Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/220/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415202794
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1415202794.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: K.. S. N., G. Š. X, N.N. K., proti
žalovanému: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, Bratislava, IČO: 31 444
873, zastúpenému: Advokátska kancelária Paul Q. s.r.o., so sídlom Twin City, Blok A, Karadžičova 2,
Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 15. marca 2018, č.k. 6C/137/2015-155, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy 7.000 Eur titulom ochrany osobnosti. Z návrhu mimosúdnej
dohody zo dňa 02.10.2013 zistil, že žalobca titulom mimosúdneho vyrovnania žiadal od žalovaného
sumu 7.000 Eur ako nemajetkovú ujmu a žiadal aj uverejnenie ospravedlnenia v hlavnej spravodajskej
relácii s textom, že: Dňa XX.XX.XXXX Q. Y. S. v hlavnom večernom spravodajstve reportáž „K. Ú.V. na
S.. I. V. G. W. F. Q. Ú. K.. S. N. na L. S. I. N. K. v čase jeho práceneschopnosti. Informácie poskytnuté
zástupcom primátora boli neúplné a zavádzajúce a ich poskytnutie bolo v rozpore so zákonom. Zo

strany mesta N. K. a následne aj zo strany TV Markíza došlo k ich zverejnením k porušeniu ustanovení
zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Za vzniknuté nepríjemnosti sa touto cestou K..
S. N. ospravedlňujeme. Z výmenného listu - poukazu, vystaveného ošetrujúcou lekárkou S.. D. Z.
dňa 22.01.2013 vyplýva, že žalobca je schopný počas dočasnej práceneschopnosti vykonávať činnosť
zamestnanca - nepravidelný príjem / poslanec MZ / u zamestnávateľa mesto N.. K.
bez obmedzenia. Dané potvrdenie bolo použité aj v spravodajskej relácii žalovaného - Televízne noviny
s názvom reportáže Poslanec úradoval na maródke. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že Úrad na

ochranu osobných údajov na základe podania žalobcu vo veci vo veci porušenia zák. č. 428/2002 Z.
z. o ochrane osobných údajov a po preskúmaní skutočností, ktoré žalobca uviedol v oznámení, uložil
prevádzkovateľovi MARKÍZA - SLOVAKIA spol. s r.o. opatrenie na odstránenie nedostatkov, na základe
ktorého bol prevádzkovateľ povinný skončiť zverejňovanie žalobcovho rodného čísla na internetovej
stránke T..I..sk [E.:/..I..sk]. Prevádzkovateľ uložené opatrenie splnil. Prevádzkovateľ pri spracovaní
osobných údajov nepostupoval v zmysle zákona o ochrane osobných údajov. V článku uverejnenom
na T..N..sk [E.:/..N..sk] pod názvom „K. K. N. N. I. Č. S.Ó.“ je uvedené, že nezávislý poslanec S. N.

nastúpil pred časom na uprázdnený poslanecký post. Na rokovanie mestského zastupiteľstva prišiel,
aby prevzal funkciu. V tom čase bol však práceneschopný. Podľa viceprimátora mesta S. H. je zvláštne,
ak poslanec poberá nemocenskú dávku za práceneschopnosť a zároveň vykonáva funkciu poslanca
a zúčastňuje sa na rokovaní. S.. N. mestu predložil aj vyjadrenie z ústredia Sociálnej poisťovne, vktorom sa uvádza, že záležitosti týkajúce sa povolených vychádzok počas trvania PN-ky sú plne v
kompetencii ošetrujúceho lekára. Vo vyjadrení sociálnej poisťovne sa uvádza, že „Vzhľadom na to, že v
súčasnej dobe chýba legislatívna úprava, Sociálna poisťovňa nie je oprávnená zasahovať do záležitosti

ošetrujúceho lekára,“. Ošetrujúca lekárka D. Z. potvrdila, že takéto povolenie pre S.. N. vystavila.
Zároveň uviedla, že: „No na základe toho, čo mi predložil od Sociálnej poisťovne z Bratislavy potom sa
mu to však vysvetlilo, že on si sám nemôže určovať časy vychádzok, že na to musí byť jednotný systém.
Pracovníci z poisťovne ho tak nemôžu skontrolovať, keďže vždy bude niekde inde. Musí dodržiavať
vychádzky, ktoré mu určí lekár,“ Na otázku, či podľa nej mal alebo nemal počas PN-ky chodiť na

zasadania mestských poslancov, odpovedala: „Nie. Pri vydávaní povolenia vychádzok spolupracujem
s posudkovou lekárkou. Nemôžem ísť proti Sociálnej poisťovni. Pôvodné povolenie je bezpredmetné.“
S.. N. netají, že bol na spomínanom zasadnutí a dodáva, že to považoval za svoju povinnosť. „Bol som
vyzvaný na zloženie poslaneckého sľubu. Išiel som aj s tým vedomím, že možno poruším liečebný režim.
Mal som za to, že liečebný poriadok nemôže obmedziť moje ústavné právo zložiť poslanecký sľub a stať
sa poslancom,“ dôvodil S.. N.. Ako zdôraznil, celú záležitosť prekonzultoval s posudkovou lekárkou aj

so Sociálnou poisťovňou. „Veci sme si vysvetlili. Nešlo o striktné porušenie liečebného režimu, a tým
považujem celú vec za ukončenú,“ uviedol. Z obsahu CD vyplýva, že sa na ňom nachádza reportáž zo
spravodajstva žalovaného, odvysielaného dňa XX.XX.XXXX, ako aj fotografie zachytávajúce priebeh
spravodajskej relácie - Televízne noviny, fotografia s výmenným poukazom. Z obsahu reportáže vyplýva,
že jej predmetom bolo informovanie o účasti poslanca na zasadnutí mestského zastupiteľstva v N.

K., na ktorom mal zložiť poslanecký klub. V reportáži vystúpil zástupca primátora mesta N. K., ktorý
uviedol, že žalobca doručil mestu list, v ktorom im oznamuje, že má povolenie od ošetrujúcej lekárky,
vykonávať počas jeho PN činnosť poslanca. V reportáži sa vyjadril aj žalobca, ktorý uviedol, že sa
zasadnutia zúčastnil, nakoľko to považoval za svoju povinnosť, lebo bol vyzvaný, aby zložil poslanecký
sľub a navyše mal na daný čas stanovisko lekára, že sa zastupiteľstva môže zúčastniť. Teraz sa

už zastupiteľstiev nezúčastňuje. Išiel tam aj s tým vedomím, že je možné, že poruší liečebný režim.
Liečebný režim považoval za akýsi trest domáceho väzenia a toto mu nemôže obmedziť jeho ústavné
právo stať sa poslancom. Ošetrujúca lekárka v telefonickom rozhovore medzi redaktorom žalovaného a
ňou uviedla, že pacient musí dodržiavať liečebný režim a na zasadnutia zastupiteľstva nemôže chodiť.
Hovorca sociálnej poisťovne v reportáži uviedol, že ak sa preukáže, že poistenec porušil liečebný

režim, napríklad tým, že sa zúčastnil zasadania Mestského zastupiteľstva, môže prísť o nemocenskú
dávku. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a dospel
k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť vzhľadom na viaceré nepreukázané skutočnosti, ktoré by viedli
súd k jednoznačnému záveru o zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu. Uviedol, že spornou
skutočnosťou medzi stranami bolo tvrdenie žalobcu, že odvysielaním reportáže, v ktorej boli použité

podľa jeho názoru nepravdivé a skreslené informácie, došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v
spoločnosti. Konštatoval, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je,
aby neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať porušenie alebo ohrozenie dôstojnosti fyzickej
osoby a jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a v tomto smere zaťažuje žalobcu dôkazné bremeno
a je povinný preukázať príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vzniknutou nemajetkovou

ujmou.Vreportážižalovanéhoodznelivýlučneibainformácie,ktoréredaktoroviposkytlioficiálneautority,
či už zástupca mesta, ošetrujúca lekárka, alebo zástupca sociálnej poisťovne a priestor dostal aj
žalobca, ktorý sám pripustil, že svojím konaním mohol porušiť liečebný režim. Redaktor informoval
o otázkach legitímneho verejného záujmu, keďže žalobca bol v rozhodnom čase poslancom, a teda
verejne činnou osobou, ktorá musí zniesť zvýšenú pozornosť okolia, vrátane médií, ktoré informujú

o spoločensky dôležitých skutočnostiach. Nedospel k záveru, že by odvysielaním reportáže došlo k
neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, keďže v reportáži bol poskytnutý priestor na vyjadrenie
všetkým zúčastneným stranám bez prejudikovaného záveru o akomkoľvek porušení zákona žalobcom.
Dospel k záveru, že zo žaloby, ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, akým spôsobom a v akej
miere bola znížená dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, resp. aký konkrétny negatívny dosah to malo na

jeho spoločenské a odborné uplatnenie. Tvrdenie žalobcu, že precestoval za prácou mnoho kilometrov
a že sa k nemu potenciálni zamestnávatelia stavali odmietavo, keď sa dozvedeli, že on je tým pánom
z inkriminovanej reportáže, resp. že sa znížila úroveň jeho medziľudských vzťahov, žalobca nijako
nepreukázal. Žalobca nepreukázal, že v súvislosti s odvysielaním spornej reportáže bola jeho fyzická
dôstojnosť a spoločenská vážnosť natoľko vážne poškodená, že nemal ďalšiu možnosť adekvátneho

pracovného a spoločenského uplatnenia. Nebola teda preukázaná, aká konkrétna ujma na jeho právach
vznikla. V tejto súvislosti poukázal aj na vyjadrenie žalobcu v záverečnej reči, že „povahu komplikácií,
ktoré mu vznikli v priamej súvislosti s odvysielanou reportážou je z objektívneho hľadiska obtiažne
preukázať“. Uviedol, že takáto argumentácia, nepodporená výsledkami dokazovania, nemohla byťpre súd podkladom na verifikáciu vzniknutej ujmy. Ďalej poukázal na to, že o danej veci v danom
čase informovali okrem žalovaného aj iné spravodajské médiá, čo vyplýva z vykonaného dokazovania
- z článku uverejneného v denníku Korzár, a teda nebolo preukázané, či prípadná zodpovednosť

žalovaného je jeho výlučnou zodpovednosťou, prípadne v akej miere do žalobcových osobnostných
práv zasiahli aj iné médiá tým, že o danej téme písali. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by bola
možná iba v prípade preukázania reakcie svedčiacej o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v
značnejmiere,čovšaknebolopreukázané.Poukázalďalejnato,žepôvodnežalobcavnímalzapôvodcu
zásahu do svojich práv aj mesto N. K., konkrétne zástupcu primátora, ktorý mal poskytnúť redaktorovi

neúplné a skresľujúce informácie o jeho dočasnej práceneschopnosti. Žalobca v písomnej záverečnej
reči uviedol, že vyvrcholením všetkých problémov bola reportáž v denníku H.Á.. Je preto otázne, kto je
hlavným pôvodcom zásahu do žalobcových osobnostných práv, keďže v priebehu konania sa prelínala
zodpovednosť žalovaného, ako aj tretích osôb (zástupca primátora, či redaktorka denníka H.), pričom
vykonaným dokazovaním nemal ustálenú jednoznačnú a výlučnú zodpovednosť žalovaného. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ust. §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Uviedol, že súd prvej inštancie neobjektívne vyhodnotil ním predložené

dôkazy, nenáležite uprednostnil stanoviská žalovaného napriek tomu, že boli protirečivé a nepodložené
a nevzal do úvahy judikatúru uvedenú žalobcom a argumenty poukazujúce na rozpory v stanoviskách
žalovaného. Ďalej vo svojom odvolaní opísal skutkový stav zhodne ako v žalobe. Uviedol, že v
predmetnej reportáži bol označovaný za „úradníka“, čo je v rozpore s mandátom poslanca zvoleného
v riadnych demokratických voľbách do miestnej samosprávy. Spoločensky je neprijateľné, aby bol

demokraticky zvolený poslanec označený za úradníka a aby bolo slávnostné skladanie sľubu poslanca
označené za úradovanie. Nekonal nezodpovedne, ani zištne, keď zvažoval, či aj napriek útrapám
vyplývajúcim zo zhoršeného zdravotného stavu príde splniť poslaneckú povinnosť tak, aby nesklamal
svojich voličov, ktorí mu v demokratických voľbách dali svoju dôveru. O zodpovednom prístupe
svedčí aj to, že účasť na slávnostnom skladaní sľubu poslanca do mestského zastupiteľstva mal

povolenú ošetrujúcim lekárom. V predvolebnom období sa zúčastnil riadneho volebného súperenia a
svoj mandát získal s vynaložením množstva dlhodobo spoločensky prospešnej práce bez nároku na
odmenu. Zmienka o hrozbe odobratia nemocenských dávok za účasť na skladaní sľubu poslanca bola
vykonštruovaná, pretože žalovanému bola známa skutočnosť, že liečebný poriadok porušiť nemohol,
pretože mal súhlas ošetrujúceho lekára. Samotné ohlásenie reportáže moderátormi bolo znevažujúce

poznámkami o tom, že „žalobca mal ležať v posteli“ a pokusom o vyvinenie slovíčkom „vraj mu hrozí
odobratie nemocenských dávok. Vyjadrenie zástupcu zdravotnej poisťovne o odobratí nemocenských
dávok bolo zmanipulované, pretože zástupca zdravotnej poisťovne nevedel, že poslaneckého sľubu sa
zúčastnil žalobca so súhlasom lekára. V reportáži odzneli zavádzajúce informácie napr. „... po operácii
chrbtice mal ležať ...“ pričom žalobca operáciu chrbtice podstúpil pred šiestimi rokmi. Po odvysielaní

reportáže mu telefonovalo niekoľko známych a upozornilo ho, že v reportáži zazneli znevažujúce,
zavádzajúce a nepravdivé informácie a že boli v nej zverejnené aj chránené osobné údaje žalobcu a v
priebehu nasledujúcich dní ho na to upozornili aj úplne neznámi diváci osobne, telefonicky alebo mailom,
niekoľkí z nich aj zo zahraničia. Tvrdenia a špekulácie o možnom porušení zákona uvedené v komentári
reportáže sa ho veľmi dotkli, spôsobili mu rad spoločenských nepríjemností, keď musel opakovane

vysvetľovať, že išlo o nepodložené, skreslené a zavádzajúce informácie. Pociťuje u niektorých známych
náznaky nedôvery a niektoré z dobrých kontaktov získaných počas dlhoročnej verejnoprospešnej
činnosti sa citeľne narušili. Vykonávanie funkcie poslanca mestského zastupiteľstva je pritom založené
na dôvere voličov. Je si vedomý skutočnosti, že verejne činné osoby majú byť pod zvýšenou kontrolou
verejnosti a novinárov, avšak informácie majú byť overené a pravdivé a je neprípustné zverejňovanie

zákonom chránených osobných údajov. Reportáž žalovaného nebola o jeho poslaneckom poslaní a
aktivitách, ale sa dotkla jeho osobnosti označením za „úradníka“ a človeka, ktorý sám porušuje zákony.
Nezavinene sa tak dostal do situácie, ktorá mu znemožňuje plniť jeho volebný program a sľuby, ktoré
dal voličom a jeho oslabenú pozíciu v očiach verejnosti spôsobenú vyvolaním škandálu odvysielaním
nepravdivejtelevíznejrelácie,znevažujújehopolitickýoponentivmestskomzastupiteľstve.Súdsiosvojil

tvrdenia žalovaného, že išlo o prípustnú kritiku žalobcu, ktorý bol v tom čase verejne činnou osobou a že
reportáž vychádzala z pravdivých a konkrétnych skutočností, napriek žalobcom predloženým dôkazom
o tom, že išlo o tvrdenia, ktoré boli v rozpore so skutočnosťou. Autor reportáže si mal overiť, či účasť
žalobcu na rokovaní mestského zastupiteľstva nebola s povolením ošetrujúcej lekárky. Reportáž sanezaoberala „možným“ porušením liečebného poriadku, pretože verejnosť bola informovaná, že žalobca
sa porušenia liečebného poriadku dopustil. V reportáži bol zverejnený dokument obsahujúci jeho osobné
údaje chránené zákonom a v tejto súvislosti poukázal na list Úradu na ochranu osobných údajov SR

zo dňa 16.09.2013, ktorým mu úrad oznámil, že vo veci konania voči prevádzkovateľovi MARKÍZA -
SLOVAKIA spol. s r.o. bolo začaté správne konanie vo veci uloženia pokuty podľa § 49 ods. 1 písm.
b) zák. č. 482/2002 Z. z. za porušenie povinnosti ustanovenej v § 8 ods. 2 zák. č. 428/2002 Z. z. Z
informácií dostupných na T..S..sk vyplýva, že hlavné spravodajstvo TV Markíza sleduje približne 700-
tisíc - 900-tisíc divákov denne, a teda aj riziko zneužitia jeho zákonom chránených osobných údajov je

mimoriadne vysoké a nie je v moci žalobcu mu ani do budúcna nijako predísť. K existencii závažnej ujmy
ako podmienky priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 29. júna 2011 sp. zn. 4Cdo 232/2010. Za obdobie od odvysielania reportáže si v blízkom
regióne nemohol nájsť prácu, v mnohých prípadoch sa ho zamestnávatelia pýtali, či je to on, o ktorom
bola spomínaná reportáž. Zdôraznil celkový mimoriadne negatívny dojem diváka plynúci z príspevku
TV Markíza voči nemu, a to aj do budúcnosti, keďže osoba spájaná s konaním porušujúcim zákonnosť,

sa prakticky už nikdy neočistí, pričom mesto N. K. je relatívne malá komunita. Zároveň poukázal na to,
že príspevok bol odvysielaný v najsledovanejšej relácií druhej najsledovanejšej komerčnej televízie s
celoštátnou pôsobnosťou a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 1998
sp. zn. 1Co 15/97, R45/2000, v ktorom konštatoval: „Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto

zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej, trestnej činnosti v
podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“. Ďalej
namietal, súd prvej inštancie neprijal jeho dôkaz, že článok v denníku H. bol zverejnený po odvysielanej
relácii v TV Markíza a faktograficky vychádzal z jej obsahu a považoval za otázne, kto je hlavným
pôvodcom zásahu do žalobcových osobnostných práv, keďže sa prelínala zodpovednosť žalovaného a

tretích osôb, a to napriek tomu, že kauzalita bola viacnásobne preukázaná. „K stretu práva na slobodný
prejav na osobnú česť a dobrú povesť“ sa vyjadril Ústavný súd ČR nálezom zo dňa 11.11.2005 sp.
zn. I.ÚS 453/03 a na jeho komplexné vyjadrenie k tejto otázke vo svojom odvolaní poukázal. Pokiaľ
ide o význam náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
poukázal na to, že plní v podstate rovnakú funkciu ako primerané zadosťučinenie v zmysle čl.

127 Ústavy a spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru. Uviedol, že vo väčšine prípadov,
ako aj v tejto kauze, je zisťovanie konkrétnych následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti
veľmi ťažké a vzhľadom na špecifickosti prejednávanej veci ich v podstate nie je možné získať.
Za základné kritérium pre rozhodovanie o priznaní primeraného zadosťučinenia možno podľa jeho
názoru považovať názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého „priznanie primeraného zadosťučinenia

ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých
prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť. To znamená, že
neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenia do pôvodného stavu“ I.
ÚS 15/02. Uviedol, že Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach vidí nemajetkovú ujmu „v pocitoch
neistoty, krivdy, poníženia, nespravodlivosti, márnivosti“, ktoré sprevádzajú porušovanie základného

práva fyzickej osoby; pri určení výšky primeraného zadosťučinenia vychádza zo zásad spravodlivosti, z
ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41
Dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ďalej vo svojom odvolaní poukázal na odbornú
literatúru a rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, z ktorých vyplýva, že na úspešné uplatnenie práva na
ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale postačuje, ak zásah je objektívne spôsobilý

narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Súd však vychádzal z názoru,
že žalobcu zaťažuje dôkazne bremeno preukázania príčinnej súvislosti medzi neoprávneným zásahom
a vzniknutou nemajetkovou ujmou. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.06.1998
sp. zn. 1Co 15/97 R45/2000 namietal, že by bolo právne absurdné, aby súd výsluchom svedkov z
rodinného, pracovného či iného prostredia fyzickej osoby, ktorí majú spravidla k nej pozitívny vzťah,

zistil, že k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere nedošlo, žalobu v časti
uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy by teda zamietol, hoci zásah do jej osobnostných práv by bol
uvedený celoštátnym televíznym vysielaním alebo periodikom s celoštátnou pôsobnosťou, to však by
súd považoval za právne irelevantné. Takto je to judikované rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo 15/03.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že spornou
skutočnosťou bolo tvrdenie žalobcu o údajnom zásahu do jeho osobnostných práv odvysielaním
reportáže a správne preto súd skúmal, či išlo v danom prípade o neoprávnený zásah do osobnostnýchpráv žalobcu (teda či mal difamačný charakter), či žalobcovi vznikla akákoľvek nemajetková ujma, a to v
značnej miere a či je medzi týmito skutočnosťami kauzálna súvislosť. Správne súd prvej inštancie zistil,
že reportáž bola objektívna, vyvážená a informovala verejnosť o téme verejného záujmu; v reportáži

bolo umožnené vyjadriť sa všetkým zainteresovaným stranám, aj jej autor vychádzal z informácií
poskytnutých z oficiálnych zdrojov. V reportáži boli uvedené pravdivé a korektné informácie, reportáž
nevynášalasúdyotom,čižalobcaporušilliečebnýrežim,naopakdivákomumožňovalavytvoriťsivlastný
názor o danej téme. Reportáž žalobcu neosočovala, ani nijak neurážala a nemala difamačný charakter.
Dostal v nej priestor na vyjadrenie aj sám žalobca, ktorý sám pripustil, že svojím konaním mohol porušiť

liečebný režim. Súd v súlade s vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že odvysielaním reportáže
nedošlo k neoprávnenému zásahu do žalobcových osobnostných práv a žalobcom nebolo preukázané
akoavakejmieremubolazníženádôstojnosťataktiežnepreukázalsvojetvrdeniaotom,žehoodmietali
potencionálni zamestnávatelia, resp. že si prácu hľadal v období po odvysielaní reportáže. Správne
nepriznal žalobcovi nárok na finančné zadosťučinenie, keďže nebol naplnený predpoklad existencie
neoprávneného zásahu do osobnostných práv a konzekventného zníženia dôstojnosti žalobcu v značnej

miere. Správne tiež uzavrel, že nebola jednoznačne preukázaná výlučná zodpovednosť žalovaného za
negatívne následky, ktoré tvrdil žalobca. Za správne považoval aj právne závery súdu prvej inštancie
a namietal absenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., uvedeného žalobcom
v odvolaní, keď neuviedol akým spôsobom došlo k naplneniu tejto vady. Uviedol, že koncepcia
primeraného zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy je v Občianskom zákonníku stanovená

tak, že náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať, ak nebolo preukázané, že došlo k zásahu do
osobnostných práv v takej miere, že primerané zadosťučinenie už nebude ako náprava postačovať.
Je preto potrebné najskôr skúmať existenciu zásahu a jeho spôsobilosť zasiahnuť do osobnostných
práv fyzickej osoby, a ak sa zásah preukáže byť difamačný a spôsobilý neoprávneného zásahu do
práv jednotlivca, možno uvažovať o priznaní primeraného zadosťučinenia. Až následne, ak sa bude

primerané zadosťučinenie javiť ako neprimerané k závažnosti zásahu a jednoznačne sa preukáže, že
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, bude možné zvažovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
a jej výšku. Značné zníženie dôstojnosti je však potrebné preukázať dôkazmi; v opačnom prípade pôjde
len o tvrdenia, resp. subjektívne pocity žalobcu, na základe ktorých nemožno priznať
náhradu nemajetkovej ujmy. Uvedené závery vyplývajú aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4Cdo 15/03 a 5Cdo 202/2009.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich námietkach uvedených v
odvolaní a na dôkazoch predložených v konaní, tvrdenia žalovaného považoval za neopodstatnené.
5.Odvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievmedziachuplatnenýchodvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.
6. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom
na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal

proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti, vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom
dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z
prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo. Vec posúdil správne po právnej stránke,
keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 Obč. zákonníka a dospel k správnym

záverom, že odvysielaním reportáže nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu, keďže v
reportáži bol poskytnutý priestor na vyjadrenie všetkým zúčastneným stranám, bez prejudikovaného
záveru o ktoromkoľvek porušení zákona žalobcom; žalobca nepreukázal aká konkrétna ujma mu v
súvislosti s odvysielaním reportáže na jeho právach vznikla; nepreukázal, že by jeho dôstojnosť a
spoločenská vážnosť bola tak vážne poškodená, že nemal ďalšiu možnosť adekvátneho pracovného

a spoločenského uplatnenia, a teda nebola preukázaná značná miera zníženia dôstojnosti a vážnosti
žalobcu v spoločnosti, ktorá je predpokladom priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch. Správne tiež
dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebola ani ustálená jednoznačná a výlučná zodpovednosť
žalovaného. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
C.s.p., keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej,

ako aj po právnej stránke a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre
právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s
predmetom konania.7. Žalobca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti zotrval na svojich tvrdeniach, zopakoval a
podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie,
ktorý sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na

všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal pri právnom
posúdení veci; jeho skutkové a právne závery odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2
C.s.p. a v podrobnostiach na ne odkazuje.
8. Odvolací súd na doplnenie dôvodov uvádza, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené

čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ustálená
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s aplikáciou čl. 10 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej
spoločnosti a hoci tlač nesmie prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého
mena a povesti iných, jej úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané
a spoľahlivé informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá

spočíva v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Predmetom
ochrany podľa čl. 10 Dohovoru sú však nielen informácie a myšlienky, ktoré sú prijímané kladne,
priaznivo, či ľahostajne alebo považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež tie, ktoré zraňujú,
urážajú, útočia, šokujú, sú nepríjemné alebo rušia, či znepokojujú. Navyše novinárska sloboda zahŕňa
aj možnosť použiť určitú mieru preháňania a provokácie, miera závisí od predmetu kritiky, pričom vo

vzťahu k veciam verejného záujmu môže byť oveľa slobodnejšia. Čl. 10 Dohovoru chráni nielen podstatu
vyjadrených ideí a informácií, ale aj ich formu, v ktorej sú sprostredkované. Čl. 10 Dohovoru tiež zaručuje
novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu ochranu v prípade, že
konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou
etikou. Obmedzeniam slobody prejavu v oblasti všeobecného záujmu necháva čl. 10 Dohovoru len malý

priestor.
9. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10
ods. 2 Dohovoru a čl. 6 ods. 4 Ústavy SR, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ust. §
11 a nasl. Obč. zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti
treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda, aby jednému

právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.
10. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu
objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby
v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť
splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa

ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý
narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a
spoločenskejvážnosti.Ideoobjektívnuzodpovednosťbezohľadunazavineniepôvodcuneoprávneného
zásahu, jeho úmysel, či konanie v dobrej viere.
11. Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich

sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení,
ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem alebo
v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky), pokiaľ sú neoprávnené, teda
vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojho
účelu.

12. Z uvedeného je zrejmé, že je potrebné rozlišovať medzi neoprávneným zásahom a
kritikou, pričom rozdiel medzi nimi treba umiestniť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, objektívnosti a
cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný. Zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú
zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce, avšak kritika, ktorá je primeraná čo do obsahu, formy a
miesta, a nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného

účelu, nie je zásahom neoprávneným.
13. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu v prejednávanej veci je potrebné vychádzať aj z
informatívneho charakteru žánru, ktorým je reportáž a ktorý dáva recipientovi názornú predstavu
o konkrétnej udalosti autentickým priblížením a stvárnením atmosféry opisovanej udalosti, a to
prostredníctvom bezprostredného zážitku priamych účastníkov, očitých svedkov, prípadne ďalších

dotknutých osôb. Reportáž má za cieľ pohotovo, s nevyhnutnými podrobnosťami a v jasnej forme
zovšeobecniť najvýznamnejšie a najzaujímavejšie javy a udalosti. Dominujúcim prvkom je dej, ktorým
reportér na základe osobného poznania spravidla chronologicky opisuje priebeh udalostí tak, ako sa
deje, skutočnosť neskresľuje; zhromažďuje zaujímavosti a fakty, ktoré potom umocňuje výpoveďamipriamych účastníkov, svedkov, ich priamou rečou alebo ich parafrázuje. V reportáži sa uplatňujú na
vyjadrenie dynamiky deja aj metafory a prirovnania popri prísne a presne vyjadrenej faktografii. Reportáž
je teda univerzálny žáner na stvárňovanie rôznych oblastí ľudského života. Publicistické prejavy

realizované prostredníctvom masmédií sú určené širokej verejnosti s cieľom oboznamovať, objektívne
informovať, prípadne aj vzdelávať, a ich základnými znakmi sú preto objektívnosť, zrozumiteľnosť,
vecnosť, pôsobivosť, výstižnosť, nestrannosť a vyváženosť.
14. Vo vzťahu k reportáži sa zásadne nemožno dovolávať nepravdivosti vyjadrení a názorov jej
účastníkov či dotknutých osôb, práve na ktorých zážitkoch, dojmoch a názoroch je reportáž založená

a ktoré tak vychádzajú z ich subjektívneho vnímania situácie, na ktorej mali priamu alebo nepriamu
účasť. Na rozdiel od účastníkov reportáže je však postavenie redaktora iné, tento musí v reportáži
zachovať nestrannosť a objektívnosť tým, že poskytne adekvátny priestor na vyjadrenie svojich názorov
a postojov všetkým zúčastneným a dotknutým osobám (názorová pluralita), svojimi komentármi by sa
mal obmedziť na nezaujaté hodnotenie opisovanej udalosti a poskytnúť poslucháčovi všetky aktuálne
dostupné relevantné fakty (všestrannosť informovania) a tieto vyhodnotiť objektívne tak, aby si tento

mohol vytvoriť sám svoj vlastný úsudok.
15. Z uvedeného vyplýva, že v prípade jednostranného spracovania reportáže, v ktorej sa poskytne
priestor len jednej zo zainteresovaných strán, môže dôjsť k zásahu do osobnostných práv druhej zo
zainteresovaných strán, ktorej priestor na reakciu nebol daný, hoci tomu nebránili žiadne vážne či
objektívne prekážky. Existencia neoprávneného zásahu a zodpovednosti za vznik ujmy s tým spojenej

však predpokladá posúdenie, či v prípade poskytnutia priestoru na vyjadrenie opomenutej strane, by v
konečnom dôsledku vyznelo odvysielanie príspevku celkom inak.
16. V zásade teda nemožno od vysielateľa spravodlivo požadovať preukazovať pravdivosť tvrdení
respondentov reportáže, avšak pokiaľ je reportáž založená na výpovedi len jednej strany sporu a druhá
(opomenutá) dotknutá strana v prípadnom súdnom spore predloží svoje fakty a argumenty k riešenej

problematike, na základe ktorých možno usudzovať, že odvysielané údaje nie sú (úplné) pravdivé,
alebo sú pravdu skresľujúce; a ktoré pokiaľ by boli odvysielané, keby jej bol daný rovnocenný priestor
na ich prezentovanie, by prispeli k objektívnosti a vyváženosti príspevku; potom prichádza do úvahy
zodpovednosť vysielateľa za neoprávnený zásah.
17. Žalobcom namietaná reportáž nepochybne sledovala legitímny záujem informovať o záležitostiach

verejného záujmu, keďže sa zaoberala účasťou žalobcu ako poslanca na zasadnutí mestského
zastupiteľstva počas jeho práceneschopnosti, možnosťou porušenia liečebného režimu a s tým
súvisiacou možnosťou odobratia nemocenských dávok. Z uvedeného je zrejmé, že reportáž sa týkala
konania žalobcu ako osoby verejného záujmu, pričom žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ
sa rozhodol vo voľbách kandidovať za poslanca mestského zastupiteľstva, musel si byť vedomý, že

s takouto jeho činnosťou bude spojený aj oprávnený záujem verejnosti o informácie o jeho osobe a
že bude musieť prípadne znášať aj kritiku a potrebné je preto vychádzať z toho, že u žalobcu, ako
osoby verejného záujmu, sú širšie stanovené hranice kritiky a s tým spojená aj nižšia miera ochrany
jeho osobnostných práv, a že u neho platí; v dôsledku zvýšenej ochrany hodnotiacich úsudkov; ústavná
prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.

18. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že predmetná reportáž nebola spracovaná jednostranne,
ale bola objektívna a vyvážená, keď bol daný priestor na vyjadrenie dotknutým osobám, čím bola
zachovaná názorová pluralita. Taktiež samotnému žalobcovi bol daný žalovaným priestor na vyjadrenie
a vysvetlenie svojich dôvodov, pre ktoré sa zasadnutia zastupiteľstva zúčastnil, ktorú možnosť žalobca
aj využil a vysvetlil, že to považoval za svoju povinnosť a že mal povolenie od lekára, a teda

bežný poslucháč mal možnosť vytvoriť si vlastný úsudok aj na základe informácií poskytnutých priamo
žalobcom. Keďže priestor na vyjadrenie bol daný aj ošetrujúcej lekárke žalobcu, hovorcovi sociálnej
poisťovne a zástupcovi primátora mesta, ktorí vyjadrili svoje názory, možno aj spracovanie reportáže
ako celku a jej celkové vyznenie hodnotiť ako objektívne a vyvážené.
19. Žalobca v konaní a aj v odvolaní namietal najmä nevhodnosť žalovaným použitého termínu, že

„úradoval“, keď sa zúčastnil zasadnutia mestského zastupiteľstva za účelom zloženia poslaneckého
sľubu a namietal, že jeho označenie za „úradníka“ je v rozpore s mandátom poslanca zvoleného
vo voľbách do miestnej samosprávy. Takéto označenie však nemožno považovať za urážlivé alebo
znevažujúce, ale je bežne aj verejnosťou používané v súvislosti s výkonom práce v rámci určitej funkcie
a je možné považovať ho za synonymum slova „pracoval“, ako uviedol autor reportáže vo svojej

svedeckej výpovedi. Taktiež žalobcom namietané ohlásenie reportáže moderátormi o tom, že „mal ležať
v posteli“ nemožno hodnotiť izolovane, vytrhnuté z kontextu, v ktorom v spojení s informáciami o jeho
práceneschopnosti jeho celkové vyznenie nemožno považovať za znevažujúce. Uvedené vyjadrenie
možno hodnotiť v celkovom kontexte s obsahom reportáže ako zdôraznenie podstaty témy, resp. otázky,na ktorú chcel autor poukázať, a to, že účelom práceneschopnosti je zabezpečenie liečenia. Žalobca
ďalej namieta, že informácia o tom, že „...po operácii chrbtice mal ležať...“ je zavádzajúca. Uvedená
informácia je nepresná v tom, že poslucháč sa mylne mohol domnievať, že žalobca bol aktuálne po

operácii chrbtice, ktorú v skutočnosti žalobca podľa jeho tvrdení absolvoval v minulosti, avšak je v
súlade so skutočnosťou, že žalobca takúto operáciu absolvoval a v danom čase bol práceneschopný
v súvislosti s liečením následkov poškodenej chrbtice, čo navrhovateľ uviedol vo svojom písomnom
podaní zo dňa 02.03.2018. Nebola zistená žiadna taká skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť
úmyselžalovaného,zavádzaťposlucháča,aikeďsatátoinformáciatýkazdravotnéhostavu,nevyznieva

znevažujúco a vzhľadom na pravdivosť jej podstatnej časti, nemožno považovať samotnú nepresnosť
týkajúcu sa len toho, kedy žalobca absolvoval operáciu, za objektívne spôsobilú narušiť integritu a
hodnotu osobnosti žalobcu. Žalobca ani nepreukázal žiadne konkrétne negatívne následky, ktoré mu
mali vzniknúť v súvislosti s uvedením žalobcom namietaných výrokov v reportáži v jeho súkromnom,
pracovnom alebo spoločenskom živote.
20. Pokiaľ ide o zverejnenie osobných údajov chránených zákonom, v tejto veci na základe podnetu

žalobcu konal Úrad na ochranu osobných údajov SR, ktorý žalovanému uložil opatrenie na odstránenie
nedostatkov a zároveň bolo začaté aj správne konanie vo veci uloženia pokuty za porušenie
povinnosti ustanovenej zák. č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. Takéto vybavenie podnetu
žalobcu je určitým zadosťučinením pre žalobcu, slúžiacim na zmiernenie prípadných negatívnych
následkovzverejneniajehoosobnýchzákonomchránenýchúdajov,avšakžalobcavkonanínepreukázal

existenciu, ani takú závažnosť konkrétnych negatívnych následkov tohto konania žalovaného v niektorej
oblasti jeho života, vyplývajúcu z intenzity alebo rozsahu, vzhľadom na ktorú by toto zadosťučinenie
nebolo možné považovať za dostatočné.
21. Odvolací súd sa stotožnil preto so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal
splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

keďže nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti v značnej miere. Žalovaný zverejnením reportáže
neprekročil medze vecnej a konkrétnej kritiky a možno ju považovať za primeranú čo do obsahu a
formy, pretože neznižuje vážnosť a dôstojnosť žalobcu v očiach verejnosti, pričom žalobcom namietané
výrokyodvysielanévpredmetnejreportáži,niesúformulovanévýlučneakoskutkovétvrdeniaobjektívnej
povahy, ale obsahujú aj hodnotiace úsudky, ktoré vyjadrujú názor toho, kto úsudok prednáša a

ktoré požívajú z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a pre ich
akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak majú určitý skutkový základ. Hodnotiace úsudky, ktoré
predmetná reportáž obsahovala, vychádzali z dostupných a preukázaných informácií a podkladov,
získaných z oficiálnych zdrojov.
22. Pokiaľ žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, neuviedol

konkrétne, v čom toto nesprávne právne posúdenie podľa jeho názoru spočíva.
23. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý
spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne
v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť

právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
24. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. tak, že žalovaný, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v celom rozsahu.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).