Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, December 8, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/133/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716206152
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716206152.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: E.. E. E., F.. XX.XX.XXXX,
trvalebytom:Q.XXXX/XX,XXXXXH.,zast.Hudzík&Partnerss.r.o.,Mnoheľova830/15,05801Poprad,
IČO: 47 251 654, proti žalovanému: NN Životná poisťovňa, a.s., Jesenského 4/C, 811 02 Bratislava, IČO:
35 691 999, zast. CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Zochova 6/8, 811 03 Bratislava, IČO: 36854972 v

konaní o plnenie zo zmluvného poistenia vo výške 10.974,36 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 18C/88/2016-213 zo dňa 09.04.2019 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu 1.inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o trovách konania a v
rozsahu zrušenia v r a c i a vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Vyslovil, že nepriznáva stranám

náhradu trov konania.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust.§ 52 ods.1, 2, 3 a 4, § 53 ods.1, § 101, §
104, § 122 ods.1 a 3, § 795 ods.1, § 797 ods.1,2 a 3 a § 799 ods.2 Občianskeho zákonníka a výrok o
trovách konania ust.§ 262 ods.1 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že posúdil žalobu ako nedôvodnú a neopodstatnenú a stotožnil
sa s tvrdeniami žalovaného, že došlo k uzavretiu dňa 14.12.1998 poistnej zmluvy č.XXXXXXXXX na
investičné životné poistenie, pričom došlo taktiež k uzavretiu zmien a pripoisteniu a to so začiatkom
poistenia 14.12.2000, 14.12.2001, 14.12.2009, 14.12.2014. Dňa 10.07.2012 došlo k udalosti u žalobcu
operácii koronádnych tepien - bypassu a žalobca si uplatnil poistné plnenie, pričom žalovaný odmietol
plniť z dôvodu, že na uvedenú poistnú udalosť sa nevzťahuje uzavretá zmluva a uzavreté pripoistenia.

Žalobca namietal, že k zmenách zmluvných podmienok došlo v roku 2007, kedy uvedený druh operácie
bol zahrnutý ku kritickým chorobám a úrazom a poistencom, ktorí uzavreli zmluvu po roku 2007 bolo
plnené z uvedeného titulu a nárok bol uplatnený v zákonnej lehote. Súd prvej inštancie vyslovil názor,
že v danom prípade bol nárok uplatnený v zákonnej lehote s poukazom na § 104, § 122 ods.3
Občianskeho zákonníka a posledný deň lehoty na podanie žaloby pripadol na 11.07.2016 a teda nebol
nárok premlčaný vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným, avšak nebolo povinnosťou

žalovaného plniť, nakoľko zmluva a osobitné zmluvné podmienky sa nevzťahovali na poistnú udalosť,
ktorá nastala žalobcovi, nakoľko v čase uzavretia platnosti poistnej zmluvy a uzavretia pripoistenia sa
nevzťahovala na daný druh poistnej udalosti poistné plnenie. Žalobca mal právo uzavrieť pripoistenie,
prípadne inú zmluvu, kde by to bolo zahrnuté. Žalobca si uplatnil maximálnu sumu, ktorá by mohla
byť zaplatená v prípade, ak by žalovaný mal povinnosť plniť v dôsledku poistnej udalosti čo nebolo
v konaní ani preukázané a nebolo takéto maximálne plnenie možné a preto súd považoval nárok za

nepreukázaný a v celosti žalobu zamietol.4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1
a § 257 C.s.p. a to vzhľadom na osobné pomery žalobcu - zdravotný stav a spotrebiteľský charakter
sporu, že žalovanému ako úspešnému náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi nevznikol nárok ako

neúspešnému v konaní.

5. Proti tomuto rozsudku a to iba čo do výroku II. o trovách konania podal včas odvolanie žalovaný.
Poukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa, ich výnimočný charakter. Citoval ust. § 257 C.s.p. a
konštatoval, že toto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a súčasne odchýlku

zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Nakoľko aplikácia tohto ustanovenia má negatívny
dopad na tú stranu sporu, ktorá bola v konaní úspešná, musí jeho aplikácia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu, musí mať výnimočný charakter a musí byť náležite odôvodnená. V
tejto súvislosti poukázal na R 34/1982, i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4MCdo/2/2008 a 2MCdo/17/2009, z ktorých následne aj citoval. Zároveň konštatoval, že judikatúra
sa tiež jednoznačne priklonila k názoru, že výnimočne pravidlá pre rozhodovanie o trovách konania

inkorporované do ust.§ 257 C.s.p. nemožno paušálne vzťahovať a aplikovať na určité typy konaní
(napríklad spotrebiteľské spory), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III.ÚS 292/2007, I. ÚS
303/12 a III. ÚS 727/2000. Z judikatúry súdov taktiež vyplýva, že predmetom posudzovania musia
byť celkové majetkové pomery danej strany sporu. Predmetom posudzovania nie je len príjem, resp.

jeho absencia. Ust.§ 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie majetkových rozdielov a teda ho nemožno
vykladať tak, že kedykoľvek, bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania
neprizná súd náhradu trov úspešnej strane sporu. Podľa názoru žalovaného v prejednávanej veci nebola
preukázaná existencia akejkoľvek výnimočnej okolnosti ako aj existencia dôvodov hodných osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali vybočenie zo všeobecného pravidla o povinnosti nahradiť trovy konania

úspešnej strane sporu neúspešnou stranou. Žalobca v konaní nepreukázal, že mu jeho sociálna situácia
neumožňovala nahradiť protistrane trovy konania a súd prvej inštancie tieto okolnosti ani neskúmal. Na
uvedenom nič nemení ani fakt, že žalobca sa v roku 2012 podrobil operácií srdca, pri ktorom mu bol
vykonaný bypass, pretože táto skutočnosť sama o sebe nemá dopad na jeho majetkové pomery, teda
na jeho schopnosť uhradiť žalovanému ako úspešnej strane trovy konania. Ide o časový odstup medzi

vykonaním operácie v roku 2012 a vydaním rozsudku v roku 2019, čo predstavuje 7 rokov. Žalovaný
má za to, že samotný zdravotný stav žalobcu nemá vplyv na jeho schopnosť uhradiť trovy konania
protistrane. Tento by bol vo vzťahu k povinnosti nahradiť trovy konania relevantným len vtedy, ak by
mal dosah do majetkovú sféru žalobcu, v dôsledku čoho by robil žalobcu objektívne nespôsobilým,
respektíve neschopným trovy konania žalovanému uhradiť. Skutočnosť, že v danej veci sa jednalo o

spotrebiteľský spor nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa. Opačný výklad by bol paušalizovaním
ust.§257C.s.p.navšetkyspotrebiteľskéspory,čojevnadväznostinavýkladzaujatýnajvyššímisúdnymi
autoritami neprípustné. Tiež je potrebné vziať do úvahy, že žalobca si v konaní od počiatku uplatňoval
nárok, ktorý mu nesvedčal, to znamená uplatňoval si nárok, na ktorý nemal právny nárok z dôvodu
absencie právneho titulu. Žalovaný už v priebehu predsúdneho konania poukazoval na nedôvodnosť

žalobcovho nároku, pričom na svojich tvrdeniach zotrval. Žalovaný v konaní preukázal, že žaloba
žalobcu nie je dôvodná, a teda že žalobca nemá nárok na poskytnutie poistného plnenia zo strany
žalovaného. Následne čo do odvolacích dôvodov poukázal žalovaný na ust.§ 220 ods.2 C.s.p., ktoré
citoval. Konštatoval, že súd prvej inštancie nesie zodpovednosť za ním vydané rozhodnutie a to z
hľadiska obsahovej, ako aj právnej stránky. To znamená je povinný dbať na to, aby v rozhodnutí boli

najmä označené strany sporu, predmet konania, súd, senát/samosudca, aby rozhodnutie obsahovalo
výrok, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. V tejto súvislosti
citoval Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 64/2012 zo dňa 04.07.2012, III. ÚS
508/2011 zo dňa 21.02.2012 a III. ÚS 119/03 zo dňa 16.09.2013. Čo do odôvodnenia rozsudku citoval
judikát R 37/1985 a konštatoval, že súd prvej inštancie v nedostatočnom rozsahu skúmal existenciu

dôvodov osobitného zreteľa tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného, ktorých existencia
by umožňovala postup podľa ust.§ 257 C.s.p., ako aj výnimočnosť daného postupu. Nesprávne vec
právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Právne
svoje odvolanie odôvodnil žalovaný ust.§ 365 ods.1 písm.h/ a f/ C.s.p. Konštatoval, že rozsudok je v
napadnutom druhom výroku nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu ust.§ 220 ods.2 C.s.p. a súčasne

bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie bez podrobného skúmania
splnenia predpokladov na postup podľa ust.§ 257 C.s.p. stroho deklaroval, že ten je daný vzhľadom na
zdravotný stav žalobcu a spotrebiteľský charakter sporu. Porušil povinnosť náležite svoje rozhodnutie
v tejto časti odôvodniť, a preto je rozsudok v tejto časti svojvoľný a nepreskúmateľný pre absenciudôvodov, čím došlo k porušeniu ust.§ 220 ods.2 C.s.p. a následne konštatoval odvolací dôvod v zmysle
ust.§ 365 ods.1 písm.d/ C.s.p., zároveň odňatie možnosti pred súdom, odvolací dôvod podľa ust.§ 365
ods.1 písm.b/ C.s.p. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti, teda časti

druhého výroku rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a priznal žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % alebo aby odvolací súd rozsudok
zmenil tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a priznal
žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Má za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol, ak
žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom
výroku II. ako vecne správny potvrdil.

7. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Nesúhlasí s názorom žalobcu
o správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania, teda druhý výrok. Tento považuje

v napadnutej časti za naďalej za nesprávny, pričom odkazuje na svoje odvolanie, v ktorom bližšie
špecifikoval v čom vzhliadol jeho nesprávnosť. Znova navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej
časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal žalovanému trovy
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby rozsudok v tejto časti zmenil a priznal
žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

8. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania (II.) v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl.

C.s.p. spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§
385 C.s.p. a contrario a zistil, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určeným rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie čo do výroku o trovách konania a namietal

okrem iného aj nepreskúmateľnosť rozsudku čo do odôvodnenia tohto výroku. K tomu odvolací
súd uvádza, že iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácií z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Za daného stavu odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie čo do výroku o trovách konania nerešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a

konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda nie je preskúmateľné.

12. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právo na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodnení rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ust.§ 220 ods.2 C.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných
súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje
svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich
povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje strane posúdiť ako súd v jej

veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane odníma
možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické
zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

13. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného tak ako ho prezentoval v odvolaní, že súd

prvej inštancie riadne neodôvodnil prečo žalovanému ako úspešnej strane sporu náhradu trov
konania nepriznal aplikujúc ust.§ 257 C.s.p. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že je to vzhľadom na
osobné pomery žalobcu - zdravotný stav a spotrebiteľský charakter sporu na odôvodnenie aplikácie
výnimočného ust.§ 257 C.s.p. vo vzťahu k žalovanému podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje.14. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.
ÚS 153/2018 zo dňa 18.07.2018, z ktorého vyplýva, že ak súd má v úmysle použiť moderačné právo

alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru
aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať §
257 aj strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd
v prípade použitia ust.§ 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť
svoje stanovisko k prípadnej aplikácií tohto ustanovenia.

15. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na novšie rozhodnutie a to Nález Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 387/2019-60 zo dňa 02.04. 2020, v ktorom Ústavný súd znovu uvádza, že v prípade použitia
ust.§ 257 je súd povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko
k prípadnému použitiu tohto ustanovenia (pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike,
(sťažnosť č. 9815/10), ako aj Nálezy Ústavného súdu ČR sp.zn. PL ÚS 46/13 a sp.zn. I. ÚS 1593/15).

Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácií § 257 vyjadrila svoje
stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť: „stranám sa nárok na náhradu
trov konania nepriznáva“, respektíve „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“.

16. Keďže odvolací súd má za to, že konštatovanie súdu prvej inštancie čo do aplikácie ust.§ 257 sama

o sebe nepostačuje na rozhodnutie v časti napadnutej odvolaním, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie (§ 389 ods.1 písm.b C.s.p. v spojení s ust.§ 391 ods.1 C.s.p.).

17. Úlohou súdu prvej inštancie bude znova rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu žalobcu a

žalovaného, svoje rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby bolo možné zistiť dôvody, pre ktoré tak, či
onak rozhodol. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať tak odvolacími námietkami žalovaného, ako aj s
dôvodmi, ktoré uviedol vo svojich vyjadreniach žalobca.

18. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne i o trovách odvolacieho konania v zmysle ust.§

396 ods.3 C.s.p.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.