Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120011301
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8120011301.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra
Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.05.2021, v trestnej veci
proti obžalovanému E. T. pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona
s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/72/2020 zo dňa 22.01.2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného E. T..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného E. T. vinným pre zločin sexuálneho násilia
podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a) Tr.
zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 9.5.2020 v čase asi o 16.45 hod. v obci J., okres H. vo vzdialenosti cca 700 metrov od rómskej
osady na poli v blízkosti stĺpa elektrického vedenia pod označením VN 203 PL 11 3 násilím nútil proti vôli
mal. D.K., nar. XX.X.XXXX k sexuálnym praktikám a to tak, že ju ťahal, keď sa bránila, dal ju na zem,
zakrýval jej ústa, aby nekričala, vyzliekol jej šaty, vkladal prst do jej pohlavných orgánov, obchytkával
ju na prsiach, pričom maloletej D.K. boli podľa lekárskej správy FNsP Prešov spôsobené zranenia a to
škrabance na ľavej hornej končatine, ktoré si však nevyžiadali lekárske ošetrenie.

Za to mu podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, pri prevahe
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona oproti žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Tr.
zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré aj dodatočne
prostredníctvom ustanoveného obhajcu písomne odôvodnil, smerujúc ho proti výroku o vine ako aj o
treste. V jeho dôvodoch po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že odvolanie
proti výroku o vine a treste, ktoré prostredníctvom svojho obhajcu dodatočne písomne zdôvodnil. V

písomných dôvodoch po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že súd prvého
stupňa na rozdiel od obžaloby vypustil zo skutku, že obžalovaný poškodenú „bil palicou a nútil ju
k orálnemu sexu„. Obžalovaný považuje rozsudok súdu za nesprávny a nezákonný, najmä pokiaľ
ide o jeho uznanie viny. Súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, nebolo mu totižto v konaní
jednoznačne, bezpečne a nepochybne preukázané, že sa skutok stal a že sa skutku mal dopustiť. Aj po
vykonaní všetkých dôkazov existujú podľa jeho názoru závažné pochybnosti, či sa skutok stal a z tohto

dôvodu mal súd rozhodnúť v zmysle zásady „in dubio pro reo" a obžalovaného v celom rozsahu spod
obžaloby oslobodiť. Obžalovaný od počiatku trestného stíhania popiera spáchanie skutku, uviedol, žekritického dňa bol v lese spolu s poškodenou, J. G. a E. G., avšak žiadneho konania popisovaného v
obžalobe sa proti maloletej poškodenej nedopustil, naviac išlo o mal. C. P., ktorej je krstným otcom, tak
takého konania by sa voči nej nikdy nedopustil. Súd oprel svoje rozhodnutie o vine najmä o výpoveď

poškodenej, jej matky a svedka D. P.. Pokiaľ ide o výpoveď poškodenej, sám súd uvádza vo svojom
odôvodnení rozsudku, že spôsob kladenia otázok vyšetrovateľa je na hranici sugestivity a kapciozity.
Na hlavnom pojednávaní bol prehratý len zvukový, nie obrazový záznam, veľmi nekvalitne spracovaný
a obrazový asi ani neexistuje. Spôsob vykonania tohto úkonu bol preto namietaný, naviac ak ide
o úkon, ktorý je svojím spôsobom neopakovateľný. Keďže obrazový záznam nebol na pojednávaní

vykonaný, len zvukový aj to nezrozumiteľne, preto nie je zrejmé, ako samotný výsluch prebiehal, kto
sa ho zúčastnil, pričom obhajca nebol predvolaný. Z tohto dôvodu tento procesný úkon nebol podľa
obžalovaného vykonaný legitímnym a zákonným spôsobom. Spôsob, akým bol tento vyšetrovací úkon
vykonaný, zdokumentovaný, je nezákonný a uskutočnený v rozpore s Trestným poriadkom. Principiálne
ho súdy musia považovať za nezákonný, ak ho „odobria", postup vyšetrovacích orgánov sa nezmení
a rovnako budú postupovať aj v budúcnosti s odôvodnením, že súd ich úkon považoval za zákonný

a validný. Aj z obsahu výpovede poškodenej vyplývajú vážne rozpory, čo napokon uznal aj súd, keď
vypustil zo skutkovej vety obžaloby časť, že obžalovaný poškodenú „bil palicou a nútil ju k orálnemu
sexu„. Vo svojich odpovediach prevažne odpovedá, „áno, nie", prikyvuje, v jednej časti výpovede hovorí,
že obžalovaný jej dal dole nohavice (str. 5 výsluchu), potom tvrdí, že mala sukňu (str.7 výsluchu). Z
ďalších rozporov poukazuje obhajoba na skutočnosť, že poškodená uvádza, že všetko, čo sa jej stalo,

povedala babke (str.10 výsluchu), avšak babka vo veci vôbec vypočutá nebola. Pokiaľ ide o výpoveď
matky poškodenej, tá logicky vychádza z výpovede maloletej poškodenej, nepopisuje však skutok v
rozsahu obžaloby, bližšie jej dcéra nič nepovedala. Svedok D. P. síce vychádzal taktiež z výpovede
poškodenej, avšak na otázku obhajcu, čo mu tvrdila jeho mal. dcéra P., ktorá bola svedkom udalosti,
uviedol, že dcéra mu povedala, že nevidela, aby sa obžalovaný nejakým zlým spôsobom mal správať k

poškodenej. Ďalší priami svedkovia udalosti mal. D. a mal .L. G. jednoznačne vypovedali, že konanie,
ktoré mu kladie obžaloba za vinu, sa nedopustil, nijakým spôsobom maloletej poškodenej neublížil. Nie
je zrejmé, z akého dôvodu súd týmto výpovediam maloletých detí neuveril, neexistuje rozumný dôvod,
pre ktorý by maloleté deti klamali. Súd však ich výpovede vyhodnotil ako zmätočné a nedôveryhodné.
Tvrdenie súdu, že poškodená nemá mentálnu kapacitu na vymyslenie konštruktu dostať obžalovaného

do basy, je nesprávne interpretované, keďže práve opak vyplýva z výpovede znalkyne H.. P.. Z obsahu
výpovede znalkyne H.. P. na hlavnom pojednávaní 27.11.2020 (str.3 zápisnice z hlavného pojednávania)
totižto vyplýva, že práve mentálna kapacita poškodenej pripúšťa, že si mohla vymyslieť nejaký konštrukt
s cieľom poškodiť obžalovanému. Znalkyňa ďalej poukázala na skutočnosť, že vierohodnosť poškodenej
je znížená a pripustila možnosť, že poškodená si možno spájala konanie obžalovaného s iným zážitkom,

prežitkom, ktorý sa jej stal v minulosti a nevie to rozlíšiť. Podľa názoru obžalovaného, aká už iná
pochybnosť môže existovať, ktorá by nemala za následok použitie zásady „in dubio pro reo", ak znalec
pripustí len akúkoľvek možnosť spájania skutku s iným zážitkom, ak naviac znalec udáva, že je otázne,
či všetky spomenuté skutočnosti poškodená prežila s obvineným počas vyšetrovaného incidentu, alebo
sú staršieho dáta, ktoré sa jej spojili. Skutočnosti, ktoré uvádza poškodená, sa môžu líšiť s udalosťami,

ktoré sa stali v minulosti a nevie to rozlíšiť, uviedla znalkyňa. Obžalovaný považuje aj výpovede svedkov
P. a T., príslušníkov polície za nepresvedčivé a nevierohodné. Kým svedok P. sa vyjadroval v tom zmysle,
že obžalovaný sa nepriznal, nič nehovoril, tak svedok T. sa vyjadroval odlišným spôsobom, popisoval
vyjadrenia obžalovaného, avšak tieto absolútne nekorešpondujú so skutkovou vetou v obžalobe, resp.
v napadnutom rozsudku. Skutočnosť, že pri zásahu obžalovaný utekal, nemôže byť dôkazom, že sa

skutku dopustil, teda záver súdu o tom, že ak utekal, tak musel spraviť niečo zlé, je len úvahou súdu,
nie dôkazom. Z uvedených dôvodov preto považuje napadnutý rozsudok za nezákonný a navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ Tr. poriadku zrušil v celom
rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku rozhodol vo veci sám tak, že obžalovaného v zmysle § 285
písm. a/ Tr. poriadku spod obžaloby oslobodí, alternatívne podľa § 322 ods. 2 Tr. poriadku vec vrátil

súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie veci a nové rozhodnutie.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len

vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného E. T. nie je
dôvodné.Prvostupňový súd totižto vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy potom vyhodnotil
v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie.

Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne
závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo odôvodnil a
preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Ajpretovzhľadomnauvedenéanaskutočnosť,žeodvolaciekonaniepredkrajskýmsúdomjevspojenís

konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný -
krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce,
na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu a výmere trestu tak,
ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného a

pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce
vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho
výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu

má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti
skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

Nosúčasneplatí,žesúdprihodnotenívykonanýchdôkazov(vovzájomnýchsúvislostiach)jednotlivoako
aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil

rovnováhuhodnoteniadôkazov,produkovanýchakovprospechtakajvneprospechobžalovaného,musí
prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či argumentácia obžalovaného
v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci
obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne
aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že

prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom
na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah námietok obžalovaného prezentovaného v rámci
obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,

resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s
dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli prednesené
v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého

rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)

rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného E. T..

V odvolacích námietkach obžalovaný v prvom rade napáda zákonnosť spôsobu, akým bol vykonaný
vyšetrovací úkon, konkrétne výsluch maloletej C. P. dňa 10.05.2020, keďže spôsob kladenia otázok
vyšetrovateľky bol na hranici sugestivity a kapciozity. Rovnako tak poukazuje na, po technickej stránke,

veľminekvalitnespracovanýobrazovo-zvukovýzáznam,zvykonanéhovyšetrovaciehoúkonu-výsluchu
maloletej, nakoľko na hlavnom pojednávaní mal byť prehratý len, aj to nezrozumiteľne, zvukový a nie
obrazový záznam, pričom vyslovil pochybnosť, či obrazová časť záznamu vôbec existuje.

Tiež má za to, čo spôsobuje nezákonnosť tohto dôkazu, že takto vykonaný vyšetrovací úkon -

výsluch maloletej nie je procesne použiteľný, pretože maloletá bola vypočutá pred vznesením obvinenia
obžalovanému a bez prítomnosti obhajcu, a tento úkon nebolo možné považovať za neodkladný, resp.
neopakovateľný a zniesol odklad tak, aby pri tomto úkone mohol byť obhajca obžalovaného prítomný,
čím boli porušené práva obžalovaného na spravodlivý proces.V prvom rade nie je možné súhlasiť s námietkami obžalovaného o nezákonnosti a nepoužiteľnosti
svedeckej výpovede maloletej poškodenej C. P..

Zákonnosť dôkazu predpokladá:
1. jeho získanie z prameňa, ktorý stanovuje alebo pripúšťa zákon,
2. zabezpečenie, vykonávanie procesným subjektom k tomu zákonom oprávneným,
3. v zodpovedajúcom štádiu trestného konania,

4. postupom, ktorý je v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 119 ods. 2 Tr. poriadku, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité
objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné
vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci

a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických
prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Z obsahu spisu vyplýva, že obmedzením osobnej slobody obžalovaného E. T. dňa 09.05.2020 o 17.30
hod. bolo v posudzovanom prípade podľa 199 ods. 1, 4 Tr. poriadku vo veci začaté trestné stíhanie,

v nadväznosti načo nasledovalo vydanie uznesenia vecne a miestne príslušným orgánom činným v
trestnom konaní - vyšetrovateľom OR PZ, odboru kriminálnej polície, v Prešove zo dňa 09.05.2020,
vedeným pod ČVS: ORP-421/1-VYS-PO-2020 vo veci zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1,
ods. 2 písm. b/ Tr. zákona.

Ak bola následne maloletá poškodená C. P. vyšetrovateľkou dňa 10.05.2020 (ešte pred vznesením
obvinenia) aj vypočutá v procesnom postavení svedkyne, tak bola vypočutá subjektom na to
oprávneným. Keďže uvedená svedkyňa bola vypočutá po začatí trestného stíhania „vo veci“, bola
vypočutá v zodpovedajúcom štádiu trestného konania, pretože podľa § 199 ods. 5 Tr. poriadku je policajt
(vyšetrovateľ) oprávnený po začatí trestného stíhania vykonávať všetky úkony podľa Tr. poriadku, teda

tiež vypočúvať svedkov.

Nezákonnosť výpovede poškodenej nie je možné vyvodiť ani z toho, že vyšetrovateľ PZ nevzniesol
obvinenie už spolu so začatím trestného stíhania „vo veci“. Problém so zákonnosťou a použiteľnosťou
dôkazov vykonaných pred vnesením obvinenia by vznikol v tom prípade, ak by sa zistilo, že vo veci

došlo k účelovému naťahovaniu vznesenia obvinenia, čo ale posudzovaný prípad nie je. Účelom a
zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania „vo veci“ podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku je, aby
orgány prípravného konania mohli vykonávať procesne použiteľné úkony podľa Tr. poriadku, smerujúce
k zisteniu páchateľa trestného činu a k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje
dôkazná situácia.

V predmetnej veci však vznesenie obvinenia konkrétnej osobe súčasne so začatím trestného stíhania
„vo veci“ dňa 09.05.2020 dôkazná situácia nedovoľovala. Svedecká výpoveď maloletej C. P. zo dňa
10.05.2020 bola totiž prvým priamym dôkazom v predmetnej veci, ktorý umožnil následne vykonávať
ďalšieúkonyvovyšetrovaní,smerujúcektrestnémustíhaniu,činu,ktorýsa kládolzavinuobžalovanému

E. T.. Pri výsluchu maloletej poškodenej boli zachované aj ustanovenia upravujúce postup pri výsluchu
svedkovatedabolapoučenáprimeranesvojmuvekuotom,žemáhovoriťpravdu,mávypovedaťvšetko,
čo vie o veci, nesmie si vymýšľať, (na niekoho niečo si vymyslieť), tiež bola poučená aj o tom, že môže
odmietnuť vypovedať a že podozrivým je E. T..

Keďže išlo o svedkyňu mladšiu ako 18 rokov (v čase konania výsluchu a to dňa 10.05.2020 mala len
10 rokov), u ktorých vzhľadom na predmet trestného stíhania bol odôvodnený predpoklad - čo je aj
rozhodujúca skutočnosť pre záver vyšetrovateľa, že do budúcna (z hľadiska ďalších štádií trestného
konania, najmä hlavného pojednávania) ide o neopakovateľný úkon, že jej ďalší opakovaný výsluch vo
veci by mohol nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj, bol výsluch vykonaný postupom

podľa § 135 ods. 3 Tr. poriadku za prítomnosti, psychológa H.. D. P., pracovníka orgánu starostlivosti
o mládež ÚPSVaR Prešov, pričom obraz a zvuk bol zaznamenaný videokamerou. Splnené tak boli
podmienky pre prečítanie zápisnice o výsluchu svedkyne v konaní pred súdom aj bez podmienokuvedených v § 263 Tr. poriadku a pre vykonanie obrazovo-zvukového dôkazu, jeho prehraním na
technickom zariadení podľa § 270 ods. 2 Tr. poriadku.

Okresný súd tak postupoval v súlade so zákonom, keď na hlavnom pojednávaní konanom dňa
18.12.2020 podľa § 135 ods. 4 a § 270 ods. 2 Tr. poriadku na technickom zariadení prehral obrazovo-
zvukový záznam z výsluchu maloletej poškodenej C. P.. Podľa § 135 ods. 4 Tr. poriadku totiž, ak bola
vypočutá osoba mladšia ako 18 rokov podľa ods. 3, v konaní pred súdom sa pri vykonávaní tohto dôkazu
postupuje podľa § 270 ods. 2, teda vykonaním obrazovo-zvukového záznamu na technickom zariadení;

výsluch tohto svedka možno v konaní pred súdom vykonať len výnimočne.

Je zjavné, že z hľadiska zákonnosti svedeckej výpovede poškodenej maloletej C. P. nie je čo v
procesnom postupe vyšetrovateľa vytknúť.

Neobstojí ani odvolacia námietka obžalovaného, keď považoval výpoveď maloletej poškodenej

svedkyne C. P. za procesne nepoužiteľnú - nezákonnú, lebo bola vykonaná pred vznesením obvinenia
obžalovanému a bez toho, aby mal jeho obhajca možnosť byť na výsluchu maloletej prítomný a
svedkyňu aspoň raz vypočuť.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v čase realizácie výsluchu maloletej ešte stále prebiehalo

procesné štádium trestného konania pred vznesením obvinenia obžalovanému E. T., preto ešte
reálne neexistovalo ani právo obvineného byť účastný na úkonoch vyšetrovania, vyjadrovať sa k
skutočnostiam mu kladeným za vinu a k dôkazom o nich a s tým spojené právo klásť vypočúvaným
osobám otázky, kde by toto právo mohol v jeho mene uplatniť ním zvolený, resp. súdom ustanovený
obhajca. Pokiaľ v tomto štádiu konania, kedy obžalovaný bol v procesnom postavení podozrivého, mu

takéto právo procesný predpis nepriznával, nemohol ho uplatniť ešte pred vznesením obvinenia ani
obžalovanému ustanovený obhajca, preto nebolo ani povinnosťou vo veci konajúceho vyšetrovateľa o
takomto úkone obhajcu upovedomiť.

Ďalej je potrebné zvýrazniť, že celý rad medzinárodných dokumentov (Dohovor OSN o právach dieťaťa,

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/1992/EU o boji proti pohlavnému zneužívaniu,
pohlavnému vykorisťovaniu detí a detskej pornografie, Smernica Európskeho parlamentu a Rady č.
2012/29/EU,ktorousazavádzajúpravidláprepráva,podporuaochranuobetítrestnéhočinu)zdôrazňuje
nutnosť zohľadniť osobitnú zraniteľnosť maloletých obetí trestných činov a potrebu zamedziť tomu, aby
dieťa utrpelo ďalšiu ujmu z dôvodu vedenia trestného konania. Toto pravidlo má osobitný význam v

prípadoch, keď ide o trestné činy sexuálnej povahy.

V nadväznosti na uvedené a z pohľadu prezentovanej námietky obžalovaného (aj v rámci záverečnej
reči), prezentovanej prostredníctvom obhajcu spočívajúcej v tom, že maloletá poškodená C. P. bola v
priebehukonaniavypočutálenjedenkrát,bezjehoprítomnostiaprítomnostiobhajcu,čímmubolaupretá

možnosť na spravodlivý proces a vypočuť ju kontradiktórne, napriek tomu, že podľa jeho názoru mala
byť jej výpoveď jediným usvedčujúcim dôkazom svedčiacim proti nemu (výpovede D. P. a jej matky H. P.
sú len odvodenými výpoveďami od výpovede maloletej), krajský súd poukazuje na relevantnú judikatúru
ESĽP, sumarizovanú napr. aj v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19.01.2016, sp. zn.
IÚS 28/2016, v ktorom vo všeobecnej rovine poukázal nielen na zákonnú úpravu § 135 Tr. poriadku,

ale aj na judikatúru ESĽP, zvýrazňujúcu potrebu vedenia trestného konania smerujúceho k ochrane
záujmov maloletých, ktorí ako svedkovia svedčia v prípadoch, kedy sú trestnými činmi sami dotknutí,
resp. trestnou činnosťou poškodení (rozsudok ESĽP S.n. proti Švédsku z 02.07.2002, rozsudok ESĽP
F.am. proti Fínsku z 17.07.2007, rozsudok ESĽP Kováč 27 proti Chorvátsku z 12.07.2007, rozsudok
ESĽP W.s. proti Poľsku z 19.06.2007 a ďalšie).

V prípade výsluchov takýchto svedkov sú definované nielen zákonné výnimky, ale aj výnimky
verifikovanérozhodovacoupraxouESĽP,ktorédopadajúajnakontradiktórnepoňatietrestnéhokonania,
spočívajúceho v možnosti vypočúvania takýchto svedkov, či už opakovane v rámci prípravného konania
alebo v konaní pred súdom a ktorých spoločným menovateľom je potreba eliminácie opätovného

prežívania negatívnych zážitkov takýchto svedkov z trestnej činnosti, adresovanej voči ním samotným.
Z uvedeného teda vyplýva, že právo obvineného na kontradiktórne vypočutie takýchto svedkov nie je
ani v zmysle článku 6, ods. 3 písm. d/ Dohovoru absolútne a nezaručuje ani osobnú prítomnosť takýchtosvedkov na pojednávaní súdu (rozsudok ESĽP A.M. proti Taliansku z 14.12.1993, rozsudok ESĽP A.H.
protiFínskuz10.05.2007).- pozriprimeraneuznesenieNSSRzodňa08.01.2019sp.zn.4Tdo/18/2018.

Zo skôr opísaného postupu orgánov činných v trestnom konaní a následne aj okresného súdu pri
výsluchu maloletej poškodenej C. P. je zrejmé, že tento zodpovedal posledne prezentovaným záverom
v označenej rozhodovacej činnosti ESĽP a Ústavného súdu SR.

Pokiaľ ide o použitie svedeckej výpovede svedka, ktorého obhajoba nemala v žiadnej fáze konania

možnosť vypočuť, tak ako to namieta aj obžalovaný, pre posúdenie je potrebné skúmať, či pre takýto
postup existoval závažný dôvod, či predmetná svedecká výpoveď bola jediným, či rozhodujúcim
dôkazom viny a či boli vo vzťahu k obhajobe prijaté dostatočné vyrovnávacie opatrenia, ktoré umožnili
korektné a spravodlivé posúdenie vierohodnosti výpovede (rozsudok ESĽP z 24.05.2016 vo veci
Przydzial proti Poľsku č. 15487/08).

V nadväznosti na to krajský súd konštatuje, že judikatúra ESĽP pripúšťa výnimku z naznačených úvah v
tom smere, že ak je výpoveď maloletej osoby jediným alebo rozhodujúcim dôkazom voči obžalovanému,
vedúcim k jeho odsúdeniu, je povinnosťou súdu preskúmať, či bola obvinenému poskytnutá dostatočná
možnosť, aby si uplatnil svoje právo na obhajobu (rozsudok ESĽP S.N. proti Švédsku z 02.07.2002,
rozsudok ESĽP W. proti Fínsku z 24.04.2007).

Ďalej vo všeobecnosti je možné vysloviť záver o tom, že rozsudok o vine by nemal byť úplne,
alebo v rozhodujúcej časti založený iba na jedinej výpovedi maloletej osoby, ktorú obvinený nemal
možnosť spochybniť/vyvrátiť, resp. aspoň vyjadriť sa k nej (rozsudok ESĽP D. proti Holandsku z
26.03.1996, rozsudok ESĽP AH. proti Fínsku z 10.05.2007). Inými slovami, prečítanie výsluchu svedka,

ktorý nikdy nebol vypočutý kontradiktórne, nemôže byť výlučným alebo rozhodujúcim dôkazom viny
(rozsudok ESĽP P.S. proti Nemecku z 20.12.2001). Na druhej strane čítanie výpovede takéhoto svedka
nemusí znamenať porušenie článku 6 Dohovoru vo všeobecnosti, ak odsúdenie nie je výlučne alebo v
rozhodujúcej miere založené na takejto výpovedi (I.ÚS 140/2004). - pozri primerane uznesenie NS SR
z 08.01.2019 sp. zn. 4Tdo/18/2018, uznesenie ÚS SR z 19.01.2016 sp. zn. I.ÚS 28/2016).

Ostatne z argumentácie odvolateľa nevyplýva, aby tento nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom
výsluchusvedkynemaloletejpoškodenejC.P.atohlavnevjehopísomnejforme- sdoslovnýmprepisom
obrazovo-zvukového záznamu z výsluchu maloletej zo dňa 10.05.2020. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že odvolateľ sa k obsahu výsluchu maloletej mal možnosť vyjadriť nielen pri oboznámení

sa s výsledkami vyšetrovania, ale aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.12.2020, pričom aj v
prítomnosti obhajcu mal možnosť zaujať stanovisko k vykonanému dôkazu a predložiť vlastné právne
úvahy k takto vykonanému dôkazu a jeho obsahu, čo zjavne aj využil, ako to plynie z obsahu odvolania,
ale aj zápisnice z hlavného pojednávania vykonaného v označený deň, kde sa z jeho už skôr uvádzanou
argumentáciou - technicky neprehrateľný obrazovo zvukový záznam z výsluchu maloletej, sugestívne a

kapciózne otázky vyšetrovateľky - krajský súd nemohol stotožniť a to z nasledovných dôvodov.

Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti si totižto uvedený obrazovo - zvukový záznam, ktorý bol v
súlade procesným predpisom postupom podľa § 270 ods. 2 Tr. poriadku (ako už bolo skôr uvedené)
na hlavnom pojednávaná konanom dňa 18.12.2020 vykonaný - prehral - a zistil, že obrazová časť

záznamu je riadne vyhotovená a je možné ju prehrať - osoba maloletej je zaznamenaná v sediacej
polohe počas výsluchu vedeného vyšetrovateľkou, no súčasne platí, že zvuková časť záznamu je veľmi
slabo (z hľadiska hlasitosti zvuku) zaznamenaná, no nie v takom rozsahu intenzity zvuku, aby záznam
nebol prehrateľný (ideálne je kvalita intenzity zvuku prehrateľná prostredníctvom stereo slúchadiel).

V nadväznosti na uvedené je možné hodnotiť ako nedôvodnú námietku obhajoby - že obrazový
záznam nebol na pojednávaní vykonaný, ale len zvukový, čo podporuje aj samotné vyjadrenie obhajcu
obžalovaného na uvedenom hlavnom pojednávaní po vykonaní tohto dôkazu na čl. 280 s tým, že
pokiaľ by nebol prehratý záznam aj vo forme obrazu, obhajca by nemohol predsa namietať, že „v
zábere kamery počas výsluchu je len maloletá a nie je vidieť, ktoré ďalšie osoby boli v miestnosti počas

výsluchu, kto jej kladie otázky, (len predpokladal, že vyšetrovateľka) a či náhodou niekto v miestnosti
ju gestikuláciou nenavádza ako má odpovedať na položené otázky, ktoré považoval vyslovene za
sugestívne a kapciózne“. Aj z tohto dôvodu potom uvedená argumentácia obhajoby vyznieva nelogicky.V súvislosti s doposiaľ uvedeným však krajský súd považuje za rozhodujúce zvýrazniť tú skutočnosť,
že z tohto obrazovo-zvukového záznamu bol predsa vyhotovený doslovný prepis výpovede maloletej,
ktorý zodpovedá predmetnému obrazovo-zvukovému záznamu, s obsahom ktorého sa mal možnosť

obžalovaný a rovnako tak aj jeho obhajca oboznámiť a v rámci obhajoby sa k nemu vyjadriť, ako
už bolo uvedené. Súčasne platí, že na hlavnom pojednávaní nebol produkovaný dôkaz, ktorý by
spochybnil obsah doslovného prepisu výpovede poškodenej - zvukovej časti záznamu, čo nenamietala
ani obhajoba, okrem formy kladenia otázok vyšetrovateľky maloletej poškodenej.

Ďalej k odvolacej námietke obžalovaného, že položené otázky maloletej vyšetrovateľkou v rámci
výsluchu považuje za vyslovene sugestívne a kapciózne - krajský súd uvádza, že po preskúmaní
obrazovo-zvukového záznamu v konfrontácii s jeho doslovným prepisom zistil, že pokiaľ vyšetrovateľka
po jednotlivých otázkach a čiastkových odpovediach poškodenej na ne, potom v snahe aj vzhľadom
na jej rozumovo-vôľové (mentálne - stredná ťažká duševná zaostalosť) schopnosti, zhrnúť doposiaľ
ňou uvedené skutočnosti do jednej súvislej vety, v rámci ktorej si overuje poškodenou už uvedené

skutkové okolnosti prípadu - bez toho, aby ju na ich uvedenie pred tým navádzala alebo v prípade
potreby sa súčasne snaží formou doplňujúcich otázok, požiadať poškodenú, aby vysvetlila rozpory v
jej výpovedi, opäť k skutočnostiam už skôr uvádzaným - preto podľa názoru krajského súdu, neboli
v postupe vyšetrovateľky zistené výslovne také otázky, kladené poškodenej, ktoré by spĺňali kritéria
otázok, v ktorých je už vopred zakomponovaná odpoveď (tzv. sugestívna otázka), resp. otázka klamlivá,

zavádzajúca, úskočná, resp. otázka, ktorá predpokladá nejakú skutočnosť, ktorá ešte nebola zo strany
vypočúvaného, resp. inej osoby doposiaľ potvrdená (tzv. otázka kapciózna).

Všetky doposiaľ uvedené skutočnosti vo svojom súhrne vedú krajský súd k dôvodnému záveru, že
výpoveď maloletej C. P. je dôkazom vykonaným zákonným spôsobom v súlade s procesným predpisom

a to nielen z hľadiska spôsobu vykonania toho dôkazu, ale aj po obsahovej stránke.

Taktiež v predmetnej veci okresný súd odvolaním v napadnutom odôvodnení rozsudku zrozumiteľným
spôsobom vysvetlil - aj z hľadiska významu výpovede maloletej poškodenej C. P. pre uznanie viny
obžalovaného v posudzovanom prípade - prečo nepovažoval za potrebné pre ustálenie skutkového

stavu a jeho právne posúdenie opätovne vypočuť maloletú poškodenú na hlavnom pojednávaní, keďže
jej výpoveď v konfrontácii a v spojení s ďalšími dôkazmi (ako to bude nižšie vysvetlené) produkovanými v
rámci dokazovania, vytvorili spoľahlivý podklad pre rozhodnutie o vine obžalovaného, s čím sa stotožnil
aj krajský súd. Z obsahu vykonaného dokazovania totižto skutočne vyplýva, že odsúdenie obžalovaného
nebolo postavené výlučne a len na jednom dôkaze, a to výpovedi maloletej poškodenej C. P..

V prvom rade je na mieste hodnotiť v odvolaní namietané zásadné rozpory vo výpovedi maloletej
poškodenej C. P. a to aj v kontexte záverov znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológie H..
D. P., ktoré podľa názoru obhajoby zásadným spôsobom spochybňujú rozhodujúce tvrdenia maloletej
v jej výpovedi tak, ako sa mali preniesť do skutkových zistení uvedených v skutkovej vete odvolaním

napadnutého rozsudku.

Z obsahu výpovede maloletej a to aj v kontexte obrazovo-zvukového záznamu, z ktorého bolo možné
hodnotiť aj spôsob komunikácie maloletej, v rámci ktorej dominuje aj jednoduchá gestikulácia rukami,
vyplynulo, že maloletá v čase výsluchu bola tzv. orientovaná v priestore (miestom, kde sa skutok mal

stať) a osobami prítomnými bezprostredne pred a počas posudzovaného konania obžalovaného voči
nej, s ktorými mala ísť do lesa - bezchybne (opakovane) zotrvala na tom, že konania opísaného v
skutkovej vete rozsudku sa voči nej dopustil obžalovaný, ktorého spoľahlivo opisuje ako brata jej otca
H.. Rovnako tak bez rozporov opakuje, kto mal byť s ňou v čase, keď už boli spoločne s obžalovaným
a L. (G.) na mieste samom a mali zbierať drevo, resp. oni mali zbierať orechy, boli to dievčatá E. (jej

sestra) a sesternice (v súlade s jej mentálnou spôsobilosťou ich pomenuváva ako sestry) P. a D., L. a
obžalovaný E. T.. Prítomnosť uvedených maloletých potom totožne opisuje obžalovaný, ale aj samotný
zúčastnený L. G. a D. T.. Tiež opakovane opisuje, že obžalovaný ju mal ťahať za ruku smerom k lesu,
keď sa hrali s deťmi na ihrisku, čo zodpovedá nielen diagnostikovanému zraneniu na predlaktí ľavej
ruky maloletej podľa lekárskej správy E.. Z. P. z ambulancie gynekológia a pôrodníctvo vo FNsP J.A.

Reimana v Prešove, ale rovnako tak aj výpovedi maloletej D. T., ktorá uviedla, že ju (C.) mal obžalovaný
chytať v oblasti bicepsu na ruke, keď ešte len mali ísť do lesa.Podstatným však je podľa názoru krajského súdu, že v rámci výpovede maloletej aj po doplňujúcich
(opakovaných) otázka vyšetrovateľky v podstate rovnako opisuje správanie sa obžalovaného voči nej
tak, ako bolo v podstate ustálené v rámci skutkových zistení v skutkovej vete odvolaním napadnutého

rozsudku - že ju dal dole na zem, zakrýval jej ústa (o čom zo svojho pohľadu vypovedala aj mal. D.
T.), vyzliekol ju zo šiat, resp. oblečenie, dotýkal sa jej z dola-hore po tele, vkladal jej prst (ukazovala
prostredníkom krúživé pohyby) do jej pošvy, resp. v oblasti medzi nohami a prirodzenia a to aj napriek
tomu, že je to bolo nepríjemné, bolelo ju to a musela sa brániť. Tiež opakovane zhodne uvádza, že už
v čase, keď sa k nej mal takto správať, ako sa mu to kladie za vinu, už ostatné deti prítomné na mieste

neboli, okrem L., ktorý sa mal na to všetko pozerať a nepomohol jej, uvedené deti mali dokonca ísť po
pomoc a zavolať P. otca D. P.. Zopakovala tiež, že policajtov volal P. otec D. P., videla dokonca ako
policajti dávali putá na ruky obžalovanému, napokon tiež v súlade s výpoveďou jej matky H. P. potvrdila,
že keď sa prišla domov, v tom čase matka doma nebola, lebo išla do Prešova.

Dôveryhodnosť opisu maloletou skutočností, či situácií, ktoré mala prežiť (predovšetkým z pohľadu jej

poznávacích-kognitívnych schopností ovplyvnených jej mentálnych postihnutím), znaleckým vyšetrením
spochybnená nebola, ale práve naopak, keďže znalkyňa z odboru psychológie H.. D. P. vo svojich
záveroch hodnotí maloletú tak, že si v základných rysoch pamätá podstatu udalostí a je zrejmé, že niečo
aj reálne prežila. Pamätá si emóciu, ktorú vtedy prežívala - to, že sa bála. Pri reprodukcii udalostí badať,
že je smutnejšia a ťažšie sa jej o udalosti hovorí. Vzhľadom na nízky intelekt, veľmi slabé pamäťové

schopnosti, sklon vypĺňať si medzery v pamäti konfabuláciami, slabé komunikačné a vyjadrovacie
schopnosti, poruchy správania sú všetko skutočnosti, ktoré všeobecnú vierohodnosť maloletej síce
znižujú, no súčasne platí, že maloletá nemá zásadnú snahu javiť sa v lepšom svetle a jej odpovede sa
javia byť úprimné. Podstatným je podľa názoru krajského súdu konštatovanie znalkyne, že v školskom
veku, v ktorom sa maloletá C. P. v čase vyšetrenia nachádzala (mala desať rokov pozn. súdu), sa

sexualita zatiaľ nevyvíja a deje sa to až nástupom puberty, preto vymyslieť si sexuálny obsah v období,
keď sa sexualita nevyvíja a teda dieťa nemá žiadne vlastné sexuálne skúseností, sa u detí bežne
nevyskytuje.

Za danej situácie nie je možné korektne požadovať od svedka maloletej, osoby v predpubertálnom

veku, aby po prežití zjavne traumatizujúcich zážitkov - aby vždy (opakovane) každú skutočnosť opísala
úplne totožne a rovnako bez toho, aby ihneď v úvode si spomenula na všetky okolnosti skutku, resp.
spôsobu správania sa obžalovaného, bez toho, aby neexistovali tzv. „biele miesta“ v určitých častiach
jej opisu skutkových okolností, ktoré prežila a ktoré na podnet doplňujúcich otázok vyšetrovateľa, ale aj
v rámci vyšetrenia pred znalcom, potom vypĺňa novými skutočnosťami, ktoré v konečnom súhrne môžu

obsahovať rozpory.

Podľa ustálenej súdnej praxe pri hodnotení znaleckých posudkov pri sexuálnom zneužívaní maloletých
detí je potrebné zvýrazniť, že v závislosti od veku dieťaťa môže dôjsť k vytesneniu niektorých momentov,
k disociácii a zneužívanie vlastne prebieha alebo všetky tie traumatické udalosti deti spracovávajú inak

ako bežné ostatné udalosti. Pri bežných reakciách, pri bežných zážitkoch, funguje explicitná pamäť, čiže
dieťa vie pomenovať, čo sa deje, čo zažilo. Pri veľkej traume funguje tzv. implicitná pamäť, kedy si dieťa
bude pamätať vôňu, farby, zmyslové pocity, zážitok môže byť veľmi intenzívny, ale táto pamäť nie je
spojená s verbálnymi centrami, čiže dieťa nemusí presne pomenovať, čo sa dialo.

Z pohľadu uvedeného práve výpoveď maloletej tieto znaky sprevádzajú - logická štruktúra výpovede
maloletej, čo konkrétne jej mal obžalovaný urobiť, je zachovaná - a súčasne opakovane vypovedá o
dôležitých detailoch, ktoré mohla vnímať len ako priamy účastník ňou opísaných situácií - položil ju na
zem, vyzliekol ju, ukazujúc rukami popisuje ako sa jej mal dotýkať po tele z dola-hore, tiež ukazujúc
prostredníkom krúživým pohybom sa jej mal dotýkať v oblasti prirodzenia (pošvy) - čo s prihliadnutím na

jej vek, je málo pravdepodobné, aby maloletá bez toho, aby takúto udalosť skutočne aj reálne prežila,
by vedela aj opakovane opísať.

Tiež obhajoba pokiaľ v časti odvolacích námietok porovnaním vyjadrení maloletej vo výpovedi poukazuje
na jej zásadné rozpory, čo mala mať oblečené, resp. čo jej mal obžalovaný vyzliekať, či nohavice alebo

sukňu-jepotrebnéuviesť,žemaloletáakoužbolouvádzané,vovýpovedizodpovedajúcejjejmentálnym
schopnostiam nevedela vysvetliť, že mala v tom čase oblečené kamaše a na nich sukňu, čo sa však ako
rozhodujúce javí z ďalšej časti výpovede maloletej, ktorú považuje obhajoba, no hlavne už spomínaná
znalkyňa H.. D. P. za spornú vo vzťahu k skutkovým zisteniam kladeným za vinu obžalovanému je, že- v tejto súvislosti existuje podozrenie, že vo svojej výpovedi poškodená opisuje minimálne ešte jednu
skúsenosť s obdobným správaním sa obžalovaného z nedávnej minulosti - spája ju s jeho pohlavným
údom, jeho snahy jej ho dávať do úst, či tam dole, vtedy keď boli na huby a mala mať oblečenú

sukňu, bola tma - ktoré taktiež vykazuje znaky naplnenia žalovanej trestnej činnosti, ktoré však nebolo
predmetom trestného stíhania v posudzovanom prípade.

V nadväznosti na uvedené, preto krajský súd si argumentáciu obhajoby ktorou - opierajúc sa o
(už skôr vysvetlené) rozpory vo výpovedi maloletej poškodenej, no hlavne o závery znaleckého

posudku znalkyne z odboru psychológie H.. D. P. a jej doplňujúcej interpretácie v znaleckom posudku
prezentovaných záverov na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.11.2020 - zásadným spôsobom
spochybňuje vierohodnosť výpovede maloletej, osvojiť nemohol a považuje ju za nedôvodnú.

Obhajoba v tejto súvislosti totižto poukazuje najmä na výpoveď znalkyne P. na pojednávaní dňa
27.11.2020, kde z jej výsluchu malo jednoznačne vyplynúť, že vierohodnosť výpovede maloletej je v

tomto prípade nielen znížená, no súčasne je otázne, či všetky skutočnosti, ktoré uviedla, prežila s
obvineným počas vyšetrovaného incidentu alebo sú staršieho dáta, ktoré sa jej spojili. Dokonca znalkyňa
uzavrela, že mentálna kapacita poškodenej je v takom rozsahu, že si mohla vymyslieť nejaký konštrukt
s cieľom poškodiť obžalovanému.

K týmto tvrdeniam znalkyne - a jej hodnotiacim úsudkom k skutkovým zisteniam plynúcim z vykonaného
dokazovania, krajský súd poukazuje na dlhodobú rozhodovaciu činnosť súdov týkajúcu sa hodnotenia
jednak procesného postavenia znalca a jeho úlohy v trestnom konaní, no predovšetkým týkajúcu sa
spôsobu hodnotenia záverov znaleckých posudkov (aj v posudzovanom prípade) z hľadiska základných
kritérií rozhodných pre posúdenie ich preskúmateľnosti - správnosti a úplnosti - a v tejto súvislosti

považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť nasledovné.

Znalec má samostatné procesné postavenie v trestnom konaní a tomu zodpovedajúcu vlastnú zodpo-
vednosť za pravdivosť, objektívnosť, nezaujatosť znaleckého posudku, jeho úlohou nie je vykonávať do-
kazovanie, hodnotiť dôkazy, riešiť právne otázky, ale jeho úlohou je vyjadrovať sa k skutkovým odborným

otázkam, ktoré spadajú do jeho kompetencie (t. j. do oblasti, v ktorej je zapísaný v zozname znalcov).

Z toho vyplýva, že znalec, okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených metódami špeci-
fickými pre jeho odbor, môže svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol objasnený dôkaz-
mi vykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdom v zmysle Trestného poriadku, nesmie vy-

konávať dôkazy sám a neprislúcha mu hodnotiť dôkazy ani z hľadiska ich vierohodnosti ani v tom sme-
re, či skutočnosť, o ktorej podáva správu, je preukázaná (pozri primerane V14/1978, R 33/1980).

V trestných veciach teda z pohľadu konečného ustálenie skutkového stavu (a jeho právneho posúdenia)
rozhodujú orgány činné v trestnom konaní a v konečnom dôsledku o otázke viny, napokon súd a nie

znalec a preto by sa znalec nemal stavať do pozície toho, kto robí závery o obsahu skutkových zistení,
či o vine, resp. či boli alebo neboli naplnené znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.

V kontexte uvedeného a obsahu prezentácie svojich zistení menovanou znalkyňou krajský súd zistil,
že znalkyňa H.. D. P. - na podklade kladených otázok na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2020

sama začala konfrontovať ustálené skutkové zistenia kladené za vinu obžalovanému s obsahom
výpovede poškodenej a vynášajúc pri tom hodnotiace úsudky, či to vôbec mohla prežiť to, čo popisuje s
obžalovaným, či si to nepoplietla s inou udalosťou z minulosti - čím zjavne prekročila svoju kompetenciu
- keďže hodnotiť skutočnosti plynúce z obsahu vykonaných dôkazov a na ich podklade ustáliť skutkové
zistenia s následným právnym posúdením patrí do výlučnej kompetencie orgánov činných v trestnom

konaní a súdu.

Súčasne z jej výpovede malo vyplynúť, že bez opory vo vykonanom dokazovaní, resp. bez konkretizácie
zistení plynúcich z vyšetrenia poškodenej mala znalkyňa dokonca uzavrieť, že poškodená vzhľadom na
jej mentálnu kapacitu si to mohla na obžalovaného vymyslieť s cieľom mu poškodiť.

V tejto súvislosti preto krajský súd zdôrazňuje, že predsa vykonaným dokazovaním nebol produkovaný
žiadny dôkaz podporujúci vedomú, cielenú motiváciu maloletej vypovedať negatívne voči obžalovanému
s cieľom mu poškodiť a to ani z radov vo veci vypočutých svedkov. Nepodporuje to ani jej bezprostrednésprávanie sa po skutku, keď vyslovene rozrušená plakala, keď mala skutok opisovať svedkovi D. P., či
potom matke H. P., ktorá potvrdzuje, že sa v noci budila a musela jej dať aj utišujúce lieky. Napokon
posledne hodnotený úsudok znalkyne predsa spochybňujú jej vlastné zistenia - že maloletá nemá

zásadnú snahu javiť sa v lepšom svetle a jej odpovede sa javia byť úprimné, no hlavne, že vo veku
desať rokov dieťa nemá, resp. by nemalo mať dostatočne vyvinuté skúsenosti (povedomie) o sexualite
na takej úrovni o akej po skúsenosti zo správaním sa obžalovaného vypovedala pred vyšetrovateľkou.

V nadväznosti na uvedené a opäť s odkazom na ustálenú súdnu prax krajský súd zdôrazňuje, že

na hodnotenie dôveryhodnosti výpovede obvineného, či svedka je podľa procesného predpisu určený
vyšetrovateľ, resp. prokurátor (pokiaľ je podaný znalecký posudok už v prípravnom konaní), ale hlavne
súd po oboznámení sa s výsledkami znaleckého skúmania na hlavnom pojednávaní.

Znalec psychológ je totižto povolaný vyjadriť sa k tým črtám osobnosti obvineného, ??popr. svedka,
ktoré môžu mať vplyv na jeho vierohodnosť, nie je však oprávnený vyjadrovať sa k otázke, či výpoveď

obvineného alebo svedka konkrétne k posudzovanému skutku je vierohodná alebo nie, prípadne ktorá
z rozdielnych výpovedí tej istej osoby je vierohodnejšie. Takéto hodnotenie dôkazov prislúcha súdu.(R
12/1987)

Znalec, okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených metódami špecifickými pre jeho od-

bor, môže svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol objasnený dôkazmi vykonanými or-
gánmi činnými v trestnom konaní, či súdom v zmysle Trestného poriadku, nesmie vykonávať dôkazy
sám a neprislúcha mu hodnotiť dôkazy ani z hľadiska ich vierohodnosti ani v tom smere, či skutočnosť,
o ktorej podáva správu, je preukázaná (pozri primerane V14/1978,
R 33/1980).

Opierajúc sa o doposiaľ uvedené krajský súd považuje hodnotiace úsudky znalkyne H.. D. P.
prezentované vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní na podklade takto vykonaného vyšetrenia
maloletej, za nepoužiteľné pre účely dokazovania v posudzovanej veci.

V súhrne je teda možné podľa krajského súdu uvedené závery o skutkových zisteniach plynúcich z
výpovede maloletej rekapitulovať tak, že výpoveď maloletej je až príliš logicky a realistický vstavaná,
aby si to jednoducho vymyslela, pričom o týchto skutočnostiach vypovedala od začiatku úplne
spontánne bez nejakých pochybnosti bez nejakého zaváhania, čo vylučuje jednak skutočnosť, aby si
mala zásadným spôsobom vymýšľať tieto skutočnosti, ktoré sa potom preniesli aj do skutkovej vety

rozsudku a taktiež vylučujú aj prípadnú manipuláciu s jej osobou tak, aby si mala tieto skutočnosti po
navedení niekým iným vymýšľať.

K ďalším dôkazom, ktoré obhajoba v odvolaní spochybňuje a pritom tvrdenia maloletej poškodenej
C. P. verifikujú, krajský súd uvádza, že je pravdou, že obsah výpovedí svedkov D. P., či H. P. sú vo

vzťahu k skutkovým zisteniam, ktoré sa obžalovanému kladú za vinu len výpoveďami sprostredkovanými
a obsahujú skutočnosti, ktoré im uviedla maloletá poškodená, keďže priamymi svedkami konania
obžalovaného neboli. No súčasne platí, že ich opis správania sa obžalovaného voči maloletej sa v
zásade zhoduje s jej výpoveďou, no predovšetkým obaja zo svojho pohľadu opisujú prvotné stretnutie s
maloletou poškodenou a v zhode vypovedajú o jej silnom psychickom rozrušení, kedy vyslovene plakala

a bála sa, keď opisovala, čo v spoločnosti obžalovaného prežila a to v takej intenzite, že najsamprv
svedok D. P. „vystrašený“, že sa takto mal obžalovaný správať aj k jeho dcére P., bezodkladne zavolal
políciu a matka maloletej H. P. na nej tiež zjavne videla silné rozrušenie, v noci sa budila, mala v hlave
tie myšlienky, preto jej musela dať aj tabletku na ukľudnenie.

Pokiaľ obžalovaný v rámci obhajoby tiež zdôrazňuje, že ani očití svedkovia jeho správania sa voči
maloletej poškodenej - L. G., či D. T. popreli, aby sa dopustil konania mu kladeného za vinu, je potrebné
opäť pripomenúť, že opierajúc sa komplexné hodnotenie výpovedí menovaných svedkov, no najmä
maloletej poškodenej a obžalovaného, existuje dôvodné podozrenie, že v čase, kedy sa mal obžalovaný
dopustiť konania mu kladeného za vinu v skutkovej vete rozsudku, už menovaní svedkovia (okrem L. G.)

namiestesamomneboliprítomní,čovysvetľujeichzhodnévyjadreniaotom,ženebolisvedkamikonania
kladeného za vinu obžalovanému. Tiež platí, že L. G. vypovedal, rovnako ako v prípade maloletej,
zodpovedajúco úrovni jeho mentálnej (schopnosti) spôsobilosti, no predovšetkým, nelogicky opisoval,
bez toho, aby tieto skutočnosti obžalovaný uvádzal, ako sa sama maloletá poškodená mala hodiť dožihľavy, z toho dôvodu, aby dostala obžalovaného do basy, čo zmätočnosť a tým aj nedôveryhodnosť
jeho výpovede ešte viac zvýraznilo.

Napokon oproti doposiaľ uvedenému, keď obhajoba v rámci odvolacích námietok zvýrazňuje zásadné
rozpory vo výpovedi poškodenej - je namieste použijúc v princípe rovnaký spôsob hodnotenia obsahu
výpovedí obžalovaného - zvýrazniť zásadné rozpory vo vyjadreniach obžalovaného k skutočnostiam mu
kladených za vinu.

V rámci svojich výpovedí v procesnom postavení obvineného (11.05.2020, 01.06.2020, resp.
obžalovaného 02.10. 2020), uviedol tri rozdielne verzie - za akých okolností sa stretol s poškodenou
a ďalšími deťmi, resp. kedy a kde prišiel prvýkrát do kontaktu s hliadkou polície bez toho, aby tieto
rozpory riadne vysvetlil.

Najsamprv uviedol že, poškodená a dievčatá prišli za nimi (L. - synom jeho bratranca L. G. - ktorý

má asi 10 rokov), keď zbierali drevo pri jarku, okrem dreva zbierali aj orechy, preto im (dievčatám,
vrátane poškodenej) povedal, aby si nazbierali a oni išli domov, a až keď sa vracal do osady, tak ho
zastavila hliadka polície. V druhej verzii uviedol, že keď nazbierali drevo (aj so švagrom L., ktorý má 34
rokov) a naložili ho na kočiar, tak až keď sa vracali späť do osady, tak za nimi prišli poškodená a ďalšie
dievčatá - stretli sa s nimi niekde pri jarku - dievčatá chceli zbierať orechy, ktoré tam boli vyhodené,

no on im povedal, aby nezbierali pokazené a poslal ich domov. No až v čase, keď už bol doma, za ním
prišla obecná hliadka aj s policajtmi, ktorí mu oznámili, čo na neho povedala poškodená. A napokon v
poslednej verzii uviedol, že v ten deň išiel zbierať drevo do lesa pri jarku aj s L. (no nie s 30 ročným, ale
10 ročným) a bola tam (už v tom čase) aj poškodená a aj dve dievčatá jeho brata, upozorňoval ju, aby
nejedla tie orechy, no keďže ho nepočúvala, musel na ňu nakričať, pritom ich poslal domov, no on sám

s nimi nešiel. Potom keď odchádzal od toho jarku domov, tak ho zastavila policajná hliadka.

Tiež platí, že obžalovaný ani raz v rámci svojich vyjadrení neuviedol, že pri stretnutí s políciou
mal pred príslušným polície utekať, pričom ho dobehli až po cca 300 metroch použijúc pri tom aj
zaisťovacie opatrenia - hmaty a chvaty. Rovnako tak nedôveryhodne vyznieva jeho vysvetlenie, keď

pred príslušníkmi polície, a to v rámci svojho výsluchu dňa 11.05.2021, (kde informácia z totožného
obsahu bola obžalovaným verbalizovaná v procesnom postavení zadržaného aj dňa 10.05.2020 čl. 10)
ešte v prípravnom konaní pripúšťal, so zdôraznením, že až potom čo dievčatá odišli, že si dal dole
nohavice, keďže bol na veľkú potrebu - no už na hlavnom pojednávaní trval na tom, že on nič také
neuviedol, pri spísaní zápisnice policajtmi prítomný nebol a policajti mu to dali len podpísať, preto

nepopiera, že podpis je jeho.

V tomto kontexte rozporných vyjadrení obžalovaného k veci v posudzovanom prípade krajský súd aj
hodnotí vysvetlenie (on to určite nepovedal, to tam napísal sám policajt) obžalovaného k skutočnosti
obsiahnutej v jeho prvotnej výpovedi v procesnom postavení zadržaného dňa 10.05.2020 (rešpektujúc

pritomustálenousúdnoupraxourešpektovanépravidlooprocesnejnepoužiteľnostivkonanípredsúdom
- obsahu výpovede osoby v procesnom postavení zadržaného ešte pred vznesením obvinenia), keď
po riadnom poučení o možnosti odmietnuť vypovedať, ak by si svojou výpoveďou mohol privodiť
nebezpečenstvotrestnéhostíhania,súčasneoprávemaťmožnosťzvoliťsiobhajcu,ktorýbudeprítomný
pri jeho výsluchu, bez toho, aby toto právo využil, a rozhodol sa k veci vypovedať - dvakrát zopakoval,

že pokiaľ sa aj dotýkal, aj to len v oblasti pŕs niektorej z dievčat, tak ihneď potom keď zistil, že je to dcéra
jedného z jeho bratov, keďže bol omámený alkoholom a toluénom, s tým prestal.

V súlade s uvedením potom vyznieva aj zistenie znalkyne H.. D. P. prezentované v závere jej
znaleckého posudku č. 21/2020 na čl. 99- 129, ktorý sa v celom rozsahu preniesol aj do dokazovania

na hlavnom pojednávaní dňa 27.11.2020, konkrétne strane 24 posudku - čl.122, kde konštatuje, že v
čase spáchania skutku bol obžalovaný intoxikovaný toluénom, v čoho dôsledku sa uňho mohla dostaviť
čiastočne aj porucha vnímania, (no nie do takej miery, aby nemohol rozpoznať nebezpečenstvo svojho
konania, resp. svoje konanie ovládať, ako to opisuje v procesnom postavení zadržaného - čo konštatuje
v závere svojho znaleckého posudku aj znalkyňa z odboru psychiatrie E.. B.-R.). Vzhľadom na to, že

jeho krátkodobá a dlhodobá pamäť je veľmi slabá a vybavovanie z pamäti je nepresné - vo väčšej
miere sa o tom uňho vyskytujú konfabulácie, ktorými si vypĺňa medzery v pamäti, aj z tohto dôvodu je
jeho všeobecná vierohodnosť znížená. Pri závere vo vzťahu k špecifickej vierohodnosti obžalovaného
opätovne konštatuje jej zníženú úroveň, čo dokumentujú zistené rozdiely v jeho výpovediach, či už vrámci výpovedi pred políciou alebo v rámci interview pri súdnom znaleckom vyšetrení, zvýrazňujúc, že
celým súdnoznaleckým vyšetrením sa tiahne výrazná snaha obžalovaného urobiť dobrý dojem a javiť v
lepšom svetle, ako aj skresľovať skutočnosti vo svoj prospech.

Napokon sám obžalovaný nevedel zrozumiteľne vysvetliť, z akého dôvodu by si tieto skutočnosti naňho
poškodenávymyslela,prečobymaladôvodmupoškodiť,ztohodôvodujehotvrdenie,žetobololenkvôli
tomu, že sa zľakla obecnej hliadky, neobstojí, keďže k samotnému skutku bola vypočutá až nasledujúci
deň, kedy sa skutok mal stať, nehovoriac o tom, že z jej výpovede vyplývajú skutočnosti, z ktorých

sa javí podozrenie (ako už bolo konštatované), že poškodená skúsenosť s obdobným správaním sa
obžalovaného (ako v posudzovanom prípade) mala mať už aj v minulosti.

Z hľadiska hodnotenia zákonnosti výsluchu poškodenej, hodnovernosti obsahu jej výpovede v kontexte
užprezentovanýchdôkazovmákrajskýsúdzato,žeotázkatrestnoprávnejzodpovednostiobžalovaného
bola zodpovedaná celým radom vykonaných dôkazov a výpoveď samotnej maloletej, teda nebola

jediným/výlučným, resp. rozhodujúcim dôkazom svedčiacim v jeho neprospech, v dôsledku čoho postup
súdu odvodených od § 135 Tr. poriadku nebol svojvoľný a ani tendenčný.

Krajský súd má tiež za to, že postup podľa § 135 Tr. poriadku je možné aplikovať aj v prípade existencie
nepriamych dôkazov vzájomne na seba nadväzujúcich, ktoré v celku súhlasne a spoľahlivo preukazujú

tie relevantné skutočnosti, na podklade ktorých môže súd jednoznačne ustáliť vinu obžalovaného.

Preto podľa krajského súdu boli splnené podmienky použiteľnosti svedeckej výpovede maloletej C. P. a
tonielenzhľadiskaužskôrprezentovanejjudikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva,aleajzhľadiska
rozhodovacej praxe slovenských súdov, kde príkladmo je možné uviesť aj zjednocujúce stanovisko

Najvyššieho súdu SR publikovaného ako R 30/2010, v zmysle ktorého výnimku z kontradiktórneho
postupu predstavujú aj výpovede svedkov mladších ako 18 rokov (a nie 15 rokov).

Zo znenia prvých dvoch právnych viet označeného stanoviska Najvyššieho súdu SR totižto plynie:

I. Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho
vyhlásením (§ 206 ods. 1 Tr. poriadku), ak ich vykonaním došlo po začatí trestného stíhania „vo veci“
podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku.

II. Ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo významnej miere rozhodujúcim
dôkazom, o ktorej chce prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť
obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého
pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na
kontradiktórny postup).

Výnimku z kontradiktórneho postupu predstavujúcu výpovede svedkov, ktoré majú v zmysle § 263 ods.
3 písm. b/ Tr. poriadku charakter neodkladného alebo neopakovateľného úkonu; taký charakter majú
aj výpovede svedkov mladších ako 15 rokov - teraz 18 rokov pozn. súdu (§ 135 ods. 2 veta druhá Tr.
poriadku).

Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa názoru krajského súdu tak, ako to správne
uzavrel aj okresný súd vytvárajú reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov,
ktoré vedú bez rozumných pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok ktorý sa kladie
obžalovanému za vinu, sa stal, je trestným činom tak, ako bol právne posúdený v napadnutom rozsudku

ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods.
1 písm. a/ Tr. zák. pretože bolo dokázané, že násilím iného donútil k iným sexuálnym praktikám a čin
spáchal na chránenej osobe, dieťati.

Správne zistenému skutkovému stavu a následne aj právnemu posúdeniu skutku a potom podľa názoru

krajského súdu zodpovedal aj zákonný a riadne odôvodnený postup okresného súdu pri rozhodovaní
o druhu a výmere trestu.Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia plynie, že pri ukladaní trestu prihliadal prvostupňový súd
na jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti,

osoba páchateľa, jeho pomery, ako aj možnosti jeho nápravy, ako aj na účel trestu vyplývajúci z ust. §
34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasné odradenie iných od páchania trestných činov s tým, že trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Krajský súd sa stotožnil s hodnotením okresného súdu, poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keďže
správne ustálil, že v prípade obžalovaného bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm.
j/ Tr. zákona, keď pred spáchaním trestného činu viedol riadny život a súčasne pokiaľ nezistil žiadnu z
priťažujúcich okolností, prezentovaných v ust. § 37 Tr. zákona, správne potom okresný súd pristúpil aj
k úprave zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona sedem rokov až pätnásť

rokov, keď pri prevahe poľahčujúcich okolností pri ukladaní určovaní druhu a výmery trestu upravil hornú
hranicu trestnej sadzby tak, že ju znížil o jednu tretinu tak, ako to predpokladá ust. § 38 ods. 3 Tr. zákona.

Krajský súd sa stotožnil s určeným druhom trestu a jeho výmerou. Za primeraný a zodpovedajúci
účel trestu v danom prípade totižto krajský súd považoval aj trest odňatia slobody na samej dolnej

hranici trestnej sadzby vo výmere 7 (siedmich) rokov za súčasného zaradenia obžalovaného na výkon
uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia tak, ako
to predpokladá ust. § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch
pred spáchaním činu nebol vo výkone trestu odiatia slobody.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku zamietol ako
nedôvodné.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.