že tieto skutočnosti vo vzájomnom kontexte tvorili mimoriadne

okolnosti prípadu, pre ktoré by použitie trestnej sadzby ustanovenej v § 172 ods. 2 Tr. zák. v danom
prípade bolo pre obžalovaného i na jej dolnej zákonom ustanovenej hranici neprimerane prísne, a pod
vplyvom uvedených skutočností, resp. zistení, z pohľadu súdu pre ochranu spoločnosti, ale aj nápravu
obžalovaného, možno dôvodne považovať za dostačujúce i uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú
hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. V tomto smere je potrebné opätovne poukázať najmä na

spoluprácu obžalovaného V. D. s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej činnosti,
bez ktorej by s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo k zadržaniu spolupáchateľov M. C., či V. R..
Pochybil však okresný súd, keď zmiernil prísnosť Trestného zákona uložením trestu odňatia slobody
do takej miery, že ho nespojil s jeho okamžitým výkonom. Vzhľadom na závažnosť zločinu, z ktoréhospáchania bol obžalovaný V. D. uznaný vinným ako aj z hľadiska proporcionality vo vzťahu k ukladaným
trestom u spoluobžalovaných, mal krajský súd za to, že účel trestu u obžalovaného možno dosiahnuť
trestom odňatia slobody vo výmere 4 rokov.

Keďže obžalovaný V. D. pred spáchaním trestného činu nebol vôbec vo výkone trestu odňatia slobody,
ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, mal splnené podmienky na zaradenie do výkonu trestu
podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Za správny a zákonný na dosiahnutie účelu trestu považoval krajský súd aj okresným súdom podľa §
65 ods. 1, 4 Tr. zákona uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 (päť) rokov a podľa
§ 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona uložený trest prepadnutia veci: mobilný telefón značky Nokia TA - 1010,
IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX, pretože bol použitý pri páchaní trestného činu.

Okresný súd pri ukladaní trestu M. C. zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona,

keďže pred spáchaním skutkov viedol riadny život, a podľa § 36 písm. l) Tr. zákona, pretože sa k
spáchaniu trestného činu priznal a trestný čin oľutoval, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť.

Odvolací súd v zhode so záverom konajúceho súdu priznal obžalovanému M. C. poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, pretože na podklade dokazovania možno uzavrieť, že obžalovaný pred

spáchaním trestných činov viedol riadny život. Uvedené zodpovedá zisteniam, že tento doposiaľ nebol
súdne trestaný, čo plynie z odpisu registra trestov obžalovaného M. C., v ktorom nie sú evidované žiadne
záznamy o trestnej činnosti. Taktiež správne okresný súd zistil, že obžalovaný M. C. sa k spáchaniu
trestného činu priznal a jeho spáchanie oľutoval, čo vyplýva už z výpovedí obžalovaného v prípravnom
konaní a jeho postojov v konaní pred súdom. Ani krajský súd nezistil existenciu priťažujúcej okolnosti

u obžalovaného M. C..

Pri prevahe pomeru poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami prichádzalo do úvahy
uloženie trestu odňatia slobody v trestnej sadzbe upravenej v zmysle
§ 38 ods. 3 Tr. zákona v rozmedzí 7 rokov až 9 rokov.

Následne odvolací súd pristúpil k prieskumu odôvodnenosti použitia zmierňovacieho ustanovenia § 39
ods. 1 Tr. zákona pre mimoriadne zníženie trestu a jeho rozsahu.

Podstatou odvolacej námietky okresného prokurátora bolo, že v danom prípade neboli naplnené dôvody

pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona tak, ako to odôvodňoval
okresný súd poukazujúc na to, že kombinácia poľahčujúcich okolností dosiahla takú intenzitu, že iba ich
konštatovanie pre úpravu trestnej sadzby podľa
§ 38 ods. 3 Tr. zákona, by nevyjadrovalo adekvátne ich význam a tieto okolnosti, ktoré inak samy o sebe
sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, vo svojom súhrnne nadobudli v konkrétnom prípade

význam výnimočných okolností prípadu.

Podľa§39ods.1Tr.zákonaaksúdvzhľadomnaokolnostiprípadualebovzhľadomnapomerypáchateľa
má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi

uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

V prvom rade považuje krajský súd uviesť, že na to, aby súd viaceré poľahčujúce okolnosti v súhrnne
hodnotil ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona, treba mať preukázané viaceré
nie bežne sa vyskytujúce skutočnosti, ktorých existencia nebola vyvolaná páchateľom a ktoré značne

ovplyvnilijehokonanie(ktomuporovnajR49/1978).Zatakétoskutočnostinemožnopovažovaťsamotnú
existenciu pozitívnej prognózy prevýchovy páchateľa, a ani doposiaľ inak riadne vedenie života, pretože
ide o skutočnosti, ktorých existencia má pôvod v osobe obžalovaného. V danom prípade neboli zistené
takéto skutočnosti, ktoré by neboli vyvolané páchateľom (doposiaľ viedol riadne svoj život a priznal sa
k spáchaniu trestného činu a tento úprimne oľutoval).

Aj keď nemožno vylúčiť, že viaceré okolnosti, ktoré inak samy o sebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi
okolnosťami, v konkrétnom prípade nadobudnú taký význam, že ich bude možné posúdiť ako výnimočnéokolnosti prípadu v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona (k tomu porovnaj R 21/1970), musí ísť
však vždy o okolnosti svojou povahou výnimočné, čo ako už bolo vyššie konštatované naplnené nebolo.

Berúcdoúvahykonštatované,zaprimeranýazákonnýtrestpovažovalkrajskýsúdutohtoobžalovaného
trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby v trvaní 7 rokov, ktorý zodpovedá účelu trestu
a možnostiam jeho výchovného pôsobenia.

Obžalovaný M. C. pred spáchaním trestného činu nebol vôbec vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý

mu bol uložený za úmyselný trestný čin, mal splnené podmienky na zaradenie do výkonu trestu podľa
§ 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Za správny a zákonný na dosiahnutie účelu trestu považoval krajský súd aj okresným súdom podľa §
65 ods. 1, 4 Tr. zákona uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 (päť) rokov a podľa
§ 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona uložený trest prepadnutia veci: mobilný telefón značky Apple iPhone

S5, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX, mobilný telefón značky NOKIA 6700 c-1, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX,
vysielačky značky Alecto, model FR-24 2 kusy, pretože ide o veci, ktoré boli použité pri spáchaní
trestného činu.

Pri ukladaní trestu obžalovanému V. R. správne súd prvého stupňa zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v

zmysle § 36 písm. j) Tr. zákona, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, keďže
uvedené zistenie zodpovedá obsahu registra trestov u obžalovaného, v ktorom nie sú evidované žiadne
záznamy. Taktiež správne je aj zistenie okresného súdu o neexistencii priťažujúcej okolnosti.

Rovnakonepochybilokresnýsúd,keďtrestodňatiaslobodyukladalvtrestnejsadzbeupravenejvzmysle

§ 38 ods. 3 Tr. zákona v rozmedzí od 7 rokov do 9 rokov. Za zákonný a správny vyhodnotil krajský súd
aj okresným súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, ktorý považoval na dosiahnutie účelu
trestu a vyjadrenie generálnej prevencie za dostatočný.

Správne postupoval okresný súd aj pri zaradení obžalovaného V. R. do výkonu trestu v zmysle § 48 ods.

2 písm. a) Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný
pred spáchaním trestného činu nebol vôbec vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za
úmyselný trestný čin.

Za správny a zákonný na dosiahnutie účelu trestu považoval krajský súd aj okresným súdom podľa

§ 65 ods. 1, 4 Tr. zákona uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 5 (päť) rokov a
podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona uložený trest prepadnutia veci: mobilný telefón AT Wolfgang, IMEI
1: XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI 2: XXXXXXXXXXXXXXX, mobilný telefón značky Nokia 6303ci, IMEI:
XXXXXXXXXXXXXXX, mobilný telefón značky Nokia 6300, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX, pretože ide o
veci, ktoré boli použité pri spáchaní trestného činu.

S poukázaním na vyššie uvedené zistenia a z nich plynúce úvahy odvolací súd vyhodnotil odvolanie
prokurátora ako dôvodné a na jeho podklade zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku u
obžalovaných V. D. a M. C. a vo veci sám rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.
Keďže odvolací súd v rámci prieskumného konania nezistil dôvody pre zmenu rozsudku v prospech

obžalovaných M. C. a V. R., ich odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

To boli podstatné dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaniach procesných strán.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.