Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 24, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115212711
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7115212711.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X.. S. S., bývajúceho v H., R. XXXX/XX, zastúpeného
JUDr. Júliusom Kvetánom, advokátom so sídlom v Humennom, Jasenovská 11, proti žalovanému
Železnice Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Klemensova 8, IČO: 31 364 501, o náhradu
ušlého zisku s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15C/226/2015,
o dovolaní žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2018 sp. zn.

3Co/237/2018, 3Co/238/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „súd prvej inštancie“) ostatným rozsudkom

z 15. marca 2018 č. k. 15C/226/2015-659 (ďalej aj „rozsudok“) nevyhovel návrhu žalobcu na opravu
zápisnice o pojednávaní zo 6. marca 2018, nepripustil zmenu žaloby v zmysle podania z 22. februára
2018 a 14. marca 2018, zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Prvostupňový súd uznesením z 25. apríla 2018 č.k. 15C/226/2015-709 (ďalej aj „uznesenie“)

zamietol návrh žalobcu na opravu tohto rozsudku (bod 1). V odôvodnení tohto uznesenia uviedol s
odkazom na ust. § 224 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že nakoľko neboli dôvody na
vykonanie opravy rozsudku, súd návrhu žalobcu na opravu rozsudku nevyhovel, dávajúc do pozornosti
na porovnanie znenie odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj písomné podania žalobcu, taktiež
prehlásenie žalobcu na pojednávaní konanom dňa 15. marca 2018 t.j. body 3 a 4 odôvodnenia
napadnutého rozsudku.

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu proti prvostupňovému
rozsudku (bod 1) a uzneseniu (bod 2) rozsudkom z 29. novembra 2018 sp. zn. 3Co/237/2018,
3Co/238/2018 odmietol odvolanie žalobcu proti výrokom rozsudku o nevyhovení návrhu žalobcu na
opravu zápisnice, ako aj o nepripustení zmeny žaloby (prvý a druhý výrok) a potvrdil rozsudok vo
výrokoch o zamietnutí žaloby a náhrade trov konania (tretí a štvrtý výrok). Zároveň odmietol odvolanie
proti uzneseniu a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom

rozsahu.
3.1. Odvolací súd uviedol, že žalobca žalobu odôvodňoval tým, že dňa 21. decembra 1996 uzavrel
so žalovaným nájomnú zmluvu č. XXX-XXX/XX, ktorou žalovaný prenajal žalobcovi ako nájomcovi a
spolunájomcovi X.. S. K. nebytové priestory v budove železničnej zastávky Humenné - mesto, ktoré sú
opísané v čl. II bod 1, 2 a 4 nájomnej zmluvy. Neskôr žalovaný napriek nesúhlasu žalobcu a bez jeho
vedomia dal do nájmu nebytové priestory iným podnikateľským subjektom a X.. K.. B. konaním žalovaný

spôsobil žalobcovi škodu vo forme vyčísleného ušlého zisku, nakoľko žalovaný zabránil žalobcovi v
podnikaní v uvedených priestoroch, čím je konanie žalovaného v rozpore s článkom III nájomnej zmluvy.3.2. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že je nedôvodné, a to potom, čo
odmietol odvolanie žalobcu proti výrokom rozsudku o nevyhovení návrhu žalobcu na opravu zápisnice o
pojednávaní zo 6. marca 2018, ako aj nepripustení zmeny žaloby v zmysle podaní žalobcu z 22. februára

2018 a 14. marca 2018 v zmysle § 386 písm. c/ CSP, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné, s odkazom na ust. § 357 CSP s tým, že odvolací súd rovnako v zmysle §
386 písm. c/ CSP odmietol odvolanie žalobcu proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh
žalobcu na opravu napadnutého rozsudku, nakoľko oprava napadnutého rozsudku smerovala voči jeho
odôvodneniu a v zmysle ust. § 357 písm. f/ CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej

inštancieonávrhunaopravuchýbvpísaníapočítaníainýchzrejmýchnesprávnostíokremodôvodnenia.
3.3.Vodvolacomkonaníbolvecnepreskúmanýlenrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuozamietnutí
žaloby v celom rozsahu a o náhrade trov konania, keďže len proti týmto výrokom napadnutého rozsudku
bol žalobca oprávnenou osobou na podanie odvolania. Odvolací súd s odkazom na ust. § 387 ods.
2 CSP sa stotožnil s odôvodnením napadnutého prvostupňového rozsudku v tom znení, že nakoľko
z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný udelil žalobcovi písomný generálny t. j.

všeobecnýsúhlasnaprenájomnebytovýchpriestorovtretímosobám,ktorýbolvyžadovanýpodľačlánku
VI bod 10 nájomnej zmluvy, nemohli byť zo strany žalobcu naplnené zákonné predpoklady titulom
náhrady škody, t. j. ušlého zisku. Rovnako z výsledkov vykonaného dokazovania z dôvodu neunesenia
dôkazného bremena zo strany žalobcu nevyplynulo, že by žalovaný bez vedomia žalobcu a dania
všeobecného súhlasu, dal do podnájmu nebytové priestory iným subjektom, čím by žalobcovi znemožnil

dosahovať ušlý zisk.
3.4. Odvolací súd ďalej uviedol, že nakoľko na strane žalovaného absentuje akékoľvek preukázanie
porušenia záväzkovoprávneho vzťahu vyplývajúceho z uzatvorenej nájomnej zmluvy, resp. porušenie
iných povinností stanovených zákonom, v príčinnej súvislosti s ktorými by vznikla žalobcovi ujma v
jeho majetkovej sfére, v dôsledku ktorej by u žalobcu nedošlo z hľadiska danosti škodovej udalosti

k rozmnoženiu jeho majetkových hodnôt, ktoré by sa dali očakávať s prihliadnutím na pravidelný
priebehveci(žalobcavtomtosmereneuniesoldôkaznébremeno),vdôsledkunepreukázaniazákonných
predpokladov vzniku nároku na náhradu ušlého zisku, správne súd prvej inštancie uplatnený nárok
žalobcu zamietol.
3.5. V závere odvolací súd uviedol, že X.. K. po doručení výpovede z predmetnej nájomnej zmluvy

žalovanému prenajaté priestory odovzdal, čo vyplývalo aj z právoplatných rozhodnutí prvostupňového
súdu zo 16. novembra 2004 č. k. 6C/175/2003-142, zo 4. novembra 2016 sp. zn. 15C/261/2015, ako
aj právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I z 15. júna 2001 č. k. 26C/55/2006-460, na ktoré
správne poukazoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 52). Nájomný vzťah,
ktorý bol sporovými stranami založený predmetnou Nájomnou zmluvou č. 512-037/96 z 21. decembra

1996 (na čl. 67 v spise sp. zn. 34C/108/2002), na základe platne doručenej výpovede ku dňu 31. marca
2003 skončil uplynutím výpovednej lehoty, pričom od 1. júla 2000 už ale X.. S. K. prenajaté priestory
so žalobcom neužíval, keďže po doručení výpovede zo strany žalovaného prenajaté priestory riadne
odovzdal žalovanému. Preto žalobca od tej doby už podnikal v predmetných nebytových priestoroch
sám a aj keď predložil podnájomné zmluvy o daní súhlasu v zmysle článku VI bod 10 nájomnej zmluvy,

išlo len o individuálny súhlas žalovaného v rámci tohto podnájmu, nie generálny t. j. všeobecný súhlas
žalovaného, so zreteľom aj na znenie článku VI bodu 10 predmetnej nájomnej zmluvy, ktorého danosť
ale nemala vplyv na nedôvodnosť uplatneného nároku.
3.6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 420
písm. f/ CSP. Na 24 stranách podaného dovolania žalobca v podstate zopakoval celú jeho predsúdnu
argumentáciu a prezentoval posudzovaný súdny spor cez prizmu ním opakovane prezentovaného
skutkového stavu, dokazovania i jeho hodnotenia. Polemizoval s jednotlivými citáciami uvedenými v

odôvodnení napadnutého odvolacieho rozhodnutia a v reakcii na ne vyvodzoval inú/odlišnú skutkovú a
právnusúvislosť,nazákladektorej(narozdielodnižšíchsúdov,pozn.)tvrdil,žežalovanýudelilžalobcovi
generálny t. j. všeobecný súhlas na prenájom nebytových priestorov tretím osobám, od čoho závisel aj
prípadný úspech žalobného nároku (náhrady škody/ušlého zisku). Žalobca hlavne uviedol, že odvolací
súd neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia rozsudok Okresného súdu Košice I z 15. marca 2013

sp. zn. 19C/317/2012, ktorý on doložil do spisu, čím porušil § 191 ods. 1 CSP. Podľa jeho názoru bola
narušená právna istota iných súdnych rozhodnutí, pričom odvolací súd sa nevysporiadal ani s inými
jeho tvrdeniami, či listinnými alebo svedeckými dôkazmi. Z uvedených dôvodov je napadnuté odvolacie
rozhodnutie (aj) nedôvodné a nepreskúmateľné. Vytýkal aj prvostupňovému súdu, že nevyhovel jehoďalším návrhom na vypočutie svedkov, ktorú vadu mal zistiť odvolací súd. Žalobca ďalej tvrdil, že uniesol
dôkazné bremeno v spore a preukázal ním uplatnený žalobný nárok a že rozhodnutia nižších súdov sú
nespravodlivé.

4.1. Uvedenú (bod 4) líniu argumentácie žalobca rozvíjal aj v ďalších jeho podaniach, ktoré nasledovali
jeho dovolanie (z 9. februára 2019, 14. marca 2019, 2. apríla 2019, 16. júna 2019, 21. januára 2020, 24.
júla 2020 a 29.7.2020). Tieto všetky doplnenia boli navyše (až na podanie z 9. februára 2019) doručené
po stanovenej lehote.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby najvyšší súd dovolanie odmietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné

odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné.

7. Najvyšší súd predovšetkým pripomína, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolateľom
namietané procesné vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva
na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby

(procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
7.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

7.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci, to ako súd viedol spor, znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj
R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno

vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom
súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu
posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

8. Podstatné námietky dovolateľa (§ 124 ods. 1 CSP) spočívajú v tvrdenom zásahu do jeho základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť odvolací (i
prvostupňový) súd tým, že konanie v predmetnej veci ako celok nevykazuje znaky spravodlivosti, keď
nerešpektoval právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Košice I z 15. marca 2013 sp. zn.
19C/317/2012, ďalej že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, zmätočný, že bol porušený
princíp právnej istoty v Slovenskej republike, že súdy nerešpektovali zistený skutkový stav.

9. V posudzovanej veci odvolací súd predovšetkým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie - ktorým bola
žaloba zamietnutá - ako vecne správny (voči tejto časti odvolacieho rozhodnutia žalobca smeroval svoje
dovolacie námietky, pozn.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom

tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie,
stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. Obsah spisu

nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní
nezohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobcu. Dovolací súd preskúmal celý spis a konanie pred súdmi
oboch inštancií. Súdy oboch inštancií riadne zistili skutkový stav veci, vysvetlili, aké právne predpisy pre
posúdenie veci použili, vysvetlili, akými právnymi úvahami sa spravovali a dostatočne odôvodnili svojerozhodnutia tak, aby neboli pochybnosti o právnom posúdení. Za procesnú vadu konania podľa § 420
písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa.

10. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu považovaná za
inú procesnú vadu než je zmätočnosť, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj R 111/1998). K
uvedenej námietke nepreskúmateľnosti a nedostatku v odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa
dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu ešte za

účinnosti Občianskeho súdneho poriadku dňa 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Od tohto stanoviska dovolací súd aj za

účinnosti CSP (§ 420 písm. f/) nevidí dôvod sa odkloniť.
10.1. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať
vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom

a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád
alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z 24. júla 2003) a
napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, sťažnosť č. 8262/02, rozsudok z 23. júla 2009).

11. Dovolací súd v súvislosti s dovolaním žalobcu (pozri bod 3) opakovane uvádza, že dovolateľ v
podstate (iba) generálne uvádza totožné skutočnosti a námietky, ktoré už uviedol v priebehu celého
súdneho konania i v rámci podaného odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa názoru
dovolacieho súdu sa s nimi odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia primerane vysporiadal.

Uvedený dovolací argument, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a zmätočné, nepovažuje dovolací súd
za dôvodný, keďže dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad
vybočenia z medzí ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie ako výnimky
druhej vety stanoviska R 2/2016.

12. Dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je
ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje
na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993. V
neposlednom rade prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä
judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky
posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017).
Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.

13.Vychádzajúczuvedenéhodovolacísúddovolaniežalobcupodľa§447písm.c/CSPakoneprípustné
odmietol.

14. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.